Image Image Image Image Image

zelená knižnica

Najznámejšou edíciou vydavateľstva Slovenský Spisovateľ je ZELENÁ KNIŽNICA.

Už niekoľko rokov je vnímaná ako záruka dobrého napínavého čítania.

Scroll to Top

Na vrch

Knihy vydavateľstva Slovenský spisovateľ

Vydal Slovenský spisovateľ

Autor:

Rolando Cristofanelli

Odporúčaná cena:

12,90 €

Výroba: 15. júna 2018

Počet strán: 336

Väzba: viazaná

Ďalšie podrobnosti
o knihe >>>

V kategórii 22, máj 2018 | V kategórii: | Vydal Slovenský spisovateľ

Raffael

Rolando Cristofanelli

Raffael

Začiatok šestnásteho storočia predstavuje najslávnejšie obdobie talianskych dejín. Nikdy predtým ani potom nežilo vedľa seba toľko vynikajúcich osobností, gigantov ducha a činu. Popri Michelangelovi a Leonardovi pôsobil aj najmladší z velikánov renesancie – Raffael Santi. Kniha, ktorú držíte v rukách, je príbehom jeho krátkeho, no bohatého a dramatického života, o ktorom sa zachovalo málo autentických správ. Rolando Cristofanelli, spisovateľ a historik umenia, nemal preto ľahkú úlohu. Pokúsil sa preniknúť k Raffaelovej osobnosti znútra, rekonštruovať jeho názory na svet, ľudí a umenie. Fiktívny denník, ktorý si umelec začína písať ešte v detstve, nás zavedie najprv do Perugie, kde sa zaúča do maliarskeho remesla. Nasleduje Florencia, kde sa márne pokúša uplatniť, a napokon Rím, kde sa dočká vytúženej slávy, bohatstva a uznania. Postupne sa stávame svedkami umelcovej tragédie: v zápase o vrtkavú priazeň spoločnosti odovzdáva všetky sily umeniu, až mu z nich nezostáva ani toľko, aby mohol ďalej žiť.

📖 Prečítajte si čitateľskú ukážku

Úryvok

Láska, ty si ma celkom opantala…

Tak sladké bolo jarmo a puto tvojich bieloskvúcich ramien…

Prvá časť

Keď som mal jedenásť rokov, otec mi povedal, že naša rodina pochádza z Colbordola, a nie z Urbina, kam sa aj s rodinou v polovici minulého storočia presťahoval môj starý otec Sante do domu na ulici del Monte. Tu som žil do jedenástich rokov s rodičmi, a keď som osirel, najprv s Bernardinou di Parte, druhou ženou môjho otca, potom s tetou Santou. Santiovci presídlili do Urbina, keď do vojvodstva cez Colbordolo prenikli žoldnieri Sigismonda Malatestu. Dobyli pevnosť a podpaľovali jeden dom za druhým. Náš ľahol popolom medzi prvými. Nasledovali lúpeže a násilenstvá, o ktorých nemožno hovoriť bez hrôzy. Nad Colbordolom, ležiacim v hornatom kraji medzi Pesarom a Urbinom, sa rozpútalo besnenie nepriateľa. Môj pradedo Peruzzolo Santi a jeho žena Gentilina Urbinelli zostali nejaký čas v zrúcaninách svojho domu, no keďže sa napriek úsiliu všetkých, čo unikli masakre, život v Colbordole nepodarilo obnoviť, rozhodli sa presťahovať do Urbina.

Toto všetko mi otec rozprával s nekonečným množstvom pozoruhodných, dojímavých, komických aj dramatických podrobností. Drobný obchodník Peruzzolo Santi, jeho žena Gentilina, syn Sante a nevesta Elisabetta museli začať odznovu. Hoci v Urbine sa mohli ako-tak držať nad hladinou aj chudáci, môjmu prastarému otcovi sa nedarilo postaviť na nohy. Živoril v mestečku Montefeltrovcov bez výnosnejšieho zamestnania. Malatestovské výboje ho pripravili o celý majetok a priviedli ho na mizinu. Môjho starého otca Santeho, jeho syna, očakával už trochu znesiteľnejší osud. Spojil úbohý výnos z otcovho obchodíka s vlastným zárobkom z obchodníckej činnosti a v roku 1463 si kúpil dom na ulici del Monte, kde som sa o dvadsať rokov neskôr narodil.

Počúval som otcovo rozprávanie so záujmom, ale nie bez výhrad. Táto prehliadka biedy ma omračovala. Okrem toho chcel som vedieť, prečo vlastne Malatestovci bojovali s Montefeltrovcami. Iba odpoveď na túto otázku mohla vniesť jasno do môjho zmätku. No Giovanni Santi ju nepoznal a povedal mi to s nevinným výrazom božieho hlupáčika. Spýtal som sa:

„Čo mi to tu teda vlastne rozprávaš?“

„Ako to všetko bolo.“

„Ale ja chcem vedieť, prečo to tak bolo.“

„Opakujem ti, že to neviem.“

„No dobre, ale…“

„Aké ale. Prestaň.“

Znovu som zaviedol reč na našu rodinu. Povedal som, že na to, aby sa opäť pozdvihla, je potrebné vyvinúť nejaké úsilie, pustiť sa do niečoho naozaj veľkého. Otec sa tváril, že nechápe, čo mám na mysli. Pravdepodobne radšej hovoril o našej chudobe, aby ma pripravil na tvrdú skutočnosť, ktorá ma podľa neho očakáva, keď budem starší. Akoby som ja niesol vinu za našu biedu, alebo akoby mi prislúchala. Povedal som si: „Otec ťa ustavične pripravuje na biedu a na odovzdanosť, ktorá sa s ňou vždy spája…, no ty chceš žiť ako pán, alebo aspoň ináč ako tvoj otec.“ Mal som jedenásť rokov, ale už som chápal jeho i svoje vtedajšie postavenie. A ešte som si povedal: „Nepočúvaj otca, nech si len rozpráva, ty musíš dať zbohom santiovskej biede. Z otca si nesmieš brať príklad.“

Dnes si myslím, že tieto úvahy v jeho prítomnosti boli kruté, ba priam nehodné synovských citov. Inak som však uvažovať nevedel. V ovzduší, ktoré vládlo v našom dome na ulici del Monte, sa mi otec zdal smiešny, lebo si neuvedomoval, s akým pôžitkom sa zakaždým oddáva tomuto rozprávaniu. Nechápal, ako by mi mohlo uškodiť, keby som ho počúval. Musím dodať, že som k nemu nepociťoval nijakú mimoriadnu úctu, nijakú náklonnosť, ktorá by presahovala hranice zvyčajného vzťahu syna k otcovi. I tak som ho však počúval, no nie preto, aby som sa dozvedel veci, o ktorých by som sa skôr či neskôr aj tak dopočul, ale preto, aby som ho pochopil. Aby som pochopil jeho myšlienkové pochody, túžby, spôsob uvažovania. Mal som iba jedenásť rokov, ale už som ovládal majstrovstvo, ako počúvať aj to najnudnejšie rozprávanie.

Otec ďalej rozprával o našej rodine a zdalo sa, že je na ňu skutočne hrdý. Znovu som ho prerušil, chcel som ho viesť opačným smerom, k záverom, ktoré pre mňa z jeho rozprávania vyplývali. Možno by som mal povedať, že som ho chcel doviesť k tomu, aby sa ospravedlňoval. No vzdal som sa svojho úmyslu, hoci rozhovor vedený týmto smerom by ma bol väčšmi zaujímal, pozornejšie by som ho bol sledoval. Aspoň pri tejto mimoriadnej príležitosti. Hrdinské činy malatestovských vojakov v Colbordole, ktoré opisoval, mohli zapôsobiť na nejakého iného chlapca, ale nie na mňa, ja som ho počúval iba s úmyslom lepšie ho spoznať. Pred očami sa mi čoraz presnejšie črtal portrét Giovanniho Santiho, môjho otca: smiešny človiečik, so všetkým spokojný, túžiaci po všetkom a po ničom. Dekoratér v tovarišstve svätého Františka, „skromný maliar, skromný básnik“. Verný strážca myšlienok a biedneho majetočku môjho deda Santeho. Aj o tomto som rozmýšľal, kým on pozlacoval svietniky a zhováral sa so mnou. Bol druhý raz ženatý, s druhým sobášom sa poponáhľal, lebo manželstvo uzavrel už v roku 1492, necelý rok po smrti prvej ženy Mágie Ciarly, mojej matky. Druhá manželka, Bernardina di Parte, dcéra zlatníka Pietra, mu priniesla do vena tradičnú truhlicu s bielizňou a trochu florénov, ktorých však bolo menej, ako bývalo zvykom. Biedna nádielka, ale smutný žrebec sa s ňou musel uspokojiť. Už-už som sa ho chcel opýtať, prečo sa znovu oženil. Z mojej strany celkom oprávnená otázka. Aj keby mi neodpovedal, musel som sa ho pýtať na to, čo ma zaujímalo. Bol som jeho syn a mal som na to právo. On sa ma nemohol pýtať na nič, ja jeho na všetko. Niektorí ľudia sa domnievajú, že isté otázky sa rodičom klásť nesmú. Mám na to iný názor.

Vo chvíli, keď mi začal rozprávať o svojom otcovi, „vynikajúcom mužovi“, prerušil som ho:

„Prečo si sa znovu oženil?“

Usmial sa, ako sa usmievajú iba skromní básnici, no bol to zároveň i potmehúdsky úsmev. Mlčky som ho pozoroval. Možno považoval moju otázku za nevhodnú a nazdával sa, že odpoveď na ňu môže byť nebezpečná pre chlapca v mojom veku. Možno mu zišlo na um aj čosi iné. Napokon povedal, že sa oženil, lebo jeho syn potreboval matku. Namietol som:

„Ale tvoja druhá žena je už predsa v požehnanom stave… čoskoro sa bude musieť starať o ďalšie dieťa.“

Giovanni Santi, maliar, básnik, pozlacovač, rezbár, štukatér a okrem toho majiteľ spoľahlivého systému ako sa nenudiť, stratil tentoraz svoj zvyčajný pokoj. Úsmev mu zmizol z tváre, vyskočil, akoby sa chystal čeliť zákernému úderu. Znovu som sa opýtal:

„Teda prečo?“

„Máš akosi priveľa rozumu.“

„Radšej priveľa ako primálo.“

„Ja som bol v tvojom veku ešte neskúsený sopliak.“

„Vidíš, ja nie som.“

„Rodia sa ti v hlave čudné myšlienky.“

„Som už veľký chlapec, a nie nejaký usmrkanec.“

Konečne bolo medzi nami jasno. Otec a syn sa vo vzácnom súzvuku odmlčali. Jeho zaskočili moje myšlienky, mňa mrzel prerušený rozhovor. Vzápätí ho však otec opäť nadviazal, pravdepodobne preto, aby ma utešil. Povedal, že Bernardina sa bude starať aj o mňa, o svojho nevlastného syna. Je to dobrá žena, môžem byť pokojný.

V ten deň sa otec iste rozhodol porozprávať mi o našej rodine čo najviac, lebo zaviedol reč aj na svojho otca Santeho, ktorý vďaka príhovoru akéhosi biskupa získal výlučné právo predávať zemiaky, soľ a fazuľu milosrdným bratom. Ako otec povedal, starý otec si na tomto obchode veľmi zakladal, a pravdepodobne bol výnosný, keďže zanechal svojim synom Bartolomeovi a Giovannimu, môjmu otcovi, nejaký ten majetok a dcéram Sante a Margherite po sto florénov „in omnibus autem alius suis bonis“. To všetko ustanovil v testamente, čo mu spísali mnísi z kláštora svätého Hieronyma.

V tom období – ešte vždy som mal jedenásť rokov – som sa usiloval zhovárať s otcom aj preto, lebo som chcel vedieť, čo sa robí v našej rodine. Najviac ma zaujímalo, aké má so mnou plány; to bol vtedy najpálčivejší problém preňho aj pre mňa. No ja som mal v úmysle venovať sa iba tomu, čo sa mi bude páčiť. Chcel som sa učiť maľovať a písať. Farby vo mne vzbudzovali nadšenie. Keď som ich otcovi pripravoval, zdalo sa mi, že robím čosi nádherné. V otcovi však táto práca nevzbudzovala nijaké mimoriadne pocity. Príprava farieb bola preňho niečím celkom obyčajným, čo robil preto, lebo musel, a nie preto, že by mu to spôsobovalo radosť. No pre mňa mala každá farba – keď som ich roztieral s olejmi a výťažkami z rastlín a ony hustli a hutneli – svoj zvláštny vzhľad, svoj charakter, svoj život. Neobyčajne ma to vzrušovalo. Objavoval som zakliatu krajinu. Farby sa vo mne rozoznievali ako tóny a mal som pocit, že ma tá hudba unáša…

Vraciam sa ustavične k otcovi, je to však nevyhnutné, lebo môj život bol s ním vtedy nerozlučne spätý. Brával ma so sebou, keď šiel opravovať nejaký nábytok, pozlacovať svietniky, či kamkoľvek inam. Spomínam si, že som sa na tých pochôdzkach úžasne nudil. Myslel som na dvorček pred našou dielňou, na farby, ktoré budem roztierať na kameni. Mal som iba jedenásť rokov, no zdalo sa mi, že už viem posúdiť hodnotu umenia Giovanniho Santiho. Už vtedy nebolo v mojom vzťahu k otcovi ani trochu súcitu či sentimentality. Ak som spoznal, že jeho obrazy sú odtrhnuté od súčasného moderného sveta, znamená to, že sa moje myšlienky uberali správnym smerom. No on si to neuvedomoval. Maľovať obraz znamenalo preňho to isté, ako nanášať vrstvu zlata na dreveného anjela. Možno pokladal maliarstvo za remeslo ako každé iné, za remeslo, ktoré si nevyžaduje nijaké mimoriadne schopnosti. Podobne zmýšľali aj iní miestni maliari, ešte lenivejší a zaostalejší ako Giovanni Santi.

Keď som mal jedenásť rokov, často som v Urbine počul rozprávať o slávnom umelcovi, istom Pietrovi Vannuccim z Perugie. Všetci ho chválili, ale ja som zatiaľ nevidel ani jedno jeho dielo. To meno sa vznášalo okolo mňa ako legenda. Občas som si kládol otázku, prečo aj Giovanni Santi nie je slávny, prečo všetci hovoria o Vannuccim, a nikto o ňom. Keď som si uvedomil, že môj otec nie je umelcom, akého som si vysníval, bolo to pre mňa trpké sklamanie. V ten deň som svoj objav vyjadril takto: „Stanem sa väčším maliarom ako Perugino, prekonám ho, budem modernejší. Dotiahnem to tam, kam to nedotiahol Giovanni Santi.“

Viac ráz som sa podrobne spytoval otca na maliara z Perugie, ale moje otázky ho ktovieako nezaujímali. Jedného dňa som mu povedal, že by som ho rád spoznal, a on mi neodvetil. Mal som pocit, akoby mi pred nosom zabuchol dvere do moderného sveta. Inokedy som ho zase chcel priviesť do rozpakov a položil som mu otázku, prečo sa vlastne o Peruginovi toľko hovorí. Odpovedal:

„Pretože je slávny.“

„A ty prečo nie si?“

Moje slová natoľko vyviedli Giovanniho Santiho z miery, že mi dal svoju nespokojnosť najavo. Očividne ho zamrzelo, ako sa vyjadrujem. Spýtal som sa ho teda, ako mám podľa neho hovoriť. Odvetil:

„Ako sa na tvoje roky patrí.“

V skutočnosti sa ho moje slová dotkli nie preto, že by neprislúchali môjmu veku, ale preto, že vymedzovali hranice jeho schopností. A možno ho aj zraňovali, čo som si vtedy neuvedomoval. Už v tých časoch ma čosi viedlo k tomu, aby som bol prísny a možno až neľútostný. Práve vtedy, na konci storočia, sa u mňa začal prejavovať sklon hľadať pravdu všade a za každých okolností. A tak, hoci moje otázky privádzali otca do rozpakov, neprestával som sa ho prostoreko vypytovať. Po nejakom čase som sa ho znovu opýtal, kedy ma zoznámi so slávnym Peruginom.

„Keď budem môcť,“ odpovedal.

Možno ma pokladal za primladého na to, aby mi dovolil zoznamovať sa s takými významnými ľuďmi. Mojich jedenásť rokov pravdepodobne kládol na roveň s jedenástimi rokmi mojich rovesníkov a zdá sa, že nevidel nijaký rozdiel medzi mnou a Gerinom, synom sedlára z našej ulice. Keď k nám Gerino prišiel, nikdy nikomu nekládol podobné otázky ako ja. Ani keď sme sa hrávali na zvažujúcej sa ulici del Monte, nepovedal nikdy nič, v čom by bol nejaký hlbší zmysel. Ešte aj dnes je Gerino jednoduchým chlapcom a možno si doteraz neuvedomuje ťarchu, ktorú nám tento svet kladie na plecia. Ja som bol však celkom iný ako Gerino, z menej poddajného cesta.

Dodnes si neviem celkom presne vysvetliť, prečo mi tak záležalo na tom, aby som skutočne spoznal svojho otca, aby som sa od neho dozvedel, či moja láska k maliarstvu má hlbšie korene, alebo je len prechodným poblúznením. Veril som v maliarstvo, nadchýnal som sa ním, sledoval som ho v rámci svojich vidieckych možností, ale túžil som najmä po tom, aby sa otec o mňa naozaj zaujímal. V hĺbke srdca možno nebol naklonený predstave, že budem maliarom, lebo z trpkých skúseností poznal, že maľovanie mu nezabezpečilo každodenný chlieb pre rodinu. Musel sa znížiť aj k iným remeslám, ktoré mu, zdá sa, vynášali viac. S poéziou tiež veľmi nepochodil, lebo písaním si nezarobil ani na slanú vodu. Jeho básne a poémy nikoho nezaujímali. Vynakladal zbytočnú námahu na poblúznenie, ktoré mu neprinieslo ani zadosťučinenie v podobe členstva v literárnom krúžku vojvodu Federica di Montefeltro.

Vo všetkých činnostiach dosahoval otec iba podpriemerné výsledky. Nepatril k ľuďom, ktorí sa nad svojím životom zamýšľajú natoľko, aby sa ho pokúsili zmeniť k lepšiemu. Aj za to, že býval v pomerne slušnom dome, vďačil svojmu otcovi. Pokojne by bol býval hoci v chatrči, len aby mohol maľovať a písať verše. Ja som zmýšľal celkom opačne. Jedného dňa som sa ho opýtal, prečo sa uspokojuje s takým biednym životom. Vraj preto, že dal zbohom všetkým ambíciám. Krásna výhovorka, krásny spôsob, ako sa pred synom vykrútiť z nepríjemného rozhovoru. Namietol som, že každý by mal v živote napredovať a nikdy sa nevzdávať. Prerušil ma:

„To som teda veľmi zvedavý, akým spôsobom by som mal napredovať ja.“

Rád by som mu bol odpovedal, že predovšetkým by mal prestať so svojimi veršíkmi, potom by mal menej snívať a ešte menej sa nadchýnať zbytočnosťami. Ostatné by už prišlo samo.

Takto som rozmýšľal a mrzelo ma to, veď akoby ma k podobným myšlienkam podnecoval on sám. Znovu opakujem, že práve on, Giovanni Santi, formoval môj vtedajší chlapčenský život. Mal som teda právo posudzovať ho a zverovať sa mu so svojimi názormi. Nechcel som ísť cestou, ktorú mi predurčoval. Videl som už ďalej za nemeniaci sa obzor, ktorý sa ponúkal môjmu pohľadu doma, ďalej za obzor vojvodstva i otcovej fantázie. Už vtedy som myslel ha Florenciu, Rím, Benátky. Otcov spôsob existencie, jeho „skromnosť“ človeka neschopného obracať sa v živote boli pre mňa v podstate hybnou pákou a často som si hovoril: „Nesmieš sa podobať otcovi, nesmieš poslúchať strýkov. Radšej nájdi v sebe dosť síl a vzlietni.“ Povedal som:

„Keby som tak mohol ísť do Perugie.“

„Na to si ešte primladý.“

„Chceš, aby som zostal tu?“

„Zatiaľ budeš pracovať so mnou.“

„V Perugii by som mohol… Nič by si nemohol.“

„A keby som chcel študovať?“

„Budeš študovať.“

„Kde a u koho?“

„Máš priveľké nároky.“

Otec nenarážal na moje veľké nároky v súvislosti s našimi možnosťami. Veď čo som si mohol nárokovať, čo som mohol vyžadovať, keď sme doma mali sotva čo do úst položiť? Vedel som napríklad, že Montefeltrovci poskytovali na svojom urbinskom dvore prístrešie asi tridsiatim mládencom z celého Talianska. Študovali tam pod vedením rozličných slávnych osobností, čo prišli do Urbina na pozvanie vojvodu, ktorý študoval na takzvanej Radostnej škole Vittorina da Feltre. Ja som sa k dvoru dostať nemohol. Nebol som šľachtic, ba ani som nepochádzal zo zámožnej rodiny. Otec by ma však mohol posielať do školy, ktorú mal v Urbine istý Venturini, autor novej učebnice latinskej gramatiky. V Urbine a určite aj inde bolo všeobecne známe, že Venturini ako prvý napísal latinskú gramatiku. Neskôr som si z nej zaobstaral odpis. Na titulnom liste je nápis: „Impressum Urbinis per Magistri Henricum de Colonia, imperante duce Guidubaldo cum III. D. Ottaviano Ubaldino, anno salutiferae incarnationis MCCCCXCIV.“ (1)

Vylúčil som aj možnosť navštevovať urbinskú Venturiniho školu a spýtal som sa otca, prečo ma neučí on, spisovateľ a básnik a dokonca znalec matematiky. Odvetil, že na to nemá čas, lebo sa musí starať o mňa, o svoju druhú manželku Bernardinu aj o dieťa, ktoré sa čoskoro narodí. S mojou matkou mal chlapčeka a dievčatko, ktorí sa narodili dva roky a osem rokov po mne, no čoskoro zomreli. Volali sa Pietro a Santa. Naliehal som na otca, aby si našiel čas a naučil ma písať.

„Nebolo by ti to na nič.“

„Vedieť písať je užitočné pre každého.“

„Ty sa nechceš stať maliarom?“

„Ale áno, chcem.“

„Tak aby si vedel, Perugino písať nevie.“

Domnieval sa, že našiel dobrú zámienku, aby mi odobral chuť do učenia, no v nasledujúcich dňoch som ho ďalej prehováral, pevne presvedčený, že nakoniec uzná svoju chybu. Veď keby ma učil sám, nič by ho to nestálo. Myslel som, že ho nakoniec možno presvedčím s pomocou strýka Bartolomea, jeho brata, ktorý bol kňazom.

Situácia sa však vyvinula celkom inak. Jedného augustového dňa roku 1494 otec vo veku päťdesiat rokov zomrel. Ochorel už koncom júla, a nikto nevedel, čo mu je. Napriek svojej povahe sa celkom uzavrel do seba. Rozprával málo a s nechuťou. Stihol napísať testament, a vzápätí ho aj pozmeniť. Za môjho tútora určil svojho brata Bartolomea, ale týmto rozhodnutím ma zveril do rúk, ktoré neboli o nič spoľahlivejšie ako jeho. Za tútora dieťaťa, ktoré sa mu malo narodiť, určil Pietra di Parte, otca svojej ženy Bernardiny. Don Bartolomeo dal otca pochovať vo františkánskom kostole. Na pohrebe sa zišli všetci Santiovci: ja, strýko kňaz, tety Santa a Margherita. Boli tam aj Simone Ciarla a Evangelista da Piandimeleto.

Po otvorení testamentu sa začala škriepka medzi rodinou Santiovcov, zastupovanou strýkom Bartolomeom, a rodinou mojej macochy Bernardiny, ktorá nástojila na tom, aby sa dodržali ustanovenia manželovho testamentu, kde okrem iného stálo: „Reliquit jure restitutionis do Bernardina ejus uxori et fili peri Partis… fiorini sessanta, quos dixit habuisse pro parte dotium …“ (2) Podľa testamentu mala Bernardina právo zostať v našom dome dovtedy, kým sa znovu nevydá. Ja a strýko Bartolomeo sme ju mali živiť, ako aj moju sestru Elisabettu, ktorá sa narodila krátko predtým. Strýko mal na starosti mňa a tak sa usiloval zaistiť mi na úkor Bernardiny nejaké výhody. Strýko šetril na vdove, ale bolo vidieť, že ho znepokojuje aj moja sestra Elisabetta. Pochopil som, že by bol najradšej, keby sa macocha čo najskôr vydala, lebo potom by už nemala nijaké práva.

Uprostred týchto sporov som dovŕšil dvanásť rokov. Práve v tom období som si začal zapisovať, čo som zažil. Zároveň som sa cvičil v písaní, lebo vďaka starostlivosti matkinho brata, uja Simoneho, som už navštevoval školu gramatika Venturiniho. Teraz si len prepisujem staré poznámky z čias môjho vtedajšieho poloanalfabetizmu.

Urbino, október 1495. Na začiatku tohto zápisu by som si rád s láskou a s vďakou spomenul na starých rodičov z matkinej strany, ktorí na mňa pamätali vo svojom testamente. Starý otec Battista Ciarla mi odkázal sto päťdesiat florénov a stará mama Camilla štyridsať bononienos.

Na česť starých rodičov Ciarlovcov musím povedať, že neraz sa pokúšali primäť môjho otca, aby sa vážne zaoberal mojou budúcnosťou. Zomreli roku 1494, zanedlho po otcovi, Battista v auguste, Camilla v októbri. Často som sa u nich najedol a aj pobavil, najmä so starým otcom, ktorý mi s pôžitkom rozprával nádherné, obdivuhodné legendy z nášho kraja. Spomínam si, že ma ktovieako nepodporoval v mojej láske k maliarstvu. Chcel, aby som aj naďalej systematicky navštevoval Venturiniho školu a získal skutočné vzdelanie. Aby sa zo mňa stal človek, ktorý si sám buduje vlastný život. „Poslúchni svojho deda… maľovaniu sa môžeš venovať, keď nebudeš vedieť, čo s voľným časom.“

Budem aj naďalej chodiť do Venturiniho školy, ale s celkom iným cieľom, než si predstavuje starý otec Battista. S presnejším. Všetky moje myšlienky smerovali k maľovaniu. Keď mi dedo dohováral, už som ho nepočúval. Prikazoval mi, aby som nemyslel na slávneho maliara z Perugie. Mojou úlohou je iba študovať. Mal som sa len učiť. V takých chvíľach som si hovoril: „To je jediný človek, ktorý ma okrem teba zaujíma.“

Október 1495. Na fare strýka Bartolomea bola dnes schôdzka, kde sa rokovalo o testamente môjho otca. Zúčastnili sa na nej aj svedkovia, ktorí boli pri podpisovaní testamentu, sochár Ambroggio Barocci, Evangelista da Piandimeleto, Tommaso Alberti, Ludovico Baldi, Girolamo Vagnini, Matteo Geri. Všetci naliehali na strýka Bartolomea, aby uspokojil Bernardinine nároky, a zlikvidoval tak ohnisko sporov a hnevu s vdovou a jej príbuznými. Stručnými, ale presvedčivými argumentmi nabádali strýka, aby sa držal ustanovení testamentu a vyhovel Bernardininým požiadavkám. Strýko sa bránil, ale testament zavážil viac ako jeho slová.

Po celý čas rokovania som neotvoril ústa. V hĺbke duše som súhlasil so strýkovými odporcami, s tým sa nedalo nič robiť. Viac ráz som si pomyslel: „Peniaze, čo máš vyplatiť Bernardine, predsa nie sú tvoje, ako nie je tvoj ani dom, kde som býval s otcom a kde bývam doteraz. Elisabetta, ktorá sa narodila pred niekoľkými mesiacmi, je dcéra tvojho brata… prestaň sa hrať na lakomca. Ak aj naďalej budeš takto postupovať, dostaneš sa pred mestský súd.“

Strýko nástojil, aby som sa na schôdzke zúčastnil. Moja prítomnosť mala pravdepodobne obmäkčiť protivníkov a naznačiť Ambroggiovi Baroccimu a Tommasovi Albertimu, že jeho úlohou je brániť záujmy synovca Raffaela, nech už ide o akúkoľvek sumu. Napokon sme zostali na fare iba my dvaja a strýko na mňa zazeral ako hrom do buka. Akosi priveľmi mu prirástlo k srdcu tých pár grošov, čo brat zanechal, asi preto sa nevie dohodnúť so švagrinou. Zrazu sa ma opýtal :

„Čo na to hovoríš?“

„Nemám čo povedať.“

„Si bezočivý.“

„Radím ti, aby si ustúpil.“

„Si posledný Santiovec.“

„Na tom nezáleží.“

„Čo tým chceš povedať?“

„Ja si peniaze budem vedieť zarobiť sám.“

Strýkom Bartolomeom, oveľa väčším tvrdohlavcom, ako bol otec, otriasla zhoda názorov, ktorú dali najavo jeho protivníci. Účastníci schôdzky síce šetrili slovami, no o to jednoznačnejšie bolo ich odsúdenie a rozpaky. Parteovci, Bernardinini príbuzní, postupovali premyslene, šikovne. Vysvetlili svoje dôvody a odišli.

Don Bartolomeo ako môj strýko a poručník dnes vyplatil vdove po svojom bratovi Giovannim Santim päťdesiatdva florénov, čo jej dlhoval. Záležitosť sa tým trochu urovnala, ale ešte vždy neuzavrela.

November 1495. Ujo Simone Ciarla sa ma dnes spýtal, čo mienim robiť v budúcnosti. Odvetil som:

„To, čo dnes.“

„Budeš maliarom ako tvoj otec?“

„Lepším ako otec.“

Starý otec Battista mi nikdy nekládol také domŕzavé otázky. Jeho syn Simone chcel upriamiť moju pozornosť na spôsob existencie, ktorý odmietam a budem odmietať. Nikdy nebudem robiť to, čo nechcem. Nikdy nepôjdem za učňa k sedlárovi či kramárovi ako môj priateľ Gerino. Dokonca aj teta Santa, ktorá má ku mne naozaj materský vzťah, povedala, že „bohužiaľ“ prišla chvíľa, keď musím myslieť na prácu. Odpovedal som jej, že už teraz pracujem viac ako ktokoľvek z našich starších či mladších príbuzných Santiovcov aj Ciarlovcov. Teta si húdla svoje:

„Mal by si mať v rukách nejaké remeslo.“

„Už som si vybral.“

„Otec ťa nanešťastie…“

„Ma nanešťastie zanechal chudobného, no a čo?“

„Treba ťa nejako zabezpečiť.“

Povedal som si: „Chuderka teta, ešte vždy nepochopila, že sa zabezpečujem sám každodennou prácou. A s Venturiniho pomocou som už začal maľovať prvé písmená a slabikovať.“ Povedal som:

„Len čo budem môcť, odídem do Perugie.“

„Blúzniš, syn môj… začínam sa obávať, že to máš po otcovi, aj on bol taký posadnutý maľovaním.“

Teta ešte chvíľu pokračovala v tomto duchu, ale už nie tak presvedčivo, až sa mi napokon zdalo, že sa zmierila so situáciou. „Dúfajme, že tvoje rozhodnutie je správne.“

Teta Margherita mi dnes povedala, že mám priveľa rozumu. To isté znepokojuje aj môjho strýka. Priveľa rozumu a bystrá myseľ ma zvádzajú na nesprávnu cestu. Podľa tety Margherity by som si mal uvedomiť tri veci: že som ešte dieťa, že som chudobný a že som sirota. To je skutočnosť, z ktorej by som mal vychádzať. Ja však nikdy neprijmem spôsob života, ktorý mi nanucoval otec alebo príbuzní. Nechcem sa pokladať za chudáka. Zbohatnem, budem bývať v paláci ako kniežatá, všetci ma budú vyhľadávať. Budúcnosť sa predo mnou črtá do najmenších podrobností, ponáram sa do nej každú noc vo svojej izbe, keď bdiem uprostred vidín, čo nie sú vidinami, alebo spím ponorený do snov, čo nie sú snami. Všetko, čo za niečo stojí, je vo mne a všetko mimo mňa je úbohosť.

Keď už budem mať po krk virvaru v tomto dome, keď už budem presýtený radami príbuzných, keď premôžem odpor strýka Bartolomea, lásku k sestričke Elisabette, čo sotva odrástla kolíske, odídem do Perugie. Konečne začnem žiť inak, v súlade s tým, čo cítim.

Odkedy som osirel, príbuzenstvo ma zahŕňa množstvom múdrych a nezištných rád. Keby som ich prijímal alebo si ich dal vnucovať, čo je to isté, môj život by sa stal neznesiteľným. Blízkych príbuzných začína človek vnímať, až keď zostane bez rodičov. Nemám pokoja ani od bratancov. Niektorí z príbuzných by ma radi dali za učňa, no nevedia sa dohodnúť, ku komu. Obuvník, sedlár, kováč, stolár, akékoľvek remeslo by bolo pre mňa dobré. Nikomu ani len na um nezíde navrhnúť mi, aby som chodil do školy a učil sa. Hovoria, že som slabý, chudý, bledý, a predsa by ma prinútili pracovať, a dokonca tvrdo pracovať, len aby sa tak vyriešil problém rodiny, ktorú mi tu otec zanechal. Hoci som, ako vravia, útly, viem, čo chcem, a nedám sa odvrátiť od svojho cieľa, od svojich záujmov, ktoré súvisia iba s umením. Deti ťažšie nájdu pochopenie ako dospelí. Je všeobecne známe, že deti ťažko presadzujú svoje záujmy. Starší, už pohodlnejší a zároveň poznačení skúsenosťami, nechcú dovoliť mladším, aby zápasili so životom, najmä ak sa chcú venovať niečomu menej zvyčajnému.

Dnes som sa stretol s Gerinom. Prišiel ma navštíviť a ja som mu ukázal niekoľko kresieb. Povedal:

„Keby som aj ja tak vedel kresliť.“

„Už si to niekedy skúsil?“

„Nie.“

„Tak poď sem a kresli.“

„To je zbytočné a okrem toho…“

„Čo okrem toho?“

„Ak otec zistí, že nie som v dielni…“

„Zdá sa, že ti vyhovuje byť sedlárom.“

„Neviem.“

„Čo chceš teda robiť?“

„Neviem.“

Gerino, môj rovesník, sa rozbehol k otcovej dielni rýchlosťou vyplašeného králika. Pozeral som za ním z obloka, usiloval som sa zahliadnuť otca, ale márne. Povedal som si: „Asi ho bije.“ Preľaknutý som bežal za ním, aby som ho obránil. Môj zásah však nebol potrebný. Zbadal som, ako Gerino ukladá vyrobené kože a otec začína dratvou zošívať nové sedlo. Pomyslel som si: „Tento človek musí byť hrdý na svojho syna, ktorému netreba radiť, aby sa venoval sedlárstvu.“ Gerino sa dobrovoľne a rád stane sedlárom, ožení sa, bude mať deti a rovnaké starosti ako otec. Zavŕši svoj život tam, kde ho začal, v rodnom hniezde. Gerino, zlatý chlapec, ktorý nikoho nesklame. Je poslušný, robí to, čo sa od neho vyžaduje. V očiach svojich rodičov je to určite chlapec, od ktorého sa dá veľa očakávať. No v skutočnosti nevie byť moderný. Byť moderný, to si vyžaduje odvahu. Napríklad už len to, keď človek vie, čo chce, znamená, že je moderný. Alebo keď vie, čo nechce.

Dnes bol strýko Bartolomeo odsúdený, aby uhradil časť nákladov na výživu mojej sestry Elisabetty a jej matky Bernardiny di Parte. Rozsudok vyniesol notár Federico di Paolo da Monte Guiduccio.

Don Bartolomeo si už dávno koledoval o takéto rozhodnutie. Teraz sa mi však zdá, že čoskoro vtiahnu do celej záležitosti aj mňa. Len čo totiž začnem zarábať, vrhnú sa Parteovci aj na mňa. Giovanni Santi mi zanechal vskutku výnosné dedičstvo. I tak však poprosím strýka, aby sa definitívne vyrovnal s Bernardinou. Inak nebude mať pokoj ani on. Treba priznať, že Elisabettina prítomnosť je problémom v probléme. Smutný žrebec si síce splnil povinnosť voči Bernardine, ale na ostatné nemyslel. Elisabetta musí z niečoho žiť, musí študovať, aspoň pokiaľ to bude pre ňu prospešné, musí pred svojho budúceho manžela predstúpiť zaopatrená, to znamená, že jej treba zabezpečiť dom, výbavu a veno v hotovosti.

Bernardina neprestala vyvádzať. Podľa nej don Bartolomeo prichádza do nášho domu, len aby sa škriepil a pchal nos do vecí, ktoré sa ho netýkajú. Nezhodne sa ani s tetou Santou, ktorá žila v našom dome odjakživa. No aj teta by mohla zmeniť svoj vzťah ku švagrinej, nemala by byť taká zvedavá a lakomá. Ustavične rozdúchava nevraživosť medzi nami. Možno by bolo lepšie, keby odišla viesť domácnosť svojmu bratovi Bartolomeovi.

Macocha ustavične všetkých kritizuje. Nešetrí ani nebohého manžela, ktorý podľa nej rodinu dostatočne nezabezpečil. Dnes mi povedala, že ak don Bartolomeo neprestane, vráti sa domov a znovu ho zažaluje pre neplnenie záväzkov voči nej. Jej trpezlivosť už pretiekla. Podľa Bernardiny podporujem strýka v konaní, ktoré jej ničí život. Od dvanásťročného chlapca to neočakávala. Povedal som jej, že sa mýli. Nesúhlasím so strýkovým postupom voči nej. Namietla:

„Prečo teda vždy mlčíš, keď príde?“

„Ešte väčšmi by sa to zamotalo.“

„Ten človek nemá kúska svedomia.“

„Mýliš sa.“

„Je to skupáň a hotovo.“

„Pousiluj sa s ním dohodnúť.“

„S tým lakomcom?“

„Stará sa o nás všetkých.“

„A to je kto, tí všetci?“

„Ty, Elisabetta a ja.“

Nabádal som macochu, aby prejavila trochu dobrej vôle. Som presvedčený, že sa všetko dobre skončí. Sľúbil som jej, že sa so strýkom pozhováram. Nebudem ho však z ničoho obviňovať, ani odsudzovať. Okrem toho som jej povedal:

„Chcem, aby ste sa dohodli. Celé Urbino o nás rozpráva. Stali sme sa udalosťou dňa, ba čo dňa, roka. Aj na dvore sa určite klebetí o našich záležitostiach.“

Macocha sa domnieva, že mám na jej švagra nejaký vplyv. Možno v hĺbke duše naozaj dúfa, že sa mi podarí zmeniť strýkov postoj. Chyba je v tom, že Bernardina a jej rodina urobili z nášho sporu priveľmi dôležitú otázku. A pritom to boli obyčajné rodinné nezhody, riešiteľné prispením dobrej vôle oboch strán.

Keď som sa dnes vyklonil z obloka, zbadal som pani Giovannu Feltriovú, sestru vojvodu Guidobalda, manželku Giovanniho della Rovere. Táto krásna žena mi kývla na pozdrav. Vie, že som syn Giovanniho Santiho, vie o našej rodine takmer všetko. Býva neďaleko nás a vďaka tomuto susedstvu sa mi zdá, že ju poznám. Niekedy mám pocit, akoby ma na diaľku podnecovala k úteku z tohoto domu. Pani Giovanna nie je pre mňa symbolom bohatstva, ale povzbudzujúcej srdečnosti a porozumenia. Priťahuje ma ako magnet a ja sa neviem odtrhnúť od okna. Chcel by som jej bez veľkých slov porozprávať o problémoch, v ktorých sa utápam, o nevyhnutnosti odísť z domova. Chcel by som pred ňu predstúpiť taký, aký som, teda neskúsený. Budem mať trinásť rokov a uvedomujem si, že našim rodinným škriepkam nemožno prikladať veľký význam. Pohľad na pani Giovannu ma v tomto presvedčení podporuje. Netreba hneď privolávať koniec sveta, ak sa nám nedarí. Nemá význam ničiť si pre to život a strácať hlavu.

Keby som predstúpil pred pani Giovannu, nehovoril by som jej o škriepkach v rodine Santiovcov a o nič by som ju nežiadal. Ani o nijakú formu ochrany a pomoci. Akým právom by som ju mohol znepokojovať, či dokonca otravovať? Chcel by som jej povedať iba týchto pár slov: „Mám rád maliarstvo, ale nie tak, ako ho mal rád môj otec, ktorý aj písal, prednášal verše, hral na lutne. Mám rád maliarstvo celou dušou, bez ostatných rozptýlení. Chcel by som k nemu nájsť cestu a začleniť sa do umeleckého prostredia, ktoré drží krok s dobou.“

A potom by som mlčal. Z očí by som vyčítal, či je ochotná pohnúť prstom pre chlapca, o ktorom všetci hovoria, že je bledý a útly, očividne predurčený na utrpenie.

Strýko Bartolomeo by chcel, aby som sa vo veci dedičstva postavil na jeho stranu. Vraví, že by som ho mal podporiť, ozvať sa. To isté vyžadujú od Bernardiny jej príbuzní. Myslím, že je zbytočné, aby sa strýko vzrušoval pre moje stanovisko v tomto spore, lebo svoj prístup k tejto otázke pokladám za veľmi citlivý. Už to, že mu nič nevyčítam a iba mu radím, aby sa pomeril so švagrinou, dokazuje, že som v určitom zmysle na jeho strane, keďže jeho odporcovia sú v práve.

Môj postoj na polceste medzi súpermi je veľmi zaujímavý a chvíľami až komický. Zachovávať neutralitu nie je ľahké, skôr je to veľmi namáhavé. No i tak, udržať si pozíciu mimo ohniska sporu je to najlepšie, čo môžem urobiť. Myslím aj na svoju sestru Elisabettu, ktorá rozhodne musí zostať s matkou. Aj preto nabádam strýka, aby bol veľkorysejší.

Keby sa ma niekto opýtal, kto z príbuzných je mi najbližší, bez váhania by som menoval Ciarlovcov a tetu Santu. Príbuzní mojej matky sa o mňa zaujímajú, aj keď ich o nič nežiadam. S Parteovcami je to naopak. Ignorujú ma a macocha si na mňa spomenie, iba keď chce, aby som ju podporil proti strýkovi. Musím ale dodať, že kým otec žil, Bernardina sa o mňa starala ako o vlastného. Strýko Bartolomeo však jej dobrý vzťah ku mne zničil. Usilujem sa nelámať si nad tým všetkým hlavu. Kreslím si, a keď môžem, aj maľujem a držím sa bokom od všetkých, veď dom je dostatočne veľký.

Občas chodievam k Timoteovi Vitimu, ktorý sa pred rokom vrátil z Bologne. Často sa stretávam aj s Evangelistom da Piandimeleto, otcovým spolupracovníkom. Niežeby som ich obdivoval. Ich umenie, neprevyšujúce otcovo, mi nič nehovorí. Timoteo je mladý nadšenec. Evangelista je starší a má k tradičnej maľbe ešte bližšie. Zdá sa mi, že v Umbrii všetci maľujú rovnakým spôsobom. Je to akási miestna provinčná škola priživujúca sa na Peruginovi a jej hlavnými predstaviteľmi sú mladí umelci, ako Girolamo della Genga, Giannicola di Paolo, Sinibaldo Ibi, patrí tam aj Timoteo, Evangelista a mnohí ďalší, ktorých nepoznám. Aj keď sú to všetko umelci zaľúbení do svojej práce, pokladám ich umenie za nudné. Hoci sa formovali podľa Peruginovho vzoru, neprebrali od neho to podstatné. Pokiaľ tomu rozumiem, Peruginovo umenie by sa malo premieňať na nové hodnoty iným spôsobom.

Otec sa s ním poznal osobne, a predsa nevedel vyťažiť z jeho maľby nič pre seba. Keď ma krátko pred smrťou zaviedol pozrieť sa na jeden Peruginov obraz, bez rozmýšľania som mu povedal, že je v ňom čosi nové. Spýtal sa ma, ako to myslím. Odvetil som, že mi to len tak zišlo na um. Naliehal:

„Vysvetli mi to, nerozumiem.“

Vtedy som si pomyslel: „Práve v tom spočíva tvoja priemernosť… keby si vedel pochopiť, čo som ti povedal, bol by si aj ty moderným maliarom.“ Mlčal som a otec už nenaliehal. Pokrútil hlavou, zarazený a možno aj rozhorčený. Vtedy som si uvedomil: „Spoznať pravdu je trpká skúsenosť.“ Tieto myšlienky sa mi nezdali veľmi povzbudivé, ale nevedel som ich formulovať inak, ani zmierniť ich zmysel. Naopak, v duchu som ešte dodal: „V umení treba hovoriť pravdu aspoň vlastným rodičom.“

Všetko, čo ma obklopuje, tieto vŕšky, polia, žiarivá obloha, všetko je v takej harmónii a súlade, až ma to rozrušuje. Pociťujem zúrivosť voči sebe a tejto krajine, lebo ešte nie som schopný zachytiť ju v takých farbách, ako by som chcel. A práve na Peruginovom obraze, ktorý mi ukázal otec, bola táto základná harmónia zachytená spôsobom, čo ma privádza do úžasu.

Viac o tom všetkom povedať neviem. Môj spôsob vnímania okolitej krajiny je v súlade s Peruginovým umením. Ja by som však k nemu pridal ešte aj čosi iné. Myslím tým nadšenie a povzdych, s ktorým ju pozorujem.

Pani Giovanna Feltriová mi dnes v obrazárni vojvodského paláca ukázala viaceré umelecké diela. Mám pocit, že pani Giovanna je mi naklonená. Všimol som si, že v poslednom čase ma pozýva do paláca zakaždým, keď ma stretne. Dnes mi napríklad kývla z obloka a ja som na seba nenechal dlho čakať. Stretli sme sa na prvej plošinke schodiska. Krásna a krehká, pritisla ma k sebe, až som zacítil jej prsia. V tej chvíli som si uvedomil, že som už takmer rovnako vysoký ako ona. Všimol som si, že má úzkostne zrýchlený dych, akoby sa bála, že niekto príde. Ja som však nijaké mimoriadne vzrušenie nepocítil. No mal som z jej objatia radosť, veď sa nestáva často, žeby chlapca ako ja, syna „skromného básnika“, objímala taká vysokopostavená pani. V tej chvíli som si povedal: „Správaj sa k nej, ako si vyžaduje slušnosť. Nenamýšľaj si priveľa, môžeš tým len získať… Pani si ťa bude o to väčšmi vážiť.“ Pani Giovanna poznamenala:

„Viem, že máš rád maliarstvo.“

„Áno, mám.“

„A nič iné?“

„Iba maliarstvo.“

Povodila ma po niekoľkých miestnostiach, plných obrazov. Po prvý raz som videl čosi podobné a zdalo sa mi, že som sa ocitol v začarovanej, nepreskúmanej krajine. Pani sa ma opýtala, či viem niečo o obrazoch, čo som videl v obrazárni. Úprimne som sa priznal, že o nich neviem takmer nič, no nedal som najavo prekvapenie, ani roztrpčenie. Potom mi ukázala obraz nejakej svätice a spýtala sa, či viem, kto ju namaľoval.

„Neviem.“

„Ako je to možné?

„Nepoznám toho maliara.“

„Namaľoval to tvoj otec.“

„Nikdy som ho nevidel maľovať tento obraz.“

„Aj tie tri obrazy tu vedľa sú od tvojho otca.“

„Nepoznám ani tie.“

Giovanni Santi ich musel namaľovať skôr, ako som sa narodil. Keď som si ich pozorne prezrel, spoznal som, že sú to skutočne jeho práce. Nijako mimoriadne ma však nenadchli. Svätica uprostred obrazu sa mi napríklad zdala priveľmi popolavá. Rúcho s nekonečným množstvom záhybov, telo zachytené vo zvyčajnej polohe. Pozadie s tradičnou nekonečnou krajinou bolo namaľované bez fantázie vyblednutými farbami. Sladkasté farby zanikali vo všeobecnom jase bez odvážnejších tónov, bez života. Obraz maľovaný perom. Kresba ani jemná ani tvrdá, iba opatrná, prezrádzala bojazlivého umelca, ktorý sa úzkostlivo kontroluje aj pri tých najjemnejších ťahoch štetca, a pritom zapĺňa obraz množstvom taľafatiek, čo mu majú dodať zdanie prirodzenosti, zostávajú však tým, čím naozaj sú: svedectvom o priemernosti.

Vlastnosti knihy


Návrat na popis knihy >>>