Image Image Image Image Image

zelená knižnica

Najznámejšou edíciou vydavateľstva Slovenský Spisovateľ je ZELENÁ KNIŽNICA.

Už niekoľko rokov je vnímaná ako záruka dobrého napínavého čítania.

Scroll to Top

Na vrch

Knihy vydavateľstva Slovenský spisovateľ

Vydal Slovenský spisovateľ

Autor:

Daniel Silva

Odporúčaná cena:

12,90 €

Výroba: 28/11/2017

Počet strán: 368

Väzba: viazaná

Ďalšie podrobnosti
o knihe >>>

V kategórii 22, sep 2017 | V kategórii: | Vydal Slovenský spisovateľ

Dom špiónov

Daniel Silva

Dom špiónov

Sedemnásta kniha jednej z najúspešnejších špionážnych sérií všetkých čias o legendárnom Gabrielovi Allonovi. Štyri mesiace po atentáte na americkej pôde teroristi z Islamského štátu udrú znova – tentoraz sa ich cieľom stane elegantná londýnska štvrť West End, ktorou otrasie séria mohutných výbuchov. Tieto útoky sú výsledkom dokonalého utajenia, no ich páchatelia predsa len zanechajú po sebe jednu stopu. Táto stopa zavedie Gabriela a jeho tím na juh Francúzska, do prepychového sídla Jeana-Luca Martela a Olivie Watsonovej. Bývalá modelka Olivia predstiera, že netuší, že pravým zdrojom Martelovho rozprávkového bohatstva sú drogy. A Martel zasa zatvára oči pred faktom, že obchoduje s človekom, ktorého cieľom je zničenie Západu. Pod Gabrielovým skúseným vedením sa však obaja stanú hrdinami v globálnej vojne s terorizmom.

.

📖 Prečítajte si čitateľskú ukážku

Úryvok

Prvá časť

UVOĽNENÁ NITKA

1

bulvár kráľa saula, tel aviv

Aj keď išlo o bezprecedentnú udalosť spojenú s mnohými rizikami, prebehla bez zbytočného rozruchu. A v tichosti. Práve to bolo na celej veci najpozoruhodnejšie. Isteže, nechýbalo dramatické vyhlásenie vlády, vysielané naživo, ani slávnostná prvá schôdza kabinetu či honosná oslava vo vile Ariho Šamrona na brehu Tiberiadskeho jazera, kam mu prišli zaželať veľa šťastia všetci priatelia a spolupracovníci z jeho pestrej minulosti – špióni, politici, vatikánski duchovní, londýnski obchodníci s umením, dokonca aj nenapraviteľný zlodej obrazov z Paríža. No inak sa všetko odohralo pokojne. Jeden deň sedel Uzi Navot za svojím veľkým stolom z dymového skla v riaditeľskej kancelárii, a na druhý deň bol na jeho mieste Gabriel. Bez stola, nepotrpel si na sklo.

Vždy mal radšej drevo. Veľmi staré drevo. A obrazy, pochopiteľne, rýchlo totiž zistil, že nedokáže stráviť dvanásť hodín denne v miestnosti bez obrazov. Zavesil si na stenu pár vlastných, nepodpísaných, a niekoľko prác svojej matky, kedysi významnej izraelskej maliarky. Zavesil tam dokonca aj veľký abstraktný obraz, namaľovala ho jeho prvá manželka Lea, keď spolu študovali na Bezalelovej akadémii výtvarných umení v Jeruzaleme. Na sklonku dňa mohol návštevník počuť spoza dverí riaditeľskej kancelárie aj operné árie, najmä z Gabrielovej milovanej Bohémy. Hudba mohla znamenať iba jedno. Gabriel Allon, princ ohňa, anjel pomsty a vyvolený syn Ariho Šamrona konečne zaujal svoje právoplatné miesto na čele izraelskej tajnej spravodajskej služby.

Jeho predchodca neodišiel ďaleko. Uzi Navot sa len presťahoval na druhú stranu chodby do niekdajšej Šamronovej malej pevnosti. Ešte nikdy predtým neostal odchádzajúci šéf pod jednou strechou so svojím nástupcom. Porušili tým jedno z najposvätnejších pravidiel Inštitútu, podľa ktorého bolo treba raz za čas vykosiť porast a zorať pôdu. Pravda, niektorí bývalí šéfovia chceli zostať v obraze. Občas sa zastavili na Bulvári kráľa Saula, rozprávali bojové historky, rozdávali nevyžiadané rady a v podstate išli všetkým na nervy. A ešte tu bol, pochopiteľne, Šamron, večný Šamron, horiaci ker. Vybudoval Inštitút z ničoho a na svoj obraz. Dal službe identitu aj jazyk, preto považoval za svoje božské právo miešať sa do jej záležitostí, ako a kedy sa mu zachcelo. Šamron odmenil Navota riaditeľskou funkciou, a keď prišiel čas, zase mu ju zobral.

Gabriel však trval na tom, aby Navot zostal aj s výhodami, aké mal v minulosti. Delili sa teda o sekretárku – obávanú Orit, na Bulvári kráľa Saula známu ako Železná kupola pre schopnosť odbiť všetkých nevítaných návštevníkov – a Navot smel ďalej používať služobné auto s plným počtom bodygardov, na čo v Knessete chvíľu frflali, no napokon sa s tým zmierili v záujme zachovania pokoja. Jeho titul nehovoril veľa, čo bolo pre Inštitút typické. Všetci boli profesionálni klamári. Pravdu hovorili iba medzi sebou. Pred ostatnými – manželskými partnermi, deťmi aj občanmi, ktorých podľa prísahy ochraňovali – sa skrývali pod pláštikom klamstiev.

Keď mali Gabriel a Uzi otvorené dvere, čo zvyčajne mali, videli na seba cez chodbu. Dennodenne spolu telefonovali, obedovali – niekedy v zamestnaneckej jedálni, inokedy sami dvaja v Gabrielovej kancelárii – a každý večer si užívali pokojné chvíle pri Gabrielovej opere, hoci ju Uzi napriek viedenskému pôvodu z duše neznášal. Nemal rád hudbu a výtvarné umenie ho nudilo. Inak sa s Gabrielom zhodli, aspoň pokiaľ išlo o záležitosti Inštitútu a bezpečnosti štátu Izrael. Uzi trval na neobmedzenom prístupe ku Gabrielovi a chcel byť na všetkých dôležitých schôdzkach vedenia Inštitútu. Zvyčajne mlčal ako sfinga, mohutné ruky prekrížené na zápasníckej hrudi, na tvári nepreniknuteľný výraz. Občas za Gabriela dokončil vetu, aby dal prítomným najavo, že sú vo všetkom zajedno. Boli ako Boaz a Jáchín, dva stĺpy pri vchode do Prvého jeruzalemského chrámu, a keby sa niekto pokúsil poštvať jedného proti druhému, škaredo by na to doplatil. Pre ľudí bol šéfom Gabriel, ale Uzi sa stále považoval za vládcu a na svojom dvore nestrpel nijaké intrigy.

Niežeby sa nejaké vyskytli, lebo členovia vedenia držali spolu. Všetci pochádzali z elitnej jednotky Barak, ktorá uskutočnila mnohé legendárne operácie legendárnej služby. Roky pracovali v suterénnych kuticiach, čo kedysi slúžili ako sklad starého nábytku a vyradenej elektroniky. Teraz obsadili rad kancelárií, čo sa ťahal od Gabrielových dverí. Dokonca aj Eli Lavon, jeden z popredných izraelských biblických archeológov, súhlasil, že sa vzdá miesta na Hebrejskej univerzite a vráti sa do Inštitútu na celý úväzok. Lavon dozeral na sledovačov, zlodejov a špecialistov na umiestňovanie odpočúvacích zariadení a skrytých kamier. V skutočnosti ho Gabriel využíval, ako uznal za vhodné. Lavon, majster fyzického sledovania, pozeral Gabrielovi cez plece už od operácie Boží hnev. Gabriel za ním často chodil do neveľkej pracovne plnej keramických črepov, starovekých mincí a nástrojov užiť si pár minút pokoja. Lavon nikdy nebol veľmi zhovorčivý.

Rovnako ako Gabriel, aj on odvádzal najlepšiu prácu potme a potichu.

Niektorí starší zamestnanci pochybovali o múdrosti Gabrielovho rozhodnutia obklopiť sa toľkými vernými a pozostatkami z minulosti. No zväčša si to nechávali pre seba. Dosiaľ žiadny generálny riaditeľ – samozrejme, okrem Šamrona – nemal pri nástupe do funkcie toľko bohatých skúseností a takú dobrú povesť ako Gabriel. Bol v hre dlhšie než ostatní v brandži a časom získal pozoruhodných priateľov a spolupracovníkov. Britskému premiérovi zachránil kariéru, pápežovi život. Napriek tomu nepatril k ľuďom, ktorí si bez okolkov vyberajú staré dlhy. Skutočne mocný muž, hovorieval Šamron, nemusí žiadať o láskavosť.

Gabriel však mal aj nepriateľov. Nepriateľov, ktorí zničili život jeho prvej manželke a pokúsili sa o to aj pri druhej. Nepriateľov v Moskve a Teheráne, pre ktorých bol jedinou prekážkou na ceste k naplneniu ich ambícií. Načas si to s nimi vybavil, ale uvedomoval si, že sa vrátia. Takisto ako muž, s ktorým sa stretol v poslednej bitke. Práve on zaujal prvé miesto na zozname budúcich úloh nového generálneho riaditeľa. Počítače Inštitútu mu pridelili náhodne vybrané meno. No Gabriel a nové vedenie Inštitútu za zabezpečenými dverami budovy na Bulvári kráľa Saula používali grandiózne nom de guerre, ktoré si sám zvolil. Saladin… Hovorili o ňom s úctou aj so zlou predtuchou. Príde si po nich. Je to len otázka času.

Medzi spriatelenými spravodajskými službami kolovala fotografia. Urobil ju spolupracovník cia v Ciudad del Este, paraguajskom meste, ktoré leží v oblasti slávneho juhoamerického trojmedzia. Mohutný, dobre stavaný muž s výzorom Araba pil kávu na letnej terase v spoločnosti istého libanonského obchodníka podozrivého zo spojenia so svetovým džihádistickým hnutím. Uhol záberu nedovoľoval použiť softvér na rozpoznávanie tvárí. No Gabriel, obdarený najlepším zrakom v brandži, nepochyboval, že to je Saladin. Videl ho na vlastné oči v hale washingtonského Hotela Four Seasons dva dni pred najhorším teroristickým útokom na Spojené štáty po 11. septembri 2001. Gabriel vedel, ako Saladin vyzerá, ako vonia, ako sa zvlní vzduch, keď vojde do miestnosti alebo z nej vyjde. A vedel, ako Saladin chodí. Podobne ako jeho menovec kríval následkom zranenia, ktoré mu ošetrili v dome s mnohými izbami a nádvoriami neďaleko Mosulu v severnom Iraku. Krívanie bola odvtedy jeho vizitka. Zovňajšok človeka možno zmeniť rozličnými spôsobmi. Vlasy sa dajú ostrihať či zafarbiť, plastický chirurg môže zmeniť tvár. No krívanie ako Saladinovo je navždy.

Dosiaľ sa viedli vášnivé debaty, ako sa mu vtedy podarilo uniknúť z Ameriky, no napriek všetkým snahám ho nedokázali lokalizovať. Podľa rôznych hlásení ho videli v Asuncióne, v Santiagu alebo v Buenos Aires. Dokonca sa povrávalo, že našiel útočisko v argentínskom lyžiarskom stredisku Bariloche, obľúbenom najmä medzi nacistickými vojnovými zločincami.

Gabriel správu rázne odmietol. Ešte vždy sa pohrával s myšlienkou, že Saladin sa skrýva všetkým na očiach. Nech je kdekoľvek, určite plánuje ďalší krok. Tým si bol Gabriel istý.

Nedávny útok vo Washingtone, zničené budovy, pamätníky aj desivý počet obetí urobili zo Saladina novú tvár islamského teroru. Aký bude prídavok? Americký prezident v jednom z posledných rozhovorov pred odchodom z úradu vyhlásil, že Saladin nie je schopný ďalšej veľkej operácie, lebo americká vojenská odveta rozmetala jeho kedysi obávanú sieť na franforce. Nato Saladin prikázal samovražednému útočníkovi, aby sa odpálil pred veľvyslanectvom Spojených štátov v Káhire. Slabé, reagoval Biely dom. Málo zranených, žiadne obete medzi Američanmi. Zúfalý čin odchádzajúceho muža.

Možno, ale nasledovali ďalšie útoky. Saladin udrel na Turecko – svadby, autobusy, verejné námestia, rušné istanbulské letisko – a jeho spojencov v západnej Európe. Tí, ktorí vyslovovali jeho meno s priam nábožnou úctou, spáchali sériu útokov osamelých vlkov, rozsievali smrť po celom Francúzsku, Belgicku a Nemecku. Chystalo sa však niečo veľké, koordinované a veľkolepé ako to, čo sa odohralo vo Washingtone.

Lenže kde? Ďalší útok v Amerike sa zdal nepravdepodobný. Blesk nikdy neudrie dvakrát na to isté miesto, tvrdili experti. Mesto, ktoré si Saladin napokon vybral pre svoje veľkolepé predstavenie, napokon nikoho neprekvapilo, najmä nie tých, čo mali boj s teroristami v pracovnej náplni. Saladin bol tajnostkár, ale miloval javisko. A kde by našiel lepšie ako v londýnskom West Ende?

 

2

  1. james’s, londýn

Asi je to pravda, pomyslel si Julian Isherwood pri pohľade na prúdy vody, čo padali z čiernej oblohy, rozháňané vetrom. Planéta je zrejme chorá. Hurikán v Londýne, a uprostred februára! Vysoký a akomak dengľavý Isherwood nebol stavaný na také podmienky. Práve sa skrýval pred dverami reštaurácie Wilton’s na Jermyn Street, kde to dôverne poznal. Vyhrnul si rukáv plášťa a zaškúlil na hodinky. 19.40, už mešká. Rozhliadol sa po ulici. Ani jeden taxík na dohľad.

Z baru reštaurácie k nemu doľahol vlažný smiech a po ňom burácavý barytón Olivera Dimblebyho. Wilton’s bol obľúbený podnik kamarátov z mokrej štvrte, inak obchodníkov s obrazmi starých majstrov, ktorí vykonávali svoje remeslo v úzkych uličkách St. James’s. Kedysi chodievali do reštaurácie Green’s na Duke Street, lenže tá bola nútená zatvoriť svoje dvere pre spor so spoločnosťou, ktorá spravovala kráľovnino rozsiahle portfólio londýnskych nehnuteľností. Ďalší dôkaz zmien, čo zasiahli celú štvrť aj londýnsky umelecký svet. Starí majstri vyšli z módy. Súčasných zberateľov, miliardárov, čo rýchlo zbohatli vďaka sociálnym sieťam a aplikáciám pre iPhone, zaujímalo iba moderné umenie. Dokonca aj impresionisti začínali byť pasé. Isherwood predal od začiatku roka iba dva obrazy. Stredne významné diela školy xy v takom a takom štýle. Oliver Dimbleby za posledného pol roka nepredal ani jeden. Podobne ako Ruddy Hutchinson, považovaný za najmenej zásadového obchodníka v Londýne. Každý večer sa však schádzali v bare reštaurácie Wilton’s a navzájom sa ubezpečovali, že búrka čoskoro prehrmí. Julian Isherwood mal obavy, väčšie ako inokedy, že sa to nestane.

Zažil už všelijaké časy. Jeho anglické spôsoby, prísne anglický šatník a rýdzo anglické priezvisko zakrývali skutočnosť, že vôbec nie je Angličan. Podľa pasu a štátnej príslušnosti bol Brit, isteže, ale narodil sa v Nemecku, mal francúzsku výchovu a bol židovského vierovyznania. Iba hŕstka dobrých priateľov vedela, že Isherwood prišiel do Londýna ako detský utečenec v roku 1942, keď ho dvaja baskickí pastieri preniesli cez Pyreneje. Že jeho otca, známeho parížskeho obchodníka s umením Samuela Isakowitza, zavraždili v tábore smrti Sobibor spolu s Isherwoodovou matkou. Hoci Isherwood úzkostlivo strážil tajomstvá svojej minulosti, o dramatickom úteku z Európy okupovanej nacistami sa dopočula izraelská tajná spravodajská služba. V polovici sedemdesiatych rokov, počas vlny palestínskych teroristických útokov na izraelské ciele v Európe, Isherwooda naverbovala ako sajana, dobrovoľného pomocníka. Mal iba jednu úlohu – pomáhať budovať a udržiavať operačné krytie umeleckého reštaurátora a atentátnika Gabriela Allona. V poslednom čase sa ich cesty rozišli. Gabriel sa stal šéfom izraelskej spravodajskej služby, jednej z najmocnejších na svete. A Isherwood? Ten stál mierne pripitý na Jermyn Street pred vchodom do reštaurácie Wilton’s, bičovaný západným vetrom, a čakal na taxík, čo nechodil.

Znova pozrel na hodinky. 19.43. Keďže nemal dáždnik, zakryl si hlavu starou koženou taškou a prebrodil sa na Piccadilly, kde po päťminútovom čakaní v lejaku konečne chytil taxík. Šoférovi uviedol iba približnú adresu – hanbil sa priznať, kam má namierené – a úzkostlivo sledoval čas, zatiaľ čo sa taxík pomaly vliekol k Piccadilly Circus. Tam odbočil do Shaftesbury Avenue a presne o ôsmej zastavil na Charing Cross Road. Isherwood meškal na schôdzku.

Mal by zavolať, že sa zdržal, lenže potom by asi jeho stôl v reštaurácii dali niekomu inému. Celý mesiac prosíkal a podplácal, aby ho získal. Isherwood nemal v úmysle riskovať a v panike telefonovať. Okrem toho, pri troche šťastia je Fiona už na mieste. To bola jedna z vecí, ktoré sa mu na Fione páčili, dochvíľnosť. No páčili sa mu aj jej blond vlasy, modré oči, dlhé nohy a vek – tridsaťšesť rokov. V tej chvíli mu nenapadlo nič, čo na Fione Gardnerovej neobdivoval, aj preto vynaložil toľko vzácneho času a úsilia, aby získal rezerváciu v reštaurácii, kam by inak jakživ nevkročil.

Uplynulo ďalších päť minút, kým taxík konečne vysadil Isherwooda pred St. Martin’s Theatre, trvalým domovom hry Pasca na myši od Agathy Christie. Rýchlo prešiel na druhú stranu West Street k vchodu do slávnej reštaurácie Ivy, ktorá bola jeho skutočným cieľom. Hlavný čašník ho informoval, že slečna Gardnerová ešte neprišla a jeho stôl je akýmsi zázrakom stále voľný. Isherwood odovzdal šatniarke mokrý plášť a potom ho zaviedli k sedačke, odkiaľ mal výhľad na Litchfield Street.

Znechutene pozeral na svoj obraz v okne. V obleku od krajčíra zo Savile Row, s karmínovou kravatou a sivými kučerami pôsobil elegantným, aj keď trochu pochybným dojmom, hovoril tomu dôstojná schátranosť. Tak či onak, nepopierateľne dospel do veku, ktorý developeri vzletne nazývajú „jeseň života“. Nie, pomyslel si, je starý. Pristarý, aby sa usiloval o priazeň žien ako Fiona Gardnerová. Koľko ich vlastne bolo? Študentky umenia, mladé kurátorky, recepčné, pekné dievčatá, ktoré prijímali telefonické pokyny v Christie’s a Sotheby’s. Isherwood to nebral ako šport, všetky úprimne miloval. Veril v lásku, rovnako ako veril v umenie. V lásku na prvý pohľad. Večnú lásku. Lásku až za hrob. Háčik bol v tom, že ju dosiaľ nenašiel.

Isherwood si spomenul na nedávne popoludnie v Benátkach v Harryho bare, na Belliniho, na Gabriela… Ten ho vtedy ubezpečoval, že nie je neskoro, že má stále dosť času oženiť sa, splodiť dieťa. Strhaná tvár v skle ho vrátila do reality. Už je dávno po záručnej lehote, pomyslel si. Zomrie sám, bezdetný, ženatý iba ak s galériou.

Znova pozrel na hodinky. Štvrť na deväť. Teraz meškala Fiona. To sa na ňu nepodobalo. Vylovil z náprsného vrecka mobil a zistil, že dostal novú esemesku: pprepáč, julian, obávam sa, že nebudem. Prestal čítať. Možno to tak bude lepšie. Aspoň sa vyhne zlomenému srdcu. A čo je dôležitejšie, neurobí zo seba hlupáka ako vždy.

Vopchal mobil nazad do vrecka a rozmýšľal, čo ďalej. Mohol zostať a navečerať sa sám, alebo odísť. Rozhodol sa pre druhú možnosť, v Ivy nikto nevečeria sám. Vstal, vyzdvihol si plášť, ospravedlnil sa hlavnému a rýchlo vyšiel na ulicu. V tej chvíli biely Ford Transit prudko zabrzdil pred St. Martin’s Theatre. Vystúpil z neho šofér v objemnom námorníckom kabáte, v ruke držal čosi, čo vyzeralo ako zbraň. A nie hocijaká, pomyslel si Isherwood, toto je vojnová zbraň. Zo zadnej časti dodávky vyliezli štyria muži v hrubých kabátoch, každý mal v ruke rovnakú útočnú pušku. Isherwood neveril vlastným očiam. Pripomínalo to scénu z filmu. Z filmu, ktorý už videl v Paríži a vo Washingtone.

Piati muži v tesne zovretom šíku pokojne vykročili k vchodu do divadla. Isherwood začul praskanie dreva a vzápätí výstrely. O niekoľko sekúnd sa ozvali prvé výkriky, tlmené, akoby z veľkej diaľky. Výkriky z Isherwoodových najhorších snov. Znova si spomenul na Gabriela a v duchu sa pýtal, čo by asi urobil v podobnej situácii. Vrútil by sa do divadla a zachránil čo najviac životov. Lenže Isherwood nemal Gabrielove schopnosti ani odvahu. Nebol hrdina, skôr jeho opak.

Desivé výkriky boli čoraz hlasnejšie. Isherwood vydoloval z vrecka mobil, vyťukal 999 a ohlásil teroristický útok na St. Martin’s Theatre. Potom sa zvrtol a pozrel na vychýrenú reštauráciu, odkiaľ práve vyšiel. Bohatí zákazníci zjavne netušili, že len pár krokov od nich sa odohráva krvavá masakra. Teroristi sa určite neuspokoja s jednou, napadlo mu. Ich ďalšia zastávka bude v ikonickej Ivy.

Isherwood zvážil svoje možnosti. Aj tentoraz si mohol vybrať z dvoch. Mohol ujsť, alebo sa pokúsiť zachrániť čo najviac ľudí. Rozhodnutie patrilo k najľahším, aké kedy urobil. Zatiaľ čo sa tackal na druhú stranu ulice, od Charing Cross Road k nemu doľahol mocný výbuch. Potom druhý a tretí. Nie je žiadny hrdina, pomyslel si, keď vletel do reštaurácie Ivy, rozhadzujúc rukami ako šialenec, ale vie konať hrdinsky, aj keď len chvíľku. Gabriel má možno pravdu. Možno ešte nie je neskoro.

 

3

vauxhall cross, londýn

Bolo ich dvanásť, Arabov a Afričanov s európskymi pasmi. Všetci strávili istý čas v kalifáte isis – vrátane teraz už zničeného výcvikového tábora neďaleko starobylého sýrskeho mesta Palmýra – a nepozorovane sa vrátili do západnej Európy. Neskôr sa zistilo, že prijímali rozkazy cez bezplatnú cloudovú službu Telegram, ktorá umožňovala výmenu šifrovaných správ v reálnom čase. Každá obsahovala iba adresu, dátum a čas. Nevedeli, že aj iní dostali podobné inštrukcie, netušili, že sú súčasťou väčšieho sprisahania. Vlastne nemali ani potuchy, že sú súčasťou nejakého plánu.

Do Spojeného kráľovstva prichádzali po jednom, vlakom a trajektom. Dvaja, traja museli na hraniciach odpovedať na otázky, zvyšných privítali s otvoreným náručím. Štyria zamierili do Lutonu, štyria do Harlowu, štyria do Gravesendu. Na každej adrese ich čakal britský operatívec siete. A zbrane – vesty s výbušninami, vojenské útočné pušky. Každá vesta obsahovala kilogram tatp, mimoriadne nebezpečnej kryštalickej výbušniny vyrobenej z odlakovača na nechty a peroxidu vodíka. Útočné pušky boli ak-47 bieloruskej výroby.

Britskí operatívci siete stručne oboznámili členov útočných buniek s ich cieľmi a zámermi misie. Nie sú samovražední útočníci, zdôrazňovali, ale samovražední bojovníci. Ich úlohou je zastreliť čo najväčší počet nevercov, vesty treba odpáliť, až keď ich polícia zaženie do kúta. Cieľom operácie nie je zničiť budovy, ale preliať čo najviac krvi. Nezáleží na tom, či ide o muža, ženu, dospelého alebo dieťa. Musia byť nemilosrdní.

Neskoro popoludní v Lutone, v Harlowe a v Gravesende zasadli členovia troch buniek k spoločnému stolu a naposledy sa najedli. Potom sa rituálne pripravili na smrť. O siedmej večer nastúpili do troch rovnakých bielych Fordov Transit. Miestni operatívci šoférovali, samovražední bojovníci s vestami a puškami sedeli vzadu. Bunky o sebe navzájom nevedeli, všetky však smerovali do londýnskeho West Endu, kde mali zaútočiť v tom istom čase. Saladin si potrpel na presnosť. Veril, že načasovanie je kľúčové – v terore rovnako ako v živote.

Staručké divadlo Garrick Theatre prežilo dve svetové vojny, studenú vojnu, hospodársku krízu aj abdikáciu kráľa. No nikdy nebolo svedkom ničoho podobného tomu, čo sa odohralo v ten večer o 20.20, keď do hľadiska vtrhli piati teroristi z isis a spustili paľbu. V prvých tridsiatich sekundách zomrelo sto ľudí a ďalších sto v hrôzostrašných piatich minútach, čo nasledovali. Teroristi postupovali systematicky, rad za radom, sedadlo za sedadlom. Asi dve stovky šťastlivcov vrátane všetkých hercov a javiskového personálu unikli bočnými a zadnými východmi. Mnohí sa už nikdy nezamestnali v divadle.

O sedem minút útočníci vyšli z budovy. Vonku narazili na dvoch neozbrojených príslušníkov metropolitnej polície. Oboch zabili, potom zamierili na Irving Street a cestou vraždili v reštauráciách, až kým na Leicester Square nenatrafili na dvojicu policajtov zo špeciálnej jednotky. Mali iba pištole Glock 17, no napriek tomu sa im podarilo dvoch útočníkov zastreliť, skôr ako sa stihli odpáliť. Zvyšní dvaja sa odpálili vo foyer obrovského kina Odeon Cinema a tretí v preplnenej talianskej reštaurácii. Len tejto časti akcie padlo za obeť takmer štyristo ľudí, čo z nej urobilo najvražednejší útok v dejinách Británie – prekonal dokonca aj tragédiu lietadla Pan Am nad škótskym Lockerbie.

Nanešťastie, päťčlenná bunka nekonala sama. Druhá bunka – neskôr ju nazvali lutonská – zaútočila na Prince Edward Theatre presne o 20.20, počas predstavenia muzikálu Miss Saigon. Keďže divadlo bolo oveľa väčšie ako Garrick Theatre, tisícšesťsto miest namiesto šesťstopäťdesiatich šiestich, aj počet mŕtvych bol vyšší. Všetci piati útočníci sa potom odpálili v baroch a reštauráciách na Old Compton Street. V priebehu šiestich minút vyhaslo viac ako päťsto životov.

Tretím terčom bolo divadlo St. Martin’s Theatre: päť teroristov zaútočilo presne dvadsať minút po ôsmej. Tentoraz však zasiahol tím ozbrojených policajtov. Neskôr vysvitlo, že okoloidúci, ktorého identifikovali len ako popredného londýnskeho obchodníka s umením, ohlásil útok na polícii tesne po tom, ako teroristi vošli do divadla. Ten istý londýnsky obchodník s umením pomáhal pri evakuácii hostí z reštaurácie Ivy. Jeho zásluhou zahynulo „iba“ osemdesiatštyri ľudí. V inom meste, v iný večer, by také číslo bolo nepredstaviteľné. Teraz to bol dôvod na vďakyvzdanie. Saladin rozpútal teror v samom srdci Londýna. A Londýn už nikdy nebude rovnaký.

Ráno bol rozsah pohromy viditeľný voľným okom. Väčšina mŕtvych ešte ležala na mieste, kde ich zastihla smrť, mnohí sedeli na divadelných stoličkách. Hlavný komisár metropolitnej polície vyhlásil West End za aktívne miesto činu a dôrazne žiadal Londýnčanov aj turistov, aby sa mu vyhli. Metro preventívne zastavilo prevádzku, obchody a verejné inštitúcie zostali väčšinu dňa zatvorené. Londýnsku burzu otvorili načas, ale obchodovanie ukončili, keď ceny akcií prudko klesli nadol. Ekonomické straty, rovnako ako straty na životoch, boli katastrofálne.

Premiér Jonathan Lancaster z bezpečnostných dôvodov počkal s návštevou miesta činu až do poludnia. S manželkou Dianou prešiel pešo od Garrick Theatre k Prince Edward Theatre a St. Martin’s Theatre. Potom sa pred improvizovaným policajným veliteľstvom na Leicester Square krátko prihovoril médiám. Bledý a očividne otrasený prisahal, že páchateľov stihne spravodlivý trest. „Nepriateľ je odhodlaný,“ vyhlásil, „ale my tiež.“

Nepriateľ však napočudovanie mlčal. Isteže, na zvyčajných extrémistických stránkach sa objavilo množstvo oslavných reakcií, ale z hlavného veliteľstva isis ani slovo. Až o piatej popoludní londýnskeho času sa skupina na twitteri prihlásila k zodpovednosti za útok a zverejnila fotografie pätnástich operatívcov, ktorí ho uskutočnili. Niektorých odborníkov na terorizmus prekvapilo, že vo vyhlásení chýba zmienka o Saladinovi. Tí informovanejší však neboli prekvapení. Saladin je majster, hovorili. A ako mnohí majstri nepodpisuje svoje diela.

Ak prvý deň prevládal pocit súdržnosti a žiaľu, na druhý deň sa začali nezhody a vzájomné obviňovanie. Viacerí členovia opozície v Dolnej snemovni ostro kritizovali premiéra a šéfov bezpečnostných služieb za to, že nedokázali včas odhaliť sprisahanie a predísť útokom. Pýtali sa, ako je možné, že teroristi získali vojenské útočné pušky v krajine s najprísnejšími zákonmi o kontrole zbraní na svete. Šéf protiteroristickej jednotky metropolitnej polície vydal vyhlásenie obhajujúce svoje konanie a riaditeľka mi5 Amanda Wallaceová takisto. Iba šéf Tajnej spravodajskej služby mi6 Graham Seymour mlčal. Britská vláda donedávna ani nepriznávala existenciu mi6 a žiadnemu súdnemu ministrovi by ani nenapadlo spomenúť meno jej šéfa na verejnosti. Seymour dával prednosť starým spôsobom pred novými. Bol rodený špión. A špióni nikdy neprehovoria, ak hrozí nebezpečný únik informácií.

Zodpovednosť za ochranu britského územia pred teroristickými útokmi niesla predovšetkým mi5, metropolitná polícia a Centrum pre analýzu terorizmu. Tajná spravodajská služba však mala významnú úlohu, odhaľovať plány v zahraničí, predtým než sa ich vykonávatelia priblížia k zraniteľným brehom Veľkej Británie. Graham Seymour opakovane varoval premiéra, že útok isis na Spojené kráľovstvo je neodvratný, jeho ľudia však nedokázali získať dosť potrebných informácií, aby mu predišli. Preto považoval útok v Londýne s toľkými nevinnými obeťami za svoje najväčšie zlyhanie v dlhoročnej a významnej kariére.

V čase útoku bol Seymour vo svojej honosnej kancelárii na najvyššom poschodí Vauxhall Cross – z okna videl záblesky výbuchov – a v temných dňoch, čo nasledovali, ju opúšťal len zriedka. Najbližší spolupracovníci naňho naliehali, aby sa trochu vyspal, a v súkromí si robili starosti, lebo vyzeral nezvyčajne strhaný. Seymour stroho odpovedal, že by radšej mali hľadať dôležité informácie, ktoré pomôžu zabrániť ďalším útokom. Pátral po uvoľnenej nitke, manipulovateľnom členovi Saladinovej siete. Nie po človeku z vedenia, tí boli priveľmi lojálni. Hľadal pešiaka, poskoka, nosiča batožiny iných ľudí. Muža, ktorý zrejme ani netuší, že je členom teroristickej organizácie. A možno nikdy nepočul meno Saladin.

Policajti, tajní aj uniformovaní, majú v časoch krízy isté výhody. Robia razie, zatýkajú, zvolávajú tlačové konferencie a ubezpečujú občanov, že robia všetko, aby ich ochránili. Špióni také možnosti nemajú. Pracujú tajne, v bočných uličkách, hotelových izbách, bezpečných domoch či na iných Bohom zabudnutých miestach, kde nútia ľudí, presviedčaním alebo násilím, aby odovzdali dôležité informácie cudzej mocnosti. Aj Graham Seymour to robil na začiatku svojej kariéry. Teraz mohol iba sledovať prácu iných zo zlatej klietky svojej kancelárie. Najväčší strach mal z toho, že uvoľnenú nitku nájde iná služba a on bude zase vykázaný do podradnej roly. mi6 nemohla preniknúť do Saladinovej siete sama, potrebovala pomoc priateľov v západnej Európe, na Strednom východe aj za veľkou mlákou v Amerike. Keby sa mi6 podarilo získať včas správne informácie, Graham Seymour by bol prvý medzi rovnými. To bolo v modernom svete najlepšie, v čo mohol špión dúfať.

A tak zostával vo svojej kancelárii deň za dňom, noc za nocou a s nemalou závisťou sledoval, ako metropolitná polícia a mi5 ničia posledné zvyšky Saladinovej siete v Británii. Činnosť mi6 neprinášala prakticky žiadne výsledky. Seymour dostával viac informácií od priateľov z Langley a Tel Avivu ako od vlastných ľudí. Presne týždeň po útoku usúdil, že by mu prospela noc strávená doma. Počítače zaznamenali odchod jeho limuzíny Jaguar z parkovacej garáže zhodou okolností presne o 20.20. No keď mieril po moste na druhý breh Temže domov do Belgravie, zavibroval mu zabezpečený mobil. Spoznal číslo aj ženský hlas, čo sa hneď ozval. „Dúfam, že nevolám nevhod,“ povedala Amanda Wallaceová, „ale mám niečo, čo by ťa mohlo zaujímať. Nezastavíš sa na drink? Pozývam ťa.“

 

4

thames house, londýn

Graham Seymour dôverne poznal budovu Thames House, sídlo MI5 na brehu Temže; pracoval tam viac ako tridsať rokov, predtým než sa stal riaditeľom mi6. Cestou na riaditeľstvo strčil hlavu do svojej bývalej kancelárie. Súčasný zástupca riaditeľa Miles Kent ešte sedel za stolom. Zrejme bol jediný človek v Londýne, ktorý vyzeral horšie ako Seymour.

„Graham,“ ozval sa Kent a zdvihol zrak od počítača. „Čo ťa privádza do našich končín?“

„To mi povedz ty.“

„Keby som to urobil,“ odpovedal potichu Kent, „včelia kráľovná by so mnou vyrazila dvere.“

„Ako sa drží?“

„Nepočul si?“ Kent naznačil Grahamovi, aby vošiel a zatvoril dvere. „Charles ušiel so sekretárkou.“

„Kedy?“

„Pár dní po útoku. Večeral v Ivy, keď tretia bunka vtrhla do St. Martin’s. Vraj ho to prinútilo pozrieť sa do zrkadla. Usúdil, že takto už ďalej nemôže žiť.“

„Mal milenku aj manželku. Čo ešte chcel?“

„Zdá sa, že rozvod. Amanda sa už odsťahovala z bytu. Nocuje v kancelárii.“

„Také veci sa stávajú.“

Seymoura však správa prekvapila. Ráno sa s Amandou stretol na Downing Street 10 a nič nespomenula. Popravde, Seymourovi odľahlo, že Charlesov ľahkovážny ľúbostný život už nie je žiadnym tajomstvom. Rusi mali svoje cestičky, ako získať informácie o podobných prehreškoch, a neváhali ich použiť vo svoj prospech.

„Kto o tom ešte vie?“

„Dozvedel som sa to iba náhodou. Poznáš Amandu, je diskrétna.“

„Škoda, že Charles nie je.“ Seymour vystrel ruku ku kľučke, no potom ju spustil. „Netušíš, prečo ma chce vidieť?“

„Pre potešenie z tvojej spoločnosti?“

„No tak, Miles.“

„Viem len,“ odpovedal Kent, „že to nejako súvisí so zbraňami.“

Seymour vyšiel na chodbu. Nad Amandinými dverami svietila zelená. Napriek tomu potichu zaklopal, skôr ako vstúpil. Amanda sedela za veľkým stolom a hľadela do otvoreného spisu. Zdvihla hlavu a obdarila Seymoura chladným úsmevom. Akoby si ho nacvičovala pred zrkadlom, napadlo mu.

„Graham, som rada, že si prišiel,“ povedala a vstala.

Pomaly vyšla spoza stola. Mala na sebe zvyčajný nohavicový kostým, ktorý lichotil jej vysokej postave. A ako vždy si zachovávala odstup. Graham Seymour a Amanda Wallaceová nastúpili do MI5 v tom istom čase a takmer tridsať rokov spolu bojovali pri každej možnej príležitosti. Ich rivalita pretrvala doteraz, keď patrili k dvom najmocnejším ľuďom v západných spravodajských službách. Bolo lákavé nahovárať si, že útok zmení dynamiku ich vzťahu, ale Seymour nepodľahol pokušeniu. Blížilo sa nevyhnutné vypočutie v parlamente. Nepochybne pri ňom odhalia vážne chyby a nesprávne kroky MI5. Amanda bude bojovať zubami-nechtami. A urobí, čo bude v jej silách, aby zvalila časť viny na Grahama Seymoura a MI6.

Na konci dlhého lesklého stola bola pripravená tácka s nápojmi. Amanda namiešala Seymourovi džin s tonikom a sebe martini s olivami a koktailovými cibuľkami. Mlčky sa napila. Potom odviedla Seymoura k modernému koženému kreslu v inej časti miestnosti. Na veľkej plochej televíznej obrazovke bežali správy bbc. Britské a americké lietadlá zaútočili na ciele isis neďaleko sýrskeho mesta Rakka. Irackú časť kalifátu opäť zabrala ústredná vláda v Bagdade. Zostalo iba sýrske útočisko, a to bolo obkľúčené. Strata územia však nijako neoslabila schopnosť isis viesť teroristické operácie v zahraničí, čo dokazoval aj posledný útok na Londýn.

„Čo myslíš, kde je teraz?“ spýtala sa po chvíľke Amanda.

„Saladin?“

„Kto iný?“

„Zatiaľ nemáme istotu…“

„Nerozprávaš sa s premiérom, Graham.“

„Podľa mňa je niekde mimo rapídne sa zmenšujúceho kalifátu isis.“

„Kde presne?“

„Možno v Líbyi alebo v jednom z emirátov v Perzskom zálive. Prípadne v Pakistane, alebo hneď za hranicami v Afganistane, na území ovládanom isis. Ale môže byť aj oveľa bližšie,“ dodal Seymour. „Má dosť priateľov a prostriedkov. Nezabúdaj, že býval jedným z nás. Saladin pred inváziou pracoval pre iracký Muchábarát. Mal za úlohu poskytovať materiálnu podporu Saddámovým obľúbencom, palestínskym teroristom. Vie, čo robí.“

„Mierne povedané,“ utrúsila Amanda. „Saladin ma núti spomínať na špiónov z kgb a bomby IRA s nostalgiou.“ Sadla si oproti Seymourovi a opatrne položila pohár na konferenčný stolík. „Musím ti niečo povedať, Graham. Je to osobné a hrozné. Charles ma opustil pre sekretárku. Je o polovicu mladšia. Príšerné klišé.“

„To je mi ľúto, Amanda.“

„Vedel si, že niekoho má?“

„Človek počuje všeličo,“ odpovedal ohľaduplne Seymour.

„Ja som nepočula nič, hoci som generálna riaditeľka MI5. Zrejme je pravda, čo sa hovorí. Manželka alebo manžel sa všetko dozvedia poslední.“

„Je nejaká šanca, že by ste sa zmierili?“

„Nie.“

„Rozvod bude dosť nepríjemný.“

„A drahý,“ dodala Amanda. „Najmä pre Charlesa.“

„Budú na teba tlačiť, aby si odstúpila.“

„A preto budem potrebovať tvoju podporu.“ Amanda sa

nakrátko odmlčala. „Viem, že za našu malú studenú vojnu môžem prevažne ja, Graham, ale trvala už dosť dlho. Ak mohol padnúť berlínsky múr, aj my dvaja môžeme byť priateľmi.“

„Súhlasím.“

Tentoraz pôsobil Amandin úsmev takmer úprimne. „A teraz k skutočnému dôvodu, prečo som ťa sem pozvala.“ Namierila diaľkový ovládač na televízor a na obrazovke sa zjavila tvár asi tridsaťročného muža s briadkou, očividne egyptského pôvodu. Patrila Omarovi Salahovi, vodcovi takzvanej harlowskej bunky, policajt zo zvláštnej jednotky ho zabil, skôr ako sa stihol odpáliť v St. Martin’s Theatre. Seymour poznal jeho spis. Salah bol jedným z tisícok európskych moslimov, ktorí vycestovali do Sýrie a Iraku, keď isis vyhlásil svoj kalifát v júni 2014. Po návrate do Británie ho MI5 vyše roka sledovala fyzicky aj elektronicky. No šesť mesiacov pred útokom dospela k záveru, že Omar Salah nie je nebezpečný. Sledovači z tímu A4 už boli na zrútenie, navyše sa zdalo, že Salah stratil záujem o radikálny islam a džihádizmus. Príkaz na ukončenie sledovania niesol Amandin podpis. Ani ona, ani ostatní príslušníci spravodajských služieb však netušili, že Salah používa pri komunikácii s hlavným velením isis šifrovacie metódy, aké nedokázala rozlúštiť ani všemocná americká Národná bezpečnostná agentúra.

„Nebola to tvoja chyba,“ poznamenal potichu Seymour.

„Možno nie,“ odpovedala Amanda. „Ale musia to na niekoho hodiť, a pravdepodobne to budem ja. Ak sa mi nepodarí využiť nešťastný prípad Omara Salaha vo svoj prospech.“ Po krátkej odmlke dodala: „Alebo presnejšie v náš prospech.“

„Ako si to predstavuješ?“

„Omar Salah mal na svedomí viac ako to, že zaviedol tím islamských vrahov do St. Martin’s Theatre. Prepašoval do Británie zbrane.“

„Odkiaľ ich mal?“

„Od operatívca isis vo Francúzsku.“

„Tvrdí kto?“

„Omar.“

„No tak, Amanda,“ vzdychol Seymour unaveným hlasom. „Je neskoro.“

Pozrela na obrazovku. „Náš Omar bol naozaj dobrý, ale urobil jednu malú chybičku. Použil sestrin notebook na svoje kšefty s isis. Zhabali sme ho deň po útoku a odvtedy pracujeme na harddisku. Dnes popoludní sme objavili digitálne pozostatky zašifrovanej správy od hlavného velenia isis s inštrukciami pre Omara – mal odcestovať do Calais a stretnúť sa s mužom, ktorý vystupuje ako Škorpión.“

„Chytľavé,“ poznamenal zachmúrene Seymour. „Obsahovala správa zmienku o zbraniach?“

„Bola síce zašifrovaná, ale zrozumiteľná. Zhoduje sa s obsahom hlásenia, ktoré sme dostali koncom minulého roka z DGSI. Zdá sa, že Francúzi majú Škorpióna v hľadáčiku už dlhšie. Bohužiaľ, nevedia o ňom dokopy nič, netušia ani, ako sa volá v skutočnosti. Zatiaľ pracujú s teóriou, že je súčasťou drogového gangu, pravdepodobne marockého.“

Má to logiku, pomyslel si Seymour. Spojenie isis s európskymi zločineckými sieťami bolo nepopierateľné.

„Informovali ste Francúzov?“ spýtal sa.

„Nezverím bezpečnosť britských občanov do rúk dgsi. Okrem toho, rada by som našla Škorpióna skôr než Francúzi. Ibaže nemôžem,“ dodala rýchlo Amanda. „Môj mandát na to nestačí.“

Seymour mlčal.

„Nikdy by som si nedovolila radiť ti, ako máš robiť svoju prácu, Graham. No na tvojom mieste by som hneď zajtra ráno poslala do Francúzska svojho človeka. Niekoho, kto ovláda jazyk a je doma v podsvetí. Niekoho, kto sa nebojí zašpiniť si ruky.“ Amanda sa usmiala. „Nepoznáš takého človeka, Graham?“

Vlastnosti knihy


Návrat na popis knihy >>>