Autor:

Daniel Silva

Odporúčaná cena:

11,90 €

Výroba: 10/2017

Počet strán: 352

Väzba: viazaná

Ďalšie podrobnosti
o knihe >>>

V kategórii 22, sep 2017 | V kategórii: Krimi | Vydal Slovenský spisovateľ

Angličanka, 2. vydanie

Daniel Silva

Dych vyrážajúce napätie, prekvapivé zvraty a nečakané vyvrcholenie v doteraz najlepšom románe majstra špionážneho románu Daniela Silvu. Špičkový tajný agent a reštaurátor Gabriel Allon sa rozhodne žiť v ústraní a venovať sa reštaurovaniu obrazov starých majstrov. No keď na Korzike zmizne Madeline Hartová, vychádzajúca hviezda na britskom politickom nebi, starý priateľ z MI5 ho požiada o pomoc. A tak sa Allon znova púšťa do nebezpečnej hry, v ktorej ho sprevádza aj Anglický zabijak.

Úryvok

1
PIANA, KORZIKA
Prišli si po ňu koncom augusta na ostrov Korzika. Presný čas sa nepodarilo určiť – podľa jej spolubývajúcich sa to stalo niekedy medzi súmrakom a poludním nasledujúceho dňa. Naposledy ju videli za súmraku, keď odchádzala na červenom skútri po príjazdovej ceste od vily a okolo opálených nôh jej povievala ľahká bavlnená sukňa. Na druhý deň napoludnie zistili, že jej posteľ je prázdna okrem nedočítaného lacného paperbacku, ktorý voňal kokosovým olejom a trochu aj rumom. Trvalo im ďalších dvadsaťštyri hodín, kým upovedomili políciu. Také to bolo leto a taká bola aj Madeline.
Na Korziku pricestovali pred dvoma týždňami, štyri pekné dievčatá a dvaja seriózni mladíci. Všetci verne slúžili britskej vláde alebo väčšinovej politickej strane. Mali jedno spoločné auto Renault hatchback, do ktorého sa ako-tak pomestili piati, a červený skúter – na ňom jazdila iba Madeline, a dosť riskantne, akoby jej nezáležalo na živote. Ubytovali sa na západnom okraji dediny v okrovej vilke na útese nad morom. Bola malá, no útulná – realitní agenti by ju určite opísali ako „malebnú“ – s bazénom a záhradou obklopenou múrmi, kde rástli kríky rozmarínu a pieprovníky. Už niekoľko hodín po príchode sa ocitli v stave blaženej, slnkom spálenej polonahoty, o akú sa britskí turisti vždy usilujú, kamkoľvek cestujú.
Madeline bola síce najmladšia, ale stala sa neoficiálnou vodkyňou skupiny a vôbec sa tomu nebránila. Starala sa o nájomné, organizovala dlhé obedy, neskoré večere či výlety do korzického vnútrozemia – po zradných cestách šla vždy ako prvá na svojom skútri. Ani raz nepotrebovala pozrieť do mapy. Mala priam encyklopedické vedomosti o geografii, histórii, kultúre aj kuchyni ostrova, keďže niekoľko týždňov pred cestou venovala štúdiu a prípravám. Zdalo sa, že Madeline nič nenechala na náhodu. Nemala to vo zvyku.
Do straníckej centrály v Millbanku prišla pred dvoma rokmi po ukončení štúdia ekonómie a sociálnej práce na Edinburskej univerzite. Napriek druhotriednemu univerzitnému vzdelaniu – jej kolegovia zväčša absolvovali prestížne súkromné stredné školy a pokračovali v štúdiu v Oxforde či Cambridgei – veľmi rýchlo postúpila z úradníckeho miesta na post riaditeľky oddelenia styku s verejnosťou. Jej úlohou, hovorievala, je získavať hlasy voličov, ktorí dosiaľ nemali dôvod podporovať stranu ani jej kandidátov. Všetci sa však zhodli v názore, že je to pre ňu len medzistanica na ceste k niečomu lepšiemu. Madeline čakala skvelá budúcnosť – „žiarivá ako slnko“, povedala Pauline, ktorá pozorovala vzostup mladšej kolegyne s nemalou dávkou závisti. Povrávalo sa, že Madeline je chránenkou vysoko postaveného člena strany. Niekoho z okruhu premiéra. Ak nie samého premiéra. Madeline so svojou fotogenickou tvárou, bystrosťou a nevyčerpateľnou energiou bola priam predurčená na miesto v parlamente a vlastné ministerstvo. Je to len otázka času, hovorili ľudia.
Preto sa im zdalo viac než čudné, že dvadsaťsedemročná Madeline nemá vážnu známosť. Keď sa jej pýtali na dôvod, zvyčajne odpovedala, že je priveľmi zaneprázdnená. No zlomyseľná tmavovlasá kráska Fiona z úradu vlády o tom pochybovala. Podľa nej Madeline klamala – sklon klamať patril k Fioniným lepším vlastnostiam, preto sa zaujímala o stranícku politiku. V snahe podporiť svoju teóriu upozorňovala, že Madeline je dosť výrečná, pokiaľ ide o takmer každú tému, o vlastnom súkromí sa však vyjadruje veľmi zdržanlivo. Isteže, pripúšťala Fiona, občas utrúsila pár slov o ťažkom detstve – skromný domček v Essexe, otec, ktorého takmer nepoznala, brat alkoholik, ktorý nikdy v živote nepracoval –, ale všetko ostatné ukrývala za kamenným múrom mlčania. „Naša Madeline môže byť vrahyňa alebo luxusná prostitútka,“ hovorievala Fiona, „a nikto z nás by sa to nedozvedel.“ Alison, utrápená úradníčka z ministerstva vnútra, mala inú teóriu. „To chúďa je zaľúbené,“ vyhlásila raz popoludní pri pohľade na Madeline, ktorá sa ako bohyňa vynárala z neveľkej morskej zátoky pod vilkou. „Problém je v tom, že dotyčný jej city neopätuje.“
„A prečo, prosím ťa?“ spýtala sa ospanlivo Fiona spod klobúka so širokou strieškou.
„Asi nemôže.“
„Žeby bol ženatý?“
„Samozrejme.“
„Sviniar.“
„Ty si nikdy nemala…?“
„Pomer so ženatým?“
„Áno.“
„Iba dvakrát, ale uvažujem o treťom.“
„Budeš sa smažiť v pekle, Fiona.“
„To dúfam.“
A práve v to popoludnie siedmeho dňa tri dievčatá a dvaja mládenci, ktorí bývali s Madeline Hartovou v prenajatej vilke na okraji dediny Piana, dospeli k rozhodnutiu nájsť jej milenca. A nie hocijakého, pripomenula Pauline. Musí to byť muž v primeranom veku, dobre vyzerajúci a zo slušnej rodiny, mal by byť finančne zabezpečený a duševne zdravý, bez tajomstiev či iných žien v posteli. Fiona mala v srdcových záležitostiach najviac skúseností, a preto vyhlásila, že to nie je možné. „Taký muž neexistuje,“ vysvetlila unaveným hlasom ženy, ktorá takého muža hľadá už roky. „A ak existuje, buď je ženatý, alebo natoľko zaľúbený do seba, že na Madeline ani nepomyslí.“
Napriek výhradám sa však Fiona pustila do hľadania – keď nič iné, aspoň si spestrí dovolenku. Našťastie, možných cieľov bolo dosť, lebo sa zdalo, že najmenej polovica obyvateľov juhovýchodného Anglicka opustila daždivú domovinu a zamierila na slnečnú Korziku. Bola tu celá kolónia finančníkov zo City v prenajatých luxusných vilách na severnom okraji Golfe de Porto. Pri horskej dedine v oblasti Castagniccia táborila skupina výtvarníkov a na pláži v Campomoro partia hercov. Nehovoriac o delegácii opozičných politikov, ktorí kuli plány na návrat k moci vo vile na skalnom brale pri mestečku Bonifacio. Fiona využila svoje zamestnanie na úrade vlády ako vizitku a rýchlo zorganizovala niekoľko zdanlivo náhodných stretnutí. Pri každej príležitosti – či šlo o spoločnú večeru, horskú túru alebo popíjanie na pláži – vybrala najvhodnejšieho muža a zoznámila ho s Madeline. Lenže ani jednému z nich sa nepodarilo preniknúť za kamenné múry jej pevnosti, dokonca ani mladému hercovi, ktorý práve získal hlavnú úlohu v najpopulárnejšom muzikáli poslednej sezóny vo West Ende.
„Asi je v tom až po uši,“ usúdila Fiona, keď sa neskoro večer vracali do vily a Madeline šla, ako vždy, pred nimi na červenom skútri.
„Netušíš, kto je to?“ spýtala sa Alison.
„Nie,“ zatiahla závistlivo Fiona. „Ale musí byť výnimočný.“
Do Londýna sa mali vrátiť o týždeň, a približne vtedy začala Madeline tráviť oveľa viac času osamote. Odchádzala ráno, kým ostatní ešte spali, a vracala sa neskoro popoludní. Keď sa niekto spýtal, kde bola, odpovedala vyhýbavo, pri večeri bývala zamyslená alebo duchom neprítomná. Alison sa, prirodzene, obávala najhoršieho. Podľa nej dostala Madeline od milenca odkaz, že ju už nechce. Lenže na druhý deň, keď sa Fiona s Pauline vrátili z nákupov do vily, s radosťou Alison oznámili, že sa mýlila. Madelinin milenec pricestoval na Korziku. Fiona mala fotky, ktoré to dokazovali.

Zbadali ich čosi po druhej v reštaurácii Les Palmiers na Quai Adolphe Landry v Calvi. Madeline sedela pri stole na terase s hlavou obrátenou k moru, akoby ani nevnímala muža, ktorý sedel oproti nej. Oči ukrývala za veľkými slnečnými okuliarmi a bezchybnú tvár pod širokým slameným klobúkom s čiernou mašľou. Pauline chcela ísť za ňou, ale Fiona vycítila, že pri stole sa odohráva čosi veľmi súkromné, a navrhla, aby radšej rýchlo odišli. Nakrátko sa však zastavila, aby dvojicu odfotografovala mobilom. Madeline to nezbadala, ale muž áno. Vo chvíli, keď Fiona stisla tlačidlo, prudko mykol hlavou, akoby ho akýsi zvierací inštinkt varoval, že tento okamih jeho života bude zvečnený.
Fiona s Pauline ušli do najbližšej brasserie a dôkladne si neznámeho obzreli. Vlasy mal sivoplavé, chlapčensky husté, rozviate vetrom. Padali mu do čela a rámovali hranatú tvár, v ktorej boli najnápadnejšie tenké pery s náznakom krutosti. Bol oblečený v námorníckom štýle: biele nohavice, modro-biela pásikavá bavlnená košeľa, na ruke mal veľké potápačské hodinky a na nohách plátenné mokasíny s podrážkami, čo nezanechávajú na palube stopy. Áno, to ho vystihuje, usúdili dievčatá. Muž, ktorý nezanecháva stopy.
Predpokladali, že je Brit, ale rovnako mohol byť Nemec či Švéd, prípadne, podľa Pauline, aj potomok poľskej šľachty. Peniaze preňho neboli problém, o čom svedčila fľaša drahého šampanského, ktorá sa chladila v striebornom vedierku s ľadom. Usúdili, že bohatstvo nezdedil, ale zarobil – nie práve najčistejším spôsobom. Je hazardér. Má účty vo Švajčiarsku. Cestuje do nebezpečných končín. No predovšetkým je diskrétny. Rovnako ako jeho topánky nezanecháva stopy.
Najväčšou záhadou však pre nich bola Madeline. Na fotografii nevyzerala ako dievča, ktoré poznali z Londýna, dokonca ani ako ich spolubývajúca, ktorá s nimi strávila posledné dva týždne. Zrazu bola úplne iná. Akoby hrala v inom filme. Iná žena. Fiona a Pauline, zhrbené nad mobilom ako dve školáčky, začali písať dialógy a oživili jednotlivé postavy. V ich verzii príbehu sa ľúbostná aféra začala celkom nevinne náhodným stretnutím v exkluzívnom obchode na New Bond Street. Flirtovanie trvalo dlho, všetko bolo dôsledne naplánované. Len koniec príbehu zatiaľ nepoznali, pretože sa neodohral ani v skutočnosti. Zhodli sa však, že bude tragický. „Inak sa to ani nemôže skončiť,“ povedala skúsená Fiona. „Žena stretne muža. Zaľúbi sa doňho. On jej ublíži a ona urobí všetko, aby ho zničila.“
Fiona v to popoludnie spravila ešte dva zábery Madeline a jej milenca. Na jednom sa prechádzali po nábreží zaliatom slnkom a občas sa dotkli hánkami. Na druhom sa lúčili, ale bez bozku. Muž nastúpil do člna, a vzápätí odišiel z prístavu. Madeline nasadla na červený skúter a vyštartovala smerom k vile. Keď tam dorazila, už nemala na hlave slamený klobúk s čiernou mašľou. Večer, keď sa rozprávala s ostatnými, nespomenula, že bola v Calvi a obedovala v Les Palmiers s mužom, ktorý vyzeral ako boháč. Fiona to považovala za výnimočný herecký výkon. „Naša Madeline je dobrá klamárka,“ poznamenala. „Možno ju naozaj čaká skvelá budúcnosť. Ktovie. Raz z nej môže byť aj premiérka.“

V ten večer sa štyri pekné dievčatá a dvaja seriózni mladíci, ktorí spolu bývali v prenajatej vile, rozhodli zájsť na večeru do neďalekého Porta. Madeline školskou francúzštinou rezervovala stôl, a dokonca trvala na tom, aby im majiteľ dal najlepší stôl na terase s výhľadom na skalnaté bralá okolo zátoky. Všetci predpokladali, že pôjdu do reštaurácie ako zvyčajne, ale krátko pred siedmou Madeline oznámila, že ide do Calvi na pohárik s priateľom z Edinburghu. „Stretneme sa v reštaurácii!“ zakričala, keď sa viezla po príjazdovej ceste. „A pre zmenu príďte načas!“ A potom odfrčala. Nikomu nebolo čudné, keď neprišla na spoločnú večeru. Ani sa neznepokojovali, keď ráno zistili, že nespala vo svojej posteli. Také to bolo leto a taká bola Madeline.