Janičiarova žena, 2. vydanie

Svištivý vietor ju štípal na lícach, vysúšal slzy, čo jej tiekli po tvári. Prehĺtala plač, guču navretú v hrdle, snažila sa nevnímať bolesť v hrudi ani strach, ktorý jej ochromoval údy.
Utekala bezmesačnou nocou, kým vládala, kým jej stačil dych, kým opäť nepadla na zem doudieraná, vydesená, bezvládna. Nezastavuj sa! Utekaj! prenikavo kričal hlas v jej hlave. Kolená a bosé nohy jej doráňali ostré hrany skál, ktoré kropila svojou krvou. Potkýnala sa a padala, no napriek tomu sa zakaždým znova zdvihla a bežala ďalej. Rukami zúfalo rozhŕňala húštie, ktoré jej driapalo šaty, vetvičky sa jej zapichovali do látky, do vlasov, škriabali ju.
Nesmie zastať! Nesmie!
Nesmú ju dolapiť, nie oni!
Za sebou počula rehot a krik nevercov, cvengot tureckých šablí a brechot psov. V nose ju štípal dym plaziaci sa po úbočí od vypálenej dediny, uši trhal nárek preživších. Bezmocné ženy a deti kvílili od hrôzy, tí, čo nestihli ujsť a schovať sa v horách pred krvilačným besnením, sa stali ľahkou korisťou. Nahnali ich ako ovce do stáda a spútali reťazami.
Zvon na kostolnej veži stíchol len pred chvíľou, krákanie havranov nad údolím znelo rovnako strašidelne ako vietor, čo sa preháňal v korunách stromov, a miešalo sa s dunením osmanských bubnov.
Neprešlo ani pár hodín odvtedy, čo spolu s ostatnými búchala na zavreté brány Čabraďa, prosila a dúfala, úpenlivo šeptala modlitby.
Zázrak sa nestal, neprišlo ani zmilovanie. Dedina i hrad nad riekou vzbĺkli ako fakľa a s nimi všetko, čo poznala.
Ako vtedy pred rokmi… keď sa jej šťastie skončilo. Nádej zhasla, ani čo by niekto sfúkol sviecu. Nežila, iba živorila, pretĺkala sa zo dňa na deň. Pri živote ju držali len blednúce spomienky.
Štekajúce psy a nemilosrdní dobyvatelia sa neustále približovali, cítila ich za chrbtom. Už-už po nej načahovali ruky, driapali jej šaty…
Nesmú ju dostať živú, nesmú! Z posledných síl prerazila hradbu húštia, urobila pár posledných krokov – a potom náhle zastala. Padla na kolená a sklonila hlavu.
Pod ňou sa škľabila priepasť, vysoké bralo prudko klesalo k rieke a nad ním sa týčil kríž. Pripomenul jej časy, keď bola naozaj šťastná. Akoby odvtedy prešli veky. Zdvihla pohľad k nebu, oprela sa o drevený trám.
Chýbal jeden jediný krok a všetko by sa skončilo presne tam, kde sa to začalo.
Skupina jazdcov so psami uviazanými na kožených remencoch zastala a obkľúčila ju. Mala iba dva možnosti – hodiť sa strmhlav zo skaly alebo dať sa odviesť naspäť do dediny s obojkom otrokyne na krku. To druhé si nepripúšťala. Taká možnosť pre ňu neexistovala.
Gabriela sa nadýchla, otočila hlavu, unavene si odhrnula z čela prameň vlasov a z očí zotrela slzy. Odvážne pozrela do napätých osmanských tvárí, na poslušne čakajúce psy.
„Vzali ste mi všetko…“ šepla do napätého ticha a naklonila sa k priepasti. Bolo jej jedno, či rozumejú, však oni pochopia. „… no svoje telo ani dušu vám nedám. To nech sa radšej naveky smažím v pekle!“

xxx
Aga Nadím zľahka položil ruku na plece mužovi, ktorý mu bol dlhé roky väčšmi priateľom než podriadeným. Už hodnú chvíľu sledoval jeho meravú tvár, tuho zaťatú sánku, pohľad, ktorý bol plný pohŕdania a nenávisti, no zároveň z neho vyžaroval nekonečný smútok. Darmo sa ho snažil skryť za masku bezcitnosti, tvrdosti. Poznal ho dobre. Poznal ho desať rokov. Naučil ho všetko, čo má janičiar vedieť. Spriatelil sa s ním, obdivoval ho. Bol by mu dal i vlastnú dcéru a prijal ho do rodiny ako syna, keby mladý muž chcel, keby konečne prestúpil na pravú vieru a zahodil spomienky, ktoré ho ničili.
„Možno to nebol dobrý nápad, Erim,“ ozval sa priateľsky Aga, cítiac, ako mu pod drôtenou košeľou vibrujú svaly. Hoci sa jeho najlepší vojak snažil zakrývať pohnutie, on vedel, že urputne bojuje s citmi i so spomienkami. „Nie je dobré vracať sa do minulosti…“
„Nejde o minulosť, ctihodný Aga,“ sípavo odvetil muž a tľoskol jazykom. Zovretá sánka sa mu uvoľnila, keď sa zhlboka nadýchol, no aj tak sa nepohol z miesta. Stál ako socha vytesaná do skaly na úpätí hory, odkiaľ mal najlepší výhľad. Díval sa na zadymené údolie, na pyšné hrady vypínajúce sa nad zurčiacou riekou, čo sa ako trblietavý zelený had plazila popod hradby, počúval krik a rinčanie ocele. Po nekonečných hodinách zúrivého obliehania horeli múry i strechy budov, hŕstka zúfalých obrancov iba s ťažkosťami odrážala neutíchajúci nápor horiaceho pekla.
Erim vedel, kde je najslabšie miesto Čabraďa, a vedel aj to, že pomoc nepríde. Na spustnutej Litave už plápolala zástava s polmesiacom a v dedine tiež.
„Nenávisť a krvavá pomsta ti neprinesú pokoj, chlapče, ver mi, viem, o čom hovorím. Je to najkratšia cesta do pekla, tak to u vás hovoria, pravda?“
Mladší muž si mimovoľne zahryzol do pery. Na jazyku ho svrbeli britké slová, no prehltol ich. Vyčkal, kým sa mu srdce neupokojí, kým nad rozbúrenými citmi opäť neprevládne rozum. Kým si nespomenie na všetko, čím a kým bol. Kým znova neprecíti každý úder, ktorý utŕžil.
„Presne tak, Aga. Ale pre mňa už niet návratu. Dostojím prísahe, ktorú som dal sám sebe!“ vyhlásil tvrdo a rozhodne, už viac nepochyboval. Obrátil sa a pozrel na svojho veliteľa. Dlhé fúzy pod orlím nosom sa mu chveli a medzi hustým obočím mu pribudla ďalšia vráska. Tento muž niesol na chrbte už šesť krížikov a všeličo v živote preskákal, no stále mal dosť síl i rešpektu. Jeho rod patril k tým najvznešenejším, úctu si však vydobyl predovšetkým vlastným mečom a umom. Vojaci zo sultánovej elitnej jednotky janičiarov ho volali Aga Spravodlivý – bolo to meno hodné človeka, ktorého si nadovšetko ctili.
„Aga Nadím, ty vieš lepšie než ktokoľvek iný, že niet cesty späť. Iba túžba po pomste ma udržala pri živote, tá ma doviedla až sem. Stal som sa sultánovým mečom, prijal som svoj osud iba pre túto chvíľu. Pre túto možnosť! Prisahám, že si ju vychutnám až do konca,“ dodal rázne práve vo chvíli, keď sa ozval víťazný pokrik osmanských vojakov a bubnovanie zosilnelo, lebo po Litave padol i Čabraď.
Aga Nadím, hlavný veliteľ janičiarov, zamyslene pozrel na svojho prvého dôstojníka.
„Tak ti teda, môj drahý Erim, blahoželám! Dosiahol si, čo si chcel. Na Čabradi veje osmanská zástava a ako som sľúbil, všetci zajatci sú tvoji. Takisto sloboda, ktorú si si zaslúžil. Úprimne ti hovorím, toto víťazstvo ma neteší, no nie preto, že by som nechcel dostáť slovu. Neteší ma kvôli tebe. Srdce máš plné nenávisti a tvrdé ako kameň. Pamätaj, to, čo ťa až doteraz poháňalo, ťa nakoniec môže zraniť väčšmi, než si myslíš. V mene tvojho Boha ťa žiadam, vzdaj sa svojich plánov, neprinesú ti pokoj na duši,“ vyzval ho posledný raz Aga, a keď Erim hodnú chvíľu neodpovedal, iba si rezignovane vzdychol. Nechal ho, nech si v tichosti a sústredení vychutná Pyrrhovo víťazstvo.
„Si múdry muž, Aga, vieš, že si ťa vážim ako priateľa, nahradil si mi otca, ktorého som priskoro stratil. Vždy som si ctil tvoje rady a bral si ich k srdcu, no tentoraz ťa žiadam, aby si nad tým nepremýšľal,“ ozval sa napokon Erim a obrátil sa. V tvári sa mu nepohol ani sval, bola prísna, takmer nehybná, len modré zrenice akoby stmavli. Oboma rukami chytil svojho veliteľa za plecia, uprel naňho pohľad. „Netráp sa tým, Aga. Všetko sa deje z nejakého dôvodu, sám si mi tú myšlienku pred rokmi vnútil a ja som si ju osvojil. Viem, že s mojím rozhodnutím nesúhlasíš, a viem aj to, že sa ma snažíš odhovoriť od zlej cesty, no ja som už po nej vykročil. Nemienim ani cúvnuť, ani ju obísť. Tak som sa rozhodol.“
Chvíľu porozumenia medzi dvoma mužmi rušilo hvízdanie vetra ohýbajúceho konáre stromov, brechot psov a víťazný rev dobyvateľov, krik a plač porazených. Ten nárek už Erimovi tak zovšednel, že sa ho nedotýkal. Zvykol si naň, lebo človek si zvykne na všetko. Už ho nedojímali slzy žien a detí, ich zúfalé prosby, prestal vnímať pach krvi a spálenísk.
Hlas kresťanského zvona v ňom vyvolával desivé spomienky. Bol symbolom zrady a najhoršieho poníženia, na aké sa nedá zabudnúť. Bol jeho prekliatím i jeho znovuzrodením.
Myslel na večer spred desiatich rokov, pamätal si každý detail, ktorý mal navždy vrytý do pamäti, spomínal na hrozné týždne naplnené urputnou snahou prežiť.
Dnes konečne naplní prísahu a vezme si, čo mu patrí.
Luskol prstami a pobočník mu okamžite priviedol koňa. Vyšvihol sa do sedla a s hlasným pokrikom sa rútil k hradbám Čabraďa.