Autor:

Felix Francis

Odporúčaná cena:

9,95 €

Výroba: 2013

Počet strán: 256

Väzba: viazaná

Ďalšie podrobnosti
o knihe >>>

V kategórii 13, okt 2013 | V kategórii: Krimi | Vydal Slovenský spisovateľ

Dostihový detektív

Felix Francis

Ďalšia skvelá francisovka. Felix Francis v nej privádza na scénu jednu z najobľúbenejších postáv svojho otca – bývalého džokeja a vyšetrovateľa Sida Halleyho, ktorý vyriešil nejeden prípad v dostihovej brandži. Keď sa na Sida obráti šéf dostihovej komisie a prezradí mu svoje podozrenie, začne sa zamotávať klbko zápletiek a intríg. Na obzore je totiž kolosálny podvod, ktorý môže ohroziť dobré meno jazdeckého športu…

Úryvok

Keď som ráno odviezol dievčatá do školy, zatelefonoval som Petrovi Medicosovi na mobil.
„Ahoj, Sid,“ zaznel jeho silný lancashireský prízvuk.
„Máš chvíľu čas?“ spýtal som sa.
„Hovor, rýchlo! Som v jednom kolotoči, ale počúvam.“
„Volám kvôli sirovi Richardovi Stewartovi.“
„Áno, viem,“ povedal. „Hrozné, nie?“
„Čo?“
„To so sirom Richardom,“ zopakoval. „Príšerné.“
Mal som pocit, akoby sme každý boli na inej planéte.
„Peter,“ pokračoval som pomaly, „čo také hrozné je so sirom Richardom?“
„No že ho našli mŕtveho. Nevoláš preto?“
„Čože?!“ zvolal som. „Kedy?“
„Dnes ráno. Pred pár hodinami. V jednom z jeho starých áut. Podľa všetkého sa rozhodol skoncovať so životom.“

Ešte predpoludním sa predpokladaná samovražda sira Richarda stala mediálnou správou číslo jeden, no z reportáží som sa dozvedel len o málo viac, ako mi zvestoval Peter Medicos.
Údajne ho našiel záhradník. Sedel v zavretej garáži vo svojom starožitnom Jaguári Mark IV s naštartovaným motorom. Podľa výpovede zroneného syna bol sir Richard v hampshireskom rodinnom sídle sám, lady Stewartová pred niekoľkými dňami odcestovala na návštevu k sestre do Londýna. Nevedel si predstaviť, aký dôvod by mohol mať jeho otec vziať si život.
Ani ja.
Vôbec nič tomu nenasvedčovalo, keď mi deň predtým položil telefón, ba práve naopak.
Tak teraz vám niečo poviem, som rozhodnutý zistiť, o čo tu ide, doparoma! A nevzdám sa, pôjdem si za svojím, či už s vašou pomocou, alebo bez nej.
Nepripadalo mi to ako vyhlásenie človeka, ktorý sa o niekoľko hodín zabije.
Ak to nebola samovražda, čo teda?
Poznal som prípady ľudí, ktorí sa nešťastne otrávili, keď naštartovali auto v uzavretom priestore a neuvedomovali si, aké rýchle a fatálne následky má nahromadenie kysličníka uhoľnatého. Už koncentrácia necelého pol percenta vo vzduchu bez milosti a výstrahy zabije dospelého človeka.
Takmer každý toto riziko pozná a dozaista bolo známe aj zberateľovi veteránov sirovi Richardovi.
Ak teda nešlo o samovraždu ani o nešťastnú náhodu, bola to vražda?
Vďaka predchádzajúcej praxi som mal tendenciu pokladať akúkoľvek záhadnú smrť za podozrivú, kým sa nedokázal opak.
Sir Richard oznámi, že ktosi manipuluje výsledky dostihov, rozhodne sa vypátrať kto a na druhý deň údajne spácha samovraždu?
Zdá sa iba mne, že sa jeho smrť niekomu náramne hodila do karát?
Opäť som zavolal Petrovi Medicosovi.
„Áno, Sid?“ V hlase mu bolo počuť nevôľu, že som ho náhle vyrušil. „Čo by si ešte potreboval?“
„Prepáč, Peter, že ťa obťažujem, keď máš dnes taký ťažký deň, ale v tom zmätku som ti nestačil povedať, prečo som telefonoval.“
„Kvôli sirovi Richardovi?“ spýtal sa.
„Áno,“ odvetil som. „Včera popoludní prišiel za mnou a vyslovil obavy, že niekto ovplyvňuje dostihy.“
„Aha, to,“ zahundral podráždene. „Omieľal čosi také už od Cheltenhamu.“
„Je to pravda?“
„O ničom podobnom neviem.“
„Vyšetrovali sa jeho podozrenia?“
„Potichu som záležitosť konzultoval s niekoľkými skúsenými džokejmi a všetci vyhlásili, že je to hlúposť.“
Čo iné by mohli tvrdiť, najmä ak sú do veci zainteresovaní, nie?
„Nemyslíš, že jeho smrť s tým môže nejako súvisieť?“ opýtal som sa.
Na druhom konci ostalo ticho. „Ako?“ spýtal sa. „Chceš naznačiť, že sa zabil, lebo som nebral vážne jeho obvinenia?“ Zjavne sa mu to nepozdávalo.
„A si presvedčený, že spáchal samovraždu?“ pokračoval som. „Napísal list na rozlúčku?“
„Sid, odporúčam ti, aby si nechal vyšetrovanie na profesionálov, či už na políciu, alebo naše bezpečnostné zložky. Neboli by sme radi, keby sa nám do remesla miešal amatér.“
Odolal som nutkaniu vytmaviť mu, že zďaleka nie som amatér a boli časy, keď mi jeho úrad pravidelne klopkal na dvere a prosil o pomoc.
„Ubezpečujem ťa, že sa do ničoho nechcem montovať,“ upokojoval som ho. „No otázky si podľa mňa treba klásť. Sir Richard bol skalopevne presvedčený, že čosi nie je v poriadku, a teraz, keď zomrel za záhadných okolností, mal by sa niekto jeho podozreniami zaoberať.“
„Neboj sa,“ chlácholil ma Peter, „o to sa postarám.“
„Takže budeš informovať políciu?“ nástojil som.
„Pravdaže,“ odvrkol.
Ktovieprečo som mu neveril.

Takmer celé štvrtkové predpoludnie som presedel za písacím stolom a snažil som sa sústrediť na vývoj cien akcií a výnosy dlhopisov, no myseľ sa mi ustavične vracala k sirovi Richardovi a jeho Jaguáru.
Zazvonil mi telefón. Volal Charles.
„Celé sa mi to zdá pochybné,“ vyhlásil rovno. „Nikdy by mi ani v päte nenapadlo, že by Richard mohol spáchať samovraždu. Bol príliš statočný.“
„Veď to chce odvahu zabiť sa.“
„Práve naopak,“ odsekol Charles. „Prežiť aj v kritických situáciách, to chce guráž.“
A Charles veru zakúsil nepriaznivých okolností akurát dosť. Už ako devätnásťročný námorný kadet slúžil na vojnovej lodi Amethyst, ktorú na rieke Jang-c´-ťiang ostreľovali čínski komunisti. Vtedy zahynulo tridsaťjeden jeho spolubojovníkov.
„Čo si teda myslíš?“ spýtal som sa.
„Že to bola vražda,“ vyhlásil rozhodne. „Nabetón.“
„Nemal by si toľko pozerať televíziu,“ zasmial som sa, no pochybnosť hlodala aj vo mne.
„Zober si fakty,“ povedal Charles. „Človek, ktorý vedel o autách toľko ako Richard, sa predsa nemôže nešťastnou náhodou zadusiť výfukovými plynmi. Niekto mu pomohol.“
„Ešte nevieme všetky skutočnosti,“ namietol som. „Iba predpokladáme, že príčinou bola otrava kysličníkom uhoľnatým. Možno zomrel prirodzenou smrťou.“
„Keď sme sa pred týždňom stretli, bol zdravý ako ryba.“
Aj včera popoludní, no infarkt už neraz skosil aj tých najzdravšie vyzerajúcich ľudí.
„Nevieš, či nemal nejaké ťažkosti so srdcom?“
„Sid,“ oslovil ma žoviálne, „obaja vieme, že to bola vražda, tak sa láskavo pusť do vyšetrovania.“
Aké jednoduché z jeho úst.
„Spoľahnime sa na políciu,“ navrhol som.
Aj cez telefón som počul zúfalý vzdych. „Pred časom, keď si musel prestať jazdiť, potreboval si poriadne kopnúť do zadku, aby ťa čosi naštartovalo. Obávam sa, že by to nezaškodilo ani teraz.“
„Charles!“ oboril som sa naňho celý zúfalý.
„Prepáč,“ ospravedlňoval sa, no v hlase mu nebolo cítiť ľútosť. „Ale je to pravda.“
„Nie,“ bránil som sa. „Dobrovoľne som sa rozhodol seknúť s detektívnou prácou. To, čo teraz robím, ma plne uspokojuje.“
„A čo je to konkrétne?“ spýtal sa.
„Dobre vieš, čím sa zaoberám.“
„Šibuješ peniaze hore-dolu,“ zasmial sa pohŕdavo. „To nie je poriadna robota.“
Nechcel som sa s ním škriepiť, načo aj. S admirálovými názormi a stanoviskami sa manévrovalo rovnako ťažko ako s lietadlovými loďami, ktorým voľakedy velil.
„Pretlmočím naše obavy polícii,“ povedal som zmierlivo. „A Peter Medicos mi sľúbil, že podozrenia sira Richarda preverí.“
„Ten, ktorý tvrdil, že Richard trpí bludmi?“
„Áno.“
„Tak od neho teda nič nečakám.“
Nie, pomyslel som si, veď ani ja.