Image Image Image Image Image

zelená knižnica

Najznámejšou edíciou vydavateľstva Slovenský Spisovateľ je ZELENÁ KNIŽNICA.

Už niekoľko rokov je vnímaná ako záruka dobrého napínavého čítania.

Scroll to Top

Na vrch

Knihy vydavateľstva Slovenský spisovateľ

Vydal Slovenský spisovateľ

Autor:

Jana Pronská

Odporúčaná cena:

8,60 €

Výroba: 2011

Počet strán: 224

Väzba: viazaná

Ďalšie podrobnosti
o knihe >>>

V kategórii 15, apr 2011 | V kategórii: | Vydal Slovenský spisovateľ

Zradená ľúbosť

Jana Pronská

Zradená ľúbosť

Najnovší román prvej dámy slovenskej historickej romance opäť ponúka očarujúci ľúbostný príbeh zo stredovekého Slovenska. Krásna Marica, dcéra uhorského zemana, sa po desiatich rokoch strávených v kláštore ocitne na kráľovskom dvore plnom lesku a nádhery, ale aj klebiet a zákulisných intríg. Keď za dramatických okolností spoznáva vojvodu z Meranu Alexandra, šľachtic jej rytiersky ponúkne ochranu. Netrvá dlho a medzi mladými ľuďmi preskočí iskra…

Úryvok

Alexander sa dostal do komnaty až neskoro večer. Vôbec netušil, kam ubytovali Maricu Mariášiovú, ale pátrať po tom sa mu už nechcelo. Veril, že sa o ňu kastelán vzorne postaral. Bol to správny chlap na správnom mieste. Poznal ho už od detstva, a čo sa pamätal, udržiaval chod sídla tak dobre, ako by to nedokázal ani on sám. Vedel o všetkom, čo sa kde šuchlo, pamätal si každého člena tejto rozvetvenej domácnosti.
Nalial si do pohára víno, vždy pripravené na stole, a vybral sa von, na terasu. Miloval ten pohľad do čierňavy pod sebou, tu hore sa cítil bližšie k hviezdam. Zhlboka vdychoval najlahodnejší, najvoňavejší vzduch.
Miloval svoj domov. Uvedomoval si to zakaždým, keď stál na jednej z mnohých terás. Nikde nič podobné nevidel, bol to jedinečný hrad, akému nebolo páru v celom Uhorsku. Otec mu prezradil, že ho dal prestavať jeho dedo podľa palácov nevercov. Bol to múdry a rozhľadený muž, nič mu nebránilo vziať si od nepriateľov to jedinečné a krásne, čo mu spríjemnilo život.
Uchlipol si z vína, s pôžitkom ho pováľal na jazyku, kým skončilo v hrdle. Nie, ani také lahodné víno nikde inde nepil.
Bolo neskoro, hrad stíchol a ponoril sa do spánku. Len na hradbách kde-tu prechádzali stráže a v najvyššej veži sa svietilo. Dolu na nádvorí začul hlas Juliána Balašu, ako výdatne posilnený vínom vykrikuje oplzlosti. Usmial sa a nahol, aby naňho lepšie videl.
Vtom ju zbadal na najspodnejšej terase, ako sa nebezpečne nakláňa a díva sa dolu na morský útes.
Srdce sa mu šialene rozbúchalo. Už-už chcel na ňu skríknuť, ale vtedy sa stiahla nazad. Rozpustené vlasy jej viali vo večernom vánku, na sebe mala iba nočnú košeľu. V mesačnom svite vyzerala ako zjavenie. Nádherné zjavenie.
Nehlučne prebehol niekoľko schodov v kroví, ktoré spájali jednotlivé terasy, až zastal na tej poslednej.
Pozoroval ju.
Zasnený pohľad, uvoľnená ako nikdy predtým, žiaduca.
V hrdle mu náhle vyschlo. Mal by sa otočiť a odísť. Narušil jej súkromie. Nemal by tu byť.
No nedokázal to. Iba ďalej stál v kroví a díval sa.
Vstala a Alexander cúvol do tieňa. Skalka pod nohami ho však prezradila.
Marica zabodla pohľad rovno do jeho planúcich očí.
Nezhíkla, dokonca ani nevyzerala prekvapená. Prosto sa uklonila, akoby ho stretla niekde na chodbách paláca a nie sotva oblečená v tichej, tmavej záhrade…
„Zdá sa, že naše stretnutia sa stávajú nepríjemným zlozvykom, vaša milosť.“
„Ako to?“ začudoval sa.
„Vždy ma nájdete v nejakej chúlostivej situácii…“ povedala a na Alexandrovej tvári sa zjavil úsmev. Kým doteraz hútal, ako sa vykrútiť z tejto šlamastiky a s nejakým vierohodným ospravedlnením sa vypariť, odrazu na to ani nepomyslel. Ba naopak.
Na chvíľku sa stratil v temnom húští, aby sa vzápätí zjavil na terase hneď vedľa Marice.
„Alexander, zabudli ste?“ pripomenul jej jemne. „Ste spokojná? Páči sa vám tu?“ opýtal sa zdvorilo, ale pritom očami hltal jej dokonalú krásu: husté čierne mihalnice, ktoré cudne klopila, keď na ňu pozrel, rovný nos, ktorý dokonale pristal k jej tvári, zvodné pery, veľké, ružové, vláčne. O nich v posledných dňoch sníval. A husté vlnité vlasy, čo jej siahali až po útly pás. Pohľad na kúsok hodvábu a čipiek, ktorý jaj obopínal ramená a vystupujúce pahorky pŕs s jasne sa črtajúcimi bradavkami, ho nemohol nechať chladným. Nenechal by chladným žiadneho zdravého chlapa.
Alexander cítil, ako sa mu celé telo chveje túžbou. Chcel ju, o tom nebolo pochýb. Práve ju, ktorú nemohol mať. O krok ustúpil, aby sa zbavil jej omamnej vône, ktorá útočila na jeho zmysly.
Marica sa poddala svojim pocitom vo chvíli, keď ho uvidela. Prišiel za ňou… Alexander je iba s ňou. Nemračí sa. Neignoruje ju. Bola by hlúpa, keby to nevyužila a nepozhovárala sa s ním. V tej chvíli jej stačila jeho spoločnosť.
Vychutnávala si radostné búšenie srdca, nádhernú slabosť v kolenách, očakávanie niečoho neznámeho, dych berúceho, zmyselného.
„Je tu prekrásne! Ja… nemám slov… Alexander,“ zapýrila sa a rukou ukázala okolo seba. „Toto všetko je čarovné!“ vzdychla.
Alexander sa usmial. Natiahol dlaň, a keď mu do nej vkĺzla jej ruka, pocítil náhly záchvev túžby.
Dôverovala mu.
Bolo to také nevinné a pritom hriešne nebezpečné, že sa takmer neovládol. Naprázdno prehltol, no spamätal sa, zhlboka sa nadýchol a rýchlo ju viedol k lavičke v kúte.
Marica si sadla, suknica nočnej košele sa okolo nej rozprestrela ako vejár. Vyzerala ako bohyňa lásky, pokušiteľka, ktorá ho doháňala do šialenstva a prebúdzala v ňom barbara.
Mal by si odísť. Hneď! prikazoval mu hlas svedomia v jeho hlave, no namiesto toho k nej pristúpil bližšie.
„Áno, je to čarovné…“ povedal, ale nemyslel na svoj domov.
„Kráľovský hrad je oproti tomu vášmu ponurý ako temnica.“
„Ale choďte!“ zasmial sa a zahľadel k obzoru. „Môj starý otec vedel žiť. Miloval všetko krásne, ženy, víno, umenie…“ Alexander spomínal na slová svojho otca. „Bol veľvyslanec a zároveň dobrodruh, často cestoval. Keď uvidel nádherné paláce nevercov, zaumienil si, že z hradnej pevnosti na útese vytvorí nedobytný hrad, ktorý by zároveň lahodil oku a poskytoval pohodlie. A hľa! Podarilo sa mu to.“
„Veru, podarilo!“ prisvedčila Marica. „Vy ste starého otca nepoznali?“
„Nie, zomrel dávno predtým, než som sa narodil.“
„To je mi ľúto.“
„Aj mne, ráno vám ukážem jeho podobizeň.“ Rozhovoril sa o rodinnej histórii a Marica fascinovaná počúvala. Bolo to zvláštne. Príbeh sám bol pútavý, dobrodružný, ale Alexandrov hlas bol ešte zaujímavejší. Mužný a zároveň jemný. Dokázal by ju opantať jedinou vetou. A on si to isto uvedomoval.
„Ale dosť bolo spomienok. Patria minulosti,“ povedal napokon, keď mu došli slová a v krku mu vyschlo. Ibaže nie od dlhého rozprávania.
Počúvala ho a na tvári sa jej odrážali všetky emócie. Prečo si doteraz nevšimol, ako pôvabne natáča hlavu, keď ju niečo zaujme? Ako špúli ústa, keď sa sústreďuje na niečo dôležité? Ako zvodne si oblizne pery, keď ich nočný vánok vysušil?
„Máte pravdu,“ vzdychla si a vstala. Noc pokročila, horúčavu letného dňa už odvial chladný vietor od mora.
Na rukách jej naskočila husia koža. Zimomravo si prekrížila ruky cez prsia. Mala by sa vrátiť do postele.
„Je vám chladno?“ šepol a ona prikývla.
Ustúpil a Marica vykročila.
Zabudla, že jej noha ešte nie je celkom v poriadku. Členok sa pripomenul v tej najnevhodnejšej chvíli.
Ani nevedela ako a ocitla sa v Alexandrovom náručí.
Obaja stuhli, vpili sa do seba pohľadmi a skôr než prevzal vládu rozum, poddali sa vzájomnej príťažlivosti.
Ich ústa sa spojili.
Ten jemný dotyk vlhkých pier v nich zapálil požiar, ktorý sa šíril celým telom. Otupil mozog, zaplašil myšlienky, zrušil pravidlá. Všetky zmysly sa sústredili do jediného bodu.
Alexander jej ovinul jednu ruku okolo pása, druhú vnoril do rozpustených vlasov. Boli hebké, hebkejšie ako hodváb, čo mala na sebe. Pod tenučkou látkou cítil horúcu pokožku, nežnú krivku jej pása, lákavú oblinu bokov. Začul tichý ston, keď jej jazykom zablúdil hlboko do úst. Vychutnával si jej sladkosť, tá chuť bola opojnejšia než čokoľvek, čo kedy zakúsil.
Slasť zachvátila celé Maricino telo. Čarovala, vábila, unášala ju na vlnách neznámych pocitov ako loď, ktorá sa v búrke márne vyhýba obrovským vlnám. Držala sa ho z celej sily, nadšene prijímala jeho ústa na svojich, ktoré doteraz nepoznali moc bozku. V tejto chvíli jej patril.
Tíško zastonala pod náporom neznámej vášne, tisla sa k nemu, vnímala horúčosť jeho kože, sálajúcu cez tenkú látku košele, a netušila, čo sa s ňou deje.
Srdce jej div nevyskočilo z hrude, prerývane dýchala.
Alexander sa napokon silou vôle odtrhol od jej úst a zmätene sa jej zadíval do očí. Boli omámené vášňou – verný odraz jeho vlastných očí.
Zhlboka nasal vzduch do pľúc. V rozkroku cítil takú úpornú bolesť, až sa mu zahmlievalo pred očami. Chcel ju, stačilo málo a bol by si ju vzal rovno tam, na kamennej lavici.
Vari zošalel?
„Alexander…“ odvážila sa ho osloviť, no z hrdla jej vyšiel len chrapľavý šepot.
„Pst…“ sykol a priložil jej prst na pery. Boli vlhké, navreté od bozku, krvavočervené.
Musí odísť… musí, inak sa celkom prestane ovládať.
„Choď si ľahnúť, Marica… Je neskoro,“ povedal takmer drsne a zložil jej ruky z hrude.
„Choď!“ prikázal. Otočil sa a zmizol v húští.
Marica zostala hodnú chvíľu civieť na miesto, kde sa jej stratil, potom sklamane zvesila hlavu a odkrivkala do komnaty. Dlho, veľmi dlho pozerala do tmy s prstami na perách, akoby si chcela navždy zachovať v ústach chuť prvého bozku.
Na vankúš jej padali horúce slzy.

Vlastnosti knihy


Návrat na popis knihy >>>