Autor:

Jack London

Odporúčaná cena:

6,27 €

Výroba: 2001

Počet strán: 96

Väzba: viazaná

Ďalšie podrobnosti
o knihe >>>

V kategórii 30, mar 2001 | V kategórii: Ostatné | Vydal Slovenský spisovateľ

Volanie divočiny

Jack London

Najčítanejšie dielo veľkého amerického prozaika – nezabudnuteľný napínavý príbeh psa Bucka, ktorý navždy opustil civilizáciu, aby sa stal vodcom vlčej svorky v divočine. Drsný každodenný život ľudí i zvierat, bojujúcich o prežitie v krásnej, no nehostinnej prírode amerického severu, sa navždy zapísal do sŕdc čitateľov na celom svete.

Úryvok

DRUHÁ KAPITOLA
ZÁKON OBUŠKA A TESÁKA

Buckov prvý deň na brehu v Dyea sa podobal na nočnú moru. Každú hodinu ho čakali nové šoky a prekvapenia. Z ničoho nič ho vytrhli zo srdca civilizácie a vrhli doprostred divočiny. Toto už nebolo nijaké leňošenie na slnku, kde sa len ponevieral a nudil. Tu nebol ani pokoj, ani oddych, a každú chvíľu hrozilo nejaké nebezpečenstvo. Vôkol vládol zmätok, stále sa čosi dialo, a život i zdravie tu boli v ustavičnom ohrození. Najdôležitejšou zásadou bolo ani na okamih nepoľaviť v ostražitosti, lebo tieto psy a títo ľudia neboli mestské psy a mestskí ľudia. Všetci do jedného boli divosi a neplatil na nich nijaký zákon okrem zákona obuška a tesáka.
Nikdy nevidel nijaké psy bojovať tak ako tieto vlčie stvorenia a hneď prvý zážitok sa zmenil na nezabudnuteľnú lekciu. Pravda, nebol to jeho vlastný zážitok – v takom prípade by si z neho už nestihol zobrať ponaučenie. Obeťou sa stala Kučierka. Táborili neďaleko obchodníkovho zrubu a ona sa priateľsky priblížila k huskymu veľkému ako dospelý vlk, hoci aj tak nedosahoval ani spolovice jej veľkosť. Bez varovania na ňu skočil ako blesk, zaznelo ostré cvaknutie zubov, rovnako rýchlo od nej odskočil a Kučierka mala zrazu líce roztrhnuté od oka až po sánku.
Bol to vlčí spôsob boja – udrieť a odskočiť -, no to ešte nebolo všetko. Tridsať či štyridsať týchto psov zrazu pribehlo k miestu boja a obkolesilo bojujúcich v mlčanlivom pozornom kruhu. Buck nechápal tú nemú pozornosť, ani prečo sa tak dychtivo oblizujú. Kučierka sa vrhla na protivníka. Ten znova zaútočil a odskočil. jej ďalší výpad blokoval hruďou tak šikovne, že ju zrazil na zem. Vstať sa jej už nepodarilo. Desiatky huskyov zhrčených okolo nich čakali len na to. S vrčaním a štekotom sa na ňu zo všetkých strán vrhli, takže zmizla pod zježenou masou tiel, spod ktorej sa ozýval jej mučivo bolestný nárek.
Bolo to také náhle a nečakané, že Buck zostal ako obarený. Videl, že Špic vyplazil šarlátový jazyk, čo uňho nahrádzalo smiech, a zbadal Françoisa, ako skáče doprostred svorky a rozháňa sa sekerou. Traja chlapi s obuškami mu pomohli rozohnať psy. Netrvalo to dlho. Dve minúty po tom, ako Kučierka dopadla na zem, odohnali od nej posledného útočníka. Ležala však ochabnutá a bez života v zakrvavenom pošliapanom snehu, takmer roztrhaná na kusy, kým počerný miešanec stál nad ňou a zlostne klial. Táto scéna sa Buckovi často vracala v spomienkach a mátala ho aj v snoch. Teda tak to tu chodí. Nijaká férová hra. Ak sa raz ocitnete na zemi, je s vami koniec. Nuž, dá si pozor, aby sa mu to nikdy neprihodilo. Špic znova vyplazil jazyk vo svojskom úsmeve a od toho okamihu ho Buck začal trpko a hlboko nenávidieť.
Kým sa spamätal z Kučierkinho tragického skonu, čakal ho ďalší šok. François mu pripevnil akýsi postroj z remencov a praciek. Doma vídaval, ako do podobného postroja paholkovia zapriahali kone. A tak ako videl pracovať ich, musel sa pustiť do práce aj on: ťahal Françoisa na saniach k lesu, ktorý lemoval údolie, a vracal sa s nákladom dreva na kúrenie. Hoci tým, že z neho urobili ťažné zviera, veľmi utrpela jeho dôstojnosť, bol primúdry, aby sa vzoprel. Premohol sa a usiloval, ako najlepšie vedel, i keď to všetko bolo preňho nové a nezvyčajné. François bol prísny; vyžadoval okamžitú poslušnosť a pomocou biča si ju aj vynucoval. Dave, skúsený ťahúň zapriahnutý ako posledný, uhryzol Bucka do nohy zakaždým, keď sa dopustil nejakej chyby. Špic bol rovnako skúsený vodca záprahu, a aj keď sa nemohol vždy dostať k Buckovi, zavše ho pokarhal ostrým zavrčaním alebo sa oprel zboku do postranníc tak šikovne, že Bucka nasmeroval, kam chcel. Buck sa učil rýchlo a za spoločnej podpory svojich dvoch druhov a Françoisa dosahoval pozoruhodné pokroky. Kým sa vrátili do tábora, vedel, že treba zastať na „hó“, pohnúť sa na „go“, zákruty vyberať pekne zoširoka, a keď sa naložené sane rútili dolu kopcom za ich chrbtami, nepliesť sa pod nohy poslednému psovi v záprahu.
„Tie tri psiská sú fakt dobré,“ povedal François Perraultovi. „Ten Buck ťahá jak najatý. Raz-dva ho vycvičím.“
Popoludní sa Perrault, ktorý chcel čím skôr vyraziť na cestu s poštou, vrátil s dvoma ďalšími psami, Billym a Joom. Pochádzali z rovnakého vrhu a boli to čistokrvní sibírski huskyovia. Obe zvieratá mali síce spoločnú matku, ale boli také rozdielne ako deň a noc. Billy bol až nezdravo dobromyseľný, kým Joe bol jeho pravý opak, zatrpknutý a uzavretý, večne vrčal a na každého pozeral namosúrene. Buck ich prijal kamarátsky, Dave ich ignoroval a Špic sa rozhodol, že im hneď vysvetlí, kto je tu šéf. Billy zmierlivo zavrtel chvostom, len čo však pochopil, že mu to tentoraz nepomôže, rozbehol sa preč, a keď sa mu Špic ostrými zubami zahryzol do boku, začal sa, ešte vždy zmierlivo, sťažovať. No nech Špic krúžil okolo toho druhého psa, koľko chcel, Joe sa k nemu stále obracal čelom. So zježenou hrivou, ušami stiahnutými dozadu a vycerenými zubami vrčal a chniapal tak rýchlo, ako vedel, a oči sa mu diabolsky ligotali zmesou bojovnosti a strachu. Vyzeral tak hrozivo, že Špic sa musel zatiaľ vzdať príučky; aby zakryl sklamanie, zvrtol sa k neškodne kňučiacemu Billymu a zahnal ho až na kraj tábora.
Do večera Perrault zohnal ďalšie zviera, starého huskyho, dlhého, chudého a vyziabnutého, s tvárou pokrytou jazvami z bojov a jediným okom, v ktorom sa varovne blýskala odvaha budiaca rešpekt. Volal sa Sol-leks, čo znamenalo Zúrivec. Tak ako Dave ani on nič nežiadal, nič nikomu nedával a nič neočakával. Keď vošiel pomaly a rozvážne do stredu svorky, dokonca aj Špic ho nechal na pokoji. Mal jednu zvláštnosť, o ktorej sa Buck presvedčil na vlastnej koži. Neznášal, keď sa k nemu niekto priblížil zo strany, na ktorej nemal oko. Buck sa nechtiac dopustil tohto priestupku a o tom, že urobil chybu, sa dozvedel v okamihu, keď naň¬ho Sol-leks skočil a roztrhol mu plece až na kosť. Odvtedy sa Buck vždy vyhýbal jeho slepej strane a už nikdy medzi nimi nevznikol nijaký konflikt. Sol-leksovou jedinou očividnou túžbou bolo, aby mu všetci dali pokoj; v tom sa podobal na Dava, i keď, ako Buck neskôr odhalil, oboch spájala aj iná, oveľa dôležitejšia ambícia.
V tú noc Buck riešil veľký problém: nemohol zaspať. Stan osvetlený sviečkou teplo žiaril uprostred bielej planiny, no keď doň celkom samozrejme vošiel, obaja, Perrault aj François, ho zasypávali nadávkami a kuchynským riadom, až kým sa neprebral z ohúrenia a neušiel potupne do zimy. Ľadový vietor ho ostro štípal a s mimoriadnou zlobou sa mu zahrýzal do poraneného pleca. Ľahol si na sneh a pokúšal sa zaspať, no mráz ho čoskoro roztraseného od zimy donútil zdvihnúť sa na nohy. Plný zúfalstva a beznádeje sa ponevieral medzi stanmi a zistil, že zem je všade rovnako studená. Tu i tam sa naňho vyrútili divé psy, no keď naježil srsť na krku a zavrčal (učil sa rýchlo), dali mu pokoj.
Nakoniec mu čosi zišlo na um. Vráti sa a zistí, ako sa s mrazom vyrovnali jeho druhovia zo záprahu. Na jeho prekvapenie všetci niekam zmizli. Znova začal prehľadávať veľký tábor, ale ani teraz nikoho z nich nenašiel. Sú vari v tom stane? Nie, to nie je možné, v takom prípade by nevyhnali ani jeho. Tak kde by ešte mohli byť? S ovisnutým chvostom a uzimeným telom, neuveriteľne skľúčený začal bezcieľne obchádzať stan. Zrazu mu pod prednými labami povolil sneh, klesol hlbšie a čosi sa pod ním zamrvilo. Odskočil dozadu, naježil sa a zavrčal, plný strachu z nevideného a neznámeho. No upokojilo ho priateľské šteknutie, takže sa zvedavo pohol dopredu. Na ňufáku pocítil závan teplého vzduchu a zbadal, že pod snehom leží skrútený do tesného klbka Billy. Ústretovo zakňučal, pomrvil sa a zavrtel, aby ukázal dobrú vôľu a tie najlepšie úmysly, a dokonca sa odvážil ako závdavok na uzmierenie obliznúť Buckovi tvár teplým vlhkým jazykom.
Bola to ďalšia lekcia. Teda tak to tu robia. Buck si sebavedome našiel vhodné miesto a s veľkým zápalom a zbytoč-nou námahou si v snehu začal vyhrabávať dieru pre seba. Čoskoro sa uzavretý priestor naplnil teplom vyžarujúcim z jeho tela a Buck zaspal. Mal za sebou dlhý a namáhavý deň, takže spal hlbokým zdravým spánkom, aj keď zavše zavrčal či štekol, kým sa boril so zlými snami.
Oči otvoril, až keď ho vyrušili zvuky prebúdzajúceho sa tábora. Najprv nevedel, kde je. V noci ešte snežilo a čerstvá snehová prikrývka ho celkom zakryla. Zo všetkých strán sa naňho tlačil sneh a naplnil ho hrozný strach – strach, aký majú všetky divo žijúce zvieratá z pascí. Bol to náznak, že sa v ňom začali prebúdzať vrodené spomienky na život dávnych predkov. Bol totiž civilizovaný pes, možno až priveľmi civilizovaný, a z vlastnej skúsenosti nepoznal nijaké pasce, takže netušil, že sa ich treba báť. Svaly v celom tele sa mu začali inštinktívne a nekontrolovateľne sťahovať, chlpy na krku a na pleciach sa mu zježili a s divým zavrčaním vyskočil do oslepujúco bieleho dňa, pričom sa sneh okolo neho zvíril v žiarivo bielom oblaku. Ešte kým dopadol na laby, uvidel zasnežený tábor okolo seba a pochopil, kde je. Spomenul si na všetko, čo prežil od okamihu, keď sa s Manuelom vybral na krátku prechádzku, až po predchádzajúci večer, keď si vyhrabal v snehu dieru.
François hneď okomentoval jeho zjavenie. „Čo som vravel?“ zavolal na Perraulta. „Šecko sa raz-dva naučí!“
Perrault rozvážne prikývol. Ako kuriérovi kanadskej vlády, ktorý doručoval dôležité depeše, mu záležalo na tom, aby mal najlepšie psy, a mimoriadne ho potešilo, že získal Bucka.
Do hodiny pribudli k záprahu ďalší traja huskyovia, takže ich dovedna bolo deväť, a kým uplynula ďalšia štvrťhodina, zapriahnuté psy uháňali po ceste ku kaňonu Dyea. Buck bol rád, že už stade odišli, a hoci ťahanie saní bola ťažká práca, nijako zvlášť mu neprekážala. Prekvapilo ho, aká dychtivosť posadla celý záprah; oživenie sa prenieslo aj naňho. Ešte väčšmi ho však prekvapila zmena, čo sa udiala s Davom a Sol-leksom. Boli to zrazu iné psy, akoby ich postroj celkom preinačil. Spadla z nich všetka pasivita a nezáujem. Zrazu pôsobili čulo a aktívne, záležalo im na tom, aby sa im práca darila, a nesmierne ich dráždilo, ak im v nej čokoľvek bránilo, nech už to bolo zdržanie či nejaké zmätky. Práca medzi postrannicami akoby sa stala najvyšším vyjadrením ich existencie, dôvodom, pre ktorý žili, a ich jediným potešením.
Dava zapriahali tesne pred sane. Pred ním ťahal Buck a pred Buckom Sol-leks. Zvyšok záprahu bol rozmiestnený pred nimi, ťahal sa v jednej línii až k vodcovi záprahu, ktorým bol Špic.
Bucka náročky zaradili medzi Dava a Sol-leksa, aby sa od nich dačomu priučil. Bol bystrý žiak a oni boli šikovní učitelia; nikdy ho nenechali dlho robiť niečo zle a nové poznatky mu vštepovali ostrými zubami. Dave bol spravodlivý a nesmierne múdry. Nikdy Bucka neuhryzol bez príčiny a nikdy ho nezabudol uhryznúť, keď si to zaslúžil. Keďže ho pri tom zakaždým podporil Françoisov bič, Buck zistil, že sa väčšmi oplatí polepšiť než hľadať odplatu. Raz počas krátkej zastávky, keď sa zamotal do postranníc a kvôli nemu sa museli pohnúť neskôr, Dave aj Sol-leks sa naňho vrhli a riadne ho dohrýzli. Výsledkom bola ešte horšia motanica, no Buck si od tej chví1e dával záležať na tom, aby sa mu postrannice neposplietali, a kým uplynul deň, naučil sa svoju robotu tak dobre, že ho jeho druhovia prestali sekírovať. François plieskal bičom čoraz zriedkavejšie a Perrault ho dokonca poctil tým, že mu zdvihol laby a starostlivo ich poprezeral.
Za deň prešli slušný kus cesty hore kaňonom, cez Ovčí tábor, okolo Váh a vegetačnej línie stromov, cez ľadovce a snehové záveje hlboké desiatky metrov a cez veľký Chilcootsky hrebeň rozvodia, hranicu medzi slanou a sladkou vodou, ktorý výhražne stráži smutný a osamelý Sever. Dosť rýchlo obišli niekoľko plies, ktoré vznikli v kráteroch vyhasnutých sopiek, a neskoro večer vošli do veľkého tábora pri hornom konci Bennettovho jazera, kde si tisíce zlatokopov hlobili člny, aby boli pripravení, keď na jar popukajú ľady. Buck si vyhrabal dieru v snehu a zaspal spánkom vyčerpaných spravodlivých, no netrvalo dlho a ešte za chladnej tmy ho stade vydurili a spolu s ostatnými zapriahli do saní.
V ten deň prešli šesťdesiatpäť kilometrov, lebo v snehu bola vyjazdená stopa, ale druhý deň, a aj mnoho ďalších, keď si museli raziť cestu v panenskom snehu, sa síce väčšmi nadreli, no výsledok bol horší. Perrault zväčša vyrážal dopredu na snežniciach a aspoň trochu psom ušliapaval sneh. François riadil sane a niekedy sa s ním vymenil, no nie často. Perrault sa ponáhľal a bol pyšný na svoje znalosti ľadu, bez ktorých by sa len ťažko obišli, lebo na jeseň ľad býval veľmi tenký, a kde bol silnejší prúd, sa celkom strácal.
Mnoho dní bez prestávky Buck drel v záprahu. Utáborili sa vždy až za tmy a pri prvom náznaku svitania už mávali za sebou zopár kilometrov. Zastaviť sa mohli až po zotmení; zhltli kus ryby a zahrabali sa do snehu. Buck bol večne hladný. Trištvrte kila sušeného lososa, čo bol jeho celodenný prídel, v ňom zmizlo akoby nič. Nikdy sa nenasýtil; celý čas trpel neznesiteľným hladom. Ostatné psy dostávali len pol kila, lebo vážili menej a odmalička žili v tvrdých podmienkach, a jednako sa zdalo, že s tým vystačia.
Buck rýchlo zabudol na prieberčivosť, ktorá charakterizovala jeho niekdajší život. Spočiatku vychutnával každý hlt, no zistil, že keď ostatné psy požerú, čo dostali, vrhnú sa na jeho prídel. Nevedel sa pred nimi nijako ubrániť. Kým odrážal dvoch či troch najbezočivejších zlodejov, zvyšky rybaciny si rozobrali ostatné psiská. Pomohol si tak, že sa naučil hltať stravu rovnako rýchlo ako ony. Ale ani to nestačilo; hlad ho napokon donútil brať aj to, čo mu nepatrilo. Pozoroval ostatných a učil sa. Keď videl, ako Pike, jeden z nových psov, prefíkaný ulievač a zlodej, šikovne uchmatol plátok slaniny, len čo sa mu Perrault obrátil chrbtom, druhý deň napodobnil jeho kúsok, ibaže uchmatol celý pôlt. Bola z toho veľká mela, no Bucka nik nepodozrieval; odniesol si to Dub, nešikovný babrák, ktorého vždy pri všetkom pristihli.
Táto prvá krádež potvrdila, že Buck je schopný prežiť v nepriateľskom prostredí Severu. Potvrdila jeho prispôsobivosť a schopnosť vyrovnať sa so zmenenými podmienkami. Bez týchto vlastností by ho čakala rýchla a hrozná smrť. Navyše svedčila aj o rozklade jeho mravných zásad – zbytočnej príťaže v nemilosrdnom boji o prežitie. Na Juhu, kde vládla dobrota a družnosť, bolo v poriadku, ak ste rešpektovali súkromné vlastníctvo a osobné city, no na Severe, kde platil zákon obuška a tesáka, bol každý, kto bral do úvahy takéto veci, blázon a nemohlo sa mu dlho dariť.
Niežeby Buck o tom všetkom nejako obšírne uvažoval. Bol schopný, to bolo všetko, a podvedome sa prispôsobil nové¬mu spôsobu života. Nikdy, nech bol v čo akej nevýhode, neutiekol pred bojom. Ale obušok chlapa v červenom svetri doňho vbil oveľa hlbšiu a jednoduchšiu zásadu. Kým bol civilizovaný, bol schopný obetovať život za mravné zadosťučinenie, napríklad pri obrane jazdeckého bičíka sudcu Millera. No jeho nová schopnosť vzdať sa morálnych zásad a zachrániť si kožu svedčila o tom, že sa definitívne rozišiel s civilizovanosťou. Nekradol pre zábavu, ale preto, lebo mu tak hrozne škvŕkalo v žalúdku. Nekradol otvorene, ale tajne a prefíkane, lebo cítil rešpekt k obušku a tesáku. Skrátka, robil to preto, lebo si tým uľahčil život.
Jeho vývoj (alebo úpadok) netrval dlho. Svaly mu stvrdli ako železo a prestal vnímať obyčajnú bolesť. Dosiahol vnútornú i vonkajšiu úspornosť. Bol schopný zožrať čokoľvek bez ohľadu na to, aké to bolo odporné alebo nestráviteľné, a jeho žalúdočné šťavy vyextrahovali z potravy aj posledné zvyšky výživy. Krv ju rozniesla do najvzdialenejších zákutí tela a budovala z nej tie najpevnejšie a najodolnejšie tkanivá. Zrak a čuch mu výrazne scitliveli a sluch sa mu tak vycibril, že v spánku počul aj tie najslabšie zvuky a vedel odhadnúť, či veštia pokoj, alebo nebezpečenstvo. Naučil sa vyhrýzať si kryštáliky ľadu spomedzi pazúrov, keď sa mu tam vytvorili, a ak bol smädný a vodnú prielubu prekryla vrstva ľadu, naučil sa ju rozbíjať tým, že sa postavil na zadné a udrel do nej pevne vystretými prednými labami. Najvýznamnejšou zmenou bolo, že sa naučil vnímať vietor a predvídať zmeny jeho smeru. Nech bol vietor čo ako slabý, keď si vyhrabal ležovisko pri strome alebo briežku, po zmene vetra vždy zostal v pohodlnom teplom závetrí.
Nielenže si osvojil všetky tieto fígle, ale ožili v ňom aj dávno mŕtve inštinkty. Spadli z neho celé generácie zdomácňovania. Nejasne sa prepracúval k spomienkam na mladosť svojho živočíšneho druhu, vracal sa do čias, keď sa divé psy preháňali po predhistorických pralesoch, štvali svoje obete a potom ich zabíjali. Nebolo preňho ťažké naučiť sa bojovať ako vlk, chňapnúť, myknúť a zlomiť väz. Tak bojovali jeho dávno zabudnutí predkovia. To oni v ňom prebudili niekdajší život a pomohli mu osvojiť si staré triky, ktoré vtisli pečať dedičstvu jeho rodu. Vybavovali sa mu bez námahy, nebolo ich treba znova objavovať: akoby vždy patrili k nemu. A keď počas tichých mrazivých nocí zdvihol ňufák k niektorej hviezde a ťahavo zavyl ako vlk, ozývali sa v ňom jeho dávno mŕtvi predkovia – to oni, preklenúc celé veky, dvíhali ňufáky k hviezdam a jeho prostredníctvom zavýjali. Osvojil si ich kadencie a vyjadroval nimi ich žiaľ, ich pocit ticha, chladu a tmy.
Bolo to znamenie, že sa vymanil zo svojho života poslušnej bábky; v žilách mu zašumela praveká pieseň a znova sa stal svojím pánom. A to len preto, lebo ľudia na Severe objavili žltý kov a Manuelov plat pomocného záhradníka nestačil na pokrytie potrieb jeho ženy a niekoľkých malých kópií jeho samého.