Image Image Image Image Image

zelená knižnica

Najznámejšou edíciou vydavateľstva Slovenský Spisovateľ je ZELENÁ KNIŽNICA.

Už niekoľko rokov je vnímaná ako záruka dobrého napínavého čítania.

Scroll to Top

Na vrch

Knihy vydavateľstva Slovenský spisovateľ

Vydal Slovenský spisovateľ

Autor:

Agatha Christie

Odporúčaná cena:

10,90 €

Výroba: 12/12/2017

Počet strán: 208

Väzba: viazaná

Ďalšie podrobnosti
o knihe >>>

V kategórii 27, nov 2017 | V kategórii: | Vydal Slovenský spisovateľ

Vražda na fare

Agatha Christie

Vražda na fare

„Keby niekto zavraždil plukovníka Protheroa, urobil by svetu dobrú službu.“ Keď anglikánsky duchovný Leonard Clement ľahkovážne utrúsi tieto slová, ani vo sne netuší, že zakrátko sa naplnia. Aj vzhľadom na iné okolnosti, ako je miesto činu, ktorým sa stala jeho vlastná fara, sa ocitne na zozname podozrivých. Policajný šéf Melchett a inšpektor Slack vyšetrujúci smrť majiteľa panského sídla, ktorého nemohli vystáť ani najbližší príbuzní, uviaznu v slepej uličke, odkiaľ ich môže vyviesť iba Clementova najbystrejšia farníčka slečna Marplová. Nik iný tak dobre nepozná domáce pomery a vzťahy, ale predovšetkým ľudskú povahu, vystavenú odvekým pokušeniam lásky a mamonu. Nenadarmo pred starou dámou cíti rešpekt celý St Mary Mead vrátane vraha, ktorý dobre vie, že keď sa raz slečna Marplová vydá na lov, nikto a nič jej neujde.

📖 Prečítajte si čitateľskú ukážku

Úryvok

Neviem, kde by som mal svoje rozprávanie začať, no nakoniec som sa rozhodol, že začnem obedom, ktorý sa podával v jednu stredu na fare. hoci rozhovor pri stole s mojím príbehom veľmi nesúvisí, predsa prišla reč na dva incidenty, ktoré mali určitý vplyv na ďalší vývoj udalostí.
Len čo som dokrájal varenú hovädzinu (mimochodom, tvrdú ako podošva) a usadil sa za stolom, poznamenal som v duchu protirečiacom môjmu kňazskému stavu, že keby niekto zavraždil plukovníka Protheroa, urobil by svetu obrovskú službu.
Môj synovec Dennis nemeškal s odpoveďou. „Pripomenú ti to, keď toho chlapa nájdu ležať v krvi. Mary bude svedčiť proti tebe medzi prvými, však, Mary? Nezabudne opísať, ako zlovestne si sa pritom oháňal porciovacím nožom.“
Mary, ktorá berie svoju službu na fare ako odrazový mostík k lepšiemu miestu a vyššiemu platu, iba sucho precedila: „ Zelenina,“ a bojovne mu strčila pred nos puknutú misu.
„Bol veľmi nepríjemný?“ spýtala sa súcitne moja žena.
Neodpovedal som hneď, lebo Mary tresla misu so zeleninou na stôl, až sa celý zatriasol, a otrčila mi tanier s nevábne vyzerajúcimi rozmočenými ovocnými knedličkami. „Ďakujem, neprosím si,“ povedal som. Mary buchla tanierom o stôl a vypochodovala z jedálne.
„Škoda, že som taká mizerná gazdiná,“ vzdychla s úprimnou ľútosťou moja žena.
Nevdojak som s ňou musel súhlasiť. Moja žena sa volá Griselda. Ťažko si predstaviť vhodnejšie meno pre farárovu manželku, ale to je všetko, čo z nej robí ideálnu pani farárku. Griselde celkom chýba trpezlivosť a pokora.
Odjakživa som zastával názor, že farári by sa nemali ženiť. Dodnes je pre mňa záhadou, prečo som po dvadsaťštyrihodinovej známosti naliehal na Griseldu, aby sa za mňa vydala. Manželstvo som vždy pokladal za nesmierne vážnu vec, ktorú si treba poriadne, starostlivo premyslieť, najmä pokiaľ ide o spoločné záujmy a záľuby.
Griselda je odo mňa mladšia skoro o dvadsať rokov. Je znepokojujúco príťažlivá a neberie nič vážne. Nevie si s ničím rady a spolužitie s ňou je veľmi namáhavé. Na spravovanie farnosti pozerá ako na vtip, ktorý ju má pobaviť. robil som, čo bolo v mojich silách, aby som ju trochu okresal, ale márne. Iba ma to utvrdilo v presvedčení, že najlepšie riešenie pre kňaza je celibát. Neraz som to pred Griseldou spomenul, ale iba sa zasmiala.
„Miláčik,“ vzdychol som, „čo keby si sa aspoň pokúsila…“
„Snaha tu bola,“ odvetila Griselda, „ale zistila som, že to nemá význam. Nebude zo psa slanina. Zdá sa mi rozumnejšie nechať domácnosť na Mary a prižmúriť oči nad istým nepohodlím a nie najlepšou várou.“
„A čo tvoj manžel, moja milá?“ namietol som vyčítavo a dodal, riadiac sa príkladom diabla účelovo citujúceho z Písma svätého: „… A žena dbá na svoju domácnosť.“
„Buď rád, že ťa levy neroztrhajú na kusy,“ skočila mi do reči Griselda. „Alebo že nebudeš upálený na hranici. Sú aj dôležitejšie veci ako zlá strava, prach a zdochnuté osy. Ale povedz nám ešte niečo viac o plukovníkovi Protheroovi. V každom prípade boli prví kresťania šťastní, že nepoznali kurátorov.“
„Nafúkaný starý tyran,“ zamiešal sa Dennis. „Nečudo, že mu prvá žena zdupkala.“
„Nemohla urobiť nič rozumnejšie,“ pridala sa moja žena.
„Čo sú to za reči, Griselda,“ zahriakol som ju prísne.
„Miláčik,“ zapriadla, „povedz nám, čo sa vlastne stalo. Pán hawes sa zasa stále klaňal a prežehnával?“
hawes je náš nový kurátor. Slúži v našej farnosti iba čosi vyše troch týždňov. Je horlivým stúpencom high Church – odnože anglikánskej cirkvi, ktorá kladie prehnaný dôraz na význam obradov, liturgie, sviatostí – a horlivým zástancom piatkových pôstov. Plukovník Protheroe je zas tvrdohlavým odporcom akýchkoľvek rituálov a obradností.
„Tentoraz nie. O pánu hawesovi sa zmienil len okrajovo. Celú nepríjemnosť spôsobila nešťastná librová bankovka pani Priceovej-Ridleyovej.“
Pani Priceová-ridleyová je príčinlivou členkou mojej kongregácie. Na rannej omši, na ktorú prišla pri príležitosti výročia smrti svojho syna, hodila údajne do zvončeka librovú bankovku. Keď si potom na vylepenom ozname prispievateľov prečítala, koľko sa vyzbieralo, s hlbokou ľútosťou si všimla, že ako najvyšší príspevok uvádzajú desať šilingovú bankovku. Posťažovala sa mi a ja som ju presviedčal, že sa musela pomýliť. „Nie sme už najmladší,“ poznamenal som taktne. „Všetci musíme platiť za pribúdajúce roky.“
Moje slová ju napodiv ešte väčšmi rozčúlili. Vyhlásila, že v tejto farnosti sa dejú veľmi čudné veci a prekvapuje ju, že ich odmietam brať na vedomie. Potom sa šla podľa všetkého vyponosovať plukovníkovi Protheroovi. Plukovník je známy tým, že rád robí okolo všetkého rozbroje. Nesklamala sa v ňom. Bohužiaľ, vyšlo to na stredu. V stredu predpoludním učím na cirkevnej škole. Vždy som z to- ho nervózny a celý deň nie som vo svojej koži.
„Nejako sa musí rozptýliť,“ usúdila nestranne moja žena. „Nikto ho neobskakuje, netituluje drahý pán farár, nevyšíva preňho tie príšerné papuče a neobdarúva ho na Vianoce ručne pletenými ponožkami do postele. žena aj dcéra ho majú plné zuby. Asi sa rád aspoň v niečom cíti trochu dôležitý.“
„Zato ešte nemusí nikoho urážať!“ vybuchol som podráždene. „Zrejme si celkom neuvedomil dôsledky svojho správania. Chce skontrolovať všetky cirkevné účty pre prípad sprenevery – presne to slovo použil. Sprenevera! hádam ma len nepodozrieva, že čachrujem s cirkevnými peniazmi?“
„Teba by podozrievali najmenej, drahý,“ povedala Griselda. „Práve preto je to skvelá príležitosť! Kiežby si mohol spreneveriť peniaze Spoločnosti pre šírenie evanjelia! Nenávidím misionárov, odjakživa som ich neznášala.“
Práve som ju chcel pokarhať za prostorekosť, keď Mary priniesla nedovarený ryžový puding. Nesmelo som protestoval, ale Griselda ma spacifikovala vyhlásením, že Japonci majú radšej polouvarenú ryžu, práve preto im tak dobre funguje mozog. „Ver mi, že ak budeš jesť takýto puding každý deň až do nedele, budeš mať geniálne kázne.“
„Bohuchovaj!“ zvolal som zúfalo a r ýchlo som zmenil tému. „Protheroe sa zastaví zajtra večer a prejdeme spolu účty. Dnes musím ešte dokončiť prejav pre Bratský spolok. Keď som zháňal dostupné informácie, Správa od kanonika Shirleyho ma tak upútala, že som nepokročil, ako som dúfal. Čo sa chystáš robiť poobede, Griselda?“
„Plniť si povinnosti pani farárky,“ odvetila moja žena. „Čaj a klebety o pol piatej.“
„Kto príde?“
Griselda odratúvala na prstoch so zbožnou grimasou na tvári: „Pani Priceová-ridleyová, slečna Wetherbyová, slečna hartnellová a tá príšerná slečna Marplová.“
„Ja mám slečnu Marplovú rád,“ namietol som. „Má ohromný zmysel pre humor.“
„Je to najväčšia klebetnica v dedine,“ povedala Griselda. „Vždy vie, kde sa čo šuchne, a vyvodí z toho tie najhoršie závery.“
Ako som už spomenul, Griselda je odo mňa oveľa mladšia. Človek s mojimi životnými skúsenosťami vie, že to najhoršie sa zvyčajne zakladá na pravde.
„So mnou na čaji nerátaj, Griselda,“ upozornil ju Dennis.
„Sviniar!“ precedila Griselda.
„Protheroovci ma zavolali na tenis.“
„Sviniar!“ precedila znovu Griselda.
Dennis sa rozumne pratal čím prv preč a my s Griseldou sme zamierili do mojej pracovne.
„rada by som vedela, kto bude dnes na programe,“ zamyslela sa Griselda a sadla si na môj písací stôl. „Asi doktor Stone a slečna Cramová, a možno aj pani Lestrangeová. Mimochodom, včera som jej volala a nebola doma. Áno, pani Lestrangeová určite. Je čudné, že sem len tak z ničoho nič prikvitne, usadí sa tu a skoro nevystrčí nos z domu… Ako v detektívnych románoch. ,Kto bola tá tajomná krásavica s bledou tvárou? Akú mala minulosť? Nikto o nej nič nevedel, no sálalo z nej čosi zlovestné.‘ Ale doktor haydock zrejme niečo bude vedieť.“
„Čítaš priveľa detektívok, Griselda,“ pokarhal som ju mierne.
„Ty mi budeš niečo hovoriť!“ odsekla. „Keď si si raz pripravoval kázeň, nevedela som nájsť Škvrnu na schodoch. Nakoniec som sa ťa prišla opýtať, či si tú knihu náhodou niekde nevidel, a čo som tu našla?“
Mal som toľko slušnosti, že som sa začervenal. „Vzal som ju len tak. Náhodou ma upútala jedna veta a…“
„Dobre poznám to tvoje náhodou,“ zaškerila sa moja žena a s pátosom predniesla: „A potom sa prihodilo čosi veľmi nezvyčajné. Griselda vstala, zamierila k svojmu postaršiemu manželovi a vtisla mu na čelo oddaný bozk.“ Poslednú časť vety predviedla názorne.
„Je to až také nepochopiteľné?“ spýtal som sa.
„Samozrejme,“ odvetila. „Uvedomuješ si, Len, že som si mohla vziať ministra, baroneta, zazobaného majiteľa obchodnej firmy, troch dôstojníkov a jedného šarmantného povaľača, a vybrala som si teba? Nečudoval si sa tomu?“
„Vtedy áno,“ odvetil som. „Často som uvažoval, prečo si to urobila.“
Griselda sa zasmiala. „Pri tebe som najväčšmi cítila vlastnú moc,“ zamrmlala. „Tí druhí ma pokladali iba za úžasnú a radi by ma vlastnili, kým v tvojich očiach predstavujem všetko, čo najväčšmi neznášaš a s čím nesúhlasíš, a predsa si mi neodolal. Zahral si na strunu mojej márnomyseľnosti. Je oveľa vzrušujúcejšie byť tajným, príjemne vzrušujúcim hriechom ako pierkom na mužskom klobúku. Ty si pri mne celý nesvoj, vždy ťa niečím vykoľajím, a predsa ma zbožňuješ. Však ma šialene zbožňuješ, drahý?“
„Prirodzene, mám ťa veľmi rád, miláčik.“
„Ach, Len, ľúbiš ma nadovšetko. Spomínaš si na ten deň, keď som sa zdržala na noc v meste a poslala som ti telegram, ktorý si nedostal, lebo sestra prednostky poštového úradu porodila dvojčatá a prednostka ti ho zabudla poslať? Ako si spanikoval, zburcoval celý Scotland Yard a ako si vystrájal?“
Človek nemá rád, keď mu pripomínajú isté veci. Naozaj som sa vtedy správal ako zmyslov zbavený. „Ak ti to neprekáža, drahá, idem dokončiť ten prejav,“ povedal som.
Griselda útrpne vzdychla, postrapatila mi vlasy, znovu mi ich uhladila a odvetila: „Ty si ma fakt nezaslúžiš. Začnem si s umelcom, uvidíš. Predstav si ten škandál vo farnosti.“
„O škandály tu ani teraz nie je núdza,“ namietol som krotko.
Griselda sa zasmiala, poslala mi vzdušný bozk a vyšla von sklenými terasovými dverami.

2

Griselda vie človeka naozaj vytočiť. Od obeda som sa zdvihol pevne odhodlaný pripraviť pôsobivý prejav pre Bratský spolok, no teraz vo mne hrali všetky nervy a myšlienky mi behali kdekade. Práve som sa začal upokojovať, keď sa dnu privliekla Lettice Protheroová.
Slovo privliekla som použil zámerne. V románoch, ktoré som čítal, mlaď zvyčajne srší energiou – joie de vivre, obdivuhodnou vitalitou mladosti. Mladí ľudia, s ktorými prichádzam do styku ja, sa zväčša vlečú ani mátohy.
Lettice dnes popoludní pripomínala prízrak väčšmi než kedykoľvek predtým. Je to pekné vysoké plavovlasé dievča, ale akoby do nej duša chodila len spávať. Vošla dnu sklenými dverami zo záhrady, roztržito si strhla z hlavy žltú baretku a zamrmlala si popod nos s akýmsi roztržitým údivom: „Ach, to ste vy?“
Z panského Starého sídla vedie chodník cez les až k farskej záhrade, takže skoro každý, kto prichádza odtiaľ, vojde bránkou do záhrady a potom cez terasu do mojej pracovne. Málokto sa unúva obchádzať plot po ceste, aby sa dostal k prednému vchodu. Neprekvapilo ma, že to urobila aj Lettice, no jej slová ma trochu podráždili. Ak prídete na faru, je normálne, keď tam natrafíte na farára. Lettice sa zvalila do jedného z mojich veľkých kresiel ako kôpka nešťastia a bezmyšlienkovito si pošklbávajúc vlasy, zízala do povaly.
„Je tu Dennis?“ spýtala sa.
„Nevidel som ho od obeda. Myslel som, že hrá u vás tenis.“
„Ach,“ vzdychla Lettice. „Dúfam, že tam nešiel. Nikoho tam nenájde.“
„Vraj ste ho pozvali.“
„To je pravda, ale ešte v piatok, a dnes je už utorok.“
„Streda,“ opravil som ju.
„Doparoma!“ vzdychla Lettice. „Už po tretí raz som zabudla, že mám ísť s niekým na obed.“ Očividne ju to veľmi netrápilo. „A Griselda je doma?“
„Asi bude v záhradnom ateliéri – sedí Lawrenceovi reddingovi.“
„U nás doma bol kvôli nemu strašný bengál,“ povedala Lettice.
„Veď viete, otec… Je hrozný.“
„Prečo… čo sa stalo?“ spýtal som sa zvedavo.
„Lawrence ma mal maľovať a otec sa to dozvedel. Prečo by ma nemohol maľovať v plavkách? Keď sa v nich kúpem v mori, prečo by ma v nich nemohol maľovať?“ Lettice sa odmlčala a potom pokračovala: „Je skutočne absurdné zakazovať mladým mužom vstup do nášho domu! Ale nám s Lawrenceom môže byť ukradnutý. Môže ma maľovať u vás v ateliéri.“
„V žiadnom prípade, moja milá,“ odvetil som rázne. „Ak vám to otec nedovolil…“
„Panebože,“ zastonala Lettice. „Akí sú všetci protivní. Príšerné. Neuveriteľné. Keby som mala nejaké peniaze, odišla by som, ale takto nemám šancu. Keby mal otec aspoň toľko slušnosti, aby otrčil kopytá, všetko by sa vyriešilo.“
„Tak nesmieš rozprávať, Lettice.“
„Ak nechce, aby som tak rozprávala, nemal by byť taký držgroš.
Nečudo, že mama od neho ušla. roky som si myslela, že zomrela, predstavte si! Aký bol ten mladý muž, s ktorým ufrnkla? Bol sympatický?“
„Bolo to ešte predtým, ako sa sem váš otec prisťahoval.“
„Ktovie, čo je s mamou. Anne mu určite začne v blízkom čase zahýbať. Neznáša ma, je ku mne zdvorilá, ale najradšej by ma utopila v lyžičke vody. Starne a nemá z toho radosť. ženy v jej veku sa často nervovo zrútia.“
Uvažoval som, či chce Lettice stráviť celé popoludnie v mojej pracovni.
„Nevideli ste náhodou moje gramofónové platne?“ spýtala sa.
„Nie.“
„To je mrzuté. Určite som ich niekde zabudla. Stratil sa mi aj pes. Neviem ani, kam som si zapotrošila náramkové hodinky, ale to je jedno, aj tak už nejdú. Panebože, ešte som sa neprebrala! Vôbec mi to nemyslí, lebo som spala až do jedenástej. život je strašne ťažký, však? Preboha, už musím bežať. O tretej sa mám ísť pozrieť na mohylu doktora Stona.“
hodil som okom na hodinky a poznamenal, že je trištvrte na štyri.
„Naozaj? Strašné. Ktovie, či už odišli, alebo na mňa ešte čakajú. Asi by som to mala čím prv zistiť.“ Vstala, opäť nenáhlivo zamierila k terasovým dverám a cez plece zašomrala: „Budete taký dobrý a poviete to Dennisovi?“
„Áno,“ odvetil som mechanicky, a keď som si uvedomil, že vlastne neviem, čo mám Dennisovi odkázať, bolo už neskoro. Ale na tom zrejme nezáležalo. Začal som hĺbať o doktorovi Stonovi, známom archeológovi, ktorý sa nedávno ubytoval U modrého diviaka a dozeral na odkrývanie mohyly objavenej na pozemkoch plukovníka Protheroa. Medzi ním a plukovníkom už viac ráz prišlo k roztržke. Pobavilo ma, že zavolal Lettice, aby sa šla pozrieť na vykopávky. Ktovie, ako sa bude večne otrávená a mrzutá Lettice Protheroová znášať so Stonovou sekretárkou slečnou Cramovou. Slečna Cramová je asi dvadsaťpäťročná zdravá mladá žena s hrmotnými spôsobmi, prekypujúca nadšením a priam živočíšnou energiou a s ústami plnými zubov. Názory obyvateľov dediny na ňu sa rôznia. Jedni ju pokladajú za ženu s pochybnou povesťou, druhí za cnostnú mladú ženu, ktorá je pevne rozhodnutá stať sa čo najskôr pani Stonovou. Po každej stránke je Letticiným protikladom.
Nie je ťažké predstaviť si, že v Starom sídle nevládne práve najpríjemnejšie ovzdušie. Plukovník Protheroe sa asi pred piatimi rokmi znovu oženil. Druhá pani Protheroová je svojrázna, nápadne pekná žena. Vždy som mal dojem, že jej vzťah s nevlastnou dcérou ustrnul na bode mrazu.

Vlastnosti knihy


Návrat na popis knihy >>>