Image Image Image Image Image

zelená knižnica

Najznámejšou edíciou vydavateľstva Slovenský Spisovateľ je ZELENÁ KNIŽNICA.

Už niekoľko rokov je vnímaná ako záruka dobrého napínavého čítania.

Scroll to Top

Na vrch

Knihy vydavateľstva Slovenský spisovateľ

Autor:

Daniel Silva

Odporúčaná cena:

10,90 €

Výroba: 2013

Počet strán: 304

Väzba: viazaná

Ďalšie podrobnosti
o knihe >>>

V kategórii 14, okt 2013 | V kategórii: | Vydal Slovenský spisovateľ

Padlý anjel

Daniel Silva

Padlý anjel

Špičkový tajný agent a reštaurátor Gabriel Allon sa spamätáva z operácie v saudskoarabskej púšti – vo Vatikáne reštauruje obraz od Caravaggia. Raz ráno však v Bazilike svätého Petra nájdu telo krásnej mladej ženy, ktorá údajne spáchala samovraždu. Pápežov osobný tajomník poverí Allona tajným vyšetrovaním, ktoré agenta privedie na stopu medzinárodného gangu priekupníkov s umeleckými pamiatkami, no postupne aj k niečomu oveľa hrozivejšiemu. Podarí sa Allonovi odvrátiť katastrofu apokalyptických rozmerov?

Úryvok

1
VATIKÁN
Objav, ktorým sa všetko začalo, urobil Niccolò Moretti, správca Baziliky svätého Petra. Stalo sa to o 6.24, ale kvôli nevinnému preklepu uviedli v prvom oficiálnom vyhlásení čas 6.42. Bol to iba jeden z viacerých chybných krokov, väčších či menších, ktoré napokon priviedli mnohých ľudí k záveru, že Svätá stolica čosi skrýva, a v tomto prípade sa nemýlili. Rímskokatolíckej cirkvi, povedal istý významný odporca, chýba už len jeden škandál, aby stratila svoju moc. Mŕtvola v samom srdci kresťanstva bolo to posledné, čo Jeho Svätosť teraz potrebovala.
A škandál bol veru to posledné, čo Niccolò Moretti očakával, keď v to ráno prišiel do Vatikánu o hodinu včaššie ako zvyčajne. V tmavých nohaviciach a sivom kabátiku bol takmer neviditeľný, keď sa náhlil po tmavom námestí k schodom do baziliky. Letmo pozrel doprava a všimol si, že v oknách na druhom poschodí Apoštolského paláca sa svieti. Jeho Svätosť pápež Pavol VII. už bol hore. Moretti sa v duchu pýtal, či Svätý Otec vôbec niekedy spí. Po Vatikáne sa šírili reči, že ho trápi nespavosť a väčšinu nocí buď píše vo svojej súkromnej pracovni, alebo sa sám prechádza po záhradách. Pre Morettiho to nebolo nič nové. Nakoniec všetci stratili schopnosť pokojne spať.
Vtom za sebou počul hlasy, a keď sa obzrel, z tmy sa vynorila dvojica kňazov z Rímskej kúrie. Zápalisto o niečom debatovali a nevenovali mu pozornosť, zatiaľ čo rezko kráčali k Bronzovej bráne, a vzápätí ich znova pohltili tiene. Rímske deti ich volali bacarozzi – šváby. Aj Moretti to slovo raz použil, keď bol ešte malý chlapec, a vyhrešil ho zaň sám pápež Pius XII. Odvtedy ho už nikdy nevyslovil. Koho raz napomenie Kristov námestník, pomyslel si, ten len zriedkakedy zopakuje svoj priestupok.
Vyšiel po schodoch k bazilike a vkĺzol do portika. Do hlavnej lode viedlo pätoro brán. Všetky boli zamknuté okrem tej úplne naľavo, Brány smrti. V nej stál otec Jacobo, vychudnutý mexický kňaz so strapatými sivými vlasmi. Odstúpil nabok, aby Moretti mohol prejsť, a potom zavrel bránu na závoru. „Vrátim sa o siedmej, keď prídu tvoji ľudia,“ povedal. „Dávaj si tam hore pozor, Niccolò. Už nie si najmladší.“
Kňaz sa vzdialil. Moretti ponoril prsty do svätenej vody a prežehnal sa, až potom vkročil do hlavnej lode. Zatiaľ čo ostatní by zastali v nemom úžase, Moretti pokračoval ďalej so samozrejmosťou človeka, ktorý práve prišiel domov. Ako šéf sampietrini, čaty mužov, ktorí sa starajú o každodenný chod baziliky, vstupoval do chrámu šesť dní v týždni už celých dvadsaťsedem rokov. Práve zásluhou Morettiho a jeho mužov bazilika žiarila nebeským svetlom, kým ostatné veľké európske kostoly vyzerajú, akoby boli navždy zahalené tmou. Moretti sa nepovažoval len za služobníka pápežstva, ale aj za partnera. Pápežom zverili starostlivosť o miliardu katolíckych duší a Niccolò Moretti sa staral o baziliku, symbol ich svetskej moci. Dôverne poznal každý kút budovy od vrcholu Michelangelovej kupoly po podzemné krypty – všetkých štyridsaťštyri oltárov, dvadsaťsedem kaplniek, osemsto stĺpov, štyristo sôch a tristo okien. Vedel, kde sú praskliny a kde zateká. Vedel, kedy sa cíti dobre a kedy trpí bolesťami. Bazilika, ak prehovorila, šepkala do ucha práve Niccolòvi Morettimu.
V Bazilike svätého Petra sa každý smrteľník cíti menší a Moretti v sivom kabátiku, kráčajúci k pápežskému oltáru, veľmi pripomínal náprstok, čo náhle ožil. Pred kaplnkou Confessio si kľakol a zdvihol hlavu. Takmer tridsať metrov nad ním sa vypínal majestátny baldachýn na štyroch krútených stĺpoch z bronzu a zlata. V to ráno ho však čiastočne zakrývalo hliníkové lešenie. Berniniho majstrovské dielo zdobené postavami, vetvičkami olivovníka a vavrínu totiž priťahovalo prach a dym ako magnet. Každý rok, týždeň pred začiatkom štyridsaťdňového veľkonočného pôstu, Moretti a jeho muži podrobili vzácne dielo dôkladnej očiste. Vatikán bol odjakživa mestom rituálov a čistenie baldachýnu nebolo nijakou výnimkou. Podľa nemenného rituálu Moretti vyšiel na lešenie vždy ako prvý. Iba hŕstka ľudí mala možnosť pokochať sa pohľadom z vrcholu baldachýnu a Niccolò Moretti ako šéf sampietrini považoval za privilégium, že ho uvidí prvý.
Najprv vyšiel hore k vrcholu predného stĺpa a potom s pomocou bezpečnostného lana štvornožky pokračoval vyššie. Na samom vrchole baldachýnu trónila na štyroch rebrách zemeguľa korunovaná krížom. Tam sa nachádzal najposvätnejší bod pre rímskokatolícku cirkev, zvislá os vedúca z presného stredu kupoly až do hrobky svätého Petra. Znázorňovala základnú myšlienku vzniku cirkvi. Ty si Peter, skala, a na tejto skale postavím svoju Cirkev. A keď prvé nesmelé lúče denného svetla rozžiarili vnútrajšok baziliky, verný služobník pápežov Moretti priam cítil dotyk Božieho prsta na pleci.
Potom, ako vždy, prestal vnímať čas. Neskôr, keď ho vypočúvala vatikánska polícia, nevedel si spomenúť, koľko času strávil hore na baldachýne, predtým ako zbadal čosi na dlážke. Z tridsaťmetrovej výšky sa mu zdalo, že je to vták so zlomeným krídlom. Predpokladal, že to bude niečo celkom nevinné, plachta, ktorú tam zabudol iný sampietrino, či šatka, čo spadla nejakej turistke. Stále tu čosi nechávajú, pomyslel si Moretti, aj veci, ktoré do kostola rozhodne nepatria.
Čaro chvíle pominulo, bolo treba zistiť, o čo ide, a tak sa Moretti opatrne začal spúšťať dolu. Čoskoro si však uvedomil, že tam neleží odhodená šatka ani plachta. Až keď prišiel bližšie, na mramorovej dlážke uvidel zaschnutú krv a neživé oči obrátené do kupoly ako oči všetkých štyristo sôch, o ktoré sa staral. „Bože na nebesiach,“ šepkal, keď sa náhlil k východu. „Zľutuj sa nad jej nešťastnou dušou.“

Verejnosť sa o udalostiach, ktoré nasledovali bezprostredne po objave Niccola Morettiho, nedozvedela veľa, lebo všetko prebehlo podľa vatikánskej tradície v úplnej tajnosti, s náznakom jezuitskej prefíkanosti. Nikto spoza múrov napríklad nevedel, že prvý, koho Moretti vyhľadal, bol rektor baziliky, kardinál pôvodom z nemeckého Kolína nad Rýnom so silne vyvinutým pudom sebazáchovy. Kardinál už toho zažil dosť, aby si uvedomil, že stojí pred problémom, preto incident neohlásil polícii, ale obrátil sa na skutočného strážcu zákona vo Vatikáne.
Niccolò Moretti sa o päť minút stal svedkom nezvyčajnej scény, keď osobný tajomník Jeho Svätosti pápeža Pavla VII. prehľadával vrecká mŕtvej ženy ležiacej na dlážke baziliky. Monsignor odtiaľ čosi vybral, a vzápätí zamieril do Apoštolského paláca. Kým prišiel do svojej kancelárie, mal už jasno v tom, ako bude konať. Usúdil, že treba začať dve vyšetrovania, jedno pre verejnosť a jedno vlastné. A ak má byť súkromné vyšetrovanie úspešné, musí ho zveriť diskrétnemu a dôveryhodnému človeku. Monsignor si vybral muža, ktorý sa mu veľmi podobal. Padlého anjela v čiernom. Hriešnika v meste svätcov.

2
PIAZZA DI SPAGNA, RÍM
Reštaurátor sa obliekol potme, potichu, aby nezobudil ženu. Pózou, hrivou gaštanových vlasov a širokými ústami mu pripomínala Modiglianiho Ležiaci akt. Položil vedľa nej nabitú pištoľ Beretta, potiahol za prikrývku, obnažil jej veľké, ťažké prsia, a majstrovské dielo bolo úplné.
Kdesi v diaľke sa ozval kostolný zvon. Z postele sa pomaly zdvihla teplá ruka a pritiahla si reštaurátora. Žena ho pobozkala, ako vždy, so zatvorenými očami. Vlasy jej voňali vanilkou a pery mali takmer nebadateľnú príchuť vína, ktoré pila včera večer v reštaurácii na Aventínskom pahorku.
Žena ho pustila, čosi nezrozumiteľne zamrmlala, a vzápätí znova zaspala. Reštaurátor ju nežne zakryl. Potom si strčil druhú Berettu za opasok vyblednutých džínsov a vykĺzol z bytu. Chodníky na Via Gregoriana sa v pološere trblietali ako čerstvo nalakovaný obraz. Reštaurátor nakrátko zastal vo dverách, predstierajúc, že čosi hľadá v mobile. Stačilo mu pár sekúnd, aby zbadal muža, ktorý ho pozoroval spoza volantu zaparkovanej Lancie. Priateľsky mu zakýval, čo bola v skutočnosti profesionálna urážka, a vykročil smerom ku Kostolu Trinità dei Monti.
Hore na Španielskych schodoch stará gattara sypala zvyšky jedla vychudnutým rímskym mačkám, čo sa jej tmolili pri nohách. Mala na sebe ošúchaný starý kabát a na hlave šatku a pohľadom sledovala reštaurátora, keď kráčal po námestí. Nebol vysoký – nanajvýš meter sedemdesiat – a mal štíhlu postavu trénovaného cyklistu. Podlhovastá tvár s úzkou bradou, výraznými lícnymi kosťami a dlhým nosom ako vytesaným z dreva. Najnápadnejšie na ňom boli oči neprirodzene zelenej farby; krátke tmavé vlasy mal na sluchách postriebrené. S takou tvárou mohol pochádzať z hocijakej krajiny a reštaurátor poznal dosť cudzích jazykov, aby to mohol využívať. Počas svojej dlhoročnej kariéry pracoval v Taliansku aj inde pod rôznymi pseudonymami a ako príslušník mnohých národov. Talianske bezpečnostné služby poznali jeho minulosť a snažili sa mu zabrániť vo vstupe do krajiny, no museli ustúpiť po tichej intervencii Svätej stolice. Z dôvodov, ktoré neboli nikdy zverejnené, reštaurátor navštívil Vatikán pred niekoľkými rokmi, keď naň zaútočili islamskí teroristi. V ten deň zahynulo vyše sedemsto ľudí vrátane štyroch kardinálov a ôsmich biskupov. Dokonca aj Svätý Otec utrpel ľahké zranenia. Mohol sa ocitnúť medzi mŕtvymi, keby nebolo reštaurátora, ktorý ho vlastným telom ochránil pred smrtiacou strelou a odniesol do bezpečia.
Taliani mali v súvislosti s návratom reštaurátora dve podmienky – bude žiť v ich krajine pod vlastným menom a strpí občasné sledovanie svojej osoby. Prvú prijal s istou úľavou, lebo po rokoch strávených na tajných bojových poliach sa chcel navždy zbaviť všetkých falošných totožností a viesť podľa možnosti normálny život. Druhá podmienka bola ťažšia. Úloha sledovať ho totiž zakaždým pripadla neskúseným začiatočníkom. Reštaurátora to sprvu urážalo, kým nepochopil, že sa na ňom učia techniky sledovania osôb v uliciach. A tak z čas na čas unikal, aby im to trochu skomplikoval, ale najlepšie triky si nechával v zálohe pre prípad, že by potreboval vykĺznuť Talianom zo siete.
Aj teraz, keď kráčal po tichej rímskej ulici, mal v pätách najmenej troch nádejných pracovníkov talianskej bezpečnostnej služby. Dnes im však nepripravil nijaké prekvapenia. Mieril na západ do historického centra mesta a jeho cesta sa ako vždy skončila pri Bráne svätej Anny, hlavnom vchode do Vatikánu. Keďže šlo o medzištátnu hranicu, sledujúci nemali inú možnosť ako zveriť reštaurátora do starostlivosti švajčiarskeho gardistu, ktorý mu iba letmo skontroloval doklady a pustil ho dnu.
Reštaurátor sa s nimi rozlúčil nadvihnutím šiltovky a pokračoval ďalej po Via Belvedere okolo maslovožltého Kostola svätej Anny, vatikánskej tlačiarne a ústredia Vatikánskej banky. Pri hlavnej pošte odbočil doprava, prešiel cez viaceré nádvoria a zastal pred neoznačenými dverami. Za nimi v neveľkej predsieni stála sklená búdka, v ktorej sedel vatikánsky policajt.
„Kde je kolega, ktorý tu slúži zvyčajne?“ spýtal sa po taliansky reštaurátor.
„Včera hralo Lazio s Milánom,“ odpovedal muž a rezignovane pokrčil plecami.
Vložil reštaurátorov preukaz do čítačky magnetických kariet a gestom mu naznačil, aby prešiel cez detektor kovov. Keď prístroj prenikavo zapípal, reštaurátor na mieste zastal a kývol hlavou na policajtov počítač. Na monitore, vedľa fotografie vážne sa tváriaceho reštaurátora, bola poznámka šéfa Vatikánskeho bezpečnostného úradu. Policajt si ju dva razy prečítal, aby mal istotu, že všetko správne pochopil, a potom pozrel do reštaurátorových smaragdovozelených očí. Čosi v jeho pokojnom výraze – dokonca aj náznak ironického úsmevu – spôsobilo, že policajt sa zachvel. Bez slova ukázal na ďalšie dvere a pozorne sledoval reštaurátora, ako do nich vchádza.
Tak je to pravda, pomyslel si policajt, klebety neklamali. Gabriel Allon, svetoznámy reštaurátor obrazov starých majstrov, izraelský špión a atentátnik vo výslužbe, záchranca Svätého Otca sa vrátil do Vatikánu. Policajt jediným stisnutím klávesu vymazal súbor na monitore. Potom sa prežehnal a prvý raz po mnohých rokoch odriekal modlitbu kajúcnika. Bola to zvláštna voľba, keďže nemal na svedomí nijaký hriech okrem zvedavosti. A tú mu Boh hádam odpustí. Koniec koncov, nestáva sa každý deň, že obyčajný vatikánsky policajt sa ocitne zoči-voči legende.

Vlastnosti knihy


Návrat na popis knihy >>>