Image Image Image Image Image

zelená knižnica

Najznámejšou edíciou vydavateľstva Slovenský Spisovateľ je ZELENÁ KNIŽNICA.

Už niekoľko rokov je vnímaná ako záruka dobrého napínavého čítania.

Scroll to Top

Na vrch

Knihy vydavateľstva Slovenský spisovateľ

Vydal Slovenský spisovateľ

Autor:

Tamara McKinley

Odporúčaná cena:

11,90 €

Výroba: 07/2017

Počet strán: 352

Väzba: viazaná

Ďalšie podrobnosti
o knihe >>>

V kategórii 07, aug 2017 | V kategórii: | Vydal Slovenský spisovateľ

Láska v oblakoch

Tamara McKinley

Láska v oblakoch

Strhujúci príbeh z pera populárnej austrálsko-britskej spisovateľky. Architektka Fleur Franklinová sa pokúša zistiť, čo sa skrýva za neochotou jej manžela založiť si rodinu. V tom istom čase sa dozvie, že jej neznáma príbuzná odkázala obrovský majetok a svoje denníky. Fleur sa teda pustí do čítania príbehu tety Annie, ktorá pred šesťdesiatimi rokmi vymenila mesto za drsnú a zároveň nádhernú savanu a ktorá napriek osobným tragédiám a nástrahám podnebia vybudovala prosperujúcu dobytčiu farmu. V denníkoch však Fleur nenájde odpoveď na otázku, prečo Annie zanechala všetko práve jej. A tak odchádza do tetinho posledného útočiska, na farmu Vtáčia pieseň, aby pátrala ďalej…


📖 Prečítajte si čitateľskú ukážku

Úryvok

Zarezervovala si let na zajtrajšie ráno a objednala auto – vyzdvihne si ho po príchode do Cairnsu. Zatelefonovala Margot a zvestovala jej dobré správy. Potom jej poďakovala za podporu, ktorú jej poskytla počas posledných týždňov. Napokon brnkla Jasonovi. Polhodinku si poklebetili a ona sľúbila, že mu pošle pohľadnicu. Keď skončila s telefonátmi, začala baliť. Hotová bola raz-dva. Práve si chcela naliať pohár vína a vyjsť s ním na terasu, keď zazvonil telefón.
„Fleur, chcem, aby si vedela, že v spochybnení závetu nebolo nič osobné,“ zachripel Don Franklin.
„Skutočne?“ odvetila chladno.
„Nemáš dôvod takto sa ku mne správať!“ osopil sa na ňu. „Chcem povedať len toľko, že…“
„Všetko, čo som od teba potrebovala počuť, som už počula. Už mi viac nevolaj, dobre?“ dodala a skončila hovor. Potom si naliala víno a vyšla na terasu. Vzduch bol stále teplý, mesto sa krásne blikotalo. Potriasla vlasmi a zdvihla pohár k mesiacu plávajúcemu nad vŕškami v diaľke. „Na teba, Annie,“ šepla.

8

Cairns sa ligotal v širokom údolí medzi Koralovým morom a temnými kopcami Athertonskej planiny. Vzduch bol vlhký, z bezoblačnej oblohy sa usmievalo slnko. Fleur riadila prenajatý džíp, opúšťala mesto, po Diaľnici kapitána Cooka mierila na sever. Pred cestou sa prezliekla do šortiek a trička, na sedadlo vedľa seba si pre prípad, že by ju prepadol hlad, položila tašku s ovocím.
Prechádzala tropickou krajinou plnou bujnej zelene, na jednej strane sa ligotalo more, na druhej zas dažďový prales, a cítila, ako z nej napätie z posledných týždňov opadáva. Nemusela sa ponáhľať, nejestvovala výhovorka, pre ktorú by nemohla postáť v zálivčekoch so šumiacimi palmami a nádhernými plážami, čas ju netlačil, mohla sa čľapotať v teplučkej vode tak dlho, ako sa jej zachcelo, mohla sa naobedovať v kaviarni pri pláži bez toho, aby sa dívala na hodinky. Horúčava i ohromujúca nádhera okolia si priam vyžadovali, aby spomalila. A ona sa naplno ponorila do tohto sviežeho zeleného raja.
Prístav Douglas, ktorý sa pýši viac než šesťkilometrovou plážou, marínou, obchodmi a hotelmi, sa rozprestieral na úpätí tropického pralesa Daintree, obklopujúceho rozľahlé polia s cukrovou trstinou a siahajúceho takmer k pobrežiu. Fleur zasa prepadol hlad, a tak nakrátko postála a nakúpila jedlo a rôzne maličkosti, o ktorých si myslela, že vo Vtáčej piesni nenájde, a to aj napriek tomu, že Jacintha Amy Parsonsovú varovala, že už je na ceste.
Pozrela na mapu, ktorú dostala od Jacinthy, a pocítila nevídané vzrušenie. Sledovala dopravné značky, ktoré ju napokon priviedli na špinavú cestu vinúcu sa pomedzi kopce dažďovým pralesom. Už tam čoskoro bude!
Džíp na tvrdej ceste zaškrípal, spod zadných kolies sa zdvihol kúdol medeného prachu a z korún stromov vyplašene vzlietol kŕdeľ pestro sfarbených vtákov. Fleur zahliadla zvieratko podobné malému klokanovi, ako skacká do kríkov pod stromami. Všetko bolo pre ňu nové, nádherné… No keď sa dostala na vŕšok, od údivu zalapala po dychu.
Hlboko pod ňou sa rozprestierala maličká zátoka v tvare podkovy. Z veľkej časti ju kryl dažďový prales, tiahol sa až k bledej pláži s ružovkastým pieskom. More malo tyrkysovú farbu, pod slnečnými lúčmi sa trblietalo sťa diamant. A v diaľke zazrela dlhú sýtočervenú strechu z vlnitého plechu a robustný pieskovcový komín.
Opatrne zahla na ostro sa zvažujúcu cestu a viezla sa po nej, až kým nedorazila k bielej bránke na jej konci. Nad ňou stálo: Vtáčia pieseň.
Vystúpila z auta a podišla k poštovej schránke v tvare rybárikovca a kochala sa pohľadom na všetko, na čo jej oko padlo.
Annie svoj domov pomenovala naozaj vhodne – z bujnej zelene lesa sa ozýval vtáčí spev i bzukot rozmanitého hmyzu. Z tmavých kríkov sa vynárali exotické jasnočervené a krikľavožlté popínavé rastliny, kvety lantany sa sťa mohutné hady vinuli po kmeňoch stromov. Obrie papradiny skláňali hlavy takmer po zem. Ale dych jej naozaj vyrazila záplava dúhovo sfarbených vtákov. Kričali a spievali, poletovali a poskakovali, preháňali sa z jedného stromu na druhý, strmhlav sa vrhali dopredu a dozadu, krídla sa im len tak mihali, tu a tam odhaliac záblesk červenej, modrej, žltej alebo zelenej.
Potisla bráničku, potom zaparkovala na širokom štrkovom dvore. Prekvapilo ju, že tam vidí malú dodávku s korbou, pomerne dobitú a zastaranú. Zvraštila obočie a vystúpila, dodávku obišla. V inventári nebolo ani zmienky o autách! Dodávka jej vskutku pripadala ako muzeálny exponát.
A nebola zamknutá! Keď sa autu bližšie prizrela, všimla si, že registračná značka je veľmi vyblednutá – nedalo sa prečítať, kedy bolo auto vyrobené, tachometer bol v míľach, nie v kilometroch, a na zničenom popukanom koženom sedadle ležala bunda z kože a ovčej kožušiny. Žeby dodávka patrila Amy Parsonsovej? Lenže načo by jej v tejto horúčave bola takáto teplá bunda?!
Prestala na toto podivné privítanie myslieť, zo zadnej časti svojho džípu vytiahla kufre a po dláždenom chodníčku sa pobrala k domu, nad ktorým poletovali bzučiace včely a voňali kvety. Annie svoju záhradu nepochybne zbožňovala. Popri chodníčku vysadila voňavé bylinky, ruže a bugénviley obrástli všetko, čo mohli, a všetku túto nádheru dopĺňali nežnými bielymi kvietkami zemolez a pluméria.
Elegantný starý drevený dom v queenslandskom štýle akoby vyrastal z kopca, podopierali ho kamenné piliere, výškou odstupňované podľa toho, ako sa menil sklon svahu. Okolo domu sa po celom obvode tiahla veranda. Tá určite poskytuje lepší výhľad na záliv, než ten, čo sa jej predtým naskytol pomedzi stromy. A vďaka sieťkam proti hmyzu a trstinovému nábytku tu bude môcť sedávať pekne v chládočku a pohodlí.
Fleur uprene hľadela na dom, fascinovaná výhľadom i jedinečnou nespútanou krásou starého obydlia. Napokon po dvoch schodoch vyšla na verandu, takmer s rešpektom sa chystala vojsť dnu. Kľúč v zámke nekládol odpor a ona sa ocitla v mĺkvom, prívetivom prítmí Anninho domova. „Dobrý deň!“ zvolala. „Pani Parsonsová? Ste tu?“
Keďže žiadnu odpoveď nedostala, predpokladala, že žena je vonku a nepočuje ju. Tak si teda poprezerá okolie! Uvedomila si, že dom stojí rovnobežne so zálivom. Momentálne sa nachádzala v štvorcovej hale, z ktorej sa vstupuje do spální a kúpeľne. Hlavné obývacie izby boli rovno pred ňou, pravdepodobne obrátené na záliv. Fleur sa však napokon rozhodla odložiť vzrušenie z výhľadu na neskôr a radšej si nenáhlivo prezrieť dom.
Kufre nechala v hale a poprehliadala si všetky nádherne zariadené izby s vyleštenými podlahami. Postele mali tepané kovové rámy natreté nabielo, čistulinkú posteľnú bielizeň, na nočných stolíkoch stáli starožitné lampy s tienidlami olemovanými strapcami a korálikmi.
Obliečky na vankúšoch i prikrývke zdobili mašličky a čipky, na toaletných stolíkoch ležali kefy so striebornými rúčkami na vlasy a hrebene, krištáľové nádobky, tácky a elegantné čipkované dečky. Nebolo najmenších pochýb, že Amy Parsonsová dom na Fleurin príchod poctivo pripravila. Táto žena musí k domu i jeho okoliu cítiť hlbokú lásku – všetko vyšperkovala až do najmenšieho detailu.
Steny boli biele, zdobilo ich množstvo starých hnedastých fotografií. Rámy sa jej videli starožitné, rovnako aj zdobené džbány a misy, ktoré boli rozložené na maľovaných bielizníkoch. Cez operadlá hlbokých pohodlných stoličiek boli prehodené jemnučké štóly. Stoličky stáli pri oknách, aby sa z nich dalo dívať na dažďový prales.
Za každými dverami visela luxusná nočná košeľa z tej najjemnejšej, najkvalitnejšej bavlny, zaujímavo nazberaná a ozdobená stužkami.
Fleur takmer počula hlasy tých, čo tu kedysi spali, ich smiech i hudbu, ktorú počúvali; atmosféra bola nimi priam presiaknutá. Mala pocit, akoby vstúpila do minulosti. Skúmala ďalej, no ten zvláštny pocit ju neopúšťal.
Uprostred kúpeľne stála obrovská smaltovaná vaňa, mosadzné kohútiky sa len tak ligotali, biele obkladačky na stenách lemovala čierno-zlatá bordúra. Pevné biele uteráky boli prevesené cez staromódny radiátor, vyleštenú podlahu čiastočne pokrývali hrubé mäkké koberčeky.
Fleur si bola istá, že posledná spálňa patrila Annie. Nachádzala sa na konci chodby, ďalej od ostatných, bola priestranná, štvorcová a dominovala jej veľká manželská posteľ. Zariadená bola nabielo natretým nábytok a stoličkou s vysokým operadlom, cez ktorú boli prevesené farebné štóly so strapcami. V izbe sa vznášala ľahučká vôňa eukalyptu a levandule.
Okná na oboch stranách robili miestnosť nesmierne svetlou, z lesa sa dnu vkrádali jemne zelenkavé odtiene a tam, kde zo strany oceánu blízky strom celkom nezatienil popoludňajšie slniečko, sa dnu vlievali zlaté škvrnité lúče.
Klesla na posteľ a zadívala sa na záliv. Videla krátke drevené mólo, priviazaná o jeden z pylónov sa hojdala neveľká loďka. Keď kŕdeľ jasnomodrých rybárikovcov vzlietol, jeho obraz sa odrážal od hladiny mora. Privítanie v Anninom domove nemohlo dopadnúť lepšie!
Fleur naplnil pokoj, aký necítila už celé týždne! S tichých slastným povzdychom sa bez slov poďakovala Annie za tento nesmierne cenný dar.
Slabučký vánok rozhojdal lístky stromu za oknom a tie nežne zašumeli. Usmiala sa. Aj keď takýmto veciam neverí, teraz jej to pripadalo, akoby ju Annie začula a odpovedala jej.
Čas pre Fleur prestal existovať, vnímala len krásu a atmosférou Anninej izbičky. Zadívala sa na vreckovku lemovanú čipkou a potom si na nočnom stolíku všimla zjavne veľakrát čítanú knižka poézie. Pod stoličkou odpočívali obnosené papuče, vzadu na dverách visel jasnočervený hodvábny župan, ktorý dodával prostej spálni exotický nádych; Fleur hútala, ako k nemu asi Annie prišla…
Rozhodla sa, že toto bude aj jej izba, a z haly si priniesla tašky. Amy Parsonsová ani nezazrela, ani nezačula, no dodávka naďalej parkovala pred domom. Amy tu teda musí niekde byť. Ale vôbec jej neprekážalo, že dom spoznáva sama, naopak, páčilo sa jej to.
Napokon prešla do hlavnej izby. Stál tam obrovský kamenný kozub na drevo, zaberajúci takmer celú stenu; všetko, čo treba na kúrenie, už bolo pripravené. Po jeho bokoch trónili hlboké gauče. Na vešiaku v rohu viseli klobúky – zjavne z iného storočia! Starú cínovú truhlicu použili ako nízky konferenčný stolík, povaľovali sa na nej staré ročníky rôznych časopisov. Na bočnom stolíku ležal staromódny gramofón na kľuku s hŕbou nostalgických platní v zaprášených hnedastých obaloch. Stena po oboch stranách kozuba bola takmer celá pokrytá zarámovanými čiernobielymi fotografiami a historickými mapami. V rohu stál klavír a na ňom ležali otvorené noty šlágru Tancujúca Matilda. Keď však Fleur nadvihla veko klavíra a dotkla sa už dosť zažltnutých klávesov, zistila, že je poriadne rozladený. Ostatné kusy nábytku boli staré a ťažké, doteraz však zjavne odolávali ničivým účinkom vlhkosti. Napriek tomu sa zemitý pach vlhčiny nasťahoval do kútov a nemilosrdne napadol knihy – začali plesnivieť! Mole zas zničili závesy chrániace interiér proti slnku.
Fleur podišla k fotografiám, tu a tam postála, pokúšala sa rozlúštiť texty pod snímkami. Napokon sa pobrala do kuchyne.
V porovnaní s ostatnými izbami bola pomerne moderná, vybavená drezom z nehrdzavejúcej ocele, obrovským sporákom so všetkým, čo k nemu patrí, dokonca i chladničkou, práčkou a mikrovlnou. Drevené skrinky sa prehýbali pod porcelánom, sklom a kuchynským riadom. Podlahu pokrývalo linoleum. Pri okne stál veľký obdĺžnikový stôl, už trocha doškriabaný, s lavicami a stoličkami. A tam, pod neveľkým košíkom na chlieb zbadala lístok. Správa od Amy Parsonsovej!

Milá slečna Franklinová,
vitajte vo Vtáčej piesni. Urobila som zásoby – sú v chladničke aj v komore – a všetko vyvetrala. Ak by ste čokoľvek potrebovali, zavolajte mi, prosím, na číslo uvedené dolu. Som si však istá, že – rovnako ako Annie – aj Vy budete na takomto dokonalom mieste spokojná a nebude sa Vám cnieť po spoločnosti.
S úctou,
Amy Parsonsová

Fleur nazrela do chladničky i do komory, potom vyšla von, aby priniesla škatule s potravinami. Uvedomila si, že toho má príliš veľa! Kým sa vrátila do domu, premerala si dodávku. Niekto ju musel zabudnúť zapísať do inventára.
Bolo jej horúco, potrebovala sa napiť. Vytiahla teda džús v škatuľke a zahasila si smäd. Ale už bol ten správny čas, nastala tá chvíľa. Pulz sa jej zvýšil, dlhšie už neodolá!
Vkročila teda do salóna, odtiahla záves a napokon roztvorila sklené dvere na verandu, ktorá sa ťahala po celej dĺžke príbytku, týčiac sa nad lesnými krovinami. K neveľkej, priam rozprávkovo krásnej zátoke viedli nadol strmé schodíky. Tam v diaľke, na horizonte, Fleur zbadala zelený ostrov. Zatajila dych, pohľad ju celkom očaril.
„Som rád, že sa vám výhľad páči. Nádherný, však?“ Pri zvuku hlbokého mužského hlasu sa s búšiacim srdcom zvrtla.
Rozvaľoval sa v hojdacej sieti s bosými nohami prekríženými v členkoch, z úzkych bokov mu dosť nízko viseli džínsy, pokrčená košeľa odkrývala svalnaté brucho a tvár tienil klobúk so širokou strechou.
„Kto ste?!“ zvolala. „A čo tu robíte?!“
Ostal ležať, len nadvihol okraj klobúka – nie celkom, no dosť na to, aby zazrela silnú sánku, neoholenú bradu a neskutočne modré oči. „Čas od času sa tu stavím, len aby som sa uistil, že je všetko v poriadku,“ zatiahol a znova si klobúkom zakryl tvár.
Fleur sa naňho udivene zahľadela. Jeho prítomnosť aspoň vysvetľuje dodávku pred domom, lenže kto to, dočerta, je? „Skoro som z vás dostala infarkt,“ povedala odmerane.
Klobúk znova putoval kúsok dozadu, opäť sa na ňu zahľadeli modré oči. Také oči a šibalský pohľad ešte nevidela! „Mne sa vidíte v poriadku.“
„Nie som v poriadku,“ odvrkla. Hnevala sa, že ju takto prichytil, frustrovalo ju, že je taký… taký… skrátka, že ju takto rozrušil! Pevne prekrížila ruky na prsiach. „Keď som volala na Amy, museli ste ma počuť. Prečo ste sa neozvali?“
„Myslel som, že si to tu chcete poprezerať sama,“ odvetil spod klobúka.
Fleur potlačila nutkanie zachichotať sa. Ocitla sa v absurdnej situácii. No keďže muž sa zrejme nechystal hojdaciu sieť opustiť ani si z tváre sňať klobúk, nevedela, ako naňho.
„Volám sa Fleur,“ predstavila sa. „A vy?“
„Viem, ako sa voláte,“ povedal rozhodne. S hlbokým povzdychom si prehodil dlhé nohy ponad sieť a začal si obúvať dobité baganče. Na čierne vlasy si pevne nasadil klobúk, napravil si košeľu a usmial sa na ňu. V kútikoch modrých očí s tmavými mihalnicami sa mu vytvorili vrásky. „Hovoria mi Modrák,“ dodal. Jeho mámivý pohľad jej akoby počaroval, cítila, ako jej do tváre stúpa horúčava. Bolo na ňom čosi záhadné, čosi nebezpečne príťažlivé. Vyrušilo ju to. Oprela sa o zábradlie verandy, nútila sa hľadieť inam, tváriť sa ľahostajne. „Myslela som, že sa o dom stará Amy Parsonsová,“ podotkla.
„To áno,“ prikývol.
Na okamih sa jej zastavil pulz. Uvedomila si totiž, že sa možno bude o Annin dom deliť s týmto chlapom.
„Nežijete tu, alebo áno?“
Zazubil sa a pokrútil hlavou. „Annie jednoducho chcela, aby som tu na všetko dohliadal.“
„Poznali ste ju?“
Modré oči sa ňu upreli a dlho ju študovali. Bolo v nich čosi pútavé, čosi záhadné. No Fleur nevedela prísť na to, čo to je. „Áno,“ povedal po dlhom váhaní.
„Aká bola?“ dychtivo sa spýtala.
„Čestná, úprimná… Áno, taká bola,“ odvetil, potom si siahol do vrecka košele, vytiahol krabičku s tabakom a začal si šúľať cigaretu. „Bez nej to tu už nie je ono.“
Fleur sa mu lepšie prizrela. Usúdila, že má čosi pred štyridsiatkou alebo možno aj čosi po nej. Vnímala jeho opálenú tvár, silné ramená, širokú hruď a nepochybne šikovné ruky človeka zvyknutého na fyzickú prácu. „Pracovali ste u Annie? Tak ste sa spoznali?“
„Dalo by sa to tak povedať.“ Cigaretu už došúľal, šťukol kovovým zapaľovačom značky Zippo a pripálil si. Potom zapaľovač rýchlo zavrel a spolu s krabičkou s tabakom ho vsunul späť do vrecka košele.
Modrák zrejme veľa nerozpráva. To ju na ňom najviac hnevalo. „Dáte si niečo na pitie?“ spýtala sa, dúfajúc, že pri šálke čaju bude zhovorčivejší.
„Nie. Máte pravdu. Keďže už ste tu, mal by som ísť.“
Zvraštila obočie. „Vedeli ste, že prídem dnes?“
Znova sa odzbrojujúco usmial a potom sa dotkol strechy klobúka. „Tak teda pekný deň, Fleur. Som rád, že sme sa napokon stretli.“
Nenáhlivo prešiel cez salón a halu, Fleur kráčala za ním. „Prídete ešte?“ vyzvedala. „Viete, rada by som sa o Annie dozvedela viac. Nikdy sme sa nestretli a…“ Nevedela nájsť správne slová.
Oči mu zažiarili, na perách pohrával úsmev, keď na ňu znova pozrel. „To by som azda mohol.“ Na rozlúčku si potiahol strechu klobúka a vyšiel z domu.
Fleur sa nevedela upokojiť. Stála vo dverách, dívala sa, ako sa Modrákova dlhá postava súka do hrdzavejúcej dodávky, ako štartuje a vychádza z brány. Hukot motora bojujúceho s kopcom o chvíľu zoslabol. Ostala vo Vtáčej piesni sama ako prst, svätosväte presvedčená, že muž menom Modrák je neoddeliteľnou súčasťou Anninho domova.

Vlastnosti knihy


Návrat na popis knihy >>>