Milovaná

Úryvok

1

George Crabbe, vojvoda Stanbrook, stál pod schodmi do svojho londýnskeho domu na Grosvenor Square, pravú ruku ešte vždy zdvihnutú na pozdrav, hoci koč s jeho dvoma sesternicami, ktoré sa vracali domov do Cumberlandu, už zmizol z dohľadu. Vyrazili skoro, no zabudli si zopár vecí, alebo si aspoň mysleli, že ich zabudli, takže dva razy odložili odchod a prehnali najprv slúžku, potom domácu, tie vybehli hore a pre istotu sa poobzerali v izbách.

Margaret a Audrey boli sestry a boli to jeho sesternice z druhého kolena. Prišli do Londýna na svadbu Imogen Hayesovej, lady Barclayovej, ktorá sa vydávala za Percyho, grófa Hardforda. Audrey bola nevestina matka. Imogen takisto bývala v dome Stanbrookovcov, kým sa pred dvoma dňami nevydala, sčasti preto, lebo bola jeho príbuzná, ale hlavne preto, lebo George nikoho na svete nemal tak rád. Pravda, mal rád aj ďalších piatich ľudí, ale Imogen bola jediná žena a jediná jeho príbuzná. Oni siedmi vrátane jeho boli členmi Klubu tých, čo prežili.

Pred čosi vyše ôsmimi rokmi sa George rozhodol otvoriť Penderris Hall, svoje vidiecke sídlo v Cornwalle, a premeniť ho na čosi ako nemocnicu a zotavovňu pre vojenských dôstojníkov, ktorí utrpeli vážne zranenia v napoleonských vojnách a potrebovali intenzívnejšiu opateru, než im mohli poskytnúť ich príbuzní. Prijal do svojich služieb lekára a zopár zdravotných sestier a osobne vyberal pacientov spomedzi tých, ktorých mu odporúčali. Dokopy ich bolo dvadsaťpäť a väčšina z nich sa po pár týždňoch či mesiacoch vrátila k svojim rodinám alebo plukom. Ale šiesti uňho zostali tri roky. S rozličnými zraneniami. Nielen telesnými. Napríklad Huga Emesa, lorda Trenthama, sem priviezli bez jediného škrabanca, no duševne vyšinutého vo zvieracej kazajke, aby neublížil sebe ani iným.

Medzi týmito siedmimi sa vytvorilo také silné puto, že ho neprerušili ani po odchode z Penderrisu. Tých šesť ľudí znamenalo pre Georgea veľa – hoci to nebolo celkom presné, lebo mal veľmi rád aj svojho  jediného synovca Juliana, jeho manželku Philippu a ich malú dcérku Belindu. Často ich navštevoval a vždy sa na návštevu tešil. Bývali len pár kilometrov od Penderrisu. Samozrejme, tá láska sa prejavovala tisícimi rozličnými spôsobmi a všetky sa dali označiť za prejav lásky. Keď sa nad tým zamyslel, zdalo sa mu to zvláštne.

Teraz spustil ruku a zrazu sa cítil pochabo, že kýva vzduchu, a tak sa obrátil k domu. Vo dverách stál lokaj, bezpochyby ich túžil zavrieť. Zrejme mu bolo zima v poltopánkach. Cez námestie fúkal rovno naňho svieži ranný vetrík, hoci obloha bola modrá, len kde-tu biely obláčik, čo sľubovalo krásny májový deň.

Kývol lokajovi a poslal ho do kuchyne, aby mu do knižnice priniesol kávu.

Vošiel dnu a videl, že ranná pošta ešte neprišla. Na veľkom drevenom pracovnom stole pod oknom nebolo nič, iba čistý pijavý papier, kalamár a dve brká. Keď konečne prinesú poštu, bude v nej iste hŕba pozvánok, lebo v Londýne vrcholí spoločenská sezóna. Bude si musieť vybrať medzi plesmi, soirée, koncertmi, návštevou divadla, záhradnými večierkami, benátskymi raňajkami, súkromnými večerami a inými spoločenskými udalosťami. Medzičasom mohol nájsť príjemnú spoločnosť a rozptýlenie vo svojom klube, ale aj v Tattersall’s, na dostihoch, u svojho krajčíra a obuvníka. A ak sa mu nebude chcieť ísť von, v knižnici mal naporúdzi kníh a kníh na policiach od zeme k stropu, prerušených iba dverami a oknami. Prekvapilo by ho, keby tam ešte našiel miesto na nejakú knihu. Bolo tam aj zopár kníh, ktoré ešte nečítal, ale bezpochyby by mu urobili radosť.

Tešilo ho pomyslenie, že vo voľnom čase môže robiť, čo len chce, hoci aj nič, keď sa mu zažiada leňošiť. Tých pár týždňov pred Imogeninou svadbou aj pár dní po nej tu vládol mimoriadny ruch a nezvýšilo mu veľa času len pre seba. Ale zaneprázdnenosť mu vyhovovala, páčilo sa mu pomyslenie, že ho čaká všedný deň, znova je sám, slobodný a nemusí sa nikomu venovať. To musel priznať. V dome ho teraz ohromilo hrobové ticho, hoci jeho sesternice neboli hlučné ani náročné návštevníčky. Ich spoločnosť ho tešila väčšmi, než by bol čakal. Koniec koncov veľmi ich nepoznal, boli v podstate cudzie, veď dlhé roky nevidel ani jednu zo sestier.

Imogen bola najbližšia priateľka a vzhľadom na blížiacu sa svadbu mohla vyvolať rozruch, ale nešlo jej o to. Vôbec nebola náročná nevesta. Ani by nevedel, že sa chystá na svadbu, keby z nej nevyžarovala žiara, akú u nej dovtedy nevidel. Georgea to nesmierne tešilo.

Svadobná hostina sa konala v dome Stanbrookovcov. Trval na tom, hoci Ralph aj Flavian z Klubu tých, čo prežili, sa ponúkli, že sa môže konať u nich. Na hostine bola polovica smotánky, plesová sála praskala vo švíkoch a po hostine sa spoločnosť presunula aj do iných miestností. A hoci sa hostina konala ráno, nemohli ju označiť ako raňajky, lebo mnohí hostia odchádzali neskoro večer.

George si vychutnával každý okamih.

Ale oslavy sa už skončili a Imogen s Percym odišli na svadobnú cestu do Paríža. Teraz už odišli aj Audrey a Margaret, no pred odchodom ho silno vyobjímali, poďakovali sa mu za pohostinnosť a prosili ho, aby niekedy prišiel k nim do Cumberlandu.

Dnes ráno mal zvláštny pocit, že niečo sa skončilo. Za posledné dva roky sa konalo dosť svadieb vrátane svadieb jeho priateľov z Klubu tých, čo prežili, a svadby Georgeovho synovca, a všetci títo ľudia mu boli nesmierne drahí. Imogenina svadba bola posledná – samozrejme, s výnimkou jeho samého. Ale on sa nerátal. Má štyridsaťosem rokov a po osemnástich rokoch manželstva pred dvanástimi rokmi ovdovel.

Potešil sa, že v knižnici sa už v kozube kúri. Vonku premrzol. Preniesol si stoličku bližšie k ohňu a vystrel ruky, aby si ich zahrial. O pár minút priniesol lokaj tácku, nalial mu kávu a položil mu šálku s tanierikom na stolík spolu s miskou so sušienkami voňajúcimi maslom a muškátovým orieškom.

„Ďakujem.“ George si pridal do tmavého nápoja mlieko a trochu cukru a spomenul si, ako jeho manželku dráždilo, že sluhovi ďakuje za služby. Vždy mu hovorila, že v očiach služobníctva tým iba poklesne.

Zdalo sa mu takmer neuveriteľné, že šesť členov z Klubu tých, čo prežili, sa za posledné dva roky oženili či vydali. Akoby potrebovali tie tri roky po odchode z Penderrisu, aby si zvykli na svet okolo seba po tom, čo ich prichýlil do svojho domu, kde sa zotavili a potom sa radostne a naplno vrhli do plodného života. Možno po tom, čo stáli tak blízko smrti a šialenstva, potrebovali osláviť život. Určite majú všetci šťastné manželstvá. Hugo aj Vincent už mali deti, Ralph a Flavian ich očakávali. Dokonca aj Ben, ďalší člen, mu pred dvoma dňami pošepkal, že Samantha cíti v poslednom čase ranné nevoľnosti a dúfa, že mu oznámi radostnú novinu.

Nesmierne ho tešilo, že otvoril svoj dom aj srdce mužom – a jednej žene –, ktorých vojna zlomila a možno by navždy zostali poznačení, keby to nebol urobil. Keby vôbec prežili.

Zamyslene pozrel na sušienky, ale nevzal si. Namiesto toho zdvihol šálku, zahrieval si na nej ruky a nevšímal si uško.

Prečo dnes ráno naňho doľahla mierna depresia? Celkom v rozpore so skutočnosťou… Imogenina svadba bola nádherná, slávnostná a šťastná udalosť. Georgea tešilo, že tak žiarila, a hoci spočiatku mal výhrady, obľúbil si aj Percyho a zdalo sa mu, že je to pre ňu pravdepodobne ideálny manžel. George si veľmi obľúbil aj manželky ostatných členov ich klubu. Svojím spôsobom sa cítil ako hrdý otec – oženil a vydal svoje ratolesti a veril, že ich čakajú dlhé šťastné roky.

Ale možno v tom je problém. Lebo v skutočnosti nie je ich otec. Vôbec nie je otec, nemá deti… Zamračil sa do kávy a rozmýšľal, že si pridá trochu cukru, ale potom to zamietol a znova si odpil. Jeho jediný syn zomrel ako sedemnásťročný v napoleonskej vojne na Pyrenejskom polostrove a jeho manželka Miriam si o pár mesiacov neskôr vzala život.

Zostal som sám, premýšľal a hľadel do šálky – o nič viac sám než pred svadbou Imogen a ostatných. Julian bol syn jeho nebohého brata a všetkých šesť členov Klubu tých, ktorí prežili, pred piatimi rokmi odišlo z Penderris Hallu. Hoci ich ešte vždy spájali silné priateľské putá a každý rok sa na tri týždne stretli, zvyčajne v Penderrise, neboli jeho rodina. Hoci Imogen bola jeho sesternica z druhého kolena.

Všetci šiesti sa pohli ďalej a nechali ho samého. Ale prečo sa ľutuje? Nepáčilo sa mu to. Trápne!

Dopil kávu, rázne položil šálku na tanierik, ten dal na tácku a nepokojne vstal. Prešiel k oknu a hľadel na námestie. Bolo skoré ráno a vonku nebolo veľmi rušno. Oblaky sa rozptýlili, obloha sa nádherne modrala. Taký deň by mal povzniesť ľudského ducha.

Ale cítil sa osamelo, dofrasa. Sám ako prst.

Takmer vždy bol sám.

Jeho dospelý život sa začal kruto zavčasu. Ako sedemnásťročný si kúpil dôstojnícku hodnosť, celý natešený presvedčil otca, že túži po vojenskej kariére, ale o štyri mesiace ho otec zavolal domov – dozvedel sa, že zomiera. George pred dovŕšením osemnástich rokov predal hodnosť korneta, oženil sa s Miriam, pochoval otca a stal sa vojvodom Stanbrookom. Keď sa narodil Brendan, nemal ešte ani devätnásť…

Keď teraz o tom premýšľal, zdalo sa mu, že celý dospelý život bol osamelý, len chvíľu cítil veľkú radosť, keď bol vo svojom pluku. A pár rokov s Brendanom.

Spojil ruky za chrbtom a neskoro si spomenul, že včera sľúbil Ralphovi a Benovi, že si s nimi dnes ráno zajazdí v Hyde Parku, ak jeho sesternice odídu zavčasu, ako plánovali. Všetci členovia Klubu tých, čo prežili, sa zišli v Londýne na Imogeninu svadbu a ešte tam zostali, iba Vincent so Sophiou včera odišli do Gloucestershiru – radšej sa zdržiavali doma, lebo Vincent bol slepý a cítil sa lepšie v známom prostredí Middlebury Parku. A, samozrejme, mladomanželia už boli na ceste do Paríža.

George nemal dôvod, aby sa cítil sám, a nebude na to mať dôvod, ani keď ostatní štyria odídu z Londýna a vrátia sa domov. Mal tu aj iných priateľov a priateľky. Aj susedov na vidieku môže takisto považovať za priateľov. A mal aj Juliana a Philippu.

Ale aj tak sa cítil osamelo, dofrasa. A priznal si to iba nedávno – v skutočnosti len posledný týždeň uprostred šťastných príprav na svadbu poslednej členky Klubu tých, čo prežili. Dokonca si vyplašene kládol otázku, či nežiarli na Percyho za to, že sa mu podarilo dosiahnuť, aby sa Imogen znova smiala a žiarila. V duchu sa spytoval sám seba, či ju neľúbi. No veru áno, uzavrel po chvíli váhania. O tom nepochybuje – tak ako nepochybuje o tom, že to nie je taká láska. Mal ju rád presne tak ako Vincenta, Huga a ostatných. Hlboko, ale čisto platonicky.

V posledných dňoch sa pohrával s myšlienkou, že si znova nájde milenku. V uplynulých rokoch si občas vydržiaval milenky. Zopár ráz mal dokonca diskrétny pomer s urodzenými dámami – vdovami, ktoré sa mu páčili a vážil si ich.

Ale nechcel milenku.

Včera večer dlho ležal v posteli, nemohol zaspať, iba hľadel na baldachýn nad hlavou a nedarilo sa mu presvedčiť telo, aby sa uvoľnilo. V takúto noc sa mu spánok z neznámych dôvodov vyhýbal a v hlave sa mu vynorila myšlienka, že by sa možno mal oženiť. Nie z lásky alebo túžby po dedičovi – je pristarý na romantickú lásku a rodičovstvo. Niežeby bol fyzicky starý, aby sa stal otcom, ale už nechcel v Penderrise dieťa alebo deti. Okrem toho keby chcel oživiť detskú izbu, musel by sa oženiť s mladou ženou a pomyslenie, že by si vzal niekoho o polovicu mladšieho, sa mu vôbec nepáčilo. Mnohých mužov to láka, ale on medzi nich nepatrí. Možno obdivoval mladé krásavice, ktoré každú jar zapĺňali plesové sály, ale ani trochu netúžil vyspať sa s niektorou.

Včera v noci mu však zišlo na um, že manželstvo by mu mohlo priniesť spoločnosť, možno skutočné priateľstvo. Hádam aj spriaznenú dušu. Áno, možno aj niekoho, kto by v noci v posteli zaháňal jeho osamelosť a poskytol mu pravidelné sexuálne potešenie.

Už dlho, dlho žije v celibáte.

Po druhej strane námestia videl klopotať dva kone, viedol ich koniar. Dvere na dome Reesovcov-Parryovcov rovno oproti sa otvorili a vybehli z nich dve dievčatá v elegantných jazdeckých šatách, koniar im pomohol vysadnúť na kone. Cez zatvorené okná na knižnici prenikol dievčenský smiech a veselosť. Odklusali v povznesenej nálade, koniar v úctivej vzdialenosti za nimi.

Na mladé devy je možno radosť pozrieť, ale netúžil po mladej spoločnosti.

Myšlienka, ktorú mu zišla na um v noci, nebola iba hypotetická. V mysli sa mu vynorila konkrétna žena, hoci netušil, prečo práve ona. Koniec koncov ledva ju poznal a nevidel ju už vyše roka. Ale jej tvár sa mu sprítomnila, keď premýšľal, že by sa mohol znova oženiť. Oženiť sa s ňou. Zdala sa mu to dokonalá – jediná – možnosť.

Napokon zaspal a zobudil sa dosť zavčasu, takže sa naraňajkoval so sesternicami a vyprevadil ich. Až teraz si spomenul na tie bizarné nočné túžby. Určite napoly sníval. Bolo by šialené, keby sa znova pripútal k žene, najmä takmer neznámej. Čo keby jej nevyhovoval? Nešťastné manželstvo by bolo horšie než samota a prázdnota, ktoré ho niekedy ťažili.

Teraz sa mu tie myšlienky vrátili. Prečo si nešiel zajazdiť, dočerta? Prečo sa nevybral do klubu White’s? Mohol si tam vypiť kávu a príjemne sa porozprávať so známymi alebo sa rozptýliť čítaním novín.

Chcela by ho, keby ju požiadal o ruku? Je domýšľavý, ak sa nazdáva, že bude súhlasiť? Koniec koncov prečo by ho odmietla? Iba ak preto, lebo ho neľúbi, nie? Ale už to nie je dievča s hlavou plnou romantických snov. Romantika ju pravdepodobne neláka, tak ako jeho. Ale on môže ponúknuť žene viac než dosť, odhliadnuc od honosného titulu a bohatstva. Môže jej ponúknuť stabilnú povahu, priateľstvo a… No, a manželstvo. Nikdy nebola vydatá.

Nebude vyzerať ako hlupák, keď sa znova ožení v strednom veku? Ale prečo? Muži v jeho veku, ba aj starší v jeho okolí, sa podchvíľou ženili. A nemá záujem o mladé dievča, ktoré sotva opustilo školskú lavicu. To by bolo naozaj trápne. On hľadá útechu pri zrelej žene, ktorá možno privíta vo svojom živote podobnú útechu.

Prečo by si mal myslieť, že je pristarý? Alebo že ona je pristará. Každý má právo na spoločnosť a uspokojenie, aj keď už nie je najmladší. Ale hádam to nemyslí vážne, alebo áno?

Ktosi zaklopal na dvere a vošiel mladý muž s dvoma kôpkami listov.

„Ethan.“ George kývol tajomníkovi hlavou. „Je tam niečo veľmi naliehavé?“

„Len ako zvyčajne, vaša milosť.“ Ethan Briggs položil obe kôpky na stôl. „Obchodné a spoločenské záležitosti.“ Pri tých slovách ukázal na jednu i druhú kôpku ako zvyčajne.

„Účty?“ George vytrčil bradu smerom k obchodným listom.

„Jeden od Hobyho za jazdecké čižmy,“ vysvetlil, „a potom kadejaké svadobné výdavky.“

„A mal by som si ich prezrieť?“ George vystrúhal ubolenú grimasu. „Zaplaťte ich, Ethan.“

Tajomník vzal prvú kôpku.

„Vezmite aj tú druhú kôpku a napíšte zdvorilé odmietnutie.“

„Na všetky, vaša milosť?“ Briggs zdvihol obočie. „Markíza…“

„Na všetky,“ vyhlásil George. „Odmietnite aj všetky pozvania, ktoré prídu v najbližších dňoch, kým odo mňa neodstanete iný príkaz. Odchádzam z mesta.“

„Odchádzate?“ Znova zdvihol obočie.

Briggs bol šikovný, spoľahlivý tajomník. U vojvodu Stanbrooka pracoval už takmer šesť rokov. Ale nikto nie je dokonalý, premýšľal George. Ten mladík mal nepríjemný zvyk opakovať niektoré slová, ktoré mu adresoval zamestnávateľ, akoby nemohol uveriť, že dobre počul.

„Ale pozajtra máte predniesť prejav v snemovni lordov, vaša milosť,“ pripomenul mu.

„To počká.“ George len mávol rukou. „Zajtra odchádzam.“

„Do Cornwallu, vaša milosť?“ spýtal sa Briggs. „Chcete, aby som napísal gazdinej a vopred ju upozornil…“

„Nejdem do Penderris Hallu,“ odvetil George. „Vrátim sa… no, keď sa vrátim. Medzičasom plaťte účty, odmietajte pozvánky a robte všetko, čo máte v náplni práce.“

Takže idem? spytoval sa George sám seba. Požiadať o ruku dámu, ktorú takmer nepozná a už dlho ju nevidel?

Ako treba požiadať o ruku? Keď také čosi robil naposledy, mal sedemnásť rokov a bola to len formalita, lebo otcovia sa dohodli, že ich deti uzavrú manželstvo, napísali zmluvu a podpísali ju. Želanie syna a dcéry nezavážilo, ani sa ich na to nepýtali, najmä keď jeden otec bol jednou nohou v hrobe a ponáhľal sa, aby sa postaral o synovu budúcnosť. Teraz George pozná tú dámu lepšie, než poznal Miriam. Aspoň vedel, ako vyzerá a aký má hlas. Miriam videl prvý raz vtedy, keď ju jachtavo formálne požiadal o ruku pod prísnym dohľadom jej i svojho otca.

Skutočne to urobí?

Čo si tá dáma pomyslí, dofrasa?

Ako mu odpovie?