Kroky v daždi

Úryvok

JOLANA 1979 – 1981

Schod za schodom, stúpanie do kopca popri zelenom zábradlí. Zrýchlený dych, rumenec v lícach. A dotyk dvoch dlaní, prsty spletené ako nežný prísľub.

Chlad jesenného podvečera na začiatku novembra si Jolana vôbec neuvedomovala. Ani temné šumenie stromov vo vetre. Jej nervozita narastala.

Ako dopadne toto stretnutie?

Pred odchodom z domu si obliekla novú sivú vetrovku, aj keď s jej kúpou nebola veľmi spokojná. Výber v obchode však nebol veľký — buď táto, alebo potom podobná, v čudnej, nepeknej tmavomodrej. Pripomínala jej montérkovú blúzu, akú nosil starý otec, keď rýľoval v záhrade.

Jolana však vedela, ako vylepšiť nudnú sivú. Za pár večerov si z červenej vlny uštrikovala dlhý šál a klobúčik s vyhrnutým okrajom a oživila nimi svoje oblečenie. Vedela, že to bol dobrý nápad, lebo pri stretnutí si ju oči mladého muža prezerali s obdivom. Alebo žeby to bol pátravý pohľad? Zadumaný?

Horský park, schod za schodom v pravidelnom tempe, zosúladený dych. On kráčal zľahka, vystierajúc dlhé nohy pred seba, akoby si strmé stúpanie ani neuvedomoval. Jolana však musela pridať do kroku, ak mu chcela stačiť.

Dnes sa so mnou rozíde, pomyslela si.

Neozval sa jej takmer dva týždne, presne dvanásť dní, štrnásť hodín a päťdesiatdva minút. V meste ho nestretla, ani minulú sobotu na diskotéke. Čakala na jeho telefonát, obzerala sa, keď odchádzala zo školy, pretože vedel, kedy sa jej končí vyučovanie, a ona dúfala, že ho zbadá na rohu ulice. Zakaždým ju však čakalo iba trpké sklamanie. Takto sa zaľúbený muž nespráva. Túžba po jeho objatiach čudesne bolela. Cítila sa ako chorá, bez energie, bola zatrpknutá. Ničilo ju to, aj keď sa tomu bránila, a začínala si nahovárať, že urobila chybu, keď podľahla jeho nedočkavosti a vyspala sa s ním.

Možno mala odolávať dlhšie. To si myslí dnes, vtedy však ležala pod ním v jeho silnom zovretí a už nebolo návratu. Nechcela ho stratiť, a tak nerozhodne lavírovala medzi odmietnutím intímností a rozhodnutím vyjsť v ústrety jeho túžbe. Jej vlastné telo ju zradilo, prestala s aj tak chabým odporom a dala sa ním viesť v milostnej hre.

Odvtedy prešiel mesiac, stretli sa viackrát. Rýchle milovanie v pivničnom klube alebo niekde v prírode, raz v byte jeho rodičov. Napĺňalo ju tichou hrdosťou, že dozrela v ženu a spoznala tajomstvo, o ktorom si kedysi dychtivo šepkávala s kamarátkami. Ale taká dlhá odmlka… Nebol prvý, kto mal o ňu záujem, a tak vedela, že zaľúbený chalan sa chce stretávať takmer každý deň. Július bol iný. avšak jediný, ktorému dala všetko.

Snažila sa ovládnuť vnútornú triašku. Nechce ho po tom všetkom stratiť… po týždňoch neistoty, kým sa rozhýbal. Celú ju opantal, nemohla spávať, nemohla jesť. Myslela na neho vo dne v noci. Ten pohľad, ktorým sa na ňu díval, ju oberal o pokojný spánok. O pokoj v duši.

Schodov za nimi pribúdalo, tie pred nimi jej pripadali, že vedú do neba. Na oblohe sa však prevaľovali ťažké mraky, sivé a skľučujúce ako jej obavy z tohto stretnutia.

„Nechceš si trochu oddýchnuť?“ spýtal sa, keď sa po chvíli zastavil, hľadiac na Jolanine červené líca. Usmial sa. Oprel sa o zábradlie a pritiahol si ju k sebe.

„Chcem,“ prikývla.

Pritúlila sa k nemu a zhlboka si vzdychla. Sklonil sa k nej, aby sa ich pery mohli spojiť v nedočkavom bozku.

Znovu ju opantal ten opojný pocit, pri ktorom strácala silu v nohách, pocítila závrat z blízkosti jeho tela, keď ju zovrel v náručí.

„Dlho si sa neozval,“ zašepkala so zmiešanými pocitmi.

Pohladkal ju po vlasoch. Potom vboril prsty do kučeravých prameňov a chvíľu sa s nimi pohrával. Privrela oči.

„Bol som v jednom kolotoči, kolegu skolila chrípka,“ vysvetlil jej.

Spomenula si na tie trýznivé dni, plné márneho čakania. „Mohol si aspoň prísť za mnou ku škole, na chvíľu…“ povedala smutne.

„Hovorila si, že máš prísnu mamu, nechcel som ti vyrobiť nepríjemnosti.“

„Po vyučovaní mama ku škole nechodí,“ namietla mierne.

Čo bude nasledovať? Pritúlila sa k nemu. Vychutnávala si jeho blízkosť, vôňu, dotyky. Bude si môcť toto všetko vychutnávať aj o týždeň? Čo urobí, ak jej teraz oznámi, že sa s ňou rozchádza?

Zadul prudký vietor a zvíril prach so suchým lístím v zákutí schodov. S napätím čakala, čo povie.

„Vieš, premýšľal som,“ ozval sa po chvíli. V panike sa jej prudko rozbúchalo srdce, v žalúdku pocítila bolestivý kŕč. Privrela oči. „Čo keby sme sa zobrali?“ spýtal sa.

Jolana skamenela v nemom úžase. Okamžite otvorila oči a pár sekúnd civela pred seba. Potom sa od Júliusa trochu odtiahla. Pozerala na neho prekvapene, v rozšírených očiach mala neskrývaný údiv.

„Ty sa chceš so mnou oženiť?“ vydýchla neveriacky. Asi sa musí uštipnúť do ruky, či sa jej to nesníva. „Veď. si sa takmer dva týždne neozval. Bože. čo na to tvoji rodičia? Ani ma nepoznajú! A naši… naši by mi to určite nedovolili.“ Panika v nej narastala, tentoraz z úplne iného dôvodu ako pred chvíľou.

„Môžeme to urobiť tajne,“ navrhol. „Na nejakom krásnom, tichom mieste. Nikto o tom nemusí vedieť. A na zoznámenie s rodičmi bude dosť času aj potom.“

Hlavou sa jej mihlo päť mesiacov ich známosti. Nádherné prechádzky, tanec vo svetlách diskoték, túlenie sa k sebe v prítmí kina. A ukradnuté chvíľky milovania.

Telom jej ako elektrina prešiel intenzívny pocit šťastia. Vôbec netušila, že ju tak veľmi ľúbi!

„Bože, ja neviem, čo na to povedať.“ Jolane sa rozžiarila tvár. „Samozrejme, chcem sa za teba vydať, ale.“ Zháčila sa. Myslí to vážne? Takýto bláznivý, prekvapujúci nápad! „Je to také nečakané. Panebože! Nechcem, aby si si myslel, že ma to nepotešilo, ale. Ako ti to vôbec napadlo?“ Cítila sa ako v tranze, v inej dimenzii.

S úsmevom ju objal. „Nebude to skvelé, ak budeme manželia?“

Jolane sa z upreného pohľadu jeho zelených očí, z nadšeného tónu v jeho hlase zakrútila hlava. Manželia! Oni dvaja sa budú môcť nazývať manželmi. Neuveriteľné! Celým telom jej prešiel zadúšajúci príval citov. Je pripravená urobiť pre svojho milovaného čokoľvek, aby bol šťastný.

Pretože jeho šťastie bude aj jej šťastím.

„Ako by si to chcel urobiť?“ rozhodila rukami s pocitom, že sa jej to iba sníva.

„O všetko sa postarám, neboj,“ prešiel jej prstom po líci.

Opäť privrela oči. Vzápätí sa jej v predstavách vynoril obraz mamy. Tá by s ich svadbou nesúhlasila, nepochybne, o otcovi ani nehovoriac. Keby im to povedala, určite by jej zakázali stretávať sa s Júliusom, nepustili by ju nikam. Kto to kedy videl, vydávať sa počas štúdia na strednej škole! Mamin argument by zaznel iba raz, ale dôrazne. Tie mamine zákazy… Po svadbe už na ňu platiť nebudú.

„Ale osemnásť budem mať až v januári,“ pripomenula mu. „Dovtedy sa nedá nič robiť.“

„Ja viem,“ usmial sa Július. „Za tých pár mesiacov všetko zariadim. Vieš,“ objal ju cez vetrovku okolo pása pevnejšie, „nikto sa nemusí nič dozvedieť. Zoberieme sa mimo mesta, v nejakej dedinke tu v okolí. Bude to veľmi romantické, určite sa ti to bude páčiť.“

„Och, áno, bude!“ zvolala nadšene a zopäla ruky. „Bože, musím si zohnať nejaké pekné šaty.“ V hlave sa jej roztočil kolotoč predstáv o tom, čo potrebuje taká nevesta. „A po svadbe, čo bude po svadbe? A ako potom zareagujú vaši?“ zasypávala ho otázkami. „Budeme bývať ako doteraz každý s rodičmi, až kým nezmaturujem? Ale to bude až o rok a pol, to je taký dlhý čas.“ Pozrela naňho prosebne. „Dá sa to zariadiť nejako inak?“

„Určite áno,“ prisľúbil jej. Nadvihol ju a mierne sa s ňou roztočil. „Potom sa už dá vymyslieť všeličo, aby sme mohli byť stále spolu. Dohodneme sa, kedy to všetkým oznámime, či o mesiac, alebo o tri. Všetko závisí iba od nás, všetko máme pred sebou.“ Opäť ju postavil na zem a objal ju okolo pliec. „A teraz pokračujme v ceste, aby sme sa zahriali.“ Pevne jej zovrel dlaň a spolu vykročili.

Rozosmiala sa. Ruka v ruke sa opäť rozbehli po schodoch, hnaní novou vidinou svojej budúcnosti. V chladnom vzduchu sa ich dych menil na krehký opar, stúpal dohora, aby sa kdesi nad ich hlavami spojil a potom nenápadne rozplynul. Suché lístie im šušťalo pod nohami. Stromy sa ho zbavovali neochotne, akoby sa pestrosťou farieb snažili vzdorovať prichádzajúcim zimným mesiacom.

Bože, pomyslela si Jolana, to bude senzácia, keď sa to dozvedia spolužiačky! Bude úplne prvá vydatá spomedzi tretiačok aj štvrtáčok. Už teraz si predstavovala ich tváre, prekvapené a v úžase. Najviac jej bude závidieť Klára, tá má rande každú chvíľu s iným, môže si vyberať. A potom im o tom rozpráva, s takým nasprostastým, povýšeneckým výrazom. Baby jej hltajú slová priamo z tých pekných, ružových pier, ktoré zažili už toľko bozkov, a predstavujú si, aké to bude, keď to zažijú ony.

Onedlho však bude stredobodom záujmu Jolana. Tajná svadba, ako v románe! A z lásky, nie pre tehotenstvo ako minulý rok tá štvrtáčka… To bolo v škole veľké haló: jej rodičov si dal predvolať riaditeľ, zasadal výbor zväzu mládeže, dievčatá mali besedu s gynekologičkou.

Jolana pootočila hlavu a s obdivom pozrela na Júliusa. Im dvom sa to nestane, určite nie. Je taký úžasný!

Vyšli schodmi úplne navrch a ocitli sa uprostred lesa. Cítila teplo jeho dlane, ktoré sa jej rozlievalo až pod kožou. Ten elektrizujúci pocit sa jej šíril po celom tele, opäť v nej narastala túžba po jeho bozkoch.

„Ľúbiš ma?“ Hlas sa jej zachvel.

Na chvíľu opäť zastali. Obrátil sa k nej, potom si ju k sebe pritiahol silnejšie, nedočkavo.

„Pravdaže ťa ľúbim,“ zašepkal.

Bozkávali sa uprostred lesného chodníka, nevnímajúc zopár rekreačných bežcov, ktorí sa mihli okolo nich. Vysoké stromy ticho šumeli vo vetre, akoby vyjadrovali súhlas s počínaním dvojice.

Neskôr sa spustil drobný hustý dážď. Jemné kvapky dopadali Jolane na rozpálenú tvár, do vlasov, vpíjali sa do jej roztúžených pier. Nevnímala nič z toho, iba milosrdné husté šero, ktoré ukrývalo ich narastajúce vzrušenie.

Stála chrbtom opretá o strom, bokom od turistického chodníka, od ktorého ich oddeľovala húština. Červený štrikovaný klobúčik jej spadol z hlavy a skotúľal sa medzi opadané lístie. Necítila chlad, hoci mala vetrovku aj blúzku pod ňou rozopnutú a nohavice spustené poniže kolien. Na líci pocítila jeho horúci zrýchlený dych. Nedočkavo vyšla Júliusovi v ústrety a on si ju tam vzal, pritisnutú o strom, v nezadržateľnej vášni.

Srdce jej divo búšilo ešte aj vtedy, keď si po milostnom akte chvejúcimi sa prstami zapínala vetrovku. Odhrnula si z čela mokrú ofinu. Až vtedy si všimla, že im z vlasov kvapká voda a od dažďa im navlhlo oblečenie. Začesala si prstami vlhké pramene, jej účesu to však nepomohlo. Zdvihla zo zeme klobúčik a nasadila si ho. Aspoň nebude vyzerať ako zmoknutá sliepka.

Už takmer za tmy vyšli z Horského parku a dostali sa do osvetleného mesta.

„Môžeš v stredu o tretej?“ zamrmlal jej Július do ucha pri lúčení. „V klube nikto nebude.“

Rozlúčili sa objatím a dlhým bozkom, potom vykročili každý svojím smerom. Vo svetle pouličných lámp sa mihotali drobné kvapky studeného dažďa. Jolanu striaslo, no úsmev jej z tváre neschádzal. Vykročila rýchlejšie k autobusovej zastávke. Líca jej horeli. Rozosmiala sa, celá šťastná, najradšej by sa roztancovala na ulici. Dážď zosilnel, no ona mu nastavila rozhorúčenú tvár.

Uvedomila si, že už je tu november. Má pred sebou vzrušujúce dva mesiace, aby sa pripravila na najkrajší deň svojho života.

***

Po návrate domov začula už v predsieni hádku z kuchyne. Mamin hlas znel nástojčivo, prísne, ten sestrin, hlboký a trochu zachrípnutý, by rozpoznala aj medzi tisíckou iných hlasov. V poslednom čase sa vzťah medzi mamou a Jolaninou staršou sestrou Helgou akosi narušil. Ich časté výmeny názorov súviseli najmä s Helginou tvrdohlavou povahou a maminou predstavou o tom, ako by sa mal sestrin život v tomto období vyvíjať.

Jolana si vyzliekla premočenú vetrovku a zavesila ju na vešiak. V nose ju pošteklila vôňa vanilky a čokolády, ktorá sa šírila z kuchyne – znak toho, že mama upiekla buchty alebo nejaký koláč. Keby Jolana jedla zakaždým zo všetkého, čo mama upečie, už by mala aspoň sto kíl. Ale keďže sa často sladkostí ani nedotkne, aspoň z nich môže mama zobrať do roboty kolegyniam.

Zhlboka sa nadýchla. Túžila sa čo najskôr zbaviť vlhkej blúzky a vbehnúť do tepla vykúreného bytu. Pripadala si tajomne a dôležito. Celkom inak, ako keď poobede odchádzala. Pristihla sa, že sa pri vyzúvaní usmieva.

„Nie je pre teba vhodný,“ začula mamin hlas. „Ty máš pred sebou ešte roky štúdia, spoznáš kopu nových ľudí.“

„Tebe vadí, že má iba učňovku,“ namietla Helga. „Ale ja nie som snob.“

„Ani ja nie som snob,“ ohradila sa mama. „Jemu však neskôr môže prekážať, že ty máš vysokoškolské vzdelanie, lepšie zamestnanie, vyšší plat.“

Aha, pomyslela si Jolana, zase je reč o sestrinom frajerovi Ondrejovi. A o maminej nespokojnosti s Helginým výberom. Podľa nej by bol pre Helgu najlepší doktor. Nie všeobecný, ale chirurg. Ako v seriáli Nemocnica na okraji mesta. Aby mal šarm doktora Blažeja, humor doktora Štrosmajera a múdrosť doktora Sovu. A určite aj auto alebo, ešte lepšie, dom. S veľkou záhradou. Ale stačil by aj štátny byt, aby nemusela bývať so svokrou.

Helgu mamine slová pobavili. „Vieš, koľko on so všetkými tými nočnými zmenami zarobí?!“ zvolala. „Taký plat neuvidíš na svojej výplatnej páske ani ty, ani otec, hoci má dobré miesto v sporiteľni.“

„A nepáči sa mi, do čoho ťa zaťahuje,“ pokračovala mama. „Aj steny majú uši, môžu ho udať susedia.“

Jolana vošla do kuchyne. „Do čoho ju zaťahuje?“ spýtala sa.

Mama zdvihla zrak od drevenej dosky, na ktorej krájala cibuľu. „A ty ako vyzeráš?“ namierila na ňu veľký špicatý nôž. „Čo máš s tými vlasmi? Nevieš prísť domov, keď sa rozprší? Kde bola milostivá doteraz?“

Jolana zacúvala ku dverám. „Mami, priveľa otázok naraz,“ vyhla sa šikovne odpovedi. „Ty si si nikdy nezabudla doma dáždnik?“ Zamierila do izby, aby sa konečne zbavila vlhkého oblečenia.

„Normálnu odpoveď z vás nedostanem, milostivá?“ rozhodila rukami mama. Zašermovala nožom vo vzduchu, zopár drobných kúskov cibule sa rozletelo do priestoru.

„Zajtra pomáhaš mame v kuchyni ty,“ zavolala za Jolanou Helga. „Ja som dnes aj poumývala riad, zatiaľ čo ty si sa hneď po obede niekam vyparila.“

„Veď hej,“ zašomrala Jolana. „Už sa neviem dočkať.“

Otvorila skriňu a chvíľu do nej zarazene civela. Kde sú jej veci? Blúdila zrakom po poličkách a až celkom naspodku zachytila známy vzor svojho obľúbeného trička. Vzápätí pochopila, čo ešte robila jej sestra celé popoludnie.

„Helga, čo má toto znamenať?“ zakričala nahnevane. „Prečo si premiestnila moje oblečenie?“ Nazúrená sa prezliekla, blúzku hodila do kúta.

Helga vošla rýchlym krokom do izby. „Potrebujem viac miesta,“ vyhlásila. „Aj na učebnice, aj na šatstvo. A keď začnem študovať na vysokej, pribudne mi kopa skrípt, tak sa toľko nerozčuľuj.“

Jolana zlostne tresla dverami skrine a vybehla do kuchyne za mamou.

„Mami, Helga si svojvoľne obsadila viacej poličiek v skrini,“ vyhŕkla žalobníckym tónom. „Povedz jej niečo!“

Mama práve so sústredeným výrazom miešala v kastróliku cibuľu pražiacu sa na masti. „Dievčatá, nehádajte sa zase,“ povedala karhavo. „Jolanka, veď sa toľko nečerti. Helga je staršia, čaká ju maturita, bude mať viac povinností. Čo tam nemáš dosť miesta? Veď ti aspoň uložila to rozhádzané oblečenie, vyzeralo to naozaj strašne. Nevieš si tie veci zakaždým pekne poskladať?“

„Nikto sa jej o to neprosil!“ zvolala Jolana pobúrene. „Prečo má Helga v tomto byte odjakživa väčšie práva ako ja? Prečo sa jej stále zastávaš? O rok čaká maturita aj mňa. Potom čo? Budem si môcť usporiadať police po svojom ako teraz Helga?“

„Jolanka, si ako malé dieťa,“ pokrútila mama hlavou. Vypla plyn a odtiahla kastrólik nabok. „Ste iba dve a nedokážete sa dohodnúť. Hádate sa, akoby vás bolo päť. Buďte rady, že máte svoju izbu, ja som vyrástla s bratom v dvojizbovom byte a som tu.“

„To poznám,“ zašomrala dotknuto Jolana. „A nemali ste ani telefón, ani auto, ani automatickú práčku. Nám chýba iba ten telefón.“ Urazene sa otočila a zamierila späť do izby.

Vtedy sa na prahu obývačky zjavil rozospatý otec. Ešte pred chvíľou odfukoval na gauči s tvárou zakrytou roztvorenými novinami.

„To je pravda,“ prisvedčil rovnakým slovom, ako sa volali noviny veľkého formátu. „Čím ste, dievčatá, staršie, tým závažnejšie problémy riešite. Keď ste boli maličké, hádali ste sa o bábiky, teraz sa škriepite o police. Problémy postúpili na vyššiu úroveň.“

„Oci, Helga si vždy všetko presadí na môj úkor,“ mávla Jolana rezignovanie rukou. „Dobre to vieš.“

Otec jej nežne postrapatil vlasy. „A poznáš to porekadlo, že múdrejší ustúpi?“ spýtal sa s úsmevom. V pokrčenej kockovanej košeli, starých nohaviciach a s vlasmi na všetky strany vyzeral tak bezbranne.

„A prečo nemôže byť aspoň občas múdrejšia Helga?“ zašomrala Jolana. „Ja mám toho ustupovania už plné zuby.“

Bolo to tak odjakživa. Niekto by si pomyslel, že keď sa Jolana narodila rok po Helge, vyrastali sestry ako dvojčatá. Nebola to však pravda. Od útleho detstva bola Helga tá, čo v ich dvojici velila. Svoju vôľu presadzovala vo všetkom. Ak sa rozhodla hrať s niektorou bábikou, neustúpila sestre ani o piaď. Ak chcela Jolana ísť von a Helga zostať doma, vydupala si u mamy, že nikam nešli. Helga si vybrala miesto, kde bude stáť jej posteľ, kde bude umiestnená skriňa, presadila si poličky, na ktorých bude mať hračky len ona. Písací stôl v ich izbe využívala na písanie úloh iba staršia sestra, Jolanino miesto bolo pri kuchynskom stole.

Mama sa naklonila k otcovi. „Pohovor si s Helgou,“ požiadala ho polohlasom. „Zakáž jej stretávať sa s tým Ondrejom.“

Za otcovým chrbtom sa objavila Helga. „Prečo, mami? Lebo počúvame Kryla? Veď to nerobíme na ulici, ale u nich doma.“

„Niekto vás môže začuť,“ zatvárila sa mama ustarostene. „Určite si nepúšťate magnetofón potichu. Ako poznám mladých ľudí, tak skôr naopak.“

„Nikto nič nezačuje, ani cez lievik na stene,“ bránila sa Helga.

„Aj my sme počúvali Kryla, nepamätáš sa?“ obrátil sa otec k mame. „V šesťdesiatom deviatom po okupácii, na návšteve u kolegu Cyrila. Krátko nato emigroval do západného Nemecka.“

„Čoby som sa nepamätala,“ mávla mama rukou. „Zdrhol nie dlho po Krylovi.“ Zahľadela sa na manžela vyčítavo. „Ak ti záleží na tom, aby si Helga nepokazila život, tak tu nespomínaj na bývalých kolegov, ktorí žijú v zahnívajúcom kapitalizme, ale zakáž jej takéto aktivity. Nech sa sústreďuje na učenie a blížiacu sa maturitu!“ Uprela na Helgu zamračený pohľad, v ruke nervózne žmolila utierku.

„A zachrániš aj Ondreja,“ poznamenala Jolana uštipačne. „Vieš, akým krásnym smerom sa bude jeho život uberať bez Helgy?“

„Si zelená od závisti,“ uškrnula sa staršia sestra. „Ako chlorofyl.“

„Och, naša milovníčka rastliniek,“ zasmiala sa Jolana. „Mäsožravých, chrum, chrum, chrum,“ napodobňovala pohybom všetkých prstov pri sestrinej tvári chápadlá vyhladnutej mäsožravej rastliny.

Mama s hrmotom vytiahla zásuvku s varechami a jednu z nich vybrala. „Potrebujete aspoň jednu výchovnú!“ zvolala. Zahnala sa varechou a každú raz capla po zadku. „Okamžite prestaňte, hepy jedny! Kto má mať nervy na vašu výchovu?“

„Au, čo ma biješ, ja Kryla nepočúvam!“ ohradila sa Jolana. „Keď je raz niečo zakázané, má sa to dodržiavať.“

„To ti pripomeniem, sestrička,“ uškrnula sa Helga, „až ti mama zase zakáže ísť stanovať ako minulý rok. Prečo si sa pre to tak durdila a celé dni plakala?“

„To nebol celoštátny zákaz, ale iba mamin.“

„A ten je nad všetky zákazy, celoštátne aj medzinárodné!“ Mama zdvihla ruku s varechou a zamávala ňou vo vzduchu. Jolane pripomenula jeden obrovský obraz, visiaci vo vestibule národného výboru, na ktorom žena v šatke, držiac nad hlavou červenú zástavu, odhodlane kráča v ústrety šťastnej budúcnosti.

Po chvíli obidve sestry zmizli za dverami svojej izby. Jolana sa hodila na svoju váľandu, pocítiac ťažobu únavy z dnešného dňa. Skepticky sa zahľadela na skriňu, predmet hádky so sestrou.

„Povedz Ondrejovi, nech odíde z elektrární a začne študovať medicínu,“ ozvala sa po chvíli. „Potom bude mama spokojná.“

„Keď sa jej narodí prvé vnúča, zabudne na všetky výhrady,“ poznamenala Helga z druhého konca izby.

Jolana sa vymrštila ako struna. „Ty si tehotná?!“ vyhŕkla zhrozene.

„Zaľahni!“ rozosmiala sa Helga a urobila rukou gesto, ako keby dávala pokyn psovi. „Čo si, nie som včerajšia. Najprv zmaturovať, potom vysoká, svadba a až po nej dieťa. Prípadne môžem študovať na vysokej diaľkovo, ak by som bola na materskej.“

Jolana sa pochybovačne zahľadela na sestru. „Ty to máš nejako dopodrobna premyslené,“ pokrútila neveriaco hlavou. Pritiahla si k sebe malý vankúšik. Zatvárali sa jej oči. „Vie o tom chudák Ondrej?“

„To sú naše spoločné plány,“ vystrela sa Helga hrdo.

„Je to neinformovaný optimista.“ Jolana zazívala. „Veď ho ten optimizmus prejde, keď si bude chcieť uložiť do skrine trenírky.“ Padla na posteľ, po chvíli sa však z posledných síl vzchopila a vybrala sa do kúpeľne pod sprchu.

S pôžitkom nechala po sebe niekoľko minút stekať horúcu vodu. Keď sa potom už s vysušenými vlasmi všuchla pod paplón, privolala si v myšlienkach sladkú predstavu dnešného poobedia s Júliusom. Jemne ju zamrazilo od príjemnej spomienky na milovanie v prítmí Horského parku. Ešteže mala hrubšiu vetrovku, inak by jej kôra stromu bola oškrela pokožku na chrbte a to by nijako nevysvetlila, ak by si ju sestra všimla pri prezliekaní.

Dnes večer však už nechcela myslieť na sestru. Dala sa unášať spomienkami na zoznámenie s tým úžasným mladým mužom, ktorý si ju chce vziať za ženu.

***

Tvorili spolu pekný pár. Od prvej chvíle, ako ho uvidela, si uvedomila, že gaštanová farba ich vlasov má úplne rovnaký odtieň. Pokladala to za znamenie.

Nazýva sa to láska na prvý pohľad.

Bola sobota a do Véčka v meste sa s dievčatami nedostali. Rozhodli sa nasadnúť na električku a skúsiť šťastie inde, na internáte Mladá garda. Pripojili sa ku skupinke, ktorá vystúpila spolu s nimi, a so smiechom sa hnali k internátu, kde bola už v plnom prúde diskotéka.

Ohlušujúca melodická hudba, ktorá vítala prichádzajúcich a objímala všetkých prítomných svojimi duniacimi tónmi, bola v ten večer všetkým, čo potrebovali k šťastiu. Prítmie tanečného parketu pretínali lúče farebných svetiel, blikajúcich do rytmu tanca. Stačilo prižmúriť oči a svetlá splynuli do pestrej abstraktnej mozaiky. Správne miesto na strávenie sobotného večera.

Cez krátku prestávku stála s kamarátkami v dlhom rade pred bufetom a vtedy sa im prihovorila partia chalanov. Ihneď ho zaregistrovala. Júliusove zelené oči na nej spočinuli o pár sekúnd dlhšie ako na ostatných dievčatách. Zachytila v nich záblesk záujmu a zažila dovtedy neznámy pocit vzrušenia. Do líc sa jej nahrnul rumenec, v rozpakoch sa začala pohrávať s prameňmi vlasov, upravovať si ofinu.

Navždy si bude pamätať chuť žltej malinovky aj prašnú chuť keksov, ktoré si vtedy kúpila.

Bol taký zvláštny. Takmer vôbec netancoval, iba sa bavil s partiou. Aj z prítmia parketu si občas všimla, že pozerá smerom k nej. Pripadal jej, akoby o nej premýšľal. Myslela si, že sa rozhoduje, či si s ňou má v tej hmýriacej sa mase tiel a v zábleskoch svetelných efektov zatancovať, ale neurobil to. Jeho skúmavý pohľad do nej zasial nepokoj.

Nedokázala ho dostať z mysle. Každú sobotu išla s dievčatami na diskotéku s tichým prianím, aby ho stretla znovu. Prianie sa postupne menilo na vrúcnu modlitbu, aby s ňou šiel aspoň raz na parket. Až zaznie slaďák, aby sa mohla k nemu pritúliť. Aby si ju on pritúlil k sebe.

A jedného dňa sa jej túžba splnila. Pristúpil k nej z prítmia zozadu, vôbec to nečakala. Mlčky ju vzal za ruku, práve začali hrať Alice od skupiny Smokie. Kráčala vedľa neho ako v najkrajšom sne, omámená ním, hudbou, svetlami. A dotykom ich dlaní. Prvý dotyk, taký vytúžený! Chvela sa na celom tele. Dodnes si z toho tanca veľa nepamätá, iba ten príval citov, ktorý ju zaplavil.

„Bývaš tu na internáte?“ spýtal sa jej, keď ju po tanci priviedol k baru.

„Nie,“ pokrútila hlavou. „Chodím ešte na strednú. Ale dúfam, že o pár rokov sa dostanem aj do Véčka na vlastný vysokoškolský index.“

„Chceš sa dostať do Véčka?“ zareagoval. Ihneď prikývla. „Tak potom budúcu sobotu, stretneme sa pred ním,“ navrhol.

Srdce jej poskočilo od radosti. „Kde študuješ?“ Zahľadela sa naňho so záujmom.

„Neštudujem, pracujem,“ odvetil, „robím grafika v podnikových novinách. Išiel som pracovať hneď po maturite. Ale vo Véčku mám kamoša, pomáha tam.“

„S aparatúrou pre hudobníkov?“ Jolana si okamžite vybavila obraz chalanov, čo tam počas dňa pobehujú s rôznymi čudesnými zariadeniami.

„S nábytkom,“ usmial sa. „A so zásobovaním. také dievča pre všetko.“

Bol od Jolany o štyri roky starší, čo u nej ešte zvyšovalo jeho príťažlivosť. Už pracuje, je sebestačný, pomyslela si obdivne. Ju čakajú ešte roky závislosti od rodičov, prispôsobovanie sa ich požiadavkám, zákazom, neželaným povinnostiam, vydobýjanie drobných ústupkov.

Neprotestovala, keď ju objal okolo pása a opäť odviedol medzi tancujúcich. Neprotestovala ani oveľa neskôr, keď sa s ňou v prítmí vchodu ich domu rozlúčil dlhým bozkom.

V ten večer si líhala do postele s hlavou plnou zmätených myšlienok a so zmiešanými pocitmi. Mala dojem, že všetky veci v tme okolo nej majú zaoblené kontúry, akoby bola vypila množstvo alkoholu. Izba sa s ňou krútila a chvíľami sa cítila ako na hojdačke. Túžba po Júliusovom objatí, po aspoň ešte jednom bozku v nej vyvolávala sladký nepokoj.

Miestom ich stretnutí sa stal vchod do obchodného domu Prior v centre mesta. Keď Jolana prichádzala, už ju tam čakal. Vzal ju na diskotéku do Véčka alebo na večeru do nejakej neznámej krčmičky, kam sa ako študentka doteraz nedostala. Posadili sa vždy k stolu niekde vzadu v kúte, aby v prípade náhodnej kontroly príslušníkmi Verejnej bezpečnosti mohli zmiznúť cez kuchyňu von. Ešte nemala osemnásť… Július mal všade známych, v Bratislave poznal miesta, o ktorých ona doteraz ani len netušila.

Nič také tajomné a vzrušujúce dovtedy nezažila. Zrazu spoznala iný život, celkom odlišný od toho jej školáckeho. Dovtedy akoby ani nežila. Ráno do školy, poobede domov, školské úlohy, stretnutia s kamarátkami. A domáce povinnosti, do ktorých ju mama musela nútiť, ale iba v dňoch, keď nikam nešla. Ak mala dohodnuté stretnutie s Júliusom, urobila všetko rýchlo a ochotne, aby sa mohla vypariť do mesta. Čas príchodu domov však musela dodržiavať, o tom sa s mamou nedalo dohadovať. Nebolo to také hrozné – v zime do ôsmej, v lete do desiatej. Za ten čas sa dá stihnúť všeličo.

Jedného dňa ležala na posteli, dlane pritisnuté na uši, oči privreté. Pred sebou mala otvorenú učebnicu dejepisu a snažila sa dostať do hlavy dôležité udalosti z obdobia vlády Márie Terézie.

„Poď ďalej, doma je iba Jolana,“ začula z predsiene sestrin hlas. Najprv sa zľakla, že by to mohol byť Ondrej ako minule, keď sa vrátila zo školy skôr a našla ho sedieť na Helginej posteli. Cítila sa vtedy urazene, akoby svojou mužskou prítomnosťou znesvätil ich dievčenskú izbu. Okamžite sa zdvihol a po zvítaní sa hneď odobral preč.

„Mám hodinku času,“ informoval sestru známy hlas. „Dnes som hodinu stála v rade pred zelovocom. Doviezli im zemiaky. Naši nekupujú na zimu celé vrece, lebo ich nemáme kam dať.“

„Ja som mala šťastie, minulý týždeň som skysla iba štyridsať minút pred papiernictvom v rade na servítky,“ ozvala sa Jolana.

Helgina spolužiačka Ivica nakukla k Jolane do izby. Kamarátila sa aj s ňou, ale občas bola ako neriadená strela, človek si nikdy nebol istý, čo vymyslí.

„Ahoj,“ pozdravila Ivica, „čo sa tak usilovne drvíš?“

„Dejepis, zajtra máme písomku,“ odvetila Jolana. Myslela si, že Ivica zavrie dvere a odoberie sa do obývačky za Helgou, no zostala váhavo stáť medzi dverami.

„Kto bol ten fešák, s ktorým som ťa minule videla v kine Pohraničník?“ spýtala sa.

Jolanou trhlo. Otočila hlavu, za Ivicou uvidela sestru s prekvapeným výrazom.

„Fešák?“ zvolala Helga. „Mame si povedala, že ideš s kamoškami.“

V tom momente sa Jolane vyparili z hlavy všetky dôležité dátumy z obdobia osvietenského absolutizmu, ktoré sa doteraz naučila. „Veď som aj bola s kamoškami,“ zdôraznila. „Nepamätám si, možno sme tam stretli nejakého spolužiaka.“ Obrátila hlavu späť k učebnici, akože otázka je zodpovedaná.

Ivica to však takto nepochopila. „Nevyzeral na spolužiaka, mal určite vyše dvadsať,“ trvala na svojom. „Možno aj dvadsaťdva. Kamošky som nikde nevidela.“

„No to snáď nie!“ zvolala Helga. Roztvorila dvere dokorán. „A že o ňom doma nič nevieme,“ zatiahla posmešne.

Túto Ivicu mi bol čert dlžen, zúrila Jolana v duchu. Mozog jej pracoval bleskurýchlo, ale nenapadlo jej, ako sa z toho vykrútiť.

„Vôbec si nespomínam,“ mávla ľahostajne rukou. „V Pohraničníku som už dávno nebola.“

„Tak som zrejme mala vidiny,“ uštipačne poznamenala Ivica. „Ty asi nemáš takú bielu blúzku so zeleným vzorom.“

Jolana začula za chrbtom niečo ako uchechtnutie. Helga otvorila skriňu a vybrala z nej spomínanú blúzku.

„Nie je toto tá blúzka, ktorú si nikdy nemala na sebe?“ Postavila sa priamo k Jolane.

Jolana sa posadila na posteli a prešla pohľadom na vešiak v sestrinej ruke. „Takú istú majú len v našej triede ďalšie štyri baby,“ odvetila a posmešne ohrnula peru. „Výber v obchode nebol bohvieaký.“

Vtom zaštrkotali v zámke kľúče a dovnútra vošla mama. Dvere za sebou zabuchla až príliš hlasno, a tak sa na ňu všetky tri dievčatá prekvapene pozreli. V nahnevanom geste pustila nákupné tašky na zem.

„Mala si tu minulý týždeň Ondreja, keď sme neboli doma?“ obrátila sa na Helgu tónom, ktorý neveštil nič dobré. Obočie mala hnevlivo stiahnuté, ústa zovreté do prísnej čiary. „Suseda mi práve povedala, že videla cudzieho mladého muža, ako mieri k nám.“

Helgina ruka s vešiakom klesla k zemi. Dívala sa na mamu ako obarená. „Ja o ničom neviem,“ hlesla.

„Čo mala suseda vidiny?“ Mama zvýšila hlas. Jolana s Ivicou si vymenili rozpačité pohľady. Vidiny boli zjavne v kurze.

„Ktorá suseda, stará Bartelová?“ vyhŕkla Helga. „Tej klebetnici sa nedá veriť ani nos medzi očami,“ rozhodila rukami. Do tváre sa jej nahrnula červeň. Bude to ešte horšie, ak jej mama strelí poriadne zaucho. Vzduch sa priam chvel od očakávania tejto udalosti, rovnako ako Helgin hlas.

„Kam tak asi mohol ísť ten mladý muž, keď vystúpil z výťahu na našom poschodí?“ Mama sekala slová ako Turek šabľou na bojovom poli.

„Jeden tu minule hľadal nejakých Janovských,“ ozvala sa Jolana. „Asi si pomýlil vchod.“

Mamin zamračený pohľad sa preniesol na Jolanu. Aj Helgin vďačný. Mama na ňu chvíľu uprene hľadela. V Jolane hrklo, hrdlo sa jej stiahlo úzkosťou. Nebola náhodou Bartelová v kine Pohraničník?

„Fúha,“ vydýchla si mama uľahčene. Ukázala na tašky. „Vyložte nákup, dievčatá,“ dodala už miernym hlasom. Potom ukázala na dve smotany. „Tieto zanes Evkinej mame, minule pred šiestou už nedostala, tak poprosila mňa.“

Jolana s Helgou sa okamžite zohli po tašky.

„Tak ja radšej pôjdem,“ položila Ivica ruku na kľučku. Počkala chvíľu, kým mama dievčat zašla do kúpeľne. Potom pokrútila hlavou. „Čo je vaša mama vedúca pionierskeho tábora? Veď máš osemnásť,“ naklonila sa k Helge, „čo to tu máte za teror?“

„Pokiaľ ide o Ondreja. mame sa nepáči,“ zamumlala Helga. „A kým študujem, musím sa riadiť pokynmi domáceho generála.“

„Tak sa maj, vybehnem ešte hore za Evkou,“ rozlúčila sa Ivica s pohoršeným pohľadom.

„Idem s tebou,“ rozhodla sa ihneď Jolana, berúc so sebou smotany.

Vyšli o dve poschodia vyššie, výťah ignorovali. Túto cestu po schodoch za svojou najlepšou kamarátkou merala Jolana niekoľkokrát za týždeň. Bolo zvláštne, že s Helginými spolužiačkami, o rok staršími od nej, si rozumela lepšie než jej sestra. Helgina tvrdohlavá povaha, presadzujúca si vlastné záujmy často na úkor ostatných, priviedla napokon jej kamarátky k Jolane. Patrila k nim najmä Evka. Ivica bola ako prírodný živel, niekedy milá, občas náladová a potom zasa nadmieru kritická. Nikdy nemala zábrany vysloviť svoj názor na čokoľvek. Evka bola výnimkou, ktorej sa Ivicina kritika nikdy netýkala. Jolana predpokladala, že z Ivicinej strany to bola tak trochu vypočítavosť. Potrebovala Evku a ochotne za ňu robila úlohy z matiky. Aj teraz, keď zazvonili pri jej dverách, mala v ruke zošit s vypočítanými príkladmi.

„Čau, prišiel balík?“ vyhŕkla hneď, ako sa Evka zjavila vo dverách.

„Zajtra,“ nepotešila ju kamarátka. „Naši sa z Budapešti vrátia až zajtra.“ Ustúpila do predsiene a pustila ich dovnútra.

„To je škoda,“ vzdychla si Ivica sklamane. „Ale môžem si urobiť strih z tých kvetovaných šiat, čo ti poslali minule?“ Zahľadela sa na Evku s nádejou v očiach, podávajúc jej zošit.

„Jasné, poďte,“ usmiala sa Evka a viedla ich do svojej izby.

„Takže si dnes sama,“ skonštatovala Jolana. „Dobehnem ešte večer,“ mrkla na kamarátku. Keď tu nebude Ivica, naznačila jej pohľadom.

Evka otvorila skriňu a vybrala z nej krásne kvetované šaty. Dievčatá zadržali dych. Modré kvety na bledofialovom podklade, priliehavý strih živôtika, nazberaný spodok.

„Ja umriem!“ zvolala Ivica. „V ďalšom živote sa chcem narodiť ako dieťa kanadských rodičov,“ vydýchla očarená.

Vybrala z tašky pauzák, tenký priesvitný papier. Šaty opatrne rozložila uprostred izby na koberec a začala z papiera šikovne vytvárať strih na ušitie podobných šiat pre seba. Iste, takú krásnu látku nezoženie nikde, ani keby si nohy zodrala, ale inšpirovaná produktom zahnívajúceho kapitalizmu sa aspoň bude odlišovať od ostatných dievčat, oblečených v bežnej konfekcii.

Evka sa narodila v šťastnej rodine. Nielenže mali príbuzných v Budapešti, raji módnych butikov a úžasných obchodov, ale ešte im tam aj prúdili veľké balíky zo zámoria. Strýkova sesternica, ktorá tam pred rokmi emigrovala, posielala do Budapešti nádherné oblečenie a všelijaké skvelé veci a časť z nich sa dostala aj k Evke do Bratislavy.

Nebolo jediného dievčaťa, ktoré by jej nezávidelo nádherné, nezvyčajné šaty, aké sa v obchodoch nedali kúpiť. Aj voňavé krémy, kozmetiku v nádhernom balení, mydlá s omamujúcimi vôňami, ktorými by bol hriech sa umývať, poslúžili na navoňanie bielizne v skriniach. A farebné dáždniky, hebké šatky a šály, nevšednú bižutériu, dokonca fialové lodičky na nízkych opätkoch!

Pre fialové lodičky by boli ochotné vraždiť. Evkina skriňa predstavovala pre dievčatá raj na zemi. Nesplnený sen. Tichú závisť. Nenaplnenú túžbu po krásnych veciach zo zahraničných katalógov, prepašovaných cez hranice z krajín, kam sa nikdy nedostanú.

Evka sa zahľadela do zošita položeného na stole. „Ako si to mohla vypočítať? Ja tej matike neporozumiem do konca života,“ zatvárila sa nešťastne. „A zajtra nás čaká písomka.“

„Matiku v živote nebudeš potrebovať,“ zamumlala Ivica so špendlíkmi medzi perami, „ale fialové lodičky vždy. Na vysokú ísť nechceš a s kanadskou garderóbou si nikdy nemala núdzu o nápadníkov. Ivan je fajn. Vydáš sa a hotovo! Možno aj prvá z nás všetkých, hneď po maturite.“

Jolana prešla pohľadom z Iviciných rúk s nožnicami na Evku. Nie, pomyslela si, Evka nebude prvá. Možno druhá, hneď po nej.