Autor:

Jano Hargaš

Odporúčaná cena:

8,93 €

Výroba: 2010

Počet strán: 256

Väzba: viazaná

Ďalšie podrobnosti
o knihe >>>

V kategórii 22, mar 2010 | V kategórii: Krimi | Vydal Slovenský spisovateľ

Mám v pätách mafiu

Jano Hargaš

Jano Hargaš je náš objav roku 2010. Možete ho stretnúť na Univerzite Komenského v Bratislave, kde študuje žurnalistiku.
Mám v pätách mafiu je jeho prvý, ale určite nie posledný román.
Mafiánsky príbeh mladého slovenského autora, plný nečakaných zvratov a neznesiteľného napätia. Život štrnásťročného Petra Nováka sa v jedinej sekunde zmení, keď ho za bieleho dňa unesú a postavia pred voľbu: zostať nažive a pomôcť bratislavským mafiánom, alebo dva dni pred Vianocami zomrieť. On si však vyberie tretiu možnosť…

Úryvok

Marko stál vo vstupnej hale Letiska M. R. Štefánika a, čítajúc noviny, po očku sledoval nervózneho chlapca. Peter prestupoval z nohy na nohu, stískal rukoväť kufríka, ustavične sa otáčal a pozeral naňho.
Neznášal čítanie, no bolo lepšie, keď si mohol novinami zakrývať tvár. Našťastie, existovali denníky, ktoré nebolo treba čítať.
Keď podrobne preskúmal krivky akejsi modelky na šiestej strane, opäť zdvihol zrak a pozrel na chlapca. Teda na miesto, kde predtým stál. Odhodil noviny a postavil sa. Chlapec zmizol.
Nezízal na tie kozy tak dlho, aby chalan mohol ujsť… alebo áno? Pomyslel si, že to krpec nevydržal a utekal na záchod. Vykročil tým smerom.
V rýchlom napredovaní mu bránila skupinka starších moletných dám, ktoré zastali tesne pred toaletami a jedna po druhej, opatrne, akoby sa mohli nakaziť, vstupovali do dámskej časti. Marko niekoľko z nich odsotil. Dámy naňho začali pokrikovať. Zomkli sa okolo neho ako mravce okolo dážďovky.
Možno to bolo pre ich hrubé hlasy, no nerozumel ani slovo. Tlak mu stúpal do výšin, no vedel, že sa nemôže správať príliš násilnícky. Nebol na svojej pôde.
Pokúšal sa predrať k mužským záchodom, ale dámy neprestávali vykrikovať a pútali tak pozornosť okoloidúcich.
Zrazu si uvedomil, že okolo neho ktosi prebehol. Chlapec držal v ruke chrómovaný kufrík a šprintoval k východu.

***

Ten obrovský chlap zavrel dvere, odstrčil Petra ku kabínkam, zohol sa k Miši a, držiac v jednej ruke kufrík, druhou ju nadvihol. Jej telo sa zdalo bezduché.
„Čo ste jej spravili?!“ hystericky zvolal Peter.
„Nič, iba si chvíľku oddýchne,“ pokojne odpovedal chlap. Odniesol Mišu do jednej z kabín, posadil ju na záchodovú misu a zavrel za ňou dvere. Otočil sa k nehybnému Petrovi a povedal: „Volám sa Saša a ty?“
Peter vrhol prázdny pohľad na východ, ktorý Saša blokoval, uprene sa mu zahľadel do čiernych očí a zasa pozrel na kabínku, v ktorej bola Miša. Trvalo dlho, kým strach a prekvapenie ustúpili a mozog znova fungoval.
„Peter,“ zašepkal takmer nečujne.

„Peter!“ Saša zvolal jasne. Chlapec odtrhol zrak od kabínky, v ktorej v bezvedomí sedela jeho sestra.
„Čo?“ naznačil perami, nešlo mu to vysloviť.
„Neboj sa o sestru, o chvíľu sa preberie,“ povedal Saša upokojujúco. Peter nevedel, čo si má o ňom myslieť. Vlastne mal pocit, že už zopár hodín vôbec nemyslí.
„Čo?“ vyriekol, tentoraz so zvukom. V tom čo boli zastúpené stovky otázok, ktoré sa mu naraz vyrojili v hlave.
„Lebo to tak muselo byť.“
„Muselo?!… Čo muselo? Chcem ísť domov!“ zašuškal Peter prosebne. Nesmierne ho pálili oči.
„Nesmieš ísť domov.“
„Ja chcem ísť domov, nechcem byť tu, ja…“ Nemohol ďalej hovoriť, slová mu uviazli v hrdle ako suchý rožok.
„Nemôžeš ísť domov, lebo by si tým ohrozil svoju rodinu, nemôžeš zavolať policajtov, patria k nim.“ Saša nestrácal čas.
„Ohrozil? Ku komu? Nerozumiem, veď on mi pove… povedal.“ Peter sa nevedel rozhodnúť, či sa má spytovať, alebo plakať.
„Natáral ti, že keď odnesieš kufrík, môžeš ísť domov a nemáš sa čoho báť, však?“
„A… ale hovoril pravdu, nie?“ spýtal sa Peter nezvyčajne tenkým hlasom.
„Myslíš…? A nezdá sa ti čudné, že by ťa len tak pustili? Veď si ich videl.“
„Všetko je čudné!“ skríkol Peter. Do slov sa mu pomaličky vlievala sila, rovnako ako teplá krv do rúk. Po chvíli pokračoval: „A čo keď som ich videl?“
„Môžeš ich identifikovať,“ rýchlo odpovedal Saša.
„Ale… ja som im sľúbil, že nikomu nič nepoviem.“
„To je pekné… No ľudia ako oni neveria sľubom.“ V miestnosti zavládlo bzučivé ticho. Peter neprestával hľadieť Sašovi do očí. Akýmsi zvláštnym spôsobom ho tá hlboká čierna upokojovala. Nestačilo to.
„A čo mám teraz robiť?“ spýtal sa zúfalo.
„Musíš ujsť.“
„Ujsť? Ja… ale… ako môžem ujsť?“ Keď si spomenul na Marka strážiaceho v letiskovej hale, vytratili sa mu z tváre aj posledné zvyšky farby.
„Ujsť.“ Saša sa zhlboka nadýchol a dodal: „Obaja musíme ujsť.“
„Obaja?“
„Obaja… Peter, ja viem, čo by sa ti stalo,“ Saša badateľne zrýchlil. „Voľakedy by mi nezáležalo na tom, čo sa stane chlapcovi ako ty. Dnes je to inakšie. Chcem ti pomôcť, Peter. Myslím, že sa ešte preleje veľa krvi. Špinavej krvi.“ V očiach sa mu zablyslo. „A ty za nič nemôžeš.“
Krv? Petrovi v mysli rezonovalo iba toto slovo.
„Čo sa mi stane?… Oni… Oni ma chcú zabiť?“
„Nemajú dôvod nechať ťa žiť. Nielenže ich môžeš ohroziť, navyše sa dá na tvojom zdravom tele dobre zarobiť.“
„Ja? Moje… telo… Prečo?“
„Pečeň, obličky, srdce. Všetko zdravé… a použiteľné.“ Posledné slovo povedal mrazivo chladne. Peter chcel niečo povedať, no Saša zdvihol ruku a umlčal ho.
„Pozri, nemáme veľa času. Tu,“ z náprsného vrecka vytiahol pero a kúsok papiera, „máš adresu. Choď tam. Stretneme sa zajtra o takomto čase. Nikomu z rodiny nevolaj, nevolaj na políciu. Nasadni na autobus, vlak, čo len chceš, a vypadni z tohto mesta. Tu máš nejaké peniaze. Malo by to stačiť.“ Strčil mu do ruky papierik s adresou a dve stokorunáčky. „Zober tento kufrík,“ ukázal na jeden z pochrómovaných kufríkov stojacich pri umývadle, „ja vezmem druhý. Prines ho tam. Ten kufrík je veľmi dôležitý. Bez oboch kufríkov nemáme šancu.“ Saša podišiel k jednému z kufríkov a dal ho Petrovi.
„Ver mi… A teraz bež!“
Peter mu ešte chvíľu pozeral do očí. Hľadal v nich odpovede na otázky, ktoré nepoložil. Neúspešne.
Pevne stisol kufrík, pozrel na kabínku, kde bola Miša, a vybehol von.
Utekal zo všetkých síl. Netušiac, prečo a kam. Chcel utiecť čo najďalej. Sotva vnímal, okolo koho beží. Videl len východ a za ním tmavnúci deň. Už bol takmer pri dverách. Spomalil a obzrel sa. Najprv nevedel, na čo sa pozerá, no keď si to uvedomil, zamrel od strachu.
Marko sa rútil k nemu. Peter sa v sekunde otočil a ešte s väčším úsilím utekal k neďalekým posuvným dverám. Urobil len niekoľko rýchlych krokov. Niekto, a on presne vedel, kto, ho schmatol za golier zimnej bundy. Trhlo ním dozadu. Kufrík mu vypadol z ruky. Marko sa pokúšal chlapca spacifikovať, ten však divo kopal a mykal sa. Obor tlačil Petrovi na hrudník ako na prázdnu tubu zubnej pasty. Tak silno, že sa nemohol nadýchnuť. Visel vo vzduchu zvieraný mohutnými ručiskami.
Chcel kričať, no nevládal. Mal pocit, že mu popraskalo niekoľko rebier. Ďalej sa už nemohol brániť. Ochabol. Marko uvoľnil zovretie. Kým si Peter stačil uvedomiť, čo sa stalo, bol voľný.
Marka držal za krk niekto ešte väčší a silnejší, ako bol on. Vyzeralo to, akoby sa stretli dvaja obrí bratia. Na Markovej tvári sa miešalo prekvapenie so zdesením.
„Bež!“ zreval Saša. „Dlho ho neudržím!“
Petrovi nebolo treba dvakrát hovoriť. Schmatol kufrík a vybehol von.

***

Saša sledoval chlapca, až kým mu celkom nezmizol z dohľadu. Marko sa nebránil. Vedel, že by to bolo zbytočné.
Saša mu zasyčal do ucha: „Pozdravuj Tlstého.“
Bez ďalších rečí ho odsotil a z celej sily udrel do hlavy. Marka úder odtlačil o niekoľko metrov. Snažil sa zabrániť pádu, no nedokázal si kontrolovať končatiny. Zvalil sa na zem.
Saša s kufríkom v ruke vyšiel von. Na tvári mu pohrával jemný úškrn. Nadýchol sa studeného vzduchu, podišiel k taxíku, nasadol, vyslovil adresu a o chvíľu bol preč.

***

Peter pribehol k autobusu. Dvere boli zavreté a motor nebolo počuť. Dychčiac pristúpil k vodičovej kabíne. Bol tam, čítal noviny.
Vyplašený zaklopal na predné sklo. Šofér naňho pozrel a voľačo nevrlo zakričal, no Peter ho nepočul. Rozoznal iba akési „chomstáfku“. Šofér odložil noviny a naštartoval autobus. Znovu zabrblal „chomstáfku“ a ukázal na niečo rukou. Peťo sa tam pozrel a pochopil, čo mu šofér vraví.
Prebehol zo tri metre a pripojil sa k skupine niekoľkých ľudí s veľkými kuframi. O pár sekúnd sa pred ním otvorili dvere starého Ikarusu. Rýchlo vbehol dnu. Sadol si k oknu, položil kufrík na vedľajšie sedadlo a obrátil sa tak, aby videl na letiskovú halu. Keď sa autobus konečne rozhýbal, Petrovi nesmierne odľahlo.
Motor starého Ikarusu zavýjal, akoby ho pohyb strašne bolel. Hala sa vzďaľovala, až kým v spleti zákrut a stromov nezmizla. Interiér autobusu, osvetlený slabým červenooranžovým svetlom, bol studený a na pohľad nepríjemný. Peter radšej mlčky sledoval takmer nevinne vyzerajúci kufrík alebo nakúkal do meniacich sa ulíc.
Uvedomil si, že sa trasie. Pozapínal si gombíky na bunde a pokúsil sa upokojiť.
Hlavu mal plnú obrázkov z uplynulých hodín: veľké čierne auto, takmer prázdny sklad, tučný a odpudivý chlap v pásikavom obleku, jeho ozrutný poskok Marko, veľmi zvláštny človek, ktorý sa volá Saša.
Keď nad ním rozmýšľal, nevedel prísť na to, čo si má o ňom myslieť. Vyzeral tak desivo, nebezpečne, a pritom mu zachránil život.
Ale zachránil mu život?
Čo by teraz robil, keby z toho prekliateho autobusu nevystúpil skôr?
Sedel by v predvečer Vianoc v kruhu rodiny, hltal medovníky a tešil sa na darčeky. A výlet na letisko by pokladal za najväčšie dobrodružstvo vo svojom pokojnom živote.
Netúžil kedysi po tom, aby sa mu konečne prihodilo niečo zaujímavé? Veď chcel, aby aj on mohol naháňať grázlov ako v tých super seriáloch. Zachraňovať nevinných, zažiť slávu hrdinu… Lenže teraz… Všetko sa mu to videlo také vzdialené. Veď to jeho, Petra, naháňajú, a on je nevinný. To jemu ide o život. A jediné, čo mu ho môže zachrániť, je chrómovaný kufrík.
Ale ako môže odniesť kufrík do Žiliny? Bez rodiny, bez pomoci. Sám vo veľkom a tmavom meste.
Tuhšie zovrel rukoväť kufríka, ktorý mu mal zabezpečiť život. Pozeral naň, akoby ani neveril, že ho vidí. Z celého srdca dúfal, že to všetko je len zlý sen, o chvíľu ho zobudí mama a tak, ako každé všedné ráno, mu venuje oveľa viac starostlivosti, než by mu prislúchalo. A jediné, čo mu nedá spávať, je krásna spolužiačka a jej očarujúci úsmev.

Nebude trvať dlho a pocit bezpečia, ktorý Petrovi poskytoval starý autobus, pominie. No kým ten čas príde, bude vystrašený chlapec objímať oceľový kufrík – to jediné, čo mu zostalo.

***