Image Image Image Image Image

zelená knižnica

Najznámejšou edíciou vydavateľstva Slovenský Spisovateľ je ZELENÁ KNIŽNICA.

Už niekoľko rokov je vnímaná ako záruka dobrého napínavého čítania.

Scroll to Top

Na vrch

Knihy vydavateľstva Slovenský spisovateľ

Vydal Slovenský spisovateľ

Autor:

J. D. Salinger

Odporúčaná cena:

9,95 €

Výroba: 2017/02

Počet strán: 168

Väzba: viazaná

Ďalšie podrobnosti
o knihe >>>

V kategórii 16, feb 2017 | V kategórii: | Vydal Slovenský spisovateľ

Kto chytá v žite

J. D. Salinger

Kto chytá v žite

Prvotina a najznámejšia próza významného amerického prozaika patrí ku kultovým dielam svetovej literatúry. Hrdina Holden Caufield, ktorý prechádza životnou krízou, je priťahovaný i odpudzovaný fyzickými i duševnými stránkami života. Súcit s nedospelými deťmi, ohrozenými pádom do priepasti dospievania, ktoré túži zachrániť, v ňom vyvoláva rozporné pocity, ktoré môžu podliehať rozličným interpretáciám. K tomuto Salingerovmu dielu sa hneď po jeho vydaní prihlásilo množstvo mladých čitateľov, ktorí v ňom videli predovšetkým dokument generačnej kritiky mladých proti starým a jeho stále nové vydania potvrdzujú, že je aktuálny dodnes.

Úryvok

SEDEMNÁSTA KAPITOLA

Prišiel som o niečo skôr, a tak som si sadol na jednu koženú pohovku v hale pod hodinami a obzeral si baby. Fúra škôl bola už doma na prázdninách, a tak tam sedelo a stálo milión báb a všetky čakali na chalanov, s ktorými tam mali rande. Boli tam baby, ktoré mali skrížené nohy, a baby, ktoré nemali skrížené nohy, baby so svetovými nohami a baby s nemožnými nohami, baby, ktoré vyzerali ako fajn kočky, a baby, z ktorých by sa asi vykľuli pekné potvory, keby ste ich bližšie poznali. Bol na ne fantastický záber, ak viete, ako to myslím. Ale dosť ma to aj ubíjalo, lebo som musel stále myslieť na to, čo sa asi s nimi všetkými stane. Teda keď vyjdú zo stredných a vysokých škôl. Dalo sa čakať, že sa zväčša povydávajú za nejakých tupcov. Za chlapíkov, ktorí v jednom kuse rozprávajú o tom, koľko benzínu žerie to ich sprosté auto. Za chlapíkov, ktorí sú otrávení a zlostní ako malé deti, keď ich nabijete v golfe alebo dokonca aj v obyčajnom blbom pingpongu. Za chlapíkov, ktorí sú hrozní škrobi. Za chlapíkov, ktorí nikdy nečítajú knihy. Za chlapíkov, ktorí sú strašne nudní… Ale na toto pozor! Teda ak o niekom poviete, že je nudný. Ja namojdušu neviem, ako to vlastne s tými nudnými ľuďmi je. Fakt. Keď som bol v Elkton Hills, býval som asi dva mesiace s jedným chalanom, Harrisom Macklinom. Bol veľmi inteligentný a vôbec, ale bol to jeden z najnudnejších chalanov, s akými som sa v živote stretol. Mal taký hrozne škrípavý hlas a prakticky nikdy nezavrel ústa. Nikdy nezavrel ústa, a čo bolo najhoršie, nikdy nehovoril o niečom, čo by ste boli chceli počuť. Ale v jednom bol bez konkurencie. Ten ksicht vám vedel hvízdať ako nikto na svete. Postielal si povedzme posteľ alebo si niečo vešal do skrine – večne si niečo vešal do skrine a mňa šli z toho čerti zobrať – a ak práve niečo nerozprával tým svojím škrípavým hlasom, hvízdal si. Vedel dokonca hvízdať aj klasiku, ale zväčša hvízdal džez. Vedel vám zahvízdať aj najfantastickejšie džezové rytmy, napríklad Blues na plechovej streche, a hvízdal ich tak pekne a ľahko – pričom si zároveň niečo vešal do skrine –, že by ste z toho boli umreli. Nikdy som mu, samozrejme, nepovedal, že vie senzačne hvízdať. Človek nemôže jednoducho k niekomu prísť a povedať mu: „Ty senzačne hvízdaš.“ Ale býval som s ním skoro dva mesiace, hoci ma tak nudil, že mi už z toho začínalo šibať, a vydržal som to len preto, že vedel hvízdať ako nikto na svete. Takže neviem, ako to vlastne s tými nudnými ľuďmi je. Človeku by hádam ani nemuselo byť takého fajn dievčaťa ľúto, keď sa vydá za nejakého nudného chlapíka. Nudní ľudia zväčša nikomu neubližujú a je celkom možné, že sa vo všetkých niečo tají, napríklad že vedia senzačne hvízdať alebo čo. Kto, dočerta, to môže vedieť? Ja teda určite nie.
Konečne sa na schodoch objavila Sally a ja som jej šiel naproti. Vyzerala fantasticky. Normálne fantasticky. Mala čierny kabát a čiernu baretku. Klobúk skoro nikdy nenosila, ale baretka jej sekla. Smiešne bolo, že v momente, ako som ju zazrel, som mal sto chutí sa s ňou oženiť. Som cvok. Dokonca som ju ani nemal veľmi rád, a predsa som mal z ničoho nič pocit, že ju milujem a chcem sa s ňou oženiť. Prisámbohu, som cvok. Bez debaty.
„Holden!“ povedala. „Som strašne rada, že ťa vidím. Nevideli sme sa celú večnosť!“
Keď sa s ňou človek niekde stretol, vždy hovorila nenormálne nahlas, až to bolo trápne. Nejako sa jej to prepieklo, lebo bola šialene pekná, ale mňa to vždy šokovalo.
„Aj ja som rád, že ťa vidím,“ povedal som. A myslel som to úprimne. „Tak čo, ako sa máš?“
„Absolútne skvele. Idem neskoro?“
Povedal som, že nie, hoci sa fakticky oneskorila asi o desať minút. Ale bolo mi to fuk. Všetky tie sprosté karikatúry v Saturday Evening Post, na ktorých nejaký chlapík stojí na rohu ulice a je naštvaný ako čert, lebo jeho kočka sa oneskorila na rande, to je všetko kravina. Keď vám na rande príde kočka, ktorá vyzerá ohromne, komu záleží na tom, že prišla neskoro? Nikomu.
„Mali by sme si švihnúť,“ povedal som. „Predstavenie sa začína o dve štyridsať.“ Schádzali sme po schodoch k taxíkom.
„Na čo ideme?“ opýtala sa.
„Neviem. Na Luntovcov. Na iné som nezohnal lístky.“
„Na Luntovcov! No to je skvelé!“
Vravel som vám, že sa zblázni, keď počuje, že ideme na Luntovcov.
Cestou do divadla sme sa v taxíku trochu bozkávali a tak. Sprvu nechcela, lebo mala namaľované pery a tak, ale zvádzal som ju ako besný, takže jej nič iné nezostávalo. Dva razy, keď ten sprostý taxík prudko zabrzdil, som skoro spadol zo sedadla. Tí nemožní taxikári sa nikdy nedívajú, kade idú, prisámbohu. Potom – to vám hovorím len preto, aby ste vedeli, aký som cvok – keď sme sa vymotávali z toho vášnivého objatia, som jej povedal, že ju milujem a tak. Nebola to, samozrejme, pravda, lenže vtip je v tom, že keď som jej to hovoril, myslel som to úplne vážne. Som cvok. Prisámbohu.
„Och, miláčik, ja ťa tiež milujem,“ povedala. Nato jedným dychom zahlásila: „Sľúb mi, že si necháš narásť vlasy. Ježko začína byť nemoderný. A ty máš také pekné vlasy.“
Pekný zadok!
To predstavenie nebolo také zlé, videl som už horšie. Ale aj tak to bola kravina. Bolo to o päťstotisíc rokoch života jedného starého manželského páru. Začína sa to, keď sú ešte mladí a tak a keď rodičia toho dievčaťa nechcú, aby sa vydala za toho chlapca, ale ona sa napriek tomu zaňho vydá. Potom v jednom kuse starnú a starnú. Manžel ide na vojnu a manželka má brata, ktorý strašne pije. Mňa to akosi nevedelo chytiť. Chcem povedať, že mi bolo vcelku fuk, či niekto z rodiny zomrel alebo čo. Boli to všetko len herci. Tí manželia boli celkom fajn, veľmi vtipní a tak, ale bohvieako ma nezaujímali. Ja za to nemôžem. Predovšetkým vám cez celú hru v jednom kuse pili čaj alebo čosi také. Vždy keď boli na javisku, nejaký sluha pred nich strkal čaj alebo ho tá stará pani niekomu nalievala. A všetci v jednom kuse vchádzali a zase vychádzali. Normálne sa vám hlava krútila z toho, ako si stále niekto sadal a zase vstával. Ten manželský pár hrali Alfred Lunt a Lynn Fontannová a boli fakt dobrí, hoci mne sa veľmi nepáčili. Ale hrali ináč ako ostatní, to uznávam. Nesprávali sa na tom javisku ani ako ľudia, ani ako herci. To je ťažko vysvetliť. Skôr sa správali tak, akoby veľmi dobre vedeli, že sú slávni. Teda boli dobrí, ale až príliš dobrí. Keď jeden niečo povedal, ten druhý mu do toho hneď skočil. Malo to byť, ako keď sa ľudia naozaj rozprávajú a skáču si do reči. Chyba bola, že sa to až príliš podobalo tomu, ako sa ľudia rozprávajú a skáču si do reči. Hrali približne tak, ako Ernie vo Village hrá na klavíri. Keď niečo robíte príliš dobre, o chvíľu, ak si nedáte pozor, sa začnete predvádzať. A potom to už nerobíte tak dobre. Ale napriek tomu boli v tej hre jediní, myslím Luntovci, na ktorých bolo vidieť, že im to naozaj myslí. To musím uznať.
Po prvom dejstve sme s ostatnými kreténmi vyšli von na pofajč.
To bola spoločnosť! V živote ste nevideli toľko pajácov pokope. Všetci hulili ako diví a hovorili o hre, tak aby ich každý počul a presvedčil sa, akí sú inteligentní. Neďaleko nás stál jeden filmový herec, ináč veľký tupec, a fajčil. Neviem, ako sa volá, ale vždy hrá vo vojnových filmoch chlapíka, čo sa celý rozsype od strachu, keď má vyliezť zo zákopov. Bol tam s nejakou blond sexbombou a obaja sa tvárili hrozne nevšímavo, akoby vôbec nevedeli, že ľudia na nich zízajú. Viete, tak strašne skromne. Ohromne som sa na nich bavil. Drahá Sally sa rozplývala nad Luntovcami, ale inak nehovorila veľa, príliš ju zamestnávalo to, že musela okolo seba hádzať očami a tváriť sa očarujúco. Naraz objavila na druhej strane vestibulu nejakého kreténa, ktorého poznala. Takého frajera v tmavosivom flanelovom obleku a kockovanej veste. Typický decenťák z Brečtanovej ligy. Stál pri stene, tváril sa príšerne otrávene a šiel sa ufajčiť na smrť. Sally v jednom kuse opakovala: „Ja toho chalana odniekiaľ poznám.“ Ona vždy niekoho poznala, všade, kde ste sa s ňou zjavili, alebo si myslela, že niekoho pozná. Opakovala to tak dlho, až ma to prestalo baviť a povedal som jej: „Ak ho poznáš, choď za ním a vrhni sa mu okolo krku. Bude slintať od blaženosti.“ Naštvala sa, keď som jej to povedal. Ale nakoniec ju ten frajer zbadal, prišiel k nám a povedal jej ahoj. Mali ste vidieť, ako jej to povedal. Mysleli by ste si, že sa nevideli najmenej dvadsať rokov. Mysleli by ste si, že sa ako dojčence kúpali v jednej vaničke alebo čo. Bolo to odporné. Ale sranda bola, že sa pravdepodobne stretli len raz, na nejakom snobskom mecheche. Keď sa už dosť narozprávali, Sally ma konečne predstavila. Volal sa George neviemaký, už sa nepamätám, a študoval v Andovere. No úžasné. Mali ste ho vidieť, keď sa ho Sally spýtala, ako sa mu páči hra. Bol to ten typ pajáca, čo potrebuje priestor, keď niekomu odpovedá na otázku. Urobil krok dozadu a stúpil na nohu nejakej panej, čo stála za ním. Pravdepodobne jej rozmliaždil všetky prsty na nohe. Povedal, že hra sama osebe nie je nič moc, ale že Luntovci, samozrejme, hrajú ako bohovia. Bohovia. Panenanebi. Bohovia. To ma položilo. Potom sa začali baviť o kope ľudí, ktorých obaja poznali. V živote ste nepočuli niečo také idiotské, ako bol ten ich rozhovor. Jeden cez druhého spomínali všelijaké miesta a potom mená ľudí, čo tam bývali. Nech sa prestávka neskončí, tuším by som sa bol povracal. Fakt. A po druhom dejstve v tom idiotskom, otravnom rozhovore pokračovali. Zase spomínali ďalšie miesta a ďalších ľudí, čo tam bývali. Najhoršie bolo, že ten frajer mal taký hrozne afektovaný hlas ako všetci tí frajeri z Brečtanovej ligy, viete, taký hrozne unavený, snobský hlas. Afektoval ako baba. Ten hnusák sa dokonca nehanbil brať na moju kočku. Po predstavení som si chvíľu myslel, že sa s nami vtrepe do taxíka, lebo šiel asi dva bloky s nami, ale potom povedal, že má na nejakom koktaile zraz s partiou kamošov, zrejme podobných pajácov ako on. Vedel som si predstaviť, ako sedia všetci v svojich odporných kockovaných vestách v nejakom bare a unavenými, snobskými hlasmi kritizujú divadelné predstavenia, knihy a baby. Je mi z nich zle.
Keď sme so Sally vliezli do taxíka, skoro som ju nenávidel, že som kvôli nej musel desať hodín počúvať toho odporného frajera z Andoveru. Bol som pevne rozhodnutý, že ju zaveziem rovno domov, fakt, keď naraz povedala:
„Ty, mám ohromný nápad!“ Ona mala vždy ohromné nápady. „Počuj, kedy máš byť doma na večeri? Veľmi sa ponáhľaš? Čakajú ťa doma na určitú hodinu?“
„Mňa? Nie, nečakajú,“ povedal som. Bohatstvo, väčšiu pravdu ešte nikdy nikto nepovedal! „Prečo?“
„Poďme sa korčuľovať do Radio City!“
Približne takéto nápady vždy mávala.
„Korčuľovať sa do Radio City? Myslíš hneď teraz?“
„Len tak asi na hodinku. Nechce sa ti? No, ak sa ti nechce…“
„Nepovedal som, že sa mi nechce,“ odpovedal som. „Dobre. Ak chceš.“
„Myslíš to vážne? Ak to nemyslíš vážne, tak mi to pokojne povedz. Mne je srdečne jedno, či ta pôjdeme, alebo nie.“
Srdečne jedno, akurát!
„Požičiavajú tam také chutné krasokorčuliarske sukničky,“ povedala Sally. „Jeannette Cultzová si požičala minulý týždeň.“
Preto sa do toho tak hrnula. Bola zvedavá, ako bude vyzerať v takej krátkej sukničke, čo ledva zakryje zadok. Tak sme teda šli, dali nám korčule a Sally dostala takú krátku modrú sukničku, z ktorej jej trčalo pol zadku. Ale vyzerala v nej fakt bohovsky. Pripúšťam. A nemyslite si, že o tom nevedela. Šla v jednom kuse predo mnou, aby som videl, aký má pekný zadoček. A fakt ho mala ohromne pekný. Pripúšťam.
Ale sranda bola, že sme sa na celom tom sprostom klzku korčuľovali najhoršie. Vážne, najhoršie. A boli tam drevá, že by ste nad nimi zaplakali. Sally sa v jednom kuse krivili členky, až sa jej prakticky šúchali po ľade. Nielenže to vyzeralo nemožne, ale muselo ju to aj riadne bolieť. Mňa to teda bolelo. Div som z toho na mieste neskapal. Musel byť na nás fantastický pohľad. A čo bolo na celej veci najhoršie, očumovali nás tam asi dve stovky flákačov, čo nemajú nič lepšie na programe, ako postávať okolo klzka a zízať na každého, čo sa skydne na ľad.
„Nechceš si ísť sadnúť dnu a niečoho sa napiť?“ opýtal som sa jej nakoniec.
„To je najlepší nápad, aký si dnes mal,“ povedala. Bola to pre ňu hotová samovražda. Bolo to až neľudské. Vážne mi jej bolo ľúto.
Zhodili sme tie mizerné korčule a vošli do bufetu, kde si človek môže objednať niečo na pitie a len tak v pančuchách pozerať na korčuliarov. Len čo sme si sadli, Sally si stiahla rukavičky a ja som jej dal cigaretu. Nevyzerala bohvieako šťastne. Prišiel čašník a ja som jej objednal kolu – ona nepila alkohol – a sebe škótsku so sódou, ale ten sviniar mi ju nechcel doniesť, tak som si tiež dal kolu. Potom som začal škrtať zápalkami. Často to robievam, keď mám určitú náladu. Nechám ich horieť, kým ich už nemôžem udržať, a potom ich hodím do popolníka. To sú nervy.
Nato z ničoho nič, ako blesk z jasného neba, Sally povedala: „Počuj, musím to vedieť. Prídeš mi pomôcť ozdobiť vianočný stromček, alebo nie? Musím to vedieť.“ Ešte stále sa fúkala na konto tých členkov.
„Veď som ti napísal, že prídem. Už si sa ma na to spýtala aspoň dvadsať ráz. Jasné, že prídem.“
„Vieš, musím to vedieť.“ Začala sa obzerať po bufete.
Odrazu som prestal škrtať zápalkami a naklonil sa k nej ponad stôl. Mal som toho veľa na srdci.
„Ty, Sally,“ povedal som.
„Čo je?“ Pozerala na nejakú babu v druhom kúte bufetu.
„Mala si už niekedy všetkého plné zuby?“ povedal som. „Mala si niekedy strach, že to s tebou pôjde čoraz väčšmi z kopca, ak niečo nepodnikneš? Napríklad, máš rada školu a tak?“
„Je to strašná otrava.“
„Ale nenávidíš ju? Viem, že je to strašná otrava, ale nenávidíš ju? To chcem vedieť. Či ju nenávidíš.“
„No, nedá sa povedať, že ju nenávidím. Človek predsa musí…“
„No vidíš, a ja ju nenávidím. Bohatstvo, ako ja školu nenávidím! A nielen školu. Všetko. Nenávidím život v New Yorku a vôbec. Nenávidím taxíky a autobusy na Madison Avenue so šoférmi, čo večne na teba revú, že sa vystupuje vzadu, nenávidím, keď ma niekto predstaví nejakému frajerovi, čo hovorí o Luntovcoch, že hrajú ako bohovia, nenávidím výťahy, v ktorých sa musím voziť, ak chcem ísť von, predavačov u Brooksa, čo ti donekonečna skúšajú nohavice, ľudí, čo vždy…“
„Nekrič, prosím ťa,“ povedala Sally. Čo bolo prinajmenšom smiešne, lebo som vôbec nekričal.
„Napríklad autá,“ povedal som takým hrozne tichým hlasom. „Ľudia sú zväčša úplne zblbnutí do svojich áut. Sú celí nešťastní, keď na nich majú maličké škrabnutie, vydržia donekonečna rozprávať o tom, koľko benzínu im žerú, a keď si kúpia úplne nové auto, už rozmýšľajú, ako by ho vymenili za ešte novšie. Ja nemám rád ani staré autá. Vôbec ma nezaujímajú. Radšej by som mal koňa. Kôň má v sebe aspoň čosi ľudské, prepánajána! Koňa môžeš aspoň…“
„Vôbec neviem, o čom vlastne hovoríš,“ povedala Sally. „Skáčeš z jednej…“
„Vieš čo?“ povedal som. „Jediný dôvod, že som teraz v New Yorku, si pravdepodobne ty. Nebyť teba, asi by som bol už dávno bohviekde. V lesoch alebo kde v pekle. Jediný dôvod, že som ešte tu, si prakticky ty.“
„Si zlatý,“ povedala. Ale videl som, že by bola rada, keby som zmenil tému.
„Mala by si chodiť do chlapčenskej školy. Skús to niekedy,“ povedal som. „Sú tam samí kreténi a nerobíš tam nič iné, len študuješ, aby si sa naučila vyznať v tlačenici a mohla si jedného dňa kúpiť nejakého poondiateho cadillaca, a musíš sa v jednom kuse tváriť, že ti hrozne záleží na tom, aby futbalový mančaft neprehral, a nerobíš nič iné, len od rána do večera debatuješ o babách, alkohole, sexe, a každý tam patrí do nejakej odpornej malej bandy, čo drží spolu. Basketbalisti držia spolu, katolíci držia spolu, blbí intelektuáli držia spolu, bridžisti držia spolu. Dokonca aj chalani, čo sú v klube Dobrá kniha, držia spolu. Keď si chceš s niekým inteligentne…“
„No dovoľ,“ povedala Sally, „iks chlapcom dáva škola viac.“
„Súhlasím! Úplne súhlasím, že škola dáva niektorým viac. Ale mne dáva len toto. Rozumieš? O tom hovorím. Práve o tom hovorím, dočerta!“ povedal som. „Ja skoro z ničoho nič nemám. Som v nemožnej situácii. V katastrofálnej situácii.“
„To teda fakt si.“
Nato som z ničoho nič dostal ten nápad.
„Počuj,“ povedal som. „Mám nápad. Čo by si povedala, keby sme odišli niekam preč? Mám takýto nápad. Poznám jedného chalana v Greenwich Village, od ktorého by sme si mohli na pár týždňov požičať voz. Chodil do tej istej školy čo ja a ešte mi je dlžen desať dolárov. Vieš, čo by sme mohli spraviť? Mohli by sme zajtra ráno vyraziť tým vozom do Massachusetts, do Vermontu a tak, niekam do tých končín, vieš? Tam ti je úžasne krásne. Fakt.“ Náramne ma to vzrušilo a čím dlhšie som o tom rozmýšľal, tým väčšmi ma to chytalo, dokonca som sa načiahol ponad stôl a chytil Sally za ruku. Ja idiot! „Normálne,“ povedal som. „Mám v banke asi stoosemdesiat dolárov. Keď ráno otvoria, môžem si ich vybrať a potom by som mohol ísť za tým chalanom a požičať si od neho ten voz. Vážne. Budeme bývať v zrubových táboroch a tak, kým nám vydržia prachy. Keď všetky prachy minieme, nájdem si nejakú prácu. Budeme žiť niekde pri potoku a neskôr by sme sa mohli aj vziať alebo čo. V zime by som mohol pre nás narúbať drevo a tak. Prisámbohu, bude to fantázia. Čo povieš? Poďme! Čo povieš? Šla by si so mnou? Prosím ťa, poď!“
„Také niečo predsa nemôžeme urobiť,“ povedala Sally. Bola namrzená ako čert.
„Prečo nie? Došľaka, prečo nie?“
„Prosím ťa, nekrič na mňa,“ povedala, čo bola vyložená kravina, lebo som na ňu vôbec nekričal.
„Prečo to nemôžeme urobiť? Prečo?“
„Lebo nemôžeme, a dosť. Po prvé, obaja sme prakticky ešte deti. A zamyslel si sa vôbec nad tým, čo urobíš, keď minieme všetky prachy a nedostaneš žiadnu prácu? Umrieme od hladu. Celý ten tvoj nápad je taký neskutočný, že sa to nedá ani…“
„Vôbec nie je neskutočný. A prácu dostanem, s tým si nerob starosti. S tým si vôbec nemusíš robiť starosti. O čo vlastne ide? Nechceš ísť so mnou? Ak nechceš, tak to povedz.“
„O to nejde. O to vôbec nejde,“ povedala Sally. Začínal som ju pomaly nenávidieť. „Vieš, na to máme ešte more času, na to všetko. Potom, keď skončíš vysokú a budeme sa môcť zobrať. Existuje iks fantastických miest, kam budeme môcť ísť. Teraz si len…“
„Neexistuje. Neexistuje iks fantastických miest, kam budeme môcť ísť. Potom to už bude celkom iné,“ povedal som. Začínal som byť znova príšerne ubitý.
„Čože?“ povedala. „Nepočujem ťa. Raz na mňa kričíš, raz zase…“
„Povedal som, že neexistuje iks fantastických miest, kam budeme môcť ísť, keď skončím vysokú a tak. Otvor uši. To už bude niečo celkom iné. Budeme sa musieť zviezť výťahom s kuframi a všetkými krámami. Budeme musieť každému zatelefonovať a lúčiť sa a z každého blbého hotela posielať pohľadnice a podobne. A ja budem sedieť niekde v úrade a zarábať ťažké prachy a chodiť do úradu v taxíkoch a autobusoch, čo jazdia po Madison Avenue, a čítať noviny a každý deň hrať bridž a chodiť do kina a pozerať na kopu debilných krátkych filmov, prehľadov o programe a týždenníkov. Týždenníky! Ježišikriste! Vždy sú v nich nejaké sprosté dostihy a nejaká pani rozbíja fľašu o loď a nejaký šimpanz v nohaviciach jazdí na bicykli. Vôbec nechápeš, o čo mi ide.“
„Možno nechápem. Ale možno to nechápeš ani ty!“ povedala Sally. Už sme si obaja liezli na nervy. Bolo mi úplne jasné, že nemá význam pokúšať sa s ňou o inteligentnú konverzáciu. Bol som naštvaný ako diabol, že som s tým vôbec vyrukoval.
„Poď, vypadnime odtiaľto,“ povedal som. „Nasrala si ma, aby som ti pravdu povedal.“
Ľudia, tá div nevyskočila z kože, keď som jej to povedal. Viem, že som to nemal povedať a za normálnych okolností by som to ani nebol povedal, ale strašne ma otrávila. Obyčajne nezvyknem hovoriť babám také surovosti. Bohatstvo, skoro vám vyskočila z kože. Ospravedlňoval som sa ako blázon, ale nebrala ma na vedomie. Dokonca plakala. To ma trochu schladilo, lebo som sa bál, že pôjde domov a povie otcovi, že som jej povedal, že ma nasrala. Jej otec bol taký mohutný mlčanlivý chlap a nijako mimoriadne ma nezbožňoval. Raz povedal Sally, že som strašne hlučný.
„Mrzí ma to. Vážne,“ opakoval som.
„Mrzí ťa to. Mrzí ťa to. To je dobré!“ povedala. Ešte vždy plakala a mňa odrazu začalo naozaj mrzieť, že som jej to povedal.
„Poď, odprevadím ťa domov. Vážne.“
„Zájdem domov aj sama, ďakujem. Ak si myslíš, že ti dovolím, aby si ma odprevadil domov, tak si blázon. Jakživ mi žiaden chlapec niečo také nepovedal.“
Keď sa tak človek nad tým zamyslel, bolo to všetko vlastne smiešne, a vtedy som z ničoho nič urobil niečo, čo som nemal. Zasmial som sa. A ja sa viem tak strašne nahlas, hlúpo smiať. Viete, keby som tak sedel sám za sebou v kine alebo kde, asi by som sa naklonil dopredu a povedal sám sebe, aby som bol láskavo ticho. Sally to ešte väčšmi naštvalo.
Chvíľu som sa jej ešte ospravedlňoval a prosil, aby mi odpustila, ale nechcela mi odpustiť. V jedom kuse opakovala, aby som odišiel a dal jej pokoj. Tak som to nakoniec zabalil. Šiel som si dnu po topánky a ostatné krámy a odišiel bez nej. Nemal som to urobiť, ale mal som už všetkého po krk.
Aby som vám pravdu povedal, vlastne ani neviem, prečo som s tým všetkým začal. Teda s tým, že by sme so Sally mali odísť niekam preč, do Massachusetts, Vermontu alebo kam. Asi by som ju nebol vzal so sebou, ani keby bola chcela. Ona sa na niečo také nehodila. Ale najotrasnejšie na celej tej záležitosti bolo, že vo chvíli, keď som jej to hovoril, som to myslel vážne. To je fakt otrasné. Prisámbohu, som cvok.

Vlastnosti knihy


Návrat na popis knihy >>>