Autor:

Patrick Lee

Odporúčaná cena:

11,00 €

Výroba: 2016

Počet strán: 256

Väzba: viazaná

Ďalšie podrobnosti
o knihe >>>

V kategórii 10, dec 2016 | V kategórii: Krimi | Vydal Slovenský spisovateľ

Boj o čas

Patrick Lee

Ďalší strhujúci triler od autora bestselleru Nočný bežec. Sam Dryden, bývalý príslušník elitných vojenských jednotiek, pokojne žije v pobrežnom mestečku v južnej Kalifornii. Stačí však jediný telefonát od priateľky, ktorá má vážny problém, a s jeho novým životom je koniec. Agentka FBI Marnie Calvertová vyšetruje brutálny zločin v Mojavskej púšti, kde sa zároveň odohralo záhadné, priam neuveriteľné hrdinstvo. Marnie je odhodlaná prísť záhade na koreň, a tak požiada Sama o pomoc. Obaja sa ocitnú v hľadáčiku nebezpečnej medzinárodnej organizácie, ktorá sa desaťročia pokúša ovplyvniť chod sveta. Ak chce Dryden prekaziť ich zvrhlé plány, ktoré by mali za následok smrť miliónov ľudí, bude potrebovať viac než len svoje povestné strategické myslenie…

Úryvok

Druhá kapitola

Pred štyrmi hodinami, keď bola LeahSwainová ešte nažive, čakala, kým si HaroldShannon pôjde ľahnúť, a upierala oči na mobil, ktorý nechal položený na stolíku, kde by sa naň dalo tesne dočiahnuť kúskom drevenej lišty, čo vytrhla zo steny za klietkou, SamDryden hľadel na oceán.
Bol tri kilometre vo vnútrozemí, v kopcoch nad El Sederom v Kalifornii. Videl svetlá pobrežnej cesty a prístavu; za nimi sa oceán rozprestieral ako čierna ničota. Bližšie k nemu ležalo mesto, usporiadané a tiché ešte aj v piatok, zopár minút po polnoci.
Dryden stál na balkóne domu, ktorého dom zboku lemovali storočné stromy. Vo vzduchu sa vznášala vôňa borovíc a cédra, vetvy boli vlhké od prehánky, čo sa prehnala asi pred hodinou. Už vyšli hviezdy, na čiernej oblohe ostré ako dierky po špendlíkoch.
Nebýval tu; jeho dom bolo odtiaľto vidieť, stál až dolu pri pláži. Túto stavbu kúpil, aby ju mohol zrenovovať a predať – za posledné dva roky to bol už jeho tretí projekt a každý o trochu väčší, keďže mu to išlo čoraz lepšie. Takáto robota sa veľmi líšila od zručností, ktoré nadobudol vo svojich predchádzajúcich zamestnaniach. Tie zručnosti však už nikdy nemienil použiť.
Zdvihol sa vietor, zo stromov striasol kvapky. Dryden chvíľu počúval, potom sa zvrtol a vrátil sa dovnútra.
Z obývačky zostali len steny. Keď dom kúpil, boli tu pôvodné elektrické rozvody z tridsiatych rokov dvadsiateho storočia: tlačidlové vypínače, hliníkové drôty izolované textilom, v celom dome ani jedno uzemnenie. Zázrak, že dom nezhorel už pred päťdesiatimi rokmi. Dryden všetko povytrhával a prerobil, aby to zodpovedalo predpisom. Rovnako postupoval s vodoinštaláciou.
Keď už s tým začal, zmenil aj vnútorné usporiadanie. Kuchyňu prepojil s obývačkou. Zväčšil dvere a okná. Interiér bol hneď svetlejší a vzdušnejší.
Dnes večer kládol izoláciu zo sklenej vaty. Pracoval v dýchacej maske a ochranných okuliaroch, ale keď skončil, vatu mal vo vlasoch aj na pokožke. Pred pol hodinou sa osprchoval – aj z kúpeľne zostali len steny, ale už stihol umiestniť novú vaňu, hoci namiesto závesu okolo nej zatiaľ visela modrá nepremokavá plachta – a teraz čistý chodil po dome a obzeral si výsledok celodennej roboty. Ráno sa po dome jeho kroky rozliehali, teraz ich tlmila a pohlcovala izolácia. Rozdiel. Pokrok.
Občas mu zišlo na um, prečo sa takejto práci nevenuje viac ľudí. Isteže, býva to aj otrava – človek niekedy obije omietku, zistí, že trámy sú zhnité, a hneď mu neplánovane pribudnú ďalšie dni driny –, ale aj tak má takáto práca samé výhody. Výsledok je hmatateľný. Po človek niečo zostane. A keď sa zašpiní, nie je problém očistiť sa. Piliny, izolačný materiál, sadrokartón – to všetko sa dá jednoducho zmyť. Nie každá pracovná špina sa zmýva takto ľahko.
Vošiel do spálne. Tento týždeň mu doniesli časť materiálu na dokončenie šatníka: police a veľké zarámované nástenné zrkadlo. Všetko bolo opreté v rohu. Odo dverí zazrel svoj odraz. Bol vo forme ešte predtým, ako sa začal venovať renováciám, ale fyzická práca mu aj tak prospela. Bol so sebou spokojný. Na tridsaťosem rokov nevyzeral zle.
Vypol svetlo v spálni a vrátil sa na balkón. Znovu sa zahľadel na mesto a na oceán. Ďaleko nad vodou zazrel blikajúce svetlá lietadla, zrejme sa blížilo k letisku LAX, od El Sedera vzdialenému asi hodinu po pobreží. Ešte stále ho pozoroval, keď mu vo vrecku zazvonil mobil. Vytiahol ho a pozrel na displej. Číslo mu nič nehovorilo. Dryden prijal hovor a namiesto vtipných hlášok sa ozval obyčajným „haló“.
Začul ženský hlas. „Si doma?“
Dryden ten hlas ihneď spoznal – patril kamarátke ClaireDunhamovej.
Hneď si v jej tóne niečo všimol. Náhlivosť a adrenalín.
„Som neďaleko,“ povedal Dryden. „Prečo?“
„Si v El Sedere?“
„Áno. Prečo?“
Druhý raz sa zdalo, že Claire nepočula otázku. Vyhŕkla: „Ako rýchlo sa vieš dostať do Barstowu? Za dve hodiny?“
Dryden sa zamyslel. Rýchlo si predstavil najpriamejšiu trasu a takto v noci nulovú premávku.
„Približne,“ odvetil.
„Potrebujem sa tam s tebou stretnúť. Musíš hneď vyraziť. Stretneme sa južne od Barstowu. Je tam dedina Arrowhead, len taká odbočka s benzínkou. Zaparkuj tam a čakaj.“
Dryden počas telefonátu začul tichý zvuk: hukot ťažkých pneumatík na asfalte. V priebehu pár sekúnd zosilnel a potom stíchol. Mal dojem, že Claire sedí v aute kdesi na diaľnici a predbieha ťahač. Ak ide z domu v BayArea a chce byť v Barstowe o druhej ráno, už je určite v polovici cesty.
„Dofrasa, o čo ide?“ zaujímal sa Dryden.
Keď Claire odpovedala, Dryden si uvedomil, že v hlase jej znie viac než len stres. Bol to strach – hlboký a skutočný.
„Poviem ti to, keď sa stretneme,“ povedala Claire. „Neber si mobil. Vďaka, Sam.“
Hovor sa skončil. Dryden ešte chvíľu stál a prehrával si ho v hlave. Pokyn, aby si nebral mobil, neveštil nič dobré. V mobilnom telefóne je zabudované GPS a ustavične sieti odosiela svoju aktuálnu polohu. Nech už ClaireDunhamovej išlo v okolí Barstowu o čokoľvek, nechcela, aby ich prítomnosť niekto oficiálne zaznamenal.
Claire nebola typ, čo bezdôvodne vyhľadáva problémy. Práve naopak, patrila medzi hŕstku ľudí na svete, ktorým Dryden úplne dôveroval.
Musíš hneď vyraziť.
Dryden vošiel dnu, zatiahol za sebou balkónové dvere a o dvadsať sekúnd sedel za volantom Fordu Explorer.

Tretia kapitola

Arrowhead vyzeral presne tak, ako ho Claire opísala. Odbočka, stará rozpadávajúca sa cesta, čo sa tiahla zo západu na východ, najskôr vykĺzla z púšte a potom sa do nej oblúkom zase vrátila. Vpredu aj vzadu videl len čiernu tmu. Na severovýchode, kadiaľ viedla diaľnica, sa o pätnásť kilometrov ďalej črtali svetlá Barstowu.
Neďaleko odbočky stála ošumelá reštaurácia a čerpacia stanica Sunoco. Otvorená bola iba benzínka a na kriaky, čo ju obklopovali, vrhala mliečnobiele svetlo.
Keď Dryden schádzal z diaľnice, do druhej po polnoci chýbali len dve minúty. Zašiel na tmavé parkovisko pri reštaurácii a zastal. Okrem zamestnanca benzínky za oknom nevidel ani živej duše.
Dryden pozoroval cestu aj diaľnicu. Čakal.
ClaireDunhamová.
Do čoho sa mohla zapliesť?
Zoznámili sa pred desiatimi rokmi, keď ešte žil spôsobom, na aký sa v podstate pokúšal zabudnúť. Claire bola technička, odborníčka na elektronické zariadenia, ktoré Dryden a jeho ľudia používali vo všetkých kútoch sveta, a neraz sa spolu s nimi ocitla v situácii, keď šlo o krk.
Jej známi, najmä muži, sa v nej väčšinou nevyznali. Predpokladali, že je chladná a ľahostajná. Dryden si to spočiatku tiež myslel, ale neskôr pochopil, že sa mýli. V skutočnosti sa ľudia v ClaireDunhamovej nevyznali a ona sa nevyznala v nich. Prišla na to už dávno, pravdepodobne ešte v detstve, a v istom momente sa vzdala pokusov prekonať ten nedostatok. Na jej mieste by sa takto zachoval asi každý. Ale chladná nebola. Raz sa v dôstojníckej ubytovni na letisku v Bagrame objavil túlavý pes a Claire si ho obľúbila. Zviera bolo neforemné, malo zlepenú srsť a vyčnievali mu rebrá. Dryden čakal, že uhynie, hoci Claire sa usilovala, ako sa dalo. Nielenže psa kŕmila, ale podarilo sa jej zohnať aj lieky na tri či štyri choroby, ktorými ten tvor trpel. A Dryden sa opäť pomýlil. Pes žil ešte osem rokov, väčšinou sa len slnil pri bazéne v Clairinom dome v San José.
Na západe, asi vyše kilometra od dopravného uzla, vykukli spoza vyvýšeniny reflektory a rýchlo sa blížili.
Dryden vypol motor a vystúpil. Už počul syčanie pneumatík a hukot silného motora vo vysokej rýchlosti. O chvíľu auto vkĺzlo do svetelnej žiary okolo benzínky a Dryden spoznal siluetu LandRoveruClaireDunhamovej. Auto prudko zabrzdilo a zastalo na neďalekej ceste. Claire sa naklonila, otvorila dvere na strane spolujazdca a rýchlo kývala na Drydena, aby nastúpil.
Ledva sa ocitol na sedadle, Claire znovu vytúrovala motor. O niekoľko sekúnd boli za nadjazdom a smerovali do tmy rovno do púšte východne od medzištátnej diaľnice I-15. Do pustatiny. Claire hnala auto stopäťdesiatkou.
Nevyzerala dobre. Vo svetle prístrojovej dosky sa jej tvár leskla od potu, hoci klimatizácia fičala na plné obrátky. Oči, veľké a zelené, ktoré väčšinou nevyjadrovali nič, iba úplný pokoj, stále zabiehali k digitálnym hodinám na konzole, ktoré teraz ukazovali čas 02.01.
„Čo sa deje?“ spýtal sa Dryden.
Claire si prešla rukou po čele, utrela si ju o košeľu a znovu zovrela volant.
„Teraz by som ti to aj tak nemohla vysvetliť. Onedlho sa to dozvieš.“ Oči jej znovu zaleteli k hodinám. „Doriti.“
„Ani to neskúsiš?“
Claire namiesto odpovede siahla na zadné sedadlo, napla svaly a na kolená si prudko položila čierny vak. Už bol otvorený. Strčila ruku dnu, vylovila deväťmilimetrovú Berettu a podala ju Drydenovi.
„Má plný zásobník, jeden náboj je v komore,“ upozornila.
Dryden si pištoľ vzal, skontroloval, či je zaistená, a oprel si ju o stehno. Obzrel sa a videl, že Claire má rovnakú Berettu, ale už v puzdre pod pazuchou.
Znovu za jazdy siahla do čierneho vaku a vytiahla niečo väčšie ako pištoľ. Bol to čierny predmet veľkosti desiatového boxu, ale s poskladanou miniatúrnou trojnožkou. Dryden vecičku okamžite spoznal, často ju spolu s Claire používali – ešte za starých čias. Bol to laserový mikrofón. Jeho lúč dokázal zmerať zvukové vibrácie skla, stačilo ho zvonku zamieriť na okno a človek počul všetko, čo zaznievalo v budove.
Neprekvapilo ho, že Claire takúto hračku má. Po tom, čo obaja odišli z armády, sa pred ôsmimi rokmi rozhodla pracovať na vlastnú päsť v súkromnom bezpečnostnom biznise. Dnes boli jej služby vyhľadávané, pracovala pre technologické firmy zo Silicon Valley, mala na starosti zabezpečenie firemných priestorov a dokonca aj súkromných domov manažmentu. Dryden vedel, že si ju korporácie občas najmú aj na špehovanie zamestnancov, ktorým prestali dôverovať, a tá nedôvera sa často ukázala oprávnená.
Claire teraz jednou rukou rozložila trojnožku a mašinka bola pripravená. Presne v tej chvíli sa asfalt pod kolesami zmenil na štrk a LandRover, idúci takmer stošesťdesiatkou, zahrkotal a prudko poskočil. Výmole sa striedali s hladším terénom a celé vozidlo sa otriasalo ako práčka, do ktorej vložili tehlu.
„Doriti,“ zasyčala Claire.
Prešli za miernu vyvýšeninu a Dryden vpredu zbadal svetlo – jediný bod. Holá žiarovka, tipoval, visí na niečej verande asi kilometer a pol pred nimi.
„Tam,“ povedala Claire. Upierala oči na vzdialené svetielko. Stiahla nohu z plynového pedála, spomalila na stovku, potom na sedemdesiatku. Motor prestal zavýjať, už len tlmene vrčal. Dryden pochopil: Claire nechce hlasno oznamovať, že sú tu.
Znovu spustila ruku z volantu a otvorila priehradku na boku laserového mikrofónu. Bolo v nej zo šesť bezdrôtových slúchadiel, jedno dala Drydenovi, jedno si vzala sama a zavesila si ho na ucho. Dryden urobil to isté.
Svetlo na verande bolo teraz vzdialené už len okolo sedemsto metrov. Dryden rozoznával aj tvar budovy, kde žiarilo. Bola nízka a hranatá. Príves alebo karavan. Pred ním parkovalo malé červené auto.
Claire trpezlivo viedla LandRover sedemdesiatkou. Tristo metrov pred svetlom vypla predné reflektory. Z menšej diaľky by už zvnútra karavanu zbadali svetlá, aj keby mali na oknách závesy.
Púšť sa po vypnutí reflektorov zmenila na čierny atrament. Nedovideli dokonca ani na cestu. Claire ticho zahromžila, stiahla nohu z plynového pedála a zastala. Nestrácala čas s vypínaním motora, zaradila neutrál a o pol sekundy bola vonku a kládla na kapotu laserový mikrofón. Dryden vystúpil svojimi dverami. Červená laserová bodka sa už teraz chvela na priestranstve pred karavanom, ako sa ju Claire pokúšala namieriť.
Nahla sa, zahľadela sa na karavan tesne ponad prístroj a zamerala lúčom okno pri severnom okraji. Upravila polohu trojnožky, pustila prístroj, potom vytasila pištoľ a takmer behom vyrazila ku karavanu. Dryden ju nasledoval. Ich kroky boli prakticky nehlučné. Už dávno sa naučili pohybovať po púštnej pôde potichu a rýchlo.
Dryden začul v slúchadle zvuky z karavanu. Čudné zvuky. Akési tlmené ťukanie – pripomenulo mu zvuky, keď si mačka brúsi pazúriky na čalúnení. Nadvihne látku, pustí ju, znovu ju nadvihne a znovu pustí.
Zvuk stíchol.
Niekoľko sekúnd sa neozývalo vôbec nič.
Teraz už boli s Claire iba štvrť kilometra od karavanu. Holá žiarovka na verande vydávala slabé žlté svetlo, bola to najviac šesťdesiatka. Vďaka nej bol terén medzi nimi a dvorom pred karavanom ponorený do úplnej tmy.
Dryden zrazu zo slúchadla začul zvuk, ktorý sa nedal s ničím pomýliť: digitálne pípnutie čerstvo zapnutého iPhonu. Claire po jeho ľavej ruke zareagovala a pridala tempo.
V slúchadle zazneli tri tóny, tesne za sebou, prvý vysoký, druhé dva nižšie a úplne rovnaké.
Niekto dnu práve vyťukal číslo 911. Číslo núdzovej linky.
Ešte dvesto metrov.
Slabo rozoznávali zvonenie na linke. Po prvom sa ozval mechanický hlas. Dryden slovám neporozumel, ale vedel si ich predstaviť.
Potom sa ozval iný hlas, takmer šepkal, no bol oveľa zrozumiteľnejší. Hlas dieťaťa, dievčaťa, v karavane. „Viete si zistiť, odkiaľ volám?“
Operátorka na núdzovej linke čosi povedala, ale dievča jej skočilo do reči.
„Volám z mobilu. Viete zistiť, kde som?“
Dispečerka spustila rýchly prúd slov. Povedala „v ohrození“?
Dievča tentoraz neodpovedalo.
Dispečerka opäť prehovorila, ale z karavanu ani tentoraz nedostala odpoveď. Sekundy plynuli.
Dievča vzápätí povedalo: „Volám sa LeahSwainová. Som tu s ďalšími tromi…“
Zmĺklo, prudko vydýchlo a v tom výdychu bol strach.
Drydenovi sa zazdalo, že počul ešte slabiku z odpovede dispečerky, a potom dievča začalo kričať, vysokým, vydeseným hlasom.
„My sme nikomu nevolali!My sme nikomu nevolali! Prisahám, nič sa nestalo! Nikomu sme nevolali!“
Chvíľu to znelo, akoby dievča zároveň kričalo aj rozprávalo iným hlasom. Potom si Dryden uvedomil, čo vlastne počuje: V karavane bolo ešte jedno dievča. Možno niekoľko iných dievčat.
Práve keď mu to došlo, na dievčatá sa osopil dospelý muž. „Čo ste to urobili? Doboha, čo ste to urobili?“
Claire v tme vedľa Drydena zakliala a rozbehla sa plnou rýchlosťou. Dryden s ňou držal tempo. Hoci mu o ľuďoch v karavane nič nepovedala, kľúčové body situácie boli rovnako zreteľné ako hroty na ostnatom drôte.
Mužov krik sa už takmer nedal odlíšiť od kriku dievčat, ale niekoľkokrát sa jasne ozvalo zabijem vás. Neznámy škriekal skôr ako zviera než človek. To bola posledná myšlienka, ktorá Drydenovi preletela mysľou, skôr ako mu nohy vyleteli do vzduchu.
Ešte pred chvíľou chodidlami pravidelne dopadal na púštnu pôdu a odrazu jedným stúpil do prázdna. Vrhol sa vpred a natiahol dopredu ruky. Vnímal, že rovnako sa po jeho ľavici vodí Claire. Celú hrozivú polovicu sekundy si predstavoval, že pod sebou nič nemá, len tridsaťmetrovú priepasť, a potom narazil kolenom na kovovú hranu a do nohy mu vystrelila bolesť. Dlaňami dopadol medzi vrecia s odpadkom a rozhádzané kusy plastu – polámané kryty strojov a bohvie čoho ešte. Počul, ako Claire pristála v podobných troskách o pol druha metra ďalej, no okamžite sa zdvihla a pokúsila sa vydriapať z priekopy, v ktorej sa ocitli – z kanála plného odpadkov.
Dryden pohýbal nohou a zistil, že nie je zranený. Škaredo si narazil koleno, ale nič si nezlomil.
Krik muža v karavane medzitým pokračoval. „… kurvy, zabijem vás, rozumiete?“
Dryden stále zvieral Berettu, čo mu dala Claire. Vzoprel sa na voľnej ruke a rozbehol sa k druhej stene kanála…
A vtedy ho zastavila ľavá noha.
Látka džínsov na lýtku sa mu o niečo zachytila. O ostrý kovový roh, ktorý pretrhol tkaninu a držal ho ako rybársky hák.
Claire vedľa neho sa tiež pokúšala vyslobodiť. Dryden počul zvuk, ako keby sa pod ňou napínali a skrúcali hrdzavé posteľné perá. Celá posteľ sa v tom chaose posúvala, ako ju Claire ťahala za sebou.
Hlas muža v karavane medzitým nadobudol melódiu a rytmus šialeného pospevovania. „Zabijem vás… zabijem…“ opakoval, akoby to hovoril už iba sám sebe. Potom sa v slúchadle ozvali údery na drevo, akoby postupne otváral dvierka na skrinkách. Zúrivo odsúval plechovky a škatule, ako posadnutý niečo hľadal.
Dryden z celej sily šklbol zachytenou nohou, chcel roztrhnúť látku. Bolo to márne, odpadky pod ním sa prepadávali a šmýkali, nemal sa o čo oprieť.
„Zabijem vás… zabijem… TU JE TO!“
Búchanie dvierkami stíchlo a hlas tiež. Už bolo počuť len krik dievčat.
Dryden si vrazil pištoľ za pás nohavíc a hmatkal v tme po čomkoľvek, čoho by sa dalo pevne zachytiť. Lakťom zľahka narazil do kovového povrchu, pri náraze sa ozval tupý, zunivý zvuk. Práčka alebo sušička, pomyslel si, zaborená do hliny brehu kanála. Oboma rukami zovrel okraj starého spotrebiča, akoby to bola skalná rímsa na útese, po ktorom chcel vyliezť. Celým telom sa vytiahol dohora a pocítil, ako látka na džínsoch povoľuje a trhá sa. Rýchlo švihol oboma nohami dohora, pritiahol si ich k hrudi, oprel sa chodidlami tam, kde mal pred chvíľou dlane, a z čupiacej pozície vyštartoval ako bežec na trati. O pol sekundy bol znovu na zemi, pristál na štyroch, zdvihol sa a šprintoval tak rýchlo, ako jeho telo vládalo.
Ku karavanu to bolo stopäťdesiat metrov.
Sedemdesiatpäť.
Päťdesiat.
„Viete, čo vám za to urobím?“ vrieskal muž vnútri. „Toto vám za to urobím!“
Dryden vytasil Berettu a posledných päťdesiat metrov prebehol, hnaný adrenalínom, takým tempom, že to bolo skôr ako let.
Pred dverami karavanu bola nízka drevená veranda, dva schody a potom plošinka. Dvere na pántoch sa otvárali smerom von, ale boli zhrdzavené a takmer vypadli z pántov. Dryden ani nespomalil, keď vyskočil na verandu a vrazil do nich plecom, lacné veraje sa roztriasli, dvere spadli dnu a v tej chvíli bol vnútri aj on. Naraz vnímal všetky detaily tej scény.
Veľkú oceľovú klietku, v nej štyri dievčatká, ktoré sa držali jedna druhej a kričali.
Na kosť vychudnutého muža s dlhými sivými vlasmi a dlhou sivou bradou, ktorý držal fľašu s tekutým podpaľovačom a prstami driapal vrchnák. Pokúšal sa ju otvoriť.
Muž sa pri rachote, čo spôsobili vylomené dvere, zvrtol. Na tvári mal niečo medzi zúrivosťou a prekvapením. Tak ako hlas v slúchadle, aj mužova tvár na Drydena zapôsobila dojmom nie celkom ľudskej bytosti. Skôr nejakého dravca, divokého tvora, ktorý sa riadi len pudmi.
Mužov pohľad sa odtrhol od Drydena a zaletel k špinavej kuchynskej linke, čo oddeľovala obývačku od kuchyne. V neporiadku, len meter a pol od jeho ruky, tam ležal štyridsaťcentimetrový lovecký nôž.
Chlapík znovu pozrel na Drydena a oči sa mu prižmúrili, ako rýchlo odhadoval situáciu. Dryden nepočkal, kedy odhad dokončí. Namieril naňho a vpálil mu dve guľky do čela. Muž sa kŕčovito mykol a padol dozadu na stenu, až sa zosypal na dlážku.
Fľaša tekutého podpaľovača pristála vedľa neho.
Zatvorená.
V miestnosti zavládlo takmer úplné ticho. Dievčatá prestali kričať. Už len pozerali, oči vytreštené, a trhane dýchali.
Vonku sa ozval dupot. Claire vyskočila na verandu, vbehla dnu a zastala tesne za Drydenom. Dievčatká pozerali raz na ňu, raz naňho.
Všetky štyri boli ešte deti, mali niečo medzi ôsmimi a dvanástimi rokmi. Oblečené boli v jednoduchých tričkách a teplákoch. Mali dlhé, dôkladne rozčesané vlasy, ostrihané nechty a čistú pokožku.
Opatrované domáce zvieratká, pomyslel si Dryden a takmer vyprázdnil mŕtvemu do tváre aj zvyšok zásobníka.
Na dlážke v klietke uvidel iPhone a dlhú lištu, čo trčala spomedzi mreží. Na konci lišty vyčnieval jediný klinec – na tom konci, ktorý bol mimo klietky. Dryden sa zamyslel nad klincom a telefónom a spomenul si, čo pred telefonátom na núdzovú linku počul: drapkanie, ako keď sa klinec zachytáva o dlážku. To si dievčatá pritiahli mobil z miesta, kde sa nachádzal predtým. Len čo ho mali v ruke, zatelefonovali.
„Musíme zmiznúť,“ upozornila Claire.
Dryden sa k nej obrátil. Všimol si, že jej nepokoj zmizol – takmer. Dryden si predstavil posledné minúty jazdy, keď stále sledovala hodinky, očividne si uvedomovala, že čas sa kráti.
„Dopekla, ako si to mohla tušiť?“ vyštekol.
„Neskôr,“ mykla plecom Claire. „Je najvyšší čas vypadnúť.“
Dryden sa ani nepohol. Pozeral raz na ňu, raz na dievčatká, potom zase na mobil na dlážke. Márne si to v hlave dával dokopy.
„Vysvetlím ti to,“ súrila Claire. „Aj ti to ukážem. Ale nie teraz.“
Dryden na ňu stále zízal. Dnes večer ju prvý raz videl v jasnom svetle. Hoci napätie z nej opadlo, vyzerala oveľa horšie, než si to Dryden predtým uvedomil. Pod očami mala tmavé kruhy a bola bledá. Neschudla, jej vyše stosedemdesiatcentimetrová postava zostala štíhla ako vždy, no pôsobila akosi upadnuto. Fyzicky vyzerala taká vyčerpaná, že sa to nedalo vysvetliť dlhou jazdou autom a krátkym šprintom.
„Vysvetlím ti to,“ zopakovala. Obrátila sa na odchod, potom akoby sa zháčila. Zvrtla sa, pozrela na koberec vpravo od Drydena, zohla sa a zdvihla dve prázdne nábojnice z Beretty. Strčila si ich do vrecka a popri Drydenovi vyšla na drevenú verandu.
Dryden sa zadíval na klietku. Oceľové tyče boli nahrubo pozvárané. Primitívne dvere boli z rovnakých tyčí, zatvorené ťažkou visacou zámkou.
Ešte stále mu to len dochádzalo, jedna hrôza za druhou.
Štyri dievčatká civeli cez mreže, oči stále vlhké od sĺz.
Zvonku sa ozvala Claire: „Im sa nič nestane, keď sem dorazia policajti. Nám áno. Poď.“
Dryden ešte chvíľu váhal, potom sa obrátil a vyšiel z karavanu. Claire už utekala po štrkovej ceste k LandRoveru. Z diaľnice v tichej noci doľahlo kvílenie policajnej sirény. Dryden zostúpil z verandy a rozbehol sa za Claire.

Štvrtá kapitola

MarnieCalvertová ten zápach zacítila, ešte skôr ako vystúpila z auta. Nasávala ho klimatizácia: zmes alkalického prachu a smradu z leteckých výfukov. Neďaleko práve pristál vrtuľník, ktorého zostup Marnie pozorovala na konci cesty.
Vypla motor, otvorila dvere a vystúpila do púštnej noci.
Na mieste činu už bolo desať alebo dvanásť vozidiel. Niektoré patrili štátnej polícii, iné šerifovmu úradu z okresu San Bernardino, tri sanitky prišli z Palmdalu. Väčšina motorov ticho bežala, majáky sa blýskali a predné reflektory mierili na to, čo stálo v kruhu vozidiel: starý polorozpadnutý karavan, pred ktorým parkoval červený Ford Fiesta, osamotený vedľa štrkovej cesty uprostred Mojavskej púšte.
Pred autom bola vrstva naviateho prachu hrubšia, ale už ju vietor roznášal do krovia. V púšti panovala čierňava, prázdno a horúčava – boli štyri hodiny ráno začiatkom augusta.
„Agentka Calvertová?“
Z vysvieteného miesta činu k nej prišiel zástupca šerifa. Asi päťdesiatnik, mocne stavaný chlap, ktorý sa už pomaly začínal obaľovať tukom. Na menovke nad odznakom stálo HILLER. Marnie s ním telefonovala.
Zavrela dvere na Crown Victorii a zamierila k nemu. Topánky jej vŕzgali na piesku.
„Deti sú tamto,“ ukázal Hiller.

Štyri dievčatká sedeli na železnej lavičke, ktorú zdravotníci rozložili pred jednou sanitkou. Všetky vyzerali omámené, rozhodne vystrašené, ale viditeľne nezranené. Záchranári boli takí uvoľnení, ako len môžu ľudia na takomto mieste činu byť, čupeli pri dievčatkách a iba sa s nimi zhovárali. Nepochybne už vykonali základnú prehliadku a dievčatá síce ešte čakali vyšetrenia v nemocnici, ale už len formálne.
Marnie prešla po prašnom dvore a kľakla si k dievčatku na ľavom konci lavičky, aby mu videla zblízka do tváre. Tá tvár na ňu pozerala z nástenky v kancelárii šesť mesiacov, odkedy dievčatko zmizlo. A dokonca aj ďalšie roky, keďže Marnie sa často pozerala do spisu.
„Leah?“ oslovila ju.
Dievčatko si dovtedy pozeralo na ruky zložené v lone. Teraz zdvihlo oči a opätovalo Marnin pohľad. Keď ju Marnie – alebo hocikto okrem muža v karavane –, naposledy videla, mala osem rokov. Teraz mala jedenásť.
Oči vyzerali staršie. Oveľa staršie. Dievčatko bez slova prikývlo.
„Ahoj, Leah. Volám sa Marnie. Som agentka FBI.“
„Prídu mama a ocko?“
„Počkajú ťa v nemocnici, keď tam prídeš, a to bude čoskoro. Policajti ťa tam odvezú.“
„Nechcem ísť do nemocnice. Chcem ísť domov.“
Leah preskočil hlas, ale ovládla sa. Zrejme v tom mala bohatú prax.
„Neboj sa,“ upokojovala ju Marnie. „Ani sa nenazdáš, a budeš doma. A vieš čo? Ešte stále majú Praclíka.“
Pri tom mene sa dievčatku v očiach mihla iskierka šťastia. A prekvapenia.
Zlatý retriever, ktorého volali Praclík, bol ešte len trojmesačné šteňa, keď LeahSwainová v lete roku 2012 zmizla. No keď Marnie pred polhodinou telefonovala s pánom Swainom, v pozadí počula retrievera bláznivo štekať, a pani Swainová naňho volala menom, aby si sadol. Psy sú ako emocionálne antény – ťažko si predstaviť, aké vibrácie zachytáva psík v tom dome dnes v noci.
Leah žmurkala. Oči mala len trochu vlhké.
„Sľubujem, že ťa nezasypem otázkami,“ povedala Marnie. „Ale môžem ti položiť aspoň tri alebo štyri? Môžu byť dosť dôležité.“
Leah prikývla.
Na druhom konci vysvieteného mesta činu počula Marnie mužské hlasy, ako niekoho zdravia. Obrátila sa, prichádzal k nej muž, ktorého poznala. Šéf losangeleskej polície kráčal od vrtuľníka, čo práve pristál. Bola si takmer istá, že púšť južne od Barstowu leží poriadne ďaleko od jeho jurisdikcie, ale toto bol jeden z tých prípadov, kde sa stierajú všetky hranice. A skončil sa šťastne, čo znamená, že politici s ním budú chcieť spojiť svoju tvár. Marnie zišlo na um, či by sa policajný riaditeľ doviezol až sem, keby to bolo dopadlo inak.
Na chvíľu sa jej do mysle votrela tá predstava – ako by vyzeralo miesto činu, keby HaroldHeelyShannon dosiahol svoje. Strašný obraz bol v jej myšlienkach nezvyčajne živý.
Marnie ho zahnala a pozrela zase na Leah.
„Polícii si povedala, že do karavanu prišli dvaja ľudia a zabránili pánovi Shannonovi, aby založil požiar,“ nadviazala Marnie. „Muž a žena. Je to tak?“
Leah prikývla.
„Videla si tých ľudí už predtým?“ pokračovala Marnie v otázkach. „Poznal ich pán Shannon?“
Leah pokrútila hlavou.
„Povedali ti niečo? Alebo inému dievčaťu?“
Znovu zavrtela hlavou.
„A čo mená?“ vyzvedala Marnie. „Oslovovali sa navzájom nejako?“
Leah sa zamyslela a zmraštila obočie. „Nemyslím.“
„Pamätáš si, čo ešte hovorili?“
„Chceli čo najskôr odísť. Tá pani opakovala, že musia zmiznúť, aby ich tu nenašla polícia. Tak zmizli.“
Dievčatko sa nad tým ešte raz zamyslelo a potom zavrtelo hlavou. Napriek istej strnulosti tváre, ktorú spôsobil šok a potláčané emócie, bolo jasné, že nič nezatajuje. Vôbec netušila, kto boli tí dvaja, a ako sa im podarilo prísť v pravej chvíli – len niekoľko sekúnd po telefonáte na núdzovú linku 911, ktorý nik nemohol predvídať.

O dve minúty dievčatká z miesta činu odviezli, obklopené kavalkádou policajných SUV a hliadkovacích vozidiel. Hiller kývol na Marnie, aby s ním šla do karavanu, kde sa policajti doteraz pohybovali veľmi opatrne. Ešte stále neprišiel forenzný tím zo Santa Monicy, ktorý mal miesto činu dôkladne prehľadať.
V karavane sa Marnie desať sekúnd pozerala iba na klietku. Potom jej pohľad skĺzol na HaroldaShannona, ktorý civel vytreštenými očami na strop a lepkavá mláka pozostávajúca z jeho mozgovej hmoty aj väčšiny krvi vsakovala do koberca. Policajti, čo prišli na miesto činu prví, zaznamenali, že podľa otvorov, ktorými náboje z tela vyleteli, mali strely tupý hrot; nábojnice si určite odniesol strelec. Takže zbohom, balistika – fragmenty guliek im nič neprezradia.
Hiller stál na začiatku chodbičky, čo viedla do zadných priestorov karavanu.
„Máte silný žalúdok?“ spýtal sa jej.
„Videla som už aj horšie mŕtvoly.“
„Nehovorím o tele.“ Hiller mykol hlavou dozadu. „Tam vzadu je niečo, čo by ste podľa mňa mali vidieť… alebo o tom aspoň vedieť.“
Zvláštne volí slová, pomyslela si, ale nasledovala ho, keď vyšiel z obývačky.
Chodbička viedla do dvoch miestností: maličkej kúpeľne a Shannonovej spálne.
Na kúpeľni nebolo čudné nič okrem špiny. Marnie si ju obzrela a pokračovala chodbičkou ďalej. Hiller zastal tesne za vchodom do spálne. Rezolútne hľadel do chodbičky. Spálňu vidieť odmietal. Marnie sa prešmykla popri ňom a zistila dôvod.
Nábytok bol pomerne prostý: len posteľ a nočný stolík, rovnako nechutné ako zvyšok karavanu. Posteľnú bielizeň akoby nikdy nepral. Na nočnom stolíku stáli fľaše od piva plné cigaretových ohorkov, papierové taniere a misky oblepené zvyškami jedla. Bolo tu iba jedno okno, zakryté tmavozelenými závesmi. Zo stropu visela holá žiarovka. To všetko Marnieuvidela, no v tom istom okamihu jej to vyfučalo z hlavy, keď zazrela dôvod, pre ktorý Hiller odvracal zrak od spálne.
Priestor bol vytapetovaný fotkami. Digitálne zábery, niektoré vytlačené na lesklom fotopapieri formátu A4. Obrázky boli zoradené na stenách jeden vedľa druhého, pokrývali ich od dlážky po strop, od jedného rohu k druhému. Okraje sa až absurdne presne dotýkali, hoci nikde nebolo vidieť ani kúsoček lepiacej pásky. Fotky zrejme nalepil rovno na stenu. Dielo posadnutého.
Marnie došlo, že vedome sa odmieta pristaviť niekde pohľadom. Nechcela sa zdržať ani pri jednom obrázku. No aj tak ich videla. Videla, čo na nich je. Po pár sekundách zažmurkala a pozrela na dvere. Hiller tam ešte stál. Marnie počula, ako syčivo dychčí cez zaťaté zuby.
Jej dych zostal pokojný, ale cítila, ako sa jej začínajú triasť ruky.

Keď vyšla na verandu, na kraji miesta činu zazrela zaparkovaný prenosový voz stanice ABC7. Po forenznom tíme zatiaľ ani stopy.
Vykročila k svojmu autu, minula ho a ponorila sa do tmy, mimo dosahu zvedavých očí. Sto metrov na západ od karavanu naďabila na kanál. V šere doň takmer spadla. Bol plný odpadkov a pokazených spotrebičov. Sadla si na okraj, uprela pohľad na obzor a pripustila, aby sa jej roztriasli ruky.
O päť minút, keď sa spoza vyvýšeniny na západe vynorili reflektory, ešte stále tam sedela. Jej tím konečne dorazil. Zmraštila sa a obrátila hlavu – jej oči si medzičasom zvykli na tmu. A zrazu si uvedomila, že uprene hľadí na breh kanála.
Rozoznala to, čo pred pár minútami nevidela: ryhy a stopy rúk a topánok. Akoby tu niekto pristál na štyroch – možno keď preskočil kanál. Alebo doň spadol.
Marnie vytiahla z vrecka miniatúrnu baterku a zapla ju. Skúmala stopy na tvrdom púštnom podklade, potom zamierila lúč na druhú stranu kanála. Nič konkrétne si tam nevšimla, ale okraj svetelného kruhu jej ukázal čosi iné.
Kúsok látky, na dne zachytený na ostrom kove.
Zasvietila rovno naň. Bol to franforec džínsoviny, visel z ostrého hrotu zlomenej spice.
Takmer v tej istej chvíli ju upútalo ešte čosi. Znovu posunula svetelný kužeľ a prekvapene zažmurkala.
Asi meter pod ňou z brehu kanála trčala stará práčka. Na jej bližšom okraji boli dva odtlačky zvýraznené púštnym prachom, odtlačky dvoch podošiev.
A možno ešte niečoho iného.
Marnie zasvietila pod seba, zaborila päty do hliny a opatrne sa zošmykla k práčke. Skrčila sa a zblízka si obzerala povrch s odtlačkami. Dobre si ho osvietila.
Áno, vedľa odtlačkov podošiev boli aj odtlačky rúk, v lúči z baterky ledva viditeľné, ale jednoznačné. Kovu sa tu zachytilo osem prstov. Zanechali osem odtlačkov.

Piata kapitola

Muž, ktorý sám seba volal Mangusta, opustil svoj dom zadným vchodom a zavrel dvere. Noc bola v tejto časti Kalifornie nezvyčajne chladná a vlhká. Prešiel cez zadný dvor k bránke, otvoril ju a vstúpil do lesa. Tu bol vzduch ešte vlhkejší, z prízemnej hmly, čo sa usadila v nižších častiach lesa, vytŕčali kríky.
Cez kríky viedla cestička – nebol to síce široký chodník, ale dalo sa tadiaľ predrať. Mangusta asi po sto metroch došiel na čistinu, širokú asi pätnásť metrov.
Uprostred čistiny bolo miesto, kde zem zdola rozochvievali vibrácie. Sám ich cítil iba mierne a nezainteresovaný človek by tadiaľto mohol prejsť aj desaťkrát, nič by si nevšimol.
Mangusta skrátil krok, až kým nenašiel miesto, kde bolo bzučanie najsilnejšie. Tam si sadol na vlhké listy. Potichu prehovoril po francúzsky a prehrabol si rukou vlasy. Končekmi prstov sa dotkol jazvy. Mal ju od detstva, vyše tridsať rokov – spôsobila mu ju tehla, ktorú po ňom hodilo iné dieťa. Zrejme ho chcelo zabiť.
Vtedy ešte býval vo Francúzsku, v Caene, mal jedenásť rokov a už dávno bol sirota. V meste mali detské domovy, tam to však bolo horšie ako na ulici, a tak sa im vyhýbal, ako sa len dalo. Samozrejme, byť sám bolo nebezpečné, ale na nebezpečenstvo sa dalo zvyknúť. Keď sa odohral incident s tehlou, žil ako bezdomovec už skoro dva roky. Ešte aj teraz si na to takmer presne spomínal – aký bol útočník tichý, ako sa vtedy len šťastnou náhodou obrátil, a tak mu tehla len obšuchla hlavu, netrafila ho priamo. Pamätal si, ako inštinktívne zareagoval. Aký to bol pocit, keď druhému chlapcovi priložil na hrdlo čepeľ noža. Aký bol ten zvláštny okamih svojím spôsobom intímny: držal chlapca na vreciach s odpadkami, pritláčal mu ruky a počúval, ako mrnčí, keď mu z hrdla vytekala horúca krv. Keď ho tam o hodinu našla polícia, na kolenách mal ruku mŕtveho chlapca, pohyboval mu prstami a fascinovalo ho, že v nich už nie je život.
Očakával, že ho uväznia, ale nestalo sa to. Dva dni strávil v cele, potom ho uprostred noci zobudil policajt a vyviedol ho zadným vchodom von. Posadil ho do dodávky a odviezol preč. Trvalo to dlhé hodiny, ležal na zadnom sedadle a prvý raz sa naozaj bál – lebo nevedel, čo sa mu v cieli cesty stane.
Napokon v dodávke zaspal. Zobudil sa vo veľmi pohodlnej posteli, v izbe s výhľadom na akési turistické mestečko – úpätie kopca posiate obrovskými vilami sa zvažovalo k brehu jazera. Ukázalo sa, že je to Comské jazero v Taliansku. Po policajtovi nezostalo ani stopy, ale zato po obrovskom dome sa motalo veľa iných ľudí – dospelých aj detí. Boli naňho milí. Chápali, že je nedôverčivý, a pomohli mu pomaly opustiť svoju ulitu. Vedeli, odkiaľ prišiel a ako žil. Vlastne vedeli ešte omnoho viac.
Tvoj otec bol vojak, povedali. To vieš.
Prikývol. Áno, to vedel. A viac si o svojich rodičoch nepamätal – len túto jednu vetu.
Tvoj otec bol veľmi dobrý vojak. Verne slúžil a veľmi nám pomohol. Teraz si tu, lebo sme mu zaviazaní, postaráme sa o teba. Toto je teraz tvoj domov.
Znelo to príliš dobre, aby to bola celá pravda, a ani nebola. Zvyšok sa dozvedal postupne. Áno, jeho otec pre týchto ľudí niečo urobil, ale aj od neho očakávajú, že o niekoľko rokov pre nich niečo vykoná. Ukázalo sa, že toho od neho očakávajú veľmi veľa. Preto ho vzali k sebe.
Nenamietal.
Vlastne to bolo ešte lepšie ako v pohode. Kým všetko pochopil, už sa s tým medzičasom zžil. Veď s týmito ľuďmi býval celé roky v nádherných domoch po celej Európe a prijal ich pohľad na svet.
Niektorí ľudia nás nazývajú hnutie, hovorili, ale to nie je správne. Sme niečo čistejšie. Sme idea – najdôležitejšia idea na svete. Raz sme sa už dostali veľmi blízko k tomu, aby sme mohli zmeniť svet. Teraz čakáme na druhú šancu, aby sme to zase mohli skúsiť.
Ku koncu používali všetku svoju moc, ktorá bola takmer neohraničená. Museli vlastniť miliardy dolárov. Mali vlastné luxusné lietadlá. Mali vplyvných priateľov, občas prišli na návštevu a zostali dlho do noci, sedeli okolo stola a rozprávali sa o tom, čo sa mohlo uskutočniť, keby sa to pred rokmi odohralo inak. A rozprávali sa o tom, čo by sa dalo uskutočniť tentoraz.
Ak budeme trpezliví. Ak vyčkáme a zostaneme nenápadní.
Medzi ich vplyvných priateľov patrili menej známi európski politici a dokonca aj zo Spojených štátov. Našli sa však aj tí známejší. Dokonca bol medzi nimi slávny americký herec, navštevoval ich a sľuboval finančnú podporu; popíjal vodku GreyGoose a prehraboval uhlíky v obrovskom kozube v pracovni. Len si predstavte, aký by mohol byť svet, hovorieval a v očiach sa mu odrážali scvrkávajúce sa plamene. Predstavte si, aké by to bolo krásne.
Chlapec vtedy už dospieval. Hovoril piatimi jazykmi, dokázal napodobniť miestny prízvuk a oklamať domácich. Mimoriadne dobre ovládal americkú angličtinu – stredozápadnú, akú používali televízni novinári. Bol vysoký, štíhly a plavovlasý, jazvu po tehle nebolo pod vlasmi vidieť. Postupne sa z neho stávalo všetko, o čom jeho opatrovatelia snívali.
Vtedy už dostal prezývku Mangusta. Páčilo sa mu, ako to znie, a vyžadoval, aby ho takto volali, vždy keď bol medzi priateľmi. Rozhodol sa uveriť, že sa takto volal, dokonca aj keď ešte žil sám na ulici – najmä vtedy. To meno bolo ako tep srdca, ako niečo skutočné a pravé v ňom, ako niečo, čo nezmenia ani roky, kilometre a lži, ktoré budú tvoriť jeho život.
Po toľkých rokoch a na druhom konci sveta sa Mangusta oprel a pritisol dlane na lesnú pôdu za sebou. Cítil v nich vibrácie. Dunenie ťažkých strojov hlboko v zemi.
Ak budeme trpezliví.
Ak vyčkáme.
Mangusta zavrel oči. Čas trpezlivosti vypršal.