Image Image Image Image Image

zelená knižnica

Najznámejšou edíciou vydavateľstva Slovenský Spisovateľ je ZELENÁ KNIŽNICA.

Už niekoľko rokov je vnímaná ako záruka dobrého napínavého čítania.

Scroll to Top

Na vrch

Knihy vydavateľstva Slovenský spisovateľ

Vydal Slovenský spisovateľ

Autor:

Majo Kluvanec

Odporúčaná cena:

9,25 €

Výroba: 2014

Počet strán: 192

Väzba: viazaná

Ďalšie podrobnosti
o knihe >>>

V kategórii 16, dec 2014 | V kategórii: | Vydal Slovenský spisovateľ

Semester zakomplexovaného sviniara

Majo Kluvanec

Semester zakomplexovaného sviniara

Pravdivý príbeh o tom, ako prísť o panictvo, prežiť nástrahy vysokoškolského života a preraziť vo svete médií – a to všetko za menej ako tisíc dní… Kniha talentovaného slovenského autora je príťažlivou sondou do života dnešných vysokoškolákov a problémov, s ktorými sa musia dennodenne pasovať. Majo Kluvanec (1981) vyštudoval žurnalistiku a nemecký jazyk. Živil sa ako novinár na voľnej nohe, bankár a pedagóg na dievčenskej strednej škole. V súčasnosti žije v Rimavskej Sobote spolu s manželkou a ročnou dcérkou. Spoveď zakomplexovaného sviniara je jeho prvý román.

Úryvok

Dva dni pred koncom letného semestra sme s Monikou č. 1 strávili spolu noc.
Tú stredu som si povedal, že kašlem na Pegas – veď to bol posledný večer na intráku a chcel som ho venovať Monike stoj čo stoj.
Podarilo sa mi ju vytiahnuť do mesta na biliard, čo nebol celkom jej žáner, takže som musel zapojiť všetky dostupné presviedčacie techniky (vrátane neodbytného otravovania a to mi teda išlo celkom dobre).
Trochu frflala, že nemá rada začmudené miesta, ale sľúbil som jej, že keď sa bude cítiť nepríjemne, vrátime sa na intrák. Súhlasila – azda aj preto, že mi bola dlžná za všetky tie „kultúrne programy“ (rozumej: kino a koncerty), ktoré som s ňou absolvoval.
Herňa bola v centre na pešej zóne, na poschodí bývalého Domu odevov. Tvorili ju dve miestnosti s biliardovými stolmi (plus jedným stolným futbalom) a bočná miestnosť plná výherných automatov. O siedmej večer tam bolo takmer prázdno, iba jeden starší pán bezmyšlienkovite hádzal mince do blikajúceho výherného automatu a kŕmil sa pri tom slanými orieškami.
Pri bare som objednal dve becherovky (pre Moniku s tonikom, pre seba s brusnicovým džúsom) a vypýtal súpravu gúľ a dve tága. Prešli sme do zadnej miestnosti k biliardovému stolu. Štrngli sme si na koniec semestra, popriali si veľa šťastia pri skúškach a napili sa. Nespúšťal som z nej zrak – ona mi pohľad opätovala. V poslednom období sme si rozumeli niekedy aj bez slov. Tak to býva, keď trávite s druhým človekom aj niekoľko hodín denne.
Ako skúsenejší hráč som si vyhradil právo prvého úderu. Vzal som tágo, zamieril a riadne to na stole rozbil. Do jamky padli dve plné gule. Monika teatrálne zalomila rukami: „Niekto tu trénoval, zdá sa.“
„To mám v krvi, zlatko,“ odvetil som. „A mám tam toho oveľa viac.“
„Chacha.“ Bola už na tie moje žartíky zvyknutá, ale predsa sa trochu zapýrila.
Ďalší úder som pokazil (možno by ste chceli vedieť, či zámerne, ale to nechám na vašu predstavivosť) a Monika sa postavila k stolu. Chvíľu uvažovala, potom sa rozhodla a podišla k hlúčiku gúľ pri pravom zadnom rohu stola. Po celý čas som si ju doberal vetami typu „ženy by to mali s tágom vedieť lepšie nech chlapi“ a „tie gule sú tak akurát do ruky, čo povieš?“.
Na to mala univerzálnu odpoveď: „Somár.“ Ale oči sa jej smiali.
Stôl so zeleným súknom sa pomaly vyprázdňoval, farebné gule mizli jedna po druhej. Pri zvlášť ťažkých uhloch som sa zozadu jemne naklonil k Monike a položil dlane na jej hladké bledé ruky. Za pokus to stálo.
A ono to vyšlo.
Nechala sa, a ešte ako! Spočiatku mala poznámky a nahlas si odkašliavala, ale postupom času sa podvolila, takže ku koncu sa hra úplne zvrtla. Súťaživý duch vyprchal ako džin z fľaše a nahradilo ho neviditeľné, ale husté mračno erotiky. Svoj podiel mal na tom alkohol (dopracovali sme sa k tretej runde) aj nezvyčajné teplo na to obdobie – Monika mala na sebe trojštvrťové nohavice a blúzku cviklovej farby, spod ktorej vykúkali ramienka podprsenky. Na mňa sa lepilo voľné tričko s potlačou.
Pri posledných úderoch sme sa k sebe tisli telo na telo, koža na kožu a ja som sa už ani nesnažil maskovať nastupujúcu erekciu. Som vulgárny? Tak ma žalujte, ja len konštatujem fakty. Monike stáli dupkom všetky chĺpky na rukách. Napadlo mi, akej farby ich asi má tam dolu…
Raz dokonca špička tága vyletela do prázdna asi tri centimetre od cieľovej gule. Vtedy som jej tesne pred úderom zablúdil pravou rukou pod oblinu pravého prsníka. Vynadala mi, ale zároveň sme sa rozosmiali ako deti skáčuce zo senníka. A ukázalo sa, že ju pri tom držím okolo pása a ona mi bubnuje päsťami po hrudi a vrtí hlavou.
Cítila, že ju tlačí čosi, čo mám vpredu na nohaviciach, no vôbec sa neodťahovala.

10
V herni sme sa nezdržali viac ako hodinku a pol, ale ako vidíte, za ten čas sme stihli všeličo. Vonku sa už na mesto znášala tma a my sme sa vracali po asfaltovom chodníku cez riedko zalesnený park k internátu. Nad hlavami sa nám tlačili mračná, spoza ktorých hanblivo vykúkal kosáčik mesiaca. Vzduch bol nasýtený statickou elektrinou a medzi nami to iskrilo tiež. Vzniklo tajomné prepojenie medzi chemickými procesmi v nás a fyzikálnymi javmi v prírode, jedno podmieňovalo druhé. Keď sa to tak vezme, všetko je príroda.
Cestou na intrák sme sa držali okolo pása a spievali refrény chodbovicových piesní. Monika si položila hlavu na moje plece a tak sme prešli chodbami internátu až k jej izbe. Ďalšia vec, ktorú si pamätám, je, že polonahí ležíme na spojených posteliach v pevnom objatí a vášnivo sa bozkávame.
V izbe svietila len nočná lampa na stole (znenazdajky mi z pamäti vyskočila spomienka na večer, kedy nám Monika čítala Dobšinského rozprávku) a my sme sa ukrývali v tieňoch. Monikina spolubývajúca bola celý týždeň preč, a tak nehrozilo, že nás niekto vyruší.
Ako som sa už zmienil, bol príjemný teplý večer, ticho pred búrkou, vzduch presýtený takou silnou energiou, až vám z toho mohli drkotať zuby. V krvi nám prúdil alkohol, ktorý zahalil fádnu realitu jemným závojom fantastiky. Mali sme za sebou skvelý večer a pred sebou ťaživé vedomie toho, že sa vyše dvoch mesiacov neuvidíme. To všetko sa podpísalo na náhlom vývoji udalostí; s tým všetkým súviselo to, že sa Monika odhodlala zrúcať bariéry.
Úplne ma dostala, cítil som sa ako vo filme. Nebudem tajiť, že som na to neraz myslel, že som si predstavoval, aké by to bolo, ale skutočnosť… skutočnosť bola o niečom celkom inom.
Skutočnosť bola intenzívna, skutočnosť prenikala do špiku kostí, skutočnosť ma oberala o rozum.
Monika mala telo zrelej ženy, omamne voňajúce po rozkvitnutých ružiach. Zaoblená bola na tých správnych miestach a všade len tak akurát. Prechádzal som dlaňou po bielej krivke jej lýtka, po vnútornej strane pevného stehna… Uvoľnil som jej podprsenku a prisal sa ústami na okrúhly prsník so vztýčenou malou bradavkou. Vzdychala od rozkoše, prehýbala sa v páse, pohybovala bokmi.
Ja som bol už vyzlečený a pripravený a práve som jej siahol do nohavičiek, keď mi zastavila ruku. Až ma zamrazilo.
„Čo, moja?“ spýtal som sa nežne.
„Ja… neviem,“ odvetila, „ale tam dolu nie. Mne nie. Ukáž…“
A kým jednou rukou odtisla tú moju, druhou zovrela môj najväčší rodinný klenot.
A s rozšírenými očami mi znovu vsunula jazyk do úst.
Potom začala robiť rukou všetky tie správne pohyby, akými dostanete chlapa na lopatky, a neprestala, až kým ma neodpálila do krajiny čudesných zázrakov a horúčkovitého blúznenia.
Keď sa ku mne napokon pritúlila, potichučky zapriadla ako mača, a než som stihol čokoľvek povedať, premohol ju spánok.
Tak sme strávili našu prvú a zároveň poslednú spoločnú noc.

11
Vstal som okolo pol siedmej, Monika ešte spala. Bolo krásne ráno, pomedzi závesy sa predierali šikmé lúče slnka a hladili Moniku po nahom pleci. Chvíľu som sa kochal tým pohľadom, potom som potichu vykĺzol z postele a obliekol sa. Vyrazil som k bufetu – rozhodol som sa, že ju prekvapím raňajkami do postele.
Ale nakoniec prekvapila ona mňa.
Z bufetu som sa vrátil s dvoma porciami párkov a horčice na papierových táckach. Keď som otváral lakťom dvere izby, pripadal som si ako začínajúci žonglér.
Monika už nespala – sedela na posteli, oblečená v tričku, a zúrivo búšila do klávesov svojho mobilu. „Do riti, do riti, do riti!“
„Nesú sa raňajky, pani grófka,“ volal som už od dverí.
„Do riti!!!!!“ Šmarila telefón do vankúša a náhlivo vstala.
Odložil som tácky s párkami na stolík. Človek nemusel byť Einstein, aby pochopil, že niečo nie je v poriadku – a to tak, že veľmi.
„Niečo nie je v poriadku?“ spýtal som sa so stiahnutými črevami.
Ani na mňa nepozrela, len rýchlo vyberala z peňaženky drobné. „Vybil sa mi ten poondený mobil, práve keď mi… Práve mi volal Maťo, chápeš?“
V tej chvíli som ju rovnako miloval i nenávidel. „On ti volal? Po tom všetkom, čo sa medzi vami stalo?“
„Volal, volal, však vravím, nie? Chcel mi povedať niečo dôležité! A ja tu nemám nabíjačku!“
Moja druhá otázka akoby nikdy neodznela.
Monika ma začala tlačiť von z izby. „Máš všetko? Peňaženku? Kľúče? Aha, vidím. Tu, ešte si vezmi mobil, ja sa ponáhľam.“
„Ale –“
„Musím mu zavolať naspäť z búdky. Viem jeho číslo naspamäť. Ktovie, čo sa stalo…“
„Aha. A kedy sa uvi…“
„Potom si zavoláme, neskôr, dobre? Ja ti zavolám. Z domu. Maj sa.“
Len čo sme sa ocitli na chodbe, vyštartovala na prízemie k telefónnemu automatu ako interkontinentálna strela. Vzduch za ňou len tak fičal a myslím, že vytiahla z chodby všetok kyslík, lebo zrazu sa mi horšie dýchalo a srdce mi búšilo o hrudnú stenu ako pinbalová guľka.
A mohol som ísť po ďalšie párky.
Tak sa začal posledný deň letného semestra.

12
V škole som sa cítil ako pod sedatívami. Napriek skvelému počasiu a predčasným horúčavám ma to ťahalo dolu. Náhly neblahý vývoj vzťahu s Monikou č. 1 mi dával riadne zabrať.
Keď som vyšiel z budovy fakulty, naposledy v tom semestri, naposledy v prvom ročníku, nastavil som tvár slnku a chvíľu nasával jeho životodarnú silu. Pred očami som mal obraz Moniky, ako objíma široký kmeň bresta v lesíku za intrákom.
„Na oblohe niet ani mráčika,“ ozval sa dievčenský hlas za mojím chrbtom. „Ako v tej pesničke: Kúpim si pekný deň, za posledné prachy odídem…“
Obrátil som sa. Jej tvár s malým noštekom dohora pripomínala usmievavé slniečko. Mala na sebe modré džínsy a batikované tričko. Popri ušiach jej viseli krátke tmavočervené vrkoče. Skoro som na ňu zabudol, na tú milú neznámu, čo mi asi tak pred tisíc rokmi ukázala na internáte tie správne dvere. Normálne som na chvíľu pookrial.
„Ale, slečna Vrkôčik,“ vypadlo zo mňa.
Zasmiala sa. „Domov, domov? Ale prečo taký skleslý? Či dnes nie je nádherne?“
„Hm,“ odvetil som s úškrnom. „Vieš, že tie vlasy ti bohovsky sedia? Ozaj, ako sa vlastne voláš?“
Znova sa usmiala. „Ale veď ty si ma už pomenoval: Vrkôčik.“
„Ale ja myslím tvoje pravé meno.“
„Mne sa Vrkôčik zdá dobré ako každé iné.“
Zosadla zo zábradlia a prehodila si cez plece plátennú tašku s vyšívaným vzorom. „No, ja už musím letieť. Tak zase niekedy nabudúce, Dárius.“
Zamávala mi a už jej nebolo. Mám dojem, že ženy majú na tieto kúzelnícke čísla talent.
Vzápätí som sa zháčil: odkiaľ pozná moje meno?

Vlastnosti knihy


Návrat na popis knihy >>>