Autor:

Katarína Gillerová

Odporúčaná cena:

10,90 €

Výroba: 2013

Počet strán: 336

Väzba: viazaná

Ďalšie podrobnosti
o knihe >>>

V kategórii 01, aug 2013 | V kategórii: Romantika | Vydal Slovenský spisovateľ

Ak mi uveríš

Katarína Gillerová

Jedenásty román obľúbenej autorky. Jedna omylom poslaná esemeska spustí okolo dvadsaťosemročnej Viki sled nečakaných udalostí. Stane sa to po rokoch, keď sa už spamätala zo zrušenia vlastnej svadby a smrti blízkeho človeka. Viki sa stará o malého synovca a jej citový život je na bode mrazu, stretáva však muža, ktorého pozná z minulosti…

Úryvok

S dvoma spismi v taške som sa vrátila z práce domov. Bolo to čudné, ale po veľmi dlhom čase som sa v byte ocitla sama. Zdalo sa mi to až neuveriteľné. Konečne brat sľúbil, že vyberie Romanka zo škôlky, a rodičia mali ísť na nejakú oslavu.
Osprchovala som sa, zabalila do mäkkého froté županu, a s pocitom nezvyčajnej pohody som sa natiahla vo svojej izbe na posteli. Vytiahla som spisy z tašky, ale skôr ako som ich otvorila, spomenula som si na šéfkine slová. Má chuť ujsť navždy od všetkého… To sa na ňu nepodobá! Tie jej zadumané pohľady z okna, ten smutný výraz.
Premklo ma tušenie, že je nešťastná. Najradšej by ušla od diktátorského muža a možno aj od vlastnej dcéry, zbožňujúcej svojho ocka, a zároveň plnej nenávistných rečí voči svojej mame. Má toho plné zuby. Kým boli deti malé, znášala domácu atmosféru kvôli nim. Teraz sa asi všetko obracia proti nej.
Odložila som spisy nabok. V tomto momente som si spomenula na deň, keď som sa o nej dozvedela viac, ako som chcela. Myslela som si vtedy, že tým, že jej pomôžem, bude to pre mňa uzavretá kapitola. Zrazu však zisťujem, že ten príbeh pokračuje. Sme staršie o desať rokov, ale ona nie je silnejšia.
Nerada spomínam na ten deň. Nielenže som sa cítila nepríjemne, keď sa mi šéfka zdôverila, ale okrem toho som vtedy zažila najtrápnejšiu situáciu vo svojom živote. Negatívne ovplyvnila moje sny, moje plány, zničila moju lásku. Ak by som mohla, jediným šmahom by som ju vymazala zo svojho života.
Mala som vtedy osemnásť.

„Tak ako sa ti u nás páči, Viki?“ zastavila ma šéfka na chodbe, keď som vyšla z kancelárie. Obdivne som sa zahľadela na jej elegantný letný kostým a hodvábnu žltú blúzku.
„Fajn,“ vyslovila som nesmelo. „So skladom som už dosť pokročila. Keď sedím v kancelárii sama, nič ma nevyrušuje.“ Pred dvoma dňami som ešte musela sedieť s Lenou, ale potom ma šéfka posadila do inej kancelárie.
„Pri Lene sa asi veľmi pracovať nedá,“ pokývala šéfka hlavou. „Ešteže pani Alenka odišla na dovolenku a jedna kancelária je voľná.“
„Budúci piatok sa mi brigáda končí,“ pripomenula som jej.
Zatvárila sa zamyslene, akoby na to zabudla. „Aha, áno…“ prikývla váhavo. „Tak si uži študentské leto,“ pousmiala sa. „Už máš pred sebou posledný, maturitný ročník na gymnáziu. Dúfam, že sa ešte stretneme. Si šikovná.“
„Po maturite chcem ísť študovať na univerzitu,“ povedala som. „Ale ak ma na budúci rok v lete zoberiete zase na tri týždne, budem rada.“
„S tým môžeš počítať už teraz,“ sľúbila mi ochotne. Kývla mi na rozlúčku, no keď urobila pár krokov po chodbe, otočila sa a ešte na mňa zavolala: „Viktória, aby som nezabudla! Tento piatok sa nepracuje, to vieš? Máme firemný športový deň, prídu zamestnanci všetkých predajní aj s rodinnými príslušníkmi. Dúfam, že sa zúčastníš, objednala som chatu v Modre-Harmónii na celý víkend.“
„Ja neviem…“ zaváhala som, „či ma považujete za vášho zamestnanca…“ Nechcelo sa mi veľmi tráviť víkend s neznámymi ľuďmi. Na druhej strane ma však potešilo šéfkino pozvanie.
„Pracuješ pre firmu, tak si,“ zdôraznila. „Odchod je ráno o deviatej z parkoviska. Aspoň sa so všetkými lepšie spoznáš.“
„A… ubytovanie?“ spýtala som sa. „Musím byť s niekým na izbe, alebo…“ zaujímala som sa.
„Sú tam aj jednoposteľové izby,“ oznámila mi. „Jednu zabezpečím pre teba.“
„Tak fajn, teším sa,“ kapitulovala som napokon. Nezaškodí lepšie spoznať budúce kolegyne. Vyzerá to tak, že ak firma bude existovať aj po tom, keď spromujem na univerzite, pracovné miesto už mám isté.
Nina mojím výletom nebola nadšená.
„Myslela som si, že v sobotu sa pôjdeme kúpať do Senca,“ tvárila sa urazene. „Čo mám teraz trčať doma, kým ty budeš na chate?“
„Skús zavolať Mirku, možno pôjde na kupko,“ navrhla som spolužiačku, ktorá bývala v tom istom dome ako Nina. „Do Senca môžeme ísť na budúci týždeň.“
„Ktovie, či bude potom pekné počasie,“ zahundrala Nina.
S Jurajom nechodila odvtedy, čo mi telefonovala, že silno krváca. Našla som ju v byte Jurajových rodičov samu. Keď sa jej to stalo, Juraj sa zľakol a ušiel preč.
Musela som Nine zavolať sanitku. Bolo nezvyčajné dostať sa do nemocnice po prvom milovaní, ale vraj sa to stáva. Ja som v cudzom byte osamela a snažila som sa odstrániť všetky stopy po Nininej prítomnosti. Potom som za sebou zabuchla dvere a tým sa ukončil aj vzťah Niny a Juraja. Krvavo, ako vo filme o mafiánoch, tak to neskôr zhodnotila Nina, keď v ich rodine po čase prehrmela búrka a ona si z toho už dokázala robiť žarty.
Hospitalizácia Niny sa nedala utajiť a namiesto súcitu si od mamy vyslúžila zaucho. Dovtedy som si myslela, že má skvelú mamu, po tomto incidente som si však názor na ňu trochu opravila.
Šimon sa k tejto záležitosti vôbec nevyjadroval. Nejaký čas mala Nina zaracha, neskôr sa situácia upokojila. Nina sa chalanov stránila ako vegetarián bravčovej masti, a tak sme tretí ročník strednej školy ukončili ako vzorné študentky.
Z kúpaliska som Ninu odprevadila až domov. Necítila sa dobre a doma zistila, že má zvýšenú teplotu. Ľahla si hneď do postele. Zakryla som ju dekou a vybrala som sa do kuchyne.
V poslednom čase som mala šťastie na Šimona. Buď som ho našla doma, alebo prišiel ešte počas mojej návštevy. Srdce sa mi chvelo od nedočkavosti, keď Nina spomenula, že má prísť Šimon, a vtedy som sa dokázala sústrediť iba na to, či nezačujem štrkot kľúča v zámke dverí.
„Ty si naozaj obetavá kamarátka,“ prihovoril sa mi zrazu v kuchyni.
Prišiel len pred chvíľou, počula som ho z izby. Chcela som Nine uvariť zelený čaj. Čakala som, kým zovrie voda vo varnej kanvici, keď sa mi za chrbtom zrazu objavil Šimon.
V tóne jeho hlasu som postrehla iróniu.
„Ak chceš, uvarím ti vajcovú polievku,“ navrhla som.
Pobavene sa uškrnul. „Ak budeš Ninu navštevovať ešte zopár dní, začneš na mňa k tej vajcovej polievke aj jačať,“ posadil sa na stoličku tak, aby na mňa dobre videl.
„Asi ti to chýba,“ poznamenala som. „Buď trpezlivý. Nina bude čoskoro fit, dočkáš sa.“
Zase sa uškrnul. Vstal, podišiel k chladničke, otvoril ju a vybral z nej tácku s veterníkmi.
„Radšej si oslaďme život, kým tá jašterica vyskočí z postele,“ navrhol mi.
„Tá jašterica je tvoja sestra,“ pripomenula som mu. „Ale vidím, že si myslel aj na ňu. Z tých veterníkov sa najedia i susedia.“
Vidličkou odkrojil z veterníka a lákavý kúsok niesol k mojim ústam. Prekvapene som uhla dozadu.
„No táák,“ zatiahol s úsmevom, „chcem vidieť, ako to s chuťou zješ.“
„Nie si v divadle,“ odvrkla som a zatvárila som sa odmietavo.
„Bola si taká zlatá,“ povedal stíšeným hlasom, „s tým krémom aj na nose.“
„To bolo dávno,“ namietla som neisto.
„Ja viem, žubrienka,“ prikývol. „Mala si pätnásť.“
Niečo v jeho hlase ma prinútilo pozrieť priamo naňho. Neha? Pohľady sa nám stretli. Vidlička s kúskom zákuska sa pomaly blížila k mojim ústam. Hypnotizovaná jeho pohľadom som ich pootvorila a vyšla jeho ponuke v ústrety.
Sladký lahodný krém sa mi rozplýval v ústach, ale sladkosť toho okamihu aj tak neprekonal. Na perách som cítila zvyšky šľahačky, ktoré tam zostali, keď som zákusok vzala do úst. Prešla som po nich jazykom.
„Nechaj mňa,“ šepol zrazu.
Priblížil sa ku mne tak tesne, že som zacítila na tvári jeho horúci dych. Pootvoril ústa a jazykom mi jemne prešiel po perách. Potom po ich obvode, pomaly, opatrne, nežne. Bola som stratená.
Zaklonila som hlavu a poddala sa jeho jazyku. Vzápätí ma zovrel v náručí a ja som sa k nemu silno privinula. Ani desať veterníkov nebolo sladších ako Šimonov bozk.
Zvuk odomykaných dverí spôsobil, že Šimon ma okamžite pustil a rýchlo prešiel na druhý koniec kuchyne. V panike som otvorila vrchnú skrinku a snažila sa spomenúť, kde som videla zelený čaj. Napokon som ho našla a trasúcou rukou som vrecúško zaliala vodou z kanvice, ktorá už dávno zovrela bez toho, aby som zaregistrovala, že prístroj sa vypol.
V tej chvíli vošla do kuchyne ich mama s plnými nákupnými taškami.
„Čo sa tu deje?“ prešla po nás pohľadom. Šimon sa tváril, že niečo hľadá v chladničke.
„Nina má teplotu, tak jej varím čaj,“ informovala som pani Zárubovú.
Okamžite položila tašky na zem a rýchlym krokom zamierila do izby za Ninou. Vzápätí sme ju nasledovali aj my, uhýbajúc v rozpakoch pohľadmi.
„Veď má horúčku!“ skúšala pani Zárubová Ninino čelo. „A poriadne vysokú!“ zatvárila sa vyplašene. Potom sa obrátila na Šimona. „Šimon, prosím ťa, ešte stihneme lekárku,“ povedala naliehavým hlasom. „Zober si doklady, odvezieš nás autom.“
„Samozrejme,“ ochotne súhlasil Šimon a vyšiel z miestnosti.
„Tak ja už pôjdem,“ oznámila som pani Zárubovej. „Večer zavolám,“ sľúbila som. Pozrela som na Ninu. Ležala na posteli so zatvorenými očami a sťažka dýchala.
„Dobre, Viki, ďakujem ti,“ pozrela na mňa vďačným pohľadom. „Čo dostala úpal, alebo niekde prechladla?“ spýtala sa ma.
„Skôr to druhé,“ odvetila som.
Z bytu sme vyšli súčasne všetci štyria. Pani Zárubová šla s Ninou vpredu, my dvaja so Šimonom za nimi.
Keď sme vychádzali na ulicu, našiel moju ruku a jemne mi ju stisol.
Zabudla som na Ninu, na jej horúčku, na všetko. Bolo mi jedno, kade kráčam. Jediné, na čo som dokázala myslieť, boli Šimonove ruky, pery a jeho silné objatie.