Autor:

Gaelen Foley

Odporúčaná cena:

11,00 €

Výroba: 2016/10

Počet strán: 320

Väzba: viazaná

Ďalšie podrobnosti
o knihe >>>

V kategórii 16, okt 2016 | V kategórii: Romantika | Vydal Slovenský spisovateľ

Hriešna túžba

Gaelen Foley

Ďalší pútavý príbeh o charizmatických členoch šľachtického rodu Knightovcov. Georgiana Knightová je nekonvenčná mladá dáma, ktorá celý svoj doterajší život prežila v ďalekej Indii. Je pevne rozhodnutá vydať sa iba za muža, ktorý ju bude pokladať za rovnocennú. Všetko sa však zmení, keď sa za búrlivých okolností zoznámi s diplomatom Ianom Prescottom, markízom z Griffithu, ktorý prišiel do Indie s dôležitým poslaním zabrániť vojne. Tento tajomný muž Georgianu od prvej chvíle neodolateľne priťahuje. A hoci Iana zvodná krásavica fascinuje, rozum mu velí nepodľahnúť jej čaru. Keď sa Georgiana zapletie do jeho nebezpečnej misie, markíz sa postará, aby sa bezpečne dostala do Anglicka. V neznámom svete aristokratického Londýna sa Ian stáva jej radcom, dôverníkom a napokon i zvodcom…

Úryvok

Dopekla, do čoho ho tá bláznivá ženská zatiahla? Prišiel sem predsa, aby vojne zabránil, nie jednu rozpútal.
Markíz z Griffithu však nestrácal nervy. Nikdy.
Prejavy emócií prináležia nižším spoločenským vrstvám.
Načrel teda do hlbokej studne svojej trpezlivosti, zaťal čeľusť a rozhodol sa nepovedať ani slovo.
Aspoň zatiaľ.
Pravý džentlmen, tobôž diplomat dokonale dodržiavajúci protokol, sa k ženám vždy správal zdvorilo, stavajúc ich tým na žiarivý piedestál ľudského pokolenia. V prípade členky knightovského klanu cítil dokonca dvojnásobnú povinnosť správať sa tak.
Nebolo to však ľahké.
Najmä keď mal sto chutí zakrútiť jej tým krásnym krkom za to, že takto ohrozila seba aj jeho misiu.
Nemohol uveriť, že pre ňu narušil posvätný akt pohrebu. Modlil sa len, aby nikto zo smútiacich hostí nemal nič spoločné s jeho úlohou. A čo sa týka Georgiany, čo si, dopekla, o sebe myslí? Nemôže sa takto divoko preháňať ulicami Kalkaty!
Rozhodne sa o tom s jej otcom porozpráva.
Áno, pomyslel si prísne, svoju nespokojnosť musí adresovať mužom v jej rodine. Pochyboval totiž, že by lord Arthur tušil, do čoho sa jeho dcéra dnes zaplietla. To však nebolo ospravedlnenie, veď ju takmer upálili zaživa.
Šokovalo ho, že otec a bratia na ňu nedávajú väčší pozor. Nevedeli azda, že neter Pobehlice z Hawkscliffu bude potrebovať oveľa prísnejší dozor než iné impulzívne mladé dievča? Táto vetva Knightovcov si zahráva s osudom, keď dáva Georgiane takú voľnosť.
Ian mal však vďaka tréningu aj vrodeným vlastnostiam tendenciu pozerať sa na každú situáciu z oboch strán. Videl, ako odvážne sa pri horiacej hranici zachovala, a tiež to, že jej záchranná akcia bola skutočne otázkou života a smrti, takže by ju za to sotva mohol viniť.
Veď práve priateľke zachránila život. Ešte nikdy nevidel, že by sa žena pre niekoho takto obetovala. Pravdupovediac, jeho počiatočný cynizmus ohľadom mladej Georgiany z veľkej časti vyprchal.
Navyše bol len hosťom. Neprináležalo mu teda poučovať ju v dome jej otca, akokoľvek by si to užíval. Okrem toho jazda na koni, sediac za týmto pôvabným stvorením, zatiahla jeho myšlienky do takých lascívnych vôd, že sa naozaj nezmohol na slovo. Nebesá. Jej horúce telo sa mu trelo o slabiny, zatiaľ čo jej rukami obopínal štíhly pás. Už po prvých sto metroch boli všetky jeho zmysly omámené divokou túžbou po nej.
Dlhými nohami sa mu dotýkala stehien, cítil každé napnutie jej lýtok, keď viedla koňa správnym smerom. Každý zdravý chlap by z toho zošalel.
Pokúšal sa nevnímať to. Bolo predsa neprípustné, aby takto vášnivo túžil po nedotknutej cnostnej dcére svojho hostiteľa.
Vtom zakašľala, drsne a sucho, a v ňom sa okamžite znovu prebudil jeho ochranársky inštinkt.
Zamračene si uvedomil si, že Georgiana má nejaké problémy s dýchaním. Keď sa trochu lepšie sústredil, počul to v každom jej bolestivom nádychu a cítil v napnutých svaloch celého trupu. Zachmúril sa.
Razom sa z neho vytratila zlosť aj vášeň a pevnejšie ju chytil okolo pása. „Zdá sa mi, že vám ten dym podráždil pľúca.“
„Nie, som v poriadku. Naozaj.“ Snažila sa potlačiť ďalší kašeľ, kým on sa v duchu preklínal za svoje chlipné myšlienky.
„Moja drahá, ste veľmi zlá klamárka. Povedzte mi, čo sa deje,“ vyzval ju prísne.
„To je len taká slabá astma. Mám ju už od detstva. Zvyčajne mi to nerobí žiadne problémy, ale ten dym…“
„Potrebujete doktora?“
„Nie, ďakujem.“ Vďačne naňho pozrela cez plece a potom na okamih zaváhala. „Keď sa dostaneme domov, bude to lepšie. Poznám pár trikov, ktoré mi pomôžu.“
„Dobre, tak sa teda poponáhľajme.“ Potom zamrmlal, aby sa radšej nenamáhala rozprávaním, nežne jej vzal opraty z rúk, jasne jej naznačiac, aby sa s ním nehádala, a nechal ju, aby mu ukazovala cestu. Sústredil sa jedine na to, ako ju čím skôr dostať do bezpečia, kde jej poskytnú potrebnú starostlivosť.

Odkedy sa lord Griffith objavil, Georgie cítila najmä úľavu a vďačnosť a tajne si užívala, ako ju jeho mocné telo bezpečne obopínalo, keď spolu cválali na jej kobyle.
Keď ju však prinútil, aby mu prepustila opraty, pocit víťazstva z oslobodenia Lakšmí vystriedal nepokoj. Hoci sa s ním tentoraz nehádala, jeho nenápadný prejav dominancie jej pripomenul zdravý skepticizmus, ktorý pevne zastávala, skôr než jej statočne pribehol na pomoc.
Iste, vedela, že celý svet považuje markíza z Griffithu za akýsi ideál, za bezúhonného a čestného muža. Odkedy čítala jeho list otcovi, v ktorom ich informoval o svojom blížiacom sa príchode, neustále sa naňho pýtala. Snažila sa o vychýrenom londýnskom hosťovi zistiť čo najviac – akékoľvek informácie, ale aj klebety.
Vedela teda, že je to perfektný diplomat a skúsený vyjednávač ministerstva zahraničných vecí, osobný priateľ sekretára lorda Castlereagha, že zabránil mnohým vojnám, vyjednal prímerie, sprostredkoval uzavretia dohôd aj prepustenia rukojemníkov a uzemnil namyslených potentátov, a to všetko vďaka svojmu chladnému mysleniu a dokonalému sebaovládaniu. Kdekoľvek na svete sa schyľovalo ku konfliktu, ministerstvo vyslalo práve lorda Griffitha, aby všetko urovnal.
Ako žena, ktorá prijala stáročia starú indickú filozofiu džinizmu, hlásajúcu život bez násilia v úplnej rovnosti, k nemu prirodzene cítila úctu a rešpekt. Bol to predsa muž, ktorý zasvätil celý svoj život snahe zabrániť ľuďom v zabíjaní.
Predsa však mala isté pochybnosti.
Nikto nemohol byť taký dobrý. Východné učenia hovorili, že ku každému svetlu v človeku jestvuje aj rovnaká temnota. Navyše jej skúsenosť jej radila, aby bola radšej skeptická, pretože každý nový diplomat, politik či úradník, ktorý prišiel z Londýna, aby pomohol riadiť Indiu, mal jeden veľmi silný vedľajší motív – zlato. Hneď ako vystúpili z lode, začali hrabať, aby si naplnili vrecká bohatstvom východu, a zvyčajne pritom vykorisťovali indický ľud. Len veľmi málo z nich sa o miestne obyvateľstvo skutočne zaujímalo, a aj tí mali dosť ďaleko k tomu, čo preň robila Georgie.
Od detstva považovala Indov za svoju druhú rodinu. Po matkinej smrti ju totiž vychovávalo prívetivé indické služobníctvo. Prijali osamelú malú polosirotu k sebe, do svojho radostného, tancujúceho, pestrofarebného a záhadného sveta plného protikladov.
A to ju sformovalo.
Využila svoje postavenie v britskej spoločnosti, aby ich ochránila pre tým najväčším plienením nenásytných kolonizátorov, ale ako žena toho veľa nezmohla, nech bola akokoľvek šarmantná, bystrá a pôvabná. Jej snahy o pomoc indickému ľudu vyšli často nazmar aj napriek konexiám jej rodiny, otcovmu bývalému postaveniu vo Východoindickej spoločnosti a dôležitým postom jej bratov v armáde.
A teraz sem mocní z Londýna vyslali lorda Griffitha, jednu z najsilnejších „zbraní z ich arzenálu“.
To neveštilo nič dobré.
Muselo sa diať čosi veľké a ona si zaumienila, že to zistí. Začula akési chýry o ďalšej vojne proti Maráthskej ríši, ale modlila sa, aby to nebola pravda, najmä keď mala bratov, ktorí by sa bojov určite zúčastnili. A potom tu bol ešte ten list od Míny, ktorý ju tak rozrušil…
Prednedávnom sa Mína, jej drahá priateľka z detstva, dievča z vyššej indickej spoločnosti, vydala za kráľa Džohara, mocného maharadžu z Džánpuru. Kráľ bol statočný a krásny muž, bojovník aj básnik. Panoval jednému z najimpozantnejších hinduistických kráľovstiev na severe strednej Indie. Jeho kráľovskí predkovia patrili k zakladateľom Maráthskej ríše, aliancie šiestich mocných radžov a ich území v okolí Bombaja a lesnatej Dekanskej plošiny.
Spájala ich dávna dohoda o vzájomnej ochrane, ktorá sľubovala, že ak ktorékoľvek z ich kráľovstiev napadnú, všetky ostatné mu musia prísť na pomoc. Maráthski králi z kasty bojovníkov sa takto prvýkrát stretli pred stovkami rokov, aby odvrátili útok Mogulov, ktorí sa rútili na Indiu z Afganistanu.
Do dnešného dňa chránili svoju suverenitu a neustúpili ani Britom. Za posledných päťdesiat rokov sa odohrali až dve vojny medzi Angličanmi a Maráthskou ríšou, ale už viac ako desať rokov tu, chvalabohu, panoval neistý mier. Ľudia však cítili, že ďalší konflikt je viac-menej len otázkou času.
Georgie sa toho veľmi obávala. Násilie sa jej hnusilo a predstava, že by sa niekto pokúsil zvrhnúť takého spravodlivého kráľa, ako bol Džohar, ju desila. Kvôli britským machináciám a intrigám padlo už mnoho indických kráľovstiev. Niekedy za to mohli vojny, inokedy ponižujúce dohody. Postihli Hajdarábad, Maisúr, dokonca aj bojovných Rádžpútov na severe. Len Maráthovia ostali slobodní a nezávislí.
Ale možno nie nadlho.
Ak vypukne vojna a kráľa v nej zavraždia, potom všetkých jeho tridsať žien, vrátane jej drahej Míny, nehovoriac o stovkách konkubín, zhoria na pohrebnej hranici pri rituáli satí, tak ako sa to dnes takmer stalo Lakšmí.
Georgiana sa pri tej hrozivej predstave striasla, na čo ju lord Griffith objal ešte o čosi silnejšie.
„Ste v poriadku?“ zamrmlal.
Ach, aký mal nežný dotyk. Jeho jemnosť upútala jej pozornosť. Slabo prikývla. „Áno, vďaka,“ hlesla a opäť si pripomenula, že sa schyľuje k problémom a tento človek je do nich nejako zapletený.
Mala v úmysle vymámiť z neho, o čo presne ide, hoci to, pravdaže, nemohla urobiť úplne okato. Napokon, bola predsa „len žena“. Lord Griffith by jej nikdy neprezradil prísne tajné informácie ministerstva a ona nemala právo sa na ne pýtať. Preto sa rozhodla, že najlepšie bude, keď nevzbudí jeho podozrenie hneď na začiatku. Ak použije svoje ženské zbrane a bude mať oči aj uši nastražené, časom jeho ostražitosť opadne a ona z neho vymámi všetko, čo chce vedieť.
Bude ho sledovať ako jastrab.
Hoci chcela lordovej bezchybnej povesti veriť, nebola naivná. Nevidela dôvod, prečo by mal byť krásny markíz iný než ostatní Európania, ktorí sem po stáročia prichádzali, aby Indiu vyplienili.
Ak boli jeho úmysly čisté, ak sem naozaj prišiel zabrániť vojne, potom urobí všetko pre to, aby mu pomohla.
Ak sa však ukáže, že je rovnaký ako všetci tí skorumpovaní a bezohľadní chamtivci, potom sa postaví na stranu svojich maráthskych priateľov a bude mu odhodlane čeliť.
Keďže ako jej hosť bude bývať po Georgianinou strechou, bude ho mať pod dohľadom. Aj preto ho k sebe tak srdečne pozvala. Bude mať množstvo času, aby ho lepšie spoznala a vedela posúdiť, aký skutočne je.
Zabočili na široký elegantný bulvár známy ako Chowringhee, akúsi kalkatskú verziu londýnskej ulice Park Lane. Ako cválali okolo radu honosných víl, v ktorých si užívali svoj prepych najbohatšie anglické rodiny, Georgie sklonila hlavu a skryla si tvár za závoj svojich orientálnych šiat, aby sa tak zamaskovala pred zvedavými susedmi.
Väčšina z nich zrejme ešte spala, keďže minulú noc bol veľký bál, ale nechcela nič riskovať. Nesmela dovoliť, aby jej prischla rovnaká povesť ako jej tete, pretože tak by už nemohla nikomu pomáhať.
Nie, osvojila si síce vojvodkynine ideály, ale nie jej metódy.
Keď dorazili k jej domu, naznačila markízovi, aby zatiahol uzdu. „Tak, sme tu.“

Ian zastavil koňa pred tým najpodivnejším domom široko-ďaleko. Keď zdvihol zrak, stála pred ním snehobiela exotická stavba ako z orientálneho sna s tyrkysovou kupolou a štyrmi vežičkami pripomínajúcimi minarety, ktoré sa týčili z jej rohov. Dom mu pripadal ako sen šialeného básnika, ako mihotavá ilúzia žiariaca na azúrovej oblohe.
Zažmurkal a tak trochu očakával, že sa rozplynie.
Nestalo sa tak.
Ako tak na dom civel, zmocnil sa ho podobný pocit ako vtedy na trhu s korením, akoby ho táto tajomná krajina omámila, priam zviedla, skrátka úplne ho očarila.
Zoskočil z koňa a automaticky sa otočil, aby pomohol Georgiane. Položila mu ruky na plecia, on ju chytil okolo pása a jemne zložil na zem. Vtom sa na seba na krátky okamih zadívali. Jej zafírové oči ho priam hypnoticky vábili sponad priesvitného závoja, ktorý jej zakrýval spodnú polovicu tváre. Ich tmavomodrá farba nádherne kontrastovala so slonovinovou pokožkou a havraními vlasmi stiahnutými do pevného drdola.
Odrazu cítil, ako ho premkla túžba, ako ohnivý šíp, ktorý prebodol jeho priam rytiersku cnosť.
„Ďakujem,“ zašepkalo dievča zachrípnuto.
Vtom si spomenul, že sa na ňu vlastne hnevá, a bez slova pokynul rukou na chodník vedúci do domu. Keď si všimla jeho odmeranosť, celá stuhla a sklopila zrak.
Z domu vybehol livrejovaný indický paholok, ktorému prikázala, aby sa s kobylou ešte chvíľu poprechádzal, nech vychladne, kým ju zavrie do stajne.
Paholok sa uklonil. „Áno, memsahib.“
Ešte raz opatrne pozrela na Iana, usilujúc sa pritom zakryť svoje sympatie. „Poďme,“ zamrmlala a vykročila ľahkým krokom ku vchodu. Nadvihla si okraj hodvábneho sárí a malé zvončeky na členkoch jej pri každom kroku nežne cinkali.
Lord ju sledoval s prižmúrenými očami a cítil sa trochu ako Odyseus, ktorého k sebe láka zvodná Kirké. Väčšina antických básnikov by sa zhodla, že túžba po čarodejnici bola mimoriadne neopatrná a hlúpa. Zrejme im dá za pravdu, keď ho premení na mloka.
Ale aj tak Georgianu nasledoval.
Keď prišli až k dverám, posledný raz sa ostražito obzrel cez plece. S trochou šťastia sa pri svojom chvatnom úniku z trhoviska striasol všetkých svojich prenasledovateľov. Zažmúril do slnka a pohľadom prebehol po veľkom zelenom parku naproti cez ulicu aj po cvičisku rozkladajúcom sa pred pevnosťou Fort William, ktorej osemuholníkové hrady zjemňoval ľahký závoj hmly. Nevidel nič podozrivé. Vďakabohu sa ukázalo, že ich neprenasledujú ani príbuzní mŕtveho muža.
Pokračoval teda za Georgianou a vošiel dnu.
Vnútri bolo všetko hore nohami po nedávnom príchode mladej Indky v sprievode muža, ktorého Ian videl cválať preč od pohrebného rituálu. Pochopil, že mladík ju zrejme odniesol hore, aby sa pozviechala zo strašného zážitku.
Na prízemí medzitým všetko indické služobníctvo pobehovalo sem a tam v panike, hrôze a šoku z toho, čo sa stalo. V okamihu, keď uvideli svoju paniu, zhŕkli sa okolo nej a všetci naraz začali rozprávať. Slová zo seba chrlili tak rýchlo, že lord ich bengálčine vôbec nerozumel.
Georgiana sa usilovala odpovedať na všetky rozrušené otázky svojho služobníctva, upokojovala ich a rozdávala inštrukcie. Markíz chvíľu čakal, no ani jej otec, ani bratia sa neukázali, a tak sa rozhodol, že vezme záležitosť do vlastných rúk a zabezpečí dom pred prípadným nájazdom rozzúreného davu.
Zamkol za sebou vchodové dvere a potom prechádzal z izby do izby a zatváral všetky ďalšie okná a dvere, ktoré uvidel. Pri prechádzaní prízemím honosnej vily si prekvapene uvedomil, že interiér vyzerá presne ako domácnosť akéhokoľvek bohatého aristokrata v Londýne. Jediným rozdielom boli bujné tropické palmy, ktoré kde-tu stáli v obrovských kamenných kvetináčoch.
Keď všetko pozamykal, skontroloval okolie domu zo všetkých svetových strán, aby sa uistil, že nik neprichádza. Potom sa vrátil do vstupnej haly, spokojný, že spravil aspoň základné bezpečnostné opatrenia. Georgiana akurát končila svoj príhovor k rozrušenému služobníctvu.
Obrátila sa a trochu prekvapene sa naňho pozrela, akoby sa čudovala, kam zmizol.
Skúmavo sa jej zadíval do tváre, podišiel k nej, jemne ju chytil za lakeť a odviedol k najbližšej stoličke. „Čo vaše pľúca?“
„Oveľa lepšie, vďaka.“
„Ste bledá. Prosím, sadnite si. Dovoľte mi poslať po doktora…“
„Bože, nie. Som v poriadku, naozaj,“ prerušila ho. „To najhoršie je už za mnou. Navyše mám… iné lieky.“
Zamračil sa a prekrížil ruky na hrudi. „Dobre teda. Choďte si ich vziať. Počkám.“

Nebesá, to je ale panovačný chlap. Rozkazuje jej, len čo prekročil jej prah! Nepochybne to myslel dobre, ale aj tak mu nemieni rozprávať o svojich problémoch. Postačí mu aj hmlistá predstava. „Ach, nuž… nie je to vyslovene tabletka alebo sirup.“
Skepticky dvihol obočie.
Keď uvidela jeho prísny výraz a spoznala v ňom ten klasický mužský ochranársky postoj, vzdychla si. Ak bol aspoň spolovice taký, ako jej despotickí bratia, súdiac podľa toho pohľadu, nemal v úmysle nechať to tak. „Dobre teda. Ak to musíte vedieť, detstve som sa naučila isté dychové cvičenia, ktoré mi pri problémoch pomáhajú. Aj určité cviky, ktoré sú vhodné na roztiahnutie pľúc.“
„Chápem.“ Pozrel na ňu ešte uprenejšie. Nezdalo sa, že by ho úplne presvedčila.
„Volá sa to joga,“ zamrmlala. „Je to to jediné, čo mi pomáha.“
„Aha, o tom som už počul.“ Pomaly prikývol a s opatrným záujmom si ju premeral. „Starobylé umenie, však?“
„Presne tak. Čo je však dôležitejšie, naozaj to funguje,“ odvetila, prekvapená, že sa nezatváril odsudzujúco. Okrem svojej rodiny sa ešte nikomu nepriznala, že cvičí jogu, pretože väčšina spoločnosti by to považovala za neprístojné.
Tunajšia šľachta si už aj tak myslí, že prevzala až príliš „miestnych manierov“. Faktom však bolo, že britskí doktori jej akurát tak prikladali pijavice a liali do nej ópiové tinktúry, po ktorých sa obrazy v jej spálni prebúdzali k životu a celá miestnosť sa s ňou krútila. Keby v tom pokračovala, dnes by už určite bola chromá a závislá od ópia.
Našťastie sa jej pred pár rokmi chopila jej indická opatrovateľka Purnima, a keď videla, v akom je stave, poslala po svojho príbuzného, jogínskeho mystika. Ten Georgie naučil všetky ásany potrebné na to, aby sa jej hrudník a pľúca opäť uvoľnili.
Stará Purnima tiež múdro poukázala na to, že jej záchvaty súvisia s úzkosťou z toho, že ju jej blízki opúšťajú. Choroba sa totiž výrazne zhoršila po smrti Georgianinej matky a zasiahla ju zakaždým, keď musel otec pracovne odísť alebo keď sa bratia vracali do internátnej školy.
Ako malé dievča vtedy vždy dostala neutíšiteľný záchvat plaču a paniky, že ostala sama, a vzlykala až dovtedy, kým jej žiaľ nestiahol pľúca a srdcervúce náreky sa zmenili na dusivý boj o každý jeden nádych. Kedykoľvek jej milovaní odišli, vždy mala pocit, že umiera.
Preto boli pre ňu priatelia takí dôležití. So samotou sa naučila vyrovnať tak, že sa obklopila množstvom spoločníkov, preto vždy keď niekto odišiel, mala poruke tucet ďalších, ktorí ho zastúpili. Či už Briti alebo domorodci, ženy alebo muži, všetci priatelia boli v jej živote vždy vítaní.
Dnes poznala takmer každého v Kalkate aj v Bombaji, kde mala jej rodina druhý dom, ale ešte nikdy sa nestretla s niekým ako lord Griffith.
Ten muž bol pre ňu záhadou. Jeho dokonalý zovňajšok nedával najavo ani náznak jeho myšlienok. Sivozelené oči mal plné tajomstiev, hoci kdesi v ich hĺbke sa jej podarilo zachytiť nepatrný odraz bolesti a trápenia.
Ako tam tak stál a sledoval ju, s pevnými pažami prekríženými na hrudi, dopriala si aspoň letmý skúmavý pohľad na jeho hrdú aristokratickú tvár. Jej ostré črty svedčili o dôstojnosti, sile a autorite. Mal trochu vyššie čelo, výrazné lícne kosti, dokonale rovný nos a hranatú čeľusť. Jeden zvlnený prameň tmavohnedých vlasov mu v tej trme-vrme skĺzol na čelo a jej uprený pohľad ho zrejme trochu zneistil, pretože si ho priam chlapčensky odhrnul z tváre. Na okamih sa mu dokonca plné pery roztiahli do jemného úsmevu a zvýraznili mužné jamky v lícach.
Zaujal ju viac, než si chcela priznať. Rýchlo odvrátila zrak a stiahla si z krku hodvábny šál, ale kútikom oka ho stále úchytkom sledovala. Akosi si nedokázala pomôcť.
Krátke nankinové nohavice mu obopínali svalnaté stehná a jemné tmavozelené sako, dokonale padnúce jeho pôsobivo širokým pleciam, mu zvýrazňovalo farbu očí.
Bolo v ňom však aj čosi iné, akási dravá, priam magnetická príťažlivosť. Oheň, ktorý tlel pod tým dokonale nalešteným povrchom. Vyvolával v nej búrlivé erotické predstavy, ktoré videla tak živo stvárnené na rytinách v chrámoch či v tej necudnej knihe, ktorú raz objavila pod bratovou posteľou. Hľadala vtedy svojho munga, ktorý jej ušiel, a namiesto neho našla Kámasútru.
Zaujímalo ju, či ju lord Griffith niekedy čítal.
Toto však nebol najvhodnejší čas na premýšľanie o jej tajnej posadnutosti sexom.
Striasla zo seba hriešne myšlienky a odvrátila sa, lebo si s hrôzou uvedomila, že sa červená. „Dali by ste si niečo na pitie, drahý lord? Ja by som mala ísť skontrolovať Lakšmí. A Adleyho.“
Chudáčik. Sluhovia jej povedali, že hneď ako prešiel dverami a dostal Lakšmí do bezpečia, odpadol.
„Nie, vďaka,“ odvetil Ian, ktorý len nepatrne upustil od svojho strohého a formálneho tónu. Založil si ruky za chrbát. „Rád by som odovzdal svoje úctivé pozdravy vášmu otcovi, hneď ako to bude možné.“
„Ach, ocko tu nie je,“ odvetila s predstieranou bezstarostnosťou. Na túto reakciu sa pripravovala.
„Aha,“ zareagoval prekvapene. „A kedy by sa mal vrátiť?“
„Nemám ani tušenia.“
„Pardon?“
„Viete, opäť sa vydal na nejakú plavbu cez pol sveta s naším bratancom Jackom,“ povedala a nedbanlivo mávla rukou. „Zrejme sa vráti až budúci rok.“
„Rozumiem,“ zamrmlal a zamyslene zvraštil obočie. „O tomto ma neinformovali.“
„Áno, je mi to ľúto,“ dodala upokojujúcim tónom. „Nemala som vám to ako oznámiť, keďže ste už boli na ceste. Ale poslala som váš list otcovi na more. Jackove obchodné lode nám často nosia poštu, a ocko ma pred odchodom poprosil, aby som zaňho všetky listy otvárala a tie dôležité mu poslala.“
„Nuž, je mi veľmi ľúto, že som ho nestihol.“ Bolo na ňom vidieť, že tú správu ešte stále spracováva. „Vášho otca sme mali ako deti veľmi radi. To bolo v časoch, keď ešte žil v Anglicku. Odovzdáte mu moje pozdravy?“
„S radosťou. Som si istá, že aj on vás nechá srdečne pozdravovať. A poďte už ďalej, prepánajána,“ povedala karhavo, prešla predsieňou a chytila ho za ruku. „Nestojte tu pri dverách ako soľný stĺp, ste mojím hosťom! Musíte sa tu cítiť ako doma. Niečo na pitie? Brandy? Limonádu?“ Usmiala sa naňho a odtiahla ho do vedľajšieho salónika.
„To druhé znie dobre,“ priznal a opatrne sa na ňu usmial.
„Súhlasím!“ prikývla a uškrnula sa.

Ian si so strachom uvedomil, že sa mu nežný dotyk temperamentnej krásky až príliš páči. Keď ho ladne odviedla do salónika, pustila ho a podišla k mahagónovému stolíku v kúte, kde obom naliala z krčaha osviežujúci nápoj.
Omámene sledoval každý jej pohyb. Čoskoro sa vrátila s dvoma čašami a jednu mu podala. Na znak vďaky jej kývol a ona vystrela svoj pohár k nemu.
„Vitajte v Indii, lord Griffith. A… vďaka, že ste mi zachránili život.“
S ironickou nonšalanciou sa jej hlboko uklonil.
Zasmiala sa a štrngla si s ním. Obaja sa napili.
„Nuž, hoci som zmeškal vášho otca, aspoň som mal možnosť spoznať vás,“ prehodil a s jemným úsmevom pozrel na svoju hostiteľku. Prekvapil ho ľahký rumenec na jej lícach. Nepripadala mu ako žena, ktorá by sa červenala.
„Drahý pane, potešenie je na mojej strane,“ odvetila vzletne. „Veď vy ste tu ten slávny.“
„Nezmysel. Počkám tu, kým pôjdete skontrolovať vašich priateľov?“ spýtal sa a ukázal rukou na pohovku.
„Myslím, že to ešte chvíľu bezo mňa vydržia. Sú s nimi moji sluhovia.“
„Dobre,“ prikývol a sklopil zrak, pretože nastalo to trápne ticho ktorého sa tak obával. Ticho, ktoré by jej mohlo prezradiť, ako ho uchvátila. Rozhodne nepatril k tým mužom, ktorí by v prítomnosti krásnej ženy stratili reč, ale… niečo na nej bolo.
Rozhliadol sa okolo seba, aby zmenil tému, a odkašľal si. „A kedy očakávate príchod svojich bratov?“ Predpokladal, že Derek s Gabrielom sú na vojenskej základni alebo že ho čakajú vo vládnej budove. Dúfal, že im nebude prekážať jeho krátke stretnutie s ich sestrou bez garde. Ale veď prečo by malo? Bol predsa dôveryhodným rodinným priateľom, čestným mužom a nikdy by nedopustil, aby sa medzi nimi odohralo čosi nemravné.
Aj keď to bola škoda. Ihneď by pobozkal tie nádherné ružové pery, ale nemohol si dovoliť riskovať. Nebola to žiadna vdova ani luxusná kurtizána, bola to mladá dáma súca na vydaj. Takéto správanie by ho mohlo doviesť k niečomu, po čom naozaj ani trochu netúžil: k ďalšiemu sobášu.
A predsa, keď si po dúšku limonády špičkou jazyka oblizla pery, sa mu takmer podlomili kolená. Nesmie sa však tej zakázanej túžbe poddať. Jednoducho zdedila príťažlivosť po svojej škandalóznej tete, nič viac. Odvrátil zrak. „Vaši bratia?“
Zdalo sa, že aj jej na chvíľu ubehli myšlienky niekam inam. „Ehm, nuž, mrzí ma to, ale ani oni tu nie sú. Obávam sa, že si budete musieť vystačiť so mnou,“ dodala a očarujúco sa naňho usmiala.
Opäť na ňu pozrel. „Aká škoda,“ zašomral potichu, usilujúc sa nemyslieť na to, čo všetko by s ňou navyvádzal, kým by sa jej bratia vrátili z práce. Sklopil zrak na svoj pohár. „Možno by ste po nich mohli poslať, aby sme sa stretli tu a nie v sídle vlády. Tak by sme boli všetci poruke pre prípad, že by sa ten rozzúrený dav rozhodol zaútočiť.“
„Ach, Balaramovými príbuznými sa netrápte. Nikdy by sa neodvážili ublížiť mojej rodine. Okrem toho hneď naproti je vojenská základňa a väčšina dôstojníkov sľúbila mojim bratom, že na mňa dozrie.“
Spýtavo na ňu pozrel.
„Derek a Gabriel nie sú v meste,“ priznala.
„Nie?“
„Nie.“ Pomaly pokrútila hlavou, hľadiac mu pritom do očí. Potom pokrčila plecami. „Sú so svojím oddielom asi tristo kilometrov severne odtiaľto.“
„Čože?“
„Ukážem vám vašu izbu? Moji sluhovia vám pripravili veľmi peknú spálňu. Som si istá, že sa v nej budete cítiť pohodlne. Keby ste si chceli trochu oddýchnuť…“
„Tak moment! Zastavte sa na chvíľu.“ Odložil svoj pohár a založil si ruky v bok. „Chcete mi povedať, slečna Knightová, že tu nie je ani váš otec, ani vaši bratia? Že vás tu nechali úplne samu?“
„Nuž, tak by som to nepovedala. Mám tu Purnimu a Gitu a ostatné služobníctvo…“
Jeho hlasný výdych ju zastavil uprostred vety. Odvrátil sa, zahrabol si prstami do vlasov a zúfalo sa snažil nájsť v sebe zvyšky trpezlivosti. Dočerta! Mal to vedieť.
Mala šťastie, že sa vedel tak dobre ovládať. Poškrabal sa na čele, zhlboka sa nadýchol a povedal: „Dobre teda. Čo budeme robiť, aby sme to napravili?“ Možno bude mať lady Hastingsová nejaký nápad.
„Ako to myslíte?“ spýtala sa Georgiana a zvraštila obočie. „Nie je čo naprávať.“
Neveľmi taktne odfrkol. „Nemôžete tu ostať sama! Neviem, čo si, dopekla, vaša rodina myslí, ale u mňa niečo také neprejde. Najmä nie teraz.“
„Už som vám povedala, že Balaramov klan nie je žiadnou hrozbou a navyše tu nie som sama. Ste tu vy!“ povedala s veselým, ale mierne sileným úsmevom.
Konečne vyzerá aspoň trochu nervózne, pomyslel si sucho a pokrútil hlavou. To znamenalo, že si aspoň letmo uvedomuje, že jej návrh, aby tu s ňou ostal cez noc, je veľmi nemiestny.
Priam škandalózny.
Ach, ale čo mohol čakať od netere Pobehlice z Hawkscliffu? Bol by blázon, keby jej veril. Na okamih sa dokonca zamyslel, či to nie je nejaký zvrátený trik, ako ho vlákať do manželstva. Boh mu je svedkom, že sa to dialo, vždy keď sa opäť ukázal v Londýne. Našťastie bol už za tie roky vycvičený a nájazdom mladých vydajachtivých debutantiek a ich matiek unikal ako prešibaná líška.
Možno si myslela, že spraví svojej rodine láskavosť, keď ho zláka do zväzku znamenajúceho tak dlho očakávané spojenie ich rodín. To sa však nestane.
Predstava ďalšieho manželstva bola preňho asi taká príjemná ako šibenica.
Prekrížil ruky na prsiach a prísne na ňu pozrel. „Neprišiel som sem zneuctiť nejakú mladú dámu, slečna Knightová. Ani jej robiť garde. Prišiel som, aby som zabránil vojne, pokiaľ vám to neprekáža. Nemôžem tu s vami ostať sám, to iste dobre chápete.“ Hoci by sa mi tá predstava nesmierne páčila. Božemôj, také veľké pokušenie by možno ani nezvládol. „Poznáme sa len krátko a tak mi odpusťte, ak budem znieť nevychovane, ale čo máte, dočerta, za lubom?“
„Čože? Ako to myslíte?“
Zdvihol obočie nad jej falošnou nevinnosťou a na krátky okamih sa jeho hnev zmenil na pobavenie. „Zahrávate sa so mnou,“ povedal jemne, „a odporúčam vám, aby ste s tým prestali.“ Prižmúril oči a premeral si ju. „O čo tu ide?“
„Netuším, o čom hovoríte,“ odvetila a dotknuto vykrivila pery. „Práve naopak, pane. Keďže ste priateľom môjho otca, snažím sa, aby ste sa tu cítili čo najpríjemnejšie!“
„Naozaj?“
Prikývla. Ako úprimne pôsobila, tá malá bosorka. „Celé dva týždne som vysielala náš koč, aby na vás čakal. Naplánovala som nám nadnes príjemný program, takže keď sa zabývate, môžeme spoločne stráviť popoludnie oddychom v záhrade a vy sa môžete pripraviť na svoju misiu. Potom si dáme dobrú večeru a trochu sa porozprávame, aby sme sa lepšie spoznali. Čo poviete?“ Isté partie jeho tela priam pulzovali súhlasom, ale ona pokračovala: „A napokon sa poriadne vyspíme, aby sme mohli zajtra zavčasu vyraziť do Džánpuru.“
Ianovi sa zablyslo v očiach a stisol čeľusť. „Do Džánpuru?“ zopakoval pridusene, nevediac, ako pokračovať.
Zvrtol sa a začal sa prechádzať.
Keby ho slečna Knightová lepšie poznala, vedela by, že to znamená, že ho niečo znepokojilo.
„Džánpur,“ povedal znova a svoj bublajúci hnev dostal konečne pod kontrolu.
Prikývla. „Áno. Počula som, že v tomto ročnom období je tam krásne.“
„Slečna Knightová, vaši bratia vám nemali prezradiť cieľ našej cesty. Ktorému slovu zo spojenia ,prísne tajná misia‘ nerozumeli? Božemôj!“
„Nie, nie, nie, môj drahý lord, vy ste ma nepochopili!“ upokojovala ho a rýchlo podišla k nemu, až jej hodvábne sárí ľahučko zašuchotalo. „Nemusíte si vôbec robiť starosti. Moji bratia mi nič neprezradili, diskrétnosť vašej misie nebola nijako ohrozená, prisahám.“
„Ach, no to je úľava. Takže sa o tom písalo v novinách?“ odvrkol ostro.
„Ale, ale, nemusíte byť hneď taký podráždený, drahý markíz. Isteže o tom nepísali v novinách. Zistila som to zo súkromného listu od mojej priateľky Míny, ktorá je vydatá za maharadžu z Džánpuru.“
Neveriacky si ju premeral. „To myslíte vážne?“
„Smrteľne. Hrávali sme sa spolu už od detstva, spolu s Lakšmí, tou dievčinou, ktorú dnes chceli upáliť.“
Ian zaťal zuby a pozorne si ju premeral, snažiac sa nájsť v jej tvári aspoň náznak klamstva. Zdalo sa však, že hovorí pravdu.
„Mína – vlastne teraz už princezná Mína – nie je len kráľovou manželkou, ale zdá sa, že je miláčikom kráľovskej rodiny. Je najmladšou a najkrajšou zo všetkých tridsiatich maharadžových žien. Všetci vedia, že jej prejavuje nesmiernu pozornosť a nazýva ju svojou perlou. Nie je to milé?“
Markíz na ňu varovne pozrel. „Pokračujte.“
„Keď mi Mína napísala, že čoskoro prídu do Džánpuru moji bratia ako vojenská eskorta istého britského diplomata, ktorý sa má stretnúť s jej manželom, bolo mi jasné, že hovorí o vás. V tom čase nám totiž prišiel váš odkaz, že ste na ceste. Úprimne, bolo dosť jednoduché dať si dokopy dve a dve. Nebojte sa, len ja viem, kam sa chystáte. Nikomu som to nepovedala a ani to nemám v úmysle. Môžete mi dôverovať,“ dodala úprimne.
„Hmm,“ zavrčal hlbokým hlasom.
„Neveríte mi?“
Opatrne na ňu pozrel, ale neodpovedal. Zamračila sa.
„Moja priateľka chcela, aby som ju prišla navštíviť, už odkedy sa vydala. Obávam sa, že je tam nešťastná. Koniec koncov pri dvadsiatich deviatich iných manželkách, ktoré na ňu žiarlia, sa niet čomu čudovať. Som si istá, že jej strpčujú život. ako len môžu.“
Odfrkol. On ľutoval skôr maharadžu. Tridsať žien? Ten chlap musí byť blázon.
„Mína vedela, že prítomnosť mojich bratov v Džánpure bude lákadlom, ktorému neodolám. Chúďa, je tam taká sama a tak ďaleko od domova.“ Na chvíľu sa odmlčala. Zdalo sa, že myšlienky na priateľku ju trápia. Napokon, Ian už bol svedkom, čo všetko je schopná pre milovanú osobu podstúpiť. Vtom pokrčila plecami. „Myslela si, že by mohlo byť zábavné prekvapiť mojich bratov v Džánpure. Ak mi neveríte, môžem vám ukázať list…“
„To nebude potrebné.“ Chvíľu mlčal a potom si opäť poškrabal čelo, snažiac sa utriediť si myšlienky. „Slečna Knightová, slovami ani nedokážem dostatočne zdôrazniť, aká dôležitá je vaša diskrétnosť v tejto záležitosti. Musíte si uvedomiť, že v stávke sú tisíce životov vrátane životov vašich bratov a môjho. Nesmiete sa o tom s nikým rozprávať, inak by ste ohrozili celú misiu. Som tu, aby som medzi nami a Džánpurom zabezpečil mier, a mnoho rôznych vplyvných ľudí by rado videlo, ako zlyhám.“
„Nikdy by som neohrozila mierovú misiu, lord Griffith. Ako som už povedala, nikomu som to neprezradila a ani neprezradím.“
„Dobre. Dúfam, že hovoríte pravdu.“

Nebesá, na diplomata je ten chlap neskutočne drzý! pomyslela si Georgie. Vzápätí však jej pozornosť upútal zvuk prichádzajúceho koča. Pozrela z okna a uvidela svojho komorníka, ktorý práve dorazil aj so sluhami a batožinou lorda Griffitha.
Striasla zo seba frustráciu a s tým najpríjemnejším úsmevom sa obrátila späť k svojmu hosťovi. „Á, práve dorazili vaše veci. Dovoľte mi teda ukázať vám vašu izbu. Keďže sme si konečne všetko vyjasnili, môžete tam rovno ostať a spraviť si pohodlie…“
Prerušil ju nahnevaným smiechom. „Vaša neoblomnosť je obdivuhodná, drahá lady, ale v žiadnom prípade tu nemôžem ostať. Bolo by to vrcholne nevhodné, ako iste sama veľmi dobre viete.“
„Ale veď je tu Purnima…“
„Naozaj si myslíte, že prítomnosť vašej slúžky postačí na to, aby sa nezačali šíriť klebety?“ zabrzdil ju. „Moja milá, nevezmem si na svedomie povesť mladej slečny.“
„Ubezpečujem vás, že moja povesť tým nijako neutrpí!“ povedala s cynickým smiechom. „Ach, prečo sa musíme tak urputne držať etikety? Veď sme takmer rodina.“
„Nie,“ namietol jedovato. „Rozhodne nie sme rodina.“
Takmer ju pichlo pri srdci, keď počula jeho odmeraný tón. „Možno nie,“ priznala a podišla k nemu bližšie, „ale… ja vám verím, lord Griffith.“ Sklonila hlavu a pozrela naňho spod závoja dlhých mihalníc. „Každý predsa vie, že máte tú najlepšiu reputáciu.“
„To o vašu reputáciu sa bojím, slečna,“ odvrkol.
„Ale veď sa o tom nikto nedozvie,“ prehovárala ho. „Navyše to bude len jedna noc a potom vyrazíme do Džánpuru.“
„V žiadnom prípade!“ pokrútil hlavou a odtiahol sa. „Vy so mnou nepôjdete, Georgiana!“
Zdvihla obočie, prekvapená, že ju oslovil krstným menom. Zdalo sa, že aj jeho samého prekvapilo, čo mu vyletelo z úst. Nuž, možno nie je až taký naškrobený, ako sa zdá, pomyslela si a nezbedne sa pousmiala.
„Pardon, slečna Knightová,“ opravil sa úsečne, vrátiac sa k svojmu formálnemu vystupovaniu. „Ide o to, že toto nie je najvhodnejší čas na priateľské návštevy. Je to príliš nebezpečné. A keď už sme pri tom, mohli by ste, prosím, poslať po strážnika? Mám isté stretnutie vo vládnej budove, ale ostanem tu s vami, kým k vám nepríde nejaká ochranka, pre prípad, že by sa ten dav rozhodol zaútočiť. Úprimne, som šokovaný, že vás tu vaši bratia nechávajú bez ochrany…“
„Ach, prosím vás, to by nikdy neurobili.“ Zdvihla ruky a dvakrát hlasno tleskla.
V okamihu pribehol do vstupnej haly tucet indických vojakov v turbanoch, červených plášťoch a jazdeckých čižmách s nablýskanými šabľami. Postavili sa do formácie a jednohlasne buchli pažbami svojich čiernych muškiet s bajonetmi o zem.
Keď jej kapitán zasalutoval a ona mu kývla hlavou, hrdo sa obrátila na lorda Griffitha a nemohla sa ubrániť škodoradosti. „Nie sú úžasní?“
Jej brat Gabriel, jeden z najobávanejších mužov v Indii, ich osobne vycvičil.
Markíz si vojakov sucho premeral. „Smiem sa spýtať, prečo vám nenapadlo priviesť si týchto pánov na ten pohrebný obrad, slečna Knightová?“
„Isteže. Keby ma priateľkini príbuzní videli prichádzať so šíkom vojakov, okamžite by im bolo jasné, čo mám za lubom, a nikdy by ma k nej nepustili.“
„Aha. Skvelé!“ skonštatoval s hlasom plným irónie. „Nuž, keďže sa zdá, že máte všetko pod kontrolou, rád by som sa s vami rozlúčil.“
„Ach, neodchádzajte,“ naliehala, ale on len nevšímavo pokrútil hlavou.
„Slečna Knightová.“ Uklonil sa jej, zvrtol sa na päte a odkráčal preč.
Georgiana cítila, ako jej pri jeho tvrdohlavom odchode stiahlo pľúca a potlačila v sebe nahnevaný ston. Dopekla!
Očividne ju však dobre nepoznal, ak si myslel, že ho nechá len tak odísť. Zaťala päste a vykročila za ním. „Lord Griffith!“
Ako kráčal pár krokov pred ňou po chodníku, zamával na svojich troch sluhov a oznámil komorníkovi, že tu neostane.
„Lord Griffith!“ zvolala Georgie znovu, nazúrená, že ju ignoruje. Opäť pocítila prudké pálenie v pľúcach, ale rozhodla sa, že sa tým teraz nebude zapodievať. Zastala a rozhorčene si založila ruky v bok. „Ja som si od vás nepýtala povolenie!“
Zastal uprostred cesty, na chvíľu zmeravel a potom sa pomaly obzrel cez plece.
Pri jeho zlovestnom a temnom pohľade nervózne preglgla, ale potom sa pozbierala a zdvihla bradu. „Moja priateľka ma pozvala, aby som ju prišla navštíviť. Nemôžete ma zastaviť. Idem do…“ Nato prestala hovoriť, aby neprezradila cieľ ich cesty. „Idem tam,“ opravila sa, „s vami alebo bez vás. Takže môžeme pokojne cestovať spolu. Bude to tak pre nás oboch bezpečnejšie.“
Pozeral na ňu, ale nepovedal ani slovo.
Opäť preglgla, no naďalej sa tvárila sebaisto. Elegantný diplomat sa otočil a vykročil k nej.
Srdce jej bilo čoraz rýchlejšie.
Vysoký lord Griffith zastal len pár centimetrov od nej, takže musela trochu zakloniť hlavu, aby mu videla do ľadových očí. Odmietla sa však dať zastrašiť jeho mlčaním či veľkosťou.
„Mína ma potrebuje,“ oznámila mu, „a ak má vypuknúť ďalšia hlúpa vojna, chcem ešte vidieť svojich bratov, kým odídu do boja. Mohli by ich tam totiž zabiť. Navyše,“ vystrela plecia a vypla hruď, „nemáte žiadne právo hovoriť mi, čo mám robiť.“
Dlho si ju chladne premeriaval pohľadom.
To ticho ju začínalo znervózňovať.
Napokon uznal jej argumenty a prikývol. „Dobre teda,“ skonštatoval pokojne, s kamenným výrazom v tvári. „Ak to tak chcete. Počkajte ma tu. Spojím sa s vami.“
„Ale…“
„Musím sa stretnúť s istými dôležitými ľuďmi,“ prerušil ju stroho. „Čoskoro sa vám ozvem.“
„Dobre, v poriadku,“ dostala zo seba, snažiac sa zakryť svoje prekvapenie, že sa jej ho podarilo tak ľahko presvedčiť.
Konečne nejaký rozumný chlap!
„Nuž, tak teda pokračujte,“ dodala.
„Ďakujem,“ odvetil s chladnou zdvorilosťou. „Ešte jedna vec, moja drahá princezná, boli by ste taká láskavá a požičali mi svoj koč, aby som sa mohol odviezť do hotela?“
„Prosím, ste mojím hosťom. Prečo ste ma nazvali… to je jedno.“ Hryzla si do jazyka, keď zbadala jeho temný varovný pohľad. „Vrátite sa?“ spýtala sa opatrne.
„Čoskoro sa vám ozvem,“ zopakoval dôrazne.
Georgie stisla pery, prekrížila ruky na hrudi a súhlasne prikývla. Nechcela viac pokúšať šťastie. Ako ho videla nastupovať do jej koča, takmer vyhŕkla ďalšiu otázku, ale potom si pomyslela, že bude múdrejšie držať jazyk za zubami. Keď napokon odišiel, konečne si vydýchla.
Nuž, bolo to rozhodne zaujímavé, pomyslela si. Nemala veľmi príležitosť poriadne ho vyspovedať, aby ho lepšie spoznala a vytiahla z neho nejaké informácie, ako mala v pláne. Sklamalo ju, že odmietol jej pohostinnosť, ale na ceste do Džánpuru bude mať ešte dosť času, aby sa o ňom aj o jeho misii dozvedela viac. Cesta im potrvá niekoľko dní.
To jej pripomenulo, že sa musí zbaliť! Potom si však uvedomila, že by mala ísť najprv skontrolovať Lakšmí.
Sluha jej oznámil, že jej priateľka už zišla dole. Prešla teda cez elegantné francúzske okno na konci hlavnej chodby na kolonádu vedúcu do slnkom zaliatej záhrady na veľkom nádvorí rodinného sídla.
Toto bujné zelené útočisko bolo jej obľúbenou časťou domu. Priam rajská záhrada bola rozdelená na štyri časti malými potôčikmi vytekajúcimi z fontány uprostred. Okolie kolonády bolo vydláždené hladkými sivými dlaždicami a kde-tu ozdobené sochami a visiacimi kvetináčmi. Nad hlavou sa klenuli mrežované oblúky, dokonale dopĺňajúce exotický štýl celej stavby.
Korunou tamarindu šuchotal ľahký vánok, ktorý osviežil tienistý chodníček a rozhojdal kvety rastlín. Vtom uvidela svoju priateľku, ako sedí schúlená pri ozdobne tepanom bielom záhradnom stolíku a vzlyká do veľkej vreckovky.
Prisadla si k nej a až ju pichlo pri srdci, keď videla jej žiaľ. „Ach, moja drahá, neplač.“ Položila jej ruku na plece, sklonila sa k nej a pozrela jej do tváre, hľadajúc slová, ktoré by ju aspoň trochu utešili. „Prečo plačeš? Mala by si sa tešiť, si predsa voľná!“
Lakšmí sa vysmrkala a neisto na ňu pozrela opuchnutými červenými očami.
„Čo nevidíš, aké úžasné možnosti máš pred sebou?“ pokračovala Georgie a presunula sa na stoličku oproti priateľke. „Môžeš robiť, čokoľvek budeš chcieť. Môžeš si zmeniť meno, vytvoriť si úplne novú identitu…“
„Ach, Gigi, ty si vždy bola príšerná kacírka.“
„A čo je na tom zlé?“ zareagovala Georgie a doširoka sa usmiala. „Keby som sa riadila všetkými tými pravidlami, nikdy by sa z nás nestali kamarátky. Ukáž, toto ti možno dodá odvahu. Mne to vždy pomôže.“ Tajnostkársky si siahla do vrecka a vytiahla svoj najcennejší majetok, útlu knižku, ktorú so sebou nosila všade ako talizman. Už len letmý dotyk prstov po vyblednutých zlatých písmenách vyrytých do ošúchanej koženej väzby jej dodával silu. Stálo na nej: Eseje o prirodzených právach nežného pohlavia, Georgiana Knightová, ôsma vojvodkyňa z Hawkscliffu. Bola to kompletná zbierka spisov jej škandalóznej tety.
Podala ju Lakšmí. „Tu máš, vezmi si ju. Možno vďaka nej získaš… nový pohľad na svet.“
Mladá Indka sa ani nepohla, len si zbierku opatrne premerala.
Georgie čakala. Vedela, že už sú to tri roky, keď jej priateľka naposledy držala knihu, pretože v manželstve s Balaramom jej to neoficiálne pravidlá zakazovali. V tých najtradičnejších indických rodinách totiž verili, že ak sa manželka dotkne knihy, jej manžel zomrie. Nuž a v tom prípade ho bude musieť v rámci posvätného pohrebného rituálu nasledovať. Georgiana si nevedela ani len predstaviť, čo by na to povedala jej teta. Vojvodkyňa zrejme nikdy nenavštívila krajinu, kde manželky držia v háremoch ako klenoty bohatého muža. Hoci podľa toho, čo o nej počula, by jej neprekážalo mať svoj vlastný hárem plný mužov.
A čo sa týkalo Georgie, tieto tradičné zákony boli pre ňu jasnou snahou držať manželky v nevzdelanosti. Naivná žena sa dá totiž oveľa ľahšie ovládať. Jej hnev ju iba utvrdil v tom, aby si strážila svoje srdce a nikdy sa nezamilovala, inak skončí aj ona v područí nejakého bezohľadného muža.
Lakšmí jej pomaličky a opatrne vzala knihu z ruky. „Nuž… teraz ho už nemôžem zabiť,“ povedala s plachým úsmevom.
Georgie jej ho opätovala a bola na svoju priateľku hrdá viac, než dokázala prejaviť.
Na druhej strane, keby mohla nejaká kniha niekoho zabiť, bola by to určite táto. Keď sa totiž po prvýkrát objavila medzi londýnskou smotánkou, manžel tety Georgiany, bývalý vojvoda z Hawkscliffu, z toho dostal porážku. Ocko jej o tom škandále všetko porozprával. Ako vojvodov mladší brat tam totiž bol a všetko to videl.
Vojvodkyňa minula celé svoje vreckové na sto výtlačkov svojich esejí, ktoré potom rozposlala svojim aristokratickým priateľkám po celom Londýne. Takmer tým spôsobila vzburu v Snemovni lordov, pretože rozzúrení manželia sa snažili zistiť, čo sa to odrazu porobilo s ich spurnými manželkami. Keď sa o tom dozvedel Hawkscliffe a uvedomil si, že zdrojom všetkého rozruchu je jeho vlastná tvrdohlavá lady, okamžite zozbieral všetky výtlačky, ktoré našiel, a spálil ich. Lord Arthur Knight, jej otec a vojvodov brat, súcitil so zronenou vojvodkyňou, a podarilo sa mu niekoľko kusov jej diela zachovať pre budúce generácie.
Tak či onak, v Lakšmí sa prebudil záujem a opatrne začala listovať nebezpečnými stránkami. „Vieš,“ ozvala sa po chvíli, „niekedy si myslím, že si naozaj reinkarnáciou svojej tety.“
„Ach, to si nemyslím. Len ma po nej pomenovali. Ale… jednou vecou som si istá. Keby som aj bola jej reinkarnáciou, určite neurobím tie isté chyby ako ona.“
Priateľka na ňu zvedavo pozrela. „Aké napríklad?“
„Napríklad si nevezmem muža, ktorého nemilujem. Moju úbohú tetu dohnali do manželstva jej rodičia, presne ako teba.“
Mladá Indka si vzdychla.
„Ale už stačilo,“ povedala nadšene Georgie. „Mám novinky, ktoré ťa určite rozveselia.“
„Čo také?“ spýtala sa smutne Lakšmí. „Nejaké veselé správy by sa mi zišli.“
Georgiana jej stisla ruku. „Pôjdeme spolu navštíviť Mínu.“