Zlatokopka 3 – Nezažiješ, neuveríš

Úryvok

NEUTÍCHAJÚCE NÁSTOJČIVÉ ZVONENIE budíka ma vytrhlo z nezmyselného, a predsa takého živého sna, že som mu na chvíľu uverila. V časopise radili, aby sme si budiace zariadenia nedávali k posteli, ale na vzdialenejšie miesto, vraj je lepšie, ak človek vstane na prvé zazvonenie. Skúšala som to už neraz, no stále som v tom nevidela zmysel. Konečne som umlčala ten ostrý zvuk a s mobilom som sa pokojne vrátila do pohodlnej prázdnej postele. Časová rezerva sa vždy oplatí. Skontrolovala som správy od Romana, ktorý vstáva oveľa skôr. Pravdepodobne má za sebou už prvú kávu a možno aj cestu do servisu. Janke nesmiem zabudnúť povedať, ako v tom mojom sne vyzerala s tehotenským bruškom. Bol to naozaj vtipný pohľad a mne hneď zrána zlepšil náladu.
Nič však netrvá večne, ani sladké ranné leňošenie počas pracovného týždňa, a tak som napokon vstala. Po všetkom tom cirkuse, čo sme mali za sebou, som si takéto dni naozaj vážila. Bola som šťastná. Šťastná a spokojná so životom, ktorý bol taký obyčajný a prostý, až ma bavil. Možno preto, že som niekde v kútiku duše vedela, že si to mám užívať, pretože šťastie je vrtkavé, nebude nám žičiť večne. Stále som si veľa vecí zo svojho starého života nepamätala a v podstate mi to bolo fuk. Ktovie, možno sa mi raz pamäť celkom vráti. Ak nie, ďalej budem žiť v nevedomosti.
Hodila som na seba jednoduché čierne tričko s okrúhlym výstrihom a trojštvrťové džínsy, skontrolovala som v zrkadle, či to bol naozaj iba sen a či mám všetko na svojom mieste, bleskovo si obula pracovné tenisky a o chvíľu som sa už predierala rannou zápchou do kaviarne, ktorá mohla byť moja naozaj len vo sne. Pozrela som na hodinky a vzápätí sklamane na kolónu pred sebou. Chcela som ešte zájsť za Romanom na kávu do jeho kancelárie, ktorou by som mohla príjemne začať deň. Ale vyzerá to tak, že budem rada, ak vôbec stihnem otvoriť načas.
Obišla som tri autá, čo sa zrazili uprostred najfrekventovanejšej cesty, ktorou chodí dennodenne do práce množstvo ľudí, porušila som niekoľko dopravných predpisov a konečne zaparkovala pred kaviarňou. Dnes ma žiaden hosť pred dverami nečakal, ponáhľať sa s otvorením teda nemalo zmysel. Chvíľu som váhala, či predsa len nestíham zájsť do servisu, ale keď som videla kopu áut pred ním, rozmyslela som si to. Zrejme má práce vyše hlavy. otvorila som podnik a odhrnula žalúzie, aby dnu mohlo svietiť ranné slniečko. Ako zvyčajne, pustila som si v telke rannú šou, počas ktorej som vypila pohár džúsu a obslúžila pána, čo čakal, kým mu v servise namontujú do auta klímu.
Keď nejde Mohamed k hore, musí prísť hora k Mohamedovi. Niečo na tom bude.
„Ahoj, zlatko.“ Usmieval sa odo dverí, až kým neprišiel ku mne a nevtisol mi bozk do vlasov. „Ako? Dnes si prišla dosť neskoro. Ja byť tvojím šéfom…“ zasmial sa ironicky.
„Dnes sa mi nechcelo.“ Podala som mu kávu s dennou tlačou, ktorú sme každé ráno spolu prelistovali. Okomentovali sme situáciu v šoubiznise aj vo svete a spokojne sa vrátili k svojej práci.
„Neuveríš, čo sa mi snívalo,“ spomenula som si.
„No skús, či naozaj neuverím,“ pozrel na mňa so záujmom.
Roman ma vždy počúval, čo som si na ňom vážila. Naozaj vždy sledoval a vnímal každé slovo, ktoré mi vyšlo z úst. Aj keď šlo o hlúposti.
„Dala som si vybrať silikóny a Janka čakala s Peťom dieťa!“ Musela som sa zasmiať tak ako ráno.
„Fíha, jedno lepšie ako druhé,“ zakrútil pobavene hlavou a ukradomky mi skontroloval výstrih. Pre istotu.
„Myslíš, že to niečo znamená?“ Zamyslela som sa nad súvislosťami, ale nech som hútala, ako som chcela, žiadne logické vysvetlenie mi na um neprišlo.
„Pochybujem, nemyslím si, že by sa hrnuli do dieťaťa,“ mykol plecom. „Možno máš k tým svojim prsiam vzťah ako k deťom,“ zaškeril sa na mňa spoza roztvorených novín.
„Myslím, že by si si ich veľmi ochotne adoptoval.“
„Čo už s nimi, keď sú tvojou neoddeliteľnou súčasťou.“
„Veru, čo už. Neostáva ti nič iné, len sa s nimi zmieriť.“ Naklonila som sa trochu viac, ako sa patrí, a v duchu ľutovala, že nie sme doma – uňho, u mňa, kdekoľvek, ale spolu.
„Musím ísť,“ vzdychol.
„Nemusíš.“
„Kiežby si mala pravdu.“ Dal mi bozk na nos, poskladal noviny, odložil ich na stojan a odišiel. Našťastie len do budovy oproti.
„Čau, Jani, dúfam, že sa nestalo niečo, o čom by som mala vedieť.“ Vytočila som Jankino číslo, hneď ako som vyprevadila z kaviarne ďalších ľudí.
„Prosím? Ako to myslíš?“ ozval sa v slúchadle nechápavý hlas.
„Neuveríš, čo sa mi snívalo.“ Rozpovedala som opäť svoj šokujúco živý sen o jej tehotenskom brušku a svojich prsiach- neprsiach. Janka sa na tom skvelo zabávala, najmä na pasáži, v ktorej som prišla o silikónové vankúšiky, čo mi na taký dlhý čas zmenili život. Tento bizarný sen mi však pripomenul to, čo som už ani nevnímala. Časy, keď som svoje prsia predvádzala v megavýstrihoch a miniatúrnych topoch, boli preč a ja som s nimi žila v súlade. Už som o nich toľko nerozprávala ani sa nad nimi spokojne nevyškierala. Skrátka, moja chorobná posadnutosť vlastným dekoltom pominula. Naši kaviarenskí hostia sa o mne vyjadrovali ako o „tej silikónovej“ – meno nebolo dôležité, napriek tomu, že sme s kolegyňou nosili menovky, ja zrejme až príliš blízko pri výstrihu. Moja chyba.
Konečne deň voľna! Zamkla som všetky zámky na dverách do podniku a utekala spolu s Romanom na pivo do našej obľúbenej krčmy. Uvedomovala som si, ako otrasne to znie, no bolo mi to jedno. Milovala som aj svoju krpatú garsónku, bola mojím útočiskom, keď som sa cítila všelijako, len nie dobre.
Poháre radostne zaštrngali a ja som si plnými dúškami vychutnávala nielen zlatistý mok, ale aj atmosféru začmudenej putiky a vytúženého konca týždňa, ktorý bol pre mňa čoraz vzácnejší. Čas letel neuveriteľne rýchlo a ja som bola vďačná za každú voľnú chvíľu s Romanom. Piatky boli skvelé a ani ten dnešný nebol výnimkou. Keď sme sa vracali domov, bolo už neskoro a ulicu pohltila tma. S Romanom sme mlčky kráčali tichom, držiac sa za ruky. Ani jeden z nás necítil potrebu niečo vravieť alebo rozoberať. Vyznie to možno trošku zvláštne, ale boli sme spolu dostatočne dlho na to, aby sme si museli navzájom čosi dokazovať.
Zabuchla som za sebou dvere a vyzula si tenisky. Našich spoločných priateľov som mala naozaj rada, ale chvíle osamote s Romanom som mala ešte radšej a dávala som im prednosť pred všetkým ostatným. Nohy som si schovala pod Romanovu prikrývku a pritisla sa k jeho horúcemu telu. Presne to som po celom týždni potrebovala. Roman ma pevne držal v náručí a ja som na tom nechcela nič meniť. Cítila som jeho vôňu, jeho bijúce srdce, pravidelne sa zdvíhajúci a klesajúci hrudník. Netuším, čo bežalo v telke, nevnímala som to. Ležala som mu v náručí a vychutnávala si jeho blízkosť. Jeho dych bol horúci, a aj keď v byte nebolo chladno, naskakovali mi zimomriavky. Zasypal mi zátylok drobnými bozkami.
„Provokuješ,“ skonštatovala som s úsmevom. S takým tým priblblým, ako keď ste zaľúbení prvý mesiac.
„Ale, prosím ťa,“ namietol potichu a prešiel mi jazykom po krku. Pritisla som sa k nemu silnejšie a reakcia jeho tela nedala na seba dlho čakať. Ani to ostatné. Chlapom stačí k spokojnosti naozaj málo. Keď sme skončili so všetkým tým harašením, zahľadela som sa mu do očí. V tvári mal nehu, ktorú som v nej nevídala často.
„Milujem ťa.“
„Nevravievaš to,“ pohladkal ma po líci.
„Viem. A nemienim to opakovať. Ale je mi s tebou fakt dobre,“ zasmiala som sa, tak trošku roztržito. Že niekoho milujem, som si sotva uvedomovala, nieto aby som to vyslovila nahlas. Roman ma však poznal a vedel, že na citové výlevy si nepotrpím.
„Si v rozpakoch!“ ukázala som naňho víťazoslávne.
Uhol pohľadom. „Ani omylom!“
„Náhodou je to milé.“ Usmievala som sa ako idiot, ale určite bol zvyknutý aj na to.
„Prechladneš.“ Prehodil mi cez plecia deku, keď som vychádzala na balkón, a ja som bola i z tohto malého gesta namäkko.
Stáli sme tam dosť dlho. Spájala nás len tá deka, každý očividne premýšľal o niečom inom, stratený vo vlastnom svete. Neviem, koľko cigariet sme vyfajčili, ani som to nemienila rátať. Bolo mi predsa tak dobre! Bolo? Naozaj? Jasné, že bolo! Konečne som mala to, čo som si v kútiku duše priala, to, v čom som po rokoch našla zmysel. Roman mi predsa dával všetko, čo ma malo uspokojiť! Na celý život! Párkrát som sa musela zhlboka nadýchnuť. Úprimnosť vlastného zmýšľania ma prekvapila viac, ako som bola ochotná pripustiť. Vlastne som si odmietala čokoľvek pripustiť. Všetko je predsa dokonalé! Nie je čo riešiť! Konečne môžem byť šťastná! S Romanom! Keď si ma znovu pritiahol bližšie, dotyky som mu opätovala, no boli to len automatické, nacvičené pohyby, chladnejšie, ako by som sama chcela.
„Poďme dnu,“ povedal mi napokon.
„Ja tu ešte chvíľu ostanem,“ vytisla som zo seba.
„Si v pohode?“ Tú otázku som očakávala, aj keď som ju nechcela počuť.
„Ale áno,“ zmohla som sa na chabý úsmev. Nemyslím, že mi Roman uveril. Napriek tomu sa vrátil do postele a nechal ma samu. Bolo mi chladno, ale naozaj som potrebovala chvíľu osamote. Chvíľu, keď môžem premýšľať, bez svedkov, ktorí by atakovali moje svedomie. Vlastne som žila život, v ktorom nebol čas na premýšľanie. S Romanom som bola v práci, mimo práce, doma, uňho, vo dne i v noci, so svojimi priateľmi, ktorí boli aj jeho priateľmi. V stereotype, ktorý som si nestíhala uvedomovať. Veď bolo všetko také dokonalé! Je priam hriech, za ktorý budem odsúdená na večné zatratenie, ak čo i len pomyslím na to, že mi tá dokonalosť nevyhovuje.
„Vyhovuje! Po tom všetkom mi nesmie nevyhovovať!“ napomenula som sa v duchu. Hľadela som na zhasínajúce svetlá v paneláku oproti a premohol ma zvláštny pocit, ktorý som veľmi chcela definovať alebo pomenovať, ale nedarilo sa mi to. Kdesi vnútri ma niečo škrelo. Niečo, čo som nechcela a vlastne ani nesmela vysloviť nahlas. Niečo, kvôli čomu by som radšej zaspávala sama. „Som nevďačná.“ Zakrútila som hlavou a sadla si na nepohodlnú stoličku na balkóne. Vyfúkla som dym do vzduchu a sledovala, ako sa rozptyľuje, až kým úplne nezmizol v tme. Moja obývačka momentálne fungovala ako spálňa, v posteli ležal Roman a hľadel na potichu bzučiaci televízor. V mihotavom svetle obrazovky bolo dobre vidieť roztiahnutý gauč pre tri až päť osôb, na ktorom sa pohodlne vyspia dve dospelé osoby. Jedna z nich bola anjel, druhá diabol, o ktorého sa anjel staral, a hoci diabol nevedel, čo si počať so životom, aj tak mu dal anjel šancu. Šancu získať si jeho náklonnosť, dôveru, šancu začať odznova, doslova od nuly, postaviť sa na vlastné nohy. „Si fakt chorá,“ povedalo moje druhé ja tomu prvému. Zahasila som cigaretu do popolníka spolu s „hriešnymi“ myšlienkami, ktoré ma takmer ovládli. Umyla som si zuby a vrátila sa do vyhriatej postele k človeku, ktorý by tu vôbec nemusel byť. Zrejme som mala len zlú chvíľku. Romana predsa milujem! Naozaj! Kto iný by mi zohrieval perinu? Pritisla som sa k nemu a z vďačnosti ho objala.
„Naozaj si v poriadku?“
„Jasné, že som. Som šťastná, že si tu. Po tom všetkom.“ Ktoré ja teraz za mňa hovorí? To so zlým svedomím? Alebo to, ktoré to myslí naozaj vážne?
Pohladkal ma po vlasoch. „Povedali sme si, že sa k tomu už nebudeme vracať.“
„Nevraciam sa, len som chcela, aby si to vedel. Vždy ti budem vďačná.“ Určite to bolo moje vážne zmýšľajúce ja!
„Ja som vďačný, že napokon všetko dobre dopadlo.“
„Dobrú noc.“ Pobozkala som ho na krk a potom ma už premohla únava a zaspala som tvrdým spánkom.
Keďže bola nepárna sobota, ktorá pre mňa znamenala namiesto dopoludňajšej zmeny aktívny oddych, neunúvala som sa vstať. Len som otvorila oči a hľadela do okna na bezoblačnú modrú oblohu. Východ slnka mali protekčne k dispozícii ľudia v bytoch na druhej strane chodby. Spomenula som si na bývanie s Frajerom. Od skorého rána nám slnko svietilo priamo do postele. Neznášal to. Vždy kvôli tomu večer zatiahol okrem žalúzií aj ťažké tmavé závesy. Tešila som sa, ak zabudol. Ranné lúče na mojej tvári boli jednou z najpríjemnejších vecí na našom spoločnom bývaní. Robili mi deň krajším. Samozrejme, len dovtedy, kým mi ho Frajer nepokazil. Spomínala som na dni strávené v nemocnici a na jeho herecké výkony, vďaka ktorým mi dokázal dennodenne klamať priamo do očí. Bola som taká hlúpa. Už nikdy nesmiem nikomu tak slepo veriť. Nikdy viac. Vždy sa to nakoniec obrátilo proti mne. Možno je však fajn, že som sa niečo naučila. Neraz som si povedala, že sa deje, čo sa má. A že náhody neexistujú. Všetko, čo sa mi stalo, všetci ľudia, ktorí mi skrížili cestu, a všetko, na čo som si po autonehode spomenula, malo nejaký dôvod a zmysel. Z premýšľania ma vytrhol Roman, ktorý sa presunul bližšie ku mne a objal ma okolo pása. Letmo som pozrela na jeho ruku a otočila sa k nemu.
„Čo máme dnes v pláne?“ spýtala som sa, keď na mňa uprel pohľad.
„Paťo chcel variť guláš. Alebo grilovať. Musím zistiť, či to stále platí.“
„Grilovať? Kde? Na balkóne?“ Pokiaľ som si dobre pamätala, Patrik s Dášou bývali spolu v Dášinom byte, ktorý dostala od rodičov.
„Jeho rodičia šli niekam preč. Má im občas skontrolovať dom. Poznáš ho, musí to využiť.“ Naoko pohoršene zakrútil hlavou.
Mal pravdu. Paťo bol dieťa v mužskom tele, ktoré nechcelo dospieť. Ak niekto vymyslel voľačo uletené, mohli sme sa spoľahnúť, že to bol on. A ak náhodou nie, bol tým, kto tú bláznivinu ochotne dotiahol do konca. Človek sa s ním nikdy nenudil, vždy sme sa veľa nasmiali, preto sme ho mali radi. Ako mladšieho súrodenca, ktorého nikdy nebonzneme rodičom.
„To znie celkom dobre,“ usmiala som sa. Stretnutia našej partie som mala naozaj rada.
„Ale dovtedy máme more času.“ Nežne mi prešiel prstami po perách.
„Preto si môžeme ešte pospať.“ Preplietla som si jeho ruku so svojou a zavrela oči. Nenaliehal, pohladkal ma ešte raz po vlasoch a nechal spať, aj keď som len privrela viečka, kým nevstal z postele. Bohužiaľ, byt, v ktorom som bývala, bol príliš malý na to, aby som sa mala kam utiahnuť. Preto som vstala pár minút po Romanovi a kým v kuchynskom kútiku pripravoval kávu, otrávene som šla do kúpeľne. Sedela som na záchode, holé nohy mi chladili studené kachličky a hľadela som do prázdna. Niekam medzi kôš na špinavú bielizeň a umývadlo. „Čo sa deje?“ spýtalo sa ma moje skutočné ja. Odpoveď sa však nedostavila. Bola som sama zo seba znechutená, aj keď som si nebola istá, čo to spôsobilo. Opláchla som si tvár studenou vodou a pozrela na svoj odraz v zrkadle, na ktorom sa skvel biely fľak od zubnej pasty. Presne v strede môjho čela. Vlasy mi stáli každý iným smerom, napriek tomu, že boli zopnuté v neforemnom chvoste. Vyzerala som otrasne. Naozaj otrasne, nielen neupravene, čo sa dá ľahko napraviť. Tak zle som nevyzerala už poriadne dlho. Vždy som odsudzovala ženy, ktoré sa o seba prestanú starať, len čo si nájdu vážnejšiu známosť. Lebo veď ten ich chlap ich miluje také, aké sú. Misia skončená. Naozaj si ženy myslia, že je to v poriadku? Že chlap chce mať vedľa seba strašidlo s veľkou riťou? A potom sa čudujú, že chlap ujde za takou, akou boli kedysi ony. Kedysi. Ja však nie som ako ony! Rýchlo som si prečesala vlasy a zviazala ich do konského chvosta. Umyla som si ruky, na tvár naniesla trošku mejkapu a mihalnice pretrela maskarou. Veľký efekt to však neprinieslo, moje riasy nikdy nedisponovali ani dĺžkou, ani hustotou. A môj nízkorozpočtový život mi neumožňoval dvakrát do mesiaca platiť za zvodný pohľad ako z reklamy na maskaru. Hlavou mi preblesla myšlienka, čoho by som sa musela vzdať, aby som si ho mohla dovoliť.
„Zlatko?“ zakričal Roman z obývačky-spálne-kuchyne a mňa až myklo.
„Ano?“ Bol najvyšší čas prestať na seba tupo civieť do zrkadla.
„Sľúbil som Dávidovi, že sa mu pozriem na tú spojku. Práve mi volal, či nemám čas.“ Sadla som si na barovú stoličku pri pulte, ktorý nahrádzal kuchynský stôl. Keď ma Roman zaregistroval vo svojej blízkosti, stíšil hlas a položil predo mňa kávu s mliekom. Teda skôr mlieko s kávou, lebo tak som to mala rada. A len on mi rannú kávu vedel pripraviť lepšie ako ja sama.
„Dobre,“ usmiala som sa nenútene a uchlipla si z hrnčeka.
„Mala si iné plány?“
„Nie, pokojne choď,“ ubezpečila som ho. „Pôjdem kúpiť nejaké mäso a zeleninu na grilovačku a potom si zavoláme. Môžeme sa stretnúť u Paťových rodičov.“
„Nemyslím, že to bude tak dlho trvať.“
„V pohode.“
„Okej, tak idem, nech to máme čo najskôr hotové.“ Letmo ma pobozkal na líce, vlial do seba kávu, obliekol si teplákovú súpravu a bundu a zabuchol za sebou dvere. A ja som sa pristihla, aj keď som si to nechcela priznať, že mi odľahlo, že išiel preč. Bola som rada, že som ostala vo svojom bytíku sama. Počula som, ako odišiel výťah, vyšla som na balkón a videla, ako odchádza jeho čierne auto. Cítila som sa sentimentálne. Myslela som na to, čo si pamätám zo svojej minulosti, na incident spred Frajerovho domu, keď som sa rozhodla pre tento život, na to, ako Roman zastal vedľa mňa, keď som sedela v Martinovom aute a netušila, kto ten chlapec je. Ešte aj teraz mám pri pomyslení na jeho vtedajší pohľad husiu kožu. Vedela som, že to, že som našla Janku s Peťom a vrátila sa k Romanovi, nebola náhoda. Veci sa predsa nemôžu tak dokonale vyvinúť iba náhodou. A napriek tomu, že niektoré spomienky sa mi nikdy nevrátili a o iných útržkoch som si nebola istá, či sa naozaj stali, mala som zmiešané pocity aj z toho, za čo som vlastne bojovala.
Vychutnávala som si kávu, dúšok po dúšku. Snažila som sa nemyslieť na nič. Premýšľanie mi nerobilo ani trochu dobre. Dopriala som si skromné raňajky, vydrhla kúpeľňu, poutierala prach a poumývala dlážku. Keď išlo o upratovanie, bola som nesmierne vďačná za garsónku. Veľmi dobre som si totiž spomínala na veľkosť rodičovského bytu, v ktorom sa každú sobotu so železnou pravidelnosťou vstávalo najneskôr o ôsmej, aby sa stihlo upratať aj navariť obed. Sladké školské časy.
Keď som pozrela na hodinky, bolo mi jasné, že s Romanom sa stretneme až u Patrika. A tak som na seba hodila pohodlné oblečenie, rozumej oblečenie, v ktorom by som v minulosti nešla ani vysypať smeti. Ale minulosť je preto minulosťou, aby sme nad ňou nepremýšľali, nedali sa ňou ovplyvňovať a nanajvýš nad ňou mávli rukou.
Zastavila som sa v prvom supermarkete, ktorý som mala po ceste k Patrikovým rodičom, nakúpila všetko, čo som považovala za potrebné, prihodila aj zopár nepotrebných vecí a s telefónom na uchu, aby ma Paťo mohol navigovať, som dorazila k ich domu.
„Ahojte!“ Položila som tašky s potravinami na stôl v útulnej kuchyni, z ktorej viedli dvojkrídlové dvere na terasu, kde už Janka bojovala s Peťom o miesto za grilom. Táto partia ľudí mi dokonale nahrádzala sedenia u psychoterapeuta. Vždy keď som bola bez nálady, stačilo zorganizovať stretko a človek zabudol na všetky chmúrne myšlienky. Energia mojich priateľov bola naozaj nákazlivá.
„Chlap vždy griluje. Žena sa stará o ostatné,“ vyhlásil Peťo, mávajúc Janke okolo hlavy veľkou obracačkou.
„Ale keď ty si nikdy neugriloval nič bez zhorenej kôrky!“ so smiechom prevrátila oči.
„Takže my máme všetko pripraviť, chlapi iba hodia na gril zopár kusov mäsa a ženy majú potom ešte aj výsostné právo všetko upratať, hej?“ Načiahla som sa po zemiakových lupienkoch v mise na drevenom stole.
„Ty za koho kopeš?“ Peťo na mňa vypleštil oči a zatváril sa pohoršene.
„Aspoň za trochu zdravého jedla,“ žmurkla som naňho.
„Som naozaj rada, že si prišla,“ povedala Janka spokojne.
„Už aby prišli aj ostatní, lebo ste v presile,“ zahundral Peťo.
„Roman s Dávidom sú ešte v servise?“ spýtala som sa a uvedomila si, že som Romanovi mohla aspoň zavolať.
„Myslím, že práve oni dvaja prídu medzi poslednými. Dávidovi sa zlomila nejaká oska, či čo.“
„No, veď im nič neujde,“ mávol rukou Patrik a priniesol dosku na krájanie a misu plnú zeleniny.
„Kde je Dáša?“ spýtala som sa na jeho priateľku, s ktorou som si síce nemala veľmi čo povedať, ale zaregistrovala som jej neprítomnosť.
„Neviem, či príde,“ odvetil a mne neušlo sklamanie v jeho hlase.
„Nevieš, či príde?“ vyvalila som naňho oči. „Čo sa stalo?“ Paťa s Dášou som vždy pokladala za skvele zohratý pár.
„Neviem.“ Pokrútil hlavou, podal mi fľašku s pivom a sadol si vedľa mňa. „Netuším, čo sa s nami deje. Je to celé nejaké čudné,“ mykol plecom. „Ktovie, možno to tak má byť.“ Napil sa.
„Pohádali ste sa?“ spýtala som sa so záujmom.
„Nie, vôbec nie. Obaja sme v pohode. Len máme možno nejakú krízu, alebo ako to nazvať. Proste každý z nás si robí radšej individuálny program, ako by sme mali ísť niekam spolu.“
Tak toto sa nazýva krízou? Myslela som si, že kríza nastáva v zabehnutých manželstvách po desiatich rokoch stereotypného spôsobu života a nie medzi mladými ľuďmi či v ešte mladších vzťahoch. Máme aj my s Romanom krízu? Alebo sa tá kríza ako zvyčajne týka iba mňa?
„Zvláštne, vždy som mala pocit, že vám dvom to klape.“
„Aj klapalo. Možno práve to je najväčší problém. Nehádame sa, páčia sa nám rovnaké filmy, máme spoločných priateľov, spoločné koníčky, neexistuje nič, čo by náš vzťah nejako ozvláštnilo.“
„Vieš o tom, že väčšina ľudí chce mať presne to, čo tebe nevyhovuje?“ zasmiala som sa, jemne, citlivo, nebola v tom ani štipka výsmechu. Ľudia zjavne nie sú nikdy spokojní.
„Možno, ja len… chápeš, v každom vzťahu by mali byť nejaké hádky a následné udobrovanie. Ale my? Nič.“ Mykol plecami.
„Chýbajú ti hádky?“ neveriacky som zdvihla obočie.
„Ja som asi fakt čudný.“ Patrik si prehrabol vlasy. Vyzeral zúfalo a mne tak trošku dochádzalo prečo. Možno keby mi niečo podobné povedal Peťo alebo Janka, dokázala by som to s nimi rozoberať donekonečna.
„Ľúbiš ju?“ vyletelo zo mňa.
„Neviem už ani to.“ Pozrel na mňa s vážnosťou v očiach.
„Keď si nie si istý, tak to nie je bohviečo.“ Nech bola pravda akákoľvek krutá, myslela som si, že ak Patrik nie je presvedčený, že jeho vzťah s Dášou má zmysel, je zbytočné, aby v ňom ďalej zotrvával.
„Nie je to jednoduché. Ty vieš celkom isto, že Romana miluješ?“ V tej chvíli Patrik stratil moje sympatie, nemal právo pýtať sa na môj vzťah s Romanom. Táto téma bola tabu aj pre mňa samu. Mlčala som. Nevedela som, čo povedať. Pohotovo klamať svojich najlepších priateľov som už zabudla. Rozpačito som si zapálila cigaretu a ponúkla aj jeho. Odmietol.
„Tak vidíš. Tiež by som povedal, že keď ste sa hľadali tak dlho, prekonali toľko doslova šialených prekážok, bude z vás dokonalý pár. A ty pritom nevieš, ako to s vami vlastne je.“ Mlčky som hľadela do zeme. „Nemusíš hovoriť nič. Presne viem, ako sa cítiš.“
„Možno sú to len domnienky, úvahy z dlhej chvíle. Veci, nad ktorými premýšľame dovtedy, kým z toho nevznikne obrovský pocitový chaos.“ Neviem, čo som tým chcela povedať, ale vtedy mi to dávalo zmysel.
„No, čas všetko ukáže.“ Kývol hlavou k terasovým dverám, ktorými prišli Roman s Dávidom. „Neboj sa, nikomu to nebudem vešať na nos,“ stihol ešte povedať, kým si nasadil bezstarostnú masku a, sršiac dobrou náladou, podal si s oboma ruky. Jeho miesto zaujal Roman, ktorý mi vtisol na líce rýchly bozk.
„Prepáč, nestihli sme to spraviť skôr. Si tu dlho?“
„Nie, prišla som len pred chvíľou,“ usmiala som sa nenútene, aj keď vo mne ešte rezonoval rozhovor s Patrikom. A možno aj tak trošku výčitky svedomia. Roman si jednoducho moje pochybnosti nezaslúži. Po tom všetkom naozaj nie.
Netrvalo dlho a naladili sme sa na rovnakú vlnu, na akú sme boli pri podobných stretnutiach zvyknutí. A ja som sa spamätala a cítila sa viac než príjemne. Jednoducho tak, ako sa človek cíti s ľuďmi, ktorých má úprimne rád a nemusí sa pred nimi na nič hrať. Nikto z nás nepil viac, než zniesol, nikto nemal potrebu sa predvádzať, skrátka, každý si užíval voľný sobotný večer. V noci nám Patrik nachystal improvizované lôžka, aby sme uňho mohli prenocovať, a ja som napokon zaspávala s úsmevom na perách a Romanovými rukami okolo svojich pliec. Je fajn baviť sa tak dobre, že človek zabudne na pochybnosti. Vedela som, že sa vrátia, ale alkohol ma priviedol na ružovejšie myšlienky.
Ráno prišlo rýchlejšie, ako mi bolo milé. Slnko svietilo, teplota bola na začiatok jari privysoká a na terase niečou zásluhou zmizol všetok neporiadok z večera. Posadila som sa na drevenú lavičku a nastavila tvár slnku. Naokolo panovalo božské ticho a ja som si ho chcela vychutnávať čo najdlhšie. Dokonca som nemala ani chuť na cigaretu, ktorá patrila k môjmu každodennému rannému rituálu. Netuším, ako dlho som tam bola, keď si vedľa mňa sadol Roman. A moja súkromná romantika aj včerajší bezstarostný pocit boli fuč.
„Vstala si skoro,“ skonštatoval milým hlasom.
„V cudzej posteli toho nikdy veľa nenaspím.“ Neochotne som otvorila oči a otočila sa k nemu tvárou.
„Chceš ísť už domov?“
„Nie, je mi fajn. Pokojne ostaňme.“
Roman prikývol a vzápätí zavládlo medzi nami ticho. Zvláštne ticho, ktoré bolo pre mňa niečím novým. Niečím, čo som nevedela definovať, ale nebolo mi to ani trochu príjemné. Nebolo to trápne ticho medzi dvoma mladými ľuďmi na nevydarenom rande. Ani ticho medzi manželmi po desiatich rokoch, ktorí spolu nekomunikujú, lebo jednoducho nemusia. S Romanom sme boli niekde uprostred. A nevedela som si predstaviť ani krok vzad, ani krok vpred. V tej chvíli som dokázala iba mlčať.
„Čo sa deje?“ Tak veľmi som chcela, aby mlčal aj Roman.
„Niečo sa deje?“ Neviem, prečo som hrala hlúpu. A myslím, že to netušil ani on.
„Ale no tak,“ počula som jeho trpezlivý, mierne znepokojený hlas. Ten jeho tón ma neskutočne vytáčal. Nechcela som sa s ním rozprávať. Nechcela som hovoriť s človekom, ktorý ma pozná najlepšie a vie o mne všetko, s človekom, ktorého som sklamala a napriek tomu mi dal šancu. Čo by som mu mala povedať? Pravdu? Ale akú vlastne?
„Ja neviem!“ zakrútila som zúfalo hlavou, no do očí som sa mu pozrieť nedokázala. Žasla som nad tým, aká som zbabelá. odrazu som nevedela vysvetliť, čo sa so mnou deje.
„Chceš byť sama?“
„Nie!“ odpovedala som rýchlo a úprimne, čo by malo znamenať, že na tom nie som až tak zle.
„Okej.“ Cítila som sa ako na výsluchu. „Myslel som si, že my dvaja nemáme pred sebou tajnosti… „
„Každý má tajnosti. Neverím, že ty nie,“ odvrkla som podráždene.
„Veril som, že po tom všetkom tajnosti nepotrebujeme.“ Vstal a zahasil takmer celú cigaretu do popolníka. „Ale ako myslíš, nebudem z teba ťahať niečo, čo mi nechceš povedať.“
Za chrbtom som počula buchnúť terasové dvere, ostala som však sedieť. Nechcela som ísť za ním a obhajovať sa. V podstate mi urobil láskavosť, že šiel dnu.
Pokojne som nasadla do auta, ktoré som mala zaparkované pred domom, a odviezla sa domov. Neplakala som, aj keď ma celá situácia mrzela. Mobil som si vypla, lebo som vedela, že skôr či neskôr bude zvoniť. Aj keď mi na priateľoch záležalo, s nikým z nich som nemala chuť rozoberať túto prapodivnú situáciu. Samota mi robila spoločnosť už toľko ráz, že mi v podstate vyhovovala väčšmi ako nekonečné rozoberanie a vysvetľovanie. Jednoducho sú veci, o ktorých nemusia vedieť všetci. Víno som si dokázala otvoriť sama, nepotrebovala som na to nikoho.
V tichosti a osamote som prežila celú nedeľu. Vedela som, že Romanovi sa nevyhnem, ale cítila som úľavu, akoby konečne niekto prestal na mňa dohliadať a mohla som robiť vlastné rozhodnutia.
Bola som presvedčená, že v pondelok sa stretneme, no jeho auto sa zjavilo pred servisom až hodinu po tom, ako som otvorila kaviareň. Vystúpil, ani sa neobzrel a rovno zamieril k budove, v ktorej mal kanceláriu. Deň prešiel rýchlo, pršalo a u nás bolo nepretržite obsadených niekoľko stolov. Na druhý deň sa zopakoval rovnaký scenár, no mne sa Romanova ignorácia pomaly prestávala páčiť. Presnejšie povedané, začínala ma čoraz väčšmi škrieť.
V stredu som už bola naštvaná. Zmocnili sa ma obavy, že Romana strácam, a uvedomila som si, že to ani náhodou nechcem. Zarytého mlčania bolo akurát dosť. Netušila som, čo mu chcem povedať, ale keď som pri príchode do práce videla jeho auto pred servisom, šla som rovno dnu. Bez zaklopania som vošla do kancelárie a hneď to aj oľutovala, lebo som si uvedomila, že tam nesedí sám. Romanov prekvapený výraz a zdvihnuté obočie spôsobili, že som sa zmohla iba na pár slov.
„Ahoj. Prepáč, prídem neskôr.“ Chcela som cúvnuť a zavrieť dvere, ale vtom som zaregistrovala až príliš známu tvár.
„Ahoj. Teba som nevidel, ani nepamätám, ako sa máš?“ venoval mi profesionálny úsmev, ktorý som veľmi dobre poznala.
„Chrústik. Ahoj. Fajn, mám sa fajn,“ vykoktala som. Nešlo mi do hlavy, čo robí v Romanovej kancelárii.
„Vyzeráš dobre,“ usmial sa Chrústik znova. Ja som mu úsmev neopätovala a netušila som ani, čo mám tým dvom povedať. Roman na mňa hľadel s otázkou v očiach, nepochybne prekvapený, že som sa tam zjavila.
„Ďakujem, aj ty. Nechám vás, chcela som len… Vlastne nič, budem u seba. Alebo prídem neskôr,“ plietla som dve na tri, a keď som si to uvedomila, rýchlo som za sebou zabuchla dvere. V kaviarni som si spravila mlieko s kávou a vychutnala si ho pred vchodom. Po studených upršaných aprílových dňoch konečne svietilo slnko, a tak zákazníci servisu opäť radšej čakali na svoje auto na terase konkurenčnej kaviarne o ulicu ďalej. Premýšľala som nad Chrústikom. Naposledy som ho videla na svadbe Borisa so Silviou. A nedalo sa zabudnúť, že mohol pred Romanom povedať o mne všetko zlé, čím ma moja minulosť dobiehala, všetko o tom, ako som sa voči nemu špinavo zachovala. Ale neurobil to. Neviem prečo. Rezonovali mi v ušiach jeho slová, ako sa nemám vŕtať v minulosti. „My chlapi sme ťa pokazili. Ostatné už skazené sú, ty si nebola.“ Sedela som na schodíkoch pred kaviarňou, oblečená v džínsoch, aké si za pár eur vo výpredaji kúpili tisícky ďalších dievčat, v bielom tričku s logom kaviarne, dnes ešte bez fľakov, a bielych teniskách. Krátke nechty nalakované na ružovo, obšúchané od vody, v ktorej sa počas zmeny ustavične máčam. Keď som opäť hodila očkom k vchodu do servisu, bolo neskoro. Chrústik ani náhodou nekráčal k autu, o ktorom som bola presvedčená, že patrí jemu, ale mieril rovno ku mne.
„Môžem si dať u teba kávu?“ spýtal sa, keď zaregistroval môj tak trošku vyplašený výraz. Hodí sa vôbec, aby sedel v tejto kaviarni a ja som mu robila kávu?
„Jasné, poď,“ bola moja odpoveď, pri ktorej som odlepila zadok v lacných džínsoch zo schodov. Chrústik sa usadil za barom a mlčky ma pozoroval. Denne som urobila asi tridsať káv s mliekom, ale teraz som bola roztržitá a nevedela, čo mám chytiť do ruky ako prvé.
„Čo tu vlastne robíš?“ Usmiala som sa napokon, keď som konečne položila na pult malý podnos so všetkým, čo naň patrí.
„Prišiel som za Romanom.“
Och, iste. Hádam neočakávam, že mi bude vešať na nos obchodné veci. Ľudia ako on to nikdy nerobia. Ženy po ich boku sú fajn, ale poznajú svoje miesto i svoje úlohy. Starať sa do chlapských záležitostí k nim však ani náhodou nepatrí.
„To som si všimla,“ povedala som s predstieranou ľahostajnosťou v hlase. „A čo teda robíš tu? Nemyslím si, že ťa sem pritiahla práve káva.“
„Máte tu dobrú kávu,“ uznanlivo skonštatoval, keď si odpil.
„Poviem šéfke, vždy to rada počuje,“ prikývla som.
„Chcel som len vedieť, ako sa máš. Nečakal som, že zakotvíš práve tu.“
Obzrel sa po priestore a ja som si nebola istá, či sa mám usmiať, lebo to je kompliment, alebo odísť čistiť kávovar, pretože je to ponižujúce. Časy, keď by som radšej zomrela, ako by som mala robiť čašníčku a obsluhovať ľudí za smiešny plat a tringelty, boli už preč a Chrústik mi ich zbytočne pripomínal. Zmietali mnou protichodné pocity.
„Tak to ani ja nie,“ zasmiala som sa napokon. „A vidíš, je mi tu fajn.“
„Naozaj?“ zdvihol pochybovačne obočie.
„Človek ako ty tomu asi neuverí, ale je to naozaj tak. Obyčajný život, priemerná práca a najmä úplne obyčajní ľudia okolo mňa mi vyhovujú.“
„Ja nie som obyčajný človek?“
„A si?“ uškrnula som sa.
„Na to, že si so mnou žila, vieš o mne zúfalo málo.“
Mykla som plecom. „Stále si z toho veľa nepamätám.“
„Nevadí, aj keby si sa na všetko rozpamätala, veľa by si toho nevedela.“
„O čo ti ide?“ spýtala som sa a uprene mu pozrela do tváre. Naozaj ma nebavilo naťahovať sa s ním donekonečna.
„O nič. Viem, čo je obyčajný život, aj keď si to možno nevieš predstaviť. Pozri sa na mňa. Naozaj si myslíš, že malý, tučný a ešte k tomu škaredý chlapec s rodičmi, ktorí museli robiť v dvoch zamestnaniach, aby nám nič nechýbalo, bol obľúbený?
V škole som bol športové drevo a odpudzovač dievčat. Neostávalo mi nič iné, len zbohatnúť. Nemal som kamarátov, ale vďaka tomu som mal nekonečne veľa času. Iní chľastali na večierkoch, ja som študoval, po výške som makal na rybárskej lodi v Nórsku, kým ostatní cez známosti hľadali vysnívaný džob. Ja som nemal zazobaných rodičov, vplyvných priateľov ani iné kontakty. Začínal som od nuly a padol som na hubu toľkokrát, že to nedokážem zrátať. Asi to tak malo byť. Bez tohto všetkého by som totiž navždy zostal obyčajnou nulou. A práve to ma hnalo vpred. Chcel som mať baby, ktoré si dokážem kúpiť. Chcel som priateľov, ktorí sa budú predbiehať, aby mi v spoločnosti podali ruku, a pritom vôbec nebudú tušiť, že ich mám dávno prečítaných. Chcel som mať vo všetkom poriadok. V obchodoch, vo vzťahoch s ľuďmi aj v živote. Iná možnosť pre mňa neexistovala.“ Priateľsky sa na mňa usmial a ja som stratila reč. Čakala som od Chrústika všetko možné, ale toto ani vo sne. Zhlboka som sa nadýchla, ale opäť som nič nepovedala. „Zvláštne, že?“ spokojne okomentoval moje mlčanie.
„Tak to áno. Prečo to však vravíš práve mne?“ Zdvihla som obočie a premýšľala, či je jeho pútavý príbeh vôbec pravdivý.
„Neviem. Nemyslím, že to niekomu povieš. A aj keby, si moja bývalá, ktorá si to všetko mohla vymyslieť. Takže by ti zrejme nikto neuveril.“ Mávol rukou. „Tvoj frajer je super chalan,“ zmenil tému. „Sľúbil som mu spoluprácu ešte na Borisovej svadbe, ale nebol na to čas. Dnes som za ním zašiel, aby sme si spravili nejaký plán a dohodli sa. Nebudem dávať zarábať chrapúňom. Roman je poctivý, asi až príliš. A na tom budeme stavať. Bude to fajn, potrebujem človeka, ako je on, a on zas prácu, akú mu viem dohodiť iba ja.“
Lichotilo mi, že ma do toho zasvätil. Vedela som totiž, že také niečo nerobí bežne.
„Neviem, či sa mám vašej spolupráce obávať, alebo sa z nej tešiť.“ Nech boli Chrústikove úmysly akékoľvek poctivé, neverila som mu.
„Chápem. Ale nemáš dôvod na obavy. Buď rada, že si spokojná, tak ako si. Buď rada, že si so svojím terajším životom spokojná. Takto ti to pristane viac.“ Dopil kávu a položil na stôl bankovku.
„To je dobré, nechaj tak.“ Bolo mi naozaj trápne prijať peniaze za kávu od človeka, ktorého som stála tisíce.
„Obyčajný život je finančne náročný, nevymýšľaj,“ povedal a posunul bankovku naspäť ku mne. „Teraz musím ísť, ale určite sa čoskoro uvidíme. Tak sa maj.“ Na výdavok nepočkal a ja som pozdrav „maj sa“ zo seba vysúkala, až keď bol pri dverách. Nechal mi štedré prepitné, čím si u mňa predplatil kávu na veľa návštev dopredu. Tupo som za ním hľadela, ako nasadá do auta, cúva spred servisu a napokon odchádza. Dávala som si dokopy všetko, čo mi povedal, a nebola si istá, či sa mi to iba nesníva. Nešlo mi do hlavy, prečo za mnou prišiel ani načo mi to všetko hovoril. Má výčitky svedomia? Ľutuje ma, že som len úbohá čašníčka? Alebo chce kvôli spolupráci s Romanom vychádzať aj so mnou? Myšlienky mi vírili v hlave, až kým som nezbadala svojho azda ešte stále priateľa, ako po niekoľkých dňoch prerušenej komunikácie kráča do kaviarne. Ďalšia návšteva, pri ktorej sa nebudem cítiť vo svojej koži.
„Ahoj.“ Znelo to chladne, alebo sa mi to len zdalo?
„Kávu?“
„Nie. Iba ma zaujíma, prečo si za mnou prišla.“ Hm. Neprirodzený pokoj, ľahostajnosť a odmeranosť, aké som uňho ešte nezažila.
„Neozval si sa,“ vyšlo zo mňa napokon.
„Ani ty nie,“ pozrel na mňa vyčítavo.
„Neviem, čo sa deje.“ Posadila som sa vedľa neho, rozhodnutá vyjsť s pravdou von. „Mám pocit, že môj život sa dostal do akéhosi stereotypu. Akoby som uviazla na mŕtvom bode. Ráno idem do práce, po nej buď domov, alebo s ostatnými niekam von, večer ku mne alebo k tebe, človek čaká na víkend, ktorý utečie ako voda, a kolotoč sa začne odznova.“ Nebola som si istá, či by práve toto mohlo byť príčinou, prečo môj vzťah k Romanovi tak ochladol. Ale tie slová sa mi drali z úst samy.
„Podľa mňa máš ponorku.“
„Čo mám?“ pozrela som naňho nechápavo.
„Ponorkovú chorobu, čiže v podstate to isté, čo si sama povedala. Len s tým rozdielom, že na nervy ti leziem hlavne ja.“ Nedalo sa nesúhlasiť.
„Čo to znamená?“ šepla som a oči sa mi zaleskli. Nechcela som si priznať, že Roman je taký skvelý chlap, až mi lezie na nervy.
„Pre mňa to znamená, že rozhodnutie je na tebe. Myslím, že kríza prišla akosi priskoro. Možno by nám prospela pauza, a možno by sme sa mali hneď rozísť. Ja neviem.“ Hľadal vhodné slová, ale príliš mu to nešlo.
„Nechcem, aby sa to medzi nami skončilo.“ Po líci sa mi skotúľala slza.
„A ja ťa zasa nechcem do ničoho nútiť.“ Roman mal celý tento rozhovor pravdepodobne pripravený. Čakala som, že na rad prídu prosby, ospravedlňovanie, pokus o záchranu nášho vzťahu, ale on hodil všetko na moje plecia, ktoré netušili, aké riešenie je najsprávnejšie.
„Je ti jedno, čo bude s nami ďalej?“
„Milujem ťa, na tom sa nič nemení. Ale nemôžem ťa prinútiť, aby si ma aj ty milovala. Keď to tak nie je, nemá zmysel to naďalej naťahovať. Ukončime to radšej hneď.“ Neverila som vlastným očiam ani ušiam. Slzy mi tiekli po lícach jedna za druhou a on sedel vedľa mňa a s kamenným výrazom v tvári čakal, čo bude nasledovať.
„Nechcem ťa stratiť.“ Prudko som zakrútila hlavou. „Ale nefunguje to. Sama tomu neverím, ale je to tak.“
„Jednoducho ty si zvyknutá na iné vzťahy. Normálny život bude pre teba vždy nudný.“
Roman vstal a bez rozlúčky odišiel, nie však do kancelárie. Nasadol do auta a zmizol bohviekam. Ja som z práce odísť nemohla. Premýšľala som nad týmto absurdným dňom, nad vlastným správaním a nad bizarnosťou celej situácie.
Večer som usmoklená sedela u Janky, ktorá si nevedela vysvetliť Romanovo konanie.
„Uznávam, že aj ty sa často správaš čudne, ale od neho by som to nečakala.“ Podala mi popolník a pohár vína.
„Ja už neviem, čo mám od koho čakať.“ Zadívala som sa z balkóna na husto zastavané sídlisko. „Akoby čakal, že to ukončím.“
„Nemyslím si to. Bojoval o teba príliš dlho, aby to napokon vzdal.“
Rozoberali sme Romana zo všetkých strán, hľadali racionálne aj iracionálne dôvody jeho správania, a keď sa vrátil Peťo, začali sme odznova, ale žiadne vysvetlenie neprichádzalo. Pod miernym vplyvom alkoholu som si teda zavolala taxík a dala sa odviezť domov. Ľahla som si na chvíľu na neroztiahnutý gauč, zapla telku a o chvíľu zaspala ako drevo.
Snívalo sa mi, ako mi Roman šťavnato vynadal na Peťovej oslave, do našej hádky sa mi ako útržky z filmu miešali neurčité spomienky na Romana, na jeho pohľad, jeho objatia a podporu. Keď som sa strhla zo spánku a otvorila oči, zistila som, že je hlboká noc. Na mobile svietilo pol tretej. Cítila som sa pod psa. Vyšla som na balkón a uvedomila si, že možno naozaj potrebujem zmenu, ale tá určite nesúvisí s Romanom. Môžem toho predsa zmeniť tak veľa! Prečo som bola presvedčená, že musím začať práve ním? Možno treba začať od seba. Nepremýšľala som, nasadla do auta a o chvíľu búchala ako zmyslov zbavená na dvere Romanovho bytu. Netrvalo dlho a otvoril, žmúriac do svetla. Hodila som sa mu so slzami v očiach okolo krku. Našťastie ma pevne zovrel a dal mi bozk do vlasov.
„Prepáč mi to všetko. Netuším, čo to do mňa vošlo. Jednoducho potrebujem zmenu, no zmeniť musím seba alebo prácu, začať športovať, učiť sa jazyky či niečo podobné, je toľko možností, nepochopím, ako som si mohla myslieť, že tou zmenou máš byť ty. Prepáč mi to. Ja… Milujem ťa. A veľmi si ťa vážim za všetko, čo si pre mňa urobil, naozaj dúfam, že už nie je neskoro.“ Moje rozprávanie nemalo konca, ale napokon som pozrela do Romanových rozospatých oči. „Prepáč.“ Pobozkala som ho.
„Uf.“ Usmial sa, čo bolo pre mňa dobré znamenie. „Takéto príjemné zobudenie uprostred noci som veru ešte nezažil.“
Zabuchol za mnou dvere a ja som sa naňho vrhla, dychtivo a lačne, hnala ma túžba rozptýliť všetky Romanove pochybnosti.
„Chýbal si mi. Aj keď to bolo len pár dní. Šialene.“ Vyzliekla som mu tričko.
„Čo mám povedať ja?“ Bozkami mi zasypal krk i dekolt, a keď pokračoval nižšie, už som nestačila s dychom.
Milovala som jeho telo, jeho vôňu, sex s ním, ktorý nikdy nebol nudný, milovala som jeho. Aj uprostred noci, sediac mu len v prikrývke na kolenách s cigaretou v ruke, ktorá po sexe chutí najlepšie.
„Bál som sa,“ prerušil nočné ticho. „Naozaj som sa bál, že už neprídeš.“ Pobozkal ma na šiju a mne opäť naskočili zimomriavky.
„Nechcela som, aby si pochyboval.“
„Nedalo sa nepochybovať. Nemali sme si čo povedať. To sa nám ešte nikdy nestalo!“
„Už sa ani nestane. Neviem, čo to do mňa vošlo. Potrebujem zmenu, mať nejaký zmysluplný cieľ, snažiť sa niekam to dotiahnuť. Ale bez teba to nedokážem. Ani nechcem.“
„Som tu. A vždy budem. Možno to vyznie ako blbosť, ale fakt. Môžeš so mnou vždy rátať.“
„Bol za mnou Chrústik.“ Spomenula som si, že by nebolo zle povedať mu o tom.
„Viem, vravel, že sa chce za tebou zastaviť. Pýtal sa ma, či mi to nebude prekážať.“
„Pýtal si povolenie?“ vyvalila som naňho oči.
„Nepriamo,“ zasmial sa Roman.
„Neviem, čo vlastne chcel.“ Zamyslene som pokrútila hlavou. Celé to bolo akési zvláštne.
„Je to dobrý chlap. Aspoň zatiaľ sa mi tak javí. Možno chce mať s tebou len čistý štít. Chápeš, zrejme sa budete vídať častejšie.“ Zakryl mi holé nohy.
„Dúfam, že v tom nič iné nie je.“
„Neveríš mu?“
„Zdá sa mi čudné, že zrazu chce byť zadobre práve so mnou. Ja som sa voči nemu zachovala naozaj kurevsky. Doslova a do písmena,“ priznala som bez okolkov.
„Čas ukáže, čo má za lubom. Nemusíš s ním komunikovať, ak nechceš.“ Pohladkal ma po rukách.
„Nerobí mi to problém. Ak máte spolupracovať vy dvaja, bude to okej, uvidíš.“
Obliekla som si Romanovo tričko a ľahla si k nemu do postele. Bola som rada, že ho môžem objať a byť vedľa neho.
„Spíš?“ spýtal sa po chvíli.
„Nie,“ odpovedala som v polospánku.
„Nechcel som to vyťahovať akurát dnes, ale doteraz akosi nebol čas… Napadlo mi, nebolo by lepšie pre nás oboch, keby sme bývali spolu?“ Na chvíľku sa odmlčal, čakajúc na moju odpoveď, no tá neprišla. „Ak je to podľa teba zlý nápad, nevadí, ale vieš, ušetríš peniaze za podnájom, za benzín a v podstate sa nič nezmení. Len nebudeme musieť riešiť, ku komu ideme. Pôjdeme jednoducho domov.“
Ako povedať áno, aby to neznelo príliš nadšene? Tak nadšene, až by to mohlo pôsobiť vypočítavo? Už len z princípu by som nedokázala Romana využiť. A mala som pocit, že ak s ním začnem bývať, budú ma ohovárať. Ako som si dokázala omotať okolo prsta ďalšieho chlapa. Tentoraz chudáka, ktorý ma pokladá za výhru v lotérii. Akoby som ich už počula.
„Nechcem ťa do ničoho nútiť,“ pokračoval, keď som stále mlčala. „Len som si myslel, že by to mohlo byť fajn. Pre nás oboch.“
„Fajn je slabé slovo,“ šepla som s úsmevom, ktorý mi vzápätí zamrzol na tvári. „Ale bojím sa,“ vyšla som s pravdou von.
„Mňa?“ zasmial sa a pohladkal ma po líci.
„Všetkého. Nechcem, aby ťa mali za blbca, ktorého len využívam.“ Mykla som plecom a zhlboka sa nadýchla, aby som nezačala smokliť.
„Odkedy ja riešim reči ostatných?“
„Neriešiš, lebo žiadne nie sú. Keď budú, bude to horšie.“
„Neblázni. Vieš predsa, že mňa také veci netrápia. Nech si hovorí, kto chce čo chce. Chcem, aby sme bývali spolu. A keď sa pohádame, bude to jednoduchšie, nebudeš mať kam utiecť.“
„To nie je vtipné,“ zvraštila som obočie.
„Viem, že nie je, ale je lepšie sa nad tým zasmiať. Veď ja ťa nejdem do tohto bytu zavrieť a ukryť pred svetom. Vlastne sa nič nezmení.“
„Nechcem, aby sa niečo zmenilo. Ale takáto ponuka sa zrejme neodmieta.“
„Veru nie. A keď budem otravný a poleziem ti na nervy, stačí povedať.“
Predstavoval si to jednoduchšie, ako to celé bolo. Ale je tiež možné, že som zbytočne panikárila pre veci, ktoré sú úplne normálne.

CHVÍĽU TRVALO, kým som si zvykla na Romanov byt, na jeho neustálu prítomnosť a spoločne trávené teplé večery na balkóne, ktorý bol takmer taký veľký ako polovica mojej garsónky. Na možné reči som úplne zabudla, asi som si predtým neuvedomila, že odkedy nie som s Frajerom, nikto nemá potrebu sledovať a rozoberať môj súkromný život. Posledné komentáre na moju adresu boli typu „dobre jej tak“. Alebo „dovtedy preberala, až dopreberala“, prípadne „konečne dostal Frajer rozum“ a podobne. Nikto z komentujúcich si však nevedel predstaviť, že život, ktorý som si vybrala, mi vyhovuje.
„Chrústik nás pozval na nejakú záhradnú párty. Povedal, aby sme sa zastavili.“
„Chrústik? V byte?“ Nechápavo som zdvihla zrak od špinavých kávových šálok.
„Vraj v nejakom zrube na Liptove. Môže to byť fajn. Alebo si mala na víkend iné plány?“
Nemala som absolútne žiadne plány, ale stráviť sobotu v spoločnosti Chrústika a jeho úžasných priateľov pre mňa neprichádzalo do úvahy.
„Ja viem, odkedy ste začali spolupracovať, celkom ste sa spriatelili, nevadí mi to, ale predsa len, je môj bývalý. Tebe to nepríde zvláštne?“ spýtala som sa otvorene.
„Ja ti neviem, ani nie.“ Nevinne sa usmial. „Vôbec nemyslím na to, že ste spolu niečo mali. A on o tebe rozpráva len v dobrom… „
„Neviem, čo tým sleduje,“ skočila som mu do reči.
„Myslíš, že to robí s nejakým zámerom?“
Roman mu bezvýhradne veril. On vlastne veril každému.
„Neviem, ale nezdá sa mi, že to robí nezištne. Chrústik nič nerobí nezištne.“ Položila som šálku na rozprestretú utierku.
„Má frajerku a mne ponúkol najlepší obchod, aký som mohol uzavrieť. Nevidím v tom žiaden súvis s tebou.“ Mykol plecom.
„Kiežby. Ak chceš, choď, ale ja s ním nedokážem tráviť čas.“ Ospravedlňujúco som potriasla hlavou.
A o pár dní som vystupovala z auta na slnečnom Liptove. Otrávená a tak trošku nahnevaná sama na seba, že som sa dala prehovoriť. Roman to bral ako nejakú firemnú akciu, na ktorej sa uzatvára obchod. Ten však mal s Chrústikom už dávno dohodnutý, preto mi celkom nešlo do hlavy, prečo tam tak veľmi chce ísť. A rovnako som nerozumela tomu, prečo Chrústik robí takúto akciu práve na Liptove a nie v niektorom z podnikov v našom meste. Liptov je síce krásny a slnečný, ale zároveň vzdialený dve hodiny cesty.
Vystúpila som z Romanovho auta a obzrela si parádny drevený zrub, ktorý akoby bol zmenšenou kópiou Borisovho penziónu. Na parkovisku pred ním bolo naše auto široko-ďaleko najskromnejšie a mňa zrazu premkol pocit, že sa opäť natískam niekam, kam nepatrím, niekam, kde budem zo seba robiť niečo, čo nie som. Roman netuší, do čoho ide, a ja dúfam, že keď uvidí, ako to medzi snobmi funguje, nabudúce si svoju účasť dobre rozmyslí. Po druhom zatrúbení som takmer neverila vlastným očiam. Spoza drevenej brány vyšiel pupkatý chlapík nápadne sa podobajúci na môjho bývalého priateľa a terajšieho obchodného partnera môjho terajšieho priateľa. Nikdy by som si nebola ani len vo sne pomyslela, že vo svojej mysli sformujem podobnú vetu. V tomto kontexte, s Chrústikom a dobrovoľne nasilu v jeho blízkosti.
„Vitajte,“ usmial sa úsmevom, na ktorý som si nespomínala. Podal Romanovi voľnú ruku, v druhej totiž držal obracačku na mäso. „Ahoj.“ Pozrel na mňa tak trošku s rozpakmi. Na priateľský bozk na líce sme sa nezmohli, a tak len otvoril dvere a vpustil nás do upravenej záhrady s obrovskou terasou. A s niekoľkými ľuďmi. Chrústik mal na sebe vyťahané tričko, teplákové kraťasy a staré kroksy. Lovila som v pamäti, či som ho niekedy videla v podobnom outfite, a hoci som z nej nič nevydolovala, bola som presvedčená, že takto ho ešte nevidel nikto z prítomných.
„Poznám niekoho z ľudí, čo sú tu?“ spýtala som sa, skôr než nás predstavil.
„Asi len Kristínu. Videli ste sa na Borisovej svadbe.“ Jasné, jeho priateľka Kika. Športové spravodajstvo, povýšenecký úsmev. Tvár, na akú sa nezabúda.
„Čaute, dúfam, že ste hladní, máme toho fakt veľa.“ Jej úsmev, účes a odev sa však vôbec nezhodovali s mojou utkvelou predstavou a spomienkou na ňu. Zmätene som pozrela na ostatných hostí a hľadala niečo typické pre Chrústikov štandardný život, tak ako som si ho pamätala. „Pivo?“ Kika mi podala jednu z fľašiek ochuteného piva, ktoré chlapi s obľubou nazývajú ženským.
„Ďakujem,“ konečne som sa aj ja zmohla na chabý úsmev. Pripravovala som sa na falošné úsmevy, rozhovory o peniazoch, vychytených značkách a luxusných dovolenkách. Nie na moderátorku v teplákoch, dokonca tuším neznačkových, pijúcu pivo priamo z fľaše, takmer bez mejkapu, s vlasmi v jednoduchom chvoste. Očakávala som všetko možné, ale toto ani náhodou.
A tak som chvíľu iba sledovala okolie a snažila sa objaviť niečo, čo by moje očakávania potvrdilo. Na rozdiel odo mňa Roman nemal problém s nikým a ničím a spokojne sa bavil, a keď som ho videla sedieť a smiať sa od srdca spolu s Chrústikom, cítila som sa zvláštne. Vždy som mala pocit, že ja som tá, ktorú v spoločnosti nemôže nič prekvapiť. A teraz som si uvedomila, že sa nedokážem baviť bezprostredne a bez predsudkov. Odrazu som bola na Romana veľmi hrdá. Bolo naozaj vzácne mať priateľa, ktorý sa vie rovnako dobre zabávať s hocikým, spoznáva ľudí bez škatuľkovania, dáva šancu každému. Mala by som sa to od neho naučiť.
„Tuším sa veľmi nebavíš, však?“ prisadla si ku mne Kika a požičala si zapaľovač.
„Ale nie. Len som očakávala niečo iné.“
„Nepáči sa ti tu?“ pozrela na mňa skúmavo.
„Nie, naopak, je tu krásne. Len som nečakala Chrústika vo vyťahanom tričku, pivo vo fľaši ani to, že všetko naokolo bude také normálne,“ vyšla som s pravdou von a ona sa úprimne rozosmiala.
„Mám to brať ako reklamáciu?“
Márne som hľadala v jej slovách iróniu a sarkazmus. Povýšenectvo, na ktoré som sa pamätala.
„Nie, jasné, že nie. Skôr ako najlepšiu recenziu.“
„Ja to úplne chápem, chýbajú ti snobské akcie, na aké si bola pri Chrústikovi zvyknutá.“ Zdvihla obočie.
„No tak to zasa ani náhodou. Ibaže keď mi Roman vravel, že sem ideme, čakala som vysoké stoly so šampanským, nacvičené pózy a úsmevy a čašníkov rozdávajúcich luxus na zlatej tácke.“ Mykla som plecom. „Je fajn vidieť vás aj v teplákoch.“ Z pohľadu na usmiatu, pobavenú Kristínu mi naskakovala husia koža.
„Máme toho dosť počas pracovného týždňa. Človeka to nemôže baviť príliš dlho, to sa jednoducho nedá. A ak to skúsiš, budeš taká otrávená a nepríjemná, aká bývam občas ja.“ Zakrútila hlavou a prevrátila oči. „Človek totiž nedokáže hrať večne. A potom si oblečieš tepláky, vyložíš nohy na stôl a nasávaš ticho. Pokoj taký neuveriteľný, až máš chvíľami výčitky svedomia, či si ho vôbec zaslúžiš. A večer ideš do miestnej koliby, kde ťa nepoznajú, ale sú k tebe oveľa milší a úprimnejší ako ľudia, ktorí sa nazývajú tvojimi priateľmi. Ale toto sú naši skutoční priatelia,“ ukázala na hlúčik pri grile. „Zrátaš ich na prstoch jednej ruky.“ Kristína rozprávala pomaly a rozumne a mne každé jej slovo dávalo zmysel.
„Prečo teda na tie snobské akcie vôbec chodíte?“ nedalo mi nespýtať sa.
„Lebo tam sa hýbu veci. Televízia, biznis. Ja ako moderátorka nikdy neviem, kedy skončím. Je dobré, aby ľudia o mne vedeli. Na druhej strane, šport v regionálnej televízii sleduje naozaj minimálne množstvo ľudí. A Chrústik musí sponzorovať veľmi veľa akcií, aby sa jeho logo aspoň mihlo na obrazovke. Niekedy stačí názov firmy pod jeho menom v titulkoch. Vraví sa, že čo oko nevidí, srdce nebolí. Lenže v našom prípade skôr platí čo oko nevidí, akoby neexistovalo. A to si ani jeden z nás nemôže dovoliť. Aspoň zatiaľ nie.“
„Takže toto je vlastne útek od reality,“ chápavo som prikývla.
„Úplný. Milujem to tu.“ Zhlboka sa nadýchla, akoby sa nevedela nabažiť čerstvého vzduchu. „Sme tu skoro každý víkend. Aj keď v takomto počte len ojedinele.“ Opäť sa usmiala. A hoci nebola takmer vôbec nalíčená, vyžarovala z nej pozitívna energia. Bohužiaľ, ja som ju od nej prijímať nedokázala. Spontánne som sa vedela baviť len s ľuďmi, ktorých som považovala za svojich jediných priateľov. Chrústik s Kristínou sa síce snažia, ale nikdy pre mňa obyčajní ani normálni nebudú.
„Prečo ste si to neužili osamote aj dnes?“
„Čo ja viem? Zrejme preto, že niekedy si človek musí s niekým nezáväzne pokecať. A kým to nie sú dokola tie isté reči, otázky a odpovede, vítam aj túto možnosť.“
„Ja som už asi zabudla fungovať medzi ľuďmi. Som fakt čudná,“ priznala som bez okolkov.
„Alebo máš viac rozumu ako my všetci dokopy,“ zasmiala sa. „To je v pohode. Ja som vždy bola ku každému milá, snažila som sa každému vyhovieť, byť férová a ohľaduplná, ale v konečnom dôsledku máš z toho hovno.“ Naozaj povedala moderátorka slovo hovno? „Jediné, čo potrebuješ, sú ostré lakte a byť nepríjemná. Ľudia si ťa tak všimnú a zapamätajú. Je to biznis a ten je tvrdý, nemá zľutovania. Človek nevie, čo bude zajtra, preto sa o svoju budúcnosť musí starať už dnes.“ Niečo na tom bolo, jej práca zrejme nebola taká skvelá, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať. „A ja som už tuším opitá.“ Pozrela na prázdnu fľašku od piva. „Ospravedlňujem sa, keď začnem, neviem prestať.“ Je to naozaj pravda, že sa mi dievča, ktoré ma ešte prednedávnom sotva pozdravilo, ospravedlňuje? „Poď, dáme si niečo pod zub. Chrústik robí božské hamburgery.“
Vstala a odviedla ma k skupinke ľudí postávajúcej okolo grilu. Chrústik s Romanom po boku chvatne obracal mäso, Kristína začala pripravovať žemle a ja som po chvíli zabudla, že som medzi ľuďmi, ku ktorým nepatrím. Dokonca mi to nikto ani nepripomenul, čo sa sem-tam stávalo. Jedlo bolo vynikajúce a deň takmer dokonalý. Takmer. Na dokonalé zážitky ešte po všetkých hriechoch minulosti nemám nárok.
Pomaly sme sa zberali na odchod, Roman práve vysvetľoval dvom chlapcom rozdiel medzi automobilovými motormi, o ktorých som nemala ani poňatia. Chrústik podišiel ku mne prvýkrát za celý večer. A ja som akosi tušila, že to neveští nič dobré. Na zlé správy som mala odjakživa nos.
„Pôvodne som sa ťa chcel spýtať, ako sa máš, ale tieto zdvorilostné frázy sú v našom prípade asi zbytočné,“ zhodnotil veľmi trefne situáciu.
„Máme toho za sebou toľko, že mi je vlastne stále čudné, prečo som dnes tu.“
„Pretože svet je malý,“ zasmial sa. „A načo sa by sme sa jeden druhému vyhýbali, keď obaja vieme, že sa budeme často stretávať. Nenávisť a zlo berie človeku zbytočne veľa energie, ktorú môže vynaložiť úplne inde.“ Zapálil si cigaru a ja som si pri pohľade na výraz jeho tváre odrazu spomenula na jeho pravé ja, nezabránilo mi v tom ani jeho… no, povedzme že nekonvenčné oblečenie.
„Odkedy teba zaujíma princíp dobra a zla?“ Takmer som sa rozosmiala a napadlo mi, či sa Chrústik náhodou nestal členom nejakej šťastnej, prudko pozitívnej sekty.
„Odkedy sebecky myslím len na vlastné dobro a rozkvet svojej firmy. Čo je v podstate odjakživa.“
Už som sa neovládla a nahlas, od srdca som sa zasmiala. „Si úprimný, cením si to.“
„Pred tebou sa nemusím na nič hrať. Už ťa nechcem zbaliť. A ty vyzeráš tiež celkom spokojná. Načo by to bolo dobré? Štafetu hraných orgazmov prebral po tebe niekto iný. A je to celkom fajn, kým ju to baví.“
V tej chvíli som si uvedomila, že Chrústik nie je a zrejme ani nikdy nebol naivným tučkom, ktorý mal vždy po svojom boku predstieranú lásku až za hrob. Možno má na seba oveľa triezvejší pohľad, ako som sa doteraz nazdávala.
„Čo keby sme zmenili tému? Toto už do autu neuhrám, ani keby som veľmi chcela,“ povedala som na rovinu.
„Máš pravdu, nie preto som chcel s tebou hovoriť,“ zvážnel a ja som očakávala zlatý klinec tohto nikam nesmerujúceho rozhovoru. „Frajer je späť,“ oznámil stručne a mne sa zahmlilo pred očami.
„Odkiaľ to vieš?“ šepla som, ani čo by ma niekto mohol počuť.
„Mne sa dostane do uší oveľa viac, než by som sám chcel. Zrejme stačilo zopár tučných obálok, justičných omylov, dier v zákonoch, aby boli stiahnuté obvinenia a aby sa mohol slobodne vrátiť na Slovensko.“
„Vau,“ neveriacky som pokrútila hlavou. „Nuž, Frajer si vždy vedel všetko zariadiť.“ Mykla som plecom a v duchu sa upokojovala, že so mnou ten človek už nemá nič spoločné.
„Veď práve. Vrátil sa, aby sa pomstil istým ľuďom za podrazy.“ Z ničoho nič mi tvrdo pozrel do očí a jeho groteskný výraz bol v okamihu preč. „Pôjde po tebe.“
„Po mne?“ vyvalila som naňho oči. „Pochybujem, nemá prečo, my dvaja sme spolu skončili a on to veľmi dobre vie.“
„Nemyslím ako chlap. Pôjde po tebe ako po človeku, čo ho obral o prachy, ktorých má teraz zúfalo málo.“
„Ale ja som mu nič nevzala!“ Začala som mierne panikáriť a úmerne s tým sa zvyšovala aj intenzita môjho hlasu.
„Autá, drahé handry, nenápadné podpisy, peniaze v trezore… čokoľvek!“ Keď spomenul peniaze v trezore, musela som si sadnúť a zhlboka dýchať. Poriadne zhlboka!
„Ako to vieš?“ Nestihol mi však odpovedať, v okamihu pri mne stáli Kika s Romanom a vzápätí nejaká baba s pohárom citrónovej vody.
„Si okej?“ spýtal sa Roman a ja som naňho len mlčky pozrela. „Čo sa stalo?“ pýtal sa ďalej nielen mňa, ale aj Chrústika. Ten však pri otázke v mojich očiach iba nesúhlasne zavrtel hlavou.
„Asi som málo pila. Alebo veľa, ja vlastne neviem, nejako sa mi zatočila hlava, ale už mi je lepšie. Som v pohode, len žiadna panika.“ Usmiala som sa najlepšie, ako som vedela, a poslúchla Chrústikov návrh, aby som si to nechala pre seba.
„Poď, pôjdeme pomaly domov.“ Roman ma chytil za ruku, ale ja som potrebovala ešte čas. Aby som mohla položiť Chrústikovi niekoľko dôležitých otázok, aby som mohla premýšľať a rozpamätať sa, ako som si z Frajerovho trezoru brala kôpky bankoviek aj s papierovými obálkami, keď som bola donútená odsťahovať sa z jeho vily.
„Nie, nechcem ísť domov, som v pohode,“ usmiala som sa opäť, ale asi mi nikto neuveril. Dostala som ešte jeden pohár vody, Roman sa odo mňa nepohol, vypočula som si niekoľko kolapsových príhod od chlapca, ktorý mal ako hobby superzdravú stravu, prednášku, ako mám do seba dostať aspoň štyri litre tekutín denne, a potom debatu, či je to na päťdesiat kíl mojej váhy málo, alebo veľa. Veľmi som potrebovala odviesť Chrústika aspoň na chvíľu bokom, ale nepodarilo sa.
„Tak sa majte, verím, že sa čoskoro uvidíme, som rád, že ste prišli,“ zakýval nám hostiteľ od brány.
Roman obratne vycúval z parkoviska a šli sme domov. Presnejšie do Romanovho bytu, ktorý som ešte stále nenazývala domovom a ktorý mi momentálne vôbec nevyhovoval, pretože som zúfalo túžila po súkromí.
Nenápadné podpisy… Z mysle mi neschádzali Chrústikove slová. Premýšľala som, koľkokrát som niečo podpisovala. Zväčša papiere od Martina. Prevzatie toho či onoho, zrejme som podpísala viac dokumentov, ako som predpokladala. Z pamäti sa mi vynárali len nedávne spomienky, no bola som si istá, že Frajer sa dobre poistil. Premýšľala som nad autom, ktoré som mu vrátila. Nad peniazmi, ktoré som, priznávam, ale len medzi nami, vzala. A bolo ich naozaj dosť. No ja som ich potrebovala! Nemala som inú možnosť. Skončila by som na ulici. Navyše Frajer o tom vďaka svojej mame vedel! Prečo to neriešil hneď? Prečo to rieši teraz? Prečo ma chce silou-mocou do niečoho namočiť? Prečo sa ním musím znovu zaoberať, keď som už konečne mala pokoj? Keď som si zvolila svoju vlastnú cestu, ktorá vôbec nebola jednoduchá. A najmä keď som jeho špinavé peniaze už dávno minula a začala žiť z viac než skromnej výplaty. Na svoju prácu v klenotníctve som si spomínala len útržkovito, preto to bola pre mňa celkom nová skúsenosť a ľahké to teda nebolo. Ale zvládla som to. Stala sa zo mňa obyčajná baba s trošku väčšími kozami, ktoré dnes takisto nie sú nič mimoriadne, keďže ich má kadekto.
„Si v pohode? Je ti lepšie?“ spýtal sa Roman, keď vyšiel z kúpeľne a našiel ma civieť na vypnutý televízor.
„Som, jasné, že som, úplne. Len som premýšľala.“ Mávla som rukou a vstala s cieľom zaliezť do kúpeľne a hlavne sa vyhnúť konfrontácii s Romanom, ktorý presne vie, kedy klamem. Je zvláštne, že potom, čo som dokázala klamať toľkým ľuďom rovno do očí, nedokážem práve pred ním vysloviť ani najmenšiu lož. Netuším, prečo Chrústik nechcel, aby som mu povedala o Frajerovi.
„Nad niečím vážnym?“ pýtal sa ďalej a pohladkal ma po vlasoch.