Autor:

Zuzka Šulajová

Odporúčaná cena:

10,90 eur

Výroba:

Počet strán: 440

Väzba: viazaná

Ďalšie podrobnosti
o knihe >>>

V kategórii 13, jún 2012 | V kategórii: Romantika | Vydal Slovenský spisovateľ

Džínsový denník 3

Zuzka Šulajová

Mimoriadne úspešné Džínsové denníky Zuzky Šulajovej pokračujú treťou, záverečnou časťou. Paula Semoková, verná svojmu typickému zmyslu pre humor, vám ešte raz dovolí, aby ste spolu s ňou prežili celý rok, ktorý sa krúti okolo maturity na gymnáziu a najmä okolo vytúženého Lukáša. Zjavne je to veľká láska, ale sú už obaja dosť zrelí na vážny vzťah?

Úryvok

2. 10. 2006 – PONDELOK

19.18
A je to. Rozhodnuté, odklepnuté a spečatené. Mám nový denník. Jupííí! Nepovedala by som, že sa z toho budem tak tešiť. Mama sa mi smeje, ale Gabriela ten nápad odsúhlasila a pripomenula, že to bude chcieť viac opatrnosti. Veru, práve preto som si tentoraz kúpila štyri zápisníky kabelkového formátu a denník budem nosiť výhradne vo vrecku na džínsoch. Takže napriek motívu jesenných listov je tentoraz džínsovým doslova a dopísmena. A už ho nikde nenechám povaľovať, bude so mnou chodiť aj na záchod. Vložím doň ten zoznam vecí na stužkovú aj zápisky zo septembra, a Džínsový denník 3 môže ísť do sveta!
Hmm… Spomínam na svoje posledné zápisky… Nebolo to veru ružové. Ešteže sa potom začali letné prázdniny, počas ktorých sme sa všetci mohli ako-tak otriasť, zvyknúť si na nové pomery natoľko, aby sa v našej triede nezjavil atómový hríb. Ale napriek tomu bola atmosféra dosť nepríjemná, keď sme sa v septembri znovu všetci zišli. Áno, prišla aj Maťa. Tá zúfalo chcela od nás odísť, ale rodičia jej to nedovolili, aspoň podľa toho, čo som zachytila z jej rozhovorov so Simonou, s ktorou sa opäť stali najkamoškami. Vraj ju kvôli takejto prkotine do inej školy nedajú. No… podľa mňa by pre ňu bolo lepšie, keby odišla, ale zdá sa, že sa adaptovala. So mnou síce prehodí pár slov (dlho trvalo, kým sme sa k tomu dopracovali), Lukáša a Patrika považuje za obyčajných trapkov, pretože mi naleteli, ale už v nás nevyvoláva výčitky svedomia svojím zúfalstvom vpísaným nielen do tváre, ale doslova do celého tela. Jej držanie, pohyby, spôsob komunikácie – všetko na nej plakalo. Keď na to spomínam, cítim sa ako tá najväčšia vyvrheľka na svete a hanbím sa. Zúfalo sa hanbím. Ibaže nemám nikoho, kto by to dokázal objektívne posúdiť. Či som naozaj taká hnusná potvora… Veď vlastne z jej pohľadu som doslova kópia Eriky Paučovej. Ja, Paula Semoková, ktorá som sa pred ňou v prváku triasla v plavkách s košíkmi veľkosti A, sa rovnám Erike, triednej fiflene a školskej pipke č. 1! Mala som sa asi volať Paula Paučová. A, dokelu, ešte sa to aj hodí. Hm, asi došlo k zámene bocianov. Zato Tiborkov bocian trafil správne. Malý je totiž vyjavený, ako zvykne bývať Maťo, hysterický ako Liba a rozmaznaný ako Subo.
Simona už má priateľa. Nie som si istá, či ho miluje, pretože sa k nemu správa ako pani veľkomožná k poslednému poddanému – aspoň podľa toho, čo som mala tú česť vidieť na školskom dvore, keď po ňu niekedy príde autom. Na Lukáša však neprestala zazerať; ten ju ešte vždy ignoruje a považuje za hlupaňu, ktorá dá každému. Snažím sa ho presvedčiť, aby k nej bol milší, ale neúspešne. Zato k Mati sa správa, akoby boli starí známi z detstva, ľudia so spoločnou minulosťou a so vzájomne prechovávanou úctou.
A Patrik? Zostali sme kamarátmi. A stále je single. Aspoň neviem, že by mal nejakú babu, odkedy som ho nechala… Ach, bože, to teda znie… Aj kvôli nemu mám dosť veľké výčitky svedomia. Mám ho stále veľmi rada a je mi blízky. Lukášovi sa to ani trochu nepáči, ale… skrátka, mám Patrika rada a nič na tom nezmením. Nejde to.
Aj Gabriela je stále sama. Mrzí ma, že akurát ona má smolu na chlapov, zaslúžila by si už nejakú spriaznenú dušu. Gabriela tvrdí, že jej nikto nechýba, ale nemusím byť jasnovidka ako ona, aby mi bolo jasné, že medzi nami popárikovanými sa necíti príjemne. Vlastne sa už ako partia nestretávame… Rozbilo sa to. Samozrejme, Patrik v prvých mesiacoch netúžil vidieť, ako sa na mňa Lukáš vešia. Ich priateľstvo sa citeľne naštrbilo, čomu sa síce nečudujem, ale mrzí ma to. Občas sa zapojí, občas nie… A Erika s Rišom? Rešpektujeme ju ako jeho vyvolenú, len je skrátka z úplne inej vrstvy než my a dáva to najavo. A to viedlo k tomu, že Rišo automaticky prestal trvať na spoločných akciách a často sa radšej vyberú niekam len oni dvaja. Najčastejšie sme teda spolu len súrodenci Masubovci, ja a Juro Kalinda. Takže tak. Chýba mi to. Ale čo už, zvykla som si. Aj na to, že sa v mojej blízkosti každodenne nepohybuje šialená ségra, nehovoriac o jej manželovi Maťovi a mojom krstniatku Tiborkovi. Namiesto nich tu mám Suba, ktorý funguje ako kopa živelnej energie (nikdy nekrížte čuvača s pudlom!) a Belka, ktorý vo veku päť a pol roka začína utlmovať svoju životaschopnosť. Subo ho síce občas poriadne nakopne, ale Belko ho zároveň usmerňuje, takže fungujú pekne vyvážene. Ak nerátam občasné ruvačky o žrádlo, keď sa Subo pokúša nahrabať si toho viac, nerešpektujúc hierarchiu.
Hmm… Tuším ktosi prišiel. Žeby Rišo? Radšej denník rýchlo schovám, lebo keď o ňom povie Erike a tá pustí fámu v triede…
20.26
„Čau, Paula, dúfam, že sa neučíš?“
Do izby sa vrútila Denisa, dlhé čierne vlasy za ňou povievali ako v reklame na šampón, oblečená v levanduľovej tunike a čiernych ligotavých legínach, so závanom predraženého parfumu od Dolce & Gabbana, ktorý jej kúpil Juro.
„Čoby som sa učila,“ ohradila som sa. „Vidíš vari, že by som tu mala nejakú učebnicu?“
„Vidím pero v tvojej ruke,“ skrivila plné pery.
„Ach… ehm, to len preto, že je od Lukáša.“
„Kokso, veď ste sa videli pred štyrmi hodinami?!“
Tvárila som sa, že ju nepočujem, suverénne som vstala zo stoličky a pristúpila si vlastnú nohu. Denisa na to nereagovala, je až príliš zvyknutá na môj nedostatok rovnováhy. Posadila sa na posteľ, zvesila plecia a zhlboka si povzdychla: „Paula, on zase začína.“
„Kto s čím?“ nechápala som.
„Jurooo…!“ netrpezlivo sa na mňa zahľadela. „Ježiš, keby som tušila, ako zblbneš z môjho brácha, v živote by som vám nežičila.“
„No, tak to ti ďakujeme,“ urazila som sa. „S čím teda Juro začína?“
„S bytom,“ pripomenula.
„Ach.“
„Hej. A nechce pochopiť, že ja sa nedám zavrieť medzi štyri steny. Celý život bývam v rodinnom dome, to si myslí, že sa asimilujem v dvojizbáku?!“
„Odkiaľ vzal dvojizbák?“ nechápala som. „Videl ťa z nejakého vychádzať?“ spýtala som sa, v duchu ešte stále v zajatí spomienok.
„Prosím?“ vypleštila oči Denisa. „O čom točíš?“
Zažmurkala som. „Ty si vravela, že Juro si myslí, že sa asi s niekým miluješ v dvojizbáku.“
„Aaa, Paula!!!“ zrevala podráždená Denisa. „Asimilovať, zvyknúť si, prispôsobiť sa!“
Začervenala som sa. „Prepáč.“
„Na čo ty myslíš, prepána?“ krútila nado mnou hlavou. „Ešte mi povedz, že podľa teba som schopná Jura podviesť. Nie, ja by som sa nikdy s nikým iným nevyspala, som jeho,“ rezolútne vyhlásila, a potom nadšene podskočila na posteli: „Paula, ty si pekne skazená,“ zachichotala sa a stíšila hlas: „No tak, priznaj sa, aké je to s Lukášom? Len ma ušetri pikantností, predstava môjho brata v akcii je priam… blééé,“ naznačila vracanie.
„Prestaň,“ zasmiala som sa.
„Vždy sme si hovorili všetko, a teraz si taká skúpa na slovo,“ hrešila ma. „Ste spolu vyše roka, takže…?“ významne nadvihla obočie.
Zahryzla som si do pery. „Ani ty mi nehovoríš čili zážitky z vašich nočno-denných rodeo shows,“ bránila som sa.
„Ako chceš, môžem spustiť. Len som nepredpokladala, že donedávna taká puritánka by chcela rozoberať žeravé veci vzťahu muž – žena.“
„No dovoľ! Aká puritánka?!“ urazila som sa znovu.
„Ale, prosím ťa, veď ešte pred tromi rokmi si ani netušila, čo je to držať sa s chlapom za ruku,“ mávla rukou Denisa, vôbec si neuvedomujúc, aká som jej „vďačná“ za poodhalenie jej skromného názoru na moju semokovskú maličkosť. To si zapamätám!
Denisa zatiaľ pokračovala: „Tak napríklad, predvčerom sme sa príšerne pohádali, mimochodom, znova na tému spoločné bývanie. Potom ma schmatol za pás, ja jeho za vlasy, posadil ma na kuchynskú linku…“
S rukami pritisnutými na ušiach som vyskočila z postele a zaplesla dvere. „Denča!“ vykríkla som, aby som ju zastavila, tá sa však už od hurónskeho smiechu váľala po zemi. Rozosmiala som sa aj ja: „Trepeš, že?“
„Tak trochu,“ prisvedčila a utierala si slzy. Ako to tá baba robí, že sa jej nikdy neporuší mejkap, žiadne ryhy, roztečená maskara, nič?!
„Mala si sa vidieť, mala si sa vidieť…“ stále sa chichotala a obrátila sa ku mne. Práve som otvárala ústa, aby som sa spýtala na tajomstvo mejkapu, ale nepustila ma k slovu (po toľkých rokoch by ma to už nemuselo tak prekvapovať): „Len sa priznaj – hlava plná sexu?“
„Denča,“ zamračila som sa. „Nie večer o šiestej, keď po schodoch lietajú dvaja psi, za nimi mama s vreskom, aby sa pratali, lebo nosia dnu blato (práve v tej chvíli sa to dialo, ako sme mohli počuť), a dolu ocko s večerou a novinami na stole. Spravíme si niekedy pikantnú čiernu hodinku, súhlas?“
„Aj s chlapmi?“ zasvietili jej oči.
„Zvrhlá!“ odbila som ju so smiechom. „Deni, len mi povedz…“ zvážnela som a prinútila sa dokončiť myšlienku, ktorá ma trápila uplynulých pätnásť mesiacov: „S Maťou niečo mal?“ Ja viem, že je to detinské, ale tá predstava ma strašne irituje. Určite s ňou niečo mal, Maťa vtedy čo-to naznačovala, chodili na výlety, pod stan, strávili spolu celý rok… Nie, stop, musím s tým prestať. To je minulosť, ja som súčasnosť. Tak. Basta fidli.
Moja najlepšia kamarátka na mňa fľochla: „Bývalky nerieš, preboha. Keď budeš mať štyridsať a nájdeš si nového chlapa, budeš riešiť všetkých desať jeho bývalých? A to je ešte malé číslo,“ hodila rukou. „Počuj, Paula, mňa to naozaj trápi… Ten byt, aby bolo jasné. Jednoducho nechcem odísť od rodičov a bývať v nejakom šedivom a zapratanom bytíku. Chápeš… Večne Jurovi hovorím, nech je rád, že má takú skvelú mladú priateľku, ktorá si neuzurpuje všetok jeho čas a peniaze, nebuzeruje ho doma za špinavé ponožky pod posteľou a slipy kdesi pod gaučom. Ale jemu to nestačí!“
„Pochopiteľne,“ prikývla som, v duchu lamentujúc, že moje problémy zamietla pod koberec – schválne? „Chce byť s tebou, ľúbi ťa,“ dodala som, aby nemala pocit, že ju nepočúvam.
„Veď aj ja jeho…! Ale skutočne nemám náladu byť žienkou domácou, keď som ešte ani nezmaturovala!“
„Povedala si mu to aj takto?“
„Povedala. On vraj, aká žienka domáca, variť vie, operie si sám… Ja mu na to, či si vážne myslí, že keď je v ľuďoch geneticky zakódované, že ženy sa starajú o domácnosť a muž o prežitie, že aj naďalej bude po sebe upratovať!“
„Hmm…“
„Ako mu mám vysvetliť, že ak, tak jedine rodinný dom?“
„Ehmm…“
„A on mi na to, vraj, miláčik, ako by som si z policajtského platu mohol dovoliť rodinný dom? A na hypotéku si netrúfa, kým nebudem pracovať aj ja.“
„No… potom je to vyriešené, nie?“ bezradne som na ňu pozrela. „Dvojizbák odmietaš už z princípu a na rodinný dom ešte nemáte.“
„To sa ti ľahko povie,“ povzdychla si Denisa. „Ty nemusíš dennodenne počúvať to jeho básnenie o tom, ako ma ráno zobudí sladkým bozkom a donesie mi raňajky do postele…“
„Jeee…“ zasnívala som sa.
„Ja ti dám jeee!“ zahriakla ma. „A čo pospánkový smrad z úst?! A raňajky do postele by možno boli raz a potom by sa to už čakalo odo mňa!“
„Nie si príliš skeptická?“
„Skeptická? Skôr realistická, moja,“ opravila ma. „Netúžim po tom. Doma mám všetko. Kompletný servis, počítač, internet, všetky veci, bez ktorých sa v živote nezaobídem a ktoré by sa do dvojizbáku nezmestili, súkromie, pokoj. V bytíku s Jurom by mi zostali akurát tak sladké spomienky.“
Zarazila som sa. Odvolávať sa na domáci kompletný servis mi pripadá povrchné, nemôžem si pomôcť. Ja by som neprotestovala, kebyže mám bývať s Lukášom. Isteže, nemaľujem si to v ružových farbách, evidujem skutočnosti, ktoré spomína jeho ségra, ale… Naozaj som taká naivná?
„Buď rada, že ty ešte takéto veci riešiť nemusíš,“ vzdychla si. „Ale na tvojom mieste by som si dala pozor, aby som Lukáša neomrzela.“
„Čože?“ náhla zmena témy, pre mňa navyše extra negativistická, ma opäť dezorientovala. „Máš pocit, že ho nudím?“ ohromene som sa dožadovala odpovede.
„Nenudíš, ty hysterka. Len spolu trávite príliš veľa času, mali by ste mať aj svoj vlastný život. Ako ja s Jurom.“
„No jasné, a máte úplne ideálny vzťah,“ ironizovala som.
„A prečo by sme nemali, je nám super!“ protestovala Denisa. „Ale Lukáš je Masubo, a my Masubovci sme neskrotní. O chvíľu bude potrebovať nové vzrúšo. Mysli na to,“ zdvihla štíhly ukazováčik a zašibrinkovala mi ním pred nosom. „Miluje ťa tak, že som to uňho ešte nevidela, a nebola by som rada, keby si ho unudila a všetko by zničil len kvôli potrebe nových podnetov.“
Od úžasu som pootvorila ústa. „Denča… čo to hovoríš? Denisa!“ schmatla som ju za ruku, keď zamierila k dverám.
„Nič, upokoj sa,“ zasmiala sa môjmu vydesenému pohľadu. „Paula, nič sa nedeje,“ zdôraznila, keď si všimla hrôzu v mojich očiach.
„A čo mám robiť? Vymyslieť nejaký paraglajding a najlepšie raz do týždňa nejaký iný adrenalín, alebo čo?“
„Kokso, Paula, ani by som neverila, že Lukáš nie je tvoj prvý chlap. Samozrejme, že takto nie. Len si z neho nerob stredobod života,“ žmurkla na mňa. „Zo žiadneho chlapa,“ dodala, a potom z mojej izby odplávala, zanechajúc za sebou ťažkú vôňu a moju dočista otrasenú maličkosť.
Dofrasa… Myslela to vážne, alebo to bol jeden z tých denisovských kecov, ktoré si netreba veľmi pripúšťať? A ako sa to robí, nerobiť si z neho stredobod svojho života… keď ním celkom prirodzene je?!
Hm, zavolám mu. A just.