Autor:

Agatha Christie

Odporúčaná cena:

9,95 €

Výroba: 2016

Počet strán: 184

Väzba: viazaná

Ďalšie podrobnosti
o knihe >>>

V kategórii 15, jún 2016 | V kategórii: Krimi | Vydal Slovenský spisovateľ

Karty na stole

Agatha Christie

Jedna z najoriginálnejších detektívok Agathy Christie z roku 1936 vychádza prvý raz v slovenčine. Pán Shaitana, výstredný zberateľ kuriozít a organizátor okázalých večierkov, pozve Hercula Poirota na bridžovú partiu, počas ktorej mu chce predstaviť vlastnú „zbierku“ vrahov. Okrem týchto štyroch mimoriadnych hostí, ktorí vraj v minulosti spáchali vraždu, sa u Shaitanu stretnú aj štyri detektívne esá: superintendent Battle zo Scotland Yardu, plukovník Race z tajnej služby, autorka detektívok Ariadne Oliverová a slávny detektív Hercule Poirot. Nevinná partia bridžu sa však rýchlo zmení na celkom inú hru…

Úryvok

Keď sa spoločnosť vrátila do salóna, už tam stál prichystaný bridžový stolík. Podávala sa káva.
„Kto hrá bridž?“ opýtal sa Shaitana. „Pani Lorrimerová, to viem naisto. A doktor Roberts. Hráte aj vy, slečna Meredithová?“
„Áno, ale nie som ktovieaká hráčka.“
„Výborne. A čo major Despard? Dobre. Vy štyria by ste si mohli zahrať tu.“
„Vďakabohu, že sa bude hrať bridž,“ poznamenala pani Lorrimerová smerom k Poirotovi. „Som jednou z najvášnivejších hráčok, aké kedy tento svet videl. Mám ho čoraz radšej! Dokonca odmietam pozvania na večeru, ak po nej nemá nasledovať bridž! Jednoducho by som zaspala. Hanbím sa za seba, ale nič s tým nenarobím.“
Preložili karty a rozdelili sa do dvojíc. Pani Lorrimerová mala hrať s Anne Meredithovou proti majorovi Despardovi a doktorovi Robertsovi.
„Ženy proti mužom,“ vyhlásila pani Lorrimerová, sadla si na miesto a začala miešať karty ako profesionálna kartárka. „Začneme s modrými kartami, partnerka? Hrám príkazne dva.“
„Musíte vyhrať!“ vykríkla pani Oliverová, v ktorej sa prebudilo feministické cítenie. „Ukážte mužom, že nemôže byť vždy všetko podľa ich predstáv.“
„Nemajú najmenšiu šancu,“ prehodil veselo doktor Roberts a začal miešať druhý balíček. „Rozdávate, pani Lorrimerová.“
Major Despard si pomaly sadol. Díval sa na Anne Meredithovú, akoby až teraz zistil, že je výnimočne pekná.
„Preložte karty, prosím,“ povedala netrpezlivo pani Lorrimerová. Major sa ospravedlnil a preložil balíček, ktorý mu podávala.
Pani Lorrimerová začala šikovne rozdávať.
„V druhej miestnosti je ďalší bridžový stolík,“ povedal Shaitana.
Podišiel k druhým dverám a zvyšní štyria ho nasledovali do neveľkej, pohodlne zariadenej fajčiarne, kde stál pripravený druhý bridžový stolík.
„Musíme sa dohodnúť, kto nebude hrať,“ poznamenal plukovník Race.
Shaitana pokrútil hlavou.
„Ja nehrám,“ vyhlásil. „Bridž nepatrí medzi moje obľúbené hry.“
Ostatní začali namietať, že teda nebudú hrať vôbec, no hostiteľ sa nedal prehovoriť, a tak si napokon sadli k stolíku. Poirot a pani Oliverová proti Battlovi s Raceom.
Shaitana ich chvíľu pozoroval. Keď videl, s akými kartami na ruke pani Oliverová licituje „dva bez tromfov“, na tvári sa mu zjavil mefistofelovský úsmev. Vzápätí sa nehlučne pobral do druhej miestnosti.
Všetci boli pohrúžení do hry a s vážnymi tvárami licitovali. „Jedno srdce.“ „Pas.“ „Tri trefy.“ „Tri piky.“ „Štyri kára.“ „Kontra.“ „Štyri srdcia.“
Shaitana ich chvíľu pozoroval a nenápadne sa usmieval.
Potom sa pobral na druhý koniec miestnosti a sadol si do veľkého kresla pri kozube. Sluha mu priniesol tácku s nápojmi a položil ju na príručný stolík. Mihotavé plamienky sa odrážali od krištáľových zátok.
Shaitana mal talent pohrať sa s osvetlením a dnes sa mu podarilo vzbudiť dojem, že miestnosť osvetľuje iba oheň. Malá lampa s tienidlom po jeho boku mu poskytovala dosť svetla, ak by sa náhodou rozhodol, že si bude čítať. Tlmené osvetlenie vzbudzovalo v miestnosti pokojnú atmosféru. O čosi silnejšie svetlo svietilo nad bridžovým stolíkom, odkiaľ sa ozývali monotónne hlasy hráčov.
„Jeden bez tromfov“ – jasne a rozhodne – pani Lorrimerová.
„Tri srdcia“ – s agresívnym podtónom v hlase – doktor Roberts.
„Pas“ – tichým hlasom – Anne Meredithová.
Pred Despardovou reakciou vždy nastala krátka prestávka. Nie preto, lebo by mu to pomaly myslelo. Jednoducho si chcel byť istý, skôr ako prehovorí.
„Štyri srdcia.“
„Kontra.“
Na Shaitanovej tvári osvetlenej mihotavými plamienkami sa zjavil úsmev.
Potom nepatrne zažmurkal…
Na svojom večierku sa dobre zabával.

„Päť kár. Vyhrali sme hru aj celý rober,“ vyhlásil plukovník Race. „Dobrá práca, partner,“ pochválil Poirota. „Neveril som, že to zvládnete. Ešte šťastie, že nevyniesli piky.“
„Podľa mňa by nám to veľmi nepomohlo,“ ozval sa superintendent Battle, človek veľmi veľkomyseľný.
Licitoval piky. Jeho partnerka pani Oliverová síce mala piku, no „čosi jej našepkávalo“, že by mala vyniesť tref – s katastrofálnymi dôsledkami.
Plukovník Race pozrel na hodinky.
„Dvanásť desať. Dáme si ešte jednu partiu?“
„Ospravedlňujem sa,“ povedal superintendent Battle, „no som zvyknutý chodiť skoro spať.“
„Aj ja,“ pridal sa HerculePoirot.
„Tak to radšej všetko spočítajme,“ navrhol Race.
Muži v ten večer vyhrali päť roberov a dosiahli zdrvujúce víťazstvo. Pani Oliverová prehrala tri libry a sedem šilingov. Najväčším víťazom bol plukovník Race.
Hoci bola pani Oliverová príšerná hráčka bridžu, aspoň vedela prehrávať a ochotne zaplatila.
„Dnes sa mi vôbec nedarilo,“ posťažovala sa. „Občas to tak chodí. Včera som mala na ruke úžasné karty. Trikrát za sebou stopäťdesiat honérov.“
Vstala, načiahla sa po vyšívanú večernú kabelku, no skôr ako si stihla znova odhrnúť ofinu z čela, zarazila sa.
„Náš hostiteľ je zrejme vo vedľajšej miestnosti,“ povedala.
Prešla cez spojovacie dvere a zvyšní traja za ňou.
Shaitana sedel v kresle pri ohni a hráči boli pohrúžení do hry.
„Kontra na päť trefov,“ predniesla pokojným jasným hlasom pani Lorrimerová.
„Päť bez tromfov.“
„Kontra na päť bez tromfov.“
Pani Oliverová podišla k bridžovému stolíku. Zdalo sa, že to bude napínavá hra.
Superintendent Battle ju nasledoval.
Plukovník Race sa pobral k Shaitanovi a Poirot za ním.
„Pomaly pôjdem,“ prihovoril sa hostiteľovi Race.
Shaitana neodpovedal. Hlava mu klesla na prsia. Zdalo sa, že spí. Race pobavene pozrel na Poirota a podišiel ešte bližšie. Zrazu tlmene skríkol a predklonil sa. Detektív bol v okamihu pri ňom a hľadel na to, na čo ukazoval plukovník – na čosi, čo mohlo byť príšerne prezdobenou gombičkou na košeli, ibaže nebolo…
Poirot sa sklonil, nadvihol Shaitanovi ruku a pustil ju. Zachytil spýtavý Raceov pohľad a prikývol. Druhý muž zvýšil hlas.
„Počkajte chvíľu, superintendent Battle.“
Superintendent vykročil k nim. Pani Oliverová ďalej sledovala hru s kontrovaným záväzkom päť bez tromfov.
Battle sa síce tváril nechápavo, no v skutočnosti mu to myslelo rýchlo. Zdvihol obočie a podišiel k nim. „Stalo sa niečo?“ opýtal sa ticho.
Plukovník Race prikývol a ukázal na nehybnú postavu v kresle.
Superintendent sa nad ňu sklonil a detektív sa zamyslene zadíval na Shaitanovu tvár. Teraz vyzeral hlúpo: mal pootvorené ústa a chýbal mu diabolský výraz…
HerculePoirot pokrútil hlavou.
Battle sa vystrel. Bez jediného dotyku preskúmal to, čo vyzeralo ako ozdobná gombička na hostiteľovej košeli. Nebola to gombička. Zdvihol ochabnutú ruku a nechal ju spadnúť.
Teraz stál vystretý, nezúčastnený, schopný, disciplinovaný – pripravený ujať sa situácie.
„Venujte mi chvíľu pozornosť, prosím,“ povedal zvýšeným hlasom.
Prehovoril formálnym tónom, ktorý sa natoľko líšil od jeho normálneho prejavu, že sa k nemu od bridžového stolíka obrátili všetky hlavy. Anne Meredithová znehybnela s rukou nad pikovým esom v liste tichého hráča.
„S ľútosťou vám oznamujem,“ povedal Battle, „že náš hostiteľ je mŕtvy.“
Pani Lorrimerová a doktor Roberts vyskočili na nohy.
Despard vytreštil oči a zamračil sa. Slečna Meredithová tlmene zhíkla.
„Ste si istý, chlape?“
V doktorovi Robertsovi sa prebudil profesionál a rýchlo vykročil na druhý koniec miestnosti, akoby chcel dať najavo, že v takejto situácii treba lekára.
Superintendent Battle mu akoby náhodou zastal cestu.
„Okamih, doktor Roberts. Mohli by ste mi najskôr povedať, kto dnes večer vošiel do tejto miestnosti a kto z nej odišiel?“
Lekár naňho vyvalil oči.
„Kto vošiel a odišiel? Nerozumiem vám. Nikto.“
Superintendent preniesol pohľad na ostatných.
„Je to tak, pani Lorrimerová?“
„Áno, je.“
„Nebol tu komorník ani nikto zo sluhov?“
„Nie. Keď sme si sadali k bridžu, komorník priniesol tácku. Odvtedy sa neukázal.“
Battle pozrel na Desparda.
Major prikývol.
„Áno – áno, je to tak,“ prisvedčila bez dychu Anne.
„O čo ide, chlape?“ vyhŕkol netrpezlivo Roberts. „Dovoľte mi ho prezrieť. Možno len odpadol.“
„Neodpadol. Mrzí ma to, ale nikto sa ho ani nedotkne, kým nepríde policajný lekár. Dámy a páni, pána Shaitanu zavraždili.“
„Zavraždili?“ zhrozene vyhŕkla Anne, akoby tomu nemohla uveriť.
Despard sa tváril zarazene.
„Zavraždený?“ zopakovala ostro pani Lorrimerová.
„Bože dobrý!“ hlesol doktor Roberts.
Superintendent pokýval hlavou. Vyzeral trocha ako čínsky porcelánový mandarín. Tváril sa bezvýrazne.
„Niekto ho bodol,“ vysvetlil. „Preto zomrel. Niekto ho bodol,“ zopakoval. „Kto z vás odišiel v priebehu večera od bridžového stolíka?“ vychrlil vzápätí.
Všimol si, že všetci štyria zaváhali. Na zvraštených tvárach videl strach, pochopenie, rozhorčenie, zdesenie, hrôzu, ale nič, čo by mu pomohlo.
„No?“
Zavládlo ticho. Major Despard, ktorý sa medzitým zdvihol zo stoličky a teraz stál ako vojak na prehliadke, obrátil úzku inteligentnú tvár k Battlovi a ticho povedal: „Myslím, že každý z nás počas večera vstal od bridžového stolíka: buď šiel po nápoje, alebo priložiť do ohňa. Ja som urobil oboje. Keď som šiel k ohňu, Shaitana spal v kresle.“
„Spal?“
„Áno, domnieval som sa, že spí.“
„Možno naozaj spal,“ podotkol Battle. „Alebo už bol mŕtvy. Tým sa budeme zaoberať o chvíľu. Rád by som vás požiadal, aby ste sa odobrali do vedľajšej miestnosti.“ Obrátil sa k nehybnej postave po svojom boku. „Plukovník Race, budete taký láskavý a pôjdete s nimi?“
Race stroho prikývol.
„Pravdaže, superintendent.“
Štyria bridžoví hráči pomaly vošli do dverí.
Pani Oliverová si sadla na stoličku na druhom konci miestnosti a začala ticho vzlykať.
Battle vzal do ruky telefónne slúchadlo a chvíľu sa s niekým zhováral. „Miestna polícia hneď príde,“ oznámil. „Mám rozkaz prevziať tento prípad. Policajný lekár tu bude čo nevidieť. Ako dlho je podľa vás mŕtvy, monsieurPoirot? Ja by som povedal, že už vyše hodiny.“
„Súhlasím. Škoda, že to nevieme odhadnúť presnejšie. Nedá sa tvrdiť, že je mŕtvy presne hodinu, dvadsaťpäť minút a štyridsať sekúnd.“
Superintendent neprítomne prikývol.
„Sedel rovno pri ohni. To tiež trocha zaváži. Vyše hodiny, no nie viac ako dve a pol. Som si istý, že presne to isté povie aj náš lekár. No nikto nič nepočul ani nevidel. Neuveriteľné! Tomu sa hovorí zúfalý pokus! Mohol predsa vykríknuť.“
„Ale nevykríkol. Vrah mal veľké šťastie. Ako vravíte, monami, bol to veľmi zúfalý čin.“
„Máte nejakú predstavu, čo mohlo byť motívom, monsieurPoirot? Alebo aspoň tušenie?“
„Áno, o tom by som vám mohol niečo povedať. Nenaznačoval vám pán Shaitana, na aký večierok ste dnes prišli?“ opýtal sa pomaly detektív.
Superintendent Battle naňho zvedavo pozrel. „Nie, monsieurPoirot. Nepovedal mi vôbec nič. Prečo?“
Z diaľky k nim doľahlo zvonenie a klopanie na dvere.
„To sú naši ľudia,“ povedal Battle. „Pôjdem im otvoriť, a potom si vypočujeme, čo máte na srdci. Čaká nás rutinná práca.“
Poirot prikývol.
Superintendent vyšiel z miestnosti.
Pani Oliverová ešte vždy vzlykala.
HerculePoirot podišiel k bridžovému stolíku a prezrel si zápisové lístky s výsledkami, no ničoho sa ani nedotkol. Raz či dvakrát pokrútil hlavou.
„Hlupák! Ach, neskutočný hlupák!“ zamrmlal. „Prezliekať sa za diabla a snažiť sa vzbudzovať v druhých strach. Quelenfantillage!“
Dvere sa otvorili. Vošiel policajný lekár s taškou v ruke, za ním inšpektor, ktorý sa zhováral s Battlom, a napokon policajný fotograf. Na chodbe stál strážnik.
Rutinná práca pri vyšetrovaní zločinu sa začala.