Autor:

Daniel Silva

Odporúčaná cena:

12,95 €

Výroba: 2017

Počet strán: 368

Väzba: viazaná

Ďalšie podrobnosti
o knihe >>>

V kategórii 20, feb 2017 | V kategórii: Krimi | Vydal Slovenský spisovateľ

Čierna vdova

Daniel Silva

Najnovší strhujúci triler z populárnej série Daniela Silvu. Legendárny špión a reštaurátor Gabriel Allon sa chystá prevziať funkciu riaditeľa izraelskej tajnej služby, no v poslednej chvíli mu tom zabráni bombový útok v parížskej štvrti Marais. Bezradná francúzska vláda požiada Allona, aby odstránil strojcu útoku, prv než udrie znova. Hľadaným teroristom je muž, ktorého volajú Saladin. Ak ho chce Allon dolapiť, musí nastrčiť agentku do najnebezpečnejšej teroristickej skupiny na svete. Je ňou skvelá lekárka, mladá žena rovnako odvážna ako krásna. Na Gabrielov príkaz vystupuje ako čierna vdova bažiaca po pomste. Čaká ju nebezpečná cesta z parížskych predmestí cez ostrov Santorini a islamský kalifát až do Washingtonu, kde Saladin plánuje apokalyptickú noc hrôzy, ktorá má zmeniť chod svetových dejín…

Úryvok

1
MARAIS, PARÍŽ
Koncu Hanny Weinbergovej predchádzali udalosti v Toulouse. V ten večer telefonovala Alainovi Lambertovi z ministerstva vnútra a povedala, že tentoraz treba niečo urobiť. Alain prisľúbil rýchlu odvetu. Bude rázna, ubezpečil Hannu, išlo však o štandardnú odpoveď úradníka, ktorý v skutočnosti neplánoval urobiť vôbec nič. Na druhý deň ráno minister osobne navštívil miesto útoku a vyzval na „dialóg a zahojenie rán“. Rodičom troch obetí adresoval iba slová sústrasti. „Naša práca sa zlepší,“ povedal pred náhlivým odchodom do Paríža. „Určite.“
Obete, dvaja chlapci a dievča, mali dvanásť rokov a boli Židia, hoci francúzske médiá v prvých správach akosi pozabudli uviesť ich náboženskú príslušnosť. Rovnako nespomenuli, že šiesti útočníci boli moslimovia, napísali len, že pochádzali z predmestského sídliska, banlieu, východne od centra Toulouse. Opis útoku bol taký nejasný, až to hraničilo s nepresnosťou. Podľa francúzskeho rozhlasu došlo k potýčke pred miestnou patisserie. Traja ľudia sa pri nej zranili, jeden vážne. Polícia prípad vyšetruje. Nikoho nezatkli.
Popravde nešlo o potýčku, ale o dobre premyslený útok. A neútočili tínedžeri, ale dospelí, asi dvadsaťpäťroční muži, ktorí prišli do centra Toulouse hľadať Židov s úmyslom ublížiť im. Mladíkov zjavne netrápilo, že ich obeťami sa stali deti. Chlapcov kopali, pľuli na nich a nakoniec ich ubili na smrť. Dievčinu zrazili na chodník a nožom jej dorezali tvár. Skôr ako sa útočníci dali na útek, obrátili sa na skupinu zdesených okolostojacich a zakričali: „Chajbar, Chajbar, ja Jahud!“ Svedkovia udalosti netušili, že ide o pripomienku dobytia židovskej oázy pri Medine moslimami v siedmom storočí. Bol to jasný odkaz. Tí šiesti chceli naznačiť, že Mohamedove vojská si idú po francúzskych Židov.
Útok v Toulouse nebol ani prvý, ani nečakaný. Francúzskom zmietala najmohutnejšia vlna násilia proti Židom od čias holokaustu. Zápalné bomby v synagógach, ničenie náhrobkov, rabovanie v obchodoch, vandalské útoky na domy, výhražné grafity. Len za posledný rok evidovali viac než štyritisíc útokov a Hanna a jej tím z Centra Isaaca Weinberga pre štúdium antisemitizmu vo Francúzsku každý incident zaznamenali a dôkladne vyšetrili.
Centrum, pomenované po Hanninom starom otcovi z otcovej strany, slávnostne otvorili za prísnych bezpečnostných opatrení pred desiatimi rokmi. Teraz to bola najváženejšia inštitúcia svojho druhu vo Francúzsku a Hannu Weinbergovú pokladali za významnú kronikárku novej vlny antisemitizmu. Priaznivci ju nazvali „bojovníčkou za pamäť“, ktorá sa nezastaví pred ničím v snahe prinútiť Francúzsko, aby ochránilo svoju obliehanú židovskú menšinu. Protivníci boli oveľa nemilosrdnejší. Preto Hanna už dávno nečítala, čo o nej píšu v novinách alebo na internete.
Weinbergovo centrum stálo na rue des Rosiers, najpozoruhodnejšej ulici v najviditeľnejšej židovskej štvrti Paríža. Hanna bývala za rohom na rue Pavée. Na menovke pri zvončeku bolo napísané MME BERTRANDOVÁ, jedno z mála opatrení, čo urobila pre svoju bezpečnosť. V byte bývala sama, obklopená vecami, ktoré patrili trom generáciám jej predkov, vrátane skromnej zbierky obrazov a stoviek starožitných lunet, Hanninej tajnej vášne. V päťdesiatich piatich rokoch bola stále slobodná a bezdetná. Občas, ak to dovolili pracovné povinnosti, si dožičila milenca. Alain Lambert z ministerstva vnútra bol kedysi príjemným rozptýlením v napätom období protižidovských incidentov. Po návšteve svojho nadriadeného v Toulouse zavolal Hanne domov.
„Že vraj rázna reakcia,“ poznamenala uštipačne. „Mal by sa hanbiť.“
„Urobili sme to najlepšie, čo sme mohli.“
„Vaše najlepšie nebolo dosť dobré.“
„V týchto časoch je múdrejšie neprilievať olej do ohňa.“
„To isté hovorili v lete tisícdeväťstoštyridsaťdva.“
„Netreba priveľmi podliehať emóciám.“
„Nemám inú možnosť, Alain, musím vydať vyhlásenie.“
„Buď opatrná pri voľbe slov. Sme jediní, čo stoja medzi tebou a nimi.“
Hanna zložila. Potom otvorila hornú zásuvku písacieho stola a vybrala z nej kľúč. Bol to kľúč od dverí na konci chodby. Za nimi bola Hannina detská izba zamrznutá v čase. Posteľ s čipkovým baldachýnom. Police plné plyšových zvieratiek a hračiek. Vyblednutý plagát s obľúbeným americkým hercom. A v tieni nad rustikálnou komodou visel obraz od Vincenta van Gogha. Marguerite Gachetová pri toaletnom stolíku… Hanna prešla prstom po ťahoch štetcom a spomenula si na muža, ktorý obraz reštauroval prvý a posledný raz. Ako by konal v tejto situácii? Nie, pomyslela si s úsmevom. To by nešlo.
Ľahla si do svojej detskej postele a napočudovanie zaspala. Keď sa zobudila, mala plán.

Väčšinu nasledujúceho týždňa Hanna a jej tím pracovali v prísne tajných podmienkach. Potichu oslovovali možných účastníkov, presviedčali, hľadali sponzorov. Dvaja dosiaľ spoľahliví sponzori odmietli, lebo podobne ako minister vnútra zastávali názor, že je lepšie neprilievať olej do ohňa. Hanna nakoniec musela čerpať z vlastných financií, ktorých mala, našťastie, dosť. Aj to jej nepriatelia zazlievali.
Nakoniec ostala otázka, ako nazvať Hannino podujatie. Šéfka propagačného oddelenia centra Rachel Lévyová považovala za najvhodnejší prístup nenápadnosť s náznakom zahmlievania, ale Hanna nesúhlasila. Keď horia synagógy, povedala, opatrnosť je luxus, aký si nemôžeme dovoliť. Hanna chcela trúbiť na poplach, vyzvať ľudí, aby konali. Načarbala niekoľko slov na papierik a položila ho na Rachelin zaprataný stôl.
„To by malo vzbudiť pozornosť,“ poznamenala.
Vtedy ešte neprisľúbil účasť nikto dôležitý – okrem otravného amerického blogera a komentátora z káblovej televízie, ktorý by prijal pozvanie aj na vlastný pohreb. Neskôr sa však ozval Arthur Goldman, popredný historik antisemitizmu z Cambridgea, že je ochotný urobiť si výlet do Paríža – pod podmienkou, že ho Hanna ubytuje na dva dni v jeho obľúbenom apartmáne v hoteli Crillon. Vďaka tomu sa jej podarilo získať Maxwella Straussa z Yale, ktorý si nikdy nedal ujsť príležitosť vystúpiť na tom istom pódiu ako jeho rival. S ostatnými to šlo rýchlo. Pozvanie prijal riaditeľ Amerického múzea holokaustu, dvaja významní autori memoárov aj odborník na francúzsky holokaust z izraelského Pamätníka Jad Vašem. K nim pribudla spisovateľka, skôr pre svoju mimoriadnu popularitu ako pre historickú presnosť, a francúzsky extrémne pravicový politik, ktorý zriedka hovoril o ľuďoch v dobrom. Pozvanie dostali aj viacerí duchovní a predstavitelia miestnych moslimských komunít. Všetci do jedného odmietli – rovnako ako francúzsky minister vnútra. Alain Lambert to Hanne oznámil osobne.
„Naozaj si čakala, že príde na konferenciu s takým provokatívnym názvom?“
„Božechráň, tvoj pán predsa nikdy nerobí nič provokatívne.“
„A čo bezpečnosť?“
„Vždy sme sa o seba vedeli postarať.“
„Len žiadni Izraelčania. Celé podujatie by potom nepríjemne zaváňalo.“
Na druhý deň Rachel Lévyová vydala vyhlásenie pre tlač. Médiá sú na konferencii vítané, počet miest pre verejnosť je obmedzený. O niekoľko hodín na rušnej ulici v dvadsiatom obvode zaútočil muž sekerou na pobožného Žida a spôsobil mu vážne zranenia. Predtým než útočník ušiel, zamával zakrvavenou zbraňou a vykríkol: „Chajbar, Chajbar, ja Jahud!“ Polícia údajne začala vyšetrovanie.

Náhlivosť a bezpečnostné dôvody zapríčinili, že tlačové vyhlásenie delilo od začiatku konferencie iba päť rušných dní. Aj Hanna čakala s prípravami úvodného príhovoru do poslednej chvíle. Večer pred otvorením konferencie sedela sama v knižnici a písala si poznámky.
Kde inde by sa mala pripravovať na také dôležité podujatie, pomyslela si, ak nie v knižnici starého otca? Narodil sa v Poľsku neďaleko Lublinu, v roku 1936, štyri roky pred príchodom Hitlerovho wehrmachtu, ušiel do Paríža. Ráno 16. júla 1942 – v deň známy ako Jeudi noir čiže Čierny štvrtok – francúzski policajti s modrými príkazmi na deportáciu zatkli Isaaca Weinberga a jeho manželku spolu s takmer trinástimi tisíckami Židov, ktorí sa narodili v cudzine. Isaacovi Weinbergovi sa podarilo ešte pred obávaným zaklopaním na dvere skryť dva poklady, svojho jediného syna Marca a van Goghov obraz. Marc Weinberg prežil vojnu v úkryte a v roku 1952 získal späť byt na rue Pavée, kde po Čiernom štvrtku bývala francúzska rodina. Obraz ostal akýmsi zázrakom tam, kam ho ukryl Isaac Weinberg, pod dlážkou v knižnici, pod písacím stolom, za ktorým teraz sedela Hanna.
Tri týždne po zatknutí deportovali Isaaca Weinberga s manželkou do Osvienčimu, hneď po príchode šli do plynovej komory. Iba dvaja z vyše 75 000 Židov z Francúzska, ktorí zahynuli v nacistických táboroch smrti, nezmazateľná škvrna na francúzskych dejinách. Môže sa to niekedy opakovať? Nastal čas, aby si 457 000 francúzskych Židov, tretia najpočetnejšia židovská komunita na svete, zbalila kufre a odišla? Túto otázku Hanna položila v názve svojej konferencie. Mnohí Židia už Francúzsko opustili. Len za posledný rok ich emigrovalo do Izraela pätnásťtisíc a za nimi dennodenne odchádzali ďalší. Hanna však nemala v úmysle pridať sa k nim, považovala sa predovšetkým za Francúzku, až potom za Židovku, bez ohľadu na to, čo hovorili jej nepriatelia. Desila ju predstava, že by mala žiť inde ako vo štvrtom parížskom obvode. Cítila však povinnosť varovať francúzskych Židov pred blížiacou sa búrkou. Zatiaľ nešlo o život. Ale ak horí dom, napísala Hanna, človek urobí najlepšie, keď nájde najbližší východ.
Prvú verziu dokončila pred polnocou. Zdala sa jej príliš úderná, azda priveľmi nahnevaná. Obrúsila teda najostrejšie hrany a na dôkaz svojich tvrdení pridala množstvo depresívnych štatistických údajov. Potom prepísala text na notebooku, vytlačila jeden exemplár a o druhej sa konečne dostala do postele. Zobudila sa na budík o siedmej, cestou do kúpeľne vypila šálku café au lait. Potom si v kúpacom plášti sadla k toaletnému stolíku a zahľadela sa na seba do zrkadla. Otec vo chvíli krutej úprimnosti povedal o svojej jedinej dcére, že Boh sa k nej zachoval štedro, keď rozdával rozum, ale šetril krásou. Tmavé zvlnené vlasy mala popretkávané šedinami, ktorým sa nebránila. Výrazný tenký nos, veľké hnedé oči. Nebola krásavica, ale nikdy ju nepovažovali za hlupaňu. Vo chvíľach ako táto, pomyslela si, je to výhoda.
Mejkapom zamaskovala tmavé kruhy pod očami a vlasy si upravila starostlivejšie než inokedy. Potom si rýchlo obliekla tmavú vlnenú sukňu a sveter, natiahla tmavé pančuchy, vkĺzla do lodičiek na nízkom podpätku a zbehla dolu schodmi. Prešla cez vnútorný dvor, pootvorila hlavné dvere a vyzrela na ulicu. Bolo pár minút po ôsmej, pod sivou jarnou oblohou po chodníku energicky kráčali Parížania a turisti. Zdalo sa, že nikto nečaká, kedy z domu číslo 24 vyjde inteligentne vyzerajúca päťdesiatnička.
Prešla popri elegantných butikoch na rue des Rosiers, navonok obyčajnej parížskej ulici v dobrej štvrti. Až keď Hanna prišla ku kóšer pizzerii a viacerým stánkom s falafelom a nápismi v hebrejčine, vyšlo najavo, o akú ulicu ide. Predstavovala si, ako asi vyzerala v ten Čierny štvrtok ráno. Bezmocní ľudia sa viezli v otvorených nákladiakoch, pritískali si na prsia jediný kufor, čo si smeli zobrať so sebou. Susedia ich sledovali z otvorených okien, niektorí mlčky a zahanbene, iní so zle potláčanou škodoradosťou z nešťastia opovrhovanej menšiny. Hanna mala ten obraz stále pred sebou – Parížania mávajúci na rozlúčku Židom odsúdeným na smrť –, keď kráčala v sivastom svetle a rytmicky klopkala podpätkami po kamennej dlažbe.
Weinbergovo centrum stálo na pokojnom konci ulice v štvorpodlažnej budove, pred vojnou tam sídlila redakcia jidiš novín a továreň na kabáty. Pred vchodom sa vytvoril dlhý rad, lebo dvaja mladí strážcovia v tmavých oblekoch dôkladne prehľadávali každého, kto chcel vojsť. Hanna prekĺzla popri nich a zamierila na poschodie do miestnosti vyhradenej VIP hosťom. Arthur Goldman s Maxom Straussom na seba zazerali ponad šálky so slabou kávou américain. Slávna spisovateľka sa vážne zhovárala s autorom memoárov, šéf Múzea holokaustu debatoval s dlhoročným priateľom a odborníkom z Jad Vašem. Iba otravný americký komentátor sa nemal s kým rozprávať. Naložil si na tanier kopu croissantov a briošiek, akoby týždeň nejedol. „Nebojte sa,“ povedala s úsmevom Hanna, „naplánovali sme prestávku na obed.“
Prehodila pár slov s každým účastníkom panelovej diskusie a utiahla sa do svojej kancelárie na konci chodby. Znova čítala text úvodného príhovoru, až kým Rachel Lévyová nestrčila hlavu do dverí a neukázala na hodinky.
„Koľko je tam ľudí?“ spýtala sa.
„Viac než zvládneme.“
„A médiá?“
„Všetci sú tu, vrátane New York Times a BBC.“
Vtom Hanne zapípal mobil. Esemeska od Alaina Lamberta z ministerstva vnútra. Pozrela si ju a zamračila sa.
„Čo píše?“ zaujímala sa Rachel.
„Poznáš Alaina, nič zvláštne.“
Hanna položila mobil na stôl, pozbierala papiere a vyšla von. Rachel Lévyová chvíľku počkala, zdvihla mobil a zadala Hannin nie práve najtajnejší bezpečnostný kód. Správa od Alaina Lamberta bola stručná.
BUĎ OPATRNÁ, ZLATKO…

Vo Weinbergovom centre nebolo dosť priestoru na konferenčnú sálu, ale miestnosť na najvyššom poschodí patrila k najkrajším v Marais. Zo skleníkových okien bol nádherný výhľad na strechy až po Seinu, na stenách viseli veľké čiernobiele fotografie, zobrazujúce život vo štvrti Marais pred Čiernym štvrtkom. Všetci na fotografiách zahynuli počas holokaustu, medzi nimi aj Isaac Weinberg, ktorý sa dal odfotografovať vo svojej knižnici tri mesiace pred katastrofou. Hanna prešla po fotografii prstom ako predtým po obraze od van Gogha. Iba ona vedela, čo spája obraz s jej starým otcom a centrom, ktoré nesie jeho meno. Nie, opravila sa v duchu. To nie je pravda. Vie to aj reštaurátor.
Na vyvýšené pódium pred oknami postavili dlhý obdĺžnikový stôl a dvesto stoličiek v auditóriu zoradili ako vojakov na slávnostnej prehliadke. Každá stolička bola obsadená a približne sto divákov stálo pri zadnej stene. Hanna zaujala svoje miesto – dobrovoľne sa ponúkla, že poslúži ako bariéra medzi Goldmanom a Straussom – a počúvala Rachel Lévyovú, ktorá upozornila prítomných, aby si vypli mobily. Konečne nadišla jej chvíľa. Zapla si mikrofón a pozrela na prvý riadok svojho otváracieho príhovoru. Považujem za národnú tragédiu, že sa vôbec koná konferencia ako táto… Zrazu počula hluk z ulice, čosi tam zapraskalo ako prskavky, a vzápätí sa ozval mužský hlas.
„Chajbar, Chajbar, ja Jahud!“ kričal.
Hanna zišla z pódia k oknu.
„Panebože,“ zašepkala.
Zvrtla sa, zakričala na účastníkov panelovej diskusie, aby sa vzdialili od okien, ale jej varovné slová pohltil ohlušujúci výbuch. Miestnosť sa premenila na tornádo lietajúcich črepín, stoličiek, tehál, odevov a častí ľudských tiel. Hanna si uvedomila, že ju hodilo dopredu, ale nebola si istá, či sa vznáša, alebo padá. Raz sa jej zamarilo, že letmo zazrela Rachel, zvŕtajúcu sa ako balerína. A potom sa Rachel a všetko ostatné stratili.
Konečne dopadla, možno na chrbát, možno na bok, možno na ulicu, možno do hrobky z tehál a betónu. Všade vládlo ťaživé ticho. A dym a prach. Chcela si utrieť oči, ale pravá ruka ju neposlúchala. Vtedy si Hanna uvedomila, že nemá pravú ruku. A zrejme ani pravú nohu. Pootočila hlavu a uvidela vedľa seba ležať muža. „Profesor Strauss, ste to vy?“ Muž však neodpovedal. Bol mŕtvy. Čoskoro budem mŕtva aj ja, pomyslela si.
Odrazu ju začala drviť zimnica. Asi stratila veľa krvi. Alebo za to mohol vietor, čo jej nakrátko odvial čierny dym spred tváre. Potom zistila, že ona aj muž, ktorý možno bol profesor Strauss, ležia medzi troskami na rue des Rosiers. Nad nimi stála postava v čiernom, pozerala dolu ponad hlaveň vojenskej automatickej pušky. Tvár zakrývala kukla, ale oči bolo vidieť. Dva šokujúco krásne kaleidoskopy orieškovohnedej a medenej. „Prosím,“ zašepkala Hanna, no vtedy oči pod kuklou ožili odhodlaním. Nasledoval záblesk bieleho svetla a Hanna zrazu kráčala po chodbe, zase mala obe ruky aj nohy. Prešla dverami do detskej izby a potme sa snažila nájsť van Gogha. Obraz už bol preč. A o chvíľku aj Hanna.