3x Hercule Poirot

Úryvok

Smrť na Níle

1
„Linnet Ridgewayová!“
„To je ona!“ povedal pán Burnaby, majiteľ hostinca U troch korún.
Drgol do svojho spoločníka.
Obaja pootvorili ústa a civeli na ulicu okrúhlymi bukolickými očami.
Pred miestnou poštou zastal veľký červený Rolls Royce.
Vyskočilo z neho dievča, prostovlasé dievča v šatách, ktoré vyzerali (ale iba vyzerali) jednoducho. Dievča so zlatými vlasmi a s pravidelnými panovačnými črtami tváre, dievča s krásnou postavou, dievča, aké bolo zriedka vídať v Malton-under-Wode.
Rýchlymi energickými krokmi vošlo do budovy pošty.
„To je ona!“ zopakoval pán Burnaby. A pokračoval tlmeným úctivým hlasom: „Milionárka… Vrazí do Wode Hallu tisíce. Majú tam byť bazény, talianske záhrady, tanečná sála, polovicu kaštieľa majú zbúrať a prestavať.“
„Prinesie do mesta peniaze,“ povedal jeho priateľ. Bol to chudý muž ošumelého výzoru. Hovoril závistlivým, nežičlivým tónom.
Pán Burnaby prisvedčil. „Áno, je to veľká vec pre Malton-under-Wode. Veľká vec.“ Pán Burnaby bol zrejme spokojný. „Všetkých nás to riadne rozhýbe,“ dodal.
„Bude to troška iné ako za sira Georgea,“ povedal druhý.
„Nuž, toho priviedli na mizinu kone,“ usúdil pán Burnaby zhovievavo. „Nikdy nemal s nimi šťastie.“
„Koľko dostal za Wode Hall?“
„Vraj celých šesťdesiattisíc libier.“
Chudý muž zahvízdal.
Pán Burnaby víťazoslávne pokračoval: „A prestavba kaštieľa vraj bude stáť Linnet Ridgewayovú ďalších šesťdesiattisíc.“
„Hriešna suma!“ povedal chudý muž. „Odkiaľ má to dievča toľko peňazí?“
„Vraj z Ameriky. Jej matka bola jediná dcéra akéhosi milionárskeho magnáta. Príbeh ako z filmu, čo?“ Dievča vyšlo z pošty a nasadlo do auta.
Auto sa pohlo a chudý muž ho sledoval očami. Mrmlal si: „Nie je to s kostolným poriadkom, že je taká pekná. Peniaze a ešte aj krása – to je priveľa! Keď je dievča také bohaté, nemá právo byť ešte aj pekné. A ona je pekná… Má všetko. To nie je spravodlivé…“

Z rubriky SPRÁVY ZO SPOLOČNOSTI v novinách Daily Blague:
Medzi hosťami, čo večerali v reštaurácii Chez Ma Tante, všimol som si krásnu Linnet Ridgewayovú. Bola tam v spoločnosti urodzenej slečny Joanny Southwoodovej, lorda Windleshama a pána Tobyho Brycea. Slečna Ridgewayová, ako je všeobecne známe, je dcérou Melhuisha Ridgewaya, ktorý sa oženil s Annou Hartzovou. zdedila po svojom starom otcovi, Leopoldovi Hartzovi, obrovský majetok. pôvabná Linnet je najnovšou senzáciou mesta a povráva sa, že onedlho sa má ohlásiť zasnúbenie. Naozaj, lord Windlesham vyzeral veľmi zaľúbený!

Urodzená slečna Joanna Southwoodová zvolala: „Drahá Linnet, bude to tu úplne fantastické!“
Sedela v spálni Linnet Ridgewayovej vo Wode Halle. Z okna bol výhľad ponad záhrady do šírej krajiny s modrými tôňami lesov. „Dokonalé, však?“ povedala Linnet.
Opierala sa lakťami o podobločnicu. Tvár mala dychtivú, živú, dynamickú. Joanna Southwoodová vyzerala vedľa nej trochu bezfarebná – vysoká, chudá, dvadsaťsedemročná žena s dlhou prefíkanou tvárou a nápadne vytrhaným obočím. „Urobila si tu hodne za ten čas. Mala si tu veľa architektov?“
„Troch.“
„Akí sú to ľudia? Ešte nikdy som nevidela architekta.“
„Slušní. Občas trocha nepraktickí.“
„Drahá Linnet, ty to dáš raz-dva do poriadku! Si ten najpraktickejší tvor na svete!“
Joanna vzala z toaletného stolíka šnúru perál. „Sú zrejme pravé, však, Linnet?“
„Prirodzene.“
„Viem, že pre teba je to prirodzené, moja milá, ale pre iných nie. Väčšina žien nosí imitácie alebo bižutériu z obchodného domu! Sú neuveriteľne krásne. A iste fantasticky drahé!“
„Nezdajú sa ti trocha vulgárne?“
„Ale vôbec nie – sú nádherné. Koľko stáli?“
„Asi päťdesiattisíc.“
„Nebojíš sa, že ti ich niekto ukradne?“
„Nie, stále ich nosím – a okrem toho sú poistené.“
„Môžem si ich nechať do večera? Dožič mi ten vzrušujúci pocit.“
Linnet sa zasmiala. „Pravdaže, ak chceš.“
„Vieš, Linnet, ja ti naozaj závidím. Máš jednoducho všetko. Mladosť, nezávislosť, bohatstvo, krásu, dokonalé zdravie. Dokonca aj rozum! Kedy budeš mať dvadsaťjeden?“
„V júni. Na oslavu svojej plnoletosti usporiadam v Londýne veľký večierok.“
„A potom sa vydáš za Charlesa Windleshama? Naša klebetná novinárska háveď sa ide z toho zjašiť. A lord je do teba zaľúbený po uši.“
Linnet pokrčila plecami. „Neviem. Vlastne sa mi ešte vôbec nechce vydávať.“
„Drahá Linnet, máš svätú pravdu! Po svadbe to už nikdy nie je ono, čo?“
Zacengal telefón a Linnet šla k nemu.
„Áno?“
Odpovedal jej sluhov hlas. „Na linke je slečna de Bellefort. Mám ju prepojiť?“
„Slečna de Bellefort? Ale pravdaže, áno, hneď ju prepojte.“
V telefóne cvaklo a ozval sa vzrušený, mäkký, trocha zadychčaný hlas: „Haló, je tam slečna Ridgewayová? Linnet!“
„Jackie, moja drahá! Nepočula som o tebe celú večnosť!“
„Viem. Je to hrozné. Linnet, musím sa s tebou súrne zhovárať.“
„Počuj, nemôžeš prísť sem? Mám novú hračku. Chcem ti ju ukázať.“
„To chcem práve urobiť.“
„Tak sadni na vlak alebo do auta.“
„Dobre. Mám príšerne rozhegané dvojsedadlové auto. Kúpila som ho za pätnásť libier, občas chodí dobre. Ale má vrtochy. Ak neprídem do čaju, budeš vedieť, že si znova zatrucovalo. Do videnia, moja milá.“
Linnet položila slúchadlo. Vrátila sa k Joanne.
„To je moja dávna priateľka Jacqueline de Bellefort. Boli sme spolu v kláštore v Paríži. Mala v živote veľkú smolu. Jej otec bol francúzsky gróf, matka Američanka z Juhu. Otec opustil rodinu pre inú ženu a matka pri krachu na Wall Street prišla o všetky peniaze. Jackie ostala celkom bez prostriedkov. Neviem, ako žila posledné dva roky.“
Joanna si leštila krvavočervené nechty priateľkinou poduštičkou. Oprela sa v kresle a s hlavou nachýlenou nabok kriticky skúmala výsledok.
„Drahá Linnet,“ zatiahla, „nebude to trocha únavné? Ak moji priatelia vyjdú na mizinu, hneď ich opustím! Znie to bezcitne, ale neskôr sa tým vyvarujem mnohých nepríjemností. Vždy si chcú od teba požičať peniaze alebo si otvoria krajčírsku dielňu a musíš si od nich kupovať všelijaké príšerné šaty. Prípadne vyrábajú ručne maľované tienidlá na lampy alebo šály.“
„Takže keby som prišla o všetky peniaze, zajtra ma opustíš?“
„Pravdaže, moja milá. Nemôžeš povedať, že nie som k tebe úprimná! Mám rada len úspešných ľudí. A presvedčíš sa, že to platí takmer o každom – ibaže iní sa k tomu nepriznajú. Jednoducho povedia, že s Mary, Emily či Pamelou sa to už nedá vydržať! ,Odkedy ju postihlo to nešťastie, je taká zatrpknutá a čudná, chuderka.‘“
„Si cynická, Joanna.“
„Idem za korisťou ako každý.“
„Ja nejdem za korisťou!“
„Z pochopiteľných príčin! Nemusíš sa znižovať k špinavostiam, keď ti distingvovaní, prešedivení americkí advokáti vyplácajú každý štvrťrok obrovskú apanáž!“
„A mojej priateľke Jacqueline krivdíš,“ povedala Linnet. „Nechce zo mňa žmýkať peniaze. Chcela som jej pomôcť, ale nedovolila mi to. Je nesmierne hrdá.“
„A prečo sa tak súrne potrebuje s tebou zhovárať? Stavím sa, že niečo od teba chce! Len počkaj a uvidíš.“
„Zdala sa veľmi vzrušená,“ pripustila Linnet. „Vieš, Jackie je veľmi temperamentná a prchká. Raz pichla kohosi vreckovým nožíkom!“
„Nevrav!“
„Chlapca, ktorý dráždil psa. Jackie mu povedala, aby dal psovi pokoj. Neposlúchol. Pustila sa s ním do bitky, ale chlapec bol silnejší ako ona, nuž vytiahla vreckový nožík a vrazila ho doňho. Bola z toho aféra.“
„To verím. Nepríjemný prípad!“
Vstúpila Linnetina slúžka. Zamrmlala čosi na ospravedlnenie, vzala zo šatníka šaty a vyšla s nimi z izby.
„Čo je s Marie?“ spýtala sa Joanna. „Je uplakaná.“
„Chudera. Vieš, vravela som ti, že sa chcela vydať za mládenca, ktorý má zamestnanie v Egypte. Nevedela o ňom veľa, tak som si povedala, že zistím, čo je to za človeka. Vysvitlo, že už je ženatý – a má tri deti.“
„Ty máš určite fúru nepriateľov, Linnet.“
„Nepriateľov?“ Linnet sa na ňu prekvapene zadívala.
Joanna prikývla a vzala si cigaretu. „Nepriateľov, moja milá. Si deprimujúco energická… A máš desivý talent konať vždy správne.“
Linnet sa zasmiala. „Prosím ťa, nemám jediného nepriateľa na celom svete!“

Lord Windlesham sedel pod cédrom. Očami objímal pôvabné obrysy Wode Hallu. Nič nenarúšalo starosvetskú krásu kaštieľa; nové budovy a prístavky boli skryté za rohom. Na kaštieľ bol utešený pohľad, ako sa tak pokojne kúpal v jesennom slnku. Charles Windlesham sa naň díval, ale už nevidel Wode Hall. Namiesto neho v duchu videl impozantnejší alžbetínsky zámok, dlhý pás parku a trošku chmúrnejšie pozadie. Bolo to jeho vlastné rodinné sídlo, Charltonbury, a vpredu stála postava – dievčenská postava s lesklými zlatými vlasmi a dychtivou sebavedomou tvárou. Linnet ako pani Charltonbury!
Bol plný nádejí. Linnet síce jeho návrh odmietla, ale nebolo to definitívne odmietnutie. Skôr prosba o odklad. Nič to, môže si dovoliť chvíľu počkať.
Všetko vyzerá sľubne. Je pravda, že potrebuje vyženiť peniaze, ale nepotrebuje to až natoľko, aby musel potlačiť vlastné city. Ľúbi Linnet. Vzal by si ju za ženu, aj keby bola celkom bez groša, dal by jej prednosť pred hociktorým z najbohatších dievčat Anglicka. Lenže našťastie Linnet je jedno z najbohatších dievčat Anglicka…
V duchu sa pohrával s lákavými plánmi do budúcnosti. Kúpi si Roxdale, dá zreštaurovať západné krídlo, nemusí sa vzdávať poľovačiek v Škótsku.
Charles Windlesham na slnku sníval.

Boli štyri hodiny, keď sa ku kaštieľu priblížilo malé rozhegané dvojsedadlové autíčko. Zaškrípal štrk pod kolesami a auto zastalo. Vystúpilo z neho dievča – drobné štíhle stvorenie so záplavou tmavých vlasov. Dievčina vybehla hore schodíkmi a potiahla šnúru cengáča.
O niekoľko minút ju uviedli do dlhého vznešeného salónu a majordóm, ktorý vyzeral ako duchovný, ohlásil patričným trúchlivým tónom: „Slečna de Bellefort.“
„Linnet!“
„Jackie!“
Windlesham stál troška bokom a so sympatiou sa díval, ako sa to drobné temperamentné stvorenie rozbehlo s otvoreným náručím k Linnet.
„Lord Windlesham – slečna de Bellefort, moja najlepšia priateľka.“
Pekné dievčatko, pomyslel si, nie vyslovene pekné, ale rozhodne príťažlivé s tými tmavými kučeravými vlasmi a obrovskými očami. Zamrmlal niekoľko zdvorilých fráz a potom sa diskrétne vzdialil, aby sa priateľky mohli pozhovárať osamote.
Jacqueline sa vzrušene vrhla k Linnet – charakteristickým spôsobom, ktorý si Linnet dobre pamätala.
„Windlesham? Windlesham? Ten, o ktorom stále píšu noviny, že si ho máš vziať? Naozaj si ho vezmeš, Linnet? Naozaj?“
Linnet zamrmlala: „Možno.“
„Moja milá, som taká rada! Vyzerá sympaticky.“
„Prosím ťa, neber to ako hotovú vec – ešte som sa nerozhodla.“
„Prirodzene! Kráľovné si musia dobre rozvážiť, koho si vezmú za manžela!“
„Jackie, nebuď smiešna.“
„Ale ty si naozaj kráľovná, Linnet! Vždy si bola. Sa Majesté, la reine Linnette. Linnette la blonde! A ja – ja som kráľovnina dôverníčka! Najvernejšia dvorná dáma!“
„Hovoríš nezmysly, milá Jackie! Kde si bola celý čas? Jednoducho si zmizla. A vôbec mi nepíšeš.“
„Strašne nerada píšem listy. Kde som bola? Potĺkala som sa všelikade. V zamestnaniach, vieš? V príšerných zamestnaniach u príšerných žien.“
„Milá Jackie, chcela by som ti…“
„Venovať kráľovský dar? Aby som bola úprimná, Linnet, preto som aj tu. Nie, neprišla som si požičať peniaze. Také zlé to so mnou ešte nie je. Ale prišla som ťa poprosiť o jednu veľkú, velikánsku láskavosť!“
„Hovor.“
„Ak sa máš vydávať za lorda Windleshama, možno to pochopíš.“
Linnet sa na ňu nechápavo zadívala; potom sa jej tvár vyjasnila.
„Jackie, chceš povedať.“
„Áno, som zasnúbená!“
„Tak je to teda! Všimla som si, že celá žiariš. Pravda, ty žiariš vždy, ale teraz väčšmi ako kedykoľvek predtým.“
„A tak sa aj cítim.“
„Povedz mi niečo o ňom.“
„Volá sa Simon Doyle. Je vysoký, plecnatý, neuveriteľne prostý a chlapčenský, no úžasne zlatý! Ale je chudobný – nemá peniaze. Pochádza z takzvanej šľachty, ale schudobnenej, mladší syn a tak. Jeho rodičia pochádzajú z Devonshiru. Miluje vidiek a všetko vidiecke. A posledných päť rokov musel žiť v meste, vysedávať v dusnej kancelárii. Teraz prepúšťajú zamestnancov a Simon zostal bez miesta. Linnet, ja umriem, ak sa zaňho nebudem môcť vydať! Umriem! Umriem! Umriem.“
„Jackie, nebuď smiešna.“
„Umriem, vravím ti! Som doňho zbláznená. A on do mňa. Nemôžeme bez seba žiť.“
„Vidím, milá Jackie, že ťa to riadne chytilo!“
„Viem. Je to hrozné, čo? S láskou je to už tak; chytí ťa to a nemôžeš proti tomu nič robiť.“ Na chvíľu zmĺkla. Tmavé oči sa jej rozšírili, dostali tragický výraz. Zachvela sa. „Niekedy – niekedy ma to až desí! Simon a ja sme stvorení jeden pre druhého. Nikdy sa nezaľúbim do iného muža. A ty nám musíš pomôcť, Linnet. Počula som, že si kúpila toto sídlo, a dostala som nápad. Počuj, budeš predsa potrebovať nejakého pozemkového agenta – možno dvoch. Chcem, aby si prijala do zamestnania Simona.“
„Och!“ zarazila sa Linnet.
Jacqueline rýchlo pokračovala: „Má všetky tieto záležitosti v malíčku. Vie všetko o nehnuteľnostiach – o sídlach, ako je toto, sám vyrástol v podobnom. A vyzná sa aj v obchodných veciach. Ach, Linnet, však mu dáš zamestnanie, však? Ak ma máš rada. Keby sa neosvedčil, môžeš ho vyraziť. Ale on sa osvedčí. Potom budeme žiť spolu v malom domčeku a ja ťa budem často navštevovať a všetko bude božské, božské!“ Vstala. „Povedz, Linnet, že ho zamestnáš. Povedz. Krásna Linnet! Štíhla zlatá Linnet! Moja jediná, úžasná Linnet! Povedz, že ho zamestnáš!“
„Jackie…“
„Zamestnáš?“
Linnet vybuchla do smiechu.
„Smiešna Jackie! Doveď mi sem toho svojho mládenca, nech si ho obzriem, a pozhovárame sa o tom.“
Jackie sa vrhla k nej a nadšene ju vybozkávala.
„Drahá Linnet – si naozajstná kamarátka! Vedela som to. Nenechala by si ma v kaši – nikdy. Máš zlaté srdce. Zbohom.“
„Jackie, veď ostávaš na noc.“
„Ja? Nie, neostávam. Vraciam sa do Londýna. Zajtra zase prídem aj so Simonom a o všetkom sa dohodneme. Bude sa ti páčiť. Je naozaj strašne milý.“
„Ale nemôžeš počkať a dať si čaj?“
„Nie, nemôžem čakať, Linnet. Som priveľmi vzrušená. Musím sa vrátiť a oznámiť novinku Simonovi. Viem, som šialená, ale nemôžem za to. Dúfam, že manželstvo ma vylieči. V manželstve vraj každý vytriezvie.“
Obrátila sa k dverám, chvíľu postála, potom sa rozbehla naspäť, aby ešte raz objala priateľku.
„Najdrahšia Linnet – tebe sa nikto na svete nevyrovná.“

Monsieur Gaston Blondin, majiteľ vychytenej reštaurácie Chez Ma Tante, nebol človek, ktorý by preukazoval česť každému svojmu hosťovi. Boháči, krásavice, slávni či urodzení ľudia niekedy márne čakali, že ich monsieur Blondin vyznamená svojou pozornosťou. Len veľmi zriedka s pôvabnou blahosklonnosťou pozdravil hosťa, odprevadil ho k privilegovanému stolu a vymenil si s ním zopár vhodných, náležitých slov.
V ten večer monsieur Blondin poctil svojou kráľovskou priazňou tri osoby – istú vojvodkyňu, istého paira, povestného svojimi dostihovými koňmi, a malého smiešneho mužíčka s obrovskými čiernymi fúzmi, ktorého by náhodný pozorovateľ rozhodne nepokladal za okrasu elegantnej reštaurácie Chez Ma Tante.
No monsieur Blondin priam prekypoval voči nemu pozornosťami. Hoci čašníci za poslednú polhodinu vraveli hosťom, že niet ani jediného voľného stola, jeden sa zrazu záhadne objavil, a to na veľmi dobrom mieste. Monsieur Blondin s najväčšou úslužnosťou priviedol hosťa k nemu.
„Ale prirodzene, pre vás, monsieur Poirot, máme vždy stôl. Bol by som veľmi rád, keby ste nás poctili svojou návštevou častejšie.“
Hercule Poirot sa usmial pri spomienke na istý prípad, v ktorom hrala úlohu mŕtvola, čašník, monsieur Blondin a istá veľmi pôvabná dáma.
„Ste priveľmi láskavý, monsieur Blondin,“ povedal.
„Ste sám, monsieur Poirot?“
„Áno, som sám.“
„Výborne, Jules vám hneď zostaví malé menu a bude to báseň, úplná báseň! Ženy, aj tie najpôvabnejšie, majú jedinú chybu: odvádzajú pozornosť od jedla! Pochutíte si na večeri, monsieur Poirot, to vám sľubujem. A teraz víno.“
Nasledoval rozhovor o technických podrobnostiach večere. Jules, maître d’hôtel, asistoval.
Pred odchodom sa monsieur Blondin dôverne naklonil k Poirotovi a tlmeným hlasom sa spýtal: „Pracujete na nejakom ťažkom prípade?“
Poirot pokrútil hlavou.
„Žiaľ, stal sa zo mňa záhaľčivý človek,“ povedal smutne. „Svojho času som si niečo ušetril, takže mám dosť prostriedkov na to, aby som vychutnal slasť leňošenia.“
„Závidím vám.“
„Nie, nie, to by od vás nebolo múdre. Môžem vás ubezpečiť, že to nie je také veselé, ako sa zdá.“ Vzdychol. „Správne sa hovorí, že človek vynašiel prácu, aby nemusel myslieť.“
Monsieur Blondin rozhodil rukami.
„Ale čas sa dá tráviť všelijako! Môžete cestovať!“
„Áno, môžem cestovať. Už doteraz som precestoval pekný kus sveta. Túto zimu hádam navštívim Egypt. Podnebie je tam vraj ideálne. Človek unikne hmlám, šedivosti, monotónnosti ustavičného dažďa.“
„Ach, Egypt!“ vzdychol monsieur Blondin.
„Myslím, že sa ta dá dokonca cestovať vlakom a vyhnúť sa tak plavbe po mori.“
„Ach, more, neznášate ho?“
Hercule Poirot pokrútil hlavou a zľahka sa striasol.
„Ani ja,“ povedal monsieur Blondin s účasťou. „Zaujímavé, ako more pôsobí na žalúdok.“
„Ale iba na niektoré žalúdky! Sú ľudia, na ktorých kolísanie vôbec neúčinkuje. Dokonca sa im to páči!“
„Nespravodlivosť dobrého Pána Boha,“ vzdychol monsieur Blondin.
Smutne pokrútil hlavou a zaoberajúc sa ďalej touto bezbožnou myšlienkou, odišiel.
Diskrétni, obratní čašníci sa ticho pohybovali okolo stola. Doniesli hrianky Melba, maslo, vedierko s ľadom, všetko, čo patrí k prvotriednej večeri.
Černošský orchester sa zvíjal v extáze podivných nesúrodých zvukov. Londýn tancoval.
Hercule Poirot sa díval, ukladal si dojmy do svojej jasnej, usporiadanej mysle.
Aké unudené a unavené boli tváre väčšiny hostí! Ale daktorí z tamtých zavalitých mužov sa dobre zabávajú. zatiaľ čo tváre ich spoločníkov vyjadrujú trpezlivú rezignáciu. Tá tučná pani v červených šatách žiari. Tuční ľudia majú zrejme isté kompenzácie v živote. chuť užívať si, zmysel pre pôžitok, chýbajúci tým, čo si udržiavajú štíhlu líniu.
Hodne mladých – niektorí sa tvária neprítomne, niektorí unudene, iní vyslovene nešťastne. Je absurdné hovoriť o šťastnej mladosti – v mladosti je človek najzraniteľnejší!
Oči mu zmäkli pri pohľade na jednu dvojicu. Veľmi pekný pár – vysoký plecnatý mládenec a štíhle krehké dievča. Dve telá, ktoré sa pohybovali v dokonalom rytme šťastia. Šťastia na tom mieste, o tej hodine, šťastia zo vzájomnej blízkosti.
Tanec sa náhle skončil. Ruky zatlieskali, potom tanec pokračoval. Po druhom prídavku sa pár vrátil k stolu vedľa Poirota. Dievča bolo zrumenené, rozosmiate. Keď si sadlo, Poirot mohol pozorovať jej smejúcu sa tvár, obrátenú k spoločníkovi.
V jej očiach bolo okrem smiechu ešte čosi iné. Hercule Poirot pochybovačne pokrútil hlavou.
,Priveľmi na ňom visí, tá malá,‘ povedal si v duchu. ,To je nebezpečné. Veru nebezpečné!‘
A potom Poirotovo ucho zachytilo slovo Egypt.
Hlasy dvojice zaznievali k nemu jasne – mladý, svieži, výbojný hlas dievčaťa s troška cudzo znejúcim „r“ a mládencov príjemný, hlboký, kultivovaný anglický hlas.
„Nerobím si vzdušné zámky, Simon. Vravím ti, Linnet nás nesklame!“
„Možno ja sklamem ju!“
„Nezmysel – tá práca je pre teba ako stvorená.“
„To si myslím aj ja. Nepochybujem o tom, že ju zvládnem. A chcem sa osvedčiť – kvôli tebe.“
Dievča sa ticho zasmialo, v jej smiechu znelo šťastie.
„Počkáme tri mesiace, kým nebude isté, že sa udržíš v zamestnaní – a potom.“
„Potom ťa zahrniem svojimi pozemskými statkami – to je to hlavné, pravda?“
„A ako vravím, potom pôjdeme na svadobnú cestu do Egypta. Nech to stojí, čo to stojí! Celý život som chcela ísť do Egypta. Níl, pyramídy, piesok.“
Mládenec povedal trocha zastretým hlasom: „Uvidíme to všetko spolu, Jackie… spolu. Nebude to krásne?“
„Ktovie. Bude to pre teba také krásne ako pre mňa? Naozaj ti na mne záleží – tak ako mne na tebe?“
V hlase jej nečakane zaznel ostrý tón a oči sa jej rozšírili – akoby strachom.
Vzápätí prišla mládencova rázna odpoveď: „Nebuď smiešna, Jackie.“
Ale dievča zopakovalo: „Ktovie…“
Potom pokrčilo plecami.
„Poďme tancovať.“
Hercule Poirot si zamrmlal: „Jeden miluje a druhý sa dáva milovať. Veru, ktovie.“

Joanna Southwoodová povedala: „A čo ak to bude nejaký neokrôchanec?“
Linnet pokrútila hlavou. „Nie, dôverujem Jacquelininmu vkusu.“
Joanna zamrmlala: „V láske vkus neplatí.“
Linnet netrpezlivo potriasla hlavou. Potom zmenila tému.
„Musím sa ísť pozhovárať s pánom Pierceom o tých plánoch.“
„Plánoch?“
„Áno, ide o tie strašné nehygienické staré baraky neďaleko kaštieľa. Dám ich zbúrať a ľudí vysťahovať.“
„Veľmi hygienická a verejnoprospešná myšlienka, drahá Linnet!“
„Museli by aj tak odísť. Z tých barakov vidieť na môj nový bazén.“
„Ľudia, čo v nich bývajú, odchádzajú radi?“
„Väčšina je spokojná. Jeden či dvaja sa správajú dosť hlúpo – sú s nimi mrzutosti. Zdá sa, že si neuvedomujú, ako sa im zlepšia podmienky.“
„Ale ty na ich mienku nedáš, ako ťa poznám.“
„Milá Joanna, veď budú mať z toho len prospech.“
„Áno, moja, určite. Nanútený prospech.“
Linnet sa zamračila. Joanna sa zasmiala.
„Si tyran, priznaj sa. Dobročinný tyran, ak chceš.“
„Vôbec nie som tyran.“
„Len chceš vždy presadiť svoje!“
„Ani nie.“
„Linnet Ridgewayová, môžeš mi pozrieť do očí a uviesť čo len jediný prípad, keď si nepresadila presne to, čo si chcela?“
„Kopu prípadov!“
„Áno, kopu prípadov – a ani jeden konkrétny. Nemôžeš si jednoducho spomenúť ani na jeden, čo ako by si sa usilovala! Triumfálna cesta Linnet Ridgewayovej v zlatom voze.“
Linnet povedala ostro: „Myslíš, že som sebecká?“
„Nie – iba neodolateľná. Kombinovaný účinok peňazí a šarmu. Všetko sa pred tebou skláňa. Čo si nemôžeš kúpiť za peniaze, to si kúpiš úsmevom. Výsledok: Linnet Ridgewayová, dievča, ktoré má všetko.“
„Nebuď smiešna, Joanna.“
„Povedz, nemáš všetko?“
„Tuším mám. Je to nechutné, čo?“
„Veru nechutné, moja milá! Po čase sa z teba možno stane príšerne unudená, blazeovaná dáma. Ale zatiaľ pokojne vychutnávaj svoju triumfálnu cestu v zlatom voze. Ibaže neviem, naozaj neviem, čo sa stane, keď budeš chcieť prejsť ulicou, kde bude tabuľka ,Prechod zakázaný‘.“
„Netáraj hlúposti, Joanna.“ Pripojil sa k nim lord Windlesham a Linnet ho oslovila: „Joanna mi hovorí samé nepríjemné veci.“
„Bledá závisť, moja, bledá závisť,“ povedala Joanna a vstala.
Neospravedlnila sa, že ich opúšťa. Zachytila lesk Windleshamových očí.
Chvíľu mlčal. Potom šiel priamo na vec: „Už si sa rozhodla, Linnet?“
Linnet pomaly preriekla: „Som k tebe zlá? Ak sa neviem rozhodnúť, mala by som povedať nie.“
„Nehovor to. Máš čas – toľko času, koľko chceš. Ale myslím, že by sme mohli byť spolu šťastní.“
„Vieš,“ pokračovala Linnet odprosujúcim, takmer detským tónom, „veľmi ma baví – toto všetko.“ Ukázala rukou. „Chcela som z Wode Hallu urobiť ideálne vidiecke sídlo podľa svojich predstáv a myslím, že sa mi to podarilo, nie?“
„Je veľkolepé. Dokonale zariadené. Si veľmi múdra, Linnet.“
Chvíľu mlčal, potom pokračoval: „Ale páči sa ti aj Charltonbury, nie? Pravda, potrebuje modernizáciu a tak ďalej, ale ty už budeš vedieť, ako na to. Bude ťa to baviť.“
„Ale pravdaže, Charltonbury je očarujúce.“ Povedala to s úprimným nadšením, ale pritom ju kdesi vnútri náhle zamrazilo. Zaznel akýsi cudzí rušivý tón, ktorý jej nedovoľoval plne sa tešiť zo života. Zatiaľ ten pocit nerozoznala, ale neskôr, keď Windlesham odišiel do domu, pokúsila sa odhaliť príčiny svojej nespokojnosti.
Charltonbury – áno, to bolo ono – nepríjemne sa jej dotkla zmienka o Charltonbury. Ale prečo? Charltonbury bolo slávne sídlo. Windleshamovi predkovia ho vlastnili od alžbetínskych čias. Keby sa stala paňou Charltonbury, jej postavenie v spoločnosti by bolo neotrasiteľné. Windlesham patril medzi najlepšie partie v Anglicku.
Prirodzene, lord Windlesham nemohol brať Wode Hall vážne. S Charltonbury sa jej sídlo nedalo vôbec porovnať.
Áno, ale Wode bol jej! Videla ho, kúpila, prebudovala, nanovo zariadila, vložila doň veľa peňazí. Bol jej majetkom – jej kráľovstvom!
Ale to by v istom zmysle stratilo význam, keby sa vydala za Windleshama. Čo by robili s dvoma vidieckymi sídlami? A keby sa mali jedného vzdať, bol by to, prirodzene, Wode Hall.
Ona, Linnet Ridgewayová, by už neexistovala. Stala by sa grófkou Windleshamovou, ktorá by sídlu Charltonbury a jeho pánovi priniesla krásne veno. Nebola by už sama kráľovnou, iba kráľovou manželkou.
Som smiešna, povedala si Linnet.
Ale bolo naozaj zvláštne, ako sa jej nechcelo rozlúčiť s Wode.
A neznepokojovalo ju ešte niečo?
Jacquelinin čudne zastretý hlas, keď vravela: „Umriem, ak sa zaňho nevydám! Umriem. Umriem.“
Hovorila to s takým presvedčením, tak vážne. Cítila Linnet čosi podobné k Windleshamovi? Rozhodne nie. Možno nebola schopná takých citov voči nikomu. Musí to byť úžasné – taký pocit.
Otvoreným oknom začula motor auta.
Linnet sa netrpezlivo mykla. To je zrejme Jackie a ten jej mládenec. Mala by ich ísť privítať.
Stála v otvorených dverách, keď Jacqueline a Simon Doyle vystúpili z auta.
„Linnet!“ Jackie pribehla k nej. „To je Simon. Simon, to je Linnet. Najúžasnejšia bytosť na svete!“
Linnet videla vysokého, plecnatého mládenca s tmavomodrými očami a hustými, kučeravými hnedými vlasmi, s hranatou bradou a s milým chlapčenským úsmevom.
Podala mu ruku. Ruka, ktorá jej ju stisla, bola pevná a teplá. Páčilo sa jej, ako na ňu pozrel – s úprimným, naivným obdivom.
Jackie mu povedala, že je skvelá, a on si naozaj myslí, že je skvelá.
Telom jej prebehol hrejivý, sladký, opojný pocit.
„Je to veľmi milé!“ povedala. „Poďte ďalej, Simon, nech privítam svojho nového pozemkového agenta, ako sa patrí.“
A keď sa obrátila, aby ich zaviedla do domu, pomyslela si: ,Som taká šťastná – taká šťastná. Páči sa mi ten Jackin mládenec. Neobyčajne.‘
A potom s náhlou bolesťou: ,Šťastná Jackie.‘

Tim Allerton sa oprel v hojdacej stoličke, zahľadel sa na more a zívol. Hodil úkosom rýchly pohľad na matku.
Pani Allertonová bola asi päťdesiatročná pekná bielovlasá dáma. Zakaždým, keď pozrela na syna, prísne stiahla pery, ale to len preto, aby zamaskovala svoju veľkú lásku k nemu. Ešte aj úplne cudzí ľudia sa zriedka dali oklamať týmto jej fígľom a Tim ho už poznal dokonale.
„Naozaj sa ti páči na Malorke, mama?“ opýtal sa.
„Nuž,“ odpovedala pani Allertonová, „je tu lacno.“
„A zima.“ Tim sa zľahka striasol.
Bol to vysoký, chudý, tmavovlasý mládenec s trocha priúzkym hrudníkom. Mal veľmi sympatické ústa, smutné oči, slabošskú bradu a ruky s dlhými jemnými prstami.
Pred rokmi mu hrozilo, že dostane suchoty, a nikdy sa nemohol pochváliť silnou telesnou konštrukciou. Všeobecne sa predpokladalo, že „píše“, ale jeho priatelia vedeli, že akékoľvek otázky týkajúce sa jeho literárnej práce sú mu veľmi nepríjemné.
„Na čo myslíš, Tim?“
Pani Allertonová bola v strehu. V ligotavých tmavohnedých očiach sa jej zračilo podozrenie.
Tim Allerton sa na ňu uškrnul. „Myslel som na Egypt.“
„Na Egypt?“
Hlas pani Allertonovej znel pochybovačne.
„Teplé podnebie, mamička. Zlaté piesočnaté pláže. Níl. Rád by som sa prešiel popri Níle. Ty nie?“
„Ba áno, veľmi rada.“ Do hlasu jej vkĺzol suchý tón. „Ale Egypt je drahý, môj milý. Nie je to nič pre ľudí, čo musia rátať s každým penny.“
Tim sa zasmial. Vstal, pretiahol sa. Zrazu bol čulý a energický. Hlas mu znel vzrušene.
„Cestovné výdavky hradím ja. Áno, mamička. Malá špekulácia na burze. S veľmi uspokojivým výsledkom. Dozvedel som sa to dnes ráno.“
„Dnes ráno?“ povedala ostro pani Allertonová. „Dnes si predsa dostal iba jeden list, a ten bol.“ Zasekla sa a zahryzla si do pery.
Tim sa chvíľu rozhodoval, či to má brať s humorom, alebo s nevôľou. Humor zvíťazil.
„A ten bol od Joanny,“ dopovedal pokojne. „Celkom správne, mama. Ty si hotový detektív v sukniach! Slávny Hercule Poirot by si mal dať pozor na svoje vavríny, ak ty budeš nablízku!“
Pani Allertonová vyzerala troška namrzená. „Náhodou som si všimla rukopis.“
„A zistila si, že list nie je od môjho makléra? Celkom správne. Mimochodom, od neho som dostal správu včera. Chudera Joanna má naozaj nápadné písmo – rozlieza sa po celej obálke ako opitý pavúk.“
„Čo píše Joanna? Čo má nové?“
Pani Allertonová sa usilovala hovoriť nezaujatým, ľahostajným tónom. Priateľstvo medzi jej synom a jeho sesternicou z druhého kolena Joannou Southwoodovou ju vždy dráždilo. Niežeby medzi nimi, ako to v duchu nazývala, „niečo bolo“. Tým si bola celkom istá. Tim nikdy neprejavoval voči Joanne sentimentálne city, ani ona voči nemu. Ich vzájomné sympatie boli podľa všetkého založené na klebetách a veľkom množstve spoločných priateľov a známych.
Obaja mali radi ľudí a radi sa o nich zhovárali. Joanna mala vtipný, hoci dosť zlomyseľný jazyk.
Pani Allertonová bola vždy nesvoja, keď sa stretla s Joannou alebo keď od nej prišli listy, ale nebolo to zo strachu, že by sa Tim mohol do Joanny zaľúbiť.
Bol to iný, ťažko definovateľný pocit – možno tajná žiarlivosť na Tima, ktorý mal vždy nefalšovanú radosť z Joanninej spoločnosti. On a jeho matka boli takí dokonalí spoločníci, že pohľad na Tima, ako sa pozorne a so záujmom venuje inej žene, pani Allertonovú vždy zamrzel. Domnievala sa, že jej prítomnosť akoby kládla bariéru medzi týchto dvoch príslušníkov mladšej generácie. Často ich zastihla v živom rozhovore, no len čo sa k nim pridala, zmĺkli a zhovárali sa s ňou dosť nasilu a akoby len z povinnosti. Nie, pani Allertonová nemala rada Joannu Southwoodovú. Pokladala ju za neúprimnú, afektovanú a v podstate povrchnú. Len s veľkou námahou sa zdržiavala, aby jej to nepovedala rovno do očí.
Na jej otázku Tim vytiahol z vrecka list a prezrel si ho. Všimla si, že to bol dosť dlhý list.
„Nič zvláštne,“ povedal. „Devenishovci sa rozvádzajú. Starého Montyho predvolali na políciu, lebo opitý šoféroval. Windlesham odcestoval do Kanady. Bol to preňho ťažký úder, keď ho Linnet Ridgewayová odmietla. Vraj sa ide vydávať za toho svojho pozemkového agenta.“
„Čudné! Musí to byť hrozný človek.“
„Nie, nie, vôbec nie. Pochádza z devonshirských Doylovcov. Peniaze, pochopiteľne, nemá – a bol zasnúbený s Linnetinou najlepšou priateľkou. Milá Linnet to trošku prehnala.“
„Myslím, že to vôbec nie je pekné,“ povedala pani Allertonová rozhorčene.
Tim hodil na ňu rýchly, nežný pohľad.
„Viem, mamička. Nepáči sa ti, keď dievča preberie muža inej žene a podobne.“
„Za mojich čias sa to nestávalo,“ povedala pani Allertonová. „A chvalabohu! Dnes si mladí ľudia myslia, že môžu robiť, čo sa im zapáči.“
Tim sa usmial. „Nemyslia si to. Oni to aj robia. Pozri na Linnet Ridgewayovú!“
„Nuž, ja si myslím, že je to hrozné!“
Tim na ňu žmurkol. „Netráp sa, ty moja milá staromódna duša! Možno s tebou súhlasím. Ja som ešte nikomu neprebral ženu ani snúbenicu.“
„Verím, že by si niečo také nikdy neurobil,“ povedala pani Allertonová. A dodala s presvedčením: „Vychovala som ťa, ako sa patrí.“
„Je to teda tvoja zásluha, nie moja.“
Prekáravo sa na ňu usmial, poskladal list a odložil ho. Pani Allertonovej sa mihlo hlavou: ,Väčšinu listov mi ukáže. Z Joanniných mi prečíta len útržky.‘