Image Image Image Image Image

zelená knižnica

Najznámejšou edíciou vydavateľstva Slovenský Spisovateľ je ZELENÁ KNIŽNICA.

Už niekoľko rokov je vnímaná ako záruka dobrého napínavého čítania.

Scroll to Top

Na vrch

Knihy vydavateľstva Slovenský spisovateľ

Vydal Slovenský spisovateľ

Autor:

Martin Notbúk Šóš

Odporúčaná cena:

9,25 €

Výroba: 2014

Počet strán: 176

Väzba: viazaná

Ďalšie podrobnosti
o knihe >>>

V kategórii 16, apr 2014 | V kategórii: | Vydal Slovenský spisovateľ

(Yu)konský zápisník

Martin Notbúk Šóš

(Yu)konský zápisník

Tatranca Martina Notbúka Šóša odmalička lákalo dobrodružstvo a život severoamerických Indiánov. Trinásť rokov žil striedavo na Slovensku a v Kanade. Viac ako rok žil s rodinou trapera hlboko v buši. (Yu)konský zápisník je jeho správa z cesty za naplnením chlapčenského sna o živote uprostred prírody. Je to autentický pohľad na prácu wranglerov (pastierov koní) na kanadskom Yukone i na medziľudské vzťahy v prostredí, v ktorom „čo sa pohybuje príliš rýchlo, neprežije“. Od návratu na Slovensko sa Martin Notbúk Šóš, inak vyštudovaný informatik a terapeut, snaží využiť skúsenosti získané v divočine na prežitie v džungli bratislavskej civilizácie.

Úryvok

Duše z buša
Bezoblačná, až hriešne modrá obloha. Vo výšinách majestátne krúži orol. Mohutné, ostro rezané hory, pri ich úpätiach sa vinie nekonečná zeleň popretkávaná krištáľovo čistými potokmi a riekami plnými rýb. Na obraze sa ako diamanty trblietajú modrozelené jazerá. Ďalší rozmer vdychuje tomuto obrazu čerstvý vzduch okorenený neuveriteľne zladenou zmesou vôní. Lesy i lúky intenzívne žijú. Vnáram sa do tejto krajinky v sedle mocného koňa. Pri jazere neďaleko ústia klokotavého potoka si postavím jednoduchý stan zo starej celtoviny. Na brehu odpočíva indiánske kanoe. Večeriam čerstvo ulovenú rybu opečenú na praskajúcom ohni. Na spánok sa ukladám za striebristého svitu mesiaca, tajomného šumu lesa, hravého žblnkotu vody a tichého fŕkania koní. Veľké romantické dobrodružstvo v lone prírody.
Takáto predstava sa vynárala o živote v Kanade v mojich chlapčenských snoch. Môj pobyt v Toronte či Ottawe bol tomuto obrazu veľmi vzdialený. Hranaté výškové budovy lemovali cesty preplnené nekonečnými prúdmi áut. Sterilné prostredie kancelárií vysielalo na najrôznejších vlnových dĺžkach. Oslepujúca svetelná hudba reklám a pútačov. Ubíjajúce hodiny stratené na zablokovaných cestách. Sobotné kľučkovanie s nákupným vozíkom v preľudnených obchodných centrách. Večery uprostred filharmónie zvukov elektrických spotrebičov, škripotu bŕzd či mnohojazyčnej zmesky televíznych a rozhlasových staníc. Dni – jeden ako druhý – väčšinou ubiehajúce v bezpodielovom manželstve s počítačom. Život v meste je jazda na obrovskom rýchlom kolotoči, z ktorého sa nedá vystúpiť. Len vyskočiť!
Pracoval som v Ottawe v nadnárodnej poradenskej firme. Náš tím mal na starosti prevádzku informačného systému na výpočet miezd u veľkého klienta. Veľmi rýchlo som sa stal súčiastkou nezastaviteľného kolotoča, akého súčasťou som bol už na Slovensku. Len tento kanadský bol väčší a komunikačný jazyk ďaleko vzdialený materčine. Možno by som tam krúžil dodnes, nebyť jedného aprílového telefonátu z opačného konca Kanady. Kamarát s manželkou sa práve presťahovali do indiánskej dedinky uprostred Yukonu. Ich nadšenie z krajiny mojich snov mi zobralo reč. Polovážne, položartom navrhli, či sa k nim nepridám. V tom čase bol u mňa v Ottawe na návšteve brat, a ten sa celkom vážne začudoval: „A prečo by sme nešli?“ Na žiadnu odpoveď som neprišiel. To rozhodlo!
V priebehu dvoch týždňov sme úspešne zbalili našu ottawskú základňu, ukončili môj pracovný pomer s počítačmi, vybavili formality, nakúpili potraviny, veľkú automapu, sprievodcu Kanadou a hudobný doping. V jedno májové ráno sme predávkovaní vzrušením a očakávaním nasadli do vrchovato naloženého auta a vyrazili na šesťtisíc štyristo osemdesiattri kilometrov dlhú cestu. Tomu hovorím dobrodružstvo – križovali sme päť provincií a jedno teritórium, prekonali tri časové pásma. Nekonečné prérie, soľné jazerá, vyprahnutú krajinu s ostatkami dinosaurov striedali rozľahlé národné parky – impozantné hory, idylické údolia, obrovské ľadovce, mohutné hlučné vodopády, priezračné jazerá a rieky. Videli sme losy, soby, bizóny, čierne medvede, grizlyho aj operené dravce. Kúpali sme sa v horúcich prírodných prameňoch, stretli sme jazdcov na terénnych štvorkolkách, motorkách i na koňoch. V múzeu nás fascinovali všakovaké indiánske výrobky každodennej i sviatočnej potreby. Nakukli sme do slávneho Dawson City, kráčali cestou klondikských zlatokopov, až sme nakoniec zakotvili v dedinke Mayo priamo v srdci Yukonu. Polárny kruh sme mali takmer na dosah ruky – približne tristo kilometrov na sever.
Zastrčená dedina je považovaná za „najteplejšie a najchladnejšie miesto Yukonu“. Len niekoľko dní po našom príchode oslavovala storočnicu svojho založenia. Ako zástupcovia slovenskej menšiny sme sa hneď zapojili do príprav. Väčšinu tvorili v Mayo Indiáni z kmeňa Nacho Nyak Dun – Ľudia od Veľkej Rieky. Všetci nám prejavovali priateľstvo, vrátane počasia. Sezóna komárov sa ešte nezačala a na dni s takmer nezapadajúcim slnkom sa zvyká ľahko. Človek má pocit, že na čokoľvek je dostatok času.
V Mayo sme sa s bratom rozlúčili. On sa vrátil domov na Slovensko, ja som ostal a začal písať svoj yukonský zápisník.
***
Yukon je to pravé miesto, kde človek nájde slobodu pre svoje telo i myseľ. Územie s rozlohou desaťkrát väčšou ako Slovensko a len s okolo tridsaťtisíc stálymi obyvateľmi poskytuje dostatok priestoru pre dušu hľadajúcu pokoj. Stačí si v hlavnom meste Whitehorse nakúpiť a vyraziť ktorýmkoľvek smerom. Kamkoľvek, napríklad do Mayo, typickej yukonskej komunity. Tento bývalý uzol historickej striebornej banskej cesty so súčasnými približne štyrmi stovkami obyvateľov je priam balzamom na zahltené zmyslové receptory človeka z veľkomesta.
Naladil som sa na yukonský čas a po niekoľkých hlbokých osviežujúcich nádychoch som cítil, že sa približujem k svojim dávnym snom. Hory, lesy, rieky, jazerá, zver… Len natiahnuť ruku a dotknúť sa! Obraz i zvuk dokonalý! Prečo to však ešte stále nie je dobrodružstvo z mojich snov?! Netušil som, odkiaľ prichádza vzduch presiaknutý vysnenou vôňou. Cítil som sa ako v múzeu. Exponáty boli skutočné, ale chýbal im život.
Stretával som stále viac ľudí so silným putom k yukonskej divočine. Domáci ju neoznačovali inak ako buš. Nemohol som sa nasýtiť ich príbehov. Aj ja som túžil zažiť podobnú spriaznenosť s prírodou. Buš ma vôňami príbehov týchto ľudí začal pokúšať. Len som nevedel, kde a ako začať. Dúfal som, že narazím na niekoho, kto mi pomôže otvoriť zázračnú bránu divočiny, vpustí ma dnu a bude mi sprievodcom. Predstavoval som si hrdinov z kníh Karla Maya a Jacka Londona, ako ma uvedú do svojho sveta. Najväčšie nádeje som vkladal do Indiánov. No krátky pohľad do ich súčasného života ma zobudil z mojej romantickej predstavy.
Hľadal som múdrosť, zručnosť a veľkú dušu tvarovanú stáročiami života spätého s prírodou. Kultúru, ktorú som poznal z filmov a z kníh. To, čo som v Mayo našiel, boli iba smutné trosky kultúry a torzo prírodného štýlu života. Dušu i múdrosť už dávno zavial nános popolčeka západnej civilizácie. Veľká časť indiánskeho obyvateľstva našla úbohý únik z agónie pôvodného spôsobu života v rôznych závislostiach. Indiánmi závislými od alkoholu, drog, hracích automatov, televízie i nezdravej stravy sa to na Yukone len tak hemžilo. Nedarilo sa mi nájsť pôvodných obyvateľov aspoň čiastočne poznačených múdrosťou svojich predkov, ktorým zostala divočina stále domovom. Nakoniec sa mojou novou nádejou stali bušmani. Väčšiu časť roka žijú v buši, ďaleko od nástrah miest, bez rôznych výdobytkov vedy a techniky, ale aj bez mnohých chorôb a závislostí dnešnej doby. Bušman však nie je označenie človeka, ktorý nemá vo svojom príbytku tečúcu vodu, elektrický prúd alebo vyzerá ako horal. Bušman je človek, ktorý žije vo veľmi dôvernom vzťahu s okolitou prírodou. Našťastie, niekoľkí sa našli aj v okolí Mayo.
***
Mojím prvým zdrojom informácií o buši sa stal šesťdesiatdvaročný Rick. Na Yukone prežil väčšiu časť svojho života. Pracoval pre indiánsku vládu v Mayo. Mnohoročné skúsenosti zo štúdia a pozorovania života v divočine z neho urobili nenahraditeľného poradcu. Na jeho pracovný stôl prichádzali problémy a otázky týkajúce sa rýb a zveriny.
Rick býval v malej drevenej chatke na malebnej lesnej čistine blízko rieky Stewart asi dvadsať kilometrov západne od Mayo. Žil sám so svojimi dvomi psami. S dôstojnou Mave, zrejme jedinou sučkou plemena husky pomenovanou podľa keltskej kráľovnej, a jej malou veľmi živou „nevlastnou sestrou“ Vivou, ktorá bola akýmsi vyváženým krížencom jazvečíka a srnky. Okrem psov mu na samote robilo spoločnosť už len jeho obľúbené bendžo. Svoje útočisko v lese si Rick vybudoval i zariadil doslova vlastnoručne. Okolie mu poskytovalo všetko, čo potreboval k životu vo svojom malom svete. Takmer všetko. „Mať tu ešte ženu,“ hovorieval, „bol by tu raj na zemi.“
Keď som bol uňho prvýkrát na návšteve, nemohol som sa ubrániť dojmu, že tento starostlivo upravený pán by zapadol skôr do londýnskeho klubu než do divočiny. Vedel som si ho predstaviť v obleku s decentným motýlikom; bafká fajku a popíja čierny čaj s mliekom, sedí v pohodlnom koženom kresle a s vážnym výrazom číta najnovšie vydanie Timesov.
Rozhodne by ste mu nehádali šesťdesiat. Vysoký, štíhly, vkusne ostrihaný a dohladka oholený džentlmen, plný životného elánu i múdrosti. Jeho domácnosť mohla slúžiť ako predloha na obal knihy s titulom Jednoducho a účelne. Každý predmet zrkadlil láskyplnú starostlivosť, ktorú mu majiteľ venoval.
Rick bol neobyčajnou studnicou poznatkov a vôbec prvý bušman, ktorého som stretol. Hodiny a hodiny som mu vďačne načúval. Keď sa rozbehol vo vysvetľovaní, nedal sa zastaviť. Čím viac rozprával, tým väčší zápal pre vec vyžaroval. Akoby zrazu mladol. Jeho gestá boli stále rýchlejšie a razantnejšie. Hral predstavenie, pri ktorom vzal na seba všetky úlohy. Téma striedala tému: Ako vyčistiť kus lesa tak, aby sa na mieste dala postaviť chatka, a to len pomocou čakana, lana a sekery. Ako postaviť perfektný záchod. Ako udržiavať po celú zimu dieru v ľade – zdroj pitnej vody. Ako najlepšie pripraviť lososa. Ako… Do múzea divočiny sa pred mojimi očami pomaly začal vkrádať život. Predstavy sa zhmotňovali. Nič sa už nezdalo nemožné. Telo len ťažko odolávalo vzrušeniu. Všetky závity v mozgu sa plnili a vyvolávali otázky, valili sa jedna za druhou. Netrvalo dlho a priehrada sa roztrhla.
„Rick,“ zvolal som, „aj ja chcem skúsiť žiť v buši! Je to povolené? Len tak sa niekde usadiť? Ako mám začať? Ako sa dá na Yukone dostať ku koňom? Jazdí sa tu po krajine na koni? Dá sa v lese uživiť? Žije tak ešte niekto?“
„Well! Len pomaly! Aj na život v buši potrebuješ peniaze! Skús najprv v buši pracovať! Mohol by si robiť wranglera! Mal by si buš, kone i peniaze súčasne!“
„Wranglera?! Čo presne wrangler robí?“
Kto sa veľa pýta, veľa sa dozvie. Rickovi nebolo treba dvakrát hovoriť, lavína informácií sa odtrhla. Dozvedel som sa, že takmer celý Yukon je rozdelený do niekoľkých veľkých poľovných revírov. Sú majetkom štátu. Lovecké agentúry si revíry prenajímajú od yukonskej vlády a vodia si zahraničných lovcov trofejí. Agentúry sú známe ako outfity a ich majitelia ako outfitteri. Lovec si vyberie, aké zviera chce skoliť, a platí. O všetko ostatné sa postará outfitter. Lovcovi pridelí sprievodcu, ktorý má plniť všetky jeho potreby a túžby. Hľadá preňho zver, nosí výstroj, varí mu a zaopatrí aj zabité zviera. Jeho povinnosťou je dokonca udržiavať lovca v dobrej nálade. Jeden lov trvá priemerne týždeň až desať dní. Sezóna sa začína prvého augusta a končí začiatkom októbra.
Niektorí outfitteri používajú na lov aj kone. Ťažký náklad tak odnesú na chrbtoch zvieratá a ich prítomnosť navyše dodáva lovu dobrodružnejší nádych. Dvojicu lovec a sprievodca dopĺňa v konských táboroch wrangler. Jeho najdôležitejšou úlohou je odbremeniť sprievodcu od starostlivosti o kone. Ráno ich privedie, nakŕmi, osedlá, večer zasa obriadi a na noc vypustí voľne sa pásť. Okrem toho dozerá, aby bolo v tábore vždy dosť dreva a vody.
Rick toho narozprával omnoho viac. Dokonca mi zo svojej chatky priniesol ukázať špeciálne debničky na prepravu nákladu, ktoré sa upevňujú na ťažné kone. Moju myseľ však už zamestnávala jediná otázka. Nevedel som sa dočkať, kedy ju budem môcť položiť. Rick sa odmlčal, lebo mu vyschlo v hrdle. Využil som situáciu:
„Myslíš, že by som naozaj mohol byť wranglerom?“
„No, ak sa nebojíš koní, vieš ich osedlať, udržať sa v sedle a naučíš sa zaviazať niekoľko uzlov, tak by si to mohol skúsiť. Najdôležitejšie je zvládnuť život v buši.“
„Zvládnuť život v buši? Čo to znamená?“
„Orientovať sa v teréne. Nemať problém so žiadnym počasím. Vedieť sa správne zachovať, keď stretneš medveďa. Budú ťa žrať komáre, zapadneš do močiara, kôň sa splaší a zmizne s nákladom, premokneš do nitky a budeš hodiny vzdialený od tábora v nepredvídaných situáciách, keď si budeš musieť poradiť sám. Ak sa napriek všetkému budeš do lesa vracať, a rád, tak si zvládol život v buši.“
„Kedy a kde je zraz wranglerov?“
„Tohto roku to už nestihneš. Sezóna je rozbehnutá. Koncom zimy alebo skoro na jar skús osloviť outfitterov. Možno ťa niektorý vezme.“
Rick bol kedysi sprievodcom a jeho bývalá manželka robila wranglerku. Nemohol som natrafiť na povolanejšieho človeka. Všetko bolo zrazu jasné – jedna z cestičiek k splneniu mojich snov sa ukrývala v čarovnom slove wrangler. Zaumienil som si, že budúcu sezónu si skúsim takúto prácu zohnať. Hneď som rozhodil siete. O týždeň či dva už celá dedina vedela, že chcem byť wranglerom. Mal som pred sebou takmer celý rok, aby som sa naučil čo najviac o živote v divočine.

Vlastnosti knihy


Návrat na popis knihy >>>