Autor:

Gaelen Foley

Odporúčaná cena:

9,95 €

Výroba: 2014

Počet strán: 328

Väzba: viazaná

Ďalšie podrobnosti
o knihe >>>

V kategórii 10, sep 2014 | V kategórii: Romantika | Vydal Slovenský spisovateľ

Môj hrdinský džentlmen

Gaelen Foley

Obľúbená séria o Klube Inferno pokračuje príbehom lorda Trevora Montgomeryho, jedného z najodvážnejších rytierov tajného rádu a vychýreného zvodcu. Keď Trevor opustí nebezpečný svet špiónov a zločincov, zistí, že ten najťažší zápas ho ešte len čaká: ak sa chce vrátiť do normálneho života, musí sa znova naučiť dôverovať a milovať…
Grace Kenwoodová, plachá, dobrosrdečná a obetavá pastorova dcéra, zasvätila svoj život pomoci ľuďom v núdzi. Náhodné stretnutie s lordom Montgomerym však obráti jej pokojný starodievocký život naruby a prebudí v nej tajné túžby…

Úryvok

Nehybne stála a prekvapene naňho hľadela. Preboha. Nikdy predtým nevidela skutočného hrdinu, ale lord Trevor Montgomery ním určite bol, aspoň tak vyzeral.
Bol počerný a pôsobil energicky, vysoký viac ako stoosemdesiat centimetrov a statný, so širokými plecami, ktoré by iste jediným pohybom striasli každého protivníka. Vyžaroval mužnú sebadôveru, akoby na svete bolo len málo vecí, do ktorých by sa neodvážil pustiť.
Mal tvrdú, drsnú tvár s výrazom ostražitého cynizmu, ktorý nezmizol, ani keď blýskal nebezpečným úsmevom na dychtivé dámy okolo seba. Na prvý pohľad bolo jasné, že strhol ich pozornosť. Hoci to nebol vyslovene pekný chlap ako niektorí švihácki a vyparádení Londýnčania, ktorí sa tu dnes večer naparovali, vyzeral… mocný.
Je hrdý, pomyslela si. A fyzicky silný.
Spomenula si, čo povedal George o novodobých templárskych rytieroch, a pomyslela si, že ten muž by určite vyzeral rovnako prirodzene v drôtenej košeli a brnení ako teraz v dokonale padnúcom fraku a nohaviciach. V rozpore s džentlmenskou eleganciou svojho odevu mal však dlhé tmavé vlasy – ako barbar. Boli stiahnuté do chvosta a zdôrazňovali ostré línie jeho hranatých čeľustí a opálenú pokožku. Vyzerá trochu ako pirát, pomyslela si.
Bolo to od nej asi dosť hlúpe. A čudné. Bežne nepodliehala výplodom fantázie. Ešte čudnejšie však bolo chvenie, ktoré cítila v celom tele, a nepravidelný tlkot srdca. Sklopila oči, prekvapená a nahnevaná svojou prehnanou reakciou. No nemohla si pomôcť, vrhla naňho ďalší tajný pohľad – a schopnosť vycítiť v ľuďoch utrpenie hneď pritiahla jej pozornosť k vráskam skrývaného hnevu a žiaľu, ktoré sa črtali okolo jeho očí.
Napätie a trpkosť za nacvičeným úsmevom.
A svitlo jej, že vlastne nevenoval ani najmenšiu pozornosť všetkým tým ženám okolo seba.
Naozaj nie.
V skutočnosti sa stále pokúšal nenápadne dostať z ich dosahu a úsilia dotknúť sa ho. Grace sledovala jeho pohľad a zistila, že neustále pozerá na dvere. Akoby čakal na niekoho, kto má prísť.
Hm. Prezerala si ho trochu podrobnejšie, potom zvraštila obočie a začala mať podozrenie, že ten „slávny hrdina“ tu dnes večer nechcel byť o nič viac ako ona.
Samozrejme, mohla sa mýliť, ale jeho úsmev jej pripomínal chabú clonu nad spleťou víriacich, prevažne temných pocitov.
Nie je to šťastný človek, uvažovala, keď na neho hľadela. Stojí tam ako stratená duša, sám v dave.
George hlučne vstal a narušil jej očarenie cudzincom.
„Tak, drahá moja severanka, bolo mi ako vždy potešením zhovárať sa s vami, ale ak mi prepáčite, nesmiem zanedbávať ďalších hostí. A… myslím, že sa bližšie prizriem tamtej hre v karty.“
„Myslím, že to nie je dobrý nápad,“ pokúsila sa nežne zaprotestovať, chytajúc ho za ruku, akoby ho chcela zastaviť.
„Nemyslím tým hrať, chcem sa len pozerať,“ uistil ju s úsmevom.
Grace sa naňho prosebne zahľadela. „Sľubujete?“
„Ak mi vy sľúbite, že si so mnou zatancujete,“ odsekol, vyslobodil si dlaň a so sebavedomým pohľadom si prekrížil ruky na prsiach.
Zamračila sa. Tvrdohlavé šteňa.
„Ale no tak, jeden tanec. To zvládneme.“
„Dobre,“ zamrmlala a v duchu sa až prikrčila pri pomyslení, že sa musí vystaviť všetkým zrakom na tanečnom parkete, stará panna v prostých vidieckych šatách, čo už vyšli z módy.
Nepoznala tu nikoho okrem Georgea, ocka a z videnia lorda Lievedona. Bolo jasné, že všetci ostatní vyobliekaní aristokrati na ňu budú hľadieť, krčiť povýšeneckými nosmi a pýtať sa jeden druhého: „Kto je to a čo tu hľadá?“
Ale aspoň ju to donútilo držať sa Georgea a ísť vedľa neho vzpriamene a odvážne. Udrží si svoju dôstojnosť pred celou spoločnosťou, ak bude musieť, a dokonca aj pred ním. Pred tým znepokojujúcim džentlmenom – zabijakom na druhej strane miestnosti.
Muž jeho typu by si ju určite nevšimol. Stále hľadel iba na dvere a to v nej vyvolalo dojem, že čaká na príchod nejakej dámy.
„No výborne!“ vyhlásil jej samopašný mladý priateľ. „Vrátim sa čoskoro a požiadam vás o tanec.“
Grace prikývla. Buď silný, George, pomyslela si, keď sa jej uklonil a zmizol. Nemohla si pomôcť, z celého srdca si želala, aby tu bola Callie.
Temperamentná mladá kráska, ktorá na seba neustále strhávala pozornosť, by mohla odpútať fešáka Georgea od hazardu, ktorému už dávnejšie prepadol. Grace by sa potom mohla opäť vrátiť k svojej obvyklej bezpečnej úlohe počestnej gardedámy, z úzadia ticho pozorovať tento iskrivý flirt a zároveň udržiavať potrebný odstup medzi oboma mladými ľuďmi.
Asi by mala ísť skontrolovať svoj vzhľad a nejako sa upraviť, kým sa vráti George, ak ho jeho démoni nestiahnu do známej pasce. Vstala zo sedadla a vyšla z tanečnej sály. Nikto ani nepostrehol, že odišla.
Opatrne sa kĺzala po mramorových chodbách a potom cez hlučný hudobný salón, plný smiechu a spevu. Všetci tam pôsobili ako najlepší priatelia.
Sklopila oči a šla preč, hľadajúc nejaký pokojný kút ďaleko od davu, kde by našla zrkadlo.
Zvuky zábavy sa vzďaľovali a ona nakukla do prázdneho salónika na konci jednej z chodieb. Vyzeral vyhovujúco. Vstúpila do sporo osvetlenej miestnosti a s hlbokým povzdychom za sebou zavrela dvere. Konečne sa uvoľnila. Uprostred hlučného, hojnosťou kypiaceho večierka sa človek nemohol cítiť osamelejšie.

Lord Trevor Montgomery sa podchvíľou zahľadel na vstupné dvere do tanečnej sály, ale ako čas plynul, bol stále nepokojnejší. Začínal si myslieť, že jeho dnešná účasť na tomto plese je úplne zbytočná.
Po Laure ani chýru.
Neverná suka.
Možno sa pred ním schováva. Možno sa bojí, že ak by sa tu dnes ukázala, pustil by sa do jej nového snúbenca.
Akoby nedokázal aj so zavretými očami zabiť jedného hlúpeho dragúna.
Ale stačilo lichotenia. S Laurou Baynovou skončil. Jeho posledné slovo – pre ňu či kohokoľvek iného v Londýne.
Dočerta, určite na to nepomyslel, keď pár rokov trpezlivo čakal, aby sa mohol oženiť s takou nezodpovednou krásavicou alebo vykonať niečo podobne hlúpe. Postavil jej ten mizerný, prekliaty, vytúžený dom, ako si vysníval, keď sa konečne zavŕšila jeho služba tejto mizernej krajine.
Dopekla s tým. Pravdepodobne by teraz nenávidel už aj pomyslenie, že je s ňou ženatý, presviedčal sám seba. Veď ju sotva poznal. Pôvodne to chcel práve takto, mienil si ju zámerne držať od tela. Ale ona ho nechala, hoci na základe mylnej informácie, že je mŕtvy, a preňho to bolo ešte ponižujúcejšie, než si myslel. Dnes večer tu nechcel byť, no nemal na výber.
Zvyšky hrdosti, ktoré mu ešte zostali, sa dožadovali, aby ukázal svetu, ako čerta dbá o to, že jeho plány do budúcnosti stroskotali a zhoreli na popol.
Celá spoločnosť vedela, že ho jeho nádherná snúbenica odpísala, lebo bol údajne mŕtvy, zatiaľ čo on bojoval vo vojne. Trevor podľa vlastného názoru dostal košom. Veru tak, bola to otázka mužskej hrdosti.
Ak by mu aspoň trochu verila, vedela by, že sa vráti domov živý. Mohla mu dôverovať. Mohla aspoň počkať na úradné potvrdenie, že zahynul v boji. Ale ona nie. Umyla si nad ním ruky a zmenila svoj život.
Vlastne ju nemohol obviňovať. Bol však zúrivý, lebo po rokoch vernej služby, keď už mal víťazstvo na dosah, očakávaná odmena mu prekĺzla pomedzi prsty.
Cítil sa ako obeť verejného výsmechu. No on sám nemal dôvod na smiech.
Jediné, čo vedel, bolo, že nechce ničí súcit. A tak si obliekol večerný frak a nasadil nie priveľmi cynický úsmev, teda aspoň dúfal, že taký nie je, a vybral sa ukázať svetu, že všetko je v absolútnom poriadku.
Ľahko prišlo, ľahko odišlo.
Chcel, aby ho všetci nechali na pokoji, ale vďaka tomu, že si práve získal neskutočnú slávu, bolo jasné, že sa to nestane. Ako správny Brit preto musel zachovať dekórum.
Dnes večer prišiel Laure ukázať, že môže svoj život zmeniť rovnako ľahko, ako to urobila ona. Okolo neho bolo až priveľa žien, ktoré sa nemohli dočkať, kedy utešia jeho zlomené srdce.
V tej chvíli ich Trevor všetky nenávidel.
Všetky ženy. Nebolo to nič osobné. Všetky boli Satanovým semenom, nástrojom diabla.
Usmieval sa na tie pijavice a harpye, nezaujatý, duchom neprítomný, načúvajúc im len na pol ucha, a rozmýšľal, ktorá z nich by mohla byť aspoň trochu dobrá v posteli.
Aké krásne hlupane.
Tri dámy po jeho ľavici sa ho pokúšali vtiahnuť do detinskej spoločenskej hry, ktorú považovali za ľahký flirt.
„Aké zviera by mohol byť lord Trevor?“ doberali si ho.
„Myslím, že medveď,“ vyhlásila pekná brunetka.
„Ďakujem pekne,“ zavrčal.
„Vlk!“
„Nie, lovecký pes.“
Unudene zdvihol obočie.
Ďalšie tri dámy uprostred hlúčika mu začali organizovať spoločenský život. Vyčerpalo ho už len to, keď počúval, čo všetko mu naplánovali. Nedostanú ho na nijakú hlúpu výstavu kvetov, nieto ešte do opery. Nie. Počul už dosť jačania v taliančine počas tej špinavej roboty, ktorú musel vykonať spolu s Nickom na predmestí Ríma. Srdečná vďaka.
S meravým pohľadom zdvorilo prikyvoval.
Dve zmyselné nerestnice po jeho pravici boli trochu priamejšie. Dočerta, posielali mu jasné signály tými veľkými zahmlenými očami, ktoré boli väčšinou rezervované pre jeho príťažlivejších kamarátov.
Ale Beau sa už oženil a Nick sedel v base, takže sa zdalo, že boli pripravené odovzdať sa nudnému, milému, solídnemu Montgomerymu.
Fľochol na dve dekadentné krásky a premýšľal, či by sa mal o ne zaujímať. Šelmy. Jedna si oblizla pery, hľadiac naňho, druhá sa usmievala, akoby myslela len na to, že ho zvalí na tanečný parket a strhne z neho šaty.
Isteže, kedysi v minulosti by im rád podľahol, stovky míľ vzdialený od Laury, ale teraz bolo všetko inak. Teraz mohli ísť všetky do pekla.
Tuším sa zo mňa stal suchár, pomyslel si a telom mu prebehla vlna chladu. Keď hodiny odbili jedenásť, mal už všetkého dosť. Celý tento večer, celé toto malomeštiacke predvádzanie vyšlo nazmar.
Bolo zrejmé, že Laura a major už neprídu.
Zo začiatku sa mu celkom páčila predstava, že jeho bývalá láska vojde a uvidí ho obklopeného tokajúcimi ženami, ale už tam trčal celé dve prekliate hodiny a pomaly strácal záujem. Laura nebola hodná toľkého unúvania.
Rozhodol sa ísť domov.
Vyžiadalo si to lesť, ale nakoniec sa mu podarilo vyslobodiť z hlúčika vymaľovaných koketných roztopašníc. Zľahka striasol z pliec hladkajúce dotyky, ktorými sa ho snažili zadržať, nevšímal si nezáživné otázky a netrpezlivo cedil cez zuby klamstvá o tom, že sa, samozrejme, skoro vráti a so všetkými si zatancuje. Ustupoval pred nimi, až kým sa nevyslobodil a neutiekol.
Keď odchádzal, počul, ako si dámy medzi sebou šepkajú, že treba pochopiť a odpustiť mu hrubosť – vzhľadom na jeho práve zlomené srdce.
Trevor zaškrípal zubami a vyšiel do chodby vyloženej mramorom, kde postávalo niekoľko hostí. Zo zvyku pozrel do veľkého zrkadla, aby skontroloval dianie za sebou, a v polovici kroku sa zarazil. Zistil totiž, že ho prenasledujú.
Zdalo sa, že dve husičky v hodvábe, ovešané diamantmi, nemajú v úmysle nechať ho len tak ľahko odísť. Zaklial si popod nos a vykročil ráznejšie, rozhodnutý uniknúť im. Keď však zrýchlil, šepot za ním sa zmenil na chichotanie a ony tiež pridali do kroku.
Myslia si, že to je hra?
Asi sa k nim nedonieslo, že skazený klub Inferno mal iba zakryť činnosť Rádu a že jeho členovia neboli až takí dekadentní, ako sa roznieslo. On teda určite nie.
Trevor sa rád vyhlasoval za nudného. Zodpovedného. Spoľahlivého. Musel byť taký, keď sa narodil v škandalóznej rodine vojvodu a nasledujúce desaťročie slúžil Rádu, kde sa zaradil do trojčlennej skupiny s pokrytcom Beauchampom a prekliatym bastardom Nickom Forresterom.
Niekto tam musel byť dospelý.
Zamilované lovkyne si zrejme mysleli, že sa s nimi len zahráva. Ovládol nutkanie zvrtnúť sa a stroho ich upozorniť, kde sú ich medze. Ale nemohol to urobiť, aj keby chcel. Džentlmenské správanie a vrodený rytiersky cit boli jeho prekliatím. Dokonca aj Laure idiotsky povedal, že jej rozumie a želá jej, aby bola šťastná.
Taký somár.
Počul tie husičky stále za sebou a nebolo ťažké uhádnuť, čo majú za lubom. Možno by som mal, pomyslel si. Potešilo by ho vedomie, že tie klebety sa čoskoro dostanú do uší Laure.
Nemilovala ho, ale bola dosť samoľúba, aby sa zožierala žiarlivosťou. Tak by mohol vrátiť úder žene, ktorá ho verejne ponížila.
Nie, nie. Prišlo mu zle pri pomyslení, že by využil tieto mladé dievčatá pre svoje sebecké potešenie. Nie, nebol stavaný na milovanie z vypočítavosti. Už to bolo dosť zlé, že sa musel venovať takej činnosti v záujme Anglicka počas špionážnej služby. Teraz sa už nemienil zachovať ako predajný chlap.
Napokon, on nebol Nick.
Prišiel čas zmiznúť. Pustil sa krížom cez markízov pompézny dom, aby sa im stratil. Hoci bol amatérsky architekt, odolal pokušeniu zastaviť sa a obzrieť si vzdušné točité schodisko. Adamova ručná práca, o tom niet pochýb.
Prešmykol sa do hudobného salóna, odkiaľ sa rinula hudba. Našiel v ňom grófku s vydajachtivou dcérou, ktorá ho spoza klavíra prebodla výrečným pohľadom. Minulý týždeň sa sotva vymanil z jej pazúrov.
Ach, došľaka. Trevor sa akoby mimochodom otočil a zamieril k najbližším dverám.
Nedbalo sa obzrel a zistil, že jej výsosť sa k nemu prediera davom. Dočerta, teraz sa k nemu ženú z oboch strán. Keď bol ešte plachý, uhrovitý mládenček, večne v tieni svojich úspešnejších a lepšie vyzerajúcich priateľov, o niečom takom by sa mu ani len nesnívalo. Zamieril k neďalekým dverám pre služobníctvo, ale zastavil ho zástup vchádzajúcich lokajov. Blúdil očami po okolí a hľadal inú možnosť úniku. Vykĺzol spoza rohu a náhlil sa dolu halou. Za sebou stále počul hlasy dám na love.
„Ach, lord Trevor, miláčik, kdeže ste?“
„Chceme sa vás niečo spýtať, krásavec!“
Zamračil sa.
„Lord Trevor, kam ste sa schovali, drahý?“
„Máme skvelý nápad, ako vás rozveseliť!“
Ich chichot zosilnel.
„Hotová Sodoma a Gomora,“ zašepkal polohlasne. Siahol po najbližšej kľučke, bleskurýchlo sa prešmykol do chabo osvetleného salóna, ticho za sebou zavrel dvere a zamkol. Okamžite sa prstami dotkol jazyka a zahasil plameň horiacej sviečky v svietniku.
Zostal nehybne stáť v tme, čakal, kým dámy prejdú okolo.
Zadržal dych, keď sa dámy pokúšali otvoriť dvere.
„Nie, Cecily, sú zamknuté.“
„Poď, musel ísť hore po schodoch.“
„Ach! Áno! Ten hriešny vtipkár. Možno už pre nás našiel aj posteľ…“
Prevrátil oči, keď konečne odišli. Unavene si vydýchol a oprel sa čelom o dvere. To bolo o vlások.
„Ehm, prepáčte,“ ozval sa z tmy ženský hlas.
Trevor skoro vyskočil z kože. Hádam nie ďalšia?
Zvrtol sa, reagujúc rýchlejšie než ktorýkoľvek iný bývalý špión, čo ho v skutočnosti úplne rozladilo. To len dokazovalo, že je ešte stále v kondícii aj napriek udalostiam posledných dní.
Ale keď zbadal v mesačnom svetle dopadajúcom cez francúzske okná malého balkóna ženskú siluetu v tvare presýpacích hodín, nemohol uveriť vlastným očiam. To je hádam len hlúpy vtip. Čaká tu naňho ďalšia bláznivá ženská?
Čo to má znamenať, dopekla?
Prižmúril oči. Čo si to o mne tieto neviestky myslia? Že si so mnou môžu robiť, čo chcú? Že zažijú dobrodružstvo? Že ma využijú?
Dobre teda. Možno mal Nick pravdu. Vždy Trevora varoval, aby nebol k ľuďom priveľmi milý. Slušný džentlmen mal jednu zásadu: užil si a šiel ďalej.
Nikdy viac, prisahal v duchu, náhle plný nahromadenej zlosti nad touto pascou a presýtený úskočnými hrami.
Ako táto malá šelma vedela, kde si má naňho počkať? Bol príliš pobúrený, aby sa čudoval. Ani sa mu nad tým nechcelo rozmýšľať.
Potlačil v sebe rytierstvo. Aký požičaj, taký vráť. Dá tým lovkyniam lekciu, na ktorú nikdy nezabudnú. Nevedel, ktorá z nich ho teraz chytila do pasce, ale dostane viac, než očakávala.
„Nuž, moja drahá,“ zapriadol, pomaly kĺžuc zrakom po jej peknej ženskej postave. „Tak sme tu,“ dodal chladne. „Sami.“
„Čože? Ach, ja… ja… Prepáčte, ja…“
„Nestrácajte nervy, srdiečko,“ podpichoval ju hlbokým, hodvábnym hlasom. „Dostali ste ma a som vám k službám, uisťujem vás. Takáto vytrvalosť si zaslúži byť odmenená.“ Pristúpil bližšie. „Som tu, aby som vám mohol dať, čo chcete. Tak môžeme začať, nie?“

Grace onemela a iba nehybne stála, keď lord Trevor Montgomery vystúpil z tieňa a vztýčil sa pred ňou ako mocný padlý anjel s neľútostnou nenávisťou v očiach. Nemala čas ani skríknuť, vzápätí ju drsne strhol do náručia, pritisol k svojej železnej hrudi a dobyl jej pery zlostným drzým bozkom.