Autor:

Jana Pronská

Odporúčaná cena:

9,95 €

Výroba: 2015/10

Počet strán: 256

Väzba: viazaná

Ďalšie podrobnosti
o knihe >>>

V kategórii 16, okt 2015 | V kategórii: Romantika | Vydal Slovenský spisovateľ

Čierna vdova

Jana Pronská

Nový román populárnej autorky ponúka podmanivý ľúbostný príbeh zo stredovekého Slovenska. Adriana Mariášiová pochovala už troch manželov, ktorých jej kvôli majetku nanútil otec. Keď sa Štefan Mariáši znovu dostane do ťažkostí, neváha využiť svoju dcéru aj štvrtý raz a vydá ju za Luciána Bubeka. Obaja mladí ľudia majú vlastné plány, a tak odmietajú manželstvo uzavreté v zastúpení. Adriana sa chce utiahnuť do kláštora, Lucián zas chce dokázať rodine, že nemá právo rozhodovať o jeho osude. Postupne však vychádza najavo, že nič nie je také, ako sa zdá na prvý pohľad. Adriana a Lucián sa musia popasovať nielen s intrigami oboch rodín, ale aj s vlastnou minulosťou a citmi, ktoré im nečakane skrížia plány…

Úryvok

Len čo sa za Adrianou zavreli dvere siene, rozbehla sa do svojej komnaty. Nedbala na to, že ju niekto uvidí, nepotrebovala nič predstierať. Aj tak ju v tomto dome nikto nerešpektuje, neváži si ju, nectí.
Pre všetkých je iba čierna vdova, ktorej v pätách kráča smrť.
Aj ten cudzinec ju má za chuderu!
Prečo je také ťažké držať hlavu vztýčenú za každých okolností? Zažil ten, čo vymyslel všetky tie hlúpe, nespravodlivé pravidlá, toľké príkorie ako ona?
Hodila sa na posteľ tak prudko, že jej z hlavy spadol čepiec. Chytila ho a zúrivo šmarila do kúta.
„Pani moja…“ ozvala sa slúžka, no Adriana ju hneď zahriakla.
„Choď preč, Berta, nechaj ma!“ skríkla a ani na ňu nepozrela.
„Ale…“
„Choď!“ zvrieskla a slúžka poslúchla.
Nechcela nič počuť a už vôbec nebola zvedavá na Bertine múdre rady. Rozhovor s rytierom ju celkom vykoľajil. Potrebovala byť sama, lomcovala ňou sebaľútosť. Veď aj ona má právo na slabú chvíľku! V komnate vládlo ticho, bolo počuť iba praskanie ohňa v kozube a vonku sa ozývali výkriky sluhov a stráží.
Vnútri sa však niečo dialo, niečo, čo zaujalo väčšinu osadenstva Brzotína. Z chodby až k nej doliehali vzrušené výkriky a cvengot mečov. Bolo jej to jedno, nech sa všetci aj pohlušia!
„Váš manžel sa bije s rytierom Gorjanom, pani moja!“ Berta vletela do komnaty aj napriek zákazu.
„No a čo?“
„Celý hrad je na nohách!“
„Nech!“ odvrkla detinsky, odmietajúc starať sa do záležitostí svojho manžela i jeho priateľa. Čo ju do toho!
„Och, pani moja, mali by ste to vidieť! Je to naozajstný súboj!“ Berta neprestala domŕzať a Adriana stratila trpezlivosť.
„Keď sa chcú mlátiť, nech sa mlátia! Mne je to jedno! Choď si po robote, Berta, a nechaj ma na pokoji. Potrebujem premýšľať!“ Adriana ukázala na dvere. „Choď!“
„Ako si prajete, pani moja,“ Berta urazene skrivila ústa, uklonila sa a konečne ju nechala samu.
Len čo sa za slúžkou zavreli dvere, Adriana vstala a sadla si za stôl pod oknom. Vytiahla brko, z úhľadných zvitkov vybrala jeden a rozvinula ho. No namiesto toho, aby začala písať, jej pohľad pritiahol odraz vlastnej tváre v zrkadle na stene, ktoré napoly zakrýval záves.
Pri rytierových britkých slovách sa v nej niečo pohlo. Naozaj je až taká špata, že by na ňu neulakomil ani posledný zúfalec? A prečo ju to vlastne mrzí? Veď o manžela ani trochu nestojí!
Prudko vstala, odhrnula záves zo zrkadla, postavila sa pred svoj obraz a dívala sa.
Jediným trhnutím uvoľnila vlasy zviazané do prísneho uzla a po chrbte sa jej vo vlnách rozlial zlatý vodopád. Rámoval bledú tvár, na ktorej dominovali výrazné zrenice farby lesných fialiek. Dlhé čierne mihalnice vrhali tiene na hladké líca, zvýrazňovali sivé podkovy únavy pod očami – dôsledok nedávneho súboja so smrťou. Srdcovito vykrojené pery boli trochu pribledé a ona si do nich podvedome zahryzla.
Už roky o sebe neuvažovala ako o krásnej žene, necítila potrebu páčiť sa, byť hodna obdivu. Iba prežívala, ako vedela, ako jej život dovolil. Civela na ženu v zrkadle, pozorovala každý detail, každý záchvev, nádych… a ten obraz nespoznávala. Dívala sa na ňu cudzinka v nepekných šatách, ktorú nezdobil jediný šperk. Ten sivočierny vlnený šat sa jej zbridil. Bol symbolom jej nešťastného života. Väzením, v ktorom až doteraz dobrovoľne zotrvávala.
Rozviazala šnúrky na bokoch a vykĺzla z ťažkého habitu. Môže si dovoliť chvíľu snívať? Iba chvíľu sa na seba pozerať inými očami? Odetá len v dlhej bielej spodnej košeli sa vrátila k stolu. Odsunula písacie potreby, vázu, v ktorej nikdy neboli žiadne kvety. Zo stolovej dosky vypáčila vyberateľný štvorček, nie väčší ako dlaň jej ruky, a vybrala z neho kľúčik. Bázlivo ho odniesla v dlani k truhlici pri posteli, chvíľu nad ňou váhala, no keď sa už rozhodla, odvážne ju odomkla a zahľadela sa do nej, na všetky svoje poklady, ktoré už tak dlho neuzreli denné svetlo.
V tej truhlici bola výbava nevesty, jej minulosť, spomienky, bezstarostný život zamknutý na dva západy.
Na dne ležala malá truhlička, v nej zopár jednoduchých šperkov, ktoré jej zanechala matka a ktoré jej otec nevzal. Bohato zdobené prvé svadobné šaty z krvavočerveného zamatu s hodvábnou košieľkou, vyšívané zlatými niťami a drobnými perličkami, modrá róba z vyšívaného taftu s našitou kožušinou z hranostaja, zelená vrchná dlhá tunika so širokými rukávmi, ku ktorej pasoval kožený opasok na boky s veľkými okrúhlymi opálmi vsadenými do striebra. Kedy mala tie nádherné šaty oblečené naposledy? Nespomínala si.
Vytiahla z truhly mäkkú zelenú tuniku a pritisla si ju na tvár. Jemný zamat ju hladil na líci. Aký to rozdiel oproti hrubej, ťažkej vlne a súknu!
Môže si dovoliť na chvíľu snívať? Môže! A aj to urobí. Natiahla si cez hlavu vrchné šaty so zvonovým výkrojom od kolien dolu. Rukávy jej padali až k zemi a spod nich vykúkala biela spodná košeľa, takisto na leme šiat. Nečudovala sa, že jej aj po rokoch sadli. Ba mala pocit, že sú jej ešte voľnejšie.
Boky si obopla opaskom, prstami rozčesala vlasy, dva pramene prichytila sponkami na temene hlavy a zvyšok nechala voľne padať na chrbát.
Bol to zvláštny pocit. Cudzí, zabudnutý… a úžasný. Akoby z nej spolu s tými čiernymi hábami spadli aj reťaze, ktorými bola pripútaná k minulosti.
Opatrne prešla k zrkadlu, pozrela sa na svoj obraz a neverila vlastným očiam. To nie je ona. Nemôže to byť ona!
Z nalešteného kovu v pozlátenom ráme sa na ňu dívala úplne iná žena. Nevedomky pohla perami a na tvári sa jej objavil úsmev. Aj oči sa jej akosi čudne leskli, no neboli to slzy ľútosti ani smútku.
V tej chvíli sa dvere s rachotom rozleteli a Adriana vykríkla. Kto sa opovážil…?!
Lucián blúdil očami po komnate, hľadajúc čierny prízrak, na ktorom by si mohol vybiť zlosť. No namiesto toho uvidel očarujúcu bytosť stojacu v kúte s vytreštenými očami. Dlaňami si zakrývala ústa ako zlodej pristihnutý pri čine.
„Odpusťte, pani, hľadám…“ vytisol zo seba chabé ospravedlnenie a očami ďalej behal po miestnosti, pátrajúc po tej, kvôli ktorej sem prišiel.
Trvalo nekonečne dlho, kým mu to došlo. Najprv zbadal kôpku čiernych šiat na zemi vedľa postele, neforemný čepiec pri otvorenej truhlici a vzápätí zacítil známu vôňu, ktorá sa šírila od tej éterickej bytosti… Vrátil sa pohľadom k Adriane, ktorá stála bez pohnutia a tvár jej horela ako fakľa. Akoby ju pristihol pri niečom neslušnom, zakázanom.
Nemohol uveriť tomu, čo vidí. Nechápal. Prekvapený výraz v jeho tvári hovoril výrečnejšie než stovky slov.
„Ja…“ Lucián sa strhol, no neprestal na ňu civieť.
„Vari sa tam u vás na juhu takto vchádza do komnaty dámy, pane?“
„Nechcel som…“
„Čo, pane? Čo ste nechceli? Vojsť dnu bez pozvania, ako to robíte pravidelne?“
Lucián od nej konečne odtrhol pohľad. Zahanbene sklopil zrak a v okamihu zabudol, čo vlastne chcel. Načo sem prišiel.
Ešte pred chvíľou bola hradná pani ako sivá myš, bolo ľahké ju aj tak vnímať. No odrazu sa všetko zmenilo, odrazu stál pred vznešenou dámou, hodnou úcty a obdivu.
Preboha, veď je to Adriana! Tvoja nechcená manželka! pripomínal mu nástojčivý hlas v jeho hlave a on sa ho snažil ignorovať. Potlačil nutkanie pokľaknúť a úctivo jej bozkať ruku, aby zo seba zas neurobil korunovaného hlupáka, dnes sa už stihol strápniť dostatočne.
„Môžem vedieť, čo vás ku mne priviedlo, pane?“ opýtala sa ho Adriana a konečne sa pohla z miesta. Zdvihla zo zeme habit a uložila ho na truhlicu.
„Si nádherná, Adriana… Prečo to vrece už nespáliš?“ hlesol, ukazujúc na čierne šaty.
„Ja a nádherná? Ešte pred chvíľou by o mňa nestál ani zúfalec, tak ste to povedali, rytier, nie?“
„Bol som nahnevaný a ospravedlnil som sa!“
„A tým sa to pre vás skončilo? Aké smutné!“
„Čo odo mňa chceš, pani? Mám sa kajať na kolenách?“ vybuchol, nespúšťajúc z nej zrak. Zaslúžil si to, no nepočúvalo sa to dobre. Jeho hrdosť utrpela hneď niekoľkokrát.
„Mám pre teba ponuku,“ začal rýchlo, aby to mal čo najskôr za sebou. Porušil Adrianino súkromie, nechtiac odhalil to, čo zámerne nechcela ukázať svetu. Nepáčilo sa jej to a jasne mu to dávala najavo.
„Ale ja od vás už nič nechcem!“
„Adriana!“ zvolal a pristúpil k nej bližšie. Oči sa jej rozšírili, rukami nervózne zvierala sponu opasku, no nepohla sa. Necúvla pred ním a on jej musel v duchu zložiť hold.
Zacítil jej vôňu, opäť sa mu vkradla do podvedomia, a keď si zahryzla do pery, uvedomil si, že nevie od jej úst odtrhnúť pohľad. Chcel by… na okamih si predstavil, ako by chutili…
Šialené! Nemožné! Odkašľal si a horko-ťažko sa sústredil na to, čo mal pôvodne v úmysle.
„Adriana… ráno si sa ma pýtala, či by si mohla získať slobodu… Ak by tvoj manžel súhlasil… Povedzme, že by si mohla odísť do kláštora, tak ako si žiadala…“
Adriane sa ešte väčšmi rozbúchalo srdce. Odkedy jej rytier tak nečakane vtrhol do súkromia, neprestávalo šialene biť. Akoby si zaumienilo, že jej vyskočí z hrude.
Napriek tomu, že sa opäť ocitla o krôčik bližšie k vytúženej slobode, počula svoj hlas plný pochybností.
„Čo sa stalo za tých pár hodín, rytier? A čo vás vlastne oprávňuje dávať mi sľuby v mene môjho manžela? Ako mám veriť, že to, čo mi ponúkate, je vo vašej moci splniť?“
„Pochybuješ o mojej cti, Adriana?“ pobúrene zvolal Lucián, neuvedomujúc si, že vzhľadom na okolnosti sa jeho žena pýta celkom oprávnene. Mala nad ním zvláštnu moc, prevahu, ktorú si nedokázal vysvetliť. V jej prítomnosti sa nesprával ani logicky, ani rozumne, a už vôbec nie s chladnou hlavou.
„To som nepovedala, len chcem vedieť, či…“
„Prisahám, pani Brzotína, že ak pomôžeš ty mne, dostaneš svoju slobodu! A nikto už nad tebou nebude mať žiadnu moc… ani tvoj manžel, ani tvoj otec, nikto!“ vyhŕkol prudko a ustúpil. Potreboval si zachovať aspoň trochu zdravého rozumu.
Adrianu v okamihu zaplavila radosť, preliala sa ňou ako vodopád, cítila ju v každej čiastočke tela. Dívala sa mu do tmavomodrých očí a verila, ani na okamih nezapochybovala. Nebol jej manželom, nič ho k Brzotínu neviazalo tak ako Bubeka, a predsa každé jeho slovo malo váhu. Bol to muž činu a nie planých sľubov či jalových rečí. Prestala sa báť, jeho večne zachmúrená tvár už nebola hrozivá, ani jeho výška, mocné ramená a sila ju nedesili. V mysli sa jej vynorila matná spomienka na to, ako nežne ju držal v náručí, keď bojovala s horúčkou.
Líca jej horeli od vzrušenia a zúfalo sa snažila potlačiť chvenie. Stál priveľmi blízko.
Lucián sledoval, ako sa jej mení výraz tváre, ako sa jej rozžiarili oči a pery, nádherné rubínové ústa sa roztiahli do úsmevu, ktorý mu vyrazil dych. Už to neboli len šaty a vlasy, ktoré z nej urobili krásnu ženu, bol to výraz šťastia, pocit nesmiernej úľavy, iskra v oku. Čo, dopekla, sa tejto žene v minulosti stalo? Do mysle sa mu tisli neodbytné otázky a on vedel, že na ne chce poznať odpovede.
Mimovoľne načiahol ruku a odhrnul jej z tváre zlatú kader. Zatúžil ju pohladiť po líci, pocítiť hebkosť jej pokožky, no neodvážil sa, bolo by to príliš dôverné gesto.
„Nebojujme spolu, Adriana, buďme radšej priateľmi,“ navrhol jej a odtiahol ruku. „Zachránil som ti život, snáď si zaslúžim trochu vďaky a dôvery,“ pripomenul a odstúpil od nej.
„Ako vám mám pomôcť, pane?“ ozvala sa Adriana, zhlboka sa nadýchla a čakala na rytierove požiadavky.
Čím dlhšie sa na Adrianu díval, tým väčšmi mu vŕtalo v hlave, či urobil dobre. No už jej dal svoje slovo a stalo sa to preňho vecou cti. Uklonil sa jej a usmial sa na ňu.
Adriana mu úsmev opätovala. Áno, usmiala sa. Zoširoka, celkom bez zábran. Prijala ponúknuté priateľstvo a odpustila mu tie urážlivé slová. Ani ona ich predsa nevítala na Brzotíne ktovieako prívetivo.
Zachránil jej život a ponúka jej nový. Bola by hlúpa, keby si ho pohnevala. Tento muž má moc zmeniť jej osud. Cítila to od samého začiatku, vedela to.