Všetko sa raz skončí, 2. vydanie

Úryvok

Tá žena vo mne vyvolala nepríjemný pocit už vo chvíli, keď vošla do miestnosti. V mojom žalúdku si mravce vyhlásili súťaž v ľahkej atletike a ostošesť sa v ňom začali preháňať a skúšať, koľko toho znesiem. Prepadla som tichej panike a intenzívny pocit mi nahováral, že niečo nie je v poriadku.
Žena bola vysoká, jej pevná postava sa pyšne niesla miestnosťou a na prvý pohľad z nej kričal luxus — taký očividný, ktorý vás má prvoplánovo ohúriť, hneď ako ju zočíte, aby ste ani na chvíľu nezapochybovali, že táto osoba veru nemá problémy s peniazmi. Jej celkový vzhľad bol taký agresívne nápadný, že keď moja kolegyňa Ivana zdvihla pohľad od počítača, od prekvapenia jej ruka zamrzla na klávesnici.
Celú kanceláriu zaplavila vôňa ťažkého, sladkastého, určite veľmi drahého parfumu a perfektne ušitý kostým sa niesol sebavedome k dverám šéfovej pracovne.
„Ohlásim vás,“ hlesla som a nasucho som prehltla. Hlas mi uviazol v hrdle, darmo som sa pýtala seba samej, čo sa deje.
„Netreba!“ Neznáma urobila povýšenecký pohyb rukou, akoby odháňala dotieravý hmyz. Niekoľko zlatých prsteňov a brošňa pripnutá pri krku na hodvábnej blúzke zaplnili miestnosť zaliatu slnkom odleskom pravých diamantov.
Ja som sa však nevzdala. „Pán riaditeľ je zaneprázdnený.“ Vstala som od stola, odhodlaná brániť dvere šéfovej kancelárie vlastným telom. „Momentálne ho nemá nikto vyrušovať.“
Naše pohľady sa stretli a preťali ako dva kordy v súboji. Ten jej, povýšenecký, takmer nenávistný, podchvíľou uhýbajúci bokom, akoby na mňa ani nechcela pozrieť, mi pripomínal oči hada, čo sa chystá zožrať vyhliadnutú obeť. Bleskový pohľad na budúcu potravu, ktorá sa takmer sama vrhá do tlamy tým, že na seba hlúpo upozorňuje. Úškrn na jej perách mi jednoznačne napovedal, že ma nepovažuje za prekážku na svojej ceste za vytýčeným cieľom.
Ráznym krokom sa dostala k dverám, stisla kľučku, prudko otvorila a vošla dnu, akoby kancelária patrila jej. Skôr ako som mohla zbadať šéfovu reakciu na jej náhly príchod, dvere sa mi zaplesli rovno pred nosom a ja som zostala stáť s otvorenými ústami. Z kancelárie sa však ozvali nadšené hlasy nečakaného zvítania, najprv šéfov tlmený hlas a potom vysoký, hlučný, vyzývavý smiech neznámej návštevníčky.
„To čo má byť?“ ozvala sa mi za chrbtom Ivana. Obzrela som sa s neprítomným pohľadom. „No videla si už niečo také? To je ale trieda!“ hodnotila s ohromeným výrazom na tvári. „A ten parfum! Len vďaka tomu, že prešla cez našu miestnosť, budeme aj my rovnako rozvoniavať aspoň tri dni.“
Striasla som sa. „Brrr, len to nie!“ zvolala som.
„Kto to len môže byť?“ šepla Ivana a zvedavosť na jej tvári vystriedal výraz ohromenia. „Nepoznáš ju?“ pýtala sa dychtivo.
„Nie,“ pokrútila som hlavou.
„Postav sa do pozoru,“ upozornila ma Ivana, „o chvíľu budeme variť kávu, nalievať džús, vyberať keksíky, oriešky a slané pečivo. Toto nie je obyčajná návšteva. To je niečo extra.“
Mravce v mojom žalúdku začali s behom cez prekážky. Tak to teda nie! zúrila som v duchu a celá moja bytosť sa triasla odporom pri myšlienke, ako budem túto ženu obsluhovať a zdvorilo jej prisúvať horúcu kávu alebo pomarančový džús. Trochu sa mi uľavilo iba pri predstave, že ju tou kávou možno oblejem.
„Túto jedovatú kobru ti s radosťou prenechám,“ vyhŕkla som. Vzduch v kancelárii sa mi zdal ťažký, vydýchaný, odporne sladkastý. Ten parfum!
„A ja si ju veru s radosťou poobzerám zblízka.“ Ivana nedočkavo vyskočila zo stoličky a zamierila ku kávovaru. V tej chvíli sa však otvorili dvere a obaja, šéf i neznáma žena, s rozosmiatymi tvárami vyšli von.
„Ak bude niekto volať, dnes už neprídem,“ povedal šéf, pridržiavajúc Kobre dvere. Áno, to je pre ňu to pravé meno! Kobra. Zachytila som šéfov pohľad, rýchly, neurčitý. „Dovidenia zajtra,“ pozdravil.
Neznáma vyplávala z kancelárie s víťazoslávnym leskom v očiach. Niesla sa sebaistým krokom v topánkach z takej jemnej kože, že by v nich mohla pretancovať hoci aj tri noci a nohy by ju vôbec neboleli. Boli jemne zdobené zlatou niťou na hnedom podklade rovnako ako kabelka, očividne patriaca k topánkam. Zrejme Versace.
Zavreli sa za nimi dvere, tlak v miestnosti povolil, ale všetok vzduch akoby sa schoval do tej malej vyšívanej kabelky. Rozbehla som sa k oknu a otvorila ho úplne dokorán napriek studenému vetru, ktorý mi vmietal do tváre prach z ulice.
„No, a je to!“ sklamane rozhodila rukami Ivana. „Teda, to ti poviem, tá nenakupuje u nás. Všimla si si ten účes? Každý vlas na svojom mieste, perfektný strih, tá presedí u kaderníčky celé hodiny. Ktovie, kam majú tí dvaja namierené, čo povieš?“ Nečakala na odpoveď. Chvíľu len tak nerozhodne otáľala okolo kávovaru a dumala, ako by ukojila svoju zvedavosť. Keď na nič iné neprišla, schytila z vešiaka sako a s rukou na kľučke mi so sprisahaneckým výrazom na tvári stíšeným hlasom oznámila: „Potrebujem si niečo vybaviť. Keby šéf zmenil plán a vrátil sa, zavolaj mi. Inak dovi zajtra!“ Zmizla za dverami a vzápätí už klopkala po chodbe vysokými opätkami.
Osamela som. Pomaly som sa posadila k svojmu stolu a neprítomne sa zahľadela na obrazovku počítača. Pravdupovediac, vôbec som nevnímala, čo mám na nej rozpísané, len som tak zízala a uvedomovala si, že ja sa nemám kam ponáhľať. Vlastne mi dobre padlo, že sa Ivana tak náhle vyparila, aspoň som sa mohla ponoriť do svojich myšlienok bez toho, aby som musela počúvať urečnenú kolegyňu a podchvíľou odpovedať na jej otázky týkajúce sa neznámej ženy.
Vstala som a zamierila do šéfovej kancelárie. Pristúpila som k jeho stolu a vzala z neho kalendár. Skúmala som, či tam nemá poznačené toto stretnutie, lebo v oficiálnom diári v počítači nemal nadnes plánovanú žiadnu schôdzku. No ani v jeho kalendári nebolo nič.
„Šéf tu nie je?“ ozvalo sa mi za chrbtom. Od 1’aku som až nadskočila.
„Bože, ale som sa zľakla!“ zvolala som. Na prahu dverí stál
Tóno, šéfov šofér, ktorého prijal len nedávno. S tými nafúknutými svalmi pod košeľou a skúmavým pohľadom vyzeral skôr ako jeho ochrankár. „Pred chvíľou odišiel a už sa dnes nevráti,“ odpovedala som a usilovne predstierala, že robím poriadok na šéfovom stole.
„Bez auta? Šéf odišiel bez auta?“ čudoval sa Tóno. „A čo teraz?“
„Neviem,“ mykla som plecom, „určite ti zavolá. Odišiel s nejakou ženou, možno… možno…“
„Žeby odišli jej autom? Pešo nešli určite, iba ak by si zobrali taxík,“ rozmýšľal Tóno nahlas. Potom túžobne pozrel smerom ku kávovaru. „Nezostalo trochu kávy?“
„Samozrejme.“ Ochotne som vybrala šálku zo skrinky. „A je čerstvá. Len pred chvíľou sme ju s Ivanou uvarili.“
Tóno sa posadil do kresla pre návštevy a ja som pred neho postavila pariacu sa kávu, cukor a mlieko. Keď si nalieval mlieko, pozrel na mňa spod hustého obočia. „Ty si celkom iná ako Ivana. Tá by len ohrnula nosom, myslí si, že je niečo viac.“ Neodpovedala som, len som ticho sledovala, ako si Tóno opatrne usrkáva z kávy.
„Odveziem ťa domov, chceš?“ spýtal sa, keď dopíjal kávu. Zľakla som sa.
„Nie, ďakujem, ja tu ešte zostanem,“ odpovedala som rýchlo. Možno až prirýchlo, lebo na mňa spýtavo pozrel. „Vieš, keby sa šéf ešte vrátil.“ dodala som.
„Škoda.“ Vstal z kresla. „Tak možno inokedy. Ďakujem za kávu.“ Chvíľu ešte zostal stáť pri dverách, akoby čakal, či si to nerozmyslím.
S úsmevom som sa s ním rozlúčila, ale keď som osamela, úsmev sa mi z tváre stratil. Znovu sa mi v mysli vynoril obraz neznámej ženy. Kto to je? Stará známosť? Bývalá láska? Aj to je možné, lebo mohla byť vo veku môjho šéfa, okolo tridsaťpäť. Prečo ma tak dráždi jej existencia? Ten vyzývavý smiech, opantávajúci muža ako pavučina z vysokých tónov. Akoby ho k sebe vábila, trilkujúc slávičiu pieseň, ktorá toho toľko sľubuje ešte za tmy, pred východom slnka. Ona na niečo také vôbec nemá právo, ani nikdy mať nebude.
To si môžem dovoliť len ja, lebo ja som tá, ktorá ho ľúbi.
Patrím mu. A on patrí mne.
Do izby sa ticho vkradol súmrak a zastihol ma v kresle, ako sedím bez nálady. Prvýkrát som sa v tom malom byte s jedinou izbou cítila mizerne, hoci je to moje jediné útočisko. Nemať ho, bola by som na ulici alebo ktovie kde a s kým. Teraz som čakala na svojho šéfa alebo aspoň na jeho telefonát tak ako mnohé večery predtým. Dúfala som, že sa zjaví a vysvetlí mi dnešnú návštevu tej podivnej ženy a svoju ešte podivnejšiu reakciu. Vletí mu do kancelárie len tak, bez ohlásenia, akoby sa chystala celé to tam kúpiť, a on sa ešte vyškiera, celý šťastný, že ju vidí. Odkiaľ sa vzala? Prečo o nej nič neviem, prečo ju predo mnou doteraz ani len nespomenul? Myslela som si, že o sebe vieme všetko, a zrazu…
Začala ma zhrýzať neistota. Cítila som sa osamelá a sklamaná. Veď mám na svete len jeho, on je voda, čo ma drží nad vodou. Ešte pred dvoma rokmi by som neverila nikomu, kto by mi predpovedal, ako budem dnes žiť. Ani sa mi len nesnívalo, že raz budem takto sama čakať v prenajatom byte na svojho šéfa, na muža, s ktorým chcem spojiť svoju budúcnosť. Kde sú tie časy, keď si môj kamarát Roman myslel, že vie, čo so mnou bude, že svojmu osudu neujdem.
Vonku za oknom tmavomodrá obloha plná hviezd priam lákala na príjemnú prechádzku vo dvojici, čo mi dnes a ani v najbližšom čase vôbec nehrozilo. Keď ľúbite zadaného muža, ktorý ešte nemá vyriešené vzťahy, môžete o takej prechádzke iba snívať — možno práve v takej izbičke, ako je tá moja. Veľká posteľ, pár skriniek, postaršia pohovka, televízor. Nič mi tu nepatrí, a predsa sa tu cítim ako kráľovná vo svojom kráľovstve. Tu som našla úľavu a útočisko — vďaka mužovi, ktorého ľúbim.
Opäť som si spomenula na Romana, chalana z domu, kde som bývala predtým. Čo by na to povedal, keby vedel, že túžim spojiť svoj život s mužom, ktorý sa mi stal šéfom?
„Jedného dňa sa za mňa vydáš,“ hovorieval mi Roman. Vždy ma tým rozosmial. No určite! Pohodila som hlavou, až mi podskočili kučery na pleciach. Tie kučery, ktoré sa Romanovi tak veľmi páčia.
„Ty si len kamarát,“ namietala som zakaždým. „Na mňa čaká veľká láska! Niekto úžasný, božský, koho budem milovať až do konca života!“
Moje námietky vždy vyvolali úsmev na Romanovej tvári. Pozeral na mňa spod privretých očí ako na malé dieťa, ktoré ešte verí na rozprávky. Ale ja som vedela, že to tak bude. Jedinečná, veľká, neopakovateľná, nezmerateľná láska jedného dňa príde a zmení môj život, lebo nato sme tu na svete, aby sme takú lásku prežili. Ja si na ňu počkám, vyhlasovala som so sebaistým výrazom a blahosklonne som sa na Romana usmievala.
Áno, pozerala som vtedy do zrkadla a bola presvedčená, že to inak ani nemôže byť. A ten vysnívaný sa zrazu objavil v mojom živote ako blesk z jasného neba — štvrták Michal, za ktorým blaznela polovica dievčat z našej školy, sa mi prihovoril na schodoch cez veľkú prestávku. Srdce mi búšilo ako splašené vtáča, keď na mňa uprel svoje nádherné oči, a jeho hlas mi znel v ušiach až do konca vyučovania. Sedela som v lavici ako omámená, vôbec som nevnímala, čo rozprávali profesori.
Celé dni som skúmala svoju tvár v zrkadle, aby som prišla na to, čo ho na mne tak zaujalo. Pozastavovala som sa nad tým, ako len môže Romanovi napadnúť, že sa za neho vydám. On sa ani len vo sne nemôže porovnávať s Michalom! Je pravda, že Romanove slová mi lichotili, mať stáleho obdivovateľa tiež nie je na zahodenie. Mohla som sa mu zdôveriť takmer so všetkým, dokonca som mu povedala aj o Michalovi. Usmial sa na mňa ako na dieťa, ktoré rozpráva, s kým sa hralo v škôlke, a listoval si ďalej v tej svojej Kronike ľudstva.
Zdalo sa mi, akoby som rozmýšľala o časoch pred sto rokmi. Vstala som z kresla, zažala svetlo a zapla telku. Podchvíľou som pozerala na mobil, či sa Tibor neozve a predsa len nepríde. Dokedy bude dnes s tou Kobrou? Nemám mu zavolať a spýtať sa ho?
Nikdy som nebola taká nervózna, hoci čakaním som strávila už nejeden večer. Mali sme medzi sebou dohodu — vždy keď bude môcť, príde. Nebolo to často, ale s jeho príchodom zakaždým akoby sa v byte rozžali všetky svetlá, zadúšala ma bláznivá radosť z jeho prítomnosti, len čo sa zjavil vo dverách.
Zadívala som sa na film, ktorý sa začal asi pred pätnástimi minútami. Pri stole večeria štvorčlenná rodina a spočiatku nevinná hádka sa začína stupňovať. O chvíľu sa pohádajú všetci navzájom a rozhnevaní postupne odchádzajú od stola. Tak to sa teda u nás doma nestávalo, pri stole sme sa nehádali, azda len raz, keď som urazená odišla do svojej izby, nahnevaná na celý svet, lebo ma rodičia nechceli pustiť so spolužiakmi na chatu. S bratom, to bývali riadne hádky, takmer každodenné, ale iba vtedy, keď rodičia neboli doma.
Vtedy sme však boli ešte normálna rodina. Mama, otec a dve deti.
Čo všetko sa môže udiať za jeden rok! Mám sedemnásť, práve som sa vrátila zo školy, hodila tašku do izby za dvere a s uľahčením sa vystrela na posteli. Každý deň sa udeje malý zázrak. Len čo po vyučovaní prekročím bránu školy a zamierim domov, spadne mi z pliec všetka ťarcha školských povinností a ja sa ľahučká ako vánok vraciam do svojho útočiska — nášho bytu na Nezábudkovej ulici. Pustím si nahlas lahodnú hudbu a vykrúcam sa v jej rytme po celom byte. Spievam si spolu so speváčkou, precítene naťahujem hlásky anglických slov hovoriacich o veľkej láske a ešte väčšej túžbe a pred očami sa mi vynára Michal a naša láska… naša veľká láska, ktorá sa ešte ani nezačala a už sa musí skončiť, pretože.
Pretože zo školy sa vracia Richard, môj pubertálny mladší brat, vypína moju lahodnú melódiu a nasadzuje do boja tvrdé techno, rap či iné nepočúvateľné hovadiny.
„Vypni to, ty debil!“ zrúknem naňho nahnevaná. To je naše takmer každodenné zvítanie.
„Už si sa napočúvala dosť tých svojich slaďákov!“ odvrkne a ani na mňa nepozrie. „Aj ja tu mám svoje práva, nemyslíš?“
„Výtrusy nemajú žiadne práva!“ Nahnevaným gestom si ukladám šaty do skrine.
„A blondíny nemajú žiadny mozog!“ vracia mi loptičku späť.
„Choď na očné vyšetrenie, ja nie som blondína!“ vyškieram sa mu do tváre.
„Vlasmi možno nie, ale tou dutinou v hlave určite!“ Ukazuje mi dlhý nos.
Bože, čo som komu urobila, že sa musím deliť o izbu s mladším bratom! Väčší trest si ani neviem predstaviť. Ako dobre je mojej kamarátke Petre, že nemá žiadneho súrodenca! Ešte keby som tak mala staršiu sestru, to by bolo fajn! Rozprávali by sme si navzájom svoje tajomstvá, požičiavali veci na oblečenie, radili si s účesom, s problémami — boli by sme skrátka dve kamarátky. Ale čo s takým protivným pubertiakom?
Presuniem sa do obývačky a beriem do rúk časopis. Pubertiak sa presúva do kuchyne, aby si prečítal lístok s maminými pokynmi: Riško, umy riad a kúp na zajtra maslo a šesť rožkov.
O chvíľu sa z kuchyne ozýva štrngot riadu, potom sa pubertiak oblieka a beží do obchodu za rohom. Uškŕňam sa. Zase sa mi to podarilo. Pôvodne mama napísala: Simonka, umy riad, Riško, kúp na zajtra maslo a šesť rožkov. Mám rovnaké písmo ako mama a využívam to. Keď som bola prváčka a precvičovala si na domácu úlohu písmenká, mama mi ich predpísala ako vzor a ja som ich napodobňovala. Tak som získala rovnaký rukopis, ako má mama, a teraz mi táto vlastnosť pomáha zbaviť sa domácich povinností. Rišo o nich nediskutuje; prečíta si, vykoná, veď to napísala mama. Myslí si, že aj mňa mama poverila nejakou úlohou na druhom lístku, ktorý som už zahodila. Musím rýchlo roztrhať aj ten „jeho“ a zahodiť ho, skôr ako rodičia prídu domov z práce. Takto namiesto povysávania bytu trebárs len vysypem smeti, hoci to malo byť naopak.
„Prečo si mi to vypla?“ hnevá sa Rišo, keď sa vráti z obchodu.
„Máš sa učiť.“
„Si múdra ako diaľkový ovládač.“
„A ty si trápny ako hviezdna rota zo Superstar.“
„Pche!“ mykne plecom. Nezabralo to tak, ako som si predstavovala. Pritvrdzujem.
„Vieš, čo som počula? Že máš frajerku, bláznivú Ritu, vraj na teba berie. Ako ju nežne oslovuješ? Riťulka?“
Zásah! „Ja nemám žiadnu frajerku!“ skríkne a takmer ofialovie v tvári. „Žiadnu Ritu!“
Túto strašnú urážku svojej osoby nesmie nechať nepotrestanú a hádže do mňa všetky malé vankúše, čo sa nachádzajú v našej izbe. Potom príde na rad moje poskladané oblečenie, ktoré som sa práve chystala odložiť do skrinky.
„Ty debil! Doteraz som ich skladala! Prečo rozhadzuješ moje veci?!“ Stúpa mi hladina adrenalínu. Prisudzovať bláznivú Ritu z domu oproti za frajerku štrnásťročnému chalanovi je neodpustiteľná urážka. Zakaždým zaberie. Rišo zúri. Vankúše a moje tričká ďalej lietajú vzduchom, luster sa kýve a moja zlosť rastie.
„Tak ty neprestaneš?!“ vrieskam na brata a v hneve sa obzerám, ako sa mu pomstiť. Vtom ho zbadám. Pipo! Vypĺznutý plyšový zajačik, bratov miláčik z detstva, bez ktorého nikdy nedokázal zaspať. Občas zháňala Pipa pred spaním celá rodina, usilovne pátrajúc po všetkých kútoch v byte, lebo Riško by bez neho prerumázgal polovicu noci.
Pri pohľade na zajačika-miláčika mi srdce zaplesá. Vrhnem sa k nemu, schytím ho a.
„Nie! Pipa niééé!“ počuť na celý dom Rišovo úpenlivé jačanie. Oči mu vyliezajú z jamôk pri pohľade na hračku v mojich rukách.
Z celej sily víťazoslávne šmarím zajaca cez celú izbu do okna. Okno je nanešťastie otvorené a záclona odhrnutá. Zajac letí zo šiesteho poschodia a zdesenie na debilovej tvári je viac než čitateľné.
„Ty hnusná vrahyňa!“ reve na mňa brat a vrhá sa ku vchodovým dverám. Cítim úľavu. Pomsta sa vydarila. Nemal mi rozhadzovať poskladané oblečenie!
„Čo sa to tu deje? Kam bežíš?“ počujem otcov zvýšený hlas. Rišo sa s ním zrazil na prahu dverí, otec sa práve vracia domov z práce.
„Vyhodila mi Pipa von oknom!“ kvíli Rišo. Zúfalstvo v jeho tvári je zjavné: pery skrivené v plači, slzy tečú prúdom, strapaté vlasy nad spoteným čelom. Vyzerá tak hrozne, že si začínam uvedomovať, ako bolestne ho zasiahol môj čin. Zrazu sa cítim nepríjemne, radosť z pomsty sa vytráca.
„Simonka?“ Otcov hlas má tvrdosť ocele. „Ty si vyhodila Pipa z okna? Už aj bež a prines ho späť!“
Nesmelo vykúkam z izby, odhadujem veľkosť otcovho hnevu.
„Nie! To musím ja, ja ho chcem priniesť, ja…“ Brat usedavo vzlyká, chytá sa otcovej podpory, chce počuť, čo si zliznem za Pipovo utrpenie. Nevydrží však dlho čakať, ponáhľa sa zachrániť svoj talizman z detstva.
„Ty máš sedemnásť?!“ zvyšuje na mňa otec hlas. „Preboha, dievča, ako si mohla niečo také urobiť? Nehanbíš sa? Vieš predsa, čo ten zajac pre Riša znamená! Ty nemáš srdce, alebo čo?“
„Robil mi zle a rozhádzal mi veci!“ snažím sa ospravedlniť svoj čin a striasť zo seba otcove výčitky.
„Ale ty si staršia — a tak sa máš aj správať! Veď ten Rišo je ešte decko, a ty budeš o rok dospelá!“ Otec vojde do kuchyne a sťažka si sadne na stoličku. „Nemám slov, Simonka, pokladal som ťa za rozumné dievča.“
Všimnem si únavu v otcovej tvári. A počujem, že brat sa vracia. Záchranná akcia bola úspešná. Zastane na prahu kuchyne a pritíska si Pipa na hruď. Zajac je celý zaprášený, jedno ucho mu visí len na nitke. Vidím bratovu ruku, ako ho nežne hladká. Naozaj, uvedomím si, je to ešte decko. A ja som ublížila jeho najmilšiemu spoločníkovi z detstva, ten citový vzťah k Pipovi v ňom zostane asi navždy. Brat si utiera slzy, na lícach sa mu vytvárajú tmavé šmuhy. Vôbec sa za svoje slzy nehanbí, dokonca ani za svoju lásku k Pipovi.
„Daj, operiem ho a zašijem mu to ucho.“ Vystieram k nemu ruku. Otec ma skepticky pozoruje so zvrašteným čelom, ešte stále šokovaný tým, čo som urobila.
„Ty sa ho nedotýkaj!“ skríkne na mňa Rišo a pritlačí si zajačika silnejšie k hrudi. „Ty do neho nebudeš pichať ihlou, rozumieš?
Pozerám na brata a srdce mi zovrie ľútosť. Toto som nechcela. Už je však neskoro.
„Dala by som mu narkózu,“ poviem ticho, ale nikto sa nezasmeje.
***
„Simonka, počuješ ma?“ ozval sa v mobile známy hlas. Tibor. Tak predsa zavolal!
„Počujem, ale slabšie.“ Hlas sa mi zachvel radosťou. „Kde si?“
„Doma,“ odpovedal. „Ešte nespíš? Chcem ti len popriať dobrú noc. Dnes mi to nevyšlo, uvidíme sa zajtra.“ Najradšej by som od šťastia skákala po izbe.
„Som taká rada, že si zavolal!“
„Ja som rád, že ťa počujem.“ Z jeho hlasu som vycítila úsmev.
„Tibor… ľúbim ťa,“ šepla som, skôr než sme sa rozlúčili.
„Aj ja teba, aj ja ťa ľúbim.“
Keď som zaspávala, v hlave mi neustále poletovali jeho slová. Objala som vankúš a pomaly sa ponorila do sna.

TO SOM JA

Aprílový vietor nepríjemne rozháňal na ulici prach, keď som vbehla do budovy, v ktorej sídlila naša firma. Bolo to o polhodinu skôr ako zvyčajne; ráno som sa prebudila včaššie a pre rozlietané myšlienky som už nedokázala zaspať.
Kancelária bola už odomknutá, dvere do šéfovej pracovne dokorán a Tibor sedel za svojím stolom a písal niečo na počítači. Rozžiarili sa mi oči, vbehla som za ním, zanechajúc dvere za sebou pootvorené, a hodila som sa mu do náručia.
Privinul si ma k sebe širokým objatím. Chuť jeho bozkov sa miešala s vôňou kolínskej na jeho tvári, vôňou, ktorá vo mne vyvolávala ďalší príval citov. Po dlhšej chvíli objatie povolilo a ja som sa od neho opatrne vzdialila bližšie k dverám. Nepotrebovali sme, aby nás niekto prekvapil.
„Kto bola tá žena, s ktorou si včera odišiel? A kam ste spolu šli?“ vychrlila som zo seba jedným dychom, nezvládajúc svoju zvedavosť.
Pozrel na mňa spoza stola, nadvihnúc obočie, akoby ho moje otázky prekvapili. Veď ich mohol očakávať, o tom som bola presvedčená. Pravou rukou si napravil uzol na viazanke, hoci to vôbec nebolo potrebné. Drahá kvalitná viazanka mu presne pasovala k bezchybnému drahému obleku.
„Ty hádam žiarliš?“ spýtal sa, akoby som mu položila nepatričnú otázku.
„Ja?“ ohradila som sa. „Samozrejme, že nie,“ klamala som, až sa mi prášilo z úst ako predtým vonku na ulici v aprílovom vetre. „Nespomínal si, že máš nejakú schôdzku. A okrem toho, tá žena sa správala, akoby jej tu všetko patrilo.“
„No, to je celá ona!“ zasmial sa pobavene. Mne sa to také zábavné nezdalo, znovu sa vo mne prebudil nepríjemný pocit. So spýtavým výrazom tváre som čakala na jeho odpoveď. Kdesi na chodbe buchli dvere, ľudia sa začali trúsiť do práce.
„Bývalá spolužiačka,“ vytisol konečne zo seba, „vždy bola ťažko zvládnuteľná. Teraz organizuje stretnutie zo strednej školy, boli sme zaplatiť zálohu v reštaurácii.“
Pobavene na mňa pozeral, prstami poklepkával po okraji stola.
„Nespomínal si,“ povedala som prekvapene.
„Zabudol som.“ Dlhými krokmi prešiel cez kanceláriu, aby ma mohol objať. „A vôbec to nie je dôležité.“ Vtisol mi bozk na pery.
Ozvalo sa šťuknutie kľučky, odskočili sme od seba, ale Ivana sa s niekým rozprávala na chodbe, a tak nevenovala pozornosť tomu, kde som. A keby aj, nebolo na tom nič zvláštne.
„Teraz si prišla?“ Vovalila sa do kancelárie ako veľká voda. „Urobíš kávu, alebo mám ja?“ spýtala sa, keď hodila na stôl kabelku.
„Urobím,“ prikývla som. A zanesiem šéfovi, pomyslela som si.
„Ja zatiaľ zbehnem do podateľne,“ rozhodla sa Ivana. Vedela som, že to potrvá dlhšie, lebo cestou sa určite zastaví v iných kanceláriách a preberie s kolegami novinky.
Čerstvo urobenú kávu som zaniesla Tiborovi, ktorý práve telefonoval. Vzápätí vošiel druhý spoločník firmy, nesympatický päťdesiatnik s koženým kufríkom, a ich plánovaná porada sa mohla začať. Priniesla som aj druhú kávu, keksíky a minerálku a privrela za nimi dvere. Vedela som, že tam budú zavretí zopár hodín.
Zapla som počítač, ale do roboty sa mi akosi nechcelo. Včera som pracovala usilovne ako včelička, a tak si v pokoji vypijem kávu, kým príde Ivana.
Upíjala som pomaly zo šálky a rozhliadala sa po kancelárii. Už je to rok, čo tu pracujem.
Predstavila som si Ivaninu odutú tvár, keď som sem nastúpila. Načo dve asistentky! rozčuľovala sa, ako keby som tam ani nebola. Obávala sa o svoje miesto, kým nezistila, že preberiem len časť jej roboty a ešte nejaká mi pribudne od kolegyne, ktorá je po operácii dlhodobo na péenke. A keď zistila, že toho stíham ešte oveľa viac, začala na mňa presúvať aj svoju robotu, akože ona má toho priveľa a nestíha.
Pravdupovediac, pracovala som ako divá, len aby som si to miesto zaslúžila. Nechcela som, aby ktokoľvek hovoril, že som tam z protekcie, lebo ma — len tak, z jedného dňa na druhý — priviedol Tibor. Mohol si to dovoliť, veď to bola jeho firma, ale ja som nechcela byť „šéfov dosadený človek,“ ktorý sa tam celý deň obšmieta a nič nerobí. Keby som v tom čase nebola v takej zúfalej situácii, nikdy by som to miesto neprijala. Vtedy však bolo všetko celkom inak ako dnes. Vtedy mi neznámy človek podal pomocnú ruku a ja som ju prijala.
Nie sú to ani dva roky, čo som si myslela, že v tomto čase budem kdesi úplne inde! Preberali sme s kamarátkou Petrou svoje plány do života, ale ten hnusák život to zariadil úplne ináč, ako sme predpokladali. Neviem, kto je na tom horšie, či Petra, alebo ja. Nemôžem to posúdiť, neviem, kde teraz Petra je a čo robí. A je to všetko moja vina; keby nebolo mňa a mojej tvrdohlavosti, Petra by tu dnes bola s nami a ja by som mala svoju kamarátku, ktorá mi tak veľmi chýba.
Obidve sme snívali o veľkej láske. Mne sa to splnilo, som zaľúbená. Možno aj Petra, len o tom neviem. Myšlienka na ňu ma bolí, vyvoláva vo mne výčitky. Znovu si premietam spomienky z nedávnej minulosti. Môj život bol životom obyčajnej stredoškoláčky, nebolo mi však dopriate, aby tak plynul aj ďalej. Tak to už v živote chodí, že niekto musí dospieť oveľa skôr ako jeho rovesníci.
***
Zvoním pri dverách bytu nad nami. O chvíľu mi otvára Roman.
„Ahoj,“ pozdravím a pozerám mu do očí, hlavu mierne naklonenú. Vie to?
„Vitaj,“ premeria si ma skúmavým pohľadom. Vie!
Vojdem dovnútra, potom až do jeho izby. Je doma sám. A ako vždy číta Kroniku ľudstva.
„Vieš, že rímskeho cisára Claudia otrávila v roku 54 nášho letopočtu jedovatými hubami jeho štvrtá manželka Agrippina? A jeho smrť utajovala v paláci tak dlho, kým nemala istotu, že je zabezpečené nástupníctvo jej syna Neróna.“
„Keď ma zbadáš, hneď ti príde na um nejaká vražda?“ Kdesi vo mne sa ticho plazí moje zlé svedomie a drobnými zúbkami sa mi zahryzáva všade, kde si zmyslí.
„No čo, chceš sa pochváliť?“ pýta sa ma, keď sa posadím do kresla.
„Hovoril ti Rišo?“ skúmam rozsah toho, čo vie.
„Bolo vás počuť na celý dom,“ odpovie. „Mám smolu, že som mal včera prednášky len do jednej.“ Cítim sa trápne, včerajší incident s bratovým zajacom ma mrzí. Už nikdy to neodčiním.
Nakloní sa ku mne a jemne ma chytí za bradu. „Si ako malé dieťa,“ povie. „Ešte musíš dospieť, kým si ťa vezmem.“
Pocítim úľavu. Roman je jediný, kto mi nenadáva. „Nehovor, že stále máš záujem zobrať si takú strašnú osobu, ako som ja.“ Pohodlne sa usadím. Tentoraz je pre mňa jeho poznámka ako pohladenie. Pre ostatných som obyčajný zločinec.
Roman sa zasmeje, zaklonený v kresle. „Si ešte decko,“ povie. „Nedokážeš si uvedomiť, že aj brat je len človek?“
„Nie som decko, mám sedemnásť!“ odporujem mu, ale viem, ako to myslí. „A toho človeka si mal včera vidieť, čo robil! Je to obyčajný debil! Radšej by som mala za brata teba.“
Roman na mňa zamyslene pozerá. Z jeho tváre neviem vyčítať, či ho moje slová potešili, alebo nie.
„Nerob veci, ktoré ťa v budúcnosti môžu mrzieť,“ dohovára mi tichým hlasom.
Nervózne kývam nohou a snažím sa odviesť rozhovor inam. Zrak mi spočinie na Kronike ľudstva.
„Vieš, čo mi napadlo? Keby si žil medzi Indiánmi, volali by ťa Ten, čo číta Kroniku ľudstva.“ Zrazu mi je strašne do smiechu. „A môj brat by sa volal Ten, čo je debil.“
„Simona, niečo také od teba už nechcem počuť!“ Zamračí sa. „Buď rada, že máš brata! Čo nevidíš, že je vo veku, keď si sám so sebou nevie rady?“
Vyskočím z kresla. „A prečo to všetko mám znášať ja? Prečo by som mu mala stále ustupovať?“ hnevám sa a odvraciam pohľad od Romana. „Tá tvoja empatia! To, že študuješ sociológiu, ešte neznamená, že vieš všetko na svete.“
„To som nikdy netvrdil,“ odvetí a smeje sa na mojej nedotklivej reakcii. Niekedy sa ku mne naozaj správa ako k päťročnému decku, inokedy ma zas mätie jeho skúmavý pohľad.
Obzerám si stenu Romanovej izby. Má na nej niekoľko zaujímavých plagátov. Einstein s vyplazeným jazykom. Žirafa s mláďatkom. Zemeguľa vo vesmíre, spolovice osvetlená slnkom a spolovice ponorená v tme. Ako ty, hovorieva mi Roman. Samý kontrast.
„Nestačilo ti, ako si mu minulý rok rozbila tie dve lietadlá?“ pripomenie mi.
Áno, spomínam si. Môj brat bol pred pár rokmi vášnivý modelár. Zaplnil našu izbu trpezlivo pozliepanými modelmi rôznych lietadiel a helikoptér, čo ma privádzalo do zúrivosti. Mala som pocit, že môj životný priestor sa každým dňom zmenšuje. Na rozdiel od mamy, ktorá sa pri každom dokončenom modeli rozplývala od nadšenia.
„Riško, ty si neskutočne šikovný!“ chválila debila.
„Dúfam, že aj pri utieraní prachu z nich bude taký šikovný!“ hnevala som sa. „Lebo ja to robiť určite nebudem!“
„Simonka, nehovor mi, že mi nepomôžeš, keď ťa o to požiadam,“ spľasla mama rukami a ja som už vtedy vedela, že ten prach budem musieť utierať aj z tých úžasných zlepencov.
A potom jedného dňa prišla hádka s bratom a ja som šmahom ruky zmietla na zem dva modely lietadiel, ktoré vyzerali také skutočné, že ste už len čakali, kedy vzlietnu. Vzlietli len raz vďaka môjmu hnevu, tvrdo dopadli na zem a rozsypali sa na kúsky.
Obrátim sa k Romanovi. „Tebe vadia Rišove rozbité lietadlá, ale to, že mi potom zobral očné tiene a vysypal ich obsah do záchodu, to ti nevadí, však?“ pripomínam mu.
„Vy ste strašná dvojica,“ povzdychne si. Potom ma jemne poťahá za vlasy.
„Si Tá, čo sa neznáša so svojím bratom,“ nazve ma indiánskym menom.
„Nie,“ oponujem mu a vstanem z kresla. „Som Tá, čo práve odchádza.“
„Simonka, nikdy by som si o tebe nepomyslela, že urobíš Riškovi niečo také,“ krúti mama hlavou ešte aj na ďalší deň. Reč je o Pipovi. Viditeľne ju to trápi, ľúto jej je debila. Jeho slzy jej trhajú srdce. Dokedy to ešte budú spomínať?
„Mami, ja nemôžem za to, že okno bolo náhodou otvorené,“ vyhováram sa. „Nechcela som ho vyhodiť von, iba šmariť o stenu.“
Mamin zdesený pohľad vraví, že v tom nevidí žiadny rozdiel. „Deti, ja z vás dvoch raz zošediviem! Prečo sa musíte večne hádať? Prečo sa nemôžete mať radi ako iní súrodenci, napríklad.“
„… napríklad ako deti tety Blanky,“ preruším mamu a dopoviem notoricky známu vetu. Moja mama odjakživa porovnáva Riša a mňa s deťmi svojej sestry.
„Mami, uvedom si, že Dano a Soňa majú každý svoju izbu. Ver tomu, keby sa museli deliť o jednu, aj oni by boli ustavične vo vojnovom stave.“
„Moja kolegyňa má tri deti, a mala by si ich vidieť, ako si pomáhajú,“ namieta mama vyčítavo. Na stolíku pred sebou má pripravenú kôpku oblečenia, ktoré potrebuje drobné opravy. Usilovne pichá ihlou do Rišových nohavíc s odtrhnutým vreckom. „Je radosť na ne pozerať, keď sú spolu. A bývajú v jednej izbe s poschodovými posteľami.“
„Zrejme sú všetky normálne,“ odpovedám ironicky. Nemôžem pred mamou povedať, že v tej izbe asi nebýva taký debil ako v mojej.
„To mala byť sebakritika?“ vracia mi mama iróniu, upierajúc na mňa šibalský pohľad.
Vtom sa vo dverách zjaví otcova mohutná postava. „Tak čo, Pipo je už vyliečený?“ zaujíma sa s pohľadom upretým na mamine šikovne sa mihajúce prsty. No, podržte ma! Celá rodina sa ide zblázniť pre nešťastného Riša! Ale čo trápi mňa, to nikoho nezaujíma!
„Ucho som mu zašila včera v noci, keď Riško zaspal,“ odpovie mama stíšeným hlasom. Otec spokojne prikývne, potom jeho pohľad spočinie na mne. Odujem pery a tvárim sa urazene.
„Simonka,“ povie otec, „dúfam, že nič podobné sa už nebude opakovať, rozumieš?“ Otcov hlas je prísny, vo mne sa však všetko búri.
„Oci, najprv povedz Rišovi, že dúfaš,“ — posledné slovo ironicky zdôrazním — „že mi už nebude rozhadzovať veci, a ja ti potom sľúbim, že nebudem vyhadzovať jeho zajaca von oknom!“ hovorím vyčítavo a tvárim sa urazene. „Prečo jemu nepoviete nič a stále všetko vyčítate iba mne? A čo on, on je rodinný anjelik, alebo čo?“
Mama prestane šiť, pozrie na mňa a vzdychne si. Otec si prisadne. Tak toto neznášam, takéto rodičovské dohováranie je len pre silné nátury!
„Simonka, si predsa staršia, a preto som dúfal, že sa na teba môžeme spoľahnúť. Očakávam, že sa Rišovi ospravedlníš.“ Otec sa snaží mierniť tón hlasu. Nedávno prišiel z roboty a z kuchyne som počula jeho rozhovor s mamou. Zase nejaké „prúsery“ v práci, má toho plné zuby. Postrehla som, ako sa mu mama nesmelo snaží naznačiť, že u nich v úrade sa hovorí o prepúšťaní.
„Oci, odjakživa od vás počúvam, že som staršia, že sa mám správať tak alebo onak! Rišovi nikdy nič podobné nehovoríte. Je to nespravodlivé!“ Nevzdávam sa, budem za seba bojovať do posledného dychu.
Otec sa sťažka oprie o operadlo pohovky. Hrabne si rukou do vlasov, a hoci čakám, že sa pre moje prismelé výčitky rozhnevá, na tvári sa mu objaví mierny úsmev. Zrazu mi postrapatí vlasy.
„Dievča moje, ty to budeš mať v živote ťažké,“ povzdychne si. „Spravodlivosť sa rada hrá na schovávačku a niekedy je dobre ukrytá pred svetom.“
„Tak práve preto by mala byť aspoň v našej rodine,“ namietam. „Ak ju už nenájdem v šírom svete, tak nech aspoň viem, ako vyzerá.“ Mama sa zasmeje a pichne sa ihlou do prsta. Okamžite si ho strčí do úst a cmúľa ako malé dieťa.
„Daj, pofúkam ti,“ ponúkne sa otec, zoberie maminu ruku do svojej a ofukuje jej zranený prst. Dúfam, že rodičovské dohováranie sa konečne skončilo, otec sa však ešte obráti ku mne. „Simonka, to nie je nespravodlivosť, keď chceme, aby si brala ohľad na mladšieho brata. Aj jemu som včera dohováral, ale predsa — ty si vyspelejšia, rozumnejšia, nemôžeš robiť veci, ktoré ho zraňujú. Raz príde čas, keď nás tu už nebude, zostanete len vy dvaja, a potom budeš rada, že máte jeden druhého.“
No, pomyslím si, budem šalieť od radosti, že mi na svete zostal debil!
Keď si dnes, po pár rokoch, spomínam na tie chvíle, aká ukrivdená som sa vtedy cítila, ako som si myslela, že to je to najhoršie, čo sa mi môže stať, len sa trpko pousmejem. Zlaté, krásne časy, stratené v nenávratne ako deň, čo sa práve skončil.
***
Vyveziem sa výťahom na tretie poschodie, vystúpim a zastanem pred dverami. Spoza nich sa ozýva krik a ja sa spokojne pousmejem. Všetko je v poriadku. Sú doma.
„Poď ďalej, moja,“ otvára mi dvere mamina sestra, teta Blanka, celá udychčaná. „Len sa pozri, ako to u nás doma vyzerá. Bezdomovci v kanáloch majú väčší poriadok, ako je u nás!
So širokým úsmevom vchádzam do Soninej izby. Moja sesternica má v živote viac šťastia ako ja, lebo má samostatnú izbu. Teta Blanka má však pravdu. Vyzerá to tam, ako keby sa do nej práve niekto nasťahoval a ešte nemal dosť síl začať ukladať veci na miesto.
„Roztrhnem ťa na štyri kusy!“ kričí teta Blanka na Soňu a vôbec sa nerozpakuje nad tým, že som práve prišla. To by som nemohla byť svedkom takýchto scén zakaždým, keď som u nich. „Okamžite si tie handry poukladaj do skrine a na stolíku nech vidím len tú vázičku v strede, ktorú teraz v tom tvojom bordeli nie je možné nájsť!“
Soňa leží na posteli, ešte rozostlanej od rána, a to je už neskoré popoludnie. Periny sú rozhádzané, plachta napoly odhrnutá a Soňa pokojne číta knihu. Som zvedavá, čo by na to povedala moja mama — vymenila by nás za takých neporiadnikov, ako má Blanka, iba preto, že sa medzi sebou nehádajú ako my s Rišom?
„Ahoj, u vás zase nič nové?“ prihovorím sa Soni a sadám si do kresla. Najprv z neho však prenesiem kopu šiat do kresla oproti, rovnako zahádzaného. „Že ťa to baví, stále dookola to isté,“ krútim hlavou, na tvári sa mi mihne úsmev.
„Simonka, pozri na ten stolík!“ Blanka rozčúlene rozhadzuje rukami, akoby sa bránila pred neviditeľným drakom. „Aj u teba v izbe to takto vyzerá?“ Capne Soňu po zadku a schytí jej knihu spred nosa. „Hepa jedna lenivá, pohni sa, už aj, lebo začnú lietať výchovné!“
Soňa sa ani nepohne, stále leží na posteli v polohe, ako keby čítala knihu. Potom pootočí hlavu ku mne. „Ahoj.“ Ľahne si nabok, posunie periny za seba. „Si zlatá, že si prišla. Neboj, tornádo o chvíľu prehrmí, každou minútou stráca na sile a jeho epicentrum sa presunie do Danovej izby, stačí vydržať,“ informuje ma, akoby som to nepoznala.
„Vieš čo, pomôžem ti s upratovaním,“ navrhnem jej a ťahám ju za ruku z postele. Niežeby som bola práve ja tá strašne poriadkumilovná, ale keby som mala žiť čo len päť minút v takejto spúšti, asi by ma porazilo. Aj tak ma ide poraziť z bratových vecí, čo sa povaľujú v našej izbe, a často sa správam ako Blanka práve teraz. „Prečo si po sebe hneď neupraceš? Stojí ti to za to, aby mama takto vystrájala?“
„Ja sa jej teda čudujem, že si ešte nezvykla.“ Soňa si sadá na okraj postele a nešťastne sa rozhliada okolo seba. „Vraj uprostred stola! Vázička! Čo som v internáte? Videla si už takýto teror?“
Teta Blanka zase vletí do izby ako fúria. Schytí najbližšiu kôpku šiat, prehodených cez operadlo kresla, a šmarí ich do Sone. „Už aj si ich uprac! Koľkokrát si sa dnes zase prezliekla, kým si odišla do školy?“
„Ale, mami, veď zajtra si určite jedny z tých šiat oblečiem.“ Soňa sa tvári nešťastne a neochotne vstáva.
„Áno, a vyberieš si ich pekne zo skrine!“ zjačí Blanka a presunie sa vedľa. Na rade je Dano a jeho izba. „Stokrát som ti povedala, aby si si po tréningu zavesil tie zapotené veci na balkón! A špinavé ponožky patria do práčky, nie na koberec ako výtvarná výzdoba!“
„Ahoj,“ nakukne Dano do Soninej izby a s úsmevom mi zakýva. V ruke nesie tri páry špinavých ponožiek, tričká a spodnú bielizeň a mieri s nimi do kúpeľne. Bytom sa nesie krik a už si naň aj ja začínam zvykať.
Kým si Soňa s viditeľnou neochotou postupne ukladá hŕbu šiat do skrine, snažím sa urobiť poriadok na stolíku. Nikto by neveril, akú spúšť dokáže vyrobiť osemnásťročná gymnazistka. Na stolíku sa povaľujú dve zrkadlá, tri rúže, jedna ceruzka na obočie a špirála, pilník, niekoľko lakov na nechty, pinzeta, obal na kontaktné šošovky a fľaštička dezinfekčného roztoku, servítka namiesto prestierania, niekoľko zhúžvaných a použitých servítok, zopár začiernených odličovacích tampónov, pudrenka, dva hrnčeky po vypitom čaji, tanierik so zvyškami jablka a pomarančovými šupkami, ďalší s odrobinkami a kôrkou z chleba, štyri druhy dezodorantov, niekoľko diskiet, zopár cédečiek, časopisov, pohodené perá, malý notes, celá zbierka náhrdelníkov, retiazok a náušníc — a medzitým naozaj zahádzaná vázička, ktorá by na stolíku mala kraľovať celkom sama.
„Veď ja vám ukážem!“ vyhráža sa teta Blanka, poletujúc po byte. „Zase dnes nemal kto umyť riad! Gymnazistka! Vysokoškolák!“ vyráža zo seba. „A je s nimi viac roboty ako s malými bábätkami! Ja vám dám puding! Ešte budete chcieť, aby som ho uvarila, ale ja sa zachovám presne tak ako vy! Nevidím, nepočujem, nevarím!“
Nakuknem do obývačky. Ujo Miro v tomto zmätku pokojne číta v kresle noviny a s úsmevom ma pozdraví. Vlastne sa nič nedeje.
„Mami, ja ten riad poumývam, nejanči toľko.“ Dano objíme mamu a skloní sa k nej zo svojej výšky basketbalistu. Teta Blanka je mu sotva po hruď.
„Už mal byť dávno umytý!“ Snaží sa tváriť prísne a nahnevane, ale nedarí sa jej to. Synovo objatie roztápa jej hnev ako jarné slnko zvyšky snehu.
„Ty si moja najkrajšia mamulienka,“ prihovára sa jej Dano a presne vie, ako jeho slová zaberú. „Ty aj keď budeš mať deväťdesiat, budeš v ústave vyzerať najmladšie zo všetkých.“
Blanka sa zaženie rukou k Danovmu lícu, ale ten sa s ľahkosťou uhne a uteká poumývať riad od raňajok. O chvíľu už po byte rozvoniava Blankin puding. Tak ako vždy. Nikdy v živote nezabudnem na dva pocity, ktoré ma prenášajú do stavu blaženosti: keď jem mamin vynikajúci vyprážaný syr s tatárskou omáčkou a hranolčekmi a skvelý puding tety Blanky.
Maminu sestru — tetu Blanku — charakterizujú tri veci: ustavičný boj s neporiadnosťou jej ratolestí, vynikajúci puding a panický strach z vrások. Azda nikde na svete neexistuje žena, ktorá tak pozorne sleduje všetky novinky v kozmetike a kupuje každý nový krém proti vráskam. Len čo sa nejaký mihne v reklame, už sa nachádza aj na jej toaletnom stolíku. Vydavatelia ženských časopisov majú v Blanke nadšenú zákazníčku — bezhlavo skupuje všetky, často sa stane, že niektorý aj dvojmo — a tvorcovia televíznych reklám nemajú pozornejšie diváčku, ako je ona.
Tak je to aj teraz, keď všetci sedíme v obývačke pred televízorom a s chuťou sa kŕmime trojfarebným pudingom, ozdobeným ananásom a šľahačkou. Prilepená na obrazovke dychtivo sleduje každú zmienku o krémoch, ktoré vyhladia pleť až do bezvedomia, a uteká si hneď zapísať ich názov.
„Mami, veď predvčerom si si kúpila nejaký korektor vrások,“ upozorňuje ju Soňa. V kútikoch úst má stopy po šľahačke.
„Ten vyhladí vrásky na päťdesiat percent, ale tento na sedemdesiatpäť,“ vysvetľuje Blanka a pozorne si zapisuje názov krému. Uja Mira jej vášeň už nerozhádže; nikdy nemá problém, čo kúpiť svojej žene na narodeniny alebo na Vianoce.
„Mami, máš krémami zaprataný už celý toaletný stolík,“ pripomína jej Soňa. „Najprv by si mala minúť tie, čo tam máš.“
„Nikdy nebudem mať taký zaprataný stolík ako ty vo svojej izbe,“ kontruje jej Blanka.
„Mami, nerob to,“ hovorí Dano s plnými ústami, kŕmi sa už druhým pudingom, „potom ťa nepustia na mládeži neprístupný film. A keď budeš na nerozoznanie od mojich spolužiačok, budú o mne klebetiť, že mám novú frajerku.“
Blanka mu pohrozí prstom a ja mám zase čo rozprávať doma rodičom. Opäť sa dobre nasmejeme. Veď čo len ten Dano navymýšľa! Tie jeho nahrávky na telefónnom odkazovači! Naše účty za telefón neustále rástli, až kým nám to mama napokon nezatrhla, ale nemohli sme tomu s Rišom odolať. Obdeň sme vyťukávali číslo k tete Blanke, aby sme si vypočuli, čo nové Dano zase vymyslel. „Dovolali ste sa na číslo.“ ozval sa odkazovač. „Nevyrušujte nás, práve s napätím pozeráme Teleshopping.“ Alebo: „Dovolali ste sa na číslo. Ak potrebujete peniaze, zavolajte neskôr. Farba na bankovkách ešte celkom nezaschla.“ Občas pritvrdil: „Práve nemôžeme prísť k telefónu. Spracúvame nášho psa do klobás.“
Teta Blanka bola z tých Danových nahrávok už zúfalá a asi pred rokom mu zatrhla vreckové. Potom Dano istý čas sekal dobrotu, lebo Blanka menila zamestnanie a vyhrážala sa mu, že ak príde o nejakú ponuku pre jeho blbú nahrávku, bude si na oblečenie zarábať sám. Napokon nastúpila do nového zamestnania, používala mobil a o odkazovač na pevnej linke sa prestala starať. Chyba!
Jedného dňa cestou do práce sa pokazil autobus a ona meškala do roboty práve v čase, keď horeli všetky termíny. Nervózny šéf osobne zavolal novej zamestnankyni domov, pretože nebrala mobil. Držiac slúchadlo, netrpezlivo čakal, či sa na druhom konci niekto ozve. Ozval sa. Vzrušený, vystrašený krik: „Polícia pred chvíľou objavila mŕtvolu v našej pivnici! Zavolajte neskôr, práve sa snažím rýchlo ukryť zakrvavenú sekeru!“ Vystresovaný šéf s termínmi na krku tresol slúchadlom a vybehol z kancelárie na chodbu, kde sa práve zrazil so zadychčanou, meškajúcou tetou Blankou.
„Rýchlo utekajte domov, našli u vás v pivnici mŕtvolu!“ kričal na celý podnik a zdesene rozhadzoval rukami. „Niekto u vás behá po byte so zakrvavenou sekerou!“
Teta Blanka vykríkla, chytila sa za srdce, otočila na opätku a utekala späť domov. Len čo zmizla, šéfovi to došlo.
Vo vchode paneláka nikto nebol. Pivnica bola zamknutá. Vbehla do bytu, prázdneho ako jej hlava. Pobehala všetky izby. Rozhliadala sa okolo seba, prudko dýchajúc. Zrak jej padol na telefón v predsieni. Svitlo jej. Zapla odkazovač.
Pamätám si, ako to rozprávala mame. Keby vtedy stratila zamestnanie, dala by Dana na adopciu aj ako dospelého. Dano spal dve noci u nás a potom ho prinútila, aby sa prišiel jej šéfovi ospravedlniť. Celá firma sa na tom dodnes zabáva a majú z toho kabaret. Dano je najslávnejší syn, akého kedy nejaký zamestnanec mal. A Blanka hneď po týždni zapadla do kolektívu, akoby tam už roky pracovala.
„Vidíš, mami,“ prihováram sa večer mame v kuchyni, keď pripravuje na večeru vajíčkovú nátierku. „Ty stále bedákaš, že sa s Rišom hádame, a teta Blanka bedáka, aké sú jej deti neporiadne. Mala si vidieť, ako vyzerala Sonina izba! Dokonalé deti neexistujú, chápeš?“
Mama si ma premeria dlhým, skúmavým pohľadom. „To ťa ale neospravedlňuje, aby si nemohla byť k bratovi milšia, však?“ Pridá do nátierky horčicu a potom na mňa pozrie znovu. „Chápeš?“ napodobní ma. Potom mi prstom zababraným od horčice prejde po nose.
„No toto!“ Nadurdene vyskočím spoza stola a utekám do kúpeľne. Pri pohľade do zrkadla sa však smejem na celé kolo.

OTÁZKY

„Ty, počuj,“ sprisahanecky sa ku mne naklonila Ivana, „však má šéf nejaké problémy v manželstve?“
„P-prečo?“ vyjachtala som vyplašene. Hádam nás niekto neodhalil?
„Nooo,“ zatiahla Ivana a prebodla ma pohľadom, „vraj od neho odišla manželka a nechala ho s deťmi samého.“ Zatvárila sa dôležito ako niekto, kto má prístup k tajným informáciám. Zovrelo mi žalúdok. Ako sa to prezradilo? Veď ani ja sama neviem, či odišla natrvalo. Vlastne určite nie, veď deti by si zobrala so sebou. „Ty si nič nepočula?“
„Nie, nepočula,“ prudko som zavrtela hlavou. „A odkiaľ aj? Ja nemám také zdroje ako ty.“ Chcela som sa tváriť ľahostajne a predstierať pracovné zanietenie, ale prsty ma ani za svet nechceli poslúchať a nebola som schopná nájsť na klávesnici správne písmenká.
„Myslela som, že by si mohla niečo vedieť. Veď raz ťa poslal z roboty po syna do škôlky, tak… či nevieš viac.“
„To bolo naozaj len raz,“ bránila som sa. „A jeho malý syn sa mi s ničím podobným nezveril,“ dodala som ironicky.
„To je strašné!“ plesla Ivana rukou po stole, až som od ľaku nadskočila. „Tu sa od nikoho nič nedozviem. Aj ten jeho šofér, Tóno, aj ten sa tvári ako kamenná socha. No dám krk na to, že toho vie viac!“ Začala nervózne bubnovať prstami po stole a jej prižmúrený pohľad naznačoval, že usilovne rozmýšľa, kde by vydolovala ďalšie informácie.
„A čo ťa to tak strašne zaujíma?“ zarypla som do nej. „Je to jeho vec, jeho problémy. Nemáš dosť vlastných?“
Pozrela na mňa, akoby som jej chcela zobrať obľúbené vedierko z pieskoviska. Prehodila si nohu cez nohu v krátkej sukni a odula pery.
„Tu je taká nuda!“ V odraze na obrazovke si pohľadom premerala horné partie a potiahla nový oranžový pulóvrik nižšie. Je pekný a pristane jej, pomyslela som si. Očividne s odporom zapla počítač. „Zase sa mi nakopilo toľko roboty! Kto to má stíhať?“ začala sa ponosovať. Potom odvrátila pohľad od počítača smerom ku mne. „Nepomôžeš mi s tým?“ spýtala sa prosebným hlasom.
„Daj sem nejaké listy,“ kývla som rukou a ani som na ňu nepozrela. Aspoň mi dá pokoj s otázkami, lebo keď robím robotu za ňu, chodí okolo mňa po špičkách a ešte mi aj robí kávu, len nech ju zase odbremením.
Obidve sme usilovne pracovali až do desiatej. Snažila som sa sústrediť na prácu a odháňať rozlietané myšlienky. Tibor mal pracovnú poradu mimo firmy a už dva dni sa u mňa neukázal. Narastal vo mne nepokoj. Moje osamelé večery sa mi zdali čoraz neznesiteľnejšie.
Ivana sa vystrela na stoličke. „Skočím do bufetu, nemáš na niečo chuť?“ spýtala sa ma ochotne.
„Ani nie, ďakujem, mám tu ešte banán.“ V posledné dni som stratila chuť do jedla. Trápila som sa.
Ivana vybehla z kancelárie a nechala ma so svojimi myšlienkami. Zamyslene som podišla k otvorenému oknu. Trochu spŕchlo, jarný dážď zmyl prach z bratislavských ulíc a prevoňal vzduch sviežosťou prvých kvetov. Zdalo sa mi, že nastal čas, aby som prehodnotila svoj život. Nevedela som, kam smerujem. Zdalo sa mi, že visím vo vzduchoprázdne.
Zrazu sa otvorili dvere a vošiel Tibor. Rýchlym pohľadom si premeral kanceláriu, a keď zistil, že som tu sama, pristúpil ku mne a jemne ma pobozkal na pery. Kým vošiel do svojej kancelárie, chytil ma za ruku. „Dnes večer prídem, chcem sa s tebou porozprávať.“
Srdce sa mi splašilo v hrudi. „Porozprávať?“ hlesla som prekvapene.
„Okrem iného,“ usmial sa, už stojac za svojím pracovným stolom.
„O čom?“ nedokázala som udržať na uzde zvedavosť. Opierala som sa o zárubňu dverí a uvedomovala som si, ako na mňa pôsobí v tom perfektne padnúcom obleku, voňavý, sebavedomý, rozhodný. Ľúbim ho, šepkalo mi moje vyplašené srdce, chcem s ním byť každý deň!
Dvere našej kancelárie sa otvorili — Ivana sa vrátila z bufetu. Keď zbadala, že stojím vo dverách šéfovej pracovne, zdvihnutým obočím naznačila otázku, či sa šéf vrátil.
„Dáte si kávu?“ spýtala som sa ho, čím som vlastne Ivane odpovedala. Prikývol a ja som za sebou zatvorila dvere jeho kancelárie.
„Urobím čerstvú,“ povedala som a zamierila ku kávovaru. Ivana pribehla bližšie ku mne troma dlhými krokmi, akoby jej horelo za pätami. Takmer sa mi prilepila na chrbát, až som cítila jej dych, vzrušený od horúcich noviniek, ktoré sa mi chystala povedať.
„Predstav si! Predstav si, Edita z podateľne ho vraj včera videla s tou luxusnou babou, čo tu bola!“ Informácia, ktorú mi pošepkala, mala za následok, že Ivanina hruď sa dvíhala a klesala v zrýchlenom rytme, ako keby sem za mnou bola bežala. Veď možno aj bežala.
Nevedela som nájsť kávu. Otvárala som skrinky jednu za druhou.
„Kde ho videla?“ Nebola som schopná rozmýšľať. Nebola som schopná urobiť kávu.
„V meste, pri Carltone. Zaparkovali za Národným divadlom a potom šli spolu do Carltonu. Edita bola s manželom v meste, tak okolo šiestej večer.“
Pozerala som do otvorenej skrinky, akoby tam bol schovaný zapnutý televízor a v ňom bežal napínavý seriál. Citové zemetrasenie roztriaslo všetky moje vnútornosti.
„Počkaj, čo hľadáš?“ odtisla ma Ivana od skrinky. „Káva je tu dolu ako vždy. Nechaj, ja ju urobím,“ ponúkla sa. „Predstav si, tá žena mala na prste obrúčku, to si Edita všimla. Teda je vydatá! Edita má skvelý postreh a ostrý zrak,“ zasmiala sa.
Vydatá! zaplesalo moje vnútro.
„Ale to neznamená, že by nemohla niečo mať s naším šéfom,“ zmrazila Ivana moju krátku radosť. „A môže byť aj vdova, ktorá stále nosí obrúčku,“ dodala zamyslene.
„Veľmi bohatá vdova,“ vykĺzlo mi z úst.
„Bingo!“ luskla Ivana prstami. Káva bola hotová a nechala som Ivanu, aby ju Tiborovi zaniesla. Ja by som asi polovicu porozlievala.
Cestou z práce som nakúpila. Plánovala som uvariť ľahkú večeru, kuracie soté s ryžou, aj keď Tibor zakaždým protestoval, že tak neskoro by už nemal jesť. Snažil sa prísť domov do desiatej, preto sa odo mňa vždy ponáhľal, a ten čas náhlenia a rýchleho lúčenia som strašne nenávidela. Ja som sa zase snažila vytvoriť atmosféru domova s vôňou večere, s čarom náruživosti a vzájomných nežností. Záležalo mi na tom, aby bol pri mne šťastný, lebo len ja som vedela, čo cíti tento muž vo svojom vnútri.
Krátko pred pol ôsmou som sa mu v predsieni schúlila do náručia. Mámila som od neho bozky tým viac, čím viac ma opantávala neistota. Možno som v nich chcela zachytiť zlomky zdržanlivosti, váhania, ale žiadne tam neboli. Vnímala som jeho túžbu a pýtala sa seba samej, či sa nič nezmenilo. Napokon sa moje myšlienky rozplynuli v jeho objatí, moje obavy rozohnali nežnosti, ktorými ma zahŕňal.
Po osviežujúcej rýchlej sprche som si v župane prisadla k nemu a chvíľu som pozorovala, ako mu chutí moje soté. Vlasy mu padali neposlušne do čela, už by potreboval trochu ostrihať. Uznanlivo prežúval každý hlt a usmieval sa na mňa pri sporom svetle dlhej ozdobnej sviečky.
„Je to výborné,“ povedal uznanlivo, „len toho toľko nezvládnem, veľa si mi naložila.“
„Odložím ti do chladničky, doješ to zajtra,“ navrhla som.
Pokrútil hlavou. „Láska, zajtra neprídem. Ani v sobotu, máme to stretnutie zo strednej školy, veď vieš.“ Moja dobrá nálada klesla na bod mrazu. Spomenula som si na jeho slová v kancelárii. Úplne mi to vyšumelo z hlavy.
„O čom si chcel so mnou hovoriť?“
„Chcel som ťa požiadať, či by si v sobotu nemohla prísť k deťom. Na celú noc.“
Pery sa mi zachveli, nevedela som, či sa tomu mám tešiť, alebo nie. Moje mlčanie si vysvetlil ako váhanie.
„Vieš,“ začal mi vysvetľovať, „manželka sa nevrátila a pani Šimová je s nimi dnes. Nemôžem ju o to žiadať každý večer, a už vôbec nie na celú noc.“
„Ako to — nevrátila sa?“ ignorovala som poznámku o pani Šimovej, ochotnej susede-dôchodkyni, ktorá mu občas pomohla s deťmi. „Preto, že si podal žiadosť o rozvod?“
Príborom naznačil nad tanierom bezmocné gesto. „Ja neviem, či preto. A neviem, či si vôbec prevzala predvolanie na súd. Neviem ani, či je u rodičov, alebo.“ Na chvíľu zaváhal. „Možno s ním odišla navždy, asi sa konečne rozhodla.“
Nechápala som vôbec nič. „Ako by mohla odísť navždy bez detí?“ zvolala som. „Ak odišla k rodičom, určite si zoberie deti k sebe. Ako ste sa dohodli?“
„Nijako,“ odpovedal. Odsunul od seba tanier s nedojedenou večerou. „Ak s ním chce odísť do zahraničia, deti by jej len prekážali.“
„Tomu neverím!“ pokrútila som prudko hlavou. „Ako to teraz bude ďalej?“ Zdalo sa mi, že kráčam po tenkom ľade, ktorý sa každú chvíľu môže prelomiť, ja spadnem do ľadovej vody a viac sa nevynorím.
„Nejaký čas počkám.“ Vstal od stola a pobozkal ma na čelo. „Nič iné mi ani nezostáva.“ Chystal sa na odchod.
„Ty sa stretávaš s tou spolužiačkou?“ spýtala som sa zrazu.
Zapínal si košeľu, prstami hľadal gombíky. „Prečo?“ odpovedal otázkou. Rozhodla som sa vyložiť karty na stôl.
„Niekto ťa s ňou včera videl.“
Prsty mu zastali na polceste. Prekvapene zdvihol hlavu. „Toto je ale klebetné mesto!“ pokrútil hlavou.
„Máš dôvod sa hnevať?“ Ustrnula som na stoličke. Prečo mu to prekáža?
„Ale, prosím ťa, Simonka, ide o tie prípravy na stretnutie, veď vieš. Treba vybrať menu, nápoje, obvolať tých, ktorí ešte neposlali peniaze, a overiť si, či naozaj nechcú prísť, alebo len zabudli. A tak ďalej. ty môj malý žiarlivec.“ Začal sa smiať a privinul si ma k sebe. Vôbec som nebola nadšená tým, že ma pasoval za žiarlivca. Kto by na mojom mieste nebol zvedavý?
„Je vydatá?“
Zdalo sa mi, akoby si uľahčene vydýchol. „Áno, je vydatá,“ odpovedal ľahkým tónom, „za úspešného podnikateľa. Stačí?“ Muselo mi to stačiť. Ruku mal už na kľučke.
„Ľúbim ťa,“ povedala som na rozlúčku.
Pobozkal ma na pery. „Sladko sa vyspi.“
Dlho som nemohla zaspať. Keď ma napokon spánok ľahučko odnášal preč z reálneho sveta, snívalo sa mi o Kobre. Sedela pri mojej posteli, rozprávala mi, ako zháňala po obchodoch tie krásne topánky s kabelkou, a ochotne sa ponúkla, že mi zoženie také isté.
Aj vo sne som si uvedomovala, s akou chuťou by som ju najradšej zaškrtila.
Mnohé moje piatkové večery vyzerajú ako ten dnešný, a predsa si neviem nájsť miesto, chodím po izbe ako lev v klietke. Pred chvíľou som odložila knihu, darmo som sa snažila vnímať, čo čítam, nič nepomáhalo. Som zvyknutá čakať. Čakať a snívať. O mužovi, s ktorým chcem žiť. Dnes mi to však nejako nejde.
Nervozita, ktorá sa mi rozliezala po celom tele až do končekov prstov, ma prinútila otvoriť chladničku. Pozerám do nej a na nič nemám chuť. Napokon som siahla po jahodovom jogurte, jem ho však bez nadšenia. Niečo sa vo mne deje, moje myšlienky blúdia, hľadajú Tibora, hľadajú pokoj. Našli však spomienky, ktoré ma čoraz nástojčivejšie vracajú tam, kde som bola šťastná. A nebolo to tak dávno.
***
„Petra, ak ma naši nepustia na tú chatu, ujdem z domu!“ rozčuľujem sa. Sedíme u Petry v izbe vo veľkom dome jej rodičov v Rači. „Už mám osemnásť, a ešte stále mi chcú niečo zakazovať! Čo som malé decko?“ Pozerám rozhorčene na Petru a hľadám v jej tvári súhlas s mojím rozhorčením.
„Ako to myslíš — ujdem z domu?“ vyplaší sa Petra. Nič nechápe! Pozerá na mňa očami rozšírenými od údivu.