Autor:

Alžbeta Hulová

Odporúčaná cena:

6,27 €

Výroba: 2011

Počet strán: 200

Väzba: viazaná

Ďalšie podrobnosti
o knihe >>>

V kategórii 01, mar 2011 | V kategórii: Romantika | Vydal Slovenský spisovateľ

Spoveď jedného dievčaťa

Alžbeta Hulová

Alžbeta Hulová je náš objav roka 2011. Toto mladé, ešte len šestnásťročné dievča má na písanie nesporný talent – dôkazom toho je jej prvý román Spoveď jedného dievčaťa, napísaný so suverénnosťou „ostrieľaného“ autora.

Život máva často aj tienisté stránky a šestnásťročná Nela Hazlingerová o tom vie svoje. Svojráznym – a dosť nerozumným – spôsobom sa pokúša vyrovnať so smrťou milovaného otca a neskôr i s nevlastným otcom-alkoholikom, vďaka ktorému je u nich domáce násilie takmer na dennom poriadku. Napriek všetkým ťažkostiam i stresu z nástupu do prvého ročníka na strednej škole sa však snaží žiť životom normálneho dospievajúceho dievčaťa s normálnymi problémami. Zmena k lepšiemu nastane, keď medzi novými spolužiakmi nájde spriaznenú dušu – záhadného Erika s krásnymi očami a trpkými spomienkami. Je to práve on, kto odhalí jej najväčšie tajomstvo…

Úryvok

Ráno som sa čo najrýchlejšie pratala z domu, aby som sa náhodou nestretla s ďalšími obyvateľmi. Ani na jedného som po včerajšku nemala náladu. Aj na Tiu som bola dosť naštvaná a jej pokusy o rozhovor stroskotali.
Autobus meškal. Keď sme vystúpili, obe sme sa rozbehli, nemuseli sme si nič vravieť. Ani jedna z nás nestála o to, aby ju triedna pred všetkými ponížila za neskorý príchod.
Mali sme šťastie. Červené a zadychčané sme vbehli do triedy pár sekúnd predtým, ako sa vo dverách mihol oranžovo-modrý záblesk. Kútikom oka som zbadala čiernu postavu v zadnej lavici a pousmiala som sa. Takže dnes prišiel načas.
„Dobré ráno, študenti,“ povedala učiteľka a postavila sa za katedru. Tá jej formálnosť mi príšerne prekážala.
„Ako som vám sľúbila, vypracovala som zasadací poriadok. Ticho!“ skríkla, lebo po tomto oznámení sa strhlo nespokojné mrmlanie. Najhlasnejšie bolo v chalanských laviciach.
„Ticho!“ zopakovala a potom z náprsného vrecka vybrala poskladaný papier. Rozložila ho a zvučným hlasom prečítala mená. „Kuzmányiová, Fabiánová,“ vyhlásila a šľachovitou rukou ukázala na prvú lavicu pred sebou. Tia si vzala zo zeme tašku, a keď prechádzala okolo mňa, obzerala som sa po triede, aby som zistila, kto je jej nová spolusediaca. Žiadne z dievčat, s ktorými sme sa včera zoznámili, sa nezdvíhalo, zato jedna z tých, čo sa s nami hádali o lavicu, tá menšia, s hrmotom vstala a odpochodovala pred tabuľu. Zarazene som na ňu zízala a potom mi zaplo – Fabiánová, to je tá baba s dvojfarebným účesom. Chúďa Tia. Vlastne, mala by som skôr ľutovať tú druhú. Mať Tiu za nepriateľku sa nevypláca.
Profesorka prečítala ďalšiu dvojicu mien – Nerádová, Kamenický – a tak som sa aj ja musela pobrať z miesta. Bez záujmu som sledovala, ako si do prázdnej lavice sadá vysoký chalan s hnedými, fakt veľmi kučeravými vlasmi, a vedľa neho Peťa, ktorá si v kuse poťahovala záhyby dlhej sukne, tentoraz jasnofialovej.
S Tiou sme si vymieňali namrzené pohľady. Nastal ruch, decká sa s fučaním a tichým nadávaním premiestňovali po triede. Trochu mi unikal zmysel toho všetkého. Zasadací poriadok som dosiaľ vnímala ako formu trestu, ale nikdy by mi nenapadlo, že sa dá využiť aj ako preventívne opatrenie. Aj tak sa ešte nepoznáme, tak načo je to dobré?
„A posledná lavica,“ prebral ma z driemot hlas, ktorý som pomaly, ale isto začínala nenávidieť, „Hazlingerová, Rusovský.“
Omráčene som zdvihla hlavu, keď som začula svoje meno. Bola som jediná, čo stála, ostatní sa už usadili a podaktorí na mňa zízali. Fajn. Prehodila som si tašku z jednej ruky do druhej a vtedy som zachytila čísi pohľad. Erik. Pozeral na mňa a tváril sa, akoby na niečo čakal.
„Hazlingerová! To si ty?“ opýtala sa ma triedna. Vzápätí mi doplo. Prečítala moje meno, mám si ísť sadnúť. K… nemu?! To hádam…
Očervenela som a vyhýbavo som čosi zamrmlala. Nohy sa mi rozbehli samy od seba. Zastali až v cieli, pri prázdnej stoličke. Zosypala som sa na ňu a prehodila vlasy cez plecia tak, aby mi z každej strany zakrývali tvár. Nech sa nemusím na nikoho pozerať. Taká trápnosť! A znova som sa do nepríjemnej situácie dostala len preto, lebo som si stavala vzdušné zámky, ako tomu vravela babka. Najradšej by som sa prepadla pod zem. Bohužiaľ, to teraz nepôjde. Musím sa snažiť byť nenápadná…
„Ahoj,“ ozvalo sa vedľa mňa. Rýchlo som sa otočila. Erik si podopieral hlavu lakťom a pozorne ma sledoval.
„Čau,“ odzdravila som ho a popritom som si ho prezerala.
Bol vysoký, to bolo vidieť, aj keď sedel. Dlhé nohy mal natiahnuté pred sebou. Výrazné lícne kosti sa mu vynímali na bielej pleti. Čierne strapaté vlasy mu padali do veľkých, hnedých očí s nepatrnými zlatými čiarkami. Úzke bledé pery mu zdobil jemný úsmev. Vyzeral pokojný, a predsa mal v tvári čosi rušivé – budilo to vo mne zlý, ba dalo by sa povedať, temný dojem. Niečo, čo bolo pre mňa tajomstvom, no ako sa neskôr ukázalo, nie nadlho.
A ustavične na mňa pozeral. Očividne mu to vôbec nebolo také čudné ako mne. On azda ani nežmurká! Iba mlčky hľadí.
Musela som sa odvrátiť. Po niekoľkých sekundách sa ozval. „Ako sa voláš?“
„Nela,“ odvetila som.
„Pekné meno,“ skonštatoval a ja som sa zapýrila. Mal hlboký, mäkký hlas, taký… mužný. Vôbec nie chlapčenský, aký som čakala. Bože dobrý! Ja zas myslím na sprostosti! Nezaškodilo by, aby som sa občas správala normálne.
„Ja som…“ začal, ale predbehla som ho.
„Erik. Viem.“ Netuším, prečo som to vyslovila. Zavše sa mi stáva, že niečo vyhŕknem a potom by som sa najradšej vyfackala. Ako napríklad teraz.
Erik sa zachmúril. „No, ako vidím, postarala sa o to, aby si ma ľudia zapamätali,“ povedal a kývol hlavou k triednej. Momentálne sa o pokoj v triede nezaujímala, písala kúskom kriedy rozvrh hodín a príšerne škriabala krikľavo nalakovanými nechtami na fľakatý tmavozelený povrch tabule.
„Ale nie, to len ja…“ zakoktala som a zmĺkla. Čo som, prepánajána, chcela povedať? Že som si ho zapamätala, lebo je… Pekný? Iný? Alebo preto, lebo prišiel neskoro? Jedno horšie ako druhé. Vidím to tak, že bude najlepšie, keď budem čušať. A dúfať, že si Erik nezačne namýšľať.
Kútikom oka som zbadala dve fifleny, ako sa k sebe nakláňajú cez uličku. Mali to šťastie, že sedeli blízko seba, nie na opačných koncoch triedy ako ja s Tiou. Na niečom sa strašne chichúňali. Potom sa obrátili ku mne a ukazovali na mňa. Vybuchli do hurónskeho rehotu, až sa profka odlepila od tabule a priklincovala ich zúrivým pohľadom. Tak vám treba. Čo je na mne také zábavné?
Erik ich zjavne tiež zaregistroval, lebo ma štuchol do pleca a opýtal sa: „Na čom sa rehocú?“
Pokrčila som plecami, akože neviem. Vzápätí sa k nám otočila triedna a zavalila všetkých kopou nových napomenutí, pokynov a uštipačných poznámok.
Ach, to je teda striga. Takto nás zrejme chce tyranizovať celé štyri roky. Ale vždy je lepšie byť v škole s touto babizňou než doma s ožratým Milošom. Všetko je lepšie než Miloš.
„Kto je Miloš?“ opýtal sa ma znezrady Erik.
„Čože,“ zmiatla som sa a potom som si uvedomila, že poslednú vetu som vyslovila nahlas. „Ále, nikto,“ kamuflovala som.
„Tvoj bývalý?“ domŕzal ďalej. Nahlas som vyprskla. Zdalo sa mi smiešne, že sa ma pýta na niečo také… ja neviem, osobné? Veď ma vôbec nepozná. Okrem toho sa mi hnusilo, že ma dakto spája s Milošovým menom.
„Nie, je to,“ na chvíľu som zaváhala, „je to priateľ mojej mamy,“ uvádzala som veci na pravú mieru. Mala som ohromnú chuť povedať mu, že Miloš je blázon, čo sa nám motá po dome, ale to by už bolo priveľa.
„Aha,“ povedal a po prvý raz, odkedy som si k nemu sadla, zo mňa spustil oči a zadíval sa do diaľky. Pripomenul mi, ako sa tvárim, keď som duchom neprítomná, a zrazu som vedela celkom presne, čo mi v jeho tvári nesedí a prečo sa cítim tak čudne, keď sa na mňa pozerá. V očiach, a vlastne v celom výraze som mu teraz, keď si nedával pozor, postrehla rovnako smutný tieň, aký vídam vždy, keď sa pozriem do zrkadla.
Odrazu mi bol tento tajomný chalan bližší, než by som chcela…