Autor:

Mária Dopjerová Danthine

Odporúčaná cena:

9,25 eur

Výroba: 2013

Počet strán: 176

Väzba: viazaná

Ďalšie podrobnosti
o knihe >>>

V kategórii 12, jún 2013 | V kategórii: Ostatné | Vydal Slovenský spisovateľ

Paríž môj druhý domov

Mária Dopjerová Danthine

Mária Dopjerová Danthine, Slovenka žijúca v Paríži, ponúka slovenským čitateľom zaujímavý súhrn postrehov a poznatkov zo svojej integrácie vo Francúzsku, ktoré nazbierala počas štrnástich rokov života v tejto krajine. Keďže spolu s belgickým manželom vychováva tri deti, ťažiskom jej knihy je výchova k bilingvizmu, problémy, s ktorými sa dennodenne stretáva dvojjazyčná domácnosť. Autorka sa zameriava aj na ťažkosti, ktoré vyplývajú z koexistencie viacerých kultúr a národností na pracovisku i v bežnom živote, a zamýšľa sa nad významom slova domov.

Úryvok

Generačné strety

Deti boli na prázdninách u starých rodičov v Belgicku a my s manželom sme sa ocitli pri Palais Royal pred budovou Comédie-Française, v rukách s dlho opatrovanými lístkami na Molièrovho Lakomca.
Hodinu pred predstavením za mrznúceho zasneženého marcového večera hľadáme teplo v kaviarni Café de la Comédie-Française. Teplo nachádzame za malým stolíkom s kvetom ľalie vo váze, s vareným vínom servírovaným naberačkou z veľkého kotla, v akom sa varieva polievka. Pri vedľajšom stole je usadený o čosi starší manželský pár, podobne ako my, len občas medzi sebou prehodiaci slovko-dve, s úsmevom na tvári, prezrádzajúcim výnimočnosť ich večera. Pán vo vlnenom saku so sivým šálom okolo krku občas vytiahne fotoaparát, odfotí usmiatu manželku v dekóre farebných maľovaných zrkadiel kaviarne. Hráme hru parížskych kaviarní, naše stoly a lakte sa doslova dotýkajú, počujeme každé slovo ich konverzácie, oni naše, pri vypovedaní každej vety si uvedomujem, že ju naši susedia registrujú, ale tvárime sa nezúčastnene. Táto parížska fraška prechádza do absurdity, keď pri našom geste zdvihnutia prázdneho košíka na chlieb a hľadania kontaktu s čašníkom nám pani od susedného stolíka posunie ich košík s niekoľkými kúskami bagety a žmurkne na mňa.
Intuitívne cítim, že tento sympatický pár má nasmerované podobne ako my na predstavenie v Comédie-Française a v ich pohľadoch a úsmevoch badám náznak toho, že sa vracajú o pár rokov späť, keď aj ich chvíle bez detí boli vzácne, keď sa aj oni smiali ešte o čosi hlasnejšie a komentovali okolie o čosi menej diskrétne.

Po predstavení vchádzame do útrob metra, pred polnocou sedíme v poloprázdnom vagóne a na sedadlách oproti nám sa túli mladý pár, ich vek odhadujem na dvadsať až dvadsaťtri rokov. Mladý chalan s tmavými hustými vlasmi a čiernymi očami sa francúzštinou so španielskym prízvukom obracia k svojej plavovlasej priateľke. Rozprávajú sa o večere s priateľmi, rozoberajú kamarátku, ktorá študuje za zdravotnú sestru – pôrodnú asistentku. Pár je ešte v krehkej fáze, keď priateľ dievčaťu hovorí v jednotnom čísle, keď raz bude mať dieťa, tá priateľka sa jej zíde. Mladosť mu nedovolí dúfať, že otcom toho dieťaťa bude on. S hlavou položenou na priateľkinom pleci sa spýta, ako sa volá štvrť, kde v Bratislave býva.
Naprázdno prehltnem, mladá sympatická plavovláska s jemnou pleťou a plánmi do budúcnosti je Slovenka. Hoci ma jazyk svrbí, neprihovorím sa jej, nechcem narušiť ich súkromie, nechcem priznať, že som ich počúvala. Dívam sa im do tvárí, ja som pred pätnástimi rokmi v noci sedávala s belgickým priateľom v metre, keď sme sa vracali z rôznych stretnutí s priateľmi, a môj manžel kostrbato vyslovoval slovo Bratislava.

Pri vystupovaní z metra manžel poznamenal: „To sme boli my pred pätnástimi rokmi.“
A ja som si v tej chvíli veľmi želala, aby sme o takých dvadsať rokov opäť sedeli s manželom v kaviarni Café de la Comédie-Française a on mi po pohári červeného vína a ochutnávke syrov povie: „Poď, ma chérie, už pôjdeme, predstavenie sa o polhodinu začne.“

Kým sú spomienky, aj minulosť je prítomnosťou, a kým sú sny a túžby, aj budúcnosť je prítomnosťou.

Je to práve pretrvávanie minulosti, čo vytvára povestnú krásu a šarm súčasného Paríža.

Stotožňujem sa so slovami Ernesta Hemingwaya v jeho knihe Pohyblivý sviatok. Paríž nemá konca a spomienky každej osoby, ktorá tu žila, sú odlišné. Stále sa k nim vraciame, bez ohľadu na to, kým sme boli, aké ťažkosti sme prekonali, ako sa veci zmenili, čo sme mohli dosiahnuť. Určite to stálo – a stojí – za to.

Ak ste mali šťastie žiť v mladosti v Paríži, kamkoľvek v živote pôjdete, zostane vo vás, pretože Paríž je pohyblivý sviatok.

Bilingvizmus

Na začiatku vyzerá všetko ideálne, princíp nám je vopred jasný a problémy neočakávame. Ja budem s dieťaťom hovoriť po slovensky, manžel po francúzsky, veď nie je nič jednoduchšie a prirodzenejšie, dieťa bude dokonale bilingválne.

Ako dcéra rástla, narodilo sa druhé dieťa, neskôr tretie a už to také očividné a jednoduché nebolo. Bilingválna výchova sa začala komplikovať a ja som sa učila a učím na vlastných chybách.

Mala som pocit, že aké-také know-how k problematike dvojjazyčnej výchovy mám. Študovala som jazyky, tlmočníctvo-prekladateľstvo, neskôr anglickú lingvistiku. Jazykovede, ustáleným spojeniam, jazykovým javom odrážajúcim sa v rôznych kultúrach sa už roky vo voľnom čase venujem a fascinujú ma.
Avšak v súčasnosti, keď majú deti deväť, šesť a štyri roky, nemôžem povedať, že hovoria plynule obomi jazykmi, ktorým sú odmalička vystavené.

S výsledkami môžem byť spokojná len čiastočne. Najstaršia dcéra hovorí po slovensky síce s chybami, ale bez problémov, a rozumie aj nuansám a zložitým vetám. O jej bratoch to, žiaľ, nemôžem povedať, šesťročný Mathieu rozumie bežnému rozhovoru v slovenčine, odpovedá však ťažkopádnejšie, a najmladší Michel má z toho skôr zábavu. Komolí slová, so smiechom ich opakuje, berie to ako hru, ktorej zmysel celkom dobre nechápe.
Keď sme samy s dcérou, prihováram sa jej po slovensky a ona mi odpovedá po francúzsky. Podobne prebiehala naša komunikácia s manželom počas môjho prvého roku vo Francúzsku, ja som hovorila po anglicky a on po francúzsky.

Pobavila ma kolegyňa, pôvodom Škótka, keď sa mi posťažovala, že jej šesťročný syn, hoci rozumie po anglicky veľmi dobre, zásadne odpovedá po francúzsky. Dokonca aj svojej starej mame, ktorá po francúzsky nevie. Keď vidí, že mu nerozumie, pomaličky jej vetu opakuje, opäť po francúzsky.

Pripadalo mi absurdné, keď sme so slovenskou kamarátkou Katkou sedeli v kaviarni v záhrade ruží v l’Hay-les-Roses, natešené, že sa pri káve môžeme vrátiť do jazyka nášho detstva a hovoriť po slovensky. Naše slovensko-francúzske dcéry sa pri nás hrali a celkom prirodzene sa rozprávali po francúzsky – jazykom ich detstva, ich domova.

Elizabeth Deshaysová si v knihe L’enfant bilingue (Dvojjazyčné dieťa) kladie otázku, ako definovať bilingvizmus, od akej úrovne môžeme povedať, že človek ovláda jazyk.
Stačí, aby sa vedel opýtať na smer na ulici? Musí byť schopný zúčastniť sa na diskusii s abstraktnou témou? Je nevyhnutné, aby mal človek dokonalý prízvuk?

Materinský jazyk je naším prvým zrkadlom sveta, cez ktorý objavujeme okolie a formujeme sa. V rodnom jazyku si organizujeme informácie, ktoré k nám prichádzajú zvonku, vďaka nemu skladáme a tvarujeme to, čo prijímame v surovej forme.
Schopnosť hovoriť druhým jazykom nás núti nielen prijímať nové poznatky, ale umožňuje nám vidieť za horizont, posúva hranice nášho chápania. Nasadzuje nám okuliare, ktoré modifikujú naše videnie a interpretáciu sveta.

Podľa Andrého Martineta, iného jazykovedca, sa bilingvizmus začína vo chvíli, keď je človek schopný povedať informáciu tak, že jej okolie porozumie, v dvoch rôznych jazykoch.
Viacerí lingvisti sa zhodujú v názore, že skutočný bilingvizmus nastáva len do ôsmeho roku dieťaťa. Neskôr sa môže človek plynule naučiť druhý jazyk, ale nejde už o pravú dvojjazyčnosť.

Preklad z jedného jazyka do iného nie je len práca so slovníkom a nahrádzanie jedného slova iným. Preklad je veda, ktorá okrem jazykových znalostí vyžaduje aj všeobecné vedomosti a cit.
Angličanovi, Američanovi, Francúzovi či Nemcovi v tej istej situácii nepoviete tie isté slová. Pri komunikácii zohľadňujete kultúru, históriu, tradície, spoločenskú etiketu, i tabuizované témy.
Aj my sme tak trochu inou osobou, podľa toho, v akým jazykom a v akom prostredí komunikujeme. Materinský jazyk ovplyvňuje našu komunikáciu v cudzom jazyku a naopak, znalosť cudzieho jazyka vplýva na vnímanie rodného jazyka.
Bilingválna osoba nepovie to isté v dvoch rôznych jazykoch. Tú istú myšlienku v dvoch jazykoch vyjadrí inak, prispôsobí ju prostrediu, dvom rôznym lingvistickým a mentálnym svetom.

Američan po dobrom jedle povie: „I am full.“ (Som plný.) Táto veta by vo Francúzsku pôsobila neadekvátne. Francúz sa vyjadrí inak: „J’ai bien mangé.” (Dobre som sa najedol.)
Američan či Američanka bez ostychu oznámi: „I have to go to pee.“ (Musím sa ísť vycikať.) Na túto vetu našej americkej aupairky francúzska kamarátka zhrozene zareagovala: „Talia, to sa nehovorí, veď ty si mladá dáma, to si môže dovoliť len drevorubač v lese.“ Vo Francúzsku povieš „Je m’absente une minute.“ (Musím si na sekundu odskočiť.), prípadne, „Je vais aux toilettes.“ (Idem na toaletu.)

V knihe An Introduction to Cognitive Linguistics od autorov F. Ungerera a H. J. Schmida ma zaujal jeden príklad: keď sa povie v rôznych kultúrach „raňajky”, v zmysle prvého jedla dňa, Angličan si predstaví ovsené vločky, mlieko, čaj, kávu, pomarančový džús, toast, maslo, džem, slaninku, vajíčka, smaženú fazuľku, párky, rajčiny, podávané v hotelovej jedálni, miestnosti určenej na raňajky, cena raňajok je zahrnutá v cene hotela. Francúzsky pojem raňajok je káva a croissant v posteli alebo v miestnej kaviarni niekoľko metrov od hotela, cena raňajok nie je zahrnutá v cene hotela.

Dieťa sa učí hovoriť vďaka kontaktu s okolím. Slová, ktoré sa učí z úst druhých, naberajú význam až cez jeho subjektívnu skúsenosť. Pre dieťa je význam slova „mama“ sčasti určený vzťahom dieťaťa so svojou vlastnou matkou. Jazyk nie je pre dieťa len pomenovaním stoličky, postele či chleba na stole, jazyk je nositeľom obsahu prvých rozprávkových príbehov, prvých tajomstiev medzi kamarátkami cez prestávky na školskom dvore, každé slovo má svoje skryté posolstvo.

Povedzte viacerým deťom slovo „večera“ – každé si predstaví svoju konkrétnu večeru, svoju rodinu, svoju kuchyňu.
Povedzte viacerým deťom „hojdačka“, jedno si predstaví drevenú hojdačku zavesenú na strome v záhrade starých rodičov, iné kovovú hojdačku v parku na ihrisku a ďalšie si predstaví pád na zem, keď sa hojdačka počas hojdania pokazila.
Keď svojim deťom rozprávam o „balançoire“, predstavia si hojdačku v záhrade u starých rodičov v Belgicku.
Ak im poviem po slovensky „hojdačka“, začnú hovoriť o hojdačkách na ihrisku na Lodenici v Piešťanoch.

Žijeme vo svete, ktorý môžeme za pár hodín preletieť lietadlom, môžme spolu komunikovať, aj keď sme tisíce kilometrov od seba, simultánne byť v kontakte s viacerými ľuďmi v rôznych kútoch sveta.
Žijeme v dobe, keď stačí stlačiť gombík, aby sa rozpútala vojna.
Čoraz viac vystavujeme svoje súkromie verejnosti, posúvame hranice nemožného.
A v tomto svete ľudia hovoria štyrmi až piatimi tisícmi rôznych jazykov.

Je na nás všetkých, najmä na našom malom Slovensku, aby sme búrali bariéry predsudkov, zbavili sa strachu z neznámeho, vedeli komunikovať nielen preloženými slovami, ale s citom, pochopením a rešpektom k tým, ktorých kultúra a spoločenské pozadie sú diametrálne odlišné od nášho ponímania reality.

Úskalia bilingválnej výchovy

Veľa ľudí si myslí, že najprirodzenejšie a najjednoduchšie je hovoriť s dieťaťom rodným jazykom, aj keď žijete v zahraničí.
Do určitého času som si to myslela aj ja. Avšak teraz, z vlastnej skúsenosti aj zo skúseností známych v podobnej situácii som zistila, že to také jednoznačné nie. Deti rastú, a zrazu je čoraz prirodzenejšie, a pre obe strany jednoduchšie, rozprávať sa s nimi v jazyku krajiny, kde žijete, v jazyku, v ktorom sa na vás obracajú ony.

Neustále používanie rodného jazyka s deťmi je boj, plávanie proti prúdu. Je to ponižujúce, keď sa deti hnevajú a odmietajú reagovať na vety povedané v slovenčine.
Tento boj stojí veľa energie, ale má zmysel. Väčšinou prináša výsledky, ktoré tešia rodičov a neskôr i deti, aj keď tie si hodnotu ovládania jazyka matkinej či otcovej krajiny uvedomia často až v období dospievania.

Kamarátky Slovenky žijúcej v Paríži som sa spýtala, či sa stále prihovára svojej deväťročnej dcére po slovensky; odpovedala, že väčšinou na to nemá energiu, najmä večer, keď je unavená z práce.

Viac ako päťdesiat percent detí žije v krajinách, kde je bilingvizmus alebo multilingvizmus pravidlom.
Hranice sa stávajú čoraz abstraktnejšími a zmiešané manželstvá či páry už nie sú ničím výnimočným. Fenomén, ktorý si postupne nachádza svoje miesto aj na Slovensku, a hlavne fenomén, ktorému sú mnohí Slováci a Slovenky vystavení po príchode do cudzej krajiny.

Už roky pozorujem slovenské (alebo „inojazyčné“) kamarátky s deťmi v rôznych vekových kategóriách a opakovane sa mi potvrdzuje, že skutočný bilingvizmus, keď dieťa na rovnakej úrovni komunikuje v dvoch jazykoch, je veľmi zriedkavým javom.

Často sa stáva, že kamarátky s malými deťmi, tak do troch rokov, sa nadšene chvália, ako ich deti hovoria pekne po slovensky, ako sa dobre rozbehli v jazykoch oboch rodičov. Teším sa s nimi, blahoželám, ale teraz už viem, že je to len začiatok dlhej a komplikovanej cesty dvojjazyčnej výchovy.

Kým je dieťa doma so slovensky hovoriacou matkou a otec pracuje, je dostatočne ovplyvnené slovenčinou, aby kompenzovalo konkurenciu francúzskeho prostredia. Situácia sa komplikuje, len čo dieťa začne chodiť do školy, záťaž na váhach jazykov sa pomaly, ale isto začne presúvať na druhú stranu.
Slovenky sú spočiatku nadšené, ako rýchlo dieťa napreduje aj vo francúzštine, ale postupne konštatujú, že dieťa odpovedá na slovenské otázky po francúzsky, debaty, hry a hádky so súrodencami začnú prebiehať vo francúzštine.
Po tejto prvej veľkej frustrácii mnohé Slovenky ustúpia a začnú sa aj ony na deti obracať vo francúzštine. Je vyčerpávajúce hovoriť dieťaťu všetko v slovenčine, keď si prestávame byť istí, či rozumie detailom vety, či zachytilo nuansy príbehu, či si zapamätá dôležitú informáciu, ktorú mu sprostredkúvame.
A navyše, ak matka, v našom prípade Slovenka, chodí do práce, ráno v zhone a večer pri únave celej rodiny je ľahkosť a plynulosť komunikácie dôležitá. Možno to neznie pedagogicky, ale v praxi ani deti, ani rodičia nemajú vždy energiu na dôsledné dodržiavanie svojich zásad.

Keď sa objaví ľútosť nad podstatným zhoršením slovenčiny u detí, väčšinou je už neskoro.
Práve kvôli tejto fáze sa všetci lingvisti sa zhodujú v tom, že bilingválna výchova je permanentný boj s dieťaťom a jediné účinné odporúčanie je vydržať, boriť sa vytrvalo so všetkými prekážkami. Po období odmietania cudzieho jazyka šesť až dvanásťročnými deťmi príde čas dospievania, keď zatúžia vyniknúť a zaujať kamarátov niečím nezvyčajným.

Ak je matka Slovenka, dôležitou podmienkou úspechu sú časté pobyty na Slovensku, najlepšie, keď dieťa zostáva samo bez rodičov v čisto slovenskom prostredí. Dieťa vie, že po francúzsky mu nikto nebude rozumieť, a tak chtiac-nechtiac si svoju slovenčinu zlepšuje.

Určite existujú výnimky – rodiny s bezproblémovou bilingválnou výchovou, ale skôr v rodinách, kde je jasne oddelené používanie jazykov. Rodičia hovoria rovnakým jazykom, a ten jazyk sa používa výlučne doma, a jazykom krajiny rozprávajú deti vonku na ulici a v škole.
Úspech bilingválnej výchovy je pravdepodobný v rodinách žijúcich síce vo Francúzsku, ale kde sú obaja rodičia Slováci (alebo inej rovnakej národnosti).

Mám kolegyňu Rumunku a jej manžel je tiež Rumun. Ich deti sú dokonale bilingválne vďaka tomu, že doma sa hovorí len rumunsky a v škole a na ulici počujú a praktizujú len francúzštinu. Cudzí prízvuk necítiť ani v jednom z oboch jazykov, slovnú zásobu majú vyváženú a bez problémov prechádzajú z jedného jazyka do druhého.

Častou otázkou a s ňou spojenou obavou je, či nebude dieťa pri učení sa viacerých jazykov simultánne, tieto jazyky miešať. Ak ani jeden rodič nemieša dva jazyky súčasne, je táto obava neopodstatnená.
Deti si až vo veku okolo troch rokov začínajú uvedomovať, že používajú dva jazyky, ktoré sú lexikálne aj gramaticky úplne odlišné.

Pri prvých rečových pokusoch svojich detí som tento fenomén často pozorovala pri výrokoch ako: „Počkaj, šúpem klemantínu,“ („clémentine“ je mandarinka).
„Boli sme v jaskyni na tour,“ („tour“ znamená túra).
Pýtam sa syna: „Zohrejem ti mlieko?“ On mi odpovedá: „Áno, ale rýchlo ako fúza,“ („fusée“ je raketa).
Poviem deťom: „Obujte si topánky“.
Mathieu: „Ah oui, mes topánky sont là.“ (Tu sú moje topánky.)
Alebo ďalšie príklady s pridaním angličtiny:
Mathieu: „Pépé, kukaj this one.”
Mathieu, keď chcel povedať, že ho pani učiteľka pochválila, za dobrú prácu, že sa dobre učí: „Hovorí, že trávam veľmi dobre.” („travailler” znamená pracovať).

Pri Michelovi mám pocit, že si ešte celkom dobre neuvedomuje význam mnohých slovenských slov, a tak vznikajú niekedy zábavné slovné hračky:
Hovorím Mišenovi: „Niekto je na linke, musíme počkať.“ On sa poteší: „Je malinké?“
Alebo mu poviem: „Beháš bosý, Michel, prechladneš.“ On mi odpovie: „Je ne suis pas bossu.“ (Nie som hrbatý.)

Materinský jazyk a bilingvizmus sa inak rieši pri prvom dieťati a inak pri nasledujúcich deťoch. Dvojjazyčná výchova sa značne komplikuje, keď deti začnú medzi sebou komunikovať v jednom jazyku, a ten je prevažne jazykom školy a kamarátov.
Keď chcú večer doma rozpovedať mame, čo všetko v škole zažili, je pre ne náročné prerozprávať v slovenčine udalosti, ktoré sa diali vo francúzskom kontexte.

Keď sa rozprávame s kamarátkami alebo známymi Slovákmi žijúcimi v Paríži, často sa nám stáva, že podľa témy, ktorú rozoberáme, prechádzame zo slovenčiny do francúzštiny a aj v slovenskej konverzácii nahrádzame mnohé slovenské slová francúzskymi, najmä, keď ide o francúzske reálie v kontexte vyplývajúcom zo života vo Francúzsku.

Známi, rodina švajčiarskeho diplomata v Paríži, mali pri malom synovi niekoľko rokov španielsku opatrovateľku. A hoci opatrovateľka vedela po francúzsky, rozhodli sa to pred synom zatajiť, a pani sa s ním rozprávala výlučne po španielsky. Ak chlapec chcel, aby mu porozumela, chtiac-nechtiac sa rozhovoril po španielsky a vďaka aupairke si španielčinu dôkladne osvojil. Až po rokoch sa dozvedel, že po celý ten čas Španielka ovládala aj francúzštinu.

Vo veľkomestách sa už v dnešnej dobe v rodinách prirodzene hovorí viacerými jazykmi.
Priateľka, matka troch detí, ktorú stretávam pravidelne na hudobnom konzervatóriu, je učiteľkou strednej skupiny v materskej škôlke v 13. parížskom obvode. A hoci nejde o štvrť diplomatov, v triede má len tri deti, ktoré sú doma vystavené len jednému, francúzskemu jazyku. Všetky ostatné deti sa v súkromí stretávajú aspoň s dvoma jazykmi.

Dvojjazyčnú výchovu detí nám schvaľovalo celé okolie, počnúc rodičmi a končiac detskou lekárkou. Našla sa však výnimka, a tou bol môj deväťdesiatpäťročný starý otec, ktorý mal na všetko svoj názor. Po narodení dcéry opapa povedal: „Nehovorte s ňou po slovensky, nech sa jej to nemieša, nech sa najprv poriadne naučí po francúzsky.“ S opapom nemalo zmysel polemizovať, vždy vyšiel z diskusie ako víťaz.

Ako hovorí anglosaské príslovie: „Koňa môžete doviesť k vode, ale nemôžete ho prinútiť, aby sa napil.“ Metafora presne vystihujúca bilingválnu výchovu. Môžete sa na dieťa obracať vo vašom jazyku, ale nemôžete ho prinútiť rovnako odpovedať.
Pri odmietaní je dobré deťom trpezlivo vysvetľovať, že pre vás je ten jazyk dôležitý – že je to jazyk, ktorým ste hovorili, keď ste chodili do školy, jazyk, ktorým hovorili vaši kamaráti, keď ste boli v rovnakom veku ako ony