Autor:

Eva Biela Brndiarová

Odporúčaná cena:

10,90 €

Výroba: 2015/10

Počet strán: 328

Väzba: viazaná

Ďalšie podrobnosti
o knihe >>>

V kategórii 16, okt 2015 | V kategórii: Romantika | Vydal Slovenský spisovateľ

Vinná

Eva Biela Brndiarová

Nová kniha autorky úspešného románu Sila lásky je majstrovskou sondou do nepochopených ženských duší. Na prvý pohľad toho nemajú veľa spoločného: sebavedomý, úspešný sudca, ktorému sa po manželkinom potrate začína rúcať stabilita v súkromnom živote, a odsúdená žena, ktorá až za múrmi väzenia pochopí príčinu svojho zlyhania. A predsa, postupne, ako sa pred našimi očami odvíjajú ich životné osudy, nachádzame oveľa viac toho, čo ich spája, než toho, čo ich rozdeľuje. Vonkajším spojivom medzi sudcom a odsúdenou – vinnou? – ženou sa stáva kniha zachytávajúca príbehy odsúdených žien, ich citové zlomy, skraty, pohnútky vedúce k prekročeniu hranice medzi dobrom a zlom – k zločinu v mene lásky.

Úryvok

1
Milena
„Milena, zobuď sa! Milena!“
Niekde v podvedomí vnímala Agátine slová, ale až keď na líci pocítila bolesť, precitla, posadila sa na posteli a, prudko dýchajúc, odtiahla sa čo najďalej od útočníčky.
„No konečne sa primadona prebrala. Ešte pár takýchto nocí a prisámbohu, že ťa zabijem.“
„Prepáč, ja…“ nedopovedala. S roztiahnutou dlaňou na prsiach lapala dych, tíšila srdce, ktoré jej išlo vyskočiť z hrude, s vytreštenými očami hľadela na Agátinu tmavú siluetu. Prízrak zo sna zmizol, ale stále ho cítila. Cítila, ako sa o ňu obtrel, počula, ako sa v tme rozplynul jeho šepot.
„Choď do riti aj s tvojím prepáč. Ak s tým nočným vyziapovaním neprestaneš, poputuješ rovno za tou malou šťandou,“ zúrivo zasyčala Agáta, odšuchtala sa k posteli a podľa toho, ako zavŕzgal matrac, Milena vedela, že sa otočila tvárou k stene.
O pár minút už Agáta opäť spala, ale kým Milena začula jej pravidelný dych, musela si vypočuť ešte zopár štipľavých nadávok. Zvykla si na ne, no bolo to nič v porovnaní s nočnými morami, ktoré ich čoraz častejšie budili zo spánku.
Spánok… Pomaly už ani nevedela, aké to je, poriadne sa vyspať. Oprela si hlavu o stenu a dlaň priložila na krk. Pod prstami jej búšila tepna. Nadýchla sa a pomaly, čo najpomalšie vydýchla. Raz, dva razy. Potom si dlaň priložila na líce. Nebola to prvá facka, ktorú v noci schytala od Agáty. Drsný, ale podľa Agáty najúčinnejší prostriedok, ako ju vytrhnúť z morbídneho sna. Drsná pripomienka inej facky.
Pomaly, akoby samu seba chcela pohladiť, odtiahla ruku z líca a objala si ramená. Meravo civela do tmy, zhlboka dýchala a donekonečna si opakovala, že všetko bude fajn, len nesmie myslieť na facku, na Zdenku, na smrť. Musí len – vymazať z hlavy desivé vidiny.
Keď sa Agáta s hlasným zachrápaním otočila na druhý bok, strhla sa a striasla. Od chladu a strachu. Z toho, že sa už nikdy nezbaví Zdenkiných očí, zápachu krvi a smrti. Pomaly, potichu sa zo sedu zošuchla na preležaný matrac a schúlila do klbka pod prikrývku. Oči upierala na prázdnu posteľ nad sebou, na štruktúru preliačenej kovovej siete. Potrebovala záchytný bod, niečo, čo jej pomôže vyhnať z hlavy myšlienky na večer spred pár týždňov. Niečo, nad čím nemusí rozmýšľať, len mechanicky rátať, spájať predstavy do tvarov. Zbytočne. Vedela, že neodídu, že ju čaká ďalšia prebdená noc – keď zavrie oči, znova ju bude mať pred očami. Zdenku.

Zdenka. Bola mladá, krásna a nežná. Mala všetko a nič. Tak, ako ona. Obe zlyhali. Len Zdenka o niečo skôr. Bola to odvaha – alebo zbabelosť? Nepočkať na to, čo ju čakalo tam vonku. Možno tie roky prežila v láske. Možno nie. Život – alebo smrť? Vybrala si druhú možnosť. Vidina bolesti, ponižovania a odmietania bola silnejšia. Nechcela vedieť, zažiť, chcela odísť, tak odišla. Nechala jej spomienku. Na ten večer, keď ju našla pod sprchou, na bolesť v mŕtvych očiach, na krv. Obrovské množstvo krvi, ktorá zaliala jej nahé telo z podrezaného krku. Aj dnes vo sne znovu cítila ten odporný, sladkastý pach, aj dnes v noci znova počula spoveď, slová, ktoré sa Zdenke noc pred smrťou pomedzi vzlyky drali z úst. A ona počúvala.
Počúvala, čo nikdy nebolo vyslovené, čo bolo pochované tak hlboko, že vydolovať všetko svinstvo a krutosť na svetlo Zdenke už nepomohlo. Akoby si do rán sypala soľ. Vypovedané bolelo viac, ako si vedela predstaviť. Viac, ako vládala zniesť. Chcela Zdenke pomôcť, tak veľmi, až sa zľakla. Nebola pripravená byť znovu matkou. Matkou, po akej Zdenka túžila, ktorú tak veľmi potrebovala. Na pár hodín, na chvíľu sa ňou stala. Ležali spolu na jednej posteli, kolísala ju v náručí, pod rúškom tmy sľubovala krásnu budúcnosť. Odpustila jej všetky viny. Namiesto kňaza, sudcu, namiesto tých, ktorí ju mali ľúbiť, ktorí jej ublížili, ktorí ju odsúdili.
Aj Zdenka zabila. Len preto, lebo aj jej blízki zabili. Všetko, po čom túžila, všetko, čo jej mali a odmietli dať. Počúvala zo Zdenkiných úst slová, ktoré by dieťa nikdy nemalo vysloviť. Počúvala, čo ju samu ako dieťa trápilo. Vstrebávala jej bolesť, veď bola aj jej bolesťou. Otvárala staré rany, vyplavovala špinu. Predsudky, poslušnosť, neláska. Kto som, aká chcem byť? Komu na tom záleží? Odvrhni, použi a odhoď. Odsúď.
Krkavčia matka. Môže byť dieťa krkavčou matkou? Ešte ňou ani nebola, dieťaťu, čo vypadlo zo Zdenkinho mladučkého tela. Nemilované, nechcené. Nechceli ho tí, ktorých milovala, chcela ho len ona. Až do chvíle, kým nezačula jeho plač. Neohlasoval život, ohlasoval utrpenie. Dá sa zabiť pre lásku, z lásky? Zdenka to urobila. Zdenkine ruky len vykonali, čo jej v tej chvíli našepkalo srdce. Odvrhnuté, ubolené, osamelé, nemilované.

Milena sa prebrala na budíček. Rozospatá Agáta už sedela na posteli, rukami sa opierala o matrac, nohou šmátrala po dlážke. Strapaté, krátke, peroxidové vlasy jej odstávali na všetky strany. Keď si vopchala nohu do papuče, siahla si rukou do vlasov, prehrabla ich a zívajúc na ňu zazrela.
„Dobré ráno,“ zašomrala Milena, skôr ako vstala z postele.
„Ako pre koho. Mala by si s tými tvojimi debilnými snami konečne niečo robiť. Už som raz skoro zabila, tak nechci, aby som si to vyskúšala naostro.“
„Myslíš, že mňa to neštve?“
„Ty, moja zlatá, radšej nemysli, ale ťahaj za bacharkou, nech ťa dajú vyšetriť.“
„Už som bola.“
„Kde? Za bacharkou, alebo v cvokárni?“ Agáta zvedavo pootočila hlavu.
Liezli jej na nervy. Agátine debilné poznámky a ešte debilnejšie otázky. Bola s ňou v cele len pár týždňov, ale za ten krátky čas vedela o nej pomaly viac ako o sebe. Nezavreli sa jej ústa a nepokojné oči striehli na každý pohyb, na každé gesto. Bola v strehu, ako vyhladovaný pes. Korisťou bola Milena a všetky ženy mihnúce sa v jej blízkosti. Rozhovory, klebety, narážky. Stávali sa cestičkou, ako sa dostať k tomu, čo chcela, ako držať v hrsti tie, ktoré potrebovala. Každú, aj celkom nepodstatnú informáciu si ukladala do hlavy a potom ich spájala, kombinovala, triedila. A využívala.
Štvalo ju všetko a všetci. Momentálne asi najviac, že sa jej nedarilo vytiahnuť aspoň niečo z toho, čo chcela vedieť o žene, s ktorou ju posadili do cely, a o dievčati, na ktorého posteli teraz spávala.
Milena držala jazyk za zubami. Súkromie bolo tabu. Minulosť prestala existovať. Pre ňu, pre všetkých. Agáta z nej nedostala ani slovo, ani náznak, kto bol na príčine, dôvod, prečo si Zdenka siahla na život. Poznala ho len Milena.
A Agáta, ako dobre vycvičený stopársky pes to vytušila a neprestala dobiedzať.
Prečo? Na tú otázku jej zas neodpovedala Agáta. Len sliedila a čakala, že sa raz preriekne. Ani náhodou ju neuspokojila oficiálna verzia kolujúca vo väznici a výpovede žien pred vyšetrovateľom, jednoznačne potvrdzujúce Zdenkinu psychickú labilitu.
Zabiť vlastné dieťa, na tom si väčšina z väzenkýň poriadne zgustla. Dávali smrť novorodeniatka Zdenke vyžrať. A potom, keď si pod tlakom nenávisti, strachu a bolesti vzala život, tie isté ženy, bacharky, vyšetrovateľ, všetci hovorili o jej smutnom konci. S ľútosťou. Pokrytci habkajúci po pravde, splietajúci rôzne verzie o smrti. Kto dohnal Zdenku k samovražde? Nik. Milena mlčala, nepotvrdila a nevyvrátila ani jednu verziu. Pred ženami, ani pred vyšetrovateľom. Nemala dôvod.
Mala nevnímať, nevidieť, neriešiť. Cesta, jej vlastná cesta, ako fungovať vo svete, do ktorého nepatrila. Ako si zachovať aspoň zvyšky toho, čo ju ešte robilo človekom, ženou, ktorou kedysi bola.
Spoveď ostala spoveďou. Dodržala slovo. Ani jedna z tých vulgárnych, bezcitných žien uväznených vo vlastnej špine a malosti z nej nič nevytiahla. Boli pre ňu len trosky, nerobili nič iné, len striehli na slabú chvíľku hociktorej z tých, s ktorými mali spoločnú celu, spoločný stôl, dvor, pracovný čas aj voľné chvíle.
Použili na to výsmech, ponižovanie, zneužívanie, bitku. Slušný arzenál, keď nemáš kam ujsť. Akoby sa po prechode za brány väznice začali držať hesla – cudzia bolesť lieči vlastné rany. Akoby do nich napichali testosterón. Zhrubli.
Na Milenu nič nezaberalo. Agáta, bacharky, ženy, ktoré sa na dlhé roky stali súčasťou jej života, sa nedozvedeli nič. Zdenka mala svoj svet a nikoho doň nemienila vpustiť. Svet ticha, myšlienok a spomienok, nebolo nič viac. Zasekla sa v čase. Nevnímala prítomnosť, bola len vykonávateľkou toho, čo jej prikázali, čo nariaďoval väzenský poriadok. Budúcnosť prestala existovať.
Agáta nebola pre ňu ničím. Rozdrapená, vulgárna kreatúra, ktorá sa ju silou-mocou snažila vtiahnuť do reality. Ničím bolo všetko, čo vychádzalo z jej úst. Tá žena bola len úbohou náhradou za Zdenku. Tichú, inteligentnú, vystrašenú. Svetielko, čo na pár týždňov prežiarilo svet, prebudilo v nej materstvo. Spávala v Zdenkinej posteli, sedávala na jej stoličke. Ukladala si osobné veci do jej skrinky, na poličku… Hlúposť. Nič z toho Zdenke nepatrilo, len Milena si všetok ten erár spájala s ňou. Spájala s ňou seba.
Od tej noci, keď Zdenka zo seba vydolovala všetky bolesti, akoby sa stali jednou bytosťou. Raz bola ženou, raz dieťaťom. A dieťa v nej nedokázalo zabudnúť na nič zlé, čo sa mu kedy stalo. Zdenka bola ako tŕň zarytý hlboko pod kožu. Ešte nevyhnisal, neprebolel. Pripomínal minulosť, otváral staré, dávno zabudnuté rany. Zabudnuté? Nie. Len ich potlačila, zakopala hlboko v sebe, ako vrah zakopáva obeť. Dosť hlboko, aby ju nik nevidel, ale zas plytko, aby o ňu niekto niekedy zakopol a vykričal tú obludnosť do sveta.
„Haló, na niečo som sa pýtala!“ zahučala jej Agáta do ucha, keď si cez hlavu pretiahla tričko. Milena sa strhla, cúvla k dverám.
„Staraj sa o seba, nemám náladu na tvoje sprosté reči.“
„Ty máš pocit, že sa nestarám? Omyl, pani dokonalá. Práveže sa starám, o svoj pokojný spánok, ak si si neráčila všimnúť.“
„Choď sa posťažovať bacharkám. Možno ti zmenia podnájom.“
Obe sa po Mileniných slovách zarazili a na chvíľu sa jedna druhej zahľadeli do očí. Agáta zaskočená Mileniným odporom a Milena, že sa dala vyprovokovať a vypustila z úst, čo si inokedy len pomyslela.
„Ale, ale, niekto konečne vystrčil rožky,“ zatiahla Agáta, keď sa spamätala z prekvapenia.
Jej slová neboli konštatovaním, bolo v nich niečo viac. Tichá nevypovedaná vyhrážka. Milena na jej provokáciu nereagovala. Len sa očami vpila do Agátinej tváre a čakala. Ako oheň a ľad. Asi tak v tej chvíli vyzerali. Agáte sa zúžili oči, blčala v nich zlosť, ústa nasucho prehltli. Ešte skôr ako vykročila, rukou sa načiahla k Milene. Urobila krok a zastala. Nesiahla na Milenu, ruku spustila vedľa tela, kopla do nohy stoličky a posadila sa na posteľ. Odradil ju výraz v Mileniných očiach – chlad, rezignácia, apatia, odovzdanosť. Bez slova, bez toho, aby zdvihla ruku na obranu, uprene hľadela Agáte do očí.
Udri, vyzývali Agátu Milenine modré oči, uľav si a potom ma nechaj na pokoji.
Agáta odvrátila tvár. Napätie povolilo. Keď sa jej Milena otočila chrbtom, zdvihla sa z postele a zvedavo si ju premerala. Akoby pred ňou ani nestál človek, ale bábka. Figurína bez vôle, bez citov a pocitov. Tie sa z nej valili, len keď ju prikvačila nočná mora. Vo dne z nej sálal chlad. Provokoval. Vytáčalo ju, že Milena sa nebránila, že ju ignorovala. Ale Agátu najviac štvalo, že tá žena sa jej nebála. Vymazala strach. Keď si uvedomila dôvod, zlosť ju prešla. Vedela, čo to znamená, vedela čo sa s človekom deje, keď prestane vnímať strach.