Image Image Image Image Image

zelená knižnica

Najznámejšou edíciou vydavateľstva Slovenský Spisovateľ je ZELENÁ KNIŽNICA.

Už niekoľko rokov je vnímaná ako záruka dobrého napínavého čítania.

Scroll to Top

Na vrch

Knihy vydavateľstva Slovenský spisovateľ

Vydal Slovenský spisovateľ

Autor:

Gaelen Foley

Odporúčaná cena:

11,90 €

Výroba: 2014

Počet strán: 344

Väzba: viazaná

Ďalšie podrobnosti
o knihe >>>

V kategórii 22, sep 2014 | V kategórii: | Vydal Slovenský spisovateľ

Diabol sa žení

Gaelen Foley

Diabol sa žení

Vynikajúca historická romanca od populárnej autorky série Knight Miscellany. Lizzie Carlislová, bystrá a krásna mladá žena, má za sebou nešťastnú lásku. Spamätáva sa z nej v tichom prostredí vidieka, kde pracuje ako spoločníčka bohatej starej dámy. Čoskoro jej však cestu skríži záhadný a obávaný muž Devlin Kimball, prezývaný Diabol. Krásavec, ktorý má za sebou temnú minulosť plnú dobrodružstiev na mori a zlomených ženských sŕdc. Aj on sa vyrovnáva s nepriazňou osudu, ale oveľa tragickejšou: pred rokmi mu pri požiari zahynula celá rodina. Teraz sa dozvedá, že to nebola nešťastná náhoda, a prisahá vinníkom pomstu…

Úryvok

Anglicko 1805
Mesačný svit dopadal na tri čierne dostihové vozy, ženúce sa po Oxford Road ako divoká kavalkáda – praskot bičov, odfrkujúce plnokrvníky s vytreštenými očami, postriekané penou. Poháňali ich mladí muži so zlou povesťou, v celom meste notoricky známi samopašníci. Tvrdé mladé tváre im v rýchlom pohybe sčerveneli a boli napäté od zúfalstva. V očiach mali smrť, pretože každý z nich mohol stratiť všetko, ak nedoženú dostavník, ktorý uháňal niekoľko míľ pred nimi. Jesenný vietor im do cesty poslal vír suchých hnedých listov a prvý voz doň vošiel s divo rozkrútenými kolesami.
Hnali sa ďalej.
Niekoľko míľ pred nimi zastal na ceste dostavník smerujúci do Holyheadu. Na nádvorí hostinca U zlatého býka z neho vystúpili unavení cestujúci. „Dve hodiny si môžete odpočinúť, potom sa znovu vydáme na cestu,“ oznámil im kočiš ešte celkom veselo, kým pomáhal vystúpiť dáme.
„Ďakujem,“ zamrmlala spoza ľahkého čipkového závoja. Rýchlo sa obzrela ponad plece do tmy, čo vládla za nimi. Ešte ich nevidieť. „Poď, Johnny.“ Chytila za ruku vystrašeného chlapca, ktorý vystúpil z dostavníka za ňou, pevne ju stisla a zaviedla ho do útulného hostinca so slamenou strechou zdobenou drevenými pavlačami a s peknými čiernymi okenicami.
Keď vošla dnu, spod závoja jej unikli po pás dlhé pramene červenkastých vlasov – spod závoja ukrývajúceho jej slávnu tvár, ale aj sinku, ktorú jej na oku zanechala päsť jej ochrancu.
„Máte voľnú izbu?“ opýtala sa a ruka sa jej trochu triasla, keď sa zapisovala do knihy hostí. Neuviedla meno, pod ktorým ju poznal celý Londýn – svoj umelecký pseudonym – ,
ale svoje pravé meno: Mary Virginia Harrisová. Meno, ktorým ju ešte stále oslovovali doma, v írskej dedinke, kam teraz utekala. Johnny sa jej držal ako kliešť, všetka hraná odvaha trinásťročného mládenčeka z neho vyprchala a jeho chudé pubertálne telo sa chvelo skôr od strachu z takého odvážneho úteku než od chladu tej novembrovej noci.
„Máme, madam.“ Hostinský v zástere sa pokúsil preniknúť pohľadom pod bledý čipkový závoj, ale stretol sa s jej karhavým chladným pohľadom. Onedlho zaviedol dámu a jej „syna“ preč z miestnosti aj od neďalekého výčapu, kde sa domáci hostia popíjali a hádzali šípky. Spolu vyšli na druhé poschodie a po pavlači sa dostali k dverám izby, ktorá bola voľná.
Johnny a Mary Virginia zastali na chodbe a čakali, kým hostinský otvorí dvere, keď tu zrazu z vedľajšej izby vystrčilo hlavu asi štvorročné dievčatko a zachichotalo sa – akoby sa s nimi hralo na schovávačku. Mary, preľaknutá, ale aj očarená, dievčatko chvíľu pozorovala, no zvnútra sa hneď ozval ženský hlas: „Sarah, moja milá, vráť sa, prosím ťa, do izby.“
Dieťa sa usmialo a zmizlo. Mary vďačne kývla hostinskému, do dlane mu vtisla mincu a vošla dovnútra za Johnnym.
Malá Sarah o chvíľočku opäť vykukla zo svojej izby, ale milá dáma v závoji už medzitým zatvorila dvere. Vrátila sa dnu, prekĺzla popri rodičoch a opatrne sa postavila na stoličku, aby mohla pozrieť z okna. Dýchla na sklo a končekom prsta nakreslila usmiatu tváričku. Tak ju to naučil jej veľký brat Devlin. Už sa ho nevedela dočkať, pretože boli na ceste poňho, mali ho vyzdvihnúť zo školy. Ešte neboli ani Vianoce, a už ho škola pustila domov! Z akéhosi záhadného dôvodu však tento zázrak rozpútal medzi rodičmi hádku.
„No tak, Katie Rose,“ hovoril ocko a čistil si okuliare vreckovkou. „Niet dôvodu, aby si sa až tak znepokojovala. Chlapec nám to určite vysvetlí.“
„Vysvetlí? Stephen, tvoj syn vrazil päsťou do nosa školskému zriadencovi! Poslali sme ho na najlepšiu anglickú univerzitu a on sa takto správa! Nechodí na prednášky, radšej s kamarátmi pije a hrá biliard!“
„Katie, uznaj, má sedemnásť rokov. Všetci chlapci sa v škole trochu odtrhnú z reťaze. Je to prirodzená súčasť dospievania. Okrem toho, Devlin aj tak patrí medzi najlepších žiakov v ročníku.“
„To viem, bodaj ho! Ani sa nemusí učiť, a má výborné známky.“ Pohoršene si odfrkla a skrížila ruky na hrudi. „Náš syn má šťastie, že po tebe zdedil rozum.“
„A po tebe bojovnosť,“ láskyplne dodal manžel a nadvihol jej bradu. „Samozrejme, aj tie veľké modré oči. Lady Strathmorová, venujte mi milostivo jeden úsmev, inak vám tie stisnuté pery budem musieť vybozkávať.“
Napriek pretrvávajúcej zlosti sa usmiala. „Nechaj si šarm pre dekana, môj milý. Po tom, čo náš syn navystrájal, nás zrejme zachráni, len ak škole darujeme nejakú peknú sumu. V takom prípade ho možno vylúčia len dočasne. Ach, dúfam, že Devlinovi sa nič nestalo.“
„Nepochybujem, že sa len predvádzal. Chlapci to majú vo zvyku.“
Prikývla. „Nie som si istá, či ho pri stretnutí zaškrtím alebo len poriadne vyobjímam.“
„Si jeho matka,“ nežne odvetil jej manžel. „Pre Devlina je dosť veľkým trestom, že ťa sklamal. Radšej ho objím.“
„Ľúbim ťa, Stephen,“ vzdychla a oprela si mu hlavu o prsia. „Čo by som bez teba robila? Si taký trpezlivý, láskavý a dobrý…“
„Koníky!“ zvolala Sarah a pritisla dlane ku sklu, aby cez tmavé okno videla na tri čierne vozy, čo dohrmotali na nádvorie.
Prvý voz hlučne zastal za dostavníkom a vyskočil z neho mladý muž. Quentin, lord Randall, bol vysoký a mohutný chlapisko. Hoci mal len okolo dvadsaťpäť rokov, v elitných boxerských telocvičniach v Londýne ho poznali pod prezývkou Kladivo. Mal hnedé oči, drsné črty tváre, krátke hnedé vlasy a na hranatej ošľahanej tvári len jednu zvláštnosť – bradu s jamkou.
Quint vošiel do hostinca, ani nečakal, kým ho dobehnú Carstairs a Staines. Pri pohľade na dostavník stojaci o niečo ďalej mu bolo všetko jasné: niekde vnútri je Ginny. Vedel, že utiekla s úmyslom odviezť sa na lodi do Írska, nemal však ani náhodou v pláne pustiť ju tam.
Ginny bola jeho.
Vrazil do haly, nazrel do výčapu, či tam náhodou nie je, potom prepochodoval k hostinskému a vydrapil mu z rúk knihu hostí.
„Prajete si, pane?“
Quint len čosi zavrčal a rýchlo prebehol pohľadom po menách, až zazrel jedno známe. Mary Harrisová. Ginny mu svoje pravé meno raz neprozreteľne prezradila a teraz ho trochu prekvapilo, že si ho zapamätal. Väčšinou sa jej neurodzeným pôvodom veľmi nezaoberal a mal radšej jej umelecké meno – Ginny Highgatová. Obletovaná herečka, ktorú všetci chceli, ale nik neprekonal jej číru tvrdohlavosť.
Okrem neho. Pretože ona bola jeho milenkou, kráskou, trofejou.
Mohutný barón z Yorkshiru sa neobťažoval nič vysvetľovať ani hostinskému, ani nikomu inému, a začal prehľadávať dom.
„Ginny!“ zrúkol.
„Ten blázon! V živote nepočul o diskrétnosti?“ zamrmlal si popod nos Carstairs a napäto pozrel na Stainesa. Tí dvaja vstúpili do hostinca len o dve minúty po svojom urastenejšom a zlostnejšom spoločníkovi.
Elegantný, vždy bezchybne oblečený Julian, gróf Carstairs, mal plavé vlasy a na jemnej tvári mu žiarili modré oči. Zato jeho priateľ, preslávený smrtiacou muškou v súbojoch, sir Torquil Staines, prezývaný aj Krvavý, sa vyznačoval ostrými čiernymi očami a tmavou končistou briadkou, pripomínajúcou samotného čerta.
„Pokúsme sa to vybaviť potichu, dobre?“ zamrmlal ešte Carstairs.
Staines prikývol a rozdelili sa. Nech Quint čím skôr nájde tú írsku potvoru, ktorá sa bezhlavo rozhodla, že pred ním zachráni Johnnyho. Ha, pomyslel si Carstairs, chlapec bude čoskoro zase tam, kde patrí. A nikto sa nič nedozvie.
V chodbe na poschodí už Quint roztváral dvere na izbách a nazeral dnu. Bolo mu jedno, koho pri poľovačke na svoju milenku vyruší. Ozývali sa pobúrené výkriky, občas aj ženské jačanie, ale keď hostia zazreli bezohľadnosť, čo mu svietila z očí, radšej sa zdržali dlhších protestov.
Pokračoval týmto spôsobom ďalej po chodbe, keď zrazu narazil na zamknuté dvere. Šklbol za kľučku a priložil ucho k drevu. „Ginny?“
Nič. Zatvoril oči a sústredil sa, akoby ju mohol cez dvere vycítiť ostatnými zmyslami. A možno aj mohol – bol totiž presvedčený, že ich spája nadprirodzené puto. Dopekla! Vo vzduchu zaňuchal jej parfum.
„Ginny!“ Zahrmotal dverami a zvnútra sa ozval tichý vystrašený vzlyk. „Vyjdi von, Ginny! Už aj! Pôjdeme domov! Nezdúvaj sa, veď vieš, že ťa milujem!“ Trikrát kopol do dverí, až ich nohou v čiernej čižme napokon prerazil a vyleteli z pántov. Vtrhol do izby, zadychčaný, mohutný hrudník sa mu len tak dvíhal a klesal.
„Ginny.“ Pokúsil sa upokojiť.
Krčila sa v kúte a Carstairsov malý sluha sa jej zúfalo držal.
Quint videl, že má na oku sinku, nepripustil si však výčitky svedomia. Zavinila si to sama!
„Poď už,“ zopakoval a vystrel k nej ruku. „Odídeš odtiaľto so mnou.“
„Nie,“ vzoprela sa.
„Nechajte ju na pokoji!“ Pred mladú ženu sa náhle postavil Johnny, úboho nízky oproti rozzúrenému obrovi.
Quint ticho zaklial a vylepil chlapcovi zaucho. Ten zjojkol a spadol na zem.

„Božemôj, čo sa to tam deje?“ zvolala lady Strathmorová vo vedľajšej izbe a obrátila sa k manželovi.
Stephen sa prižmúrenými očami zadíval na priečku, ktorá ich delila od susedov, a započúval sa. „Myslím, že sa pôjdem presvedčiť, či niekto nepotrebuje pomoc. Moja zlatá, ty zostaň s mamičkou.“ Potľapkal dcérku po kučeravej hlave a vyšiel na chodbu. Vysoký muž s vyšportovanou postavou takmer vrazil do malého Johnnyho, ktorý v tej chvíli vybehol z vedľajšej izby a hľadal pomoc.
Chlapec tak prudko zahol na schodisku za roh, že si nevšimol muža kráčajúceho oproti. Za plecia ho schytili ruky v rukaviciach – ten dotyk poznal až pridobre. Srdce mu stisla hrôza. Od začiatku tušil, že útek sa im nevydarí. Nič nemohlo dopadnúť dobre, keď ich naháňal Carstairs.
„Johnny! Tak tu si.“ Gróf ho stisol ešte mocnejšie a sklonil sa, aby sa mu mohol do tváre vyčítavo zadívať chladnými modrými očami. „Ako sa opovažuješ utekať predo mnou, ty nevďačník?“ zasyčal. „Ako si ma mohol takto sklamať po tom všetkom, čo som pre teba urobil?“
„Prepáčte,“ pridusene hlesol Johnny. Bol to len prejav pudu sebazáchovy.
„Vari som ťa nevzal pod svoju strechu? Nestaral som sa o teba? A ty by si tej ježibabe pomohol dostať ma na šibenicu?“
„Na šibenicu?“ zopakoval chlapec. Srdce mu búšilo.
„Veru tak, Johnny. Obaja by sme odvisli, ty aj ja. Preto to musí zostať naším tajomstvom.“ Carstairs mu venoval ďalší výstražný pohľad. „A kto sa o teba postará, aj keby si neodvisol, Johnny? Kto bude posielať peniažky tvojej chudere mamke?“
Chlapec sklonil hlavu a Carstairsovi trochu zmäklo srdce, hoci bol ešte stále otrasený tým, ako blízko bola spravodlivosť. Vystrel sa. „Dobre, tak už sa pohni. Pôjdeme do môjho voza.“
Položil ruku mladíkovi na chrbát a potisol ho pred sebou. Čo najrýchlejšie ho vonku vyložil na voz.
„Tu zostaň!“ zvýšil hlas. „Pôjdem sa presvedčiť, ako sa Quint dohodol so slečnou Highgatovou. Zajtra aj zabudneme, že sa toto prihodilo.“
„Áno, pane,“ šepol Johnny.
Carstairsova úľava však netrvala dlho, pretože len čo zamieril do hostinca, zvnútra zadunel výstrel.
Zmeravel uprostred kroku. Čert aby to vzal! Quint to teda konečne spravil. Zabil tú suku, ako sa už dávno dalo čakať.
Len čo však vbehol na miesto činu, pochytil ho des. Bolo to ešte oveľa horšie.
Všetko sa im vymklo spod kontroly.
V chodbe nariekalo kučeravé dieťa a Ginny s neznámou ženou, takmer hysterickou od zúfalstva, kľačali nad ležiacim mužom. Quint stál ako soľný stĺp, v ovisnutej ruke držal pištoľ a na cynickej tvári sa mu zračila hrôza. Čo to vykonal?
„Stephen! Stephen! Preboha, zožeňte lekára!“ zúfalo kvílila krásavica s havraními vlasmi a oboma rukami sa pokúšala zastaviť krvácanie z diery po guľke, ktorá mužovi zívala v hrudi. Bolo to márne.
Carstairs s pocitom, že kráča vo sne, zamieril k nim a pozrel na neznámeho, ktorý mal skrátka smolu. O chvíľu ho spoznal – videl ho predtým v Snemovni lordov.
„Ježišmária, Quint!“ vydýchol. „Ty si zastrelil Strathmora!“
„Stephen!“ skríkla jeho manželka. Stále sa bezvýsledne pokúšala prebrať svojho muža.
Carstairsa odrazu posadla neuveriteľná túžba prežiť. V tom stave myslel tak rýchlo a jasne ako ešte nikdy.
Za rameno ho chytil Quint. „Nechcel som! Toto som nechcel! Musíš mi pomôcť, preboha! Carstairs, vymysli niečo, ja nemôžem…“
„Dočerta, ty blázon, upokoj sa! Vysekám nás z toho, Quint. Len ma teraz dobre počúvaj.“
Quint v panike prudko dýchal, ale prikývol a očakával pokyny.
Carstairs, sám zápasiaci s panikou, zaťal zuby. „Choď sa postaviť do chodby. Zostaň nad schodmi a stráž. Z tejto chodby neujde ani myš, neprenikne odtiaľto ani vzdych. Zvládneš to?“
„Áno,“ pritakal barón.
„Choď už.“ Quint sa rozochvene odobral plniť príkaz a Carstairs pristúpil k napoly omráčenej lady Strathmorovej. Chytil ju za predlaktie. „Madam, pokúste sa upokojiť. Už sme zavolali lekára, je na ceste sem,“ zaklamal. „Snažte sa naďalej zastaviť krvácanie, pokračujte v tom. Výborne. Sústreďte sa.“
To ju aspoň zamestnalo a mala slamku nádeje, ktorej sa mohla chytiť. Zdesená si neuvedomila, že ten lotor jej klame, len prikývla. Náhle však pozrela na svoje plačúce dieťa. „Moja dcérka! Postaráte sa o ňu?“
„Ja to urobím!“ Ginny sa rozbehla k úbohému dieťaťu.
Gróf si herečku premeral s netajenou nenávisťou, potom sa obrátil k Stainesovi. „Ak ti niekto bude robiť problémy, odstráň ho.“
Staines len prikývol ako žoldnier bez štipky citu.
Carstairs sa potom pokúsil upokojiť ostatných hostí. Nasadil si masku šarmantného človeka, vyčaril milý úsmev a zbehol do haly, kde sa už niekoľko ľudí preľaknuto pozeralo nahor a kládlo si otázku, čo sa to na druhom poschodí stalo.
„Ospravedlňujem sa, pane, ak som niekoho vystrašil,“ povedal Carstairs hostinskému. „Neopatrne som si v izbe čistil zbraň a z ničoho nič vystrelila. Bohužiaľ, dáma vo vedľajšej izbe z toho dostala menší záchvat. Ak jej to smiem vynahradiť, rád by som zaplatil za jej ubytovanie.“
„Ach, to je od vás milé,“ usmial sa hostinský. Predovšetkým sa mu uľavilo, že výstrel má také neškodné vysvetlenie.
Carstairs mu na stôl vysypal za hrsť mincí. „Ešte raz prosím o prepáčenie. Možno by pomohla aj runda pre chlapov vo výčape, čo poviete?“
„Tak to už hej, to je chlap na mieste,“ zamrmlali niekoľkí hostia, keď už sa gróf pobral von.
Ocitol sa na čerstvom vzduchu, cez zaťaté zuby sa nadýchol a upokojil žalúdok, ktorý sa mu trochu zdvihol. Vedel, že unikol len o vlások. Zároveň tušil, že jeho vysvetlenie je chabé a získa mu najviac hodinu času – aj to len so šťastím. Kiežby mohol len tak ujsť! Žiaľ, videlo ho priveľa ľudí a smrť kurtizány, ak by k nej bolo došlo, svet nikdy neodsúdi tak ako zabitie lorda. Strathmore bol tichý, ale uznávaný človek.
Carstairsovi načisto vyschlo v ústach a v ušiach mu dunelo, keď sa obzeral a uvažoval, ako to celé raz a navždy vyriešiť. Vedel, že ak okamžite nezatají Quintovu osudnú chybu, príde k vyšetrovaniu Strathmorovej smrti. Aj on sám sa ocitne pod drobnohľadom a on veľmi dobre vie, že si nemôže dovoliť pred nikým odhaliť svoje súkromie. Staré zákony, prikazujúce za takzvanú sodomiu smrť obesením, stále platili, a gróf sa nemienil dať verejne znevážiť a popraviť iba preto, lebo mal rád pekných nedospelých chlapcov.
Videl, že vo voze ho stále poslušne čaká Johnny, ale nevenoval mu dlhší pohľad. Pri hostinci, neďaleko od vchodu do výčapu, zbadal odstavený nákladný voz. Bol plný sudov a na doštenom boku mal namaľovaný nápis: BRANDY A JEMNÉ LIEHOVINY.
V hlave mu skrsol nápad. Pozrel na drevené pavlače, suché ako práchno, na slamenú strechu a čierne drevené okenice, väčšinou zatvorené. So zlovestnou iskrou v oku sa zadíval na sudy plné horľaviny.
Bolo mu jasné, čo treba spraviť.
O niekoľko minút už spolu s Quintom a Stainesom konali. Dvíhali sudy, otvárali ich, rozlievali brandy, whisky a portské po okolí celej budovy. Ba ešte aj zvonku zaistili drevené okenice. Johnny ich vyjavene pozoroval z voza.
„A čo Ginny?“ spýtal sa nevrlo Staines, keď priniesol portské. „Nemáme ju vyniesť von?“
„Nech tá suka zhorí v pekle,“ zavrčal Quint. „Aj tak je všetko iba jej vina.“ Priložil fakľu k Stainesovej a spoločne podpálili hostinec.
O niekoľko minút už tri dostihové vozy uháňali z miesta činu a za nimi sa k nočnej oblohe dvíhala čoraz vyššia hradba plameňov.

Vlastnosti knihy


Návrat na popis knihy >>>