Image Image Image Image Image

zelená knižnica

Najznámejšou edíciou vydavateľstva Slovenský Spisovateľ je ZELENÁ KNIŽNICA.

Už niekoľko rokov je vnímaná ako záruka dobrého napínavého čítania.

Scroll to Top

Na vrch

Knihy vydavateľstva Slovenský spisovateľ

Vydal Slovenský spisovateľ

Autor:

Irving Stone

Odporúčaná cena:

14,90 €

Výroba: 13. marca 2018

Počet strán: 408

Väzba: viazaná

Ďalšie podrobnosti
o knihe >>>

V kategórii 11, dec 2017 | V kategórii: | Vydal Slovenský spisovateľ

Smäd po živote

Irving Stone

Smäd po živote
V predaji

Jedno z najvýznamnejších diel svetovej literatúry vychádza v novom vydaní takmer po dvoch desaťročiach. Je výsledkom mohutného dojmu, akým na Irvinga Stona zapôsobili obrazy Vincenta van Gogha, s ktorým sa zoznámil v Paríži v 20. rokoch minulého storočia. Na základe štúdia zachovanej korešpondencie, autentických dokumentov a spomienok žijúcich súčasníkov veľkého maliara napísal príbeh, ktorý sa zaradil k najčítanejším dielam svojho žánru. Smäd po živote vraví nielen pravdu o živote geniálneho umelca, vyplnenom prácou a utrpením, ale zároveň odhaľuje základné skutočnosti o jednej z najvyšších ľudských činností – o umení.

📖 Prečítajte si čitateľskú ukážku

Úryvok

Kniha prvá

BORINAGE

1

Viceadmirál Johannes van Gogh, najvyšší dôstojník v holandskom námorníctve, stál na plošine pred svojím priestranným naturálnym sídlom za Dvorom admirality. Na synovcovu počesť si obliekol parádnu uniformu: na pleciach mu sedeli zlaté epolety. Nad ťažkou vangoghovskou bradou vyčnieval silný rovný nos, ktorý sa spájal s vypuklým bralom čela.

„Teším sa, že si tu, Vincent,“ prihovoril sa mu. „Odkedy sa mi deti poženili a povydávali, je v dome veľmi ticho.“

Vystúpili hore širokým hranatým schodišťom a strýko Jan otvoril dvere. Vincent vstúpil do izby a zložil si kapsu. Z ďalekého obloka bolo vidieť Dvor admirality. Strýko Jan sedel na peľasti a usiloval sa tváriť čím nenútenejšie, pokiaľ sa to so zlatými epoletami dalo.

„Potešilo ma, keď som počul, že si sa rozhodol študovať teológiu,“ povedal. „Jeden člen vangoghovskej rodiny od nepamäti slúžil Bohu.“

Vincent sa načiahol za fajkou a starostlivo ju napchal tabakom; robieval to neraz, keď chcel získal čas na rozmýšľame. „Viete, chcel som byť kazateľom a pustiť sa hneď do roboty.“

„To nie je pre teba, Vincent. Kazatelia sú nevzdelanci a sám pánboh vie, ako balamutia ľudí. Nie, chlapče, vangoghovskí pastori napospol skončili univerzitu. Ale iste by si si teraz rád vybalil veci. Večeriame o ôsmej.“

Sotva viceadmirálov široký chrbát zmizol za dverami, na Vincenta doľahla clivota. Poobzeral sa. Posteľ bola široká a pohodlná, skriňa priestranná a nízky, úhľadný písací stolík volal do práce. Ale nebol vo svojej koži, ako vždy v prítomnosti cudzích ľudí. Založil si chytro čiapku a rýchlo vykročil krížom cez Dam. Našiel tam židovského kníhkupca, ktorý v otvorenom skliepku ponúkal utešené reprodukcie. Po dosť dlhom hľadaní vybral Vincent trinásť obrazov, vopchal si ich pod pazuchu a pobral sa po nábreží domov, vdychujúc tuhú vôňu dechtu.

Keď pripínal na stenu obrazy, opatrne, aby nepoškodil tapety, ktosi zaklopal na dvere. Vstúpil senior Stricker. Stricker bol Vincentov ujec: nebol to van Gogh; jeho manželka bola sestrou Vincentovej matky. Bol to chýrny amsterdamský duchovný a pokladali ho za veľmi múdreho človeka. Mal čierny oblek z dobrej látky a padol mu ako uliaty.

Keď sa privítali, senior povedal: „Obstaral som ti Mendesa da Costa, jedného z našich najlepších klasicistov, bude ťa učiť latinčinu a gréčtinu. Býva v židovskej štvrti, máš prísť na prvú hodinu v pondelok popoludní o tretej. Ale ja som ťa prišiel pozvať na nedeľný obed. Tetka Wilhelmina a sesternica Kay sa ťa už nemôžu dočkať.“

„Veľmi sa na ne teším. Kedy mám prísť?“

„Obedujeme napoludnie, keď si odbavíme posledné ranné bohoslužby.“

„Pozdravte, prosím, rodinu,“ povedal Vincent, keď senior Stricker zdvihol svoj čierny klobúk a aktovku.

„Do videnia zajtra,“ odvetil ujec a odišiel.

2

Keizersgracht, kde Strickerovci bývali, bola jednou z najvznešenejších ulíc v Amsterdame. Je to štvrtý podkovovitý bulvár a prieplav, ktorý sa začína na južnej strane prístavu, obieha okolo stredu mesta a vracia sa znovu do severnej časti prístavu. Prieplav bol čistý a číry, pridôležitý na to, aby ho pokrýval kroos, tajomný zelený mach, ktorý za stáročia utvoril hrubú vrstvu na prieplavoch chudobnejších štvrtí.

Domy lemujúce ulice sú čisto flámske: úzke, dobre stavané, pritisnuté k sebe ani dlhý šík parádnych, puritánskych vojakov v pozore.

Keď si Vincent na druhý deň vypočul kázeň uja Strickera, pobral sa k pastorovmu domu. Žiarivé slnko zahnalo popolavé chmáry, ktoré sa večne preháňajú po holandskom nebi, a na niekoľko minút bol vzduch plný jasu. Bolo priskoro. Vincent kráčal zadumaný a prizeral sa, ako na prieplave tlačia člny proti prúdu a proti vetru.

Boli to zväčša pieskarske člny, podlhovasté, na koncoch zúžené. Očerneli od vody a naprostriedku mali veľké prázdne priestory na lodný náklad. Od čela po kormu sa ťahali šnúry, na ktorých visela rodinná bielizeň. Otec rodiny zabodol žrď do bahna, oprel si ju o plece, namáhavo sa obracal pomedzi kúty krivolakého prieplavu a čln pomaly kĺzal pod ním. Žena, rozložitá, čulá, červená v tvári, sedela nehybne na korme a obsluhovala ťarbavé drevené kormidlo. Deti sa hrali so psom a podchvíľou odbiehali do kabíny, ktorá im bola domovom.

Dom seniora Strickera bol postavený v typickom flámskom slohu: bol úzky, trojposchodový, na streche mal obdĺžnikovú vežičku s podkrovným oblôčikom, okrášlenú splývavými arabeskami. Z podkrovného obloka trčal trám s dlhým železným hákom na konci.

Tetka Wilhelmina privítala Vincenta a zaviedla ho do jedálne. Na stene visel Kalvínov portrét od Ary Scheffera a na príborníku sa ligotala strieborná súprava. Steny boli obložené tmavým drevom.

Nestihol si ešte zvyknúť na stálu polotmu v miestnosti, keď z tieňa vystúpila vysoká svižná dievčina a srdečne ho pozdravila.

„Iste ma nepoznáš,“ ozvala sa zvučným hlasom, „som tvoja sesternica Kay.“

Vincent jej stisol ruku a po mnohých mesiacoch prvý raz pocítil mäkkú, horúcu pokožku mladej ženy.

„Ešte sme sa nestretli,“ pokračovalo dievča v dôvernom tóne, „a je to dosť čudné, veď už mám dvadsaťšesť rokov a ty už máš najmenej…?“

Vincent sa na ňu zahľadel s tichým obdivom. Prešlo niekoľko sekúnd, kým si uvedomil, že by bolo treba odpovedať. Aby skryl rozpaky, vytresol hlasno a drsne: „Dvadsaťštyri. Som mladší ako ty.“

„Áno. Ale hádam to ani nie je také čudné. Nikdy si neprišiel do Amsterdamu a ja som nikdy nebola v Brabante. Ale tuším som zlá hostiteľka. Sadni si, prosím!“

Sadol si na kraj tvrdej stoličky. V rýchlej a čudnej premene, ktorá sa s ním stala a ktorá z neokrôchaného dedinčana urobila uhladeného svetáka, povedal: „Mamka si neraz želala, aby si nás prišla navštíviť. Brabant by sa ti iste páčil. Je to veľmi sympatický kraj.“

„Viem. Tetka Anna mi niekoľko ráz písala a pozývala ma. Musím ju čím skôr navštíviť.“

„Áno, musíš,“ prisvedčil Vincent.

Iba akousi malou časťou vedomia mohol počúvať dievča a odpovedať mu. Zvyšok jeho bytosti vpíjal jej krásu s náruživým smädom muža, ktorý pridlho pil z prameňa odriekania. Kay mala robustné črty Holanďaniek, ale zjemnené, vycizelované do nežných tvarov. Vlasy nemala slamovožlté ani ohnivoryšavé ako jej krajanky, obe farby sa čudne miešali, oheň jednej odrážal jas druhej žiarivým, nežným teplom. Chránila si pleť pred slnkom a vetrom: úbeľ jej brady prechádzal do rumenca líc s umeleckou dokonalosťou hodnou holandského majstra. V tmavomodrých očiach jej tancovala radosť zo života; kypré pery mala pootvorené, akoby tú radosť chcela prijímať.

Všimla si, že Vincent stíchol, a spýtala sa: „Na čo myslíš, bratanček? Voľajaký si zadumaný.“

„Myslel som na to, že by ťa bol Rembrandt iste rád namaľoval.“

Kay sa ticho zasmiala a v hrdle jej znela zrelá zmyselnosť. „Rembrandt najradšej maľoval mrzké ženy, však?“ opýtala sa.

„Nie,“ odvetil Vincent. „Maľoval krásne stareny, ženy chudobné alebo nešťastné, ale ktorým smútok vdýchol dušu.“

Po prvý raz si Kay Vincenta lepšie prezrela. Keď prišiel, venovala mu len letmý pohľad a všimla si iba hrdzavočervenú hrivu a dosť ťažkú tvár. Teraz vnímala aj plné ústa, hlboko vsadené, planúce oči, vysoké, súmerné vangoghovské čelo a nepoddajnú bradu, ktorú na ňu vytŕčal.

„Prepáč, že som bola taká hlúpa,“ povedala takmer pošepky. „Viem, čo si chcel o Rembrandtovi povedať. Dostáva sa k samej podstate krásy, keď maľuje tých hrčovitých starcov a stareny, ktorým sa utrpenie a sklamanie hlboko vrezalo do tváre, však?“

„O čom sa tak vážne zhovárate, deti?“ opýtal sa senior Stricker vo dverách.

„Zoznamovali sme sa,“ odpovedala Kay. „Prečo si mi nepovedal, že mám takého milého bratanca?“

Do izby prišiel ešte niekto, štíhly muž s nenúteným úsmevom a príjemným správaním. Kay vstala a vrúcne ho pobozkala. „Bratanec Vincent,“ povedala, „toto je môj muž, mijnheer Vos.“

O chvíľu sa vrátila s dvojročným pobelavým chlapčekom. Bolo to živé dieťa, po matke malo chápavú tvár a tmavobelasé oči. Kay sa zohla, vzala chlapca na ruky a Vos ich oboch objal.

„Sadneš si sem, vedľa mňa, Vincent?“ opýtala sa teta Wilhelmina.

Oproti Vincentovi sedela Kay, po jednom boku mala Vosa a po druhom Jana na vysokej stoličke. Teraz, keď mala muža doma,zabudla na Vincenta. Líca jej zrumeneli. Keď jej raz muž povedal čosi vtipné tichým, dôverným hlasom, nahla sa čulo k nemu a pobozkala ho.

Vibrujúce vlny ich lásky zasiahli Vincenta a pohltili ho. Po prvý raz od osudnej nedele v ňom vyvrel z akéhosi tajomného žriedla dávny bôľ za Ursulou a zalial aj najkrajnejšie bašty tela i mozgu. Keď videl pred sebou rodinu, pevne zomknutú a radostne oddanú, uvedomil si, že po všetky tie pusté mesiace túži, zúfalo túži po láske a že tú túžbu nebude ľahko nasýtiť.

 

3

Vincent vstával každé ráno pred východom slnka a čítal Bibliu. Keď o piatej vychádzalo slnko, pristúpil k obloku, z ktorého bolo vidieť Dvor admirality, a pozoroval zástup robotníkov vchádzajúcich do brány: dlhú, nerovnú čiaru tmavých postáv. Po Zuiderskom jazere sa sem i tam plavili malé parníky a v diaľke, pri dedine na druhom boku Y, videl uháňajúce hnedé plachty.

Keď už slnko vystúpilo nad obzor a vpilo opar nad hromadou brvien, odišiel Vincent od obloka, zjedol na raňajky krajec suchého chleba, vypil za pohár piva a sadol si na sedem hodín k latinčine a gréčtine.

Po štyroch alebo piatich hodinách sústredenia mu oťažela hlava; neraz bol rozpálený a myšlienky mu neusporiadane vírili. Nevedel, ako vydrží po všetkých tých pohnutých rokoch pri jednotvárnom a pravidelnom štúdiu. Vtĺkal si do hlavy pravidlá, až kým sa slnko nechýlilo k obzoru na druhej strane oblohy a on musel ísť k Mendesovi da Costa na hodinu. Chodieval ta popri Buitenkante, okolo Oudezydskej kaplnky a Starého a Južného chrámu krivolakými uličkami, kde boli vyhne, debnárstva a obchody s litografiami.

Mendes pripomínal Vincentovi Ruyperezov Imitation du Jesus Christ; bol to klasický typ žida, mal hlboké, vpadnuté oči, úzku, vycivenú, zduchovnenú tvár s mäkkou, končitou briadkou voľakedajších rabínov. Popoludní bývalo v židovskej štvrti veľmi dusno a sparno. Vincent, ktorému sa po siedmich hodinách gréčtiny a latinčiny a niekoľkých hodinách holandských dejín a gramatiky učenie zunovalo, zhováral sa s Mendesom o litografiách. Jedného dňa priniesol svojmu učiteľovi štúdiu Marisovho Krstu.

Mendes držal Krst v kostnatých, končitých prstoch, aby naň z vysokého obloka padol lúč slnečného svetla, pretkaného prachom.

„Je to dobré,“ povedal hrdelným židovským hlasom. „Zachytilo to čosi z ducha univerzálneho náboženstva.“ Vincenta hneď opustila únava. Oduševnene začal opisovať Marisovo umenie. Mendes sotva badateľne pokrútil hlavou. Senior Stricker mu platil vysoký honorár, aby učil Vincenta latinčinu a gréčtinu.

„Vincent,“ povedal pokojne, „Maris je znamenitý maliar, ale čas uteká a hádam by sme predsa len mali pokračovať v učení, nie?“

Vincent porozumel. Cestou domov po dvojhodinovom vyučovaní postával pred bránami domov, kde pracovali drevorobotníci, tesári a lodiari. Veľká pivnica mala bránu dokorán otvorenú a pod tmavým sklepením behali sem a tam chlapci s lampášmi.

Strýko Jan odišiel na týždeň do Helvoortu; Kay a Vos vedeli, že je Vincent sám vo veľkom dome za Dvorom admirality, a raz podvečer ho zavolali na večeru.

„Musíš k nám chodiť každý večer, kým sa strýko Jan vráti,“ povedala mu Kay. „A mamička sa pýta, či by si s nami neobedoval každú nedeľu po bohoslužbách?“

Po večeri hrala rodina karty, no Vincent hrať nevedel, a preto sa usalašil v tichom kútiku a čítal Histoire des Croisades od Augusta Grusona. Zo svojho kútika mohol pozorovať Kay a premeny jej živého, povzbudivého úsmevu. Vstala od stola a prišla k nemu.

„Čo čítaš, bratanec Vincent?“ opýtala sa ho.

Povedal jej titul a doložil: „Je to dobrá knižočka, napísaná takrečeno s citom Thysa Marisa.“

Kay sa usmiala. Vždy robieval takéto smiešne literárne narážky. „Prečo práve Thysa Marisa?“ opýtala sa.

„Prečítaj si túto pasáž, či ti autor nepripomenie Marisovo plátno, keď opisuje starý hrad na skale s jesennými lesmi za súmraku, v popredí čierne polia a sedliaka, ktorý orie s bielym koňom.“

Kým Kay čítala, Vincent jej pritiahol stoličku. Keď naňho pozrela, modré oči jej stmaveli v zadumaní.

„Hej,“ povedala, „je to celý Maris. Spisovateľ i maliar vyjadrujú vlastnými prostriedkami tú istú myšlienku.“

Vincent vzal knihu a náhlivo prebehol prstom po stránke. Tento riadok by mohol byť priam od Micheleta alebo Carlyla.“

„Vieš, bratanec Vincent, hoci si v školských laviciach sedel iba krátko, máš prekvapujúce vzdelanie. Ešte vždy čítaš toľko kníh?“

„Nie, rád by som, ale nemôžem. Ani po tom vlastne tak veľmi netúžim, lebo všetky nájdeme v Slove Božom, a dokonalejšie a krajšie ako v každej inej knihe.“

„Ach, Vincent,“ zvolala Kay a vyskočila, „ako ti to nepristane!“

Vincent sa na ňu zahľadel celý prekvapený.

„Myslím, že si oveľa milší, keď vidíš Thysa Marisa v Histoire des Croisades — hoci otecko hovorí, že by si sa mal sústrediť a nemyslieť na také veci — ako keď rozprávaš ani úzkoprsý vidiecky duchovný.“

Vos podišiel k nim a povedal: „Už sme rozdali, Kay.“

Kay sa zahľadela do živých, horiacich uhlíkov pod Vincentovým strapatým obočím, potom sa zavesila do muža a pridala sa k ostatným.

 

4

Mendes da Costa vedel, že sa s ním Vincent rád zhovára o širších problémoch života, a tak si niekoľko ráz v týždni vymyslel nejakú zámienku a po hodine ho odprevadil nazad do mesta.

Jedného dňa viedol Vincenta zaujímavou štvrťou, predmestím, ktoré sa rozprestieralo medzi Leidsche Poortom neďaleko Vondel Parku a železničnou stanicou. Bolo tam plno píl, robotníckych domcov so záhradkami a veľmi mnoho ľudí. Nespočetné kanály pretínali štvrť.

„Iste je krásne byť duchovným v takejto štvrti,“ ozval sa Vincent.

„Áno,“ súhlasil Mendes; napĺňal si pritom fajku a ponúkol kužeľovitý meštek tabaku Vincentovi. „Títo ľudia potrebujú Boha väčšmi ako naši priatelia v meste.“

Prešli po malom mostíku, ktorý vyzeral ako z Japonska. Vincent zastal a spýtal sa: „Čo tým chcete povedať, mijnheer?“

„Títo robotníci,“ ukázal Mendes okolo seba, „majú veľmi ťažký život. Keď ochorejú, nemajú na doktora. Potravu na zajtra si musia zadovážiť dnešnou robotou a je to veru ťažká robota. Ako vidíte, bývajú v malých a biednych domcoch; nikdy nie sú ďalej ako krok od biedy a nedostatku. Uzavreli so životom zlý obchod; musia sa tešiť myšlienkou na Boha.“

Vincent si zapálil fajku a zahodil zápalku do malého prieplavu pod nimi. „A ľudia v meste?“ opýtal sa.

„Ti majú pekné šaty, zaistené postavenie a uložené peniaze, ak by prišli horšie časy. Ak premýšľajú o Bohu, je to blahobytný starý pán, náramne spokojný sám so sebou a s tým, ako pekne to všetko na svete beží.“

„Slovom, sú tak trocha obmedzení!“ povedal Vincent.

„Prepánajána,“ skríkol Mendes, „to som nepovedal.“

„Nie vy, ja som to povedal.“

Večer si rozložil pred seba gréčtinu a potom sa zahľadel na náprotivnú stenu. Rozpomínal sa na londýnske brlohy, na špinavú chudobu a utrpenie; rozpomenul sa, ako túžil stať sa kazateľom a pomáhať tým ľuďom. Obraznosť ho preniesla do chrámu ujka Strickera. Jeho veriacim sa darilo dobre, mali vzdelanie, vedeli oceniť lepšie stránky života a vedeli sa k nim aj dopracovať. Ujko Stricker mal krásne kázne, plné útechy; ale kto z jeho veriacich potrebuje útechu?

Prešlo pol roka, čo prišiel do Amsterdamu. Už poznával, že ťažká robota je len slabou náhradou za vrodené schopnosti. Odtisol nabok učebnice rečí a otvoril si algebru. O polnoci prišiel k nemu strýko Jan.

„Vidím pod dverami, že svietiš, Vincent,“ ozval sa viceadmirál, „a strážnik mi povedal, že ťa dnes ráno o štvrtej videl, ako si sa prechádzal po dvore. Koľko hodín denne pracuješ?“

„Ako kedy. Osemnásť až dvadsať.“

„Dvadsať!“ Strýko Jan pokrútil hlavou a tvár mu odzrkadľovala ešte väčšie pochybnosti. Viceadmirál sa len ťažko vedel zmieriť s predstavou, že by bol niekto z vangoghovskej rodiny neschopný. „Učenie by ti nemalo toľko trvať.“

„Musím si spraviť, čo treba, strýko Jan.“

Strýko Jan zdvihol huňaté obočie: „Nech je ako chce, ja som tvojim rodičom sľúbil, že dám na teba dobrý pozor. Tak si, prosím ťa, ľahni a nabudúce nepracuj tak dlho do noci.

Vincent odsotil úlohy. Nepotreboval spánok; nepotreboval ani lásku, súcit ani zábavu. Potreboval sa len naučiť po latinsky a po grécky, algebru a gramatiku, aby mohol zložiť skúšku, zapísať sa na univerzitu, stať sa pastorom a horlivo slúžiť Bohu na zemi.

 

5

V máji, rok po tom, čo prišiel do Amsterdamu, začal si uvedomovať, že napokon podľahne vlastnej neschopnosti osvojiť si formálne vzdelanie. To nebolo konštatovanie, ale priznanie porážky, a zakaždým keď sa mu v akejsi časti mozgu vynorilo toto poznanie, vybičoval zvyšok mysle a prehlušil predstavu úpornou prácou.

Keby šlo len o to, že je to práca ťažká a on zrejme nesúci, netrápilo by ho to. Ale vo dne v noci ho zhrýzala otázka: „Chcem sa naozaj stať múdrym, vznešeným duchovným, ako je ujko Stricker?“ Čo bude s jeho ideálom slúžiť chudobným, chorým a poníženým, keď ešte päť rokov bude myslieť iba na skloňovanie a vzorce?

Koncom mája, popoludní, keď sa Vincentovi skončila hodina u Mendesa, povedal: „Mijnheer da Costa, nemali by ste chvíľočku času ísť so mnou na prechádzku?“

Mendes vycítil čoraz urputnejší boj, ktorý sa vo Vincentovi odohrával; poznal, že mládenec dospel k bodu, keď sa musí rozhodnúť.

„Áno, aj tak som sa chcel trocha prejsť. Spŕchlo nám a vzduch je veľmi čistý. Rád vás odprevadím.“ Niekoľko ráz si okrútil okolo hrdla vlnený šál a obliekol si čierny kabát s vysokým golierom. Vyšli na ulicu, kráčali popri synagóge, v ktorej pred tromi storočiami vylúčili z cirkvi Barucha Spinozu, a o niekoľko blokov ďalej minuli Rembrandtov starý dom na Zeestraate.

„Umrel v biede a potupe,“ povedal Mendes, keď prešli okolo starého domu, a ani nezvýšil hlas.

Vincent naňho vrhol rýchly pohľad. Mendes mal dar preniknúť k jadru problému prv, ako bol vyslovený. Tento človek bol hlboko receptívny; čo sa povedalo, ponáralo sa v ňom do bezdných hĺbok, a tam to premyslel. U strýka Jana alebo ujka Strickera slovo narazilo na uzavretý múr a ihneď odskočilo pod samými áno alebo nie. Mendes zakaždým ponoril myšlienku do hlbokej studnice svojej zrelej múdrosti a až potom ju vrátil.

„A predsa neumrel nešťastný,“ povedal Vincent.

„Nie,“ odvetil Mendes, „vyslovil všetko, čo chcel, a poznal hodnotu toho, čo stvoril. Bol jediný, kto ju v tých časoch poznal.“

„A stačilo mu, že ju sám poznal? A čo ak nemal pravdu? Čo ak ho svet právom zaznával?“

„Nezáležalo mu na tom, čo si svet myslí. Rembrandt musel maľovať. Všetko jedno, či maľoval dobre alebo zle; maľovanie ho držalo na nohách ako človeka. Najväčšia hodnota umenia, Vincent, je v tom, že dáva umelcovi možnosť vyjadriť sa. Rembrandt napĺňal cieľ, o ktorom vedel, že je jeho životným poslaním, a to mu bolo vnútorným zadosťučinením. Aj keby jeho práca nestála za nič, bol by tisíc ráz šťastnejší, ako keby bol umlčal svoju túžbu a stal sa najbohatším obchodníkom v Amsterdame.“

„Rozumiem.“

„Je celkom vedľajšie, že Rembrandtovo dielo dnes prináša radosť celému svetu,“ pokračoval Mendes, akoby sledoval niť vlastných myšlienok. „Keď umieral, jeho život bol uzavretý a úspešný, hoci ho vohnali do hrobu. Kniha jeho života sa zatvorila, a bola to krásna kniha. Zavážila jeho vytrvalosť a vernosť myšlienke, nie hodnoty jeho diela.“

Zastali a prizerali sa robotníkom, čo vozili piesok neďaleko Y, a potom kráčali úzkymi uličkami so záhradkami, obrastenými brečtanom.

„Ale ako má mladý človek poznať, či si volil správne, mijnheer? Čo ak si myslí, že musí v živote dosiahnuť čosi zvláštne, a až potom pozná, že na to nemá schopnosti?“

Mendes si vystrčil bradu z goliera a čierne oči mu zažiarili. „Pozrite, Vincent, ako purpurovo ožiarilo zapadajúce slnko tamtie popolavé mračná,“ zvolal.

Prišli do prístavu. Lodné sťažne a rad starých domov a stromov pri vode sa odrážali od oblohy a všetko sa odzrkadľovalo v zálive. Mendes si naplnil fajku a ponúkol papierové vrecúško Vincentovi.

„Už fajčím, mijnheer,“ povedal Vincent.

„Ach, pravda, už fajčíte. Nezájdeme po hrádzi do Zeeburgu? Je tam židovský cintorín, môžeme si posedieť pri hroboch mojich blízkych.“

Kráčali v priateľskom mlčaní a vietor im odvieval ponad plecia dym. „V ničom si nemôžete byť naveky istý, Vincent,“ ozval sa Mendes. „Môžete mať len odvahu a silu konať, čo pokladáte za správne. Možno sa ukáže, že ste sa mýlili, ale predsa ste to vykonali, a to je dôležité. Musíme konať podľa najlepších príkazov svojho rozumu a potom prenechať Bohu, aby posúdil konečnú hodnotu. Ak ste si v tejto chvíli istý, že chcete slúžiť Stvoriteľovi takým alebo onakým spôsobom, potom je táto viera vaším jediným vodcom do budúcnosti. Nebojte sa spoľahnúť na ňu.“

„A ak na to nemám predpoklady?“

„Na službu Bohu?“ Mendes na neho pozrel a placho sa usmial.

„Nie, myslel som na predpoklady stať sa akademicky vzdelaným duchovným, akí vychádzajú z univerzity.“

Mendes sa nemienil dotýkať Vincentovho špecifického problému; chcel s ním predebatovať len jeho všeobecnejšie stránky a nechať mladíka, aby sa rozhodol samostatne. Vtom už prišli k židovskému cintorínu. Bol to veľmi prostý cintorín, stálo tu plno starých náhrobných kameňov s hebrejskými nápismi, rástla tu baza a kde-tu aj vysoká tmavá tráva. Pri parcele vyhradenej rodine da Costa stála kamenná lavička. Sadli si na ňu. Vincent odložil fajku. V túto večernú hodinu bol cintorín opustený; nebolo počuť ani hláska.

„Každý človek má svoju vnútornú pravdu, istú vlastnosť charakteru, Vincent,“ rozhovoril sa Mendes, zahľadený na hroby svojich rodičov, ktorí tu ležali bok po boku, „a ak sa jej pridŕža, všetko, čo robí, dospeje k dobrému cieľu. Keby ste boli ostali obchodníkom s obrazmi, vaša vnútorná pravda, ktorá vás robí tým, čím ste, spravila by z vás dobrého obchodníka. To isté platí o vašom učiteľstve. Raz sa plne vyjadríte, bez ohľadu na to, aké prostriedky si zvolíte.“

„A ak nezostanem v Amsterdame a nebudem duchovným z povolania?“

„Na tom nezáleží. Môžete sa vrátiť do Londýna ako kazateľ, môžete predávať v obchode alebo stať sa brabantským sedliakom. Hocičo budete robiť, budete to robiť dobre. Viem, z akého materiálu vás vykresali, a som si istý, že je to dobrý materiál. Azda si neraz v živote pomyslíte, že spejete k neúspechu, ale nakoniec sa vyjadríte, a to bude ospravedlnením vášho života.“

„Ďakujem, mijnheer da Costa. Pomohlo mi to.“

Mendesa striaslo. Kamenná lavica, na ktorej sedel, ho chladila a slnko už zapadlo za more. Vstal. „Pôjdeme, Vincent?“

 

6

Na druhý deň na súmraku stál Vincent pri obloku a pozeral na Dvor admirality. Malá aleja štíhlych topoľov s tenkými konármi sa nežne odrážala od sivého večerného neba.

„Ak nie som schopný na formálne štúdiá, znamená to azda, že nemám pre ľudstvo nijakú cenu?“ spytoval sa v duchu. „Čo má vlastne latinčina a gréčtina spoločné s láskou k blížnym?“

Strýko Jan obchádzal Dvor. Vincent videl v diaľke sťažne lodí v dokoch, vpredu celkom čierny Atjeh a okolo neho červené a sivé monitory.

„Odjakživa som chcel slúžiť Bohu činmi, nie kresliť trojuholníky a kruhy. Nikdy som netúžil mať veľký kostol a kázať uhladené kázne. Patrím k poníženým a trpiacim teraz a nie až o päť rokov!“

Vtom zaznel zvon a k bráne sa začal valiť celý prúd robotníkov. Prišiel lampár a pozažínal na Dvore lampy Vincent sa odvrátil od obloka.

Uvedomil si, že otec, strýko Jan a ujko Stricker naňho v tomto roku vynaložili veľa času a peňazí. Keby sa vzdal štúdií, mysleli by si, že všetko premrhali zbytočne.

Nuž čože, statočne sa pokúšal študovať, ale nemohol pracovať viac ako dvadsať hodín denne. Zjavne nebol súci na štúdium. Začínal prineskoro. Keby zajtra odišiel ako kazateľ a pracoval pre Jeho ľud, bol by to neúspech? Keby opatroval chorých, povzbudzoval ukonaných, utešoval hriešnikov a obracal neveriacich, aj to by bol neúspech?

Rodina by povedala — áno. Vyhlasovali by, že nikdy nič poriadne nespraví, že je nehodný, nevďačný, čierna ovca vangoghovskej rodiny.

„Hocičo budete robiť, budete to robiť dobre,“ povedal Mendes. „Nakoniec sa vyjadríte, a to bude ospravedlnením vášho života.“

Kay, ktorá všetkému rozumela, pobadala v ňom už zárodky úzkoprsého duchovného. Áno, to by ho čakalo, keby ostal v Amsterdame, kde je pravý hlas deň čo deň slabší. Vedel, kde je jeho miesto, a Mendes mu dodal odvahy, aby ta šiel. Rodina ho iste ohrdne, ale na tom mu už teraz akosi nezáležalo. Ako málo je obetovať Bohu iba vlastné postavenie!

Chytro sa pobalil a odišiel z domu, ani sa nerozlúčil.

Vlastnosti knihy


Návrat na popis knihy >>>