Rebelka

Úryvok

Štefan sedel so svojimi priateľmi v spoločnej miestnosti stráží hneď vedľa zbrojnice. Už sa nikomu z nich nechcelo ísť pod hradby, kde bola aj uprostred noci zábava v plnom prúde. Smiech, kaukliari, muzikanti, sudy piva a desiatky ohnísk neodmysliteľne patrili k hradným slávnostiam. Každý, koho nepozvali do dvorany na večeru s grófom zo Svätého Jura, bol tam.
Starí priatelia sa konečne mohli v pokoji porozprávať.
„Ako si sa vlastne dostal do grófových služieb?“ opýtal sa Mihaila Štefan, nalievajúc druhom ďalší korbeľ piva. „Ak sa dobre pamätám, hovoril si, že keď ťa kráľ uvoľní zo služieb, vrátiš sa domov k žene.“
Mihail sa zachmúril, zatiaľ čo Záviš sa uškrnul. Vedel o tom viac, no bolo na priateľovi, či vyjde s pravdou von.
„Tu mi je dobre, Štefan! Domov sa nevrátim,“ vyhlásil Mihail, „nemám sa ku komu!“
„A to už ako?“
„Ako? Nuž tak, obyčajne! Keď sa dvadsať rokov túlaš svetom, nemôžeš rátať s tým, že ťa žena bude večne vyčkávať! Tá moja si našla iného, tak je to!“ priznal a tým bola téma uzavretá. Mihail sa v nej nemienil ďalej vŕtať a priatelia to rešpektovali.
„A čo ty, Štefan? Už si sa oženil?“ spýtal sa Záviš, aby rozptýlil pochmúrnu náladu, ktorá v miestnosti zavládla.
„Ja?“ zvolal Štefan vyľakane. Jeho úprimný výkrik rozosmial oboch starších rytierov a svorne ho potľapkali po pleciach.
„Máš pravdu, chlapče! Ožeň sa, až budeš mať menej povinností. Kráľ nám neustálymi vojnami dáva zabrať, to nie je nič pre rodinný život ani pre deti. Tie svoje som nevidel už pár mesiacov,“ povedal Záviš a vlial do seba poriadny dúšok piva. „Mimochodom, ako sa ti pozdávala naša zverenka, panna Cecília?“
Štefan sa pohodlnejšie oprel o stenu za tvrdou lavicou a zamyslene pozrel na Mihaila. „Žena nemá čo nosiť meč!“ vyhlásil rozumne napriek tomu, že na jazyk sa mu drali celkom iné slová. Vidieť ju v súboji s tým holobriadkom bol zážitok. Neschádzala mu z mysle, tie jej žiarivé oči… bohatá hriva medených prstencov… ohybná, štíhla a pritom tak nádherne ženská…
Dočerta! Také ženy sa nerodia každý deň! Vlastne ešte nestretol žiadnu jej podobnú, ani o takej nechyroval!
„Nie, nemá… ale Cecília je iná! O tejto žene ešte budeme počuť, dajte na mňa, cítim to vo svojich starých kostiach!“ prorokoval Mihail, no Štefan si aj tak pomyslel, že ju obhajuje iba preto, lebo to bol on, kto ju poza chrbát starého grófa vycvičil.
„Je výnimočne obratná, mal si vidieť, ako zložila kapitána Draga!“ zachechtal sa Záviš a drgol do Štefana. „A nehovor mi, že ňou nie si nadšený tak ako my! Videl som súboje kdejakých majstrov meča, ale Mihail má pravdu, o Cecílii ešte budeme počuť.“
„Choďte dočerta, blázni starí! Keď ju niektorý z tých holobriadkov vážne zraní, bude z nej kalika…“ oboril sa na nich Štefan a namiesto pochvaly ich zasypal výčitkami.
„Daj nám už pokoj, Štefan! Dávame na ňu pozor a, popravde, pochybujem, že by sa niektorý z rytierov opovážil Cecíliu zraniť. Tuto Záviš sa dal počuť, že by mu vlastnoručne uťal najprv ruky a potom mužnosť!“ zakončil veľavravne Mihail.
„Pravda, ak sa nedostane do konfliktu s takým chrapúňom ako Vavrinec!“ pripomenul Záviš.
„Nestraš, to by si nedovolil ani on…“
„A ste si tým, vy mudrlanti, istí?“
„Samozrejme!“ vyhŕkli obaja naraz, no tvárili sa previnilo.
Hovorili, smiali sa, spomínali, ako zvyknú starí priatelia, keď sa po dlhom čase stretnú, a zapíjali reči pivom, kým nevyprázdnili celý súdok.
Noc pokročila, aj zábava vo dvorane a na nádvorí pomaly ustávala, keď sa Štefan konečne zdvihol. Po niekoľkých dňoch v sedle sa tešil na pohodlnú posteľ, ktorú jemu i jeho mužom na Bielom Kameni ponúkli. Nechal priateľov driemať rovno na stole s nedopitým korbeľom piva a zamieril na nádvorie osvetlené desiatkami fakieľ.
Pri ohníku vedľa kuchyne posedávalo zopár sluhov, ktorým sa skončila robota a mohli sa tiež veseliť. Gróf im veľkodušne doprial súdok piva, kuchári napiekli sladké posúchy.
Štefan prešiel popri nich, dívajúc sa do okien vysvietenej dvorany. Mimovoľne mu oči padli na mohutné hradby s cimburím a vežou, spoľahlivo chrániace majestátne sídlo s palácom a priľahlými budovami. Vtom jeho vycvičené ucho zachytilo slabý svištivý zvuk. Zastal a zaostril zrak.
Postava na ochodzi sa takmer strácala v tieni. Stráže na veži si ju nevšímali, hoci o nej ani nemuseli vedieť. Chvíľu postál, rozhodujúc sa, či sa má vôbec lukostrelcom zaoberať. Bol iba nečakaným hosťom, ktorý zablúdil na Biely Kameň, a mal by sa poriadne vyspať, keď má takú možnosť, možno už zajtra bude opäť nocovať pod hviezdami.
Mesiac vykukol spoza mrakov a osvetlil postavu s lukom v tmavom plášti a dlhej sukni.
Štefan ihneď spoznal, kto stojí uprostred noci na hradbách. Cecília. Nemohol to byť nik iný.
Kamenné schodište viedlo popri veži a strácalo sa pod strieškou zakrývajúcou celú južnú ochodzu. Vykročil a obozretne kráčal k bašte, kde sa ochodza lomila. Keď bol dosť blízko, zastal a díval sa, ako žena naťahuje tetivu, mieri a strieľa do čierňavy pod sebou.
„Nebojíte sa, že tam dolu bude niekto stáť a vy ho zabijete?“ ozval sa a Cecília sa okamžite obrátila k nemu.
„Čo… čo tu robíte?!“ zahabkala nervózne.
„A čo tu robíte vy, panna Cecília? Vari sa u vás mladé ženy uprostred noci zabávajú strieľaním z hradieb? Navyše v čase, keď sa po okolí potulujú desiatky hostí?“ karhal ju a čakal, že sa doňho pustí ako vo dvorane, no mýlil sa.
Mlčky zložila luk a odvrátila hlavu. Niečo nebolo v poriadku.
Pristúpil k nej, načiahol ruku a ona mu do nej bez premýšľania vložila svoju dlaň. Neprotestovala, akoby to bolo celkom prirodzené. Zdvihla hlavu a pozrela naňho. Oči sa jej leskli a líca brázdili potôčiky sĺz.
Na okamih mu zovrelo srdce. Priam cítil jej smútok. Odrazu v nej nevidel hrdú bojovníčku, ktorá odvážne čelila súperom a vyobracala ich tak, že jemu samému vyrazila dych, ale útle žieňa, ktoré musí chrániť.
„Nepoviete mi, prečo tie slzy, panna Cecília?“ opýtal sa s úprimným záujmom.
„A načo, rytier? Nemali ste ich vidieť, nikto ich nemal vidieť!“ odvetila, vytrhla si ruku z jeho horúcej dlane a rukávom si utrela mokré líca.
„Už sa stalo,“ poznamenal, no ďalej nenaliehal. Cecília bola príliš nezávislá, aby sa k nej správal ako k iným ženám.
„Nestojím o vašu ľútosť!“
„Ste príliš prchká, panna Cecília. Okrem činností, ktoré prislúchajú mužom, by ste sa mali cvičiť aj v dobrých mravoch. A, mimochodom, ľútosť je to posledné, na čo práve myslím…“
„A na čo myslíte?“
Prekvapila ho. Nechcel odpovedať, ani nemohol, desil sa vlastných myšlienok. Ešte šťastie, že tvár mu zakrýval tieň.
„Nikto sem nikdy nechodí…“ začala po chvíli miernejším tónom, keď sa jej podarilo skrotiť hnev na jeho nezdvorilosť. Na druhej strane, ona nebola o nič slušnejšia. Nič sa predsa nestane, keď k nemu bude milšia… „Chodím sem po večeroch strieľať z luku. Tamto,“ ukázala na neidentifikovateľný bod v čierňave, „je terč, ktorý zavesil Mihail. Povedal, že každý deň mám iba tri pokusy, aby som trafila do stredu. Niekedy mi sa mi podaria aj dva zásahy, niekedy ani jeden… ale lepším sa!“ vysvetľovala mu a hlas jej pritom ožíval.
Áno, Mihail mal pravdu. Táto žena je naozaj výnimočná.
„Tak prečo tie slzy?“ zopakoval otázku a pristúpil o krok bližšie. Chcelo sa mu natiahnuť ruku a dotknúť sa jej, presvedčiť sa, že je skutočná.
Nadšenie v jej tvári pohaslo ako plameň sviece a Štefana to takmer zamrzelo. Zvedavosť však bola silnejšia. Dlho mlčala, dívala sa niekam za hradby, do diaľky, ani čo by tam bola odpoveď na všetky otázky. Ticho trvalo nekonečne dlho, dokonca aj vo dvorane zavládol pokoj a sluhovia sa tiež pobrali na odpočinok. Keď si už myslel, že sa ničoho nedočká, konečne prehovorila.
„Urobila som hlúposť! Neuvedomila som si, aké dôsledky môže mať moja výzva… Tak veľmi som chcela všetkým ukázať, že som rovnako schopná ako otcovi rytieri…“
„Veď ste to už dokázali…“ namietol Štefan a snažil sa ju utešiť. „Nikdy som nič také úžasné nevidel!“
„Niekedy to však nestačí,“ priznala Cecília a vzdychla. Aj keď jej dobre padlo cudzincovo uznanie, pravdu nemohla prehliadať: na Vavrinca a jemu podobných ešte nemá. Zdvihla pohľad a vďačne sa na Štefana pozrela. V mesačnom svite mala jeho tvár zvláštne čaro. Oči temné ako noc, nakrátko zastrihnutá pestovaná brada i fúzy nad plnými perami mu dodávali švihácky výraz, rovný a výrazný nos jeho súmernej tvári dokonale pristal. Musela uznať, že Štefan z Rozhanoviec je príťažlivý muž, hoci ho veľmi nemala s kým porovnávať. Jednoducho sa jej páčil. A nedíval sa na ňu povýšenecky ani tak, akoby si ju chcel dať na večeru. Cítila sa pri ňom akosi zvláštne, no vôbec to nebolo nepríjemné. Dokonca jej neprekážalo ani to, že srdce jej prudko bije.
„Mihail povedal, že ste priatelia…“ ozvala sa, rýchlo meniac tému.
„Aké prekvapujúce! Vy si to pamätáte!“ vzdychol so šibalskou iskrou v oku a zoširoka sa usmial. Jeho úsmev bol chytľavý a ona na chvíľu zabudla na svoje starosti.
„Isteže, pane, vždy si všetko pamätám… podstatné je iba to, či to chcem prijať, alebo nie!“ usmiala sa a Štefan iba mlčky prikývol. Na viac sa nezmohol, pri pohľade na jej usmiatu tvár stratil reč.
Nemohla byť očarujúcejšia! Vlasy jej povievali v nočnom vánku, oči žiarili ako drahokamy, slzy na lícach vyschli. Vôňa zrelej ženy, ktorá sa okolo nej vznášala, ho priťahovala, lákala. Zatúžil po jej blízkosti, po teple jej pokožky, po šťavnatých malinových perách, ktoré akoby Pán Boh stvoril iba pre bozky.
Stratil zábrany. Možno to spôsobilo čaro letnej noci, dych berúca blízkosť mladej ženy, možno to, že priveľa pil. Si hosťom v dome uhorského veľmoža, jeho dcéra je nedotknuteľná! ozval sa v ňom tichučký hlas svedomia, on ho však okamžite umlčal a poddal sa túžbe.
Zdvihol ruku, dotkol sa jej tváre, prstom prešiel po jarčekoch sĺz na lícach.
Jeho dotyky boli jemné, ľahučké ako motýlie krídla, a pritom cítila, ako jej horí celé telo, každá jeho čiastočka zúfalo túži po niečom, čo nevedela pomenovať. Bolo to pre ňu nové, celkom neočakávané. Mala by sa zvrtnúť a odísť!
Mala… ale nechcela. Nie teraz, nie v takejto chvíli. Ani si nevšimla, kedy jej luk vypadol z ruky a s tupým buchnutím dopadol na kamennú dlažbu. Zvuky doznievajúcich osláv pohltila noc plná jagavých hviezd nad ich hlavami a skryla ich v temnom zákutí pred očami zvedavcov.
Dych sa jej v okamihu zrýchlil, srdce sa šialene rozbúšilo, krv v žilách sa rozprúdila, naliala sa jej do tváre a pokožky na celom tele. Ako očarovaná civela na jeho ústa. Chcela, aby sa k nej naklonil, priložil ústa na jej pery, objal ju…
Priam cítil, ako stuhla. Ani nevzdychla, iba naňho upierala prekvapený pohľad. Úsmev jej zmizol z tváre, lupene pier sa jej samy roztvorili, keď sklonil hlavu, hnaný magickou mocou noci a jej blízkosti. Neuhla, iba zhlboka nasala vzduch do pľúc.
V okamihu, keď sa jej Štefan dotkol, privrela oči a tichučko vzdychla, očarená nádherným pocitom slasti, ktorá sa jej preliala telom, pohltila ju, vtiahla do seba ako hlboká rieka.
Cítila, ako si ju privinul, ako jej zaboril prsty do hustých vlasov a ústami vášnivo skúmal jej pery, ako ju jeho mocné rameno tesne oboplo okolo pása a pritislo na mužné telo. Bola v pasci, z ktorej nechcela von. Prvý raz v živote sa chcela cítiť chránená, v bezpečnom objatí… cudzinca…
Čo jej to hovorila Tereza? Mysľou jej prebehli slová, ktoré si nechcela pripustiť, nie teraz, keď sa cíti takto nádherne!
Štefan akoby vytušil zmätok, čo v nej náhle vypukol. Uvoľnil zovretie, vášnivý bozk zmenil na ľahký dotyk pier. Nemohol uveriť tomu, čo sa práve stalo…
Kristepane, práve pobozkal hostiteľovu dcéru! Prekročil všetky hranice slušnosti, aké sa dali prekročiť, a namiesto viny cítil iba úžas, očarenie, nádhernú, neopakovateľnú slasť! Chvíľu trvalo, kým sa mu spomalil dych, srdce prestalo divo búšiť a zastretá myseľ sa vyjasnila.
„Odpusť mi moju smelosť… nemohol som ti odolať…“ šepol.
Cecília otvorila oči a uprela na Štefana zmätený pohľad.
„Neviem, či sa mám cítiť polichotená, alebo nahnevaná…“ ozvala sa a hlas sa jej zadrhol.
„Rozhodnutie je len na tebe, pani moja!“ usmial sa, hánkami jej pohladil červeňou zaliate líce, pery navreté od bozku, v prstoch požmolil kader jej hodvábnych vlasov a s povzdychom odstúpil. Musel, inak by sa ich stretnutie neskončilo iba bozkom. A ohroziť jej česť bolo to posledné, čo chcel.
„Je neskoro… musím sa vrátiť…“ hlesla, dávajúc si veľký pozor, aby jej hlas znel opäť prirodzene a sebaisto, no Štefana neoklamala a seba už vonkoncom nie.
„Sladké sny, Cecília…“ zašepkal, keď sa rozbehla po ochodzi. Sám ešte chvíľu postál, dívajúc sa za ňou, kým nezmizla v bočných dverách veže. Akiste tam bude nejaká chodba vedúca priamo do jej komnaty… pomyslel si a telo mu okamžite zareagovalo.
Dočerta! Asi som urobil poriadnu hlúposť! priznal si s povzdychom. Zohol sa po Cecíliin luk a pomaly kráčal ku komnate, o ktorú sa delil s Adamom Podmanickým. Nebola to ktovieako priestranná miestnosť, no bolo v nej sucho a teplo, dosť miesta na dve pohodlné lôžka, stolík so svietnikom a truhlicu na osobné veci. V rohu stála kovaná nádoba s deravou pokrievkou na žeravé uhlie, ktorou v zime vyhrievali izbu namiesto kozuba.
Adam tvrdo spal, pokojne by na ňom mohol drevo kálať, no Štefan veľmi rýchlo pochopil, že on také šťastie mať nebude. Bdel so zavretými očami, myslel na ženu, ktorú tej noci pobozkal, a prahol po nej ešte väčšmi. Bude musieť odísť, čím skôr, tým lepšie. Zíde z očí, zíde z mysle, a možno si opäť nájde milenku, ktorá uľaví jeho telu. Ako dlho nemal ženu? Už si ani nepamätal, jeho život sa skladal zo samých povinností. O známosť na jednu noc niekde v hostinci nestál. Nejeden muž doplatil na svoj hlad po rozkoši. Áno, bude musieť odísť, najlepšie zavčas rána, len čo sa rozvidnie… Opakoval si to dookola, zaháňajúc nebezpečné myšlienky i boľavú túžbu, ktorá sa rozhorela ako suché raždie na žeravých uhlíkoch. Keby ju aspoň nebol pobozkal! Mal sa držať bokom! Hlupák! Ký čert ti kázal ísť na Biely Kameň! Vzdychol si a so zaťatými zubami sa obrátil na bok.