Autor:

Catherine Coulterová

Odporúčaná cena:

9,95 €

Výroba: 2011

Počet strán: 280

Väzba: viazaná

Ďalšie podrobnosti
o knihe >>>

V kategórii 26, mar 2011 | V kategórii: Romantika | Vydal Slovenský spisovateľ

Bohatá nevesta

Catherine Coulterová

Tretia kniha úspešnej série o šľachtickom rode Sherbrookovcov. Devätnásťročná nespútaná kráska Sinjun Sherbrooková si zo všetkého najväčšmi cení vlastnú slobodu. Keď ju však na londýnskom plese očarí neznámy muž, rozhodne sa vypátrať, kto je ten príťažlivý cudzinec. Ibaže Colin Kinross nie je len neodolateľný krásavec, ale aj muž s temnými a nebezpečnými tajomstvami…

Úryvok

Londýn, 1807

Sinjun ho prvý raz uzrela v stredu večer, uprostred mája na večierku, ktorý usporiadali vojvoda a vojvodkyňa z Portmainu. Stál od nej dobrých desať metrov, na druhej strane obrovskej plesovej sály, a čiastočne ho zakrývala široká zelená palma v črepníku, no na tom nezáležalo. Videla dosť a nevládala od neho odvrátiť pohľad. Naťahovala krk, aby si ho mohla obzrieť, hoci ju strážili dve postaršie dámy. On elegantne odišiel ku skupinke žien, sklonil sa nad rukou jednej mladšej a odviedol si ju na štvorylku. Bol vysoký, to jej bolo jasné, pretože tanečnica mu siahala sotva po plece. Ak teda nebola trpaslíčka, a o tom Sinjun pochybovala. Kdeže, bol vysoký, omnoho vyšší od nej, nech sú všetci svätí pochválení.
Stále si ho prezerala, hoci sama nevedela prečo. Po chvíli však pocítila ruku na predlaktí. A keďže nechcela odvrátiť zrak od toho fascinujúceho muža, tú ruku striasla a vykročila dopredu. Za sebou začula ženský hlas, no neobrátila sa. Videla, ako sa usmial na partnerku, a čosi sa v nej pohlo, čosi hlboké a mocné. Podišla ešte bližšie, kráčala po okraji tanečného parketu, ale nezadržateľne sa blížila. Už bola od neho len zo tri metre a jej oči odhalili, že je vskutku úchvatný: rovnako vysoký ako jej brat Douglas, rovnako mohutný a širokoplecí, vlasy mal ešte černejšie než on, tmavšie ako žúžoľ a husté, a oči – dobrý Bože, žiadny chlap by také nemal mať! Boli tmavomodré, modrejšie než zafírový náhrdelník, ktorý Douglas daroval Alex na narodeniny. Ach, kiežby sa ho mohla dotknúť, prebehnúť mu prstami po brade, kde sa tajila rozkošná jamka, prehrabnúť mu tie žiarivé vlasy. V tej chvíli vedela, že ak sa naňho bude môcť dívať do konca života, nič viac už chcieť ani nemôže. Pravdaže, bola to šialená myšlienka – a zároveň čistá pravda. Bol dobre stavaný a ona už o živote vedela svoje. Ani inak nemohla, keď mala dvoch starších bratov, ktorí sa čosi navystrájali. Mal atletickú postavu, samý sval, a bol mladý, možno mladší ako Ryder, ktorý len teraz dovŕšil dvadsaťdeväť rokov. Tichý hlások v hlave jej opakoval, že je hlúpa, mala by zahnať dievčenské poblúznenie, veď je to len muž ako hociktorý iný – a najpravdepodobnejšie má odpornú povahu, pretože ako inak by sa príroda vypomstila niekomu, kto takto úžasne vyzerá? A možno je to ešte horšie: ten muž môže byť kolosálne nudný, bez štipky rozumu, alebo s ústami plnými pokazených zubov. Nie, aspoň to posledné nie je pravda, lebo teraz zaklonil hlavu, hlasno sa rozosmial a odhalil ideálne biele, rovné zuby. Ešte aj ten smiech vypovedal o inteligencii, bol to smiech hlboký a plný utajených významov, presne ako tie jeho oči – a vari sa aj v tých neblýska inteligencia? Ach, možno je to opilec, hazardný hráč alebo sukničkár. Môže mať každú zlú vlastnosť, na akú si spomenie.
Jej to však bolo jedno. Nemohla od neho odtrhnúť oči. Dvíhala sa v nej vlna dosiaľ nepoznaného hladu. Veľmi mu nerozumela, no tušila, že ho musí utajiť. Štvorylka sa skončila a ten muž sa sklonil nad rukou tanečnice, odprevadil ju k ostražitým gardedámam a zamiešal sa do hlúčika džentlmenov. Pozdravili ho nahlas a nadšene. Takže je u iných mužov obľúbený, rovnako ako Douglas a Ryder, jej bratia… hlúčik sa odobral do kartového salónika a Sinjun to sklamalo.
Ktosi ju znovu tľapol po ruke.
„Sinjun?“
Vzdychla a obrátila sa k švagrinej. „Prosím, Alex?“
„Je ti niečo? Stojíš tu ako jedna z tých gréckych sôch v záhradách Northcliffu. Už som na teba volala, ale tuším si ma nevidela.“
„Aha, pravdaže. Som v poriadku.“ Rýchlo prebehla pohľadom na miesto, kde ho videla naposledy. Potom začula mužský smiech a vedela, že patrí jemu, taký bol hlboký a zvučný. Naplnil ju horúcim vzrušením a čosi v nej, to čosi, čo sa už predtým ozvalo, ju znovu pošteklilo v útrobách. Pocítila to až v prstoch na nohách.
Nijaký muž nemôže byť taký ideálny, ako sa javí tento. Nie, nie je to možné. Nie je predsa hlupaňa, naivka ani neskúsená debutantka, veď má dvoch bratov, ktorí si nikdy nedávali pozor ani na skutky, ani na reči. Zrejme je to neznesiteľný človek.
„Sinjun, čo sa to s tebou porobilo? Ide na teba nejaká choroba?“
Zhlboka sa nadýchla a povedala si, že tentoraz pomlčí – čo bolo pre ňu nezvyčajné. Lenže tento pocit bol príliš nový a neistý. A tak sa usmiala. „Alex, vieš, že vojvodkyňa z Portmainu je celkom príjemná žena? Volajú ju Brandy. Prosila ma, aby som ju neoslovovala tým príšerným menom Brandella. No nie je to duchaplné, vymyslieť si takú milú prezývku?“ Sinjun sa sklonila k švagrininmu uchu. „A pozrieš sa, prosím ťa, jej milosti vojvodkyni na poprsie? Že by ho mala ešte pôsobivejšie ako ty? Samozrejme, ty si od nej o pár rokov mladšia.“
Douglas Sherbrooke ani nepotlačil smiech a rovno sa spýtal: „Dobrý Bože, myslíš, že v takých záležitostiach hrá svoju rolu vek, Sinjun? Že roky pridávajú dáme na prednostiach? Poviem ti, v šesťdesiatke nebude Alex schopná kráčať vzpriamene. Na druhej strane, ako tvoj najstarší brat ťa musím upozorniť, že je nesmierne nehanebné komentovať prednosti jej milosti a ešte ich aj vyzdvihovať nad to, čím obdarili nebesia Alex.“
Sinjun sa rozosmiala a pozrela na jeho manželku. On naoko smutne pokračoval: „Myslel som, že si najlepšie obdarená žena v Anglicku. No zdá sa, že tento titul ti patrí iba na juhu. Ba možno sa ním môžeš pýšiť len v najbližšom okolí Northcliffu, áno, tam panuješ nad menej pozoruhodnými hrudníkmi. Ach, zdá sa, že ma škaredo oklamali.“
Manželka ho štuchla do pleca. „Vieš čo? Pozeraj na to, čo je tvoje, drahý manžel, a vojvodkyňu aj s jej prednosťami nechaj vojvodovi.“
„Presne tak,“ prikývol gróf a obrátil sa k sestre, ktorá jeho láskyplnému, no i kritickému zraku zrazu pripadala akási iná. Akási roztržitá, a to bolo veľmi zvláštne. Sinjun mávala pocity i myšlienky jasne napísané na živej tvári, no teraz netušil, čo sa jej preháňa v hlave. Trápilo ho to asi tak, ako by ho trápil kopanec od koňa, ku ktorému sa obrátil chrbtom. Pochytila ho obava, že predsa len túto krásnu, vysokú, mladú dámu dobre nepozná. A tak zvolil neutrálny tón: „Povedz, krpaňa, dobre sa bavíš? Táto posledná štvorylka bola jediný tanec, počas ktorého si dnes stála.“
„Má devätnásť rokov,“ pokarhala ho Alex. „Môžeš ju prestať oslovovať krpaňa?“
„Nie, pretože sa vyžíva v detských zábavkách. Napríklad stále hrá Panenskú nevestu a nedá mi spať.“
Kým sa dvaja manželia dohadovali o skutočnosti či neskutočnosti nešťastného ducha Northcliffu, údajnej Panenskej nevesty zo šestnásteho storočia, Sinjun si mala čas premyslieť, čo odpovie. Keď skončili, šikovne obišla brata a povedala: „Žiadne strašenie nechystám, Douglas, aspoň nie v Londýne. Ach, pozrimeže, tam je lord Castlebaum so svojou milovanou mamičkou! Zabudla som, že som mu sľúbila ďalší tanec. Strašne sa potí a má také vlhké dlane…“
„Viem. Ale je to milý mladý muž. Na druhej strane, Sinjun,“ dodal Douglas, aby sa neozvala s námietkami, „nemusíš si ho vziať. Len sa zabav. Pamätaj, že si sa prišla do Londýna zabávať, nič viac. Mamu nepočúvaj.“
Sinjun sa neubránila vzdychu. „Ach, s mamou je to ťažké, Douglas. Stále mi opakuje, že by som sa mala vybrať k oltáru, inak budem o chvíľu na ocot. Na ocot, ako keby ma chcela naložiť do nejakého suda so zeleninou. A vraj zostanem na krku Alex, keď jej vlastná duša opustí jej smrteľnú schránku. Dokonca poznamenala, že starnem. No ja som sa dívala do zrkadla a nič také som tam nezbadala.“
„Nepočúvaj ju. Hlavou sherbrookovskej rodiny som ja a ja hovorím, že sa máš zabávať, smiať sa a flirtovať, koľko ti srdce ráči. Ak si nenájdeš džentlmena, čo by sa ti zapáčil, mne to neprekáža.“
To všetko povedal prísne a veľkopansky, takže Sinjun sa musela usmiať. „Mám devätnásť rokov a to je zrejme pre dievča hrozivý vek, najmä ak nemá ani jediného ctiteľa. Mama mi dokonca dáva za príklad Alex – tá mala len osemnásť, keď sa za teba vydala. A potom dodá, že Sophia mala šťastie, lebo sa jej podarilo dotlačiť Rydera do manželstva, pretože už mala dvadsať rokov a hrozilo jej staropanenstvo. Vraj nič múdrejšie ako pripútať si Rydera Sophia v živote neurobila. Potom mama vždy dodá, že som v hlavnom meste už druhú plesovú sezónu. A mám držať ústa, lebo džentlmeni nemajú radi dámy, čo vedia viac ako oni. Podľa nej ich múdre ženy spoľahlivo zaženú k brandy a do hráčskeho brlohu.“
Douglas odvrkol čosi hrubé.
Sinjun sa zasmiala, no neveľmi veselo. „No človek nikdy nevie, však?“
„Ja viem len toľko, že práve mama by mala hovoriť menej.“
Jej trápenie však netrvalo dlho, pretože si predstavila muža, ktorého práve zazrela, a musela sa usmiať. Ten úsmev bol pravý, oči jej naplnil svetlom a snami. Uvedomila si, že švagriná Alex si ju začudovane prezerá, no prehodila iba: „Sinjun, kedykoľvek chceš, môžeš sa so mnou pozhovárať.“
„Azda to aj čoskoro urobím. Ach, tu je lord Castelbaum aj s tými vlhkými dlaňami. Aspoňže výborne tancuje. Možno s ním prehodím zopár milých slov o octe a staropanenstve. Bavte sa dobre, drahí moji.“
Pri pokuse nájsť pohľadom toho muža trikrát stúpila lordovi Castelbaumovi na nohu. Už si pomyslela, že ju oklamali oči, lebo žiaden muž predsa nemôže byť obdarený toľkou krásou. A predsa sa jej o ňom v noci snívalo. Snívalo sa jej, že sú spolu, on sa smeje, stojí blízko pri nej, končekmi prstov ju hladká po líci, a ona sa k nemu s túžbou nakláňa, chce sa ho dotknúť a celá tá túžba sa jej zrkadlí v očiach – a on ju vidí. Potom sa všetko spomalilo, všetko sa rozplynulo do nežných farieb, nastalo prelínanie odtieňov aj tiel, a keď sa prebudila, už takmer svitalo, srdce jej búchalo, pokožku jej pokrýval pot a v hrdle sa jej rodil ston. Telo mala akési vláčne a zlenivené, v bruchu cítila neznáme chvenie a čosi takmer ako bolesť. Vedela, že sa jej práve prisnilo o záhadách milovania, no iba zahmlene, nezreteľne. Tie záhady ešte čakali na rozlúštenie, tak ako sa s ním ešte musela zoznámiť, aby sa mohli spojiť. Pomyslela si, že by mala zistiť jeho meno, pretože takéto intímne sny s neznámym človekom, to sa predsa len priečilo jej povahe.

Druhý raz ho uzrela o tri dni neskôr na hudobnom večierku v mestskom dome rodiny Ranleaghovcov na Carlysle Square. Mohutná sopranistka z Milána trieskala päsťou po koncertnom krídle, kým jej viedenský klavírny sprievod ledva držal prsty na chvejúcich sa klávesoch a zároveň pridával dynamiku. Sinjun to čoskoro znudilo. A potom ju znenazdajky obostrel zvláštny pocit. V tej chvíli jednoducho vedela, že do salóna vošiel on. Mierne sa obrátila na stoličke a zazrela ho. Pri tom pohľade tíško zhíkla. Práve odovzdal lokajovi čierny kabát a ticho sa zhováral s nejakým džentlmenom. Tentoraz jej pripadal ešte obdivuhodnejší. Na sebe mal čierny odev, od ktorého sa odrážala biela batistová košeľa. Husté vlasy si začesal dozadu, móda by azda vyžadovala o niečo kratší strih, no Sinjun sa na ne nevedela vynadívať. Sedel oproti nej a uvedomila si, že ak sa k jačiacej sopranistke obráti profilom, môže ho pokojne pozorovať. Len čo sa usadil, znehybnel. Ani sa nehol, hoci speváčka z plných pľúc vyvreskovala zvonivé vysoké C. Ach, má odvahu, pomyslela si Sinjun. A navyše dobré spôsoby.
Najradšej by pohladkala tú jamku na jeho brade. Všimla si, že bradu má pevne rezanú a energickú, nos elegantný a úzky a ústa… nuž, musela sa zháčiť, pretože v tej chvíli jej v mysli ožili obrazy zo sna. Božemôj, veď môže byť ženatý alebo zasnúbený! uvedomila si zhrozene. Preto sa pokúsila tváriť čo najnevzrušenejšie, až kým sa celá spoločnosť neodobrala do jedálne na večeru.
Cestou sa obrátila na lorda Clintona, Douglasovho priateľa z klubu Four Horse, ktorý ju sem priviedol. „Ktože je tamten muž, Thomas? Ten vysoký s čiernymi vlasmi. Vidíš ho, je tam ešte s troma mužmi, sotva mu siahajú po plecia – a výzorom ani po členky.“
Thomas Mannerly, lord Clinton, prižmúril oči a zadíval sa naznačeným smerom. Bol krátkozraký, ale toho muža hneď zbadal. Vyznačoval sa totiž pozoruhodnou výškou a až príliš atletickou stavbou tela – nuž, niekto má šťastie! „Ach, to je Colin Kinross. Je v Londýne nový. Nosí titul grófa z Ashburnhamu. A je to Škót,“ dodal trochu pohŕdavo.
„Prečo je v Londýne?“
Thomas pozrel na pekné dievča po svojom boku, takmer rovnako vysoké, ako bol sám – ešteže si takú dlhaňu nemusím vziať, stačí, ak ju trochu povodím po večierkoch, pomyslel si. „Prečo ti na tom záleží, Sinjun?“ opýtal sa. Keď neodpovedala, mykol sa. „Hádam ťa len neurazil? Tí prekliati barbarskí Škóti! Ani vzdelanie v Anglicku, aké dostal tento tu, z neho iste nevykresalo nič lepšie.“
„To určite nie, som iba zvedavá. Mimochodom, tie maličké fašírky z morských rakov sú lahodné, čo povieš?“
Prikývol a Sinjun si pomyslela: „Teraz už aspoň viem, ako sa volá.“ V tej chvíli na ňu Thomas Mannerly pozrel a šokovalo ho, že vidí ten najkrajší úsmev, na akom mu kedy spočinul zrak. Zabudol na račiu fašírku na tanieri. Čosi jej povedal, čosi uhladené a len mierne intímne, no popudilo ho, že ho zrejme nepočúva. Ach, ak sa nemýli, tak dievča si ide oči vyočiť na toho prekliateho Škóta!
Sinjun však to, čo sa dozvedela, vystačilo asi na päť minút. Musela zistiť viac než len jeho meno a krajinu, z ktorej pochádza. Ba ktovie, prečo sa Thomas Manning tak vyvyšuje nad Škótov? V ten večer sa už nestihla povyzvedať na Colina Kinrossa, ale nezúfala si. Iste sa jej onedlho naskytne príležitosť konať.