Autor:

Zuzka Šulajová

Odporúčaná cena:

9,95 €

Výroba: 2012

Počet strán: 296

Väzba: viazaná

Ďalšie podrobnosti
o knihe >>>

V kategórii 15, jún 2012 | V kategórii: Romantika | Vydal Slovenský spisovateľ

Džínsový denník

Zuzka Šulajová

Druhé vydanie knihy Džínsový denník v novej obálke.
Zuzka Šulajová je náš objav roku 2007 – Slovenský spisovateľ

Čítať cudzie denníky by sa nemalo, ale pätnásťročná Paula, prváčka na gymnáziu, vás pozýva, aby ste sa začítali do jej veselého i trocha bláznivého života. Spoznáte jej rodinu, zoznámite sa s jej najlepšou kamarátkou Denisou, spolužiačkou poločarodejnicou Gabrielou a predovšetkým rozlúštite spolu s Paulou záhadu chalanských citov. Džínsový denník vám navyše zaručuje, že sa od srdca zasmejete.

Zuzka Šulajová, naša najúspešnejšia autorka románov o mladých a pre mladých, debutovala v roku 2007 románom Džínsový denník. Okrem Džínsového denníka 2 (2009) a Džínsového denníka 3 (2012) jej u nás vyšli romány Dievča z minulosti (2008) a Ako z románu (2011).

Úryvok

26. 8. – UTOROK

9.15
Práve teraz mi rodičia pri raňajkách oznámili fantastickú vec: idú do Baumaxu, chcú kúpiť novú hadicu do záhrady a splachovač do záchodu, lebo ten starý splachuje s takou vervou, že všetky tie… srandičky lietajú po celej onej komôrke.
Budem mať teda aspoň dve hodiny pokoj. Čo budem robiť?
„Paula?“ ozvalo sa zrazu.
Takmer som vyskočila a nebyť náhleho kŕča v ruke, trafím perom priamo mame do oka. Vždy sa naľakám, keď som do niečoho zabratá a naraz ma vyrušia.
„Prepáč. Ja len… či nechceš ísť s nami,“ povedala mama a usmiala sa.
„Nie… ďakujem,“ vybľabotala som horko-ťažko.
„Dobre.“ Mama sa už chystala na odchod, keď ešte dodala: „Som rada, že ten denník toľko používaš, prospieva ti to.“
„Vážne?“ spýtala som sa. „Inak, Libuša ide tiež?“
„Tá má už iné problémy,“ vzdychla si mama.
To nikdy nepochopím. Veď aj mama sa zamilovala a potom vydala. Libuša je ešte len v tom prvom štádiu a mama už vzdychá. Dospelí sú divní. A desím sa toho, že o tri roky k nim budem patriť aj ja.
12.00
Sedím v najzadnejšom kúte nášho domu. Predtým som sa totiž z nudy rozhodla dobrovoľne pohrabať záhradu, a to v plavkách, aby som sa pritom aj opálila. Odrazu som počula z ulice smiech. Z plaviek mi vyskočil prsník! Ja už nikdy nevyleziem z domu…
A Belko na mňa stále pozerá ako na šibnutú!
14.15
Rodičia sú už doma, aj záchod je opravený. Ja sa pomaly, ale iste upokojujem. No a čo, tak ma videli v Evinom rúchu. Vlastne len trochu.
13.30
Volala som Denise, o druhej sa máme stretnúť vonku, tak sa utekám upraviť.
14.03
Čakám na dohodnutom mieste a ona nikde! Už sa tu začínam potiť.
14.09
„Ahoj, nechceš si vyraziť?“ ozvalo sa mi pred nosom.
Panebože, to vyzerám až tak zúbožene, že si ma ten starý chlap s pivným bruchom zmýlil s prostitútkou? Áno, ja viem, stála som pri kraji cesty a vrtela sa, lebo Denisa nechodí a nechodí!
14.18
Zúrim! A pritom to vôbec nemá ďaleko! Ešte päť minút a odchádzam.
14.21
„Čau, čo tu robíš taká sama?“
Bol to Rišo. Vyvrátila som oči stĺpkom, pretože som bola nachystaná pekne šťavnato vynadať Denise.
„Čakám na Denisu. Už mešká dvadsať minút!“
„Tak na to kašli a poď so mnou.“ Tak toto ma úplne šokovalo.
„Kam?“
„Neviem, napríklad túlať sa po Lamači. Kam nás nohy zavedú.“
„Len my… dvaja?“ vyjachtala som. V poslednom čase sa mi to stáva čoraz častejšie.
„Ale kdeže. S mojimi kamošmi!“ Napätie zo mňa opadlo. Takže ma nepozýva na rande.
„Á, nie, vďaka. Ja tu ešte počkám a potom ju rozkrájam na malé kúsky.“
„Tak fajn,“ pristúpil bližšie.
V rukách sa mi spravilo jazero (rozumiete: začali sa mi potiť dlane). Čo bude teraz?
„Sluší ti to,“ povedal potichu.
Najradšej by som utiekla. A potom sa to stalo! Dal mi pusu na líce. Hneď som však spadla z oblakov, keď dodal: „Čau!“ A chystal sa odísť. Schmatla som ho za tričko.
„Hej, počkaj! Čo to malo byť?“
„Nič. Nemôžem dať kamoške pusu na rozlúčku? Čaues.“
Bola som ako obarená. Žeby som sa mu páčila? Je to divné.
14.58
„Veľmi sa ospravedlňujem!“ zafučalo mi niečo za chrbtom okolo 14.35. Skôr ako som sa zmohla na rozčúlený príval slov, začalo to hovoriť: „Volala som ti domov na pevnú aj na mobil, ale už som ťa nezastihla… Prišiel k nám môj úžasný bratranec z Lučenca. Má osemnásť a je taký krásny, že keby to nebol bratranec, hneď ho zvediem!“
„Kvôli nemu si ma tu nechala čakať?“ vyštekla som na Denisu.
„Ale no tak, Paula,“ zarazila sa. „Nemôžem predsa za to, že tvoju sivú mozgovú kôru nenapadlo vziať si pre istotu mobil!“
Radšej som jej na to nič neodvetila, lebo mala pravdu. Až teraz som si všimla, aká je čokoládová, očarujúca a ako z nej zvlnené čierne vlasy splývajúce na nahé plecia, krátky bledoružový topík a belasé kraťasy urobili hotovú bábiku Barbie. Ja som vedľa nej absolútne škaredé káčatko.
Začala mi rozprávať o svojom milostnom romániku s krásnym talianskym plavčíkom. No prosím. Má tiež len pätnásť a takéto zážitky… Ja asi zostanem na ocot. Zrazu som si však spomenula na ten bozk od Riša a všetko som jej povedala.
„Vy dvaja ako pár?“ vykríkla v záchvate smiechu.
„Ale mala by si ho vidieť,“ začala som sa rozplývať, keď som si uvedomila, že ho nevidela vyše mesiaca. „Veľmi opeknel, je vyšportovaný a pôsobí omnoho staršie.“
Jediné, čo mi na to povedala, bolo: „Pozor!!!“
V zlomku sekundy som si pomyslela, že táto misska predo mnou (to ako Denisa) zošalela. Vzápätí som však uznala, že jej varovanie bolo namieste. To som už totiž po prudkom náraze ležala s nosom zarytým do zeme a nohami vo výmoli pri ceste. Zrazu ma zdrapili dva páry rúk a pokúsili sa postaviť ma na vlastné. Nos mi začal parádne krvácať a na čele i brade som mala škrabance v tvare blesku ako ten slávny Harry Potter od Rowlingovej – ako som neskôr zistila v zrkadle. Zagánila som na celý svet.
„Prepáč… mrzí ma to.“ koktal ktosi.
Pozrela som sa tým smerom. Keby ma Denisa nedržala kŕčovito pod pazuchami, opäť sa zvalím na zem.
„Ja som naozaj nechcel!“ Vybral čistú papierovú vreckovku a utieral mi krv.
Bol to ten najkrajší chalan pod slnkom! Nádherný. Božský. Jeho oči – jeho tmavohnedé oči sú také hlboké, také uhrančivé, že som sa do nich až nevládala pozerať. Mal v nich rozkošné iskričky rebelantstva a zároveň nežnosť (neviem, odkiaľ to mám, asi to je tým úderom do hlavy). Vlasy mal krátke a čierne ako uhoľ, pokožku farby cappuccino (asi od slnka) a postavu takú parádnu, že Rišo je oproti nemu rozmliaždená hruška (fakt mi šibe). Nie, už naňho ďalej nemôžem myslieť, som strašne rozrušená… Jeho úplne výstižný opis dvoma slovami: nežný rebelant.
„Si… Si v poriadku?“ Striedavo sa pozeral na mňa a na Denisu.
„Som,“ zvolala som, skôr ako sa iniciatívy stihla chopiť Denisa.
„Prepáč.“
„Nič sa nestalo,“ zamrmlala som zmätene a hýbala som hlavou sem a tam v zúfalej snahe zistiť, čo sa vlastne stalo. Prišla som na to: zrazil ma v plnej rýchlosti na kolieskových korčuliach. Asi som mu vošla do cesty. Ale kde som mala uši, že som ho nepočula? Jasné, myslela som na Riša.
„Postaráš sa o ňu, však?“ pozrel sa na Denisu.
„Buď bez obáv!“ prikývla už pokojne.
Nechápem, ako môže byť niekto taký pokojný pri takom krásnom chalanovi!
On sa na ňu usmial, poďakoval, ešte raz sa pozrel na mňa a už fujazdil preč z Lamača. Bohvie, či ho ešte uvidím.
Toto všetko sa stalo v priebehu polhodiny.