Autor:

Gaelen Foley

Odporúčaná cena:

9,95 €

Výroba: 2013

Počet strán: 288

Väzba: viazaná

Ďalšie podrobnosti
o knihe >>>

V kategórii 28, aug 2013 | V kategórii: Romantika | Vydal Slovenský spisovateľ

Môj škandalózny vikomt

Gaelen Foley

Ďalší skvelý príbeh z jedinečnej série o odvážnych mužoch z klubu Inferno. Vikomt Beauchamp prezývaný Beau je najmladší člen klubu Inferno a vychýrený zvodca. Zatiaľ čo sa jeho spolubojovníci vydávajú do Bavorska, aby zlikvidovali nepriateľských prometeovcov, Beau musí doma čeliť vypočúvaniu v Parlamente. Jedného večera sa krásna a bystrá Carissa Portlandová vďaka svojej zvedavej povahe zapletie do pasce nastraženej na Beaua a nechtiac mu zachráni život. A kolotoč ľúbostných zápletiek, intríg a nečakaných zvratov sa rozkrúca…

Úryvok

Carisse sa sníval zvláštny sen. Bol krásny a desivý zároveň, miešal sa v ňom pach krvi a horúca zmyselnosť. Zdalo sa jej, že lord Beauchamp jej jemne odhrnul vlasy, uvoľnil šaty a rozviazal stužky na korzete, aby sa jej ľahšie dýchalo.
Ruky, ktorými sa jej dotýkal, boli teplé a pevné. Keď s námahou otvorila oči a stretla sa s jeho pohľadom, uvedomila si, ako vrúcne na ňu hľadí. „Všetko je v poriadku,“ zašepkal, keď prudko vydýchla a vystrašene sa k nemu pritisla.
„Dôverujte mi,“ zašepkal znovu, dlaň chlácholivo na jej šiji, nedbajúc na jej tichý protest. Vzdala sa a zavrela oči. Prečo jej to stále opakuje?
Dôverovať – jemu? Z úst takého nemravníka to znelo ako výsmech. Cítila, ako jej pritláča k spánku teplý a vlhký kus látky, potom počula, ako žmýka krvavú handru vo vedre s vodou. „Bude to v poriadku. Dobré dievča.“
Zdvihla oči a zastonala pri pohľade na vlastnú krv farbiacu vodu na červeno. „Nechcem zomrieť, Beau.“
„Nezomriete,“ povedal pokojne a tentoraz to znelo oveľa presvedčivejšie ako pred chvíľou v koči. „S potešením vám môžem oznámiť, že guľka vás len škrabla. Treba to však zašiť pár stehmi, potom budete v poriadku. Už vám niekedy niečo zašívali, miláčik?“
„Nie!“ Prikrčila sa pred ihlou. „Bude to bolieť?“
„Len trošku. Nie je to nič v porovnaní s tou strelou, a aj po nej ste sa držali ako vojak.“
Znovu sa prikrčila. Pohladkal ju po tvári, hľadiac na ňu s neotrasiteľnou istotou v belasých očiach. „Nebojte sa. Zašijem vám to raz-dva.“
„Počkajte… urobíte to vy? A kde je lekár?“
„Zvládnem to sám.“
„Ste si istý?“
„Veľa ráz som zašíval rany kamarátom aj sebe samému. Nič to nie je. Len zavrite oči a nechajte ma konať, dobre? Čím skôr uzavriem ranu, tým lepšie sa vám zahojí. Stehy zastavia krvácanie. Teraz buďte pokojná. A verte mi.“
„Mohli by ste to už prestať opakovať.“ Vydala tichý, nešťastný a neistý vzdych, ale rozhodla sa spolupracovať. Zaklonila hlavu, aby mohol začať. Vtom si vo svetle lampášov a sviečok všimla pramene svojich ryšavých vlasov na stole vedľa nožníc. „Ostrihali ste mi vlasy?“ zdesila sa.
„Len zopár pramienkov! Musel som! Nemohol som sa dostať k rane. Uvidíte, že si to nikto ani nevšimne. Ak chcete, vezmem vás do najlepšieho klobučníctva v Londýne a kúpim vám klobúk, aký si vyberiete. A teraz, prosím, môžem sa už do toho pustiť?“
Zavrela oči. „Nenávidím vás.“
„Viem, láska.“ Počula náznak smiechu v jeho hlase, cítila nebezpečné teplo a mužný šarm, ktorý vyžarovalo jeho telo. „Teraz ticho ležte, lebo inak vás zasa pobozkám. Ako vtedy vo Whitehalle.“
Slabo sa usmiala, zabudnúc na hnev, potom naňho pozrela prižmúrenými očami a on sa na ňu šibalsky uškrnul. Ale keď videla, ako vkladá ihlu do plameňa sviečky, aby ju dezinfikoval, znovu na ňu prišli mrákoty.
Bože, za jednu noc aj guľka, aj ihla!
Pevne jej chytil hlavu. Zavrela oči, ale nemykla sa, lebo si uvedomila, že jej pôsobí bolesť, aby jej pomohol. Potom sa pustil do roboty, spojil roztrhnutú pokožku a obe časti prepichol ihlou.
„Rozhodol som sa,“ pokojne poznamenal pri šití, „že keď sa z toho dostanete… nájdem vám manžela.“
„Ach, naozaj?“ šepla, uvedomujúc si, že rozpráva, len aby odvrátil jej pozornosť od bolestivého ošetrenia.
„Uhm. Dovolím si tvrdiť, že potrebujete niekoho, kto na vás bude dozerať. Nejakého pekného, šikovného chlapíka, ktorý vás udrží na uzde.“
„Ja vám dám uzdu,“ zamrmlala.
„Nejakého pekného, šikovného chlapíka, ktorý vám zabráni poslúchnuť každé hnutie vašej pomätenej mysle. Prečo ste ma sledovali? Prečo ste sliedili? Vari ste nikdy nepočuli tú smutnú historku o zvedavej myši, ktorá vystrkovala nos z diery?“
„Nesliedila som,“ protestovala. „Šla som vás zachrániť.“
„Zachrániť? O čom to hovoríte?“
„Videla som ho. Toho muža. A nevarovala som vás. Je mi to tak ľúto…“
„Ale no tak, miláčik, neplačte. Nehnevám sa na vás.“
„Preto som dnes večer prišla do vašej lóže. Chcela som vám poskytnúť dôležitú informáciu, ale vy ste nemali záujem. Boli ste taký tvrdohlavý! Čo ste to vy za vikomta, keď viete tak dobre šiť?“
„Mali by ste vidieť moje umelecké výšivky.“
„Je podľa vás vhodné vtipkovať, keď človeka postrelili?“
„Mám skúsenosti, že je to najvhodnejší čas na vtipy. Poviem vám jeden dobrý. Vojde žabka do krčmy…“
„Krváca mi hlava!“
„Áno, ale zďaleka nie tak veľmi, ako som sa obával. Verte mi, som tým nadšený. Veľmi sa teším. Nemáte ani poňatia, aký som rád, že sa nestalo nič horšie.“
„Horšie?“
„Myslel som, že tá guľka uviazla vo vašej makovičke, ale teší ma, že sa nedotkla vášho bystrého mozgu. Je to len škrabnutie. Mali ste neuveriteľné šťastie, aby som bol úprimný. O palec nižšie, a odtrhlo by vám to ušný lalôčik – a zjazvilo peknú tváričku. Alebo niečo ešte horšie. Radšej na to ani nemyslím. A vám to tiež neodporúčam.“
Striasla sa. „Ako to bolo s tou žabkou?“
„Aha, áno. Tak žabka hopsne na stoličku pri bare a objedná si pivo…“
Ďalej rozprával ten hlúpy vtip, ktorý sa Carisse zdal roztomilý, lebo chápala, že Beau robí všetko možné, aby ju upokojil. Nemohla však venovať pozornosť vtipu, keď jej ten muž chladnokrvne zošíval kožu na hlave.
Znova zavrela oči, rozhodnutá vydržať až do konca. Podarilo sa jej to len preto, lebo si v mysli vyvolala spomienku na jeho bozk vtedy dávno.
„Vydržte, drahá. Ešte jeden. Už sme skoro hotoví. Ste naozaj statočná. Tak, to by sme mali… Hotovo.“
„Koľko ich je?“
„Šťastných sedem. Šťastnejších, než si viete predstaviť.“ Naposledy prevliekol ihlu cez kožu a zaviazal koniec nite na uzlík. „Dobre ste sa držali, dievča moje. Teraz ste oficiálne uznaná za vojaka.“ A ak ma ospravedlníte, musím sa postarať aj sám o seba. Beau si uhol trochu brandy z fľašky, aby sa upokojil, potom ponúkol aj jej. „Nech sa páči, dajte si. Trochu to otupí bolesť.“
Hladké čelo sa jej zvraštilo v miernom nesúhlase, ale prijala fľašu a opatrne ju pritisla k perám. Beau na ňu hľadel s hlbokou úľavou v duši. Je nažive. Bude v poriadku.
Konečne si mohol vydýchnuť. Až teraz si uvedomil pulzujúcu bolesť v ramene. Špelo to ako čert. Vzal Carisse fľašu a doprial si ďalší dúšok ohnivej vody.
Brandy ho zahriala, ale nie natoľko ako pohľad na jej mliečnobielu pleť presvitajúcu cez uvoľnený živôtik večerných šiat, a kadere dlhých vlasov padajúcich na jej nahé plecia.
Prudko zatúžil zmocniť sa jej.
Nemohol uveriť, že ním lomcujú nízke pudy – po všetkom, čo Carissa musela podstúpiť. Napodiv sa mu po tých dramatických nočných udalostiach zdala bližšia, ako by ich to nejakým zvláštnym spôsobom spojilo.
Naplnila ho nesmierna túžba ochraňovať ju, sladký pocit, ktorý nikdy predtým nepoznal, a zároveň dychtil získať ju len pre seba. Odvrátil pohľad, vzal kus čistej handry a vylial na ňu trochu brandy.
„Posledný krok,“ povedal ticho a vlhkou látkou jej prešiel cez stehy. Potom sa sklonil, pobozkal ju na čelo a na chvíľu na ňom nechal spočívať svoje pery. Zavrel oči a ticho vzdal vďaku nebesiam, že ju ušetrili. „Boli ste veľmi statočná.“
„Ach,“ povedala neisto, „pomohla mi tá žabka.“
„Vy ste žabka,“ odvetil nežne.
„Nie, ja nie, to vy ste.“
„Ale ak ma pobozkáte, možno sa premením na princa.“
„Obaja vieme, že už ste princ.“
„Myslím, že tu niekto rozpráva z cesty, asi zo straty krvi.“ Odtiahol sa. „Chcete vidieť stehy?“ Ponúkol jej príručné zrkadlo, ktoré priniesol pre prípad, že by pri šití potreboval Grayovu pomoc.
Neochotne pozrela do zrkadla. „Pozrime sa,“ zamrmlala, hľadiac na seba. „Lord Beauchamp,“ pokračovala váhavo, „myslím, že ste mi zachránili život.“ Zachvela sa a odvrátila pohľad.
Pravdaže jej ho zachránil.
„Už to len obviažeme a budete v poriadku.“ Začal jej obväzovať hlavu. Poslušne sedela a pozorovala ho, ako opatrne obkrúca čistú bielu tkaninu okolo jej ryšavých kučier, akoby jej nasadzoval klobúčik. „Netlačí?“
„Nie, je to akurát. Ďakujem.“
Zastrčil koniec obväzu a znovu jej ponúkol fľašu s brandy. Neprotestovala, vzala ju od neho a napila sa.
Beau si opäť sadol vedľa nej, siahol po čistý kus látky a ponoril ho do misy s teplou vodou. Potom sa ponad ňu natiahol a opatrne jej zotrel z pokožky zaschnutú krv.
Nič nenamietala.
Po hodnej chvíli vzdychla, ležiac bezvládne na pohovke, a zavrela oči. „Som zničená, však?“
„Prečo si to myslíte?“
„Danteho dom. Vykričaný klub Inferno. Som skompromitovaná. Strýko ma vyhodí,“ premýšľala nahlas. „Nemám kam ísť… iba na ulicu.“
„Ale no tak, to sa predsa nestane. Váš strýko môže byť prísny, ale nepripadá mi krutý. Navyše sa nikto nedozvie, že ste tu niekedy boli – len ak by to jeden z nás vyzradil.“
Pochybovačne naňho pozrela. „Ako to?“
„Nuž…“ Znova vypláchal látku, potom sa nežne dotkol jej pleca. „Viete dobre klamať?“
Unavene a trpko sa rozosmiala.
Zarazilo ho to. „Čo sa deje?“
„Ach, ja viem veľmi dobre klamať – ak je to potrebné. To vás nemusí trápiť.“ Preglgla ďalší dúšok brandy.
Zdvihol obočie. „Dobre. Vymyslíme si nejaký príbeh, a nikto z toho nebude múdry.“
„Naozaj si myslíte, že nám niekto uverí?“
„Isteže.“ Chvíľu si ju prezeral. „Najprv však musím vedieť, prečo ste ma nevarovali, že je to pasca.“
„Povedala som, že ma to mrzí. Správali ste sa však odporne, ako iste dobre viete! Pomyslela som si, že konečne dostanete zaslúženú lekciu za zvádzanie všetkých tých vydatých žien. Ale potom som sa cítila hrozne previnilo, a tak som šla znova za vami.“
Smutne na ňu hľadel. „Vy ste teda číslo,“ vyhlásil.
Zviezla sa nazad do vankúšov. „Tak kto to bol? Tuším žiarlivý manžel.“
„Ach, to nebol žiarlivý manžel.“
Zažmurkala. „Nie? Tak kto to na nás strieľal?“
Zasmial sa. „Môj najlepší priateľ. Radšej mi ešte podajte brandy.“
Udivene naňho pozrela.
Beau pokrčil plecami a napil sa z fľaše, ktorá sa rýchlo vyprázdňovala.
„Čo ste mu urobili? Prečo sa nás pokúsil zabiť?“
„Vyčítate mi to? Automaticky predpokladáte, že som urobil niečo zlé? Nenapadlo vám ani na okamih, že môžem byť aj čestný?“
Nečakal odpoveď, ale jej to naozaj napadlo.
„Verte mi, keby nás Nick chcel zabiť, už sme mŕtvi. V týchto veciach je dobrý. Ak ma teraz ospravedlníte, musím si ošetriť ruku.“
„Ruku?“ zopakovala. Potom nahlas vydýchla. „Prečo ste mi hneď nepovedali, že vás tiež zranil?“
„Ehm, čo ja viem – pretože ste boli v bezvedomí?“
S previnilým pohľadom si pritisla ruku na ústa.
Po všetkých nepríjemnostiach, ktoré mu túto noc spôsobila, pocítil pobavené uspokojenie pri pohľade na nefalšovanú ľútosť v jej veľkých zelených očiach.
„Nie je to vážne,“ povedal, keď odtiahla ruku z úst.
„Mali ste mi to povedať! Netušila som, že ste zranený!“ Pozrela na jeho krvavé rameno a prudko zbledla, no vzápätí prehltla a hrdinsky povedala: „Nepotrebujete pomoc?“
Zasmial sa. „Nie, vďaka. Dokážem sa o seba postarať.“
Tvárou jej preblesla úľava. „Ste si istý?“
„Gray mi pomôže, ak bude treba. To je komorník. Zavolajte ho, ak budete niečo potrebovať.“
„Och… Nuž ak ste si istý…“
„Oddýchnite si, Carissa. Stratili ste veľa krvi. Musíte sa cítiť hrozne. Len si obviažem ranu,“ dodal a ukázal na svoje rameno, „potom vás zaveziem domov.“
„Tak dobre.“ Klesla do vankúšov.
Sfúkol v jasne osvetlenej miestnosti niekoľko sviečok a zhasol olejovú lampu, aby mohla odpočívať. Potom zdvihol lekársku tašku a obrátil sa na odchod.
Bude si musieť vyzliecť košeľu, aby si mohol ošetriť rameno, a táto mladá dáma už za jednu noc zažila dosť. Nemusí hľadieť ešte aj na zakrvaveného polonahého muža. „Lord Beauchamp?“ zašepkala, keď zamieril k dverám. Zvuk jeho mena z jej úst ho zohrial viac ako brandy.
Zvrtol sa. „Áno?“
„Ďakujem vám, že ste mi zachránili život,“ povedala vážne.
Sklopil zrak. „Bola to moja chyba, že vás postrelil.“
„Nie, to určite nie. Bola to moja vina. Keby som vás varovala, hneď ako som videla, že ten muž vymenil lístok, čo ste napísali, nikdy by sa to nestalo. Ale bola som priveľmi hrdá a tvrdohlavá. Dúfam, že mi odpustíte.“
„Som rád, že vás guľka len škrabla,“ odvetil, pozerajúc jej do očí.
Placho sa naňho usmiala a on jej úsmev vrátil. Pohľad, ktorý si vymenili, ho zasiahol až do špiku kostí. Trochu zahanbene sa uklonil a zberal sa odísť.
„Ehm, lord Beauchamp? Je tu ešte jedna vec.“
„Áno, slečna Portlandová?“
„Mali ste pravdu,“ pripustila. „Trochu som na vás žiarlila.“
„Ach tak!“ prikývol s úškrnom. Potom sa šibalsky zachichotal a zavrel za sebou dvere. Vedel som to.