Image Image Image Image Image

zelená knižnica

Najznámejšou edíciou vydavateľstva Slovenský Spisovateľ je ZELENÁ KNIŽNICA.

Už niekoľko rokov je vnímaná ako záruka dobrého napínavého čítania.

Scroll to Top

Na vrch

Knihy vydavateľstva Slovenský spisovateľ

Vydal Slovenský spisovateľ

Autor:

Rudolf Hrčka

Odporúčaná cena:

10,90 €

Výroba: 26/09/2017

Počet strán: 272

Väzba: viazaná

Ďalšie podrobnosti
o knihe >>>

V kategórii 20, sep 2017 | V kategórii: | Vydal Slovenský spisovateľ

Všetko je raz prvý raz

Rudolf Hrčka

Všetko je raz prvý raz

Literárny debut rodeného Bratislavčana, lekára Rudolfa Hrčku (1950). V živote každého človeka sa všetko stane prvý raz. Prvý strach, prvá radosť, prvý smútok, prvá láska… Málokto si to však vie zapamätať a najmä napísať tak zaujímavo a plasticky, aby zaujal aj nestranného čitateľa. Rudolfovi Hrčkovi sa to dokonale podarilo. Toto nie je len kniha rodinných spomienok. Ovanie vás z nej duch povojnovej Petržalky, tvrdosť bratislavských štricákov, bitky chlapčenských partií na Patrónke či sloboda rockovej Bratislavy. Zaspomínajte si spolu s autorom na osemnásť rokov slovenského života, ktorý ste možno rovnako alebo veľmi podobne prežili aj vy.

📖 Prečítajte si čitateľskú ukážku

Úryvok

V živote človeka sa všetko raz stane prvý raz. Prvý raz sa narodíme a prvý raz zomrieme. Medzitým je tých prvých razov veľa.

Spočiatku ich je záľaha. Neskoršie čoraz menej. Spektrum prvých razov je u niektorých ľudí široké, u iných úzke. Existujú však také, ktorými si väčšina obyčajných ľudí poctivo prejde. Akýsi prvorazový spoločný menovateľ. Prvý strach, prvá radosť, prvý smútok, prvá trieda, prvá láska…

Som už dosť starý na to, aby som ich zažil požehnane, no ešte nie tak veľmi, aby som si na ne nedokázal spomenúť.

A dúfam, že sa ešte nejaké prvé razy vyskytnú, kým prvý raz zomriem.

Ideálny čas zaspomínať si. Na prvé razy, z ktorých je poskladaný ten spoločný menovateľ, a sem-tam i na tie, ktoré sa z neho vymykajú.

Alebo sú iba moje.

Prvá spomienka na to, že existujem

Pamätám si kuchyňu, zelené linoleum a sklenený šerblík. Bývali sme vtedy s mamou, otcom a so sestrou o rok staršou odo mňa v prenajatom prízemnom domčeku v starej Petržalke. Na Ulici Mladej gardy. Iba kuchyňa, izba a malá špajzka. Tak tú miestnôstku volala moja mama. Mladšia sestra vtedy ešte nebola na svete.

Na šerblíku sedí moja staršia sestra Anyčka. (Tak tvrdo po trnavsky ju volal otecko. Takisto tvrdo po trnavsky, teda nie „oťecko“. Preto ten ypsilon v sestrinom mene a ďalšie „tvrdosci“.) Ja ležím na zemi a pozerám sa, kedy sa to začne. Ako to dopadlo, už neviem. Pamätám si však, ako ma mama okrikuje, že čo to robím a že to povie oteckovi. Túto vyhrážku používala veľmi často, kým sme nevyrástli. Otecko bol autorita aj v maminých očiach a prenieslo sa to i na nás troch súrodencov.

Odhadujem, že som mal necelé dva roky. Mama totiž tvrdila, že v ôsmich mesiacoch som chodil, keď som mal deväť mesiacov, už nemusela prať plienky a ako ročný som už slušne rozprával. Preto predpokladám, že to, čo som sledoval v sestrinom šerblíku, nebola moja prvá výučbová stáž. Asi som tak ležiaval na zemi už predtým a učil sa. V pamäti mi však zostala práve táto príhoda, lebo vtedy ma mama okríkla. Muselo to teda byť v čase, keď som už rozprával, rozumel ostatným a asi už aj začal poslúchať. Najstaršia spomienka v mojej pamäti má teda asi šesťdesiat rokov.

Čo rozhoduje o tom, čo si uchováme v staropamäti navždy ako prvé? U mňa to bolo zrejme dosť tvrdé napomenutie a vyhrážanie autoritou. U iných možno dokážu zanechať hlboké pamäťové stopy milšie a láskavejšie podnety.

Ktovie. Porozmýšľajte…

 

Prvá spomienka na pocit strachu

Ešte stále sme bývali v tom prízemnom domčeku na ulici tvorenej podobnými domčekmi, učupenými v dvoch radoch oproti sebe a oddelenými od kamenistej, večne prašnej cesty chodníkom. Z udupanej hliny chodníka som rád vyberal prstami drobné kamienky a hádzal ich na cestu.

Môj otec bol vtedy šoférom Beusu a jazdil na trase Čunovo – Bratislava. Boli dni, keď s tým obrovským prázdnym autobusom zastal pred domom a mama už mala nachystanú polévku, lyžicu a chleba. Otecko si sadol za stôl. Ja a Anyčka sme kľačali na stoličkách a dívali sme sa, ako tá veľká lyžica pravidelne mizne v otcových ústach. Mama stále opakovala: „Máš čas, Jožko, nejedz tak pahltno a poutíraj si fúzky.“ Strašne nás bavilo, keď si otecko musel utírať fúzky. Potom sme už len počuli štartovanie motora a otecko bol preč.

V tých časoch sme trávili väčšinu dňa v kuchyni pri maminej sukni, v lete aj v záhradke za domom alebo na detskom ihrisku. Čo sme robievali v zime, nemám potuchy – žiadna spomienka, nech sa akokoľvek snažím. Mama mala o nás strach, pretože vonku boli zlé deti. Najhorší boli „štricáci“, ktorí strašne škaredo rozprávali. Na náš dvor sa štricáci nedostali, ale občas ich bolo počuť.

Napriek všetkému sme po tej zlej ulici túžili. Často sme sedávali na schodíku pred domom. Bolo to niečo úžasné, akoby odmena, ale neodvážili sme sa od neho odlepiť. Keby sme to urobili, mama by nám viac nedovolila sedieť tam a hlavne by to povedala oteckovi. Neriskovali sme to, boli sme dobre vychované deti. Mama nechávala dvere do domu otvorené a zvyčajne robila niečo v kuchyni. Buď nám niečo rozprávala, alebo spievala, najradšej sme mali maďarskú pesničku Azaszép, aza szép… Občas sme sa k jej spevu pridali. Boli sme šťastní, že môžeme pozorovať, čo sa deje na ulici.

Jedného dňa sme s Anyčkou – moja mladšia sestra Martuška ešte stále nebola na svete – opäť sedeli na svojom obľúbenom mieste. Zrazu sme na konci ulice zbadali autobus. Pomaly sa vytočil a mieril k nám. Sestra vyskočila a s krikom utekala za mamou.

„Už ide otecko!“ zvestovala jej. Ja som zvyčajne opakoval všetko po nej, no tentoraz som ostal sedieť. Díval som sa na prichádzajúci autobus, až kým nezastal pred naším domom. Otecko vystúpil a nechal pootvorené dvere.

„Tak čo, Rudiško? Poslúchal si?“ spýtal sa ma.

„Poslúchal,“ odpovedal som.

Zobral ma na ruky a odniesol do kuchyne. Tam naňho už čakala mama, sestra a polievka. Neviem, prečo som vtedy nesledoval otca ako inokedy. Zrazu som len sedel na šoférskom sedadle a držal som v rukách volant. Tesne pod volantom vpravo bol nejaký kľúč. Začal som sa s ním hrať. Otáčal som ním a chcel som si ho nechať. Potom som už len začul v kabíne hrozný rachot, ktorý neprestával. Naštartoval som autobus. Od strachu som sa nevládal pohnúť. Ale ani nebolo treba. Zbadal som oteckovu tvár, znetvorenú hnevom, s fúzikmi, na ktorých boli zvyšky polievky. Potom sa otec s mamou v kuchyni strašne hádali a my so sestrou sme ušli do spálne. Schovali sme sa tam pod stôl a plakali sme. Nikdy predtým ani potom som otca kričať na mamu nepočul.

Otec odišiel z domu, mama v kuchyni plakala a my sme si mysleli, že otecko sa už nikdy nevráti. Ten hrozný pocit si pamätám dodnes. Bol to strach, prvý a asi najväčší, aký mi utkvel v pamäti.

 

Prvá pochvala

Keď sme sedávali na schodíku pred domom, mama zvyčajne varila. Nemala nás na očiach, ale „na ušiach“ áno – počúvala, ako jej húsatká gagocú. Anyčka tam mávala bábiku a ja zošit. Kreslil som doň takou strašne hrubou, už značne zostrúhanou murárskou ceruzou. Jedine tá vydržala môj tlak na papier. Páčili sa mi totiž hrubé čiary a myslel som si, že tlačením budú ešte hrubšie. Ale neboli, len som každú ceruzku zlomil. Preto mi otecko dal ceruzu, ktorá robila hrubé čiary aj bez tlačenia. Občas si ma pred spaním posadil na kolená a kreslil mi. Krásne. Dlho som mal jeho kresby odložené, boli to moje poklady. Autá, tanky, Dukla, Auróra, domy, kopce, zvieratá. Asi aj iné veci, no tieto si pamätám. Najviac sa mi páčilo jeho tieňovanie. Domy kreslil vždy v „3D“. Strašne sa mi páčilo, ako sa zužovali. Mali perspektívu. Obyčajné detské čarbanice som nenávidel. Vždy na druhý deň som otcove kresby napodobňoval, ale tieňovať som tou hrubou ceruzou nedokázal. Veľmi ma to štvalo a tlačil som na papier ešte viac, no otcove kresby boli nedostižné. Bol som z toho nešťastný.

Vtedy žili v Petržalke starousadlíci. Hovorilo sa tam maďarsky, slovensky a nemecky. Občas sa pri nás pristavili rôzne tety a ujovia a hovorili niečo nezrozumiteľné. Obvykle ihneď vyšla z kuchyne mama a potom spolu debatovali po maďarsky, ako som sa neskoršie dozvedel. Mama nás naučila aspoň jónapot, kistyhand a gutentág.

Jedného pána, ktorého mama volala Plechavý Neuschel, som mal veľmi rád. Mama povedala, že je Nemec a máme mu hovoriť kistyhand a gutentág. Tak som to naňho kričal už zďaleka. On sa zakaždým smial a tak nejako smiešne rozprával. Pracoval na neďalekej pošte a chodieval okolo nás vždy v rovnakom čase. Pristavil sa, pohladil ma po blonďavých, temer až albínskych vlasoch a chválil moje kresby. Keď odchádzal, vždy opakoval: „Majn got, typiše dojče kinder.“ Keď som to povedal oteckovi, iba mávol rukou a povedal: „Také blbosty. To tý vaše hlavy blondavé a modré oči ho pomýlili. Jaký som já Nenčúr? Od Trnavy?“

Po mnohých rokoch sa mi dostal do rúk náš rodokmeň. Otec pochádzal po matkinej línii z rodu švajčiarskych habánskych privandrovalcov a jeho pradedo sa volal Schmidt. Otec sedával v škole v jednej lavici s Ignácom Bizmayerom, ktorý takisto pekne kreslil a bol habánskeho pôvodu. Takže Plechavý Neuschel mal nakoniec asi trochu pravdu. Mama polovičná Maďarka, otec polovičný Nenčúr – a my sme Slováci.

Keď nad tým teraz uvažujem, naozaj sa Nenčúrovi páčili kresby Auróry, tankov a pamätníka na Dukle? Bohvie, čo si myslel o mojom oteckovi, ktorý učil decko kresliť práve toto a ešte k tomu podľa predlohy, ktorú malo pred sebou. Asi že je Kommunist. Lenže bola zlá doba. Možno sa chcel otcovi „pre istotu“ zapáčiť, a preto odušu chválil dieťa komunistu. Ale skôr to bol jednoducho dobrý človek. Otec ani mama nás nikdy nejako extra nechválili, takže slastný pocit z pochvaly vo mne prebudil ktosi takmer cudzí…

 

Prvá zmrzlina

Na nedeľu sme sa s Anyčkou vždy veľmi tešili. Otec a mama ráno ležali v širokej manželskej posteli a my sme sa zasunuli medzi nich, ja bližšie k mame a sestra k otcovi. Cítili sme pokoj a počúvali sme rozprávku z veľkého čierneho rádia. Mňa na ňom najviac fascinovalo zelené magické oko, ktoré sa zväčšovalo a zmenšovalo. Mal som pred ním veľký rešpekt. Mama tvrdila, že z rozhlasu hovoria ujovia a tety zo Zochovej ulice v Bratislave. Nešlo mi do hlavy, ako sa môžu do rádia zmestiť. Ale jasne som ich počul. Chcel som sa na nich pozrieť. Hlavne na tú Zochovu.

Podobné rádio mal aj otcov brat, strýco Petro z Brennera. Raz sme boli u nich na návšteve. Sedeli s otcom tesne pri rádiu a veľmi sústredne počúvali. Strýco Petro stále hovoril: „Cicho, cicho, krucinál, nečujeme.“ Aj som chcel povedať, že naše rádio sa dá pustiť hlasnejšie, stačí pokrútiť tým gombíkom vľavo. Bol som však cicho. Strýco Petro si potom nasadil okuliare a asi už počul lepšie, lebo prestal hovoriť cicho, cicho. Až neskôr som pochopil, že počúvali Slobodnú Európu.

Keď sa nedeľná rozprávka skončila, mama nás obliekla do bielych pančucháčov a ja som si musel obuť nenávidené kristušáky. To boli také lesklé hnedé baganče, ktoré som nosil len v nedeľu na prechádzku a, samozrejme, predtým do kostola. Jediné, čo ma na nich bavilo, bol hluk, ktorý robili na kostolnej dlažbe. Najlepšie to bolo, keď sa všetci klaňali pred svätým prijímaním a bolo úplné ticho. Ako v kostole. Organ prestal hrať a ja som vtedy najradšej odchádzal od oltára, kde mali vyhradený priestor malé deti, a klopkajúc som šiel cez kostol plný kľačiacich ľudí k otcovi. Asi to bola aj moja prvá provokácia. Raz to otec nevydržal, schytil ma za golier a pritlačil si ma k nohám. „Tu budeš! Any sa nehneš!“ povedal tvrdo po trnavsky. Bol naštvaný.

Z kostola sme šli pešo do parku na petržalskej strane Dunaja. Dívali sme sa na húkajúce a dymiace lode. My chlapi sme aj hádzali kamene a súťažili, kto dohodí ďalej. Môj otecko, samozrejme, hodil tak dalako, že som to ani nedovidel. Neskôr, keď som chodil na základnú školu, môj foter tam požíval veľkú vážnosť, pretože asi ako jediný na svete dokázal prehodiť kameňom Dunaj z Petržalky do Bratislavy. Každú letnú nedeľu v rokoch 1952 až 1956 muselo byť bratislavské námestie zasypané kameňmi… Dlho som bol o tejto absurdite úprimne presvedčený.

Mama zatiaľ varila dobrý nedeľný obed. Vždy sme mali nejakú polievku a po hlavnom chode kompót voňajúci škoricou, vanilkový puding alebo vtáčé mléko. Čo bolo medzi polievkou a kompótom, na to si nedokážem spomenúť.

Vrcholom takej krásnej nedele bola pre mňa záhrada pri Au Café a tam v jednom okienku tlstý Turek, jeho zmrzlina a hlavne vôňa, ktorá sa z toho okienka valila von. Otecko nám kúpil každému jeden kopček vanilkovej do bielej papierovej mištičky, ktorá mala boky ako poskladaná suknička. „A né že budete zaškrátané jako prasce, kým dojdeme domov.“ Tento rituál sa opakoval celé leto, kým bolo pekne. No krása nevídaná, ako hovorila žena strýca Petra, teta brennerská.

Moja prvá zmrzlina ostala nedostižná. Dodnes podvedome hľadám tú neopakovateľnú vôňu, ale, žiaľ, už nikdy som ju nenašiel. Ani v Juhoške či v Taliansku, ani v legendárnej Jame na tenisových kurtoch Slovana Bratislava. Akoby zmizla z tohto sveta spolu so starou Au Café. Možno to bola treťotriedna zmrzlina, ale asi skôr nie, pretože vtedy neexistovali žiadne prášky ani umelé prísady a zmrzlina sa poctivo varila z mlieka a vajec. Dnes sa vraj do zmrzlín dávajú nerozoznateľné extrakty z vajec, vyhovujúce prísnym hygienickým normám Európskej únie. Proste zdravie na prvom mieste. Tú pravú zmrzlinu z naozajstných vajec s neopakovateľnou vôňou a chuťou už zrejme nenájdem…

 

Prvá bitka

V lete nás mama aj s Anyčkou vodievala pohrať sa na blízke detské ihrisko, obvykle poobede, keď sme sa vyspali. Vtedy sme boli plní energie a mali sme chuť robiť zle, takže ihrisko bolo riešením. Niekedy za nami prišiel aj otecko a spoločne sme unavení šli cez rozľahlú zelenú lúku pred kostolom domov. Bolo to tak, až kým sme nezačali chodiť do školy. Inak žiadne spoločné dovolenky ani frustrácia z toho, že rodina nejde k moru.

Najviac ma tam bavilo pieskovisko. Bežné hojdačky ani kvargle, ako sa vtedy volali vahadlové hojdačky pre dvoch, ani naháňačku či schovávačku som nemal veľmi v obľube. Možno preto, že som bol dosť tučný. Pri pôrodnej váhe 5 kilogramov a dĺžke 52 centimetrov žiadny div. Guľatá hlava, krátky hrubý krk, ako prezrádzajú aj fotografie. A z toho vyplývajúca nešikovnosť. Pohyb mi asi robil problémy.

Miloval som však obrovské pieskovisko s betónovou obrubou, na ktorej boli dosky na sedenie natreté na bordovo. To bolo moje kráľovstvo. V jednom z jeho rohov som si staval hrad na pokračovanie, každý deň som k nemu niečo pristavil a ostatné deti ho chodili obdivovať. To sa mi páčilo…

Mojím najmilším nástrojom bola úzka uhliarska lopatka, ktorú pre mňa mama zobrala z domu. Tá malá detská ma strašne zdržovala. Už vtedy som nemal rád, keď sa veci nerobili rýchlejšie, ak sa mohli. Keď som hrad dokončil a nedalo sa už nič pristaviť, zbúral som ho a začal odznova. Mama sedávala na lavičke pred takým domčekom s pani dozorkyňou Líškovou a dokázali v jednom kuse rozhadzovať rukami a smiať sa. Jej dcéra Danka, o rok staršia ako ja, sa strašne chcela so mnou hrať. Mama hovorila, že to bude moja nevesta. Ja som však neznášal, keď mi niekto chcel pri stavaní hradu pomáhať. Danka obvykle odišla s plačom a žalovala svojej mame, aký som hnusný. To som ešte netušil, akú fatálnu chybu som urobil. Odmietol som ženu. Prvý raz v živote.

Jedného dňa som sa už nevedel dočkať, kedy pôjdeme na ihrisko. Hrad som mal rozostavaný a tešil som sa, ako budem pokračovať. Keď som prišiel k pieskovisku, zbadal som, že môj nedokončený hrad je rozšliapaný. S plačom som sa šiel vyžalovať mame a pani dozorkyni. Obidve si potom sadli na tú bordovú dosku a stavali sme hrad spolu, aby bol hotový, kým príde otecko. Všetko dobre dopadlo. Od otecka som dostal za hrad pochvalu. Spokojní sme odišli domov.

Na ďalší deň sa to zopakovalo. Po hrade ani stopy a páchateľa nebolo. Znovu som sa s plačom pustil do stavania. Nový hrad bol ešte krajší a ja som pyšne chodil okolo a čakal na obdiv. „Obdiv“ aj prišiel. Jeden štricák, už školák Jožo P., známy bitkár, podišiel ku mne a celou silou ma sotil tak, že hrad skončil pod mojím veľkým zadkom. Neviem presne, čo sa stalo potom. Zrejme sa vo mne prebudilo to zvieratko, ktoré je v každom z nás už pri narodení, ale za normálnych okolností pokojne drieme. Jožo zrazu ležal v piesku, tvár mal od krvi, strašne reval a metal sa. Zľakol som sa a utiekol som sa skryť do kríkov. Pani dozorkyňa, moja mama a ďalšie ženy sa zhrčili okolo Joža a rozhadzovali rukami. Danka, hlavná svedkyňa tohto prípadu, pravdivo povedala svojej mame, že Jožo ma sotil, ja som spadol na hrad a on sa mi smial. Ja som vraj zobral tú uhliarsku lopatku a šľahol som ho ňou medzi oči. Lopatka však mala v ceste nos a ten to schytal.

Dlho som potom nemohol chodiť na ihrisko a uhliarsku lopatku som odvtedy nevidel.

Po čase k nám prišla pani Líšková, niečo si s našou mamou šuškali a mňa poslali na dvor. Dozorkyňa ma prišla rehabilitovať, lebo Danka jej vysvetlila, že tak mi treba za to, že som bol taký hnusný a nechcel som sa s ňou hrať. Tie zbúrané hrady boli dielom Joža, ktorému dala Danka za tieto služby šumienku. Mať vtedy šumienku, bielu a červenú kocku, na ktoré sa napľulo a ich šúchaním o seba vznikli strašne dobré bublinky, a potom ich oblizovať, až kým vám jazyk neskrvavel, bolo niečo nepredstaviteľne prestížne.

Bol som teda omilostený a znova som smel chodiť na detské ihrisko, ale iba s malou detskou lopatkou, takže hrady som už nestaval. Otecko mi daroval krásnych pomaľovaných zelených hlinených vojačikov s puškami a guľometom Maxim, pre ktorých som tou malou lopatkou hĺbil bunkre a zákopy.

Jožo P. sa od incidentu na ihrisku neukázal a ostatné deti odo mňa skôr bočili. Asi sa ma báli, militanta tučného. Už vtedy budili chlapci s hrubými krkmi rešpekt. Mne to vyhovovalo. Mal som pokoj od nevesty Danky aj od ostatných deciek a stačil som si s vojačikmi sám.

Keď nad tým dnes uvažujem, otecko musel byť na mňa tak chlapsky hrdý. I ja by som bol. Nepamätám si totiž, že by ma hrešil. Až na ten dočasný zákaz ihriska a trvalý zákaz uhliarskej lopatky v mojej blízkosti neprišli žiadne sankcie. Koniec koncov, bol som v tom nevinne. Bola to obrana hradu a cti jeho veliteľa.

 

Prvý výsmech od rovesníkov

V našej malej rodine rozprávala hlavne mama. Celý deň. S nami i so susedkami. Najradšej sa rozprávala cez plot so susedkou Eržikou Ďurákovou. Ďurákovci boli vraj rumunskí Slováci. Mali tri deti. Najstarší bol Kornel. Boxer. Devätnásťročný. Toho mala vraj Eržika za slobodna. Stredná bola Beta, iba o rok staršia ako moja sestra Anyčka, a najmladší bol Rudo, o rok mladší ako ja, Rudiško. Ich otec bol ožran, ako vravela mama. Na dvore mali studňu tak ako my. Takú na pumpovanie. Cez drevený plot k nim bolo vidieť iba v miestach, kde vypadli suky. To bol môj obľúbený „televízor“. Najlepšie programy išli u nich na dvore podvečer.

Keď sme sa vrátili z ihriska a najedli sa, ja som sa najradšej vytratil do kríkov v záhrade a špehoval som susedov cez otvor v plote. Najlepšie to bolo, keď prišiel ich otec z krčmy od Mrenu a Kornel z roboty. Stará Ďuráková vrieskala na muža nezrozumiteľné, asi rumunské slová, Kornel ho jednou rukou držal za krk a druhou mu pumpoval vodu na hlavu. Asi ho umýval. Niekedy spolu aj boxovali. Kornel vždy vyhral. Starý Ďurák potom ležal na starej červenej lavici rovno pod mojím televízorom a strašne smrdel. Niekedy mal krvavý nos.

Keď to tak dnes zvážim, my so sestrami sme vlastne ani nemohli rozprávať inak, než sme rozprávali. Náš dedo z maminej strany sa volal Sabo a bol čistý Slovák z Liptova. Babku, ktorá sa za slobodna volala Hatasová a bola čistá Maďarka, si ako vojak našiel v dedinke ležiacej medzi Novými Zámkami a Nitrou. Slovák Sabo nevedel ani slovo po maďarsky, ale napriek tomu mali tí dvaja spolu osem detí, kým nenarukoval na vojnu a nezabili ho na Piave v Taliansku. Štyri deti zomreli ako malé. Babka zomrela, keď mala moja mama dvanásť rokov. O ňu a jej dve sestry sa potom staral ich najstarší brat Jožko a jeho žena Etela. Boli im ako rodičia.

V dedine, odkiaľ mama pochádzala, sa dodnes hovorí tak zvláštne, aj čo sa týka prízvuku a intonácie. Používajú sa zvláštne slová, napríklad: „Aááj?“ To vtedy, keď sa človek niečomu strašne čuduje, čosi ako: „Naozaj?“ Alebo „ňééé“ namiesto „nie“. „Ten Gombkötő je červený jak pipacs,“ hovorievala mama. Gombkötő bol sused z druhej strany, no čo je pipacs, to som sa dozvedel len celkom nedávno. Je to kvet vlčieho maku. Mama tým myslela niečo strašne červené. Ako Gombkötőov nos.

Moja mama sa nikdy nenaučila spisovne po slovensky. Pripadalo jej to akési cudzie či panské. O jej sestrách a švagrinej, ktoré k nám chodievali často, lebo nosili Anniným deťom zabíjačku, ani nehovorím. To bol taký uragán tejto čudnej slovenčiny, že sme im chvíľami vôbec nerozumeli. Otecko bol z dedinky pri Trnave. Z bohatej sedliackej rodiny. Hovorilo sa tam pekne tvrdo po trnavsky. On toho veľa nenahovoril, takže tvrdé prvky v našej reči neboli až také výrazné. Medzi deti sme nechodili veľmi často, lebo podľa mamy tam boli samí štricáci. Ani do škôlky sme nechodili. Mama bola doma, dokázali sme vyžiť z otcovho skromného platu. Často k nám chodila aj Juliška néni, ktorá ma volala fušermajster, s ňou mama drkotala hlavne po maďarsky. Naše uši teda spracovávali maminu slovenčinu, otcovu slovenčinu, rumunskú slovenčinu a Gombkötőovu lámanú maďarčinu, čiže rečový guláš s výraznými prísadami od Nových Zámkov až po Trnavu a sem-tam aj s nejakou maďarskou feferónkou.

Problémy s jazykom sa začali v škole. Sestra Anyčka sa uviedla hneď v prvej triede. Vraj sa jej všetky deti smiali, keď sa postavila a povedala, že sa volá Anyčka. Potom plakala a nechcela ísť do školy. Mama prišla z rodičovského združenia rozčúlená, lebo učiteľka jej povedala, že jej dcéra nerozpráva správne po slovensky. „Moje deti že nevedá slovenský? Ona ňeví slovenský!“ kvílila mama v kuchyni. Chudera, netušila, čo to je spisovná slovenčina, a cítila sa strašne ponížená. Ako keby jej povedali, že jej Anyčka s krásnymi dlhými zapletenými zlatovlasými vrkočmi až po driek, nezábudkovými očami a modrými mašľami na vrkočoch smrdí alebo je špinavá. „Čo v tej škole sťú? Ďévča je čisté jak ze škatulky, slušne vychované.“ Bola zúfalá.

O rok som šiel do školy ja. To isté. Predstavovanie som asi zvládol. „Rudo“ sa skomoliť nedá, je to tvrdé samo osebe. Navyše vtedy to bolo bežnejšie meno ako dnes. Takže v pohode. Napriek tomu nastali už počas prvých dní problémy. Neviem, čo som povedal zle, no deti sa mi smiali, ked som začal medzi nimi rozprávať alebo keď som odpovedal na otázky pani učiteľky Drexlerovej. Nepamätám si podrobnosti, ale určite to bola veľká sranda. Pre mňa hlavne z dnešného pohľadu. Vtedy som si však myslel, že sa do školy už nevrátim. Zažil som prvé a asi najväčšie poníženie vo svojom dovtedajšom krátkom živote.

Mama nás aj so sestrou dlho vodievala do školy napriek tomu, že Stalinova ulica bola za rohom. Bránila nás pred tými vysmívačnými ďeckámi. Raz dokonca prišla pani učiteľka Drexlerová k nám a dlho sa s mamou a otcom rozprávali. Asi o spisovnej slovenčine. Škoda, že sme nemali magnetofón. Rád by som si tú našu slovenčinu dnes vypočul.

Našťastie, deti sú ako mucholapky. Za krátky čas sme sa naučili rozprávať tak ako ostatní. Neskoršie a potom vlastne celý život sme si z mamy často robili žarty, ak použila nejaký slovný klenot, ktorý už bol smiešny aj nám. No pokiaľ išlo o slovenčinu, mama bola silný charakter. Do smrti sa ju nepodarilo zlomiť.

Ako dospelý chlap som ju však občas predsa len nachytal, že vie hovoriť aj správne, čisto a spisovne. To vtedy, keď k nám telefonoval profesor Niederland a mama mu perfektnou slovenčinou vysvetľovala: „Áno, pán profesor, poviem manželovi, aby sa zastavil. Spoľahnite sa.“ Otec mu totiž chodil opravovať plynové kúrenie.

Mama bola veľká herečka, o tom som sa presviedčal celý život. Všetky svoje roly však hrala poctivo a najlepšie, ako vedela. My deti sme ju za tie momenty prekvapenia, ktoré dokázala vystrúhať, mali veľmi radi – ale, samozrejme, nielen za to.

 

Prvé korčule

Mohol som mať tak štyri roky a Anyčka päť. Druhá sestra Martuška bola vtedy ešte celkom malý, ani nie dvojročný štupeľ. Krátko pred Vianocami prišiel otecko domov s dvomi krabicami, hoci inokedy držal v ruke len hnedú umastenú aktovku, v ktorej si nosil do roboty desiatu a čiernu bakelitovú termosku s čajom. Vdaka tým dvom „tajomným“ krabiciam to boli prvé Vianoce, ktoré som si zapamätal. Tie dve krabice totiž ležali na Štedrý večer pod stromčekom. Doniesol ich, samozrejme, Ježiško. Otecko však podcenil pamäť a všímavosť svojich malých detí. Pokiaľ si pamätám, nikdy som na darčeky od Ježiška neveril – a je jasné prečo.

V krabiciach boli halifaxne pre mňa a pre Anyčku. Otecko mi ich hneď začal pomocou kľúčika montovať na nedeľné kristušáky, tie prechádzkové, nenávidené, a povedal, že to sú brusle a budeme sa brusliť. Ja som sa úprimne tešil. Boli pekné, lesklé a páčilo sa mi aj to kľúčikovanie. Netušil som, čo znamená brusliť sa. Televízie, z ktorej by sme sa to dozvedeli, vtedy nebolo a medzi zlé decká a štricákov sme nechodili. Prirodzené informačné embargo. Nikdy som nikoho nevidel brusliť sa.

S halifaxňami na nohách som bez problémov chodil po kuchynskom linoleu i drevenej podlahe v spálni. Nespadol som a sestra tiež nie. Úprimne sme sa tešili z dobrodružstva, ktoré malo nastať hneď na druhý deň. Budeme sa na tom vraj šmýkať. Mama nás pre istotu vytapacírovala ako kanapu. Aj preto, že bola zima, no myslím si, že už niečo tušila. Určite však netušila, že to bude až také zlé.

Otecko nás zobral za ruky, halifaxne dal do tašky a vybrali sme sa na Péčňu, dunajské rameno, ktoré od seba oddeľovalo slovenské a rakúske hraničné pásmo. Chodila sa tam brusliť celá Petržalka a teraz už aj my s oteckom. Na prvý sviatok vianočný tam bolo strašne veľa detí i dospelých. Vlastne som vtedy prvý raz videl aj hokejku, aj chlapcov, ktorí sa veľmi šikovne naháňali za takým čiernym kolieskom. Nevedel som sa dočkať, kým mi otec nakľúčikuje tie halifaxne. Otecko nás oboch postavil na brusle a zavelil: „Ideme!“ On aj vykročil, no my so sestrou akoby sme sa v tom momente dohodli a obaja sme rachli na ľad. A potom znova a znova a znova. Nechápali sme, čo sa deje. Otec to nechápal už vôbec. Z krásneho vzrušujúceho očakávania sa stala tragédia, ktorá znamenala plač, sople, motanie sa na ľade po štyroch, zúrivé oteckove pokusy postaviť nás na nohy a prinútiť brusliť sa. Nedalo sa. Skúšal to po dobrom i príkladom. „Kukny sa len na teho šuhajka malého, šikovného, jak mu to ide. Ved ten je menší jak ty. A nerev.“ Nič nepomáhalo. Obaja sme sa zaťali a len si halifaxne zložiť a zložiť. Napokon sa nám to podarilo. Otecko bol taký nahnevaný, že nás celou cestou domov ťahal za ruky. My sme rumázgali a on nepovedal ani slovo.

Keď sme prišli domov, mama bola z nás zúfalá a začala nás tíšiť. Otecko sa však konečne rozhovoril: „Tak také polená som v živote nevidel. Len sa válali po tom lade jak sprosté a né aby sa pekne bruslili.“ Najviac ma štvalo, že stále spomínal jedného strašne šikovného šuhajka, menšieho odo mňa, ako sa tam sám bruslil. Toho chlapca som znenávidel na smrť. Halifaxne sme znenávideli obaja. Nikdy viac! Boli sme presvedčení, že bruslenie je totálna blbosť.

Prešlo zopár rokov. Korčuľovanie a hokej sa stali mojimi obľúbenými športmi. Jednému i druhému som sa priučil sám na rybníkoch na Železnej studničke. Asi zato, že som dostal nové kanady. Takisto od Ježiška.

Od mojej druhej triedy na základnej sme už bývali na Patrónke, v krásnej služobnej vilke. Celú zimu sme celá banda z ulice hrávali hokej. „No vidýš, jak ty to ide,“ pochválil ma raz otec. Občas nás aj s mamou sledoval. Vtedy mi doniesli teplý čaj a makovník. „Budem si moset aj já také kanady zehnat,“ rozhodol sa otec. Aj si zohnal. Aj som ho videl, ako sa prvý raz a potom opakovane zrúbal ako poleno v kúte rybníka. Mal štyridsať rokov. Nevzdal sa však a naučil sa brusliť. Na hokej to síce nebolo, šmýkal sa po ľade v strašnej lordóze, ale nepadal a bavilo ho to. Mama mu vravela, že je starý somár, čo si chce dolámať hnáty.

Keď sme s odstupom času spomínali, ako nás učil na Péčni brusliť, otec sa priznal. On vraj vôbec nepredpokladal, že by mohol byť v bruslení nejaký problém. Myslel si, že brusliť sa vie každý, kto si dá na nohy brusle, že nám to pôjde samo od seba. Nevedel pochopiť, prečo sa zo všetkých detí len my váľame po ľade.

 

Prvý súd

Ulica Mladej gardy v Petržalke. Kedysi vraj Henleinstrasse. Bola súbežná s hlavnou, najširšou, najdlhšou a najrušnejšou ulicou starej Petržalky, po ktorej chodil autobus číslo 25. To bola Stalinova ulica, volali sme ju Stalinka. Naša vedľajšia ulica sa začínala pri terajšom Sade Janka Kráľa a končila na veľkej zelenej lúke. Blízko konečnej sa krčil náš domček. Cez lúku sme chodievali na detské ihrisko. Na opačnom konci lúky bola ulica, ktorá ju oddeľovala od kostola a pošty. Vedľa pošty býval Ľudevít Hudek, môj jediný kamoš z pieskoviska, na ktorého sa pamätám. Mojím druhým kamošom bol o rok mladší sused Rudo Ďurák, ktorý mal brata Kornela, boxera.

Mohlo to byť tesne predtým, ako som išiel do prvej triedy. Mama sa už štricákov tak veľmi nebála, a keď ma Rudo Ďurák s Ľudevítom prišli vypýtať, pustila ma ihrať sa na lúku. „Nigde nesmíte íncť. Já vás šeckých vidím.“ Občas vykukla z okna, aby nás skontrolovala. Niekedy za nami poslala Anyčku, ktorá jej nosila správy o situácii na lúke.

Rudo so sebou niekedy doniesol futbalovú loptu. Krásnu, veľkú, koženú. Patrila jeho bratovi Kornelovi, ktorý ňou dával strašné šupy do nášho dreveného plota. Asi preto z latiek povypadávali tie suky, vďaka čomu som mal na ich dvore televíziu zadarmo. Inokedy skákal aj hodinu so švihadlom alebo mlátil rukami vo veľkých čiernych rukaviciach do vreca, čo im viselo na hruške. Strašne pri tom stonal. Cez deň, keď bol Kornel v robote, mu Rudo tú loptu občas ukradol a mohli sme sa na lúke ihrať, kým sa Kornel nevrátil. Niekedy sa aj mne podarila strašná šupa. Ani Ľudevít to nechytil.

Po jednej takej šupe sa lopta zakotúľala až na cestu, po ktorej vtedy autá veľmi nechodili. Zastala rovno pred domom, kde býval Jožo P., malý brat známeho štricáka Fera. Odkedy som Jožovi rozbil lopatkou nos, určite ma strašne nenávidel. Jožo nás musel sledovať z ich dvora, pretože len čo sa lopta dostala pred ich dom, vybehol z bránky a kopol do nej. Všetci štyria sme sa za loptou rozbehli. Jožo mal náskok, chytil loptu do ruky prvý, veľkým oblúkom sa nám vyhol a utekal aj s loptou domov. Ja som bol zo všetkých najpomalší a nemal som šancu chytiť ho. Zobral som teda do ruky kameň a hodil som ho po ňom. Hádzať som vedel, veď v tom ma otecko cvičil pri Dunaji každú nedeľu. Jožo vbehol do dvora a kameň vletel do ich okna, pri ktorom vždy sedávala Jožova babka a niečo zašívala. Začul som rinčanie skla a babkin strašný rev…

Na lúku sme sa už nevrátili. Lopta u Joža, babka od krvi, Ľudevít doma, Rudo doma a ja takisto doma. Bol som zalezený v oteckovej dielni na našom dvore a strašne som sa bál, že som Jožovu babku zabil.

Pamäť sa mi obnovuje až v momente, keď všetci sedíme za stolom. Otecko chlípe polievku a mama ide otvoriť, lebo niekto zacingal. Vtom počujem hlasný výkrik a nejaký buchot. V chodbičke sa váľa na zemi plechovica hráškovozelenej, acetónom smrdiacej farby, ktorá sa rozlieva po linoleu. Zjavuje sa mama obliata zelenou farbou: vlasy, tvár, ruky, šaty, všetko.

Ďalej to poznám iba z rozprávania. Babka a malý Jožo P. zrejme počkali, kým sa vráti z roboty Jožov najstarší brat Fero – vtedy museli pracovať aj štricáci –, a povedali mu, čo sa stalo. Fero bol známy ako jeden z najväčších štricákov v Petržalke a štamgast v hostinci U Mrenu, kde sa často opil, bil a robil zle. Zobral spravodlivosť do vlastných rúk v podobe plechovky s farbou – zabúchal na naše dvere a hodil ju do chodby. Bolo mu jedno, koho trafí, bol rýchly a odvážny. Otecko však vybehol von a milému Ferovi, ktorý provokatívne bez slova čakal pred domom, vrazil svojou veľkou upracovanou rukou rýchlo a odvážne takú, že mu až vyskočila sánka. Ani na súde, ktorý sa konal o mesiac, ešte nevedel rozprávať.

Pamäť mi v tejto kauze zase funguje až v momente, keď sedím pri mame v súdnej sieni. Hlavu mám vyvrátenú dohora a nad lesklým hnedým stolom vidím hlavu pána sudcu s hnedými okuliarmi na nose. Hrozí mi prstom a pýta sa ma, či budem ešte hádzať kamene. Ja som asi od strachu stratil reč a pamätám si iba to, ako ma mama tíši na hnedej drevenej lavici už mimo súdnej siene na strašne dlhej chodbe. Dnes viem, že to bolo v Justičáku.

Táto príhoda sa stala na dlhý čas pre všetky návštevy témou číslo jeden. Teta brennerská, Mariš néni, čo žila v Newyjórku a potom sa vrátila, teta Juliška či susedia len tak podvečer pred domom, všetci sa ma pýtali, čo mi povedal pán sudca. Nemal som z toho zlý pocit. Dokonca som sa cítil ako hrdina.

Fero P. totiž zažaloval otecka za ublíženie na zdraví. Ani sa mu nedivím – chodiť so zadrôtovanou hubou? Keďže bol známa firma, zlodej, bitkár, recidivista, dostal podmienečný trest s tým, že ak sa zapletie do nejakej bitky alebo niečo podobné, pôjde už natvrdo do basy. Otec mu podľa súdu musel za tú facku zaplatiť 100 korún československých.

Pre Fera to bol prísny trest, pretože stratil svoju domovskú scénu v hostinci U Mrenu. Všetci ho tam provokovali, lebo chceli, aby sa nezdržal a pobil – esenbáci (vtedajšie pomenovanie policajtov) by ho posadili do basy a bol by od neho pokoj. Fero musel zmeniť lokál – našiel si krčmu, ktorá stála na mieste oproti dnešnému Auparku. Strašne ho to štvalo, lebo to mal dosť ďaleko. No aj tam si ho našiel Rudov brat Kornel, boxer. Naložil mu tak, že Fero nerozprával ďalší mesiac. Na súd to nedal. Neodvážil sa.

Fero totiž Kornelovu milovanú futbalovú loptu po prehratom súde od zúrivosti rozrezal na márne kúsky a hodil nám ju cez plot do záhrady. Ja som ju tam našiel, dal som ju Rudovi Ďurákovi, no a Kornel to už potom vybavil.

Chudák Fero. On nevedel, že lopta nepatrí nám, ale Kornelovi. Keby to bol vedel, určite by mu ju bol osobne priniesol aj s ospravedlnením, pretože Kornela sa v Petržalke báli aj štricáci. Od Matadorky až po Dunaj.

 

Prvé stretutie so zvieratkom

Vždy som mal rád nástroje – lopatky, skrutkovače, kladivá… Určite som to podedil po oteckovi. Na konci dvora sme mali obrovskú stodolu, ktorá mala aj priechodnú časť bez dverí – cez ňu sa dalo prejsť na zadný dvorček s drevenou bránkou a dvomi stĺpmi zo železničných podvalov. V priechodnej časti stodoly mal otec veľký ponk, vŕtačku, malý sústruh a strašne veľa všelijakých nástrojov, hlavne milión kľúčov najrôznejších veľkostí, zavesených na stene alebo uložených v ťažkých kovových zásuvkách. Z tej časti sa potom dverami vchádzalo do samostatnej, takisto veľkej miestnosti, kde sme mali uhlie, kopu pilín až po strop a rôzne haraburdy. Tam sme so sestrou nesmeli chodiť sami, ale strašne nás to lákalo.

Miloval som, keď otecko prišiel z roboty, najedol sa, obliekol si montérky a šiel do dielne opravovať motorky. Motal som sa okolo neho a díval som sa, ako ich rozoberá a skladá. „Vidíš, Rudiško, jaké je to celé od karbónu?“ Videl som. Samozrejme. Odjakživa som vedel, čo je to karbón… či?

Otec bol vyučený strojný zámočník a zrejme si opravami motoriek, ktoré boli v tých časoch veľmi obľúbené, finančne prilepšoval. Koniec koncov, musel živiť tri hladné krky. Okrem toho však aj miloval motorky ako také. Jazdil na nich, skúšal ich, vodil ma na všetky preteky motocyklov v Piešťanoch, či už terénne, alebo rýchlostné. Tam som mal najradšej vôňu ricínového oleja. Úžasné. Ale najradšej som mal obrovského harleya. Mal široké sedadlo a páku na nádrži. Niekedy mi otecko dovolil posedieť si na tom sedadle a poťahovať tú páku. Na kormidlo som, žiaľ, nedočiahol. Otec opravoval tento motocykel strašne dlho. Potom prišiel ujo Béla, zobral si ho a otecko povedal, že budeme mať uhlie na celú zimu a že nám všetkým dá ušiť slovenské kožuchy. Aj to urobil. Predstavte si dvoch malých štupľov v slovenských kožuchoch až po zem. Spolu s mamou sme vyzerali ako tri matriošky. Strašné. Otec to myslel dobre, ale v tom kožuchu som ani nemohol ohnúť ruku, taký bol tvrdý. Chodili sme v nich ako tučniaky.

Jedného dňa prišiel otec domov a povedal, že bude robiť koterce. Nevedel som, čo to je, ale predstava, že sa v dielni bude niečo robiť, ma vzrušovala. „Budeme chovat zajačkov,“ povedal. „Za domom v starém cintoríne je trávy dost, budú mat aj na zimu.“ Vtedy som ešte celkom netušil, ako taký zajačik vyzerá, a už vôbec som si nevedel predstaviť, že by sme ich mali jesť. Mama povedala, že pani Križanová, taká milá stará pani asi v piatom dome od nás, nám dá kotnú samicu. Otec teda vyrobil koterce. Krásne, veľké, poschodové a strašne hlboké. Najviac sa mi na nich páčili dvere. Boli z drôteného pletiva a dali sa ľahko otvárať. Stačilo vytiahnuť také drievko a už to bolo. Otec nasypal dovnútra kotercov piliny. Zajace tam mali aj misky na vodu a takú ohrádku z drôtu, kam sa im potom dávala tráva, aby si ju nedošliapali. Bol som veľmi spokojný, lebo otec povedal, že budeme aj s Anyčkou a mamou chodiť trhať trávu a dávať ju zajacom do kotercov.

Jedného dňa mama zavolala Anyčku a mňa, aby sme sa išli pozrieť na tú kotnú samicu. Až ma heglo. Mama otvorila dvierka a ja som uvidel obrovské bielo-čierne zviera s veľkými ušiskami, ktoré začalo dupať zadnými nohami. Podobalo sa na maminu čapicu. Celý koterec sa triasol a mama dvierka rýchlo zatvorila. „Mosíme hu nehat tak. Je velice nervózna, asi sa bude kotiť.“ Potom sme tam každé ráno netrpezlivo utekali pozrieť sa, či sa už okotila. Keď nás zbadala, zase len dupala nohami, no nekotila sa.

Konečne sa okotila aj bez nás. Už nebola zlá, stále iba čupela v rohu koterca a robila také smiešne pohyby nosom. Mama povedala, že už má malé zajačiky, ktoré sú ešte slepé a cicajú jej mléko, a že tam nesmieme chodiť. Zamkla vchod do stodoly a chodila tam iba sama. Naše protesty nezabrali.

Prešiel týždeň-dva a mama nás zobrala, aby sme sa pozreli na zajačiky. Nič krajšie a milšie som dovtedy nevidel. Bolo ich strašne veľa – sivé, hnedé, biele aj čierny s modrými očami. Toho som si strašne zamiloval a hneď som po ňom vyštartoval. Chcel som si ho pomojkať. Nedalo sa. Uskočil a schoval sa k svojej mame, ktorá to sledovala z kúta koterca. Bol som príliš malý a krátkoruký na to, aby som dosiahol až k nemu. Mama to videla, načiahla sa za ním a opatrne mi ho dala do rúk. Bol krásny, maličký, hladučký a mal takú zvláštnu vôňu, niečo medzi smradom a nesmradom. Mama mi ho musela nasilu zobrať a vrátila ho do koterca.

Nosili sme zajacom mrkvu, trávu, suchý chlieb. Rástli ako z vody. Najradšej mali suché rožky. Bolo strašne smiešne, keď si rožok pridŕžali prednými labkami a strúhali ho zubami. Vydržal som sa na ne dívať celú večnosť. Ony akoby tušili, ako sa mi páčia, naháňali sa po koterci a kadečo tam stvárali.

Raz som si chcel toho svojho čierneho znovu chytiť a pohladkať. Mama bola v kuchyni, sestra neviem kde a ja som bol v stodole sám. Darmo som sa načahoval, moje ruky nerástli tak rýchlo ako tie zajačiky. Dostal som nápad. Zašiel som k otcovmu ponku, kde mal v jednom šuplíku takú nádobku. Ak sa na nej stlačil kohútik, vystrekla z nej tekutina. Otec ňou čistil motory od karbónu. Malo to silu, ako hovorieval otec.

Zobral som tú nádobku s dlhým nosom, otvoril som klietku a začal som striekať na zajačiky, ktoré sa zase zhrčili v rohu. A potom sa to začalo. Behali ako bláznivé. Aj ich mama. Čím viac som striekal, tým viac behali, až som dostal strach, že skočia na mňa a utečú. Pustil som nádobku na zem a rýchlo som klietku zavrel. Ešte chvíľu behali a potom zostalo ticho. Všetky zajace boli zhrčené v najtmavšom rohu, srsť mali nejakú polepenú a už som necítil ten ich zvláštny pach. Cítil som pach motorky. Sklamaný som odtiaľ odišiel.

Keď prišiel domov otecko, nastal obvyklý rituál. Najedol sa, obliekol si montérky a šiel do dielne opravovať motorky. Ja za ním. Prišiel ku kotercom a otvoril dvierka.

„Fuj, ná teda čo to tu smrdzí? Nejaká nafta, či čo? Kurnýk šopa, šak tý zajáce aj stará sú vykocené.“ Utekal do domu a vrátil sa aj s mamou.

„Ježišikriste, ná čo to je!“ zakvílila mama.

Vedel som, že je zle, a ušiel som do kuchyne. Inde sa nedalo. O chvíľu za mnou dobehol otec, ktorý sa dovtípil, čo je vo veci. Našiel tú olejničku spadnutú na zemi. Chytil ma za ucho a dotiahol ma zaň až k zajacom. Mama ich medzitým poukladala na trávu pekne vedľa seba ako buchtičky na plechu. Ja som plakal, vzlykal, nebol som schopný hovoriť.

„Jožko, nehaj toho chlapca, on to nestel,“ prosíkala mama. Otec bol taký rozzúrený, že som myslel, že sa na mňa už v živote nepozrie.

Trvalo niekoľko dní, kým som mame vysvetlil, že pomocou olejničky naplnenej naftou sa dá dosiahnuť, aby sa zajace neschovávali v kúte. Zrejme som touto akciou dosť nabúral rozpočet našej rodiny. Otec musel ten krásny „štvorizbový“ koterec spáliť, lebo nafta sa dostala všade. Nebolo takého zajaca na svete, ktorý by tam bol ochotný žiť. V Petržalke sme nikdy zajace nejedli.

Pri kotercoch som hral hlavnú úlohu ešte raz v živote, asi o štrnásť rokov neskôr. Bývali sme na Patrónke a v záhrade sme chovali zajace. Mama ich vedela perfektne pripraviť. Nadivoko, vysmážané alebo pečené ako kura. Boli sme vtedy piati, pracoval iba otec a mäso bolo aj za komunistov drahé. Otec spravil zajacom ešte krajšie koterce ako vtedy v Petržalke, navyše veľmi sofistikované. Bobky a moč sa cez mriežkovanú podlahu dostávali na šikmý plech, z ktorého sa bobky skotúľali na jedno miesto a moč odtiekol do nádoby. Všetko sme to potom dávali do kompostu – fungovalo to ako na vysokej ekologickej. Podmienkou boli však suché bobky, znak zdravých zajacov.

V jedno neskoré júnové popoludnie som tam prišiel za otcom. Práve kŕmil zajace a viedol s nimi úprimný rozhovor.

„Á, čo ty tu, synak?“ obrátil sa ku mne. „Dlho som ta nevidzel. Prišél si pomócť?“

Ja som tam iba stál, vo sviatočnom obleku a v bielej košeli s viazankou, a pozeral som sa naňho. Konečne si všimol, že som nejako čudne oblečený.

„A čo, de ideš? Takýto vyparádzený?“ spýtal sa.

„Nikde nejdem, práve som prišiel,“ zamrmlal som namrzene.

„Ozaj? A kde si bol takto?“ vyzvedal.

„No, práve som zmaturoval. Idem zo školy. Videl som ťa tu, takže ti to akože poviem. Keby ťa to náhodou zaujímalo.“ Začal som byť uštipačný.

„A? Šecko dobre dopadlo?“ nonšalantne pokračoval otec.

„Šecko dobre dopadlo,“ odvrkol som sklamaný v jeho rodnej trnavčine.

„Ná teda, to je dobre. Mama bude mat určite radost. Šak víš. A podrž mi tý dverká, idem im to vypucuvat. Majú sračku alebo čo. Asi sa prežrali dateliny. Celý rošt majú zalepený. Nesce im to padat dole any za svet.“ A ešte ďalej mi vysvetľoval, prečo mu tie sofistikované koterce prestali fungovať a prečo sú zajace zasrané až po uši.

Nuž, dverká som nepodržal a nechal som ho tam aj s jeho posranými zajacmi. Dokonca som sa škodoradostne tešil. Čo je to za človeka? Iní z triedy mali za maturitu sľúbené všetko možné. Mne otec dovolil podržať dverká od kotercov. Dojalo ma to až tak, že som do kuchyne vošiel so slzami v očiach. Mama po mne nedočkavo vyštartovala, no keď videla môj výraz, začala bedákať.

„Ježišikriste, ty si nezmaturuval, že? Šak neplač za to. Sadni si, spravila som ti dobrú večeru. Maturuvať pójdeš na jeseň a hotovo,“ snažila sa ma chlácholiť. „Ale čo s tú medecínu? To nemôžeš incť ani na prijímačky! Bez maturity ťa tam nezeberú.“

„Ale prestaň!“ skríkol som na ňu. „Všetko je v poriadku. Zmaturoval som bez problémov.“

„Ježišikriste, mňa porazí, tak čo potom reveš? Od radosti?“

Iba som mávol rukou. Bolo to zbytočné vysvetľovať, boli sme v tej chvíli každý na inej planéte. Išiel som sa vyzliecť, oblek som hodil na posteľ a ešte som si trochu pofňukal v kúpeľni. Potom som si dal na seba džínsy, tričko, tenisky a urazený som bez slova odišiel do mesta. Za Sašenkou, ktorá maturovala na druhý deň a strašne sa bála. Išiel som jej naliať optimizmu. Skončili sme v mliečnom bare na korze. Bol som strašne hladný, dal som si bryndzové halušky a tri deci smotany. Sašenka sa na mňa iba dívala so stiahnutým žalúdkom, nemala na nič chuť.

„A čo vaši?“ spýtala sa.

„No, mali radosť. Najviac otec. Nikdy som si nemyslel, že by sa vedel tak úprimne tešiť,“ odvetil som s dávkou irónie, ktorú Sašenka nemohla postrehnúť.

„No ty sa máš. Naši budú určite na tenise. Ani pes po mne neštekne. Počkáš ma zajtra pred školou?“ spýtala sa smutne.

„Počkám. Pôjdeme sa prevetrať na Železnú.“

Tam som jej potom ešte vyparádenej v maturitných šatočkách na lavičke pri rybníčku povedal pravdu o mojom slávnostnom privítaní. Predstava maturitného obleku a posraného zajačieho koterca jej pripadala strašne smiešna a nakazila tým aj mňa. Rehotali sme sa ako zmyslov zbavení. Asi katarzia po tom maturitnom vypätí.

„Toho tvojho fotra by som raz chcela spoznať. Musí s ním byť sranda,“ povedala Sašenka.

Osud to zariadil inak. Rozišli sme sa a tí dvaja sa nikdy nevideli.

 

Prvé odlúčenie od mamy

Moja mama Annuška mala sestry Julišku Budigovú a Marišku Fuskovú a brata Jožka Saba, ktorý bol zo súrodencov najstarší. Mariška si zobrala Moraváka a žili pri Opave. Juliška a Jožko žili celý život v Jatove, dedinke pri Nových Zámkoch. Občas si urobili výlet do Bratislavy a priniesli Annuškiným deťom zabíjačku. Žebrácku kašu som mal najradšej. Samý cholesterol, no strašne dobré.

Tá dedinka, kde žili mamini súrodenci, bola krásna, na rovine, s kostolom uprostred, ten bol vraj ešte z tureckých čias. A s malým rybníkom a s artézskou studňou, ktorú tu volali artízska. Z nej si chodila celá dedina naberať vodu do veľkých vedier. Vždy v lete sa dedinou niesla vôňa jačmeňa.

Sem k svojej sestre Juliške nás poslala mama cez leto aj s Anyčkou. Anyčka sa ihneď skamarátila so sesternicami Helenkou a Bežkou, asi o päť rokov staršími od nás. Ja som to mal ťažšie. Štvorročný chalan si sotva porozumie s pätnásťročným pubertiakom Piťom a osemnásťročným regrútom Ďusom, futbalistom. Tomu som ani poriadne nerozumel, čo hovorí. Bol mi strašne vzdialený. Volali ho Ďuso štramák a už mal aj frajerku Ilonku.

Najviac času som trávil s ujom Budigom. Obrovský chlap s úžasnými obrvami. Strašne hlasno rozprával, stále si vypiskoval, usmieval sa a ja som za ním behal ako psík. Bol všetko. Aj kombajnista. Brával ma kosiť žito. Prášilo sa tam, kašľal som, štípali ma oči, no bolo pre mňa úžasné vidieť pole z takej výšky. Pred ich domom ma vždy vysadil z kombajnu a teta Juliška ma rýchlo zobrala do dvora, lebo by ma mohol zraziť motor. Tak tam volali autá. Po ceste prešlo za deň jedno-dve v kúdole prachu. (Dnes je tá dedinka známa hlavne z rozhlasu. Stále tam policajti chytajú vodičov za prekročenie rýchlosti. Vedie tadiaľ krásna, široká, rovná asfaltka. No nepustíš si to stopäťdesiatkou?)

Na konci dvora stála veľká murovaná pec, kde sa piekol chlieb. Najviac mi chutili poplanúchy, ktoré robila teta Juliška zo zvyškov chlebového cesta. Niekedy na ne dala mak, niekedy orechy a najlepšie boli omastené s cesnakom. Dnes sa to volá langoše, ale z nich ma vždy rozbolí žalúdok. Poplanúchov by som bol zjedol aj tisíc a bez následkov. Boli iba trošku horšie od žebráckej kaše.

Tam som aj sedel prvý raz na koni. Zrejme aj posledný raz. Ujo Budiga buď sedel na kombajne, alebo robil s koňmi. Vozili sme vrecia s jačmeňom, vozili sme hnoj na polia a on si stále vyspevoval a vypiskoval. Vedel aj Az a szép. Tú som poznal. Uja som mal z celého Jatova najradšej.

Pri dedine bol rybník, v ktorom sa miestni chlapci v lete kúpali a hlavne doň skákali hlavičky z kamenného mosta. Niekde za dedinou bolo vraj aj jazierko s dreveným mostom, no tam som nikdy nebol. Pri ňom bol park a ošarpaný kaštieľ po nejakom grófovi. Tam sa chodili miestne decká večer hrávať na csendőr a tolvaj (žandárov a zlodejov) a čo ja viem na čo ešte. No tam ma Piťo nikdy nezobral. Zopár ráz ma však zobral k rybníku. Sľúbil, že na mňa dá pozor. Posadil ma na brehu na deku, nesmel som sa ani pohnúť. On sa vyzliekol donaha a skákali s chalanmi z mosta do vody. Ja som celý deň sedel na slnku a dostal som úpal. Odvtedy mal Piťo odo mňa pokoj. Potom som chodil už iba s ujom Budigom a bolo mi dobre.

Teta varila strašne dobré ovocné polievky. Najradšej som mal čerešňovú a višňovú. Raz sme tak všetci sedeli za stolom. Bol som na Piťa nahnevaný za to, že ma už nechcel so sebou nikam brať. Nevedel som, že mu to teta Juliška zakázala. Rozhodol som sa, že naňho budem žalovať.

„Víte čo, teta Juliška?“ spustil som pri obede plynulou jatovčinou pekne pred všetkými.

„No čo, moj pekný, čo?“

„Piťo sa neumývá.“

„Aáááj? Neumývá?“

„Áno, neumývá. Má pod pupkom strašne čérné, špinavé blato.“

Ujo Budiga pochopil prvý a vybuchol. Po ňom všetci do radu. Helenka, Ďuso, Bežka a určite sa rehlila aj moja sestra Anyčka, hoci ničomu nerozumela. Rehotali sa tak strašne, až som sa zľakol.

„A neumývá a má tam čérné, špinavé,“ trval som na svojom, ale tušil som, že pomsta mi nevyšla. Oni sa rehotali ešte viac.

Vtedy na tom kamennom moste som prvý raz v živote videl nahého chlapca, ktorý už mal zarastené ohanbie. Keďže bol čierny ako Cigán po otcovi Budigovi, myslel som si, že to má od blata, a musel som ho bonznúť. Ja som mal predsa také nohy, keď som stupil do blata, ale vždy som si to umyl. Piťo nie.

Po tejto udalosti boli najhoršie moje sesternice. „Čo to tam má ten Piťo? Blato?“ Rehotali sa a vysmievali sa mi celý deň.

Všetko sa mi zrazu prestalo páčiť a mal som asi prvú depku v živote. S nikým som sa nechcel rozprávať a nechcel som ani jesť. Celú noc som fňukal a chcel som ísť domov. Na druhý deň to bolo ešte horšie…

Aj po toľkých rokoch si pamätám jeden obraz, ktorý som sa už ako dospelý pokúšal namaľovať, no nebolo to ono. Stále mi to vychádzalo ako strašný gýč. Predstavte si obrovskú morušu. Pod ňou starý hranatý biely mlynský kameň. Na tom kameni sedí malý chlapec s albínskymi vláskami a opiera sa chrbtom o kmeň stromu. Na kolenách má tanier ovocnej polievky a díva sa na obzor. Na obzore vidieť v začínajúcom sa šere vláčik, z komína rušňa stúpa dym a vyletujú iskry, mihotajú sa osvetlené okná vagónov. Pred chlapcom je čerstvo pokosené pole, sfarbené do zlatooranžova. Po lícach sa mu kotúľajú slzy a padajú do polievky. Vie, že tým vlakom pôjde do Bratislavy za mamou. Keby tak mohol hneď! Hodil by tú polievku na zem a utekal by cez pole až na horizont za tým vlakom. No nemôže. Ostane ešte pár dní. A bude tam sedávať večer čo večer, jesť polievku, čakať na ten jediný pravidelný vláčik a plakať.

Mama po mňa neprišla. Musela strážiť Martušku, ktorá bola ešte bábatenko. Nemohla chodiť vlakom. Otecko však napokon prišiel a zobral nás tým vlakom domov.

Keby tak moja mama dnes vedela, ako som po nej vtedy túžil. Asi by sme si poplakali obaja. Od šťastia…

Vlastnosti knihy


Návrat na popis knihy >>>