Lord Edgware zomiera

Úryvok

Verejnosť má krátku pamäť. Vražda Georgea Alfreda St. Vincenta Marsha, štvrtého baróna z Edgwaru, ktorá vzbudila veľký záujem a rozruch, je už dávno vecou minulosti. Jej miesto zaujali novšie senzácie.
Môj priateľ Hercule Poirot sa v súvislosti s týmto prípadom nikdy otvorene nespomínal. Dovolím si tvrdiť, že to bolo v absolútnom súlade s jeho želaním. Jednoducho sa rozhodol, že v ňom nebude figurovať. Zásluhy si pripísal niekto iný, presne ako chcel. Okrem toho z Poirotovho svojrázneho osobného uhla pohľadu išlo o jedno z jeho zlyhaní. Zakaždým tvrdí, že na správnu stopu ho priviedla náhodná poznámka, ktorú utrúsil nejaký neznámy okoloidúci na ulici.
Nech to bolo akokoľvek, pravdu o prípade odhalil vďaka svojim schopnostiam práve on. Keby nebolo Hercula Poirota, pochybujem, že by sa niekomu podarilo dokázať páchateľovi vinu.
Preto mám pocit, že nadišiel čas, aby som zaznamenal všetko, čo o tej záležitosti viem. Poznám všetky podrobnosti týkajúce sa daného prípadu a rád by som podotkol, že tým zároveň splním želanie jednej výnimočnej dámy.
Často spomínam na ten deň, keď sa môj drobný priateľ prechádzal sem a tam po koberci vo svojej neveľkej, starostlivo upratanej obývačke a pritom nám majstrovsky zhrnul celý ohromujúci prípad. Svoje rozprávanie začnem presne tam, kde vtedy začal on: v londýnskom divadle v júni minulého roka.
Carlotta Adamsová bola v tom čase v Londýne stredobodom pozornosti. Rok predtým odohrala niekoľko popoludňajších predstavení, ktoré dosiahli obrovský úspech. Tento rok mala za sebou trojtýždňovú sezónu a toto bol jej predposledný večer.
Carlotta Adamsová bola mladá, výnimočne talentovaná Američanka, ktorá sa špecializovala na krátke sólové skeče bez mejkapu a rekvizít. Zdalo sa, že dokáže s ľahkosťou rozprávať všetkými možnými jazykmi. Jej scénka zo zahraničného hotelu bola vskutku nezabudnuteľná. Na javisku sa v jej podaní striedali americkí a nemeckí turisti, anglické rodiny zo strednej vrstvy, pochybné dámy, ožobráčení ruskí aristokrati a unavení diskrétni čašníci.
Jej smutné skeče sa rýchlo striedali s veselými. Keď hrala ženu z Československa, ktorá zomiera v nemocnici, od dojatia nám stiahlo hrdlo, no o chvíľu sme sa už triasli od smiechu pri pohľade na zubára, ktorý pri práci priateľsky klebetí so svojimi obeťami.
Svoj program ukončila výstupom, ktorý nazvala: Zopár imitácií.
Aj ten zvládla veľmi dobre. Jej tvár aj bez mejkapu v okamihu nadobudla črty známeho politika, slávnej herečky alebo krásky z vyššej spoločnosti. Každá jej postava predniesla krátky monológ. Mimochodom, aj tieto prejavy boli pozoruhodne dobre premyslené a zdôrazňovali všetky slabé stránky každej postavy, ktorú si Carlotta vybrala.
Ku koncu výstupu napodobnila mladú talentovanú americkú herečku Jane Wilkinsonovú, ktorá bola v Londýne veľmi známa. Urobila to zasa veľmi šikovne. Hlúposti, ktoré vypúšťala z úst, vyslovovala s takým emocionálnym nábojom, až ste mali pocit, že každé slovo má nejaký hlboký a zásadný význam. Jej nádherne sfarbený a trocha zastretý hlas pôsobil priam omamne. Tie zdržanlivé, ale čudne veľavýznamné gestá, mierne sa hojdajúce telo, dokonca aj dojem pozoruhodnej fyzickej krásy – netuším, ako to dokázala!
Krásnu Jane Wilkinsonovú som vždy obdivoval. Nadchýnalo ma, koľko emócií vkladá do svojich úloh, a v rozhovoroch s tými, čo tvrdili, že Jane je síce pekná, ale nie je žiadna herečka, som trval na tom, že má značné herecké schopnosti.
Bolo trocha zvláštne počuť ten známy, mierne zachrípnutý hlas, ktorý sa občas osudovo stíšil, čo ma zakaždým hlboko zasiahlo, pozorovať to zdanlivo dojímavé gesto ruky, ktorá sa pomaly zovrela a potom zasa uvoľnila, a sledovať, ako odrazu pohodila hlavou a odhrnula si vlasy z tváre. Uvedomil som si, že takto Jane zakončovala každý dramatický výstup.
Jane Wilkinsonová patrila k tým herečkám, ktoré po svadbe prerušili svoju hereckú kariéru, len aby sa k nej po niekoľkých rokoch zasa vrátili.
Pred tromi rokmi sa vydala za bohatého, hoci trocha výstredného lorda Edgwara. Hovorilo sa, že krátko po svadbe ho opustila. V každom prípade, pol druha roka po uzavretí manželstva už hrala v amerických filmoch a počas tohoročnej divadelnej sezóny sa objavila v úspešnej londýnskej hre.
Pri pohľade na Carlottin dôvtipný, hoci azda trocha zlomyseľný výstup mi zišlo na um, ako asi vnímajú podobné imitácie samotné napodobňované osoby. Tešia sa, že sú natoľko slávne, že ich niekto napodobňuje, a tým im zabezpečuje ďalšiu reklamu? Alebo ich rozčuľuje, že niekto koniec koncov úmyselne prezrádza ich triky? Nestavia sa Carlotta Adamsová do úlohy súperiaceho kúzelníka, ktorý vyhlasuje: „Ach! To je starý známy trik! A veľmi jednoduchý. Ukážem vám, ako sa to robí!“
Pomyslel som si, že keby niekto napodobňoval mňa, veľmi by sa ma to dotklo. Pravdaže by som nedal nič najavo, ale určite by sa mi to nepáčilo. Človek musí byť veľmi zhovievavý a mať svojrázny zmysel pre humor, aby dokázal oceniť také nemilosrdné odhalenie.
Len čo som dospel k tomuto záveru, prívetivý zachrípnutý smiech, ktorý ku mne doliehal z javiska, sa zrazu ozval aj spoza mňa.
Prudko som sa obrátil. Rovno za mnou v miernom predklone s pootvorenými ústami sedela osoba, ktorú Carlotta práve napodobňovala: lady Edgwarová, známejšia pod menom Jane Wilkinsonová.
Ihneď som si uvedomil, že som sa mýlil. Jane sa s otvorenými ústami a rozžiarenou tvárou predkláňala a oči jej svietili od nadšenia.
Keď sa „imitácia“ skončila, hlasno zatlieskala a so smiechom sa obrátila k svojmu spoločníkovi, vysokému krásavcovi, ktorý vyzeral ako dáky grécky boh. Jeho tvár som poznal skôr z obrazovky ako z divadla. Bol to Bryan Martin, momentálne azda najobľúbenejší filmový hrdina, ktorý hral v niekoľkých filmoch aj s Jane Wilkinsonovou.
„Je úžasná, no nie?“ vyhŕkla lady Edgwarová.
Zasmial sa.
„Jane, tuším si celá bez seba.“
„Nuž, veď je naozaj neuveriteľná! Oveľa lepšia, ako som čakala.“
Pobavenú odpoveď Bryana Martina som nezachytil. Carlotta Adamsová sa práve pustila do ďalšej improvizácie.
Neskôr sa odohralo niečo, čo budem navždy považovať za veľmi zvláštnu zhodu okolností.
Po predstavení sme s Poirotom zašli na večeru do hotela Savoy.
Pri susednom stole sedeli lady Edgwarová, Bryan Martin a dvaja ľudia, ktorých som nepoznal. Upozornil som na nich Poirota, a práve vtedy vošla ešte jedna dvojica a usadila sa k ďalšiemu stolu. Ženina tvár mi bola zvláštne povedomá, ale v tej chvíli som ju nedokázal nikam zaradiť.
Vtom som si uvedomil, že hľadím na Carlottu Adamsovú! Sprevádzal ju neznámy, starostlivo upravený muž s veselým, hoci trocha prázdnym výrazom. Podobní muži vo mne nevzbudzujú ktovieaký rešpekt.
Carlotta Adamsová mala na sebe nenápadné čierne šaty a ani jej tvár nepriťahovala pozornosť. Pôsobila neurčito, čo jej zrejme pomáhalo pri umení imitácie. Dokázala poľahky niekoho napodobniť, ale sama nemala ktovieako výrazné črty.
O svoje úvahy som sa podelil aj s Poirotom. Pozorne ma počúval, mierne nakláňal vajcovitú hlavu a pohľadom kĺzal po oboch stoloch.
„Tak toto je lady Edgwarová? Áno, spomínam si, že som ju videl hrať. Je to belle femme.“
„A navyše dobrá herečka.“
„Možno.“
„Zdá sa, že o tom nie ste presvedčený.“
„Podľa mňa to závisí od okolností, drahý priateľu. Ak je stredobodom hry a všetko sa krúti okolo nej – áno, vtedy dokáže zahrať svoju úlohu. Pochybujem však, že by dokázala rovnako dobre zahrať aj menšiu úlohu alebo takú, čo sa nazýva charakterová. Hra musí byť napísaná o nej a pre ňu. Mám dojem, že patrí medzi ženy, ktoré sa zaujímajú iba o seba.“ Odmlčal sa a trocha nečakane dodal: „Takým ľuďom hrozí v živote veľké nebezpečenstvo.“
„Nebezpečenstvo?“ zopakoval som prekvapene.
„Vidím, že som použil slovo, ktorým som vás zaskočil, mon ami. Áno, nebezpečenstvo. Viete, taká žena vidí iba jedno – seba. Nevníma hrozby a riziká, ktoré ju obklopujú – všetky tie protichodné záujmy a vzťahy. Nie, vidí iba svoju cestu vpred. A tak ju skôr či neskôr postretne nešťastie.“
Zaujalo ma to. V duchu som musel pripustiť, že také čosi by mi ani nenapadlo.
„A čo tá druhá?“ opýtal som sa.
„Slečna Adamsová?“
Pohľad mu zaletel k jej stolu.
„No?“ zatiahol s úsmevom. „Čo vám mám o nej povedať?“
„Aký dojem vo vás vyvoláva?“
„Mon cher, vari sa mám dnes zahrať na veštca, čo číta z dlane a odhaduje charakter?“
„Ste v tom lepší ako iní,“ poznamenal som.
„Vkladáte do mňa veľkú dôveru, Hastings. Som dojatý, priateľu. No vari neviete, že každý z nás stelesňuje temné tajomstvo – spleť protichodných vášní, túžob a názorov? Mais oui, c’est vrai. Človek si síce občas o niekom urobí úsudok, ale v deviatich prípadoch z desiatich sa mýli.“
„Hercule Poirot nie,“ odvetil som s úsmevom.
„Ale áno, dokonca aj Hercule Poirot! Veľmi dobre viem, že som podľa vás trocha namyslený, ale ubezpečujem vás, že v skutočnosti som veľmi skromný človek.“
Zasmial som sa.
„Vy a skromný!“
„Je to tak. Teda až na jednu vec… Priznávam, že som celkom pyšný na svoje fúzy. V celom Londýne som ešte nevidel také, čo by sa im vyrovnali.“
„Nebojte sa, ani také neuvidíte,“ odvetil som sucho. „Takže nebudete riskovať a neprezradíte mi, čo si myslíte o Carlotte Adamsovej?“
„Elle est artiste!“ vyhlásil prosto Poirot. „A tým som vyjadril takmer všetko, nie je tak?“
„V každom prípade si nemyslíte, že jej v živote hrozí nebezpečenstvo?“
„Každému z nás hrozí nebezpečenstvo, priateľu,“ povedal vážne Poirot. „Nešťastie na nás môže čakať za najbližším rohom. No aby som odpovedal na vašu otázku, slečna Adamsová podľa mňa dosiahne úspech. Je bystrá, a to nie je všetko. Nepochybne vám neuniklo, že je židovka.“
Dovtedy som si nič nevšimol, ale pri jeho slovách som si uvedomil, že má isté semitské črty. Poirot pokýval hlavou.
„To ju predurčuje na úspech. Predsa len jej však hrozí jedno nebezpečenstvo, keďže sa zhovárame práve o ňom.“
„A aké?“
„Láska k peniazom. Láska k peniazom by ju mohla zviesť z prezieravej a obozretnej cesty.“
„Rovnako ako všetkých ostatných,“ dodal som.
„To je síce pravda, ale my dvaja by sme si to nebezpečenstvo uvedomovali. Dokázali by sme zvážiť všetky argumenty. Ak vám priveľmi záleží na peniazoch, vidíte len peniaze a všetko ostatné ustúpi do úzadia.“
Rozosmialo ma, ako vážne sa tvári.
„Cigánska kráľovná Esmeralda je tuším vo forme,“ poznamenal som žartom.
„Psychológia osobnosti je zaujímavá,“ odvetil Poirot, akoby sa ho to vôbec nedotklo. „Človek sa nemôže zaujímať o zločin, ak sa nezaujíma o psychológiu. Odborníka nefascinuje samotný akt zabitia, ale to, čo sa za ním skrýva. Rozumiete mi, Hastings?“
Povedal som, že mu rozumiem dokonale.
„Všimol som si, že keď spolu riešime nejaký prípad, vždy ma nútite do fyzickej činnosti. Chcete, aby som meral odtlačky topánok, analyzoval cigaretový popol, ľahol si na brucho a skúmal každú drobnosť. Nikdy nepochopíte, že keď sa človek usalaší v kresle a zatvorí oči, dokáže sa šikovnejšie priblížiť k riešeniu akéhokoľvek problému. Všetko totiž vidí svojím duševným zrakom.“
„Ja nie,“ priznal som sa. „Keď sa ja usalaším v kresle a zatvorím oči, zakaždým sa mi stane len jedna jediná vec!“
„Všimol som si!“ vyhlásil Poirot. „Je to zvláštne. V tom okamihu by mal mozog horúčkovito pracovať, nie sa oddávať odpočinku. Duševná aktivita je predsa taká zaujímavá a povzbudzujúca! Využívanie sivých mozgových buniek je duševné potešenie. Iba na ne sa môže človek spoľahnúť, ak chce nájsť v hmle cestu k pravde…“
Obávam sa, že vždy keď Poirot spomenie sivé mozgové bunky, prestanem ho vnímať. Už som o nich počul toľkokrát…
V tomto prípade sa moja pozornosť opäť sústredila na štyroch ľudí sediacich pri vedľajšom stole. Keď sa Poirotov monológ chýlil ku koncu, so smiechom som poznamenal:
„Zdá sa, že ste zapôsobili, Poirot. Krásna lady Edgwarová z vás nedokáže odtrhnúť zrak.“
„Niekto jej nepochybne prezradil, kto som.“ Detektív sa pokúsil zatváriť skromne, ale nepodarilo sa mu to.
„Podľa mňa to majú na svedomí vaše slávne fúzy,“ poznamenal som. „Je očarená ich krásou.“
Poirot si ich nenápadne pohladkal.
„Naozaj sú jedinečné,“ uznal. „Ale tie vaše, ktoré nazývate ‚zubnou kefkou‘, sú priam ohavné. Ako tvrdohlavo potláčate to, čím vás obdarila príroda! Prestaňte s tým, priateľu, prosím vás.“
„Preboha,“ vyhŕkol som, nevšímajúc si jeho prosbu. „Lady Wilkinsonová vstáva. Tuším sa s nami chce pozhovárať. Bryan Martin namieta, ale ona ho vôbec nepočúva.“
A naozaj, Jane Wilkinsonová prudko vstala zo stoličky a podišla k nášmu stolu. Poirot vstal a uklonil sa, ja takisto.
„Ste pán Hercule Poirot, však?“ opýtala sa tichým zastretým hlasom.
„K vašim službám.“
„Pán Poirot, chcem sa s vami porozprávať. Musím sa s vami porozprávať.“
„Isteže, madam, neprisadnete si?“
„Nie, nie, nie tu. Chcem sa s vami pozhovárať v súkromí. Pôjdeme rovno hore do môjho apartmánu.“
Bryan Martin k nej pristúpil a prehovoril s ospravedlňujúcim smiechom.
„Musíš chvíľu počkať, Jane. Veď práve večeriame, rovnako ako pán Poirot.“
Ibaže herečka sa nedala tak ľahko odradiť od svojho úmyslu.
„No tak, Bryan, na tom predsa nezáleží! Večeru si dáme poslať do môjho apartmánu. Postaraj sa o to, dobre? A, Bryan…“
Keď sa odvrátil, vykročila za ním a zdalo sa, že ho o niečo naliehavo žiada. Vyrozumel som, že sa mu to nepozdáva. Pokrútil hlavou a zamračil sa, no Jane sa nedala odradiť, takže napokon pokrčil plecami a vzdal sa.
Kým ho presviedčala, zo dvakrát pozrela na stôl, pri ktorom sedela Carlotta Adamsová, a ja som zauvažoval, či jej návrh nemá niečo spoločné práve s mladou Američankou.
Keď dosiahla, čo chcela, s rozžiarenou tvárou sa vrátila k nám.
„Pôjdeme rovno nahor,“ vyhlásila a obdarila ma očarujúcim úsmevom.
Očividne jej ani na um nezišlo, že by sa nás mohla opýtať, či s jej plánom vôbec súhlasíme. Odviedla nás odtiaľ bez akéhokoľvek ospravedlnenia.
„Ešte šťastie, že sme sa tu dnes večer stretli, pán Poirot,“ prehodila, keď nás viedla k výťahu. „Som taká rada, že mi všetko takto vychádza. Práve som uvažovala nad tým, čo mám robiť, a keď som zdvihla zrak, uvidela som vás pri susednom stole a povedala som si: Pán Poirot mi poradí, ako postupovať.“
Odmlčala sa, aby mohla liftboyovi povedať: „Druhé poschodie.“
„Ak vám môžem nejako pomôcť…“ začal Poirot.
„Isteže môžete. Počula som, že ste ten najúžasnejší človek na svete. Niekto ma z tej šlamastiky musí dostať a mám pocit, že vy ste na to ako stvorený.“
Vystúpili sme na druhom poschodí. Jane vykročila po chodbe, zastala pred dverami a vošla do jedného z najokázalejších apartmánov v hoteli Savoy.
„Pán Poirot, skrátka sa nejako musím zbaviť svojho manžela!“

Druhá kapitola
Spoločná večera

Poirot sa po chvíli spamätal z ohromenia.
„Viete, madam,“ ozval sa a oči mu zaiskrili, „zbavovať dámy manželov nie je moja špecialita!“
„Pravdaže, to predsa viem.“
„Potrebujete právnika.“
„A práve v tom sa mýlite. Právnikov mám už naozaj plné zuby. Obrátila som sa na poctivcov aj podvodníkov a nikto z nich mi nepomohol. Právnici síce poznajú zákony, ale očividne im chýba zdravý rozum.“
„A ja ho podľa vás mám?“
Zasmiala sa.
„Počula som, že ste klasa, pán Poirot.“
„Comment? Klasa? Nerozumiem.“
„Nuž, že ste niekto.“
„Madam, možno mám rozum a možno nie – no náhodou mi nechýba, tak načo predstierať opak? Vaša záležitosť však nie je mon genre.“
„Nechápem prečo. Je to predsa problém.“
„Ach, problém!“
„A zložitý,“ pokračovala Jane Wilkinsonová. „A vy predsa nepatríte medzi tých, čo sa vyhýbajú ťažkostiam.“
„Dovoľte mi zložiť poklonu vášmu postrehu, madam. Predsa však trvám na tom, že nemám vo zvyku viesť vyšetrovanie súvisiace s rozvodom. Nie je to príjemné – ce métier là.“
„Drahý pane, nežiadam vás, aby ste niekoho špehovali. Bolo by to nanič. Toho chlapa sa však jednoducho musím zbaviť a vy mi istotne poradíte, ako to urobiť.“
Poirot sa na chvíľu odmlčal, a potom prehovoril celkom iným tónom.
„Najskôr mi, madam, povedzte, prečo tak veľmi túžite ‚zbaviť sa‘ lorda Edgwara.“
Odpovedala bez najmenšieho zaváhania, rýchlo a jednoznačne.
„Vari to nie je jasné? Chcem sa znova vydať. Aký iný dôvod by som mohla mať?“
Nevinne naňho vytreštila veľké modré oči.
„Malo by byť ľahké dosiahnuť rozvod.“
„Nepoznáte môjho manžela, pán Poirot. Je… je…“ Striaslo ju. „Neviem, ako to vysvetliť. Je to čudný človek. Nie je ako ostatní ľudia.“
Odmlčala sa, a potom pokračovala.
„Nikdy sa nemal ženiť – s nikým. Viem, o čom hovorím. Nedokážem ho opísať, ale je… čudný. Prvá manželka od neho utiekla. Zostalo po nej trojmesačné bábätko. Nikdy sa s ňou nerozviedol a zomrela chudobná niekde v zahraničí. Potom sa oženil so mnou. A ja… nevydržala som s ním. Bála som sa ho. Opustila som ho a vrátila sa do Spojených štátov. Na rozvod nemám žiadny vhodný dôvod a keby som mu nejaký dala, nevšímal by si ho. Je… v podstate fanatik.“
„V niektorých amerických štátoch by sa vám istotne podarilo dosiahnuť rozvod, madam.“
„To mi však veľmi nepomôže, keďže budem žiť v Anglicku.“
„Chcete žiť v Anglicku?“
„Áno.“
„Za koho sa chcete vydať?“
„Veď práve. Za vojvodu z Mertonu.“
Prudko som sa nadýchol. Vojvoda z Mertonu vyvolával vo všetkých matkách, ktoré chceli dobre vydať svoje dcéry, doslova zúfalstvo. Mladý muž žil ako mních, bol presvedčený konzervatívny anglikán a povrávalo sa, že ho má pod palcom jeho matka, obávaná vojvodkyňa vdova. Viedol výnimočne asketický život, zbieral čínsky porcelán a vraj mal vycibrený vkus. Hovorilo sa, že o ženy vôbec nemá záujem.
„Som doňho celá zbláznená.“ Jane si sentimentálne povzdychla. „Je celkom iný ako ostatní muži, ktorých poznám, a Mertonov zámok je nádherný. Nič romantickejšie som ešte nikdy nevidela. A vojvoda je navyše aj veľmi pekný – vyzerá ako zasnený mních.“
Odmlčala sa.
„Keď sa vydám, vzdám sa hereckej kariéry. Už mi na nej vôbec nezáleží.“
„Ibaže zatiaľ stojí v ceste vašim romantickým snom lord Edgware,“ poznamenal sucho Poirot.
„Áno, a to ma doháňa do zúfalstva.“ Zamyslene sa zaklonila. „Keby sme boli v Chicagu, mohla by som ho dať jednoducho odstrániť, ale tu zjavne nemáte vo zvyku zháňať nájomných vrahov.“
„Tu,“ zareagoval s úsmevom Poirot, „sme presvedčení, že každý človek má právo na život.“
„Nuž, čo ja viem… Podľa mňa by vám bolo lepšie bez niektorých vašich politikov, a keďže o Edgwarovi viem svoje, domnievam sa, že jeho by takisto nebola škoda. Práve naopak.“
Ozvalo sa klopanie na dvere a vošiel čašník s večerou. Jane Wilkinsonová ďalej rozoberala svoj problém, akoby si ho vôbec nevšimla.
„Nechcem však, aby ste ho pre mňa zabili, pán Poirot.“
„Merci, madam.“
„Napadlo mi, že by ste ho mohli nejakým šikovným spôsobom presvedčiť. Prehovoriť ho, aby súhlasil s rozvodom. Určite by ste to dokázali.“
„Tuším preceňujete moje presviedčacie schopnosti, madam.“
„Ach, vy istotne na niečo prídete!“ Predklonila sa a znova naňho uprela tie svoje modré oči. „Chcete predsa, aby som bola šťastná, no nie?“
Rozprávala tichým, zamatovo jemným a nádherne zvodným hlasom.
„Chcel by som, aby boli šťastní všetci,“ odvetil obozretne Poirot.
„Áno, ibaže ja som nemala na mysli všetkých, ale len seba.“
„Povedal by som, že je to tak vždy, madam.“
Usmial sa.
„Podľa vás som sebecká?“
„Ach, to som nepovedal!“
„Možno aj som. Ibaže nechcem byť nešťastná. Neznášam to. Má to vplyv dokonca aj na môj herecký výkon. A budem veľmi nešťastná, ak Edgware nebude súhlasiť s rozvodom… alebo nezomrie. V podstate,“ pokračovala zamyslene, „by bolo lepšie, keby umrel. Mala by som pocit, že som sa ho definitívne zbavila.“
Pozrela na detektíva, akoby uňho hľadala pochopenie.
„Pomôžete mi, však, pán Poirot?“ Vstala, vzala do rúk bielu štólu a prosebne sa naňho zadívala. Z chodby k nám doľahli hlasy. Dvere sa otvorili. „Ak nie…“
„Tak čo, madam?“ skočil jej do reči.
Zasmiala sa.
„Budem si musieť zavolať taxík, zájsť za ním a odstrániť ho sama.“