Autor:

Katarína Gillerová

Odporúčaná cena:

9,95 €

Výroba: 2011

Počet strán: 272

Väzba: viazaná

Ďalšie podrobnosti
o knihe >>>

V kategórii 13, jún 2011 | V kategórii: Romantika | Vydal Slovenský spisovateľ

Konečne sa rozhodni

Katarína Gillerová

Najnovší, deviaty román našej najpopulárnejšej autorky. Natália pracuje v požičovni svadobných šiat a v súkromnom živote stojí pred závažným rozhodnutím. Keď už to konečne vyzerá, že vie, ako ďalej, objaví mail od muža, s ktorým kedysi spájala svoju budúcnosť. A hoci doteraz pokladala ich vzťah za ukončený, odrazu cíti potrebu prehodnotiť celý doterajší život a hľadanie šťastia u svojich „osudových“ mužov. Pre ktorého z nich sa napokon rozhodne?

Úryvok

Tajomstvo mailu
Sedela som sklonená nad zoznamom, ktorý som si v rýchlosti napísala ráno na papier, a kontrolovala som, či som splnila všetky jeho body. Dnešný deň bol mimoriadne rušný a teraz, o siedmej večer, som konečne chcela vypnúť počítač, zhasnúť vzadu svetlá a zavrieť dvere svojho pracoviska.
Svetlo zvonku prenikalo dovnútra v šikmých vejárovitých lúčoch a mne sa zdalo, že ma chcú zlákať von, do teplého piatkového podvečera. Vyjasnilo sa len nedávno, cez deň bolo väčšinou pod mrakom.
Zahľadela som sa cez sklá výkladu do ulice so zvláštnym pocitom nervozity v žalúdku. Vedela som, že dnes sa niečo stane, dnes budem musieť…
„Mami?“ vytrhla ma z myšlienok dcéra, čakajúca pri dverách s rukou na kľučke. „Už vieš, čo urobíš?“
Vedela som. Aspoň som si to myslela.
Prikývla som. „Asi áno.“
„Už si sa rozhodla?“ spýtala sa a v očiach sa jej zračila pochybnosť.
„Zatiaľ to nechajme tak,“ usmiala som sa. „Nechcem sa unáhliť.“
„Vždy si vedela, čo chceš,“ uprene sa na mňa zahľadela, „a najmä, čo nechceš. Len v poslednom čase váhaš, akoby si to ani nebola ty.“
Bože! Keby si ty, dieťa moje, vedelo, aké ťažké rozhodnutia som v živote musela spraviť. A bolestivé. A koľko nocí som prebdela v slzách a pochybnostiach, či som urobila správne.
Lebo niekedy, keď sa zachováte správne, bolí to do zošalenia.
„Natálka, neskôr zistíš aj ty, že nie je všetko v živote buď – alebo. Medzi čiernou a bielou existujú aj sivé odtiene.“
„Buď niekoho máš rada, alebo ho nemáš rada, nie je to tak?“ odmietla moje poučenie. Spodnú peru odula rovnako ako v detstve. Až ma pichlo pri srdci.
Obraz toho malého strapatého dievčatka s odutou perou a nenávisťou v očiach sa na sekundu zjavil predo mnou ako živý.
Hneď som túto predstavu odohnala.
„V osemnástich to tak vyzerá,“ usmiala som sa. „Bodaj by ti to vydržalo aspoň do sedemdesiatky.“
„Mami, nezdá sa ti, že všetko komplikuješ?“
„A tebe sa nezdá všetko príliš jednoduché?“
„Som zvedavá, či v tvojom veku budem ako ty. Dúfam, že mňa taká katastrofa nepostihne,“ povedala ironicky.
Vzápätí zmizla za dverami, stratila sa z miestnosti tak rýchlo ako pred chvíľou moja predstava malého dievčatka.
Pokrútila som hlavou, pozerajúc na dvere, akoby tam ešte bola. Bodaj by bol osud k tebe zhovievavejší, ako bol ku mne. Bodaj by si nemusela čeliť ničomu takému ako kedysi ja.
Vzdychla som si a pohľadom som uviazla v obrovskom zrkadle nášho salóna. Po oboch stranách sa v ňom odrážal dlhý rad svadobných šiat, zavesených na kovovom stojane ako nadýchané labute. Zahľadela som sa na osobu, ktorú by som mala poznať: vek štyridsaťdva, rozvedená, blond vlasy s ofinou, zelené oči. Postava ako-tak ujde, treba poriadne cvičiť, a najmä pravidelne. A tá idealistka, čo práve odišla, moja dcéra, je ako vietor, ťažko ho chytíš do dlane.
Predstavila som si, ako sa mi pred chvíľou nakláňala ponad plece a čierne vlasy jej padali na plecia k mojim plavým. Nikto by netipoval, že sme matka a dcéra. Aj oči má čierne, po otcovi, ale ten úsmev, ten je môj.
Z myšlienok ma zrazu vyrušil zvuk zvončeka nad vstupnými dverami. Odtrhla som pohľad od postavy v zrkadle a preniesla ho na postavu ženy, ktorá práve vošla.
„Už je zatvorené,“ oznámila som jej.
Žena opatrne zavrela dvere a uprela na mňa prosebný pohľad.
„Prosím vás.“ ozvala sa ticho. „Nemohli by ste mi pomôcť?“ Ruky zopla ako pri modlitbe a zrakom zablúdila k vešiakom so spoločenskými šatami.
„Príďte zajtra,“ povedala som.
„Zajtra bude neskoro!“ zvolala zúfalo. Slzy mala na krajíčku.
„Čo sa stalo?“ spýtala som sa začudovane. Stála ako kôpka nešťastia.
„Ja neviem, čo mám robiť,“ povedala roztraseným hlasom. Urobila ku mne zopár váhavých krokov. „Zajtra sa vydáva moja mladšia sestra a ja… Mala som pripravené šaty na svadbu, ale. nezmestím sa do nich. Za posledný mesiac som pribrala aspoň päť kíl.“ Bezradne rozhodila rukami a ukázala na seba. „Bože, nemôžem sa na seba ani pozrieť, všetko mi je úzke! Som nemožná! Vyzerám príšerne! A moja sestra,“ nasucho prehltla, „robí modelku, často cestuje do zahraničia, je krásna, štíhla a úspešná,“ vyratúvala. Nechápavo som na ňu pozerala. Prečo mi to rozpráva? Ja sa musím sústrediť na dnešné stretnutie. Musím si utriediť myšlienky, zorientovať sa vo svojich pocitoch.
„Na mňa sa celá rodina pozerá cez prsty,“ pokračovala, „ja nikdy nebudem dokonalá ako sestra. Som tá škaredá, tučná, obyčajná úradníčka, a okrem toho…“ Odmlčala sa. Chvíľu vyzerala, akoby chcela vetu dokončiť, potom iba hodila rukou.
„Chcete si požičať šaty,“ skonštatovala som a nervózne pozrela von cez sklá výkladov. Povedal, že keď skončím, mám mu dať vedieť, aby mohol prísť za mnou. Teraz to vyzerá, že som ešte neskončila.
„Bývam tu za rohom,“ ozvala sa žena, „a v poslednej chvíli som si spomenula, že jedinou záchranou pre mňa je vaša požičovňa. Aj sestra si od vás požičala svadobné šaty na zajtra.“
„Karin Pekárová?“ spomenula som si na nádhernú blondínu s našpúlenými plnými perami a nohami dlhými ako gazela. Krásne sa vynímala v tom veľkom zrkadle v bielych nadýchaných šatách s vlečkou, ktoré si vybrala. Pravý opak staršej sestry, ktorá tu predo mnou stála s nedefinovateľným účesom, v dlhej sukni a širokej blúzke, s niekoľkými kilami navyše. Nikdy by som nepovedala, že tie dve sú sestry.
Prikývla. „Áno, to je ona.“ Potom zase nešťastne rozhodila rukami. „Najradšej by som na tú svadbu nešla, cítim sa trápne, budú ma s ňou porovnávať a sledovať súcitnými pohľadmi. Všetko by som prežila, keby na tú svadbu nepozvala aj…“
Zvedavo som na ňu pozrela. Začalo ma to zaujímať.
„Pozvala niekoho, na kom vám záleží?“
Opäť prikývla. „Medzi pozvanými kamarátmi je jeden, s ktorým som kedysi chodila. Netušila som to, dozvedela som sa to až dnes. Najradšej by som sa hodila do postele a vyhovorila sa na chrípku. Prosím vás, pomôžte mi vybrať nejaké šaty, ktoré…“ prešla pohľadom po svojej postave, „ktoré by mi ubrali zopár kíl. Hoci pochybujem, že by som v nejakých mohla vyzerať tak, aby som sa pred ním necítila trápne,“ zatvárila sa nešťastne. Dlane sa jej potili, utierala si ich do dlhej neforemnej sukne. „Keď ma uvidí, poteší sa, ako dobre urobil, že ma nechal. A to netuší, že som potom už s nikým nechodila, lebo som naňho nemohla zabudnúť. Dopracovala som sa na tridsaťdvaročnú tučnú, osamelú ženu.“
Rezignovala som. Po tejto nešťastnej spovedi som ju nemohla poslať preč. V tejto miestnosti som si vypočula veľa rozličných príbehov, tento ma však chytil za srdce. S ľútosťou som porovnávala túto zanedbanú, nepríťažlivú ženu s jej krásnou sestrou modelkou. Aj ja by som si na jej mieste radšej želala ležať s chrípkou v posteli.
Zamierila som k vešiakom so spoločenskými šatami. Jedny som vybrala a podržala priamo pred ňou. „Pozrite,“ obracala som vešiak, „vyskúšajte si tieto. Sú nádherné.“
Dlhé čierne hodvábne šaty s pevným korzetom sa pôvabne vlnili nad zemou, dolu okolo lemu ozdobené kvetmi červených a žltých tulipánov, ktoré sa ťahali šikmo vľavo nahor takmer až do polovice sukne. Tulipány vyzerali ako namaľované, s neostrými kontúrami, akoby sa postupne vynárali z čiernej hmly jemného hodvábu. K šatám patrilo aj čierne bolerko, obrúbené červeným lemom.
Žene sa oči rozžiarili ako vianočný stromček. „Myslíte, že mi budú dobré?“ spýtala sa pochybovačne.
„Sú to štyridsaťšestky,“ odvetila som, „a máme aj číslo štyridsaťosem.“ Viedla som ju do kabínky. „Ak budete potrebovať pomoc, zavolajte ma. Pomôžem vám so zipsom.“
Žena zmizla za závesom a mne zapípala esemeska.
Zdržal som sa, čítala som na displeji, prídem asi o hodinu. Počkáš na mňa?
Uľahčene som si vydýchla. Nemusím sa znervózňovať kvôli oneskorenej zákazníčke. Počkám, vyťukala som odpoveď.
O chvíľu sa záves na kabínke odhrnul a vystúpila hodvábna víla. Aj keď nemala éterickú postavu, trochu tak pôsobila. Dopla som jej zips a pomohla obliecť bolerko.
„Páni!“ zvolala, keď sa uvidela v zrkadle. „Vy ste to teda vystihli.“ Neodtŕhala oči od obrazu v zrkadle. Potom sa zahľadela na svoju tvár a prestala žiariť.
Podišla som k nej a vlasy jej zdvihla dohora. „To by chcelo oživiť farbu a pekný účes,“ skonštatovala som. „Mali by ste ísť ku kaderníčke.“
„Máte pravdu,“ prikývla. „Mala som na to myslieť skôr. Kto ma teraz vezme?“
„Niečo skúsim,“ vzala som do ruky mobil. Chvíľu som hľadala v adresári. „V paneláku na druhej strane ulice mám kamarátku kaderníčku,“ hovorila som, prechádzajúc jednotlivé mená.
Ľubka sa ozvala po dlhom zvonení.
„Vylúčené!“ vyhŕkla hneď, keď som sa spýtala, či by nemohla zobrať jednu moju zákazníčku. „V sobotu češem svadby, mám plno,“ vzdychla si. „Ľutujem, ale zajtra nestíham.“
„A dnes?“ navrhla som jej. Občas som jej dohodila zákazníčky, bola mi za to vďačná.
„Takto neskoro?“ Priam som ju videla, ako pozerá na hodiny na stene kaderníctva. Napokon súhlasila. „Dobre teda, nech príde, ale nech ráta s tým, že možno bude chvíľu čakať. Asi polhodinu, predpokladám.“
„Rada počká,“ ubezpečila som ju.
„Vy ste poklad,“ zvolala dáma v čiernych hodvábnych šatách. „Dodali ste mi trochu optimizmu do zajtrajšieho dňa.“
„Dodáme ho ešte viac,“ povedala som. „Máme ešte polhodinku, na skúšku vás nalíčim a vy to zajtra zvládnete už sama.“
Zo zásuvky stolíka som vybrala líčidlá. Zastúpim šéfku, je to jej koníček, z nejednej zákazníčky už vyčarila novú ženu. Veľa som od nej odpozorovala, učím sa rýchlo.
Čiernu vílu som posadila do kresla a zahľadela som sa na ňu. Líčenie nemôže byť veľmi nápadné, vyzerala by smiešne. Malo by byť iba trochu výraznejšie, aby odpútalo pozornosť od kyprých tvarov.
Najprv som naniesla na tvár mejkap, potom som jej jemným štetcom pokryla viečka zlatohnedým tieňom a mihalnice zvýraznila čiernou špirálou. Okraj spodného viečka som jej predtým prešla čiernou kontúrkou. Pohľad sa jej prehĺbil. Jemný rúž odhalil tajomstvo plných pier, rovnako krásnych, ako mala úspešnejšia sestra.
Keď som skončila, vstala a podišla k veľkému zrkadlu. Dobreže neotvorila ústa od prekvapenia. Obracala hlavu zo strany na stranu a obdivovala svoj obraz v zrkadle. Uvedomila som si, že teraz by som ju už priradila ku krásnej sestre.
„Nemôžem tomu uveriť!“ krútila hlavou. „Ako málo stačí, aby žena nevyzerala ako sivá myška. Odjakživa som pohŕdala spolužiačkami, ktoré sa celé hodiny zaoberali kozmetikou a módou.“
„No, nič sa nemá preháňať,“ usmiala som sa. „Zajtra si kúpte kvalitný mejkap a jemný rúž,“ poradila som. „A investujte do spodnej bielizne. Keď si kúpite elastický sťahovací korzet a oblečiete si ho pod šaty, budete vyzerať oveľa štíhlejšia.“
„Od pondelka začínam cvičiť!“ zvolala nadšene. „Ako sa vám len poďakujem? Keď som sem prišla, bola som zúfalá, a odchádzam ako iná žena.“
„Áno, to je ono,“ prikývla som. „Ste celkom iná žena. Zabudnite na tú, ktorá sem vošla. Zahoďte neforemné sukne a široké blúzky. Usmievajte sa na bývalého, nech vidí, že život ide ďalej aj bez neho.“
Rady, tie dávať viem, ale keď ide o mňa… Koľkokrát som si želala vyjsť z tohto salóna a zabudnúť na to, kto som? Nikdy sa mi to nepodarilo. Zakaždým som so sebou vliekla tú zranenú, porazenú a vyplašenú ženu, ktorá sa ukrývala za usmievavú masku.
Zákazníčka zaplatila a so spokojným výrazom si odniesla šaty, v ktorých zajtra istotne zažiari.
Bol začiatok mája a do miestnosti padalo šero. Zahľadela som sa von, na autá s rozsvietenými svetlami, okná paneláka, ktoré dávali na známosť, že za nimi sa schádzajú rodiny s vyhliadkou na príjemný víkend.
Odvrátila som pohľad od obrazu za výkladom a zrak mi spočinul na svadobných šatách, zavesených bokom od ostatných.
Pozrela som na hodinky. Ešte pol hodiny a je tu. Predstavila som si muža, ktorý sa ponáhľa za mnou a ja by som mu mala odpovedať na jedinú otázku. Prečo si myslím, že odpoveď poznám na sto percent? Som si tým celkom istá?
Zamrvila som sa na stoličke a pohľadom spočinula na obrazovke zapnutého počítača. Už som ho mala dávno vypnúť. Natiahla som k nemu ruku – a vtedy sa mi pred očami vynoril obraz celkom iného muža.
Zarazila som sa a ruka mi zmeravela. Na niečo som si spomenula. Odrazu som vedela, že počítač nemôžem vypnúť. Ešte sa musím na čosi pozrieť. Hneď. Teraz.
Schytila som mobil. Chvíľu vyzváňal.
„Ahoj, moja, bolo fajn,“ ozvalo sa namiesto pozdravu v telefóne. „To si chcela počuť, nie?“
„Ahoj, Tamara,“ pozdravila som. „Viem, že bolo fajn, ako inak. Volám ti pre niečo iné.“
„Ešte pracuješ?“ spýtala sa.
„Áno,“ odvetila som. „Ale práve som zatvorila.“
„Už ste sa stretli?“ vyzvedala Tamara. „Aj tak viem, že to dobre dopadne.“
„Tak vieš viac ako ja,“ zdôraznila som. „Teraz však od teba potrebujem heslo.“
„Aké heslo?“
„To heslo.“
„To heslo?!“
„To.“
Telefón na chvíľu onemel. „Neblázni,“ vydýchla napokon. „Neblázni.“
„Chcem sa iba pozrieť,“ povedala som ticho.
„Na čo sa chceš pozrieť?“ zvolala pobúrene. „Na to, čo si už v živote nechcela vidieť?“
„Máš pravdu, nechcela,“ súhlasila som. „Ale zmenila sa situácia.“
„Zmenila, nezmenila, bude ti to nanič.“
„Nevadí, chcem to.“
„Nerob to,“ prehovárala ma Tamara. „Fakt, bude ti to na dve veci: na nič a na hovno. Ver mi. Čo tým dosiahneš?“
„Rozlúčim sa.“
„Už si sa rozlúčila!“ zvolala. „Už si to dávno ukončila, nepamätáš? Tak čo teraz vymýšľaš?“
„Nič tým nesledujem, fakt,“ ubezpečovala som ju. „Iba sa pozriem.“
„Daj si poradiť a vykašli sa na to,“ opakovala. V hlase jej vibroval hnev. Odrazu som si uvedomila, že Tamara vie niečo, čo ja neviem.
„Nevykašlem,“ nástojila som. „Povedz mi heslo.“
Pri uchu sa mi ozvalo hlasné zavrčanie. „To bolo rečí, že presmeruj mi tie maily, aby som už od neho nikdy nijaký nečítala!“ napodobňovala ma. „Už ho v živote nechcem vidieť, už nikdy o ňom nechcem počuť!“ Mlčala som. Mala pravdu. „Načo som založila novú schránku, ktorú si už nikdy nechcela otvoriť?“ vyčítala mi. Vedela som, že to so mnou myslí dobre. Mlčala som ďalej. Tamaru to dráždilo. „Prečo si ticho?“ hnevala sa. „Buď rada, že mi nerumázgaš na pleci. Potrebuješ to?“
„Musím sa rozhodnúť. Potrebujem čistý stôl. Zruším tú mailovú schránku, len čo si to prečítam.“
„Čo si chceš prečítať? Prečo by sa milostivý unúval? Prečo si myslíš, že ti niečo napísal?“ chrlila Tamara.
„Lebo tak zúriš. Keby tam nič nebolo, neodhovárala by si ma tak úpenlivo.“ V žalúdku som pocítila chvenie. Bola som čoraz zvedavšia. Čo ak Tamara odmietne? „Naozaj ju zruším, veď o nič nejde,“ ubezpečovala som ju.
„Ja ju zruším!“ jedovala sa Tamara. „Ty sa ním už nezaoberaj.“
„Nebudem, sľubujem.“
V telefóne sa ozvalo zlostné zafučanie. „Tak dobre, keď si taká tvrdohlavá. Nikdyviac00.“
„Čo nikdy viac?“
„Heslo, Natálka, heslo.“
„Nikdy viac?“ opakovala som začudovane. Potom mi to došlo.
„A dve nuly,“ pripomenula mi ironicky. „Vzťah, ktorý mal pre teba význam dvoch núl. A Nikdyviac bez medzery.“
„Ďakujem,“ povedala som. „Ozvem sa, zavolám ti. Už sa nehnevaj.“
„Mala som ich vymazať,“ zašomrala a vypla mobil.
Netrpezlivo som uchopila myš a moje prsty sa nedočkavo rozbehli po klávesnici.
Potvrdením hesla som sa dostala do schránky, ktorú som nikdy nechcela otvoriť. Mohli v nej byť maily od jediného človeka, a ja som od neho už nikdy nechcela prečítať nijaký. Tamara pred dvoma rokmi zadala pokyn na ich presmerovanie z mojej bežnej mailovej schránky do tejto špeciálnej. Všetky do jedného, z jednej jedinej mailovej adresy. Jeho.
Na hornej lište monitora blikal červený znak, oznamujúci poštu v mailovej schránke, ktorú som otvárala prvý raz od jej založenia. Klikla som naň.
V pošte sa mi pred očami rozvinula roleta mailov. Neveriacky som na ne zízala. Zatajila som dych. Najprv som si všimla ich počet – stotridsaťdva. Posledný bol spred troch dní. Postupne som na ne klikala a otvárala ich. Prvý mi poslal pred polrokom – nežný, taký nežný, až sa mi oči zaliali slzami.
Pochopila som, prečo Tamara nechce, aby som si ich prečítala. Už som rozumela jej poznámke: Mala som ich vymazať. Pravdepodobne mailovú schránku občas kontrolovala. Neprezradila mi to.
Každý mail bol takmer rovnaký. V každom sa opakovali slová, ktoré by ma ešte pred pár rokmi vyniesli do nebies.
Od muža, ktorý mi ich napísal, som ich nikdy nepočula. A teraz tu svietili a vyrážali mi dych svojou naliehavosťou.
Odosielateľ bol vytrvalý. Písal mi aspoň raz do týždňa, stále rovnaké slová:
„Ľúbim Ťa, ľúbim Ťa, ozvi sa, prosím!“