Autor:

Agatha Christie

Odporúčaná cena:

9,95 €

Výroba: 2015

Počet strán: 216

Väzba: viazaná

Ďalšie podrobnosti
o knihe >>>

V kategórii 01, júl 2015 | V kategórii: Krimi | Vydal Slovenský spisovateľ

Záhada Modrého vlaku

Agatha Christie

Skvelý detektívny príbeh z roku 1928. Keď sa prepychový Modrý vlak blíži k Nice, sprievodca nájde v lôžkovom vozni mŕtvu Ruth Ketteringovú. Páchateľ unikol a z kupé zmizli vzácne rubíny. Vyšetrovania sa ujíma Hercule Poirot, ktorý zhodou okolností cestuje tým istým vlakom na Francúzsku riviéru. Hlavným podozrivým sa stáva manžel obete Derek, ktorý je známy svojou slabosťou pre atraktívne dámy. Nebol by to však Poirot, keby sa uspokojil s jednoduchými riešeniami, čo sa mu ponúkajú. Tak ako Modrý vlak uháňajúci k cieľu, aj slávny detektív neúnavne sleduje svoju cestu. Je na nej zopár ostrých zákrut a prekvapivých zvratov, no svojrázny Belgičan ani tentoraz neostane nič dlžný svojej povesti génia…

Úryvok

Vražda

Ráno Katherine prebudili slnečné lúče. Na raňajky prišla zavčasu a ani v jedálenskom vozni, ani cestou nestretla žiadneho zo včerajších známych. Keď sa vrátila do svojho kupé, lôžko už mala poskladané a upratané, sprievodca práve končil. Bol to počerný chlapík s ovisnutými fúzmi a posmutnenou tvárou.
„Madam má šťastie, že svieti slnko,“ privítal ju. „Cestujúci bývajú rozčarovaní, keď ich tu čaká zachmúrená obloha.“
„Pre mňa by to určite bolo sklamanie,“ pripustila.
Sprievodca sa chystal na odchod. „Trochu meškáme, madam, no prídem vám povedať, keď sa budeme blížiť k Nice.“
Katherine prikývla. Sadla si k oknu a obdivovala úchvatnú, slnkom zaliatu panorámu. Palmy, tyrkysové more, žlté mimózy – všetko nádherné a pre ňu nové. Veď posledných štrnásť rokov nepoznala nič iné, len pochmúrne anglické zimy.
Keď dorazili do Cannes, vyšla sa poprechádzať na perón. Ktovie, ako sa má jej včerajšia známa… Všimla si, že rolety na jej kupé sú ešte stiahnuté – jediné v celom vlaku. Trochu ju to zarazilo, a keď znova nastúpila, vybrala sa k jej dverám a skúsila kľučku. Boli zamknuté. Aj tie susedné. Dáma v norkovom kožuchu veru nie je ranostaj.
Onedlho prišiel sprievodca a oznámil Katherine, že o pár minút budú v Nice. Dala mu prepitné, chlapík poďakoval, no akosi otáľal s odchodom. Tváril sa čudne. Najprv jej prišlo na um, že mu možno dala málo, no vzápätí usúdila, že ide o čosi oveľa vážnejšie. Tvár mal chorobne bledú, triasol sa na celom tele a vyzeral zdesene. Napokon už nevydržal. „Prepáčte, madam, ale budú vás v Nice čakať známi?“ vyhŕkol.
„Pravdepodobne,“ odvetila. „Prečo?“
Sprievodca však len pokrútil hlavou, čosi nezrozumiteľne zašomral a pobral sa preč. Ukázal sa, až keď vlak vošiel do stanice, a pomohol jej s batožinou.
Katherine chvíľu bezradne stála na nástupišti, no onedlho k nej podišiel fešný mladý muž s inteligentnou tvárou.
„Slečna Greyová?“ opýtal sa váhavo.
Katherine prikývla. Čakajúci ju obdaril anjelským úsmevom a predstavil sa. „Som Chubby, manžel Lady Tamplinovej. Možno vám o mne písala, ale ak nie, vôbec by ma to neprekvapilo. Máte lístok od batožiny? Ja som raz svoj stratil a mali ste vidieť ten rozruch okolo toho! Francúzi sú strašní byrokrati.“
Katherine vytiahla ceduľku a práve sa s Chubbym chystali vykročiť, keď sa jej pri uchu ozval tichý, no naliehavý hlas.
„Moment, madam, dovolíte na chvíľu?“
Keď sa obrátila, mala pred sebou nevysokého muža. Nedostatok vzrastu bol v nepriamej úmere k počtu zlatých pásikov na uniforme, znakov hodnosti. Vysvetlil jej, že nastali určité problémy a dúfal, že madam bude taká láskavá a pôjde s ním. Policajné predpisy, rozhodil rukami. Absurdné, ale nedá sa nič robiť.
Chubby Evans počúval, očividne tiež ničomu nerozumel, nevedel ktovieako po francúzsky.
„Typické,“ zahundral. Patril k neochvejným britským patriotom, ktorí si najprv privlastnia kus cudzej krajiny a potom začnú zvysoka pohŕdať jej pôvodnými obyvateľmi. „Francúzi večne čosi vymýšľajú, ale ešte som nezažil, že by ľudí otravovali rovno na stanici. To je novinka. No tuším sa nedá nič robiť, musíte ísť s ním.“
Katherine teda nasledovala chlapíka v uniforme. Trochu ju prekvapilo, že ju zaviedol k vedľajšej koľaji, kde stál odstavený jeden z vagónov Modrého vlaku, ktorý už medzitým odišiel. Naznačil jej, aby za ním vošla dnu. Vnútri otvoril dvere na kupé. Sedel v ňom muž, očividne predstaviteľ zákona, a tváril sa dôležito. Spoločnosť mu robil akýsi nenápadný, bližšie neidentifikovateľný úradník. Ten prvý zdvorilo vstal a uklonil sa.
„Prepáčte, madam,“ povedal, „ale vyskytli sa isté záležitosti, ktoré musíme vybaviť. Predpokladám, že viete po francúzsky.“
„Hádam celkom obstojne, monsieur,“ odvetila Katherine v jeho materinskom jazyku.
„Výborne. Sadnite si, prosím. Volám sa Caux a som policajný komisár.“ Hrdo vypäl hruď a Katherine sa snažila tváriť, že na ňu urobil dojem.
„Chcete vidieť môj pas?“ spýtala sa. „Nech sa páči.“ Komisár na ňu s vďakou pozrel a odkašlal si. „Skôr by som potreboval malú informáciu.“
„Informáciu?“
Komisár prikývol. „Áno. O dáme, ktorá s vami cestovala. Včera ste spolu obedovali.“
„Obávam sa, že o nej dokopy nič neviem. Zhovárali sme sa len pri jedle, inak ju vôbec nepoznám. Nikdy predtým som ju nevidela.“
„Napriek tomu,“ ozval sa komisár prísne, „ste s ňou šli do jej kupé a istý čas ste tam zotrvali?“
„Áno, to je pravda,“ pripustila Katherine.
Komisár očividne čakal, že sa dozvie niečo viac. „A ďalej, madam?“ povzbudzoval ju.
„Čo, monsieur?“ nechápala.
„Môžete mi aspoň naznačiť, čoho sa týkal váš rozhovor?“
„Nevidím dôvod, prečo by som vás s tým mala oboznamovať.“
Ozvala sa v nej srdnatá britská povaha. Francúzsky policajt jej pripadal bezočivý.
„Nevidíte dôvod?!“ zvolal komisár. „Ubezpečujem vás, madam, že dôvod je viac než zrejmý.“
„Tak mi ho láskavo prezraďte.“
Komisár si chvíľu mlčky hladkal bradu.
„Príčina je veľmi jednoduchá, madam,“ ozval sa napokon. „Spomínanú dámu dnes ráno našli v jej kupé mŕtvu.“
„Mŕtvu?“ užasnuto zopakovala Katherine. „Čo sa stalo? Zlyhalo jej srdce?“
„Nie,“ povedal komisár zamysleným, takmer zasneným hlasom. „Nie… Zavraždili ju.“
„Zavraždili?!“ vykríkla Katherine.
„Už chápete, prečo potrebujeme čo najviac informácií, madam?“
„Veď jej slúžka vám určite…“
„Slúžka zmizla.“
„Čože?!“ Katherine zmĺkla a pokúšala sa urovnať si myšlienky.
„Sprievodca videl, ako ste spolu šli do jej kupé, a tak to, prirodzene, nahlásil. Preto sme vás zadržali, madam, v nádeji, že sa od vás niečo dozvieme.“
„Prepáčte, ale ja ani len neviem, ako sa volá,“ ospravedlňovala sa Katherine.
„Ketteringová. Zistili sme to z pasu a z visačiek na batožine. Keby…“
Prerušilo ho zaklopanie. Caux sa zamračil a pootvoril zasúvacie dvere.
„Čo je?“ zahromžil. „Nech ma nikto nevyrušuje!“
Katherine cez otvor zahliadla vajcovitú hlavu človiečika, s ktorým včera večerala pri jednom stole v jedálenskom vozni. Usmieval sa ako slniečko.
„Som Hercule Poirot,“ predstavil sa.
„Vážne?!“ zhíkol komisár. „Vari len nie ten slávny Hercule Poirot?!“
„Osobne,“ potvrdil malý muž. „Už sme sa svojho času stretli, monsieur Caux. V Paríži na Sûreté. Ale vy si už zrejme nespomínate.“
„Akoby nie?! Len poďte ďalej,“ pozýval ho srdečne muž zákona. „Počuli ste, čo sa stalo?“
„Áno,“ potvrdil Hercule Poirot. „A prišiel som sa spýtať, či vám môžem byť nápomocný.“
„Bude nám veľkou cťou,“ bez váhania zareagoval komisár. „Dovoľte, aby som vám predstavil…“ Bleskovo nazrel do pasu, ktorý ešte stále držal v ruke. „Madam, ahm, mademoiselle Greyovú.“
Poirot sa usmial na Katherine. „Zvláštne, však?“ prehodil, „ako rýchlo sa naplnila moja predpoveď.“
„Žiaľ, mademoiselle nám ktovieako nepomohla,“ ponosoval sa Caux.
„Práve som vysvetľovala,“ začala Katherine, „že som tú chuderku vôbec nepoznala.“
Poirot prikývol. „Ale zhovárali ste sa, pravda? Istotne ste si na ňu vytvorili nejaký názor.“
„Áno,“ pripustila Katherine.
„A smiem vedieť aký?“
„No, mademoiselle,“ naklonil sa k nej komisár, „prezraďte nám láskavo, aký dojem na vás urobila?“
Katherine mala v hlave zmätok. Nemohla sa zbaviť pocitu, že by nemala prezrádzať cudzie tajomstvo, no v ušiach jej rezonovalo to hrozné slovo ,vražda´, a tak sa napokon odhodlala. Možno jej výpoveď zaváži. Takmer doslova teda zopakovala rozhovor s mŕtvou ženou.
„Zaujímavé,“ zauvažoval komisár, keď skončila, a pozrel na malého mužíčka. „Nemyslíte, pán Poirot? Nesmierne zaujímavé. Len neviem, či to nejako súvisí so zločinom…“ Vetu nechal nedokončenú.
„Nemohla to byť samovražda?“ váhavo sa spýtala Katherine.
„Nie,“ pokrútil hlavou Caux, „vylúčené. Páchateľ ju zaškrtil kusom čiernej šnúry.“
„Och!“ Katherine až striaslo. Komisár ospravedlňujúco rozhodil rukami. „Viem, desivá predstava. Zdá sa, že u nás sú vlakoví lupiči oveľa surovší než u vás.“
„Ale to je príšerné!“
„Iste, iste,“ prikyvoval policajt, akoby sa ju snažil upokojiť. „Ste však veľmi statočná, mademoiselle. Len čo som vás zbadal, vravel som si, že budete mať odvahu. A preto si dovoľujem požiadať vás ešte o jednu vec. Je to nepríjemné, ale ubezpečujem vás, že nevyhnutné.“
Katherine naňho s obavami pozrela.
Opäť rozpriahol ruky.
„Chcem vás poprosiť, mademoiselle, aby ste so mnou šli do vedľajšieho kupé.“
„Musím?“ hlesla.
„Treba ju identifikovať,“ vysvetlil jej. „A keďže sa slúžka vyparila,“ významne si odkašlal, „vy ste osoba, ktorá s ňou vo vlaku strávila najviac času.“
„No dobre,“ ticho privolila Katherine. „Ak to musí byť…“ Vstala.
Poirot povzbudivo prikývol. „Mademoiselle je rozumná. Smiem ísť s vami, monsieur Caux?“
Vyšli na chodbu a komisár odomkol kupé zavraždenej. Rolety boli napoly vytiahnuté, aby prepúšťali aspoň trochu svetla. Na lôžku naľavo ležala mŕtva v takej prirodzenej polohe, akoby spala. Bola obrátená k stene, hlavu mala pod prikrývkou, trčali jej spod nej iba zlatohnedé kučery. Komisár jemne chytil obeť za plece a otočil ju tak, aby jej Katherine videla do tváre. Tá sa trochu strhla a zaťala si nechty do dlaní. Silný úder znetvoril črty nebohej natoľko, že ju takmer nespoznala. Poirot zhíkol.
„Kedy k tomu došlo?“ uvažoval. „Pred usmrtením či až potom?“
„Lekár konštatoval, že až po nej,“ povedal Caux.
„Zvláštne,“ zachmúril sa detektív a obrátil sa ku Katherine. „Zachovajte sa hrdinsky, mademoiselle, a dobre si ju obzrite. Ste si istá, že je to osoba, s ktorou ste sa včera zhovárali?“
Katherine udržala nervy na uzde. Prinútila sa dôkladne preskúmať mŕtvu ženu ležiacu na chrbte. Dokonca sa nad ňu sklonila a zdvihla jej ruku.
„Som si celkom istá,“ vyhlásila napokon. „Tvár má priveľmi znetvorenú, nedá sa podľa nej spoznať, ale postava a vlasy sú rovnaké. A okrem toho som si počas rozhovoru všimla – aha,“ ukázala na drobné materské znamienko na zápästí obete.
„Bon,“ pochválil ju Poirot. „Ste vynikajúca svedkyňa, mademoiselle. O totožnosti zavraždenej teda niet pochýb. No aj tak je to čudné,“ dodal zamračene pri pohľade na mŕtvolu.
Komisár pokrčil plecami. „Vrah zrejme podľahol záchvatu zúrivosti,“ usúdil.
„To by sa dalo predpokladať, keby ju zabil úderom,“ uvažoval Poirot, „lenže najprv ju zaškrtil, prikradol sa k nej zozadu, prekvapil ju. Akiste bolo počuť iba nepatrné zachrčanie. A keď bolo po všetkom, prišiel surový úder do tváre. Prečo? Aby nebolo možné obeť identifikovať? Alebo ju tak nenávidel, že sa nezdržal, aj keď už bola mŕtva?“
Katherine sa striasla. „Len pokoj, mademoiselle,“ utišoval ju. „Chápem, že pre vás je toto všetko nové a desivé. Pre mňa však, bohužiaľ, nie. Ospravedlňte ma, prosím, na chvíľu.“
Katherine s komisárom stáli pri dverách a pozorovali ho, ako si prezerá kupé. Úhľadne poskladané šaty konča lôžka, huňatý kožuch na vešiaku, oranžovočervený klobúčik na hornej polici. Potom prešiel vedľa, do kóje, kde Katherine včera videla sedieť slúžku. Jej lôžko nebolo roztiahnuté. Na sedadle ležali nedbanlivo pohodené tri či štyri deky, ďalej tu bola škatuľa na klobúky a dva kufre. Detektív sa zrazu obrátil ku Katherine.
„Vy ste tu včera boli,“ pokračoval. „Neviete, či sa čosi zmenilo, alebo či niečo chýba?“
Katherine si dôkladne obzrela obidva priestory.
„Áno,“ vyhlásila vzápätí. „Chýba. Červený marokénový kufrík. Boli na ňom iniciály R. V. K. Mohol to byť menší kozmetický necesér alebo väčšia šperkovnica. Keď som tu bola, slúžka ho mala na kolenách.“
„Ach!“ zvolal Poirot s nádejou.
„Veľmi týmto veciam nerozumiem,“ hútala Katherine, „ale keď zmizla slúžka a s ňou aj kufrík, je to dosť jednoznačné.“
„Nazdávate sa, že ho odcudzila? Nie, mademoiselle, existuje dosť dobrý dôvod na zápornú odpoveď.“
„Aký?“
„Pani Ketteringová nechala slúžku v Paríži.“
Komisár Caux sa obrátil k Poirotovi. „Bol by som rád, keby ste si osobne vypočuli sprievodcovu výpoveď,“ zamumlal dôverne. „Je nanajvýš sugestívna.“
„Akiste sa s ňou rada oboznámi aj madmoiselle,“ usúdil detektív. „Dúfam, že nemáte nič proti, monsieur le commissaire.“
„Nie,“ ubezpečil ho Caux, hoci bol zjavne opačného názoru. „Pravdaže nie, pán Poirot, ako si želáte. Tu ste už skončili?“
„Myslím, že áno. Moment, ešte chvíľu strpenia.“
Vzal jednu z prikrývok, ktoré pred chvíľou prezeral, odniesol si ju k oknu, lepšie sa prizrel a čosi z nej opatrne zobral medzi prsty.
„Čo to máte?“ prísne sa spýtal komisár.
„Štyri zlatohnedé vlasy.“ Sklonil sa nad mŕtvu. „Áno, sú z jej hlavy.“
„No a? Pripisujete im význam?“
Poirot odložil deku späť na sedadlo. „Čo je dôležité – a čo nie? V tomto štádiu nik nemôže vedieť. Preto si musíme všímať každú maličkosť.“
Vrátili sa do prvého kupé, kde sa čoskoro zjavil sprievodca, aby zopakoval svoju výpoveď.
„Voláte sa Pierre Michel?“ začal komisár.
„Áno, monsieur le commissaire.“
„Mohli by ste ešte raz povedať tu pánovi,“ ukázal na Poirota, „čo sa stalo v Paríži?“
„Veľmi rád. Len čo sme vyšli zo stanice Gare de Lyon, šiel som pripraviť lôžka, lebo som si myslel, že madam bude na večeri – lenže ona si dala doniesť košík s jedlom. Spomenula, že musela slúžku nechať v Paríži, a tak stačí, keď pripravím jedno lôžko. Kým som ustielal, sadla si vedľa. Potom mi prikázala, aby som ju ráno nebudil príliš zavčasu, že by si rada dlhšie pospala. Vzal som to na vedomie a potom mi zaželala dobrú noc.“
„Takže do susedného oddelenia ste nevošli?“
„Nie, monsieur.“
„Nevšimli ste si teda, či bol medzi batožinou červený marokénový kufrík?“
„Bohužiaľ.“
„A nemohol sa náhodou v susednej miestnosti skrývať nejaký muž?“
Sprievodca sa zamyslel. „Spojovacie dvere boli napoly zatiahnuté. Keby stál za nimi, asi by som ho nezbadal, ale madam, pravdaže, áno, keď vošla dnu.“
„Iste,“ prikývol Poirot. „Všimli ste si ešte niečo?“
„Myslím, že to je už všetko, monsieur. Na nič viac si nespomínam.“
„A dnes ráno?“
„Splnil som madam želanie a nerušil som ju. Odvážil som sa zaklopať, až keď sme sa blížili do Cannes. Keď sa neozvala, tak som si otvoril. Zdalo sa, že spí. Podrmal som ju za plece, aby som ju zobudil, a potom…“
„A potom ste zistili, čo sa stalo,“ dokončil zaňho detektív. „Trés bien. Myslím, že to by bolo zatiaľ všetko.“
„Nikto ma, dúfam, nebude obviňovať, že som si zanedbal povinnosti, monsieur le commissaire,“ nádejal sa sprievodca. „Také čosi v Modrom vlaku! Hrôza.“
„Nebojte sa,“ upokojoval ho komisár. „Urobíme všetko, čo je v našich silách, aby sme celú vec udržali v tajnosti. Ak pre nič iné, tak v záujme spravodlivosti. Nevidím dôvod, prečo by vám mal niekto niečo vyčítať.“
„Budete v tomto zmysle prosím informovať aj železničnú spoločnosť?“
„Áno, samozrejme,“ netrpezlivo ho odbil Caux. „A teraz už môžete odísť.“
Sprievodca sa vzdialil.
„Podľa lekárskej správy,“ pokračoval komisár, „bola žena pravdepodobne mŕtva, ešte než vlak dorazil do Lyonu. Kto teda mohol vraždiť? Na základe výpovede slečny Greyovej sa mala obeť v priebehu cesty stretnúť s istým mužom. Akiste preto sa rozlúčila so slúžkou. Nastúpil ten muž vari už v Paríži a skryla ho vo vedľajšej kóji svojho kupé? Ak áno, čo ak sa pohádali a on ju v návale zlosti zabil? To je jedna možnosť. Druhá je – a mne sa vidí pravdepodobnejšia -, že vo vlaku cestoval aj zlodej, prikradol sa chodbou tak, aby ho sprievodca nevidel, a odcudzil kufrík, ktorý iste obsahoval cenné šperky. Potom v Lyone vystúpil. Už sme telegrafovali na tamojšiu stanicu, aby začali vyšetrovať, či si niekto nevšimol niekoho podozrivého.“
„Mohol sa však odviezť až do Nice,“ usúdil Poirot.
„Áno,“ súhlasil komisár, „ale to by bolo príliš odvážne, priam drzé.“
Nastala krátka odmlka, ktorú napokon prerušil Poirot. „Vy sa teda nazdávate, že šlo o bežného vlakového lupiča?“
Caux pokrčil plecami. „To sa ešte uvidí. Najprv musíme nájsť slúžku. Možno má marokénový kufrík u seba. V tom prípade, ak je do veci zapletený muž, ktorého madam spomínala tu pred mademoiselle, mali by sme do činenia so zločinom z vášne. Osobne sa mi vidí verzia z vlakovým lupičom prijateľnejšia. Tí banditi sú v poslednom čase čoraz bezočivejší.“
Poirot zrazu uprel zrak na Katherine. „A vy, slečna, ste v noci nič nevideli a nepočuli?“
„Nie,“ odvetila.
Detektív sa opäť obrátil ku komisárovi. „Myslím, že mademoiselle už nemusíme dlhšie zdržiavať.“
Caux prikývol. „Len nám láskavo nechajte svoju adresu,“ vyzval ju.
Katherine povedala meno vily lady Tamplinovej. Poirot sa jej mierne uklonil. „Smiem vás tam niekedy navštíviť?“ spýtal sa. „Alebo máte tak veľa priateľov, že si na mňa nenájdete chvíľku?“
„Naopak,“ namietala, „budem mať kopu voľného času a veľmi rada vás znova uvidím.“
„Výborne,“ potešil sa Poirot a priateľsky jej kývol. „Toto bude náš roman policier, naša spoločná detektívka. Som presvedčený, že spolu vraždu vyriešime.“