Agónia a extáza, 5. vydanie

2

Ateliér bol vo veľkej, vysokej miestnosti a prenikavo tam voňala farba a drevené uhlie. V strede na kozách stál drsný stôl z neohobľovaných dosák, okolo neho sa hrbilo pol tucta ospanlivých mladých učňov. V najbližšom kúte chlap drvil v mažiari farby, kým pozdĺž bočných stien stáli opreté zafarbené kartóny dohotovených fresiek, Posledná večera pre Kostol Ognissanti a Povolanie prvých apoštolov pre Sixtínsku kaplnku v Ríme.

V zadnom rohu, oddelene od ostatných, sedel na zvýšenom pódiu asi štyridsaťročný muž. Jeho pracovný stôl so širokou doskou bol jediným usporiadaným miestom v ateliéri; perá mal pekne poukladané v radoch, vedľa nich štetce a hŕbu náčrtníkov; nožnice a iné nástroje viseli na hákoch a za nimi na poličke stáli usporiadané vedľa seba zväzky rukopisov, zdobených miniatúrami.

Granacci zastal pred majstrovým pracovným stolom.

„Signor Ghirlandaio, toto je Michelangelo, o ktorom som vám hovoril.“

Michelangelo cítil, ako ním preniká dvoje očí, o ktorých bolo známe, že jedným pohľadom zazrú a zachytia viac ako hociktorý umelec v Taliansku.

Aj chlapec však písal očami sťa perami so striebornými hrotmi: do náčrtníka svojej duše vkresľoval umelca, ktorý nad ním sedel v azúrovomodrom kabátci a červenej peleríne, prehodenej cez plecia proti čerstvému marcovému chladu spolu s červenou čiapkou na hlave. Michelangelo si všimol jemnú, citlivú tvár s plnými červenými perami, vyčnievajúce kosti pod očami, hlboko vpadnuté líca, bohaté čierne vlasy, naprostriedku rozčesané a splývajúce až na plecia, i dlhé, jemné prsty pravej ruky, ktorými si pridŕžal hrdlo. Spomenul si, že len pred niekoľkými dňami mu Granacci rozprával, ako Ghirlandaio zvolal:

„Keď už začínam vnikať do tajomstiev tohto umenia, ľutujem, že nemôžem pomaľovať freskami celý obvod florentských múrov!“

„Ako sa volá tvoj otec?“ spýtal sa ho Ghirlandaio.

„Lodovico di Lionardo Buonarroti-Simoni.“

„Počul som už to meno. Koľko máš rokov?“

„Trinásť.“

„K nám prichádzajú učni už ako desaťroční. Kde si bol posledné tri roky?“

„Márnil som čas v gramatickej škole Francesca da Urbino. Učil som sa latinčinu a gréčtinu.“

Šklbnutie v kútiku Ghirlandaiových tmavých, vínovočervených perí svedčilo o tom, že sa mu chlapcova odpoveď páčila.

„Vieš maľovať?“

„Rád sa učím.“

Granacci v snahe pomôcť kamarátovi – keďže nemohol prezradiť, že si požičiaval Ghirlandaiove kresby, aby ich Michelangelo mohol reprodukovať – poznamenal:

„Ruku má dobrú. Maľoval na steny v otcovskom dome v Settignane. Nakreslil tam satyra…“

„Aha, nástenný maliar,“ smial sa Ghirlandaio. „Môj konkurent na staré roky.“

Michelangelo tak sústredene všetko vnímal, že bral Ghirlandaiove slová vážne.

„Nikdy som neskúšal maľovať farbami. To nie je môj odbor.“

Ghirlandaio chcel odpovedať strmo, ale opanoval sa.

„Neviem, čo ti chýba, ale skromnosť iste nie. Mojím konkurentom nebudeš, nie preto, že nemáš nadanie, lež preto, že nemáš zmysel pre farby.“

Michelangelo skôr zacítil, než začul, ako Granacci pri ňom vzdychol.

„Tak som to nemyslel.“

„Si primalý na trinásťročného chlapca. Vyzeráš prislabý na prácu v tejto dielni.“

„Na kreslenie netreba mocné svaly.“

Uvedomil si, že sa dal vyprovokovať, a navyše odpovedal zvýšeným hlasom. Učni sa obzreli pri tomto neočakávanom obrate. O chvíľu predsa prevládla Ghirlandaiova dobrosrdečnosť.

„Nuž teda dobre. Čo keby si mi teraz niečo nakreslil? Čo to bude?“

Michelangelo blúdil očami po dielni a hltal dojmy asi tak, ako vidiecki mladíci žujú v ústach celé strapce hrozna pri jesenných oberačkových slávnostiach.

„Hoc aj túto dielňu.“

Ghirlandaio sa úsečne a pohrdlivo zasmial, ako keby ho vyslobodili z nemilého rozpoloženia.

„Granacci, daj Buonarrotimu papier a uhol. A teraz, ak nemáte námietky, dám sa aj ja opäť do práce.“

Michelangelo si vyhľadal blízko dverí miesto, z ktorého mal najlepší pohľad na dielňu, sadol si na lavicu a začal skicovať. Granacci zostal chvíľu pri ňom.

„Prečo si si vybral takú ťažkú tému? Aspoň sa neponáhľaj. Veď on zabudne, že si tu…“

Oči a ruka mu pracovali ako dobre zladení partneri a zachytil všetko, čo bolo v miestnosti podstatné: pracovný stôl v strede dielne s učňami po oboch stranách, Ghirlandaia na pódiu pod severným oblokom. Odkedy vstúpil do ateliéru, prvý raz zasa normálne dýchal. Cítil, že sa mu ktosi nakláňa cez plece.

„Ešte nie som hotový,“ povedal.

„To stačí.“ Ghirlandaio vzal do ruky výkres a chvíľku ho skúmal. „Ty si už pracoval v inom ateliéri. Hádam u Rosselliho?“

Michelangelo vedel, že Ghirlandaio nemá rád Rosselliho, ktorý viedol jediný maliarsky ateliér vo Florencii okrem Ghirlandaia. Pred siedmimi rokmi pápež Sixtus IV. zavolal do Ríma Ghirlandaia, Botticelliho a Rosselliho, aby namaľovali nástenné fresky do práve dokončenej Sixtínskej kaplnky. Rosselli uchvátil pápeža svojimi krikľavými červenými a ultramarínovými farbami, ako aj bohatou výzdobou každého mračna, každého závesu a stromu zlatými farbami, čím získal vytúženú peňažnú odmenu.

Chlapec záporne pokrútil hlavou.

„Kreslil som v škole, keď sa učiteľ Urbino nedíval. A okrem toho som robil kópie Giottových obrazov v Kostole Santa Croce a Masacciových obrazov v Carmine…“

Udobrený Ghirlandaio poznamenal: „Granacci mal pravdu. Máš pevnú ruku.“

Michelangelo mu ukázal ruku, dlaň i chrbát.

„To je ruka kamenára,“ povedal hrdo.

„V našom ateliéri nepotrebujeme kamenárov, keď maľujeme fresky. Vezmem ťa za učňa, ale za tých istých podmienok, ako keby si mal desať rokov. Musíš mi platiť šesť florénov za rok.“

„Nemôžem vám zaplatiť nič.“

Ghirlandaio ho zmeral ostrým pohľadom.

„Buonarrotiovci nie sú chudobní dedinčania. Ak ťa tvoj otec chce dať vyučiť…“

„Otec ma zbil, zakaždým keď som mu spomenul kreslenie.“

„Ale veď ja ťa nemôžem prijať, ak ti otec nepodpíše zmluvu podľa stanov cechu lekárov a apatekárov. Nezbije ťa zase, ak mu to spomenieš?“

„Nie, lebo ma ochráni ochota, s akou ma chcete prijať za učňa. A okrem toho okolnosť, že mu vyplatíte šesť florénov za prvý rok, osem za druhý a desať za tretí rok.“

V Ghirlandaiových očiach vzbĺkol hnev.

„To svet nevidel! Platiť ti za výsadu, že ťa budem môcť učiť!“

„Ináč nebudem môcť pre vás pracovať. Toto je jediná možnosť.“

Drvič farieb sa naprázdno pohrával s tĺkom vo vzduchu a ponad plece pozoroval, čo sa za ním deje. Učni za stolom sa už prestali tváriť, že pracujú. Majster a nádejný učeň si vymenili úlohy, akoby Ghirlandaio poslal po Michelangela, lebo ho potreboval. Michelangelo už videl, ako sa Ghirlandaiove pery začali špúliť, aby vyslovil „nie“. Chlapec neustúpil, stál v postoji, ktorý vyjadroval úctu voči staršiemu majstrovi, ale aj voči sebe, díval sa rovno Ghirlandaiovi do očí, akoby chcel povedať:

„Mali by ste to urobiť. Neoľutujete to.“

Keby bol prejavil najmenšiu slabosť, Ghirlandaio by sa k nemu obrátil chrbtom. Ale pri tejto pevnej konfrontácii umelec pocítil k chlapcovi obdiv, ktorý si sám nerád priznal. Aby dokázal, že si zasluhuje povesť „obľúbeného a láskavého“, vyhlásil:

„Je zrejmé, že bez tvojej neoceniteľnej pomoci nikdy nedokončíme Tornabuoniovskú kaplnku. Priveď sem otca.“

Keď boli opäť na Via dei Tavolini, kde si už museli kliesniť cestu davom ranných predavačov a kupujúcich, Granacci prívetivo objal menšieho chlapca okolo chrbta.

„Porušil si každé pravidlo. Ale prijal ťa.“

Michelangelo obdaril priateľa svojím vzácnym, teplým úsmevom, popolavosivé oči posiate žltými a belasými bodkami sa zaiskrili. Úsmevu sa podarilo opraviť, čo sa snažila načrtnúť hrudka včasráno pred zrkadlom v chlapčenskej spálni; keď otvoril ústa v šťastnom úsmeve, pery sa mu rozšírili a odkryli silné biele zuby, a keď sa mu brada vysunula, dolná polovica tváre sa úmerne vyvážila s hornou.

3

Keď Michelangelo išiel popri rodinnom dome básnika Danteho Alighieriho a popri kamennom Kostole Badia, mal pocit, že kráča cez galériu: Toskánec totiž zaobchádza s kameňom s takou nežnosťou ako milenec s milovanou. Od čias etruských predkov obyvatelia Fiesole, Settignana a Florencie dobývali kameň z hôr, na voloch ho dopravovali dolu na svoje územie, sekali ho, kresali, stvárňovali a budovali z neho domy a paláce, kostoly a lodžie, pevnosti a múry. Kameň patril medzi najbohatšie plody toskánskej zeme. Od samého detstva poznali jeho hmat a vôňu, chuť jeho vonkajšej škrupiny, ako aj jeho vnútornej dužiny; vedeli, ako naň pôsobí pálčivé slnko, dážď, svit mesačného splnu, ľadový horský vietor tramontana. Celých pätnásť storočí spracúvali ich predkovia domáci kameň – pietru serenu, jasný kameň, stavali z neho mesto také krásne, že Michelangelo, ako už celé generácie pred ním, volal:

„Nikdy nebudem žiť tam, odkiaľ neuvidím Duomo!“

Došli do stolárskej dielne na prízemí domu, ktorý si rod Buonarrotiovcov prenajímal na Via dellʼAnguillara.

„A rivederci, ako vravela líška kožušníkovi,“ dobiedzal Granacci.

„Och, bitka ma neminie,“ odpovedal so zaťatými zubmi, „ale na rozdiel od líšky vrátim sa živý.“

Zabočil ostro do Via dei Bentaccordi, zakýval dvom koňom, ktoré vytŕčali hlavy z otvorených dverí stajne na druhej strane ulice, a zadným schodišťom vybehol hore do kuchyne.

Nevlastná matka práve pripravovala svoju obľúbenú tortu: kurence už zavčas rána upražila na oleji, potom ich zomlela, zmiešala s cibuľou, petržlenom, vajíčkami a so šafranom a urobila klobásy. Šunku a bravčovinu vopred spracovala so syrom, múkou, klinčekmi a ďumbierom na ravioli a nakládla spolu s kuracími klobáskami medzi vrstvy cestoviny, datlí a mandlí. Celú misu upravila na spôsob nákypu, zaliala cestom a takto pripravenú dala piecť do horúcej pahreby.

„Dobré ráno, madre mia.“

„Ach, Michelangelo, dnes mám pre teba niečo vyberané: šalát, ktorý ti bude spievať v ústach.“

Lucrezia di Antonio di Sandro Ubaldini da Gagliano mala meno dlhšie než súpis svojho vena. Veď ako ináč by sa mladá žena bola vydala za štyridsaťtriročného prešediveného vdovca s piatimi synmi a podujala sa variť pre deväťčlennú domácnosť Buonarrotiovcov?

Každé ráno vstávala o štvrtej, aby došla na trh súčasne s contadinmi, ktorí prichádzali z vidieka na vozoch, ťahaných poníkmi a naložených čerstvým ovocím, vajcami, syrom, mäsom a hydinou. Ak im nepomáhala priam pri vykladaní tovaru, uľahčila im bremeno aspoň tým, že si vybrala tovar, kým ešte bol vo vzduchu a prv ako ho stačili uložiť do stánku: najmenšie tenké fazuľky a piselli, hrášok, nepoškvrnené figy a broskyne.

Michelangelo so svojimi štyrmi bratmi ju volali Il Migliore, Najlepšia, pretože každý tovar, ktorý použila na varenie, musel byť najlepší. Ešte len svitalo, a už bola späť doma s košmi nakopenými korisťou. Na oblečenie veľmi nedbala, nevenovala starostlivosť prostej, tmavej tvári, na ktorej sa objavovali lišaje a fúziky, ani vlasom bez lesku, ktoré si hladko česala z čela dozadu. Keď však Michelangelo pozeral na jej rozpálené líca, videl, s akým vzrušením v očiach dozerá na pečúcu sa tortu, ako dôstojne a pôvabne kráča od ohňa k porcelánovým hrnčekom s korením a jemným oblakom škorice a muškátu posýpa tvoriacu sa kôrku; videl, že z nej sála priam žiara, a presne vie, kde je jej miesto počas sedemhodinového dopoludnia.

Vedel, že jeho nevlastná matka je poddajným tvorom vo všetkých fázach svojho manželstva s výnimkou kuchyne; tu bola levicou v najlepších bojových tradíciách Marzocca, strážneho leva mesta Florencie. Do bohatej Florencie prichádzali potraviny zo všetkých častí známeho sveta: aloa, zedoár, kardamóm, tymian, majorán, huby a hľuzovky, mleté orechy, galinga. No, žiaľ, to všetko stálo peniaze. Michelangelo, ktorý spával s bratmi vedľa rodičovskej izby, často počul, ako debatujú zavčas rána, keď sa macocha obliekala a chystala na trh.

„Každý deň potrebuješ sud haringov a tisíc pomarančov.“

„Lodovico, prestaň šetriť na žalúdku, keď netreba. Nedbal by si mať plné vrecia peňazí a prázdne brucho.“

„Hlad! Ani jeden Buonarroti za posledných tristo rokov nebol bez obeda. Či ti každý týždeň nedonášam zo Settignana čerstvú teľacinu?“

„A prečo by sme jedli každý deň teľacinu, keď je na trhu plno odstavčiat a holubov?“

Ak v ten deň prehral debatu so ženou, Lodovico pochmúrne skúmal účtovné knihy a zaumieňoval si, že nezje ani hlt tej bramangiere z hydiny, mandlí, loja, cukru, klinčekov a drahej ryže, ktorými ho jeho nezodpovedná žena privádza na žobrácku palicu. Ale keď sa vône pomaličky niesli spopod kuchynských dverí cez obývaciu izbu až do pracovne, pohltili jeho starosti, hnev i sklamanie; o jedenástej bol hladný ani vlk.

Lodovico sa na obed výdatne najedol, potom si odsunul stoličku od stola, roztiahnutými prstami sa pľasol po vyčnievajúcom bruchu a nahlas vyriekol vetu, bez ktorej je deň Toskánca prázdny a bezcenný:

„Ho mangiato bene! Dobre som sa najedol!“

Po tejto pochvale Lucrezia odložila zvyšky na večeru, ktorá bývala ľahká, rozkázala slúžke poumývať riad, vyšla na poschodie a spala až do tmy; svoju dennú úlohu vykonala, všetku radosť vyčerpala.

Celkom ináč bolo s Lodovicom, ktorý teraz znova prežíval ranné zvody, lenže od konca. Ako čas postupoval a Lodovico trávil obed, pričom sa mu tratili z pamäti spomienky a lákavé vône, začala ho zhrýzať neodbytná myšlienka, koľko peňazí stál náročný obed, a znovu sa ho zmocňoval hnev.

Michelangelo prešiel prázdnou rodinnou izbou. Ťažká dubová lavica oproti kozubu, dvojmetrové mechy opreté o kameň, pri stenách vysoké kreslá s operadlami a sedadlami obtiahnutými kožou – všetko prepychové kusy nábytku, ktoré kedysi zhotovil zakladateľ rodu. Ďalšia izba, tiež s oblokmi na Via dei Bentaccordi smerom k stajniam, bola otcova pracovňa. Lodovico si v stolárni na prízemí dal do nej zhotoviť trojhranný písací stôl, aby zapadol do ostrého uhla, utvoreného nárožím dvoch ulíc, ktoré viedli pozdĺž bližšieho oblúka starého kolosea. Tu sa Lodovico hrbieval nad sivými pergamenovými účtovnými knihami. Pokiaľ sa Michelangelo pamätal, otec nerobil nič iné, len sa sústreďoval na to, ako sa vyhnúť peňažným výdavkom a ako udržať zúbožené zvyšky buonarrotiovského majetku, ktorý bol založený roku 1250 a teraz sa scvrkol na desaťhektárové gazdovstvo v Settignane a dom v neďalekom susedstve, ktorého vlastníctvo nebolo po právnej stránke celkom jednoznačné.

Lodovico počul, že syn vošiel. Zdvihol hlavu sponad účtovných kníh. Príroda ho štedro obdarila iba jediným: vlasmi; keďže bohato zarastal, nosil nádherné fúzy, ktoré mu splývali s bradou, zastrihnutou do štvorca asi desať centimetrov od podbradku. Vlasy mu už šediveli, čelo mu brázdili štyri rovné, hlboké vrásky, ktoré si vyslúžil dlhoročným usilovným vysedávaním nad účtami a rodinnou kronikou. V malých tmavohnedých očiach sa mu zračil smútok, keď v duchu vyratúval stratené bohatstvo Buonarrotiovcov. Michelangelo poznal otca ako starostlivého hospodára, ktorý zamykal dvere na tri zámky.

„Dobré ráno, messer padre.“

Lodovico si vzdychol.

„Prineskoro som sa narodil; pred sto rokmi vinič Buonarrotiovcov priväzovali klobásami.“

Michelangelo hľadel na otca, ako sa zahĺbil do práce, spočívajúcej v rojčení o histórii Buonarrotiovcov, ktorá bola Starým zákonom jeho života. Lodovico vedel do posledného florénu, koľko každá generácia Buonarrotiovcov vlastnila pôdy, domov, obchodných podnikov, zlata. Rodinné dejiny mu boli zamestnaním a rad-radom sa každý syn musel naučiť túto legendu naspamäť.

„Sme mestská šľachta,“ vravieval im Lodovico. „Náš rod nie je o nič mladší ako Mediciovci, Strozziovci alebo Tornabuoniovci. Tristo rokov nosíme meno Buonarroti.“ Hlas mu zmohutnel energiou a hrdosťou. „Už tristo rokov platíme dane vo Florencii.“

Michelangelo si nesmel sadnúť v otcovej prítomnosti bez dovolenia, keď dostal rozkaz, musel sa ukloniť. Skôr z povinnosti ako zo záujmu sa chlapec naučil, že keď sa guelfi v polovici trinásteho storočia vo Florencii dostali k moci, ich rodina rýchle napredovala; roku 1260 bol Buonarroti mestským radcom za guelfské vojsko; roku 1392 bol kapitánom guelfskej strany; v rokoch 1343 až 1469 bol Buonarroti desať ráz členom Priori, čiže Florentskej mestskej rady, čo bolo najčestnejšie postavenie v meste; v rokoch 1326 až 1475 ôsmi Buonarrotiovci zastávali funkciu gonfaloniera, čiže starostu štvrte Santa Croce; v rokoch 1375 až 1473 dvanásti z ich rodu sú zaznamenaní medzi buonuomini, čiže v rade Santa Croce, Svätého kríža, medzi nimi aj Lodovico a jeho brat Francesco, vymenovaní roku 1473. Ostatnú úradnú hodnosť udelili upadajúcemu rodu Buonarrotiovcov pred trinástimi rokmi, roku 1474, keď Lodovica vymenovali za podestu, čiže dochádzajúceho starostu pre spojené osady Caprese a Chiusi di Verna vysoko v neprístupných Apeninách; tam na radnici sa Michelangelo narodil, keď sa tam rodina na pol roka odsťahovala.

Michelangela otec učil, že práca je pod meštiansku dôstojnosť; ale synovi neušlo, že Lodovico sa oveľa väčšmi nadrie, keď hľadá možnosť, ako sa vyhnúť výdavkom, než keby si tie isté peniaze musel zarobiť. V buonarrotiovskej pevnosti zostalo ešte čosi nepatrných, rozptýlených peňažných zdrojov, ktoré mu umožnili tak-tak udržať sa na panskej úrovni, pravda, za predpokladu, že nebude nič míňať. No napriek šikovnosti a námahe, ktorú Lodovico vynakladal, musel si priznať, že ich kapitál sa pomaly rozplýva.

Ako tak chlapec stál pri lomenej stene vedľa dvaapolmetrového obloka, myšlienkami sa vracal k rodičovskému domu v Settignane nad údolím rieky Arno, keď jeho matka ešte žila. Vtedy poznal, čo je láska a veselosť; ale matka zomrela, keď mal len šesť rokov, a zúfalý otec sa utiahol do samoty svojej pracovne. Celé štyri roky, kým im teta Cassandra viedla domácnosť, Michelangelo bol osamotený a nevšímal si ho nik okrem starej matky Monny Alessandry, ktorá s nimi bývala, a rodiny kamenára za kopcom, lebo kamenárova žena ho dojčila v čase, keď jeho vlastná matka bola taká chorá, že nemohla pridájať syna.

Za tie štyri roky, kým sa otec znova oženil a na Lucreziino naliehanie sa presťahovali do Florencie, chlapec pri každej príležitosti zašiel k Topolinovcom.

Bežal cez pšeničné polia medzi striebrozelenými olivami, prešiel cez potok, ktorý označoval hranicu ich pozemkov, a vyštveral sa na náprotivný kopec cez vinohrady do ich dvora. Tam sa bez slova dal do práce; osekával pietru serenu zo susedného kameňolomu na stavebné kvádre na nový palác vo Florencii; takto premáhal pocit nešťastia a pochmúrnu náladu presnými údermi, aké sa naučil v tomto kamenárskom dvore už ako maličký chlapec vedno so synmi kamenára, ktorý im vtedy dal malé kladivo a dláto, aby sa zapracovali na odpadovom kameni.

Michelangelo sa prebral zo snivej nálady. Prešiel z kamenárovho dvora do kamenného domu na Via dellʼAnguillara.

„Otče, práve som sa vrátil z ateliéru Domenica Ghirlandaia. Ghirlandaio sľúbil, že ma prijme za učňa.“

4

V izbe zavládlo ticho. Michelangelo medzitým začul, ako v stajni na druhej strane zaerdžal kôň a ako Lucrezia prekutala oheň vedľa v kuchyni.

Lodovico sa obidvoma rukami oprel o stôl, vstal a zaujal pred chlapcom veliteľský postoj. Synova nevysvetliteľná túžba stať sa remeselníkom môže byť posledným úderom, ktorý zhodí otrasený rod Buonarrotiovcov do spoločenskej priepasti.

„Michelangelo, chcem sa ti ospravedlniť za to, že ťa musím dať za učňa do vlnárskeho cechu, a tak ťa nútim stať sa obchodníkom, namiesto aby si zostal pánom. Ale dal som ťa do školy, ktorá ma veľa stála, vynaložil som na teba ťažko nadobudnuté peniaze, aby si získal vzdelanie a mohol v cechu napredovať, kým by si sa nezmohol na vlastnú dielňu a obchod. Tak sa zrodila väčšina veľkých majetkov vo Florencii, aj mediciovský.“

Lodovico pokračoval hlasnejšie. „Myslíš, že ti teraz dovolím premárniť život maľovaním? Pošpiniť meno našej rodiny? Tristo rokov neklesol ani jeden Buonarroti tak hlboko, aby pracoval rukami.“

„Máte pravdu. Boli sme a sme úžerníci,“ odvrkol chlapec zlostne.

„Patríme do cechu zmenárnikov, je to jeden z najvážnejších cechov vo Florencii. Požičiavať peniaze je čestné zamestnanie.“

Michelangelo hľadal útočisko v žartovnom tóne.

„Pozorovali ste niekedy strýka Francesca, ako skladá stánok pred Orsanmichele, keď začína pršať? Nikdy ste nikoho nevideli rýchlejšie pracovať rukami.“

Keď strýko Francesco počul svoje meno, vbehol do izby. Mal mohutnejšiu postavu ako Lodovico, ale veselší výraz v tvári; predstavoval pracujúcu polovicu buonarrotiovského spoločenstva. Pred dvoma rokmi sa odtrhol od Lodovica, zarobil značné peniaze, kúpil niekoľko domov a začal žiť vysokým štýlom; ale dal sa nahovoriť, aby peniaze investoval do cudzích valút, všetko stratil a vrátil sa do bratovho domu. A teraz, keď sa spustil dážď, stiahol zo skladacieho stola zamatovú prikrývku, schmatol mešec s mincami spomedzi kolien a bežal mokrými ulicami k priateľovi Amatorovi, obchodníkovi so strižným tovarom, ktorý mu dovolil rozložiť si stôl pod ochranou verandy.

Francesco prehovoril zachrípnutým hlasom:

„Michelangelo, ty by si nevidel ani vranu v hrnci mlieka! Čo to máš za zvrhlú radosť, keď môžeš urážať Buonarrotiovcov!“

Chlapca dopálilo toto obvinenie.

„Ctím si naše meno ako hocikto iný. Prečo sa nemôžem naučiť vytvárať krásy, na ktoré bude Florencia hrdá, práve tak ako je hrdá na Ghibertiho brány, na Donatellove rezby a na Ghirlandaiove fresky? Florencia je vhodné mesto pre umelca.“

Lodovico mu položil na plece pravicu a oslovil ho zdrobneným menom Michelagnolo, tak ho volal, keď chcel byť k nemu mimoriadne nežný. Veď to bol najobľúbenejší z jeho piatich synov, doňho vkladal najväčšie nádeje; láska k chlapcovi dodala otcovi odvahu financovať jeho trojročné štúdium u Urbina. Učiteľ bol prihrdý, aby sa otcovi priznal, že jeho údajne nadaný syn radšej kreslil do zápisníkov, ako sa učil literatúru zo zbierky gréckych a latinských rukopisov. A čo sa týkalo rétoriky, chlapec sa dal viesť vlastnými pravidlami logiky, a tie nevládal preinačiť ani inak schopný Urbino.

„Michelagnolo, tvoje výroky o umelcoch sú hlúpe táraniny. Tak som sa zlostil na tvoju hlúposť, že som ťa iba bitkou presviedčal. Ale dnes máš už trinásť rokov; zaplatil som drahé peniaze, aby si sa naučil logiku, a tak sa môžem na teba obrátiť s logikou v praxi. Ghiberti a Donatello začali ako remeselníci a tak aj skončili. To isté čaká Ghirlandaia. Prácou sa spoločensky nepovýšili ani len o braccio, o lakeť, a ku koncu života Donatello žil v takej biede, že Cosimo de Medici mu musel dať dôchodok z milosti.“

Chlapca priviedol útok do zúrivosti.

„To preto, že Donatello zavesil do izby drôtený kôš a všetky peniaze dal doň, aby si pomocníci a priatelia mohli vziať, keď potrebovali. Ghirlandaio zarábal veľké peniaze.“

„Umenie, to je, ako keď umývaš somárovi hlavu lúhom,“ podotkol Francesco, lebo toskánska múdrosť sa vyjadruje nespočetnými prísloviami, „vyjde nazmar aj tvoja námaha, aj lúh. Každý si myslí, že sa mu štrk obráti v dlani na zlato! Čo sú to za sny?“

„Jediné, ktoré poznám,“ skríkol Michelangelo. Obrátil sa zas na Lodovica. „Seknite mi žilou, vypusťte umenie a nezostane mi ani na odpľutie.“

„Predpovedal som, že môj Michelangelo obnoví bohatstvo Buonarrotiovcov,“ zvolal Lodovico. „Mal som sa vyjadriť skromnejšie! Ale ja ťa naučím neslušne sa vyjadrovať!“

Začal chlapca zasýpať údermi; pravú ruku mal pevne zohnutú v lakti, aby ňou mohol biť ako kyjom. Keďže Francesco nechcel nechať synovca v rozhodujúcej chvíli života bez pomoci, vrhol sa na chlapca aj on a spakruky ho zauškoval.

Michelangelo sklonil hlavu ako nemé zviera v búrke. Nemalo význam utiecť, lebo by debatu musel zase obnoviť. Hlboko v hrdle si opakoval slová starej matky:

„Pazienza! Trpezlivosť! Nikto sa na svet nenarodí tak, že by sa s ním nenarodila aj jeho práca.“

Kútikom oka zazrel tetu Cassandru, ktorá svojou rozložitou postavou zastrela celé dvere; táto mohutná žena akoby tučnela zo vzduchu, ktorý dýchala. Cassandra s ozrutnými stehnami, zadkom a poprsím, s hlasom, ktorý zodpovedal jej váhe, bola nešťastná žena. A veru si ani nepokladala za povinnosť šíriť okolo seba šťastie.

„Šťastie,“ hovorievala teta Cassandra, „nás čaká na druhom svete.“

Dunivý hlas tety Cassandry, ktorá sa vypytovala, čo sa tu deje, ráňal chlapcovi uši väčšmi ako dlaň jej muža. Nato v izbe utíchli hlasy, údery prestali a Michelangelo vedel, že do miestnosti vošla stará matka. Bola to útla žena v čiernom, nie pekná, ale mala jemne vymodelovanú hlavu. Svoju matriarchálnu autoritu uplatňovala iba vtedy, keď dochádzalo k rodinným krízam. Lodovico nerád urážal matku. Ťažkopádne klesol do kresla.

„A to je koniec debaty!“ vyhlásil. „Vychoval som ťa tak, aby si netúžil získať celý svet; postačí, ak budeš zarábať a slúžiť menu Buonarrotiovcov. Nech už nikdy od teba nepočujem, že chceš ísť za učňa k nejakému umelcovi.“

Michelangelo bol rád, že nevlastná matka je taká zaujatá pečením svojej torty, že nemôže vyjsť z kuchyne; v izbe sa už poschádzalo toľko ľudí, že ďalšie obecenstvo nebolo potrebné.

Monna Alessandra prešla k svojmu synovi sediacemu za účtovníckym stolom.

„Aký je v tom rozdiel, či sa dá do cechu vlnárov a bude súkať vlnu, alebo vstúpi do cechu apatekárov a bude miešať farby? Ty nenecháš po sebe dosť peňazí, aby si zaopatril päť husí, nieto aby si zabezpečil živobytie piatim synom.“

V jej hlase nebolo výčitky, vari to nebol jej muž, Lionardo Buonarroti, čo nesprávnym úsudkom a neprajnosťou života začal úpadok rodiny? „Všetci piati synovia sa musia starať o živobytie sami; nech si Lionardo ide do kláštora, keď po ňom túži, a Michelangelo do ateliéru. Keď im už nemôžeme pomôcť, prečo by sme im robili prekážky?“

„Ja sa pôjdem učiť ku Ghirlandaiovi, otec. Musíš mi to podpísať. Tým pomôžem nám všetkým.“

Lodovico neveril vlastným ušiam, len zdesene hľadel na syna. Vari ho posadol zlý duch? Má s ním ísť do Arezza, aby z neho vyhnali zlého ducha?

„Michelangelo, opakuješ stále to isté, hoci ma to už stokrát nahnevalo.“ A teraz zasadil posledný zdrvujúci úder. „Nemáme ani scudo, ktorým by sme zaplatili výučné u Ghirlandaia.“

Na túto chvíľu Michelangelo čakal. Odvetil tíško:

„Netreba peniaze, padre. Ghirlandaio pristal, že vám bude platiť za to, že sa budem uňho učiť.“

„On že bude platiť?“ Lodovico sa prudko naklonil. „Prečo by mal platiť za výsadu, že ťa bude môcť učiť?“

„Lebo si myslí, že mám pevnú ruku.“

Po dlhom mlčaní sa Lodovico pomaly spustil do koženého kresla.

„Ak nás Boh neuchová, budeme všetci zničení. Namojveru neviem, skadiaľ sa berieš. Iste nie si z Buonarrotiovcov. To všetko si zdedil po matke od Rucellaiovcov.“

Vypľul toto meno, akoby to bol kus červivého jabĺčka. Pokiaľ sa Michelangelo pamätal, po prvý raz počul toto meno vysloviť v buonarrotiovskom dome. Lodovico sa prežehnal, skôr z bezradnosti ako zo zbožnosti.

„Naozaj som sa opanoval vo viacerých bojoch ako hociktorý svätec.“