Image Image Image Image Image

zelená knižnica

Najznámejšou edíciou vydavateľstva Slovenský Spisovateľ je ZELENÁ KNIŽNICA.

Už niekoľko rokov je vnímaná ako záruka dobrého napínavého čítania.

Scroll to Top

Na vrch

Knihy vydavateľstva Slovenský spisovateľ

Vydal Slovenský spisovateľ

Autor:

Jano Hargaš

Odporúčaná cena:

9,95 eur

Výroba:

Počet strán: 288

Väzba: viazaná

Ďalšie podrobnosti
o knihe >>>

V kategórii 13, jún 2012 | V kategórii: | Vydal Slovenský spisovateľ

Zachráň ma

Jano Hargaš

Zachráň ma

Lucia je plná hnevu na seba i na celý svet. Chcela by naplno žiť, snívať, milovať, no namiesto toho sa na ňu valí jeden problém za druhým. Odchádza domov na vidiek, no netuší, že práve tam ju pohltí nočná mora, z ktorej sa tak skoro nezobudí. Jej vlastné trápenia razom zaniknú v tichom volaní, v úpenlivej prosbe, vychádzajúcej z hĺbky nežnej a ubolenej duše. To volanie, tá naliehavá prosba: Zachráň ma.

Úryvok

4. kapitola
Zachráň ma!

Od návštevy rodičov uplynul týždeň. Posledný pred začiatkom nového semestra. Lucia si rozbehla niekoľko projektov, z ktorých bude popri škole čerpať. Našťastie, štúdium žurnalistiky nezaberá veľa času ani mozgovej kapacity, no človek tam musí sedieť. Výhodou bolo, že boli povolené notebooky, takže sa mohla venovať svojej práci. Reportáž o hasičoch prerobila na článok o pripravovanej zmene v záchrannom systéme. Od hovorkyne získala informácie, a hoci sa jej nechcelo, bola by škoda nevyužiť to. Každé euro bodne.
Tešila sa na piatok. Už tri týždne nebola s partiou vonku. Chýbalo jej to. Slávka a Gabo nešli, ale chápala ich. Gabo tento týždeň robil až do noci, a tak boli radi, keď mohli byť chvíľu sami.
Medzi kamarátmi bola jediná novinárka. Poznali sa od strednej a von chodili v rovnakom zložení už niekoľko rokov. Tak ako väčšina insolventných študentov, aj oni si alkohol radšej kúpili v obchode, než by mali vycálovať prachy za predražené drinky v podniku. Dnešok nebol výnimkou. Kúpili hruškovicu a grepový džús. Spolu to nešmakovalo, no ako brzda bola kyslá šťava výborná. Partia sa skladala z troch chalanov a piatich báb. Keďže Slávka a Gabo dnes chýbali, boli šiesti.
Keď sa Lucia dostala do nálady, vymýšľala hovädiny. Naposledy si kúpili niekoľko kíl čínskych rezancov, jarných závitkov a dva litre kung-pao a presunuli sa do bytu oproti Pentagonu. Bol to privát, kde kedysi bývala aj Lucia, ale odišla, lebo sa tam nevedela sústrediť na prácu ani na školu. Atmosféra obsahovala priveľa etanolových výparov. Rozdelili sa na chalanov a baby. Bitka, respektíve ohadzovaná, bola tou najlepšou párty, akú kedy usporiadali. Nevýhodou bolo, že potom tri dni čistili steny a nábytok od fľakov a zaschnutých rezancov. V ten piatok boli všetci pripravení na ďalší šibnutý nápad, a tak ochotne Lucii uvoľnili miesto najbližšie k fľaši. Nápad na seba nedal dlho čakať. Inšpirovaná klipom neznámeho Angličana, Lucia navrhla, aby si rovno medzi panelákmi urobili silvestrovskú párty. V septembri. Z minulého Silvestra im zostali ozdoby, detské šampanské, konfety a papierové klobúčiky. Jeden z chalanov doma vyhrabal aj zopár rakiet a delobuchov. Nevýhodou plánu bolo, že do desiatich minút od spustenia oldies vypaľovákov boli pri nich policajti. Lucia ich ukecala a odišli bez pokuty.
Jeden z chalanov, volal sa Tibor, počkal, kým policajti odídu, a prikradol sa k igelitke s raketami. Schmatol najväčšiu, zapichol ju do zeme a namieril na jedno z okien. Zapálil rozbušku a s výkrikom „Geronimo“ skočil za kontajner. Ostatní najprv nevedeli, čo sa robí, no keď zbadali štartujúcu raketu, pochopili. Raketa mierila rovno do okna na piatom poschodí, no tesne pred ním si to rozmyslela, odklonila sa od bytovky a vypálila takú strašnú ranu, až rinčalo sklo v oknách. Hurónsky smiech sa miešal s desaťnásobnou ozvenou. Nikdy neboli v aute tak rýchlo.
Kamaráti čakali, že je so všetkým koniec, no Lucia okamžite odhalila plán B. Stačil jej glg hruškovice a mozog napol svaly ako Pepek po špenáte. Premiestnili sa na Kolibu a vyzdobili si jeden z altánkov na opekanie. Tam ich policajti nebudú rušiť.
Sedeli v malej Ibize, natlačení ako sardinky. Zabávali sa. Z výparov, čo z nich sálali, sa určite opila aj vodička Sandra, no darilo sa jej auto udržať na ceste. Preleteli okolo filmových štúdií ako pretekári do vrchu. Sandra prisahala, že radšej nechá auto na Kolibe, ako by mala ďalej abstinovať.
„Niekto ti volá!“ bliakal jeden z chalanov.
„Komu?“ nechápal druhý.
„Lucinke!“ zahučal prvý a zadúšal sa smiechom. Ani sám nevedel, prečo sa smeje, ale o pol druhej v noci v aute plnom ľudí je smiech jediným východiskom.
Lucia mobil v tom hluku nepočula. Prvé jej zišlo na um, že si to možno Slávka s Gabom rozmysleli a po dobrom sexe sa k nim chcú pridať. Nikto jej nevolal. Bola to esemeska. Číslo nepoznala a nepoznal ho ani mobil. Otvorila správu a snažila sa zaostriť na krátky text. Zachran ma! Lucia pozerala na displej asi minútu. Zízala a niekoľkokrát ďobla do displeja, aby sa znova rozsvietil. Nechápala. Alkohol a eufória jej bránili, aby pochopila, na čo pozerá. Keď sa trochu spamätala, ešte raz si prezrela číslo, no nič jej nehovorilo. Zistila iba, že je to O2.
„Čo je, Lucinuška?“
Lucii mozog trochu pookrial. Pokrútila hlavou a znova ďobla do mobilu. Do očí jej udrel údaj o čase prijatia esemesky. Prišla presne o pol druhej.
Zamrazilo ju.
Laura!
***

Tma. Chladivý vánok sa preháňal pomedzi kmene stromov. Obloha splývala s korunami. Kmene akoby podopierali celý vesmír. Šum lístia v korunách bol ako uspávanka. Pomalý a tichý. Listy sa nežne dotýkali jeden druhého, plynuli povetrím takmer nečujne, no predsa tvorili súzvuk, ktorý hladkal dušu. Všetko bolo pokojné, uvoľnené.
Kráčal po chodníku. Sám.
Aj myšlienky ho opustili.
Konečne.
Túžil, aby aj ním prechádzal vánok, tak ako listami. Aby sa vznášal vysoko v korunách, lietal pomedzi konáre, listy ho hladili a svojou nežnou dokonalosťou postupne zmyli všetok hriech, ktorý v ňom prebýval. Jeho srdce po tom túžilo. Duša po tom túžila. Telo však nie. Podvedomie ani teraz neprestávalo bombardovať vedomie svojimi potrebami. Z vlastnej nekonečnosti vyťahovalo čriepky z minulosti, čriepky fantázie a skrytých túžob. Prevracalo ich a spájalo. Čriepky do seba narážali ako malé planétky vo vesmíre. Za každým nárazom nasledovala spŕška iskier, svetlo, výbuch energie, ktorý vyletel z čiernoty podvedomia až k nemu. Celý život odolával, celý život sa bránil. Chcel nájsť pomoc, no bál sa, že to, čo má v sebe, by nikto nepochopil. Bál sa, že ak odhalí svoje vnútro, ukáže, čo mu sužuje myseľ, stane sa to skutočným. On sa stane skutočným. Jeho potreby, túžby a nenávisť sa vyplavia na povrch. Zvíťazia.
A tak bojoval. Veril, že svoj súboj vyhrá. Podarí sa mu udržať ten poklop zatvorený. Tá stoka nikdy neuzrie svetlo sveta.
Svoj súboj prehral.
Uvedomil si, že bojuje proti sebe. Proti vlastnej prirodzenosti. A už nevládal. Nemohol ďalej.
Tma bola najhoršia. V tme videl všetko, čo sa mu tlačilo pred oči. V tme ho nevyrušoval nijaký človek, dom ani strom. V tme sa deň spojil s nocou. V tme bolo všetko rovnako čierne. V tme bolo podvedomie vedomím, vedomie podvedomím. V tme sa spojil jin a jang. V tme splynuli koruny stromov s oblohou. Prepletené konármi, spojené šumením vetra.
Nikdy nebol zlý človek. Ani ako dieťa, ani ako muž. Vždy chcel konať dobro, tak, ako ho to učila matka. Vždy chcel brániť slabých, tak, ako ho to učil otec.
Áno, vždy som to chcel, opakoval si.
To som chcel.
Toto však musím.

Odpusťte, mama, otec. Odpusťte mi, prosím.
***

Hlavne žiadnu paniku! Pokoj! Je to len dieťa a má nočné mory. Nič sa nedeje.
Čudné dieťa. Bledé, duchom neprítomné. Smutné. Akoby sa strácalo pred očami.
To prejde. To sú len nejaké predpubertálne nálady. Niekedy bola aj veselá.
Keď svietilo svetlo.
No a? Veď má nočné mory. Každé dieťa sa bojí tmy. To je normálne.
Laura nebola normálna. Teda bola. Kedysi. Ešte pred pár mesiacmi bola iná. Alebo nie? Lucia si Lauru nevedela vybaviť inú, než bola minulý víkend. Nikdy sa jej veľmi nevenovala. Bolo ťažké spomenúť si, či bolo jej správanie normálne. Veď ani teraz jej čudnému správaniu neprikladala význam. Ale tá esemeska. V noci. Presne o pol druhej.
Vyťukala číslo, z ktorého prišla správa. Nedostupné. V zozname našla Ivetu. Váhala. Bariéru, ktorú si vytvorila voči sestre, bolo ťažké prekonať. Nestretávali sa často. Iveta a Lucia žili v tom istom meste, no odkedy sa Lucia presťahovala k Slávke a Gabovi… Sťahovala sa, lebo boli jedna druhej presýtené. S jej manželom Borisom sa nedalo vychádzať a s Ivetou postupne takisto. Obaja boli zažratí do svojej práce. Každý žil vo svojej samostatnej bubline. A ona medzi nimi. Medzi nimi a Laurou. Chúďa dievča. Možno si ju doma nevšímajú, tak ako si kedysi nevšímali Luciu. Možno na ňu kričia, hrešia ju a ona má potom zlé sny. Neverila tomu. Bola novinárka. Bolo jej prirodzenosťou myslieť na tú najhoršiu možnosť. Najhoršia možnosť predáva.
Čo je najhoršia možnosť?
Odhodlala sa a stisla zelené tlačidlo na dotykovom displeji mobilu. Aspoň sa Iveta dozvie o dcére niečo nové. Od sestry o svojej dcére. Dúfala, že ju to naserie.
Mobil zvonil, no nikto nezdvíhal. Napálilo ju to. Veď ide o tvoju dcéru, dofrasa! Zdvihni!
Nič.
Vŕtala sa v telefónnom zozname. Pod B ho nenašla. Ani pod S. Ale pod D. D ako Debil Ivetin.
Mobil zvonil, no opäť nikto nedvihol. Došľaka!
Bohvie, kde sa tí dvaja flákajú. Kde sa flákajú? A kde je Laura?
„Sandra, zavez ma dolu k Jojke!“
„Čože?“ zaznelo z piatich úst naraz. Aj auto vyzeralo prekvapené, takmer narazilo na zvodidlá.
„Nemám čas vysvetľovať. Zavez ma, prosím,“ naliehala vážne. Opäť lustrovala telefónny zoznam. Zavolala prvú taxislužbu, čo našla.
„Ale vy si to užite,“ kývla im, keď vystupovala z auta.
O pár minút priletela sivá oktávia.
Bolo trištvrte na dve.

Vlastnosti knihy


Návrat na popis knihy >>>