Divoký dedič

Úryvok

Ethan znova prešiel po izbe. Čo sa to s ním deje? Je zasnúbená s jeho bratom. Zo všetkých žien v Anglicku práve ona patrí medzi tie, od ktorých by sa mal držať bokom. Keď videl Roselyn, ako sa prechádza po salóne zavesená do Trevora, pocítil zmes nepríčetnej závisti a túžby. Konečne jeden z mála večerov v jeho živote, keď nemusel boxovať a zo všetkých síl sa premáhal, aby niekoho neudrel. Nevedel, či chcel zmlátiť brata, alebo chcel, aby jeho niekto zmlátil. Zvrtol sa na podpätkoch a ďalej chodil hore-dolu po spálni.
Čím ho tak očarila? V tomto kraji je veľa chutných slečiniek. Stačí zájsť do mesta a nájde najmenej štyri ochotné ženy. Ale on nechce hocijakú ženu. On chce Roselyn. Tie sivé oči, ktoré mu vidia až do duše, spôsob, ako sa naňho usmieva, akoby bol jej úsmev určený iba jemu, jej kráľovské vystupovanie, keď neprezradil jej blatové tajomstvo… Musí ju vyhnať z hlavy!
Zahrešil a vykročil k dverám. Potrebuje vyjsť do studeného nočného povetria. Potrebuje sa prejsť. Potrebuje pohárik. Potrebuje niekomu jednu vraziť, kým sa neupokojí natoľko, aby dnes v noci mohol zaspať. Čo keby si dal pohárik, kým sa pôjde prejsť, a potom udrel každého, kto mu skríži cestu? Kiežby mu niekto ten úder vrátil a vtĺkol mu do hlavy trocha rozumu. Zúrivo roztvoril dvere, no vzápätí sa zastavil.
„Roselyn,“ vydýchol jej meno, keď sa na ňu zahľadel. Na chodbe pred jeho dverami kľačala žena, kvôli ktorej sa práve chystal opiť a pobiť, aby sa upokojil. Tmavé vlasy jej v bujných kučerách splývali okolo zdvihnutej tváre. Sviečka vedľa nej ju zaplavovala zlatými zábleskami svetla, nervózne zvierala v prstoch akýsi papier. „Čo tu robíš?“
Pozviechala sa na nohy. „Och, ja som …“ Zahľadela sa na papier v ruke, očervenela a schovala ho za chrbát. „Myslela som, že som tu niekde na chodbe večer stratila náušnicu. Asi si ju nevidel, však?“
„Hľadáš stratenú náušnicu? Takto oblečená?“ Preletel po nej pohľadom, vnímal každú krivku jej postavy zahalenej v tenkej nočnej košieľke a v župane, ktoré nič nenechávali na predstavivosť. Pohľad sa mu zastavil na jej bosých prstoch na nohách, ktorými krútila pod lemom župana. Vrátil pohľad k jej tvári. „Niekto by ťa mohol zazrieť.“
„Áno, ale… je hlboká noc. Nevyparádila som sa na spoločenskú návštevu. Keby som bola vedela, určite by som sa bola primerane obliekla.“
„Nezišlo ti na um, že keď budeš striehnuť pred mojimi dverami, mohla by si ma stretnúť?“ Uprene ju pozoroval, ale v tlmenom svetle jedinej sviečky bolo ťažké uhádnuť, čo si myslí.
„Ako som mohla predpokladať, že o tejto hodine ťa nájdem blúdiť po chodbe?“ Chcela sa zatváriť nevinne, no nepodarilo sa jej to.
Čo znamená ten papier a prečo sa zakrádala po chodbe? Musí to zistiť. Ale ako to zistí, ak budú stáť na chodbe pred jeho izbou? „Aká šťastná náhoda, že sme sa takto stretli. Obidvaja nemôžeme spať, ty pre náušnicu, ja kvôli…“
„Podľa toho, čomu ty hovoríš šťastná náhoda,“ odvetila a uhla pohľadom.
„Možno. Poď dnu, kým ťa niekto nezbadá.“ Rozhliadol sa po chodbe, všade bola iba tma.
„Nemala by som. Prišla som len preto, lebo…“
„Si stratila náušnicu…?“ Spýtavo zdvihol obočie. „Roselyn, dnes si nemala náušnice.“ Vedel to. Všetko, čo sa jej týkalo, mal vryté do pamäti a nechcelo sa to vzdialiť – odísť chcela iba ona. Ustúpil o krok a ukázal smerom k svojej izbe. „Poď ďalej.“
„Tak dobre.“ Zdvihla sviecu a váhavo vošla. „Nemala by som tu byť.“
Zavrel dvere, nespúšťajúc z nej pohľad. „Nie, nemala. Ale si tu.“
„Áno, som.“ Zdalo sa, že jej konanie ju samu zaskočilo rovnako ako jeho. Prestúpila z nohy na nohu, rozhliadla sa po izbe. Pravdepodobne si všimla kreslá pred praskajúcim ohňom v kozube, kabát pohodený na bočnom stolíku, rozhádzanú posteľ… Mal by si upratať.
Potom zmeravela.
Na čo myslí? Chcel to vedieť. No dokázal myslieť len na obrysy jej tela pod županom a ako by chutila jej pokožka, keby jej ho strhol z pliec. Pokrútil hlavou. Musí sa mať na pozore. Prišla sem z nejakého dôvodu, či už to pripúšťa alebo nie. „Čo skrývaš za chrbtom? Nejaký list?“
„Nie.“ Obrátila sa k nemu, v očiach sa jej zračil pocit viny.
„Naozaj? Zdalo sa mi, že držíš v ruke papier.“
Pokrútila hlavou, prsia sa jej s každým nádychom prudko dvíhali a klesali. Pristúpil k nej a chytil ju za ruku – stále ju držala za chrbtom.
„Naozaj? Žeby som videl veci, ktoré neexistujú?“ Zovrel jej lakeť a jemne jej stisol rameno. Bola tak blízko, že cítil jej horúce telo. Čo by sa stalo, keby ju pobozkal? Skĺzol jej rukou po ramene a zároveň si ju pritiahol bližšie.
„Ja… ja nemám..“ Odkašľala si, zavrela oči a zašepkala: „Nemám nič.“
„Skutočne?“ spýtal sa s úsmevom, vytiahol jej z prstov papier a so smiechom o krok ustúpil. Podržal list mimo jej dosahu – vzhľadom na ich rozdielnu výšku to vôbec nebolo ťažké. „Potom to bude…“ Mávol papierom do vzduchu a sledoval, ako za ním naťahuje ruku. Potom pozrel na papier a zvolal: „Pozri, je na ňom napísané moje meno. Vidíš? Pán Ethan Moore.“
Päsťami ho udrela do hrude. „Daj mi to! Nemala som to robiť! Neuvažovala som…“
„Zaujímalo by ma, čo sa tam píše. A takým krásnym rukopisom.“ Usmial sa do jej nahnevanej tváre. „Páči sa mi najmä tá drobná čiaročka – prečiarkla si písmeno t v mene Ethan. Milý doplnok.“
„Prosím ťa, vráť mi ten list,“ žiadala ho ticho. „Bola som hlúpa, nemala som ho napísať.“
Pri pohľade na slzy v jej očiach spustil ruku. Prosím ťa, len neplač, pomyslel si. Veď iba žartoval. Nechcel jej ublížiť. „Nie si hlúpa. Tu máš, vezmi si ten list. Ospravedlňujem sa.“
„Och!“ Zmena jeho prístupu ju prekvapila, no aj tak si papier vzala. „Ďakujem ti. Napísala som ho tebe, ale bolo to vo chvíli… Ak mám byť úprimná, vlastne neviem, aká to bola chvíľa. Sadla som si, aby som napísala zoznam pre Trevora, ale nemohla som. Cítila som potrebu niečo vyjadriť. A potom, kým som si to stihla rozmyslieť, stála som pred tvojou izbou a ty si vyšiel a… Asi som sa unáhlila. No to len preto, lebo neviem, čo mám robiť, a ja vždy viem, čo mám robiť. Rozumieš?“
„Nie, vôbec. Čo keby si mi to vysvetlila?“ Znova jej zovrel ruku a prešiel jej palcom po dlani, aby ju upokojil.
Nadýchla sa, zahľadela sa mu do tváre a povedala: „Práve o to ide. Tebe by som nemala nič vysvetľovať. Mala by som…“ O krok ustúpila, no nepustil jej ruku. „Mala by som byť v posteli.“
Pristúpil tesne k nej. „V tom ti veľmi rád vyhoviem,“ podpichol ju. Vedel, že nikdy nebude jeho. Ani teraz, nikdy… Ale mohol by o tom aspoň snívať tak, aby nezaplatil za svoju slabosť, alebo aby ho znova nevyhodili z domu.
„V mojej posteli! V tej, ktorú mi pripravili na tento pobyt. Nie v tvojej!“ Vrhla pohľad na jeho posteľ na druhej strane izby, líca jej obliala tuhá červeň.
Obaja stíchli. Ethan voľnou rukou vzal jednu jej tmavú kučeru a ovinul si ju okolo prsta. V živote toho už prehral veľa, nie iba náhodnú bitku. Prišiel o rodinu, vybočil zo svojej životnej dráhy a teraz stratil Roselyn kvôli bratovi. Len včera sa s ňou znova stretol… Skutočne katastrofálne načasovanie, lenže toto je Roselyn. Odjakživa bola jeho – jeho kamarátka, jeho úniková cesta.
Hrávali sa spolu ako deti, vždy odviedla jeho pozornosť od drsnej reality, keď sa večer vracal domov, a dnes sa jej opäť darí odviesť jeho pozornosť od reality. Hry sa zmenili, deti dospeli, no jej prítomnosť mu stále dokáže zahojiť rany a vniesť do jeho rozpolteného života užitočný, potrebný smiech. Jediným problémom je, že len čo Roselyn odíde z tejto izby, už nebude jeho. Bude patriť jeho bratovi.
To chce Roselyn?
On má to, čo chce, rovno pred sebou. Chce sa deliť o šťastie a o smiech s Roselyn… keď bude vedieť, že je s ním, dokáže čeliť zajtrajšku. A klamal by, keby nepriznal, že netúži po jej tele. Kiežby sa okolo neho ovinulo rovnakým spôsobom ako jej vlasy okolo jeho prsta. Pri predstave, ako leží na jeho posteli – celú noc, aby si ju vychutnal, aby ju preskúmal ako polia, po ktorých sa kedysi prechádzali – , sa mu v mysli vynárali nekonečné možnosti. Predstava situácií, ktoré by spolu zažili, mu vyvolala úsmev na tvári, aj keď to nebolo reálne.
Prerývaným šepotom, ktorý odrážal jeho vlastné pocity, zašepkala: „Nebolo by to správne.“
„Také jemné. Nikdy predtým som si to neuvedomil,“ prehodil zadumane a vrhol pohľad na svoje prsty zaborené v jej vlasoch.
„Som si tým istá a nemáš potuchy, ako ma bolí, že musím odísť.“
Na plné hrdlo sa zasmial, prešiel jej prstom po sánke a sledoval, ako pri jeho dotyku zavrela oči. „Hovoril som o tvojich vlasoch, nie o mojej posteli. Hoci, veľmi mi lichotí, že by si mi ju chcela zahriať.“
Vyvalila oči a vytrhla sa z jeho zovretia. „Nechaj si tie ponižujúce poznámky. Odchádzam.“
Vystrel ruky. „Prosím ťa, nechcel som ťa uraziť. Chcem…“
„Nič nehovor! Najradšej by som zaliezla niekam pod zem a viac sa nevynorila.“ Vykročila k dverám.
„Roselyn, počkaj.“ Všetko pokazil. Takto sa to skončí, keď sa človek celé roky nerozpráva s dámami. Zabudol, že na rozdiel od barmaniek, dámy si možno doberať len dovtedy, kým neujdú.
„Naozaj sa musím vrátiť, skôr ako si všimnú moju neprítomnosť.“ Otvorila dvere a vykĺzla na tmavú chodbu.
„Roselyn!“ zavolal za ňou. Ponáhľala sa po chodbe a zmizla v tme. „Aj ja ťa chcem…“ zašepkal do noci s povzdychom. Na chvíľu sa oprel o zárubňu, akoby dúfal, že sa vráti, no vedel, že sa mýli. Vzpriamil sa, a práve chcel zavrieť dvere, keď zachytil v tme akýsi pohyb.
„Roselyn? Sľubujem, že ak sa vrátiš, už si ťa nebudem doberať a spomínať zahrievanie svojej postele,“ lákal ju, no odpovedali mu len ťažké kroky vzďaľujúce sa po chodbe. Napokon zavrel dvere.
Porazenecky sa zahľadel na koberec. Len vtedy si všimol, že na zemi leží zabudnutý list. Pravdepodobne jej vypadol z ruky. Vrhol sa naň, otvoril ho a hltal jej slová. Najradšej by zhltol aj ju…