Autor:

Felix Francis

Odporúčaná cena:

9,95 €

Výroba: 2015

Počet strán: 256

Väzba: viazaná

Ďalšie podrobnosti
o knihe >>>

V kategórii 12, máj 2015 | V kategórii: Krimi | Vydal Slovenský spisovateľ

Vydierač

Felix Francis

Ďalšia skvelá detektívka z dostihového prostredia. Keď počas pretekov v Cheltenhame bývalý tréner Matthew Unwin zavraždí bookmakera, detektív Britskej dostihovej komisie Jeff Hinkley si kladie otázku, či tento brutálny čin nesúvisí s dopovaním koní v Unwinovej stajni. Krátko nato sa začnú množiť prípady pozitívnych testov koní a k zodpovednosti sa prihlási neznámy, skrývajúci sa za prezývku Leonardo. Za svoje mlčanie žiada päť miliónov libier, inak zverejní škandalózne informácie o dopingu, ktoré by mohli úplne zničiť dostihový šport v Británii…

Úryvok

8. kapitola
V pondelok ráno o deviatej sa v budove Britskej dostihovej komisie rozpútalo hotové peklo.
„Čo sa deje?“ spýtal som sa Nigela Greena, kolegu, ktorý so mnou hliadkoval v Cheltenhame a teraz stál pri hlavnom vchode.
„Netuším,“ povedal. „Viem len toľko, že je vydané komunikačné embargo. Telefonické linky sú zablokované a internet odstavený, domáca sieť aj vonkajšia. Nesmieme používať mobily ani vychádzať von.“
Natiahol ruku, aby som mu odovzdal telefón.
„A môže sa to?“ spochybnil som. „Čo obmedzovanie osobnej slobody?“
„Nikto ťa nenúti vojsť,“ informoval ma Nigel. „Ale ak to raz urobíš, budeš musieť počkať, kým ťa prepustia.“
„Kto?“
„Vedenie. Paul mi oznámil, že zasadá krízový štáb. Vraj sú tu už od siedmej.“
Takéto mimoriadne schôdze sa nekonali často, a už vôbec nie v pondelok zavčas rána.“
„Čo je vo veci?“
„Hovorím, že neviem. Ale čoskoro všetko zistíme. Chudák Crispin splašene behá ako sliepka bez hlavy.“
Tak to musí byť naozaj zlé, keď spanikoval aj vždy flegmatický šéf spravodajstva.
Nigel ešte vždy čakal na môj mobil. Podal som mu ho a on ho odložil do škatule medzi ostatné.
V civilnej sfére som nikdy o takom opatrení nepočul.
Niečo podobné sa dialo v Afganistane, keď zabili vojaka v akcii. Akákoľvek osobná komunikácia s vonkajším svetom bola zakázaná, aby správa neprenikla na verejnosť, kým ministerstvo obrany neinformuje rodinu.
Zomrel tu niekto? Kdeže. To by bolo všade more záchranárov a policajtov.
Čo teda?
Kráčal som do svojej kancelárie a snažil som sa prísť veci na kĺb – čo mohlo spôsobiť taký poplach?
Ako Nigel povedal, čoskoro sa dozvieme. Napriek tomu sa šírili klebety. Bez mailov a telefónov neprebiehalo predpoludnie nijako produktívne. Väčšina zamestnancov sa zhlukovala na chodbách alebo v kuchynkách a trúsili sa reči.
„Podľa mňa šéfovi šiblo,“ vyhlásil jeden z mladších asistentov. „Preplo mu a myslí si, že je znova v armáde.“
„Alebo ho zavraždili,“ zaradoval sa iný.
Všetko znelo nanajvýš nepravdepodobne, no nijaké rozumné vysvetlenie sa neponúkalo.
Trkotanie personálu prerušil vedúci operačného Paul Maldini – o pol dvanástej strčil hlavu do dverí kuchynky.
„Jeff,“ ukázal na mňa. „Do zasadačky. Okamžite.“
Upreli sa na mňa zraky.
„Ja?“ začudoval som sa. „Čo mám priniesť?“
„Nič, len seba,“ povedal. „A švihom.“ Palcom ukázal, aby som ho nasledoval.
Rýchlo som si prstami prečesal vlasy a už som otváral dvere do miestnosti.
Sedelo tam všetkých sedem nevýkonných riaditeľov Britskej dostihovej komisie – ďalšie znamenie, že sa deje niečo mimoriadne. Poznal som ich podľa mien a funkcií, no iba s dvoma z nich som sa predtým stretol osobne. Okrem nich tam bol výkonný riaditeľ Howard Lever a Stephen Kohli, námestník pre sekciu práva, integrity a rizík.
„Á, pán Hinkley,“ privítal ma predseda správnej rady Roger Vincent. „Poďte, prosím, a sadnite si.“ Ukázal na voľnú stoličku po svojej pravici. „Páni, toto je Jeff Hinkley, vyšetrovateľ, ktorého som vám spomínal.“
„Taký mladý?“ pozastavil sa muž na druhom konci stola a veru to neznelo ako kompliment.
„Ale šikovný,“ pochválil ma Neil Wallinger, jeden z riaditeľov, s ktorým som sa už predtým poznal. Poďakoval som mu úsmevom. „Jeff Hinkley má pozoruhodnú fotografickú pamäť a pravdepodobne vie o dostihoch a ľuďoch okolo nich viac než ktokoľvek na svete.“
„Myslíte, že to zvládne?“ obával sa ten z konca stola a zopár kolegov s ním zjavne súhlasilo. „Nikdy som o ňom nepočul.“
„Zato on určite počul o vás,“ zareagoval Neil Wallinger.
Všetky tváre sa obrátili ku mne.
Neil Wallinger povzbudivo kývol hlavou smerom ku mne.
„Voláte sa Ian Tulloch,“ spustil som. „Máte päťdesiatštyri rokov a dva roky ste predsedom tejto správnej rady. Nominovala vás Asociácia návštevníkov dostihov. Strednú školu ste navštevovali v Harrowe, boli ste vedúcim samosprávy internátu West Acre. Po štúdiu matematiky na Balliol College v Oxforde ste nastúpili ako ekonóm do firmy Tweedale a Vaughan, kde ste teraz generálnym riaditeľom. Spravujete dve menšie charity: Fond boja proti rakovine pomenovaný po Petrovi Walshovi, synovi vášho priateľa, ktorý pred štyrmi rokmi ako šestnásťročný zomrel na lymfóm, a Pony klub so sídlom v Dorkingu, kde bývate s manželkou Rebeccou a dvoma dcérami v tínedžerskom veku, volajú sa Sian a Valerie. Záujem o dostihy vo vás vzbudil strýko, keď vás ako dieťa vodil do Fontwell Parku, kde sa neskôr stal riaditeľom. V súčasnosti vlastníte päť koní, tri z nich trénujú u Duncana Johnsona v Lambourne a dva u Richarda Younga v Nether Wallope. Volajú sa Highlighter, Cruise Reception, Paperclip, Nobis a Annual Return. V tejto sezóne ste zaznamenali dve víťazstvá – v januári vyhral Nobis preteky nováčikov v Newbury a ďalšie víťazstvo dosiahol minulý týždeň vo Warwicku Highlander. Porazil ostatných o desať dĺžok v dostihoch novicov na dve míle, kurz dvanásť k jednej.“
Zmĺkol som.
Deväť párov očí na mňa zízalo ako na zjavenie.
Rozhodol som sa zamlčať, že pán Tulloch je sem-tam svojej žene neverný s istou dámou, s ktorou sa sporadicky stýka, keď je v „služobne“ v Londýne.
„Aj o nás toľko vie?“ spýtal sa Roger Vincent s nervóznym smiechom.
„Predpokladám, že áno,“ povedal Howard Lever. „Možno ešte viac. Aj veci, ktoré by ste možno ani nechceli zverejniť.“
Mnohí sa zamrvili a čosi si navzájom šepkali. Majú sa čoho obávať, pomyslel som si. Málokto z nás je bez poškvrny, a o prítomných to platilo dvojnásobne. Kým ich menovali do funkcií, bol som neoficiálne požiadaný, aby som preveril ich minulosť – vrátane Iana Tullocha.
„Páni,“ vyžiadal si pozornosť Roger Vincent, „tak súhlasíme?“
Všetci prikývli. Aj Ian Tulloch.
„Dobre.“ Vincent sa obrátil ku mne. „Jeff, záležitosť, o ktorej budeme hovoriť, je prísne dôverná. Nikomu sa o nej nesmiete zmieniť, rozumiete?“
„Iste,“ odvetil som.
„V hre je budúcnosť dostihového športu,“ ozval sa Howard Lever. Všetko to znelo príšerne melodramaticky, ale tváril sa smrteľne vážne. „Niekto sa snaží podkopať autoritu komisie a vydierať nás.“
„Informovali ste políciu?“ spýtal som sa.
„Nie,“ odsekol Roger Vincent, „máme zákaz.“
„Treba to urobiť,“ namietal som. „Vydieranie je vážny zločin.“
„Pán Hinkley,“ povedal riaditeľ, ktorý sedel po Tullochovej ľavici, „rozhodujúce slovo má vedenie. Vy ste len vykonávateľ.“
Bill Ripley mal štyridsať aj čosi, a hoci oficiálne bol nezávislý člen správnej rady Britskej dostihovej komisie, všeobecne sa vedelo, že v podstate kope za Džokejský klub.
Jeho starý otec, škótsky gróf, bol popredným funkcionárom klubu, a jeho otec tiež. Rodinné korene by sa hádam dali vystopovať až do roku 1750, keď organizáciu založili šľachtici a džentlmeni.
Podľa knihy Kto je kto bol poisťovacím maklérom, ale v skutočnosti sa ktovieako v práci nepretrhol. Väčšinu času a dedičstva investoval do slušného množstva koní, ktoré vlastnil. Pretekali prevažne v rovinových dostihoch.
Pozrel som naňho ponad stôl a on môj pohľad opätoval cez okuliare v korytnačom ráme.
„Nemôžete ma nútiť porušovať zákon,“ oponoval som.
„Britská dostihová komisia vykonáva dohľad skôr na základe konsenzu než právneho štatútu,“ rýchlo zareagoval Howard Lever v snahe upokojiť situáciu. „Ak stratí verejnosť dôveru v naše schopnosti, prídeme o kredit.“
„Čo vlastne spôsobilo celý tento rozruch?“ spýtal som sa.
Roger Vincent si vzdychol. „Všetky kone na Cheltenhamskom festivale skončili s pozitívnym testom.“
„Čože?!“ žasol som. „Všetky?!“
Prikývol. „Takmer. V priebehu štyroch dní kontrolovali štyridsaťšesť koní. Výsledky boli vždy pozitívne. Ukázali prítomnosť zakázaného metylfenidátu – vrátane prvých dvoch v behu o Zlatý pohár.“
Nečudo, že Crispin Larson pobehoval celé predpoludnie ako sliepka bez hlavy.
„Zrejme nejaká chyba v testovaní,“ skúsil som.
„Nie,“ protestoval Stephen Kohli. „Strávil som celý víkend v laboratóriu, ktoré nám v piatok oznámilo tú zničujúcu správu. Každý z nás sa nazdával, že ide o omyl, ale nie. Vzorky odobrali a spracovali korektne, dodatková kontaminácia je vylúčená. Analýzy prešli krížovou kontrolou. Testovanie bolo v poriadku. Jediný záver znie – štyridsaťšesť koní bolo nadopovaných.“
„Neuveriteľné,“ žasol som.
„Áno, a to ešte nie je všetko,“ povedal Roger Vincent. „Dostali sme list.“
Podal mi kus papiera.

Do rúk Rogera Vincenta, generálneho riaditeľa Britskej dostihovej komisie

Pri čítaní týchto riadkov už budete vedieť, ako som si zažartoval v Cheltenhame. Môžete si byť istý, že to kedykoľvek urobím znova – možno už budúci víkend v Ascote. Veľmi ľahko zmarím vaše pokusy očistiť britský dostihový šport od dopingu.
Prestanem sa zabávať a navždy zmiznem, len ak mi zaplatíte. Stačí päť miliónov libier. Nie je to až tak veľa. Podľa vašich údajov zarába toto odvetvie tri a pol miliardy ročne.
Ak sa spojíte s políciou, zničím akúkoľvek dôveru v tento šport. Odradím tipujúcich a celá brandža skrachuje. Tak ŽIADNA POLÍCIA, berte na vedomie.
Súhlas publikujte v spoločenskej rubrike Timesov. Uverejnite tam takýto inzerát: Van Gogh prijal Leonardovu ponuku na sobáš.

„Chcete povedať, že toto je originál?“ spýtal som sa s istou dávkou zúfalstva.
Previnilo na mňa pozrel.
„A dali ste ho kolovať?“
Prikývol.
„Zbláznili ste sa?“ hneval som sa. „Zničili ste akúkoľvek možnosť odobrať odtlačky. Kde je obálka? Smiem ju vidieť?“
„Nebudeme informovať políciu.“ Roger Vincent bol neoblomný. „Nemôžeme riskovať.“
„V konečnom dôsledku to aj tak bude nevyhnutné,“ upozornil som. Podľa mňa čím skôr, tým lepšie.
„Možno, ale chceli sme, aby ste najprv ticho a nenápadne vypátrali, kto je autorom listu a ako sa mu podarilo nadopovať v Cheltenhame toľko koní. Zatiaľ podáme inzerát.“
„Hádam mu len nechcete zaplatiť?“ Poobzeral som sa po zúfalých tvárach okolo stola. Väčšina očí sa vyhýbala môjmu pohľadu. „Kde máte záruku, že nebude žiadať ďalšie peniaze – o rok, o mesiac, dokonca o týždeň? Čo potom?“
„Nemáme inú alternatívu,“ vzdychol si Howard Lever.
„Isteže máte,“ naliehal som. „Ignorujte ho, alebo mu odkážte, nech si trhne nohou. Musíte zapojiť políciu. Nech vypátrajú, kto to je, a posadia ho za mreže.“
„Ale čo dostihy?“ spýtal sa Howard Lever. „Financie sú už aj tak napäté, internetové tipovacie stránky majú sídla v daňových rajoch, aby sa vyhli poplatkom. Nazdávame sa, že škandál takýchto rozmerov by nás mohol nadobro zničiť. Sme ohrození ako domček z karát vo vetre.“
Každý vedel, že situácia nie je ružová, ale netušil som, že je až taká kritická.
„Budete sa teda snažiť aféru ututlať?“
„Áno, rozhodne,“ potvrdil Ian Tulloch z druhého konca.
„Podľa mňa ste blázni,“ dovolil som si skritizovať nadriadených. „Hneď na úvod odstrihnúť akúkoľvek komunikáciu a zozbierať mobilné telefóny pri vchode – to ako keby ste roztrúbili do sveta, že sa deje čosi vážne. V úrade to vrie, špekulácie nemajú konca-kraja. Čo poviete zamestnancom?“ Poobzeral som sa po členoch správnej rady. „Pán Pottinger,“ pokračoval som, „vy ste odborník na styk s verejnosťou. Veď toto nám vybuchne rovno do tváre.“
Piers Pottinger bol ťažká váha v oblasti PR, mal exkluzívne styky s médiami, s hráčskym a dostihovým priemyslom. Je bývalý aj súčasný majiteľ koní, dokonca má tú česť, že vlastní dosiaľ najstaršieho víťaza Ascotu. Jeho Caracciola vyhrala trofej kráľovnej Alexandry ako dvanásťročná.
„Vzájomná komunikácia je chúlostivá záležitosť,“ uznal. „V tejto brandži je najdôležitejším faktorom dôvera. Kým trvá, nemáme problém. No keď sa vytratí… veľmi rýchlo vyschnú príjmy z tipovania.“ Odmlčal sa, aby jeho slová nadobudli váhu. „Jeden i druhý prístup prináša riziko. Ak neupovedomíme políciu a záležitosť sa uzavrie bez pozornosti médií, v očiach verejnosti sa nič nezmení. No ak informácie presiaknu von, naša povesť bude naštrbená, aj keď prípad úspešne vyriešime.“
Typické PR. Ani z voza, ani na voz.
„A čo ak ho neuzavrieme na všeobecnú spokojnosť?“ položil som otázku. „Ak sa všetko pobabre a ľudia sa dozvedia, že sme so situáciou neoboznámili políciu, to už len bude katastrofa pre styk verejnosťou. O naštrbenej dôvere ani nehovorím.“
Rozprestieralo sa predo mnou šíre more ustarostených tvárí.
„Máme istotu, že sa nám podarí vec utajiť pred médiami?“ spýtal som sa. „A čo laboratóriá? Čo ak niekto odtiaľ zavolá do novín alebo do televízie?“
„Bezpečnosť tam dokonale funguje,“ vyhlásil Stephen Kohli. „Vzorky sú označované len číslami. Meno koňa ani dostihy na nich nefigurujú. V laboratóriu vedia len toľko, že veľké množstvo koní bolo pozitívne testovaných, ale nevedia, odkiaľ sú.“
„Človek nemusí byť atómový fyzik, aby také čosi zistil, keď sa len nedávno skončil Cheltenham.“
„Pán Hinkley,“ zahriakol ma Bill Ripley a ukázal na mňa ramienkom okuliarov s korytnačím rámom, „celé predpoludnie sme o prípade obšírne diskutovali a dohodli sme sa, že kauza sa bude vyšetrovať doma, bez informovania polície – aspoň spočiatku. Zavolali sme si vás, lebo pán Lever a pán Wallinger zhodne tvrdia, že sa na túto úlohu hodíte zo všetkých pracovníkov organizácie najlepšie. Mýlia sa?“
Opäť sa na mňa zahľadeli všetci deviati.
„Nie, nemýlia,“ povedal som a na chvíľu som sa odmlčal. „No výsledok vám nemôžem zaručiť. Možno páchateľa nevypátram. Ale áno, asi som najlepší, kto sa o čosi také môže aspoň pokúsiť – najmä ak nechcete, aby sa ktokoľvek mimo tejto miestnosti dozvedel, že vôbec nejaké pátranie prebieha.“
„Dobre,“ súhlasil Vincent, „teda dohodnuté. V tomto štádiu nebudeme informovať políciu. Jeff vyšetrí, čo sa dá, a predloží nám správu. Budúcu stredu sa opäť stretneme.“ Obrátil sa ku mne. „Deväť dní bude dosť?“
„Viac než dosť,“ povedal som. „Ak sa dovtedy nedopracujem k výsledku, tak už potom nikdy.“
„Zdá sa, že ste si istý,“ poznamenal George Searle, bývalý dostihový tréner a zástupca majiteľov a trénerov.
„Ani nie. Ten neznámy má akiste podrobný plán, pripravoval ho mesiace, možno roky. Nemôže si byť istý, či neoboznámime políciu, preto musí byť presvedčený, že je nepostihnuteľný, inak by sa do takého rizika nepúšťal. Polícia má celé tímy ľudí a technické vybavenie. Ja som osamotený vyšetrovateľ s minimálnou alebo žiadnou podporou. Aj tak sa na mňa spoliehate?“
Okolo stola nastal šum. Rozhodnutie nezaangažovať príslušné orgány očividne nebolo jednomyseľné a nespokojenci sa začali opäť ozývať.
„Ale môžem to skúsiť,“ prisľúbil som. „Nie je vylúčené, že sa mi páchateľa predsa len podarí odhaliť a zabrániť ďalším pohromám.“
Prítomní akoby trochu pookriali.
„A medzitým,“ pokračoval som, „určite podajte oznam do Timesov. No nesúhlaste hneď so všetkým.“
„Ako?“ spýtal sa Roger Vincent.
„Len postupne. Vyjednávajte. Ten človek podľa mňa ani nečaká, že dostane päť miliónov. Ponúkol by som mu dvadsaťtisíc. Možno ešte menej.“
„Akým spôsobom?“
„Zoštylizujte inzerát v takom zmysle, že Van Gogh prijíma Leonardovu ponuku na sobáš a hodnotu vena stanovuje na dvadsaťtisíc libier.“
„Bude to stačiť?“ spýtal sa Ian Tulloch. „Zďaleka to nie je päť miliónov.“
„Dvadsaťtisíc je pomerne slušná suma,“ presviedčal som ho. Pre mňa teda rozhodne áno. A ešte k tomu nezdanených! Mnohí ľudia toľko nezarobia za rok. No pre Iana Tullocha a jemu podobných je to možno len pár drobných.
„Čo ak sa obráti na médiá?“ strachoval sa Charles Payne, ďalší z nevýkonných riaditeľov.
„Nie,“ zavrhol som jeho obavy, no všade okolo seba som registroval skeptické výrazy tváre. „Teda, ak mu ide o peniaze. Ako som spomínal, určite celé mesiace plánoval každučký detail – nie je ľahké ani lacné nadopovať všetky kone v Cheltenhame – a za námahu bude chcieť primeranú odmenu. Nevzdá sa svojho najväčšieho tromfu len tak.“ Ešte vždy nepôsobili presvedčene. „Myslím, že reálne čaká nanajvýš pol milióna. Ak žiada päť a dostane pol, obe strany budú mať pocit, že dobre dopadli. On však v skutočnosti získa všetko, čo si predsavzal. Dokonca by som mu ponúkol ešte menej, desaťtisíc.“
„Podľa čoho takto usudzujete?“ spýtal sa Bill Ripley tónom, ktorý prezrádzal, že mi neverí.
„Absolvoval som niekoľko turnusov v Afganistane ako vojenský výzvedný špecialista. Väčšinou sme riešili únosy v provincii Helmand – najmä medzi Afgancami. Neraz tam talibanci alebo skorumpovaní policajti uniesli dieťa niektorým z mála ostávajúcich príslušníkov strednej triedy. Cenu stanovili ako vždy na milión dolárov, čo je viac, než si mohli dovoliť aj najbohatší rodičia. Striedali sa ponuky a vyhrážky, kým sa nedohodla suma prijateľná pre obe strany. Niekedy pár sto dolárov, inokedy niekoľko tisíc. Bol to pre nás dôležitý zdroj informácií, ukazovalo sa, kto sú naši spojenci, a kto je schopný zastreliť nás od chrbta, len čo sa otočíme.“
„Prečo ste odišli z armády?“ ozval sa opäť Bill Ripley.
„Aby som sa vyhol smrti,“ odvetil som. „V priebehu štyroch rokov som absolvoval tri šesťmesačné misie a už som nemal najmenšiu chuť vrátiť sa – poznalo ma priveľa nepriateľov.“
V skutočnosti som mal šťastie, že som vyviazol živý z jednej mimoriadne ošemetnej situácie, keď sa rokovania vyostrili a obe strany tasili zbrane – väčšinou nimi mierili na mňa. Navyše jeden kamarát mal menej šťastia a domov ho odviezli v cínovej truhle.
Zrazu už nikto nespochybňoval môj odhad situácie.
„Povedzte teda, ako máme postupovať?“ spýtal sa Roger Vincent.
„Ja osobne by som upovedomil políciu. Ale ak to neurobíte – a ja vaše stanovisko akceptujem –, dajte do novín oznam a čakajte na reakciu. Medzitým sa pokúsim odhaliť jeho postup a zabrániť narušeniu pretekov v Ascote.“
„Čo od nás potrebujete?“
„Zo správania Crispina Larsona usudzujem, že je o všetkom informovaný.“
„Vie o výsledkoch testov,“ povedal Roger Vincent, „ale o liste nevie.“
„Budem potrebovať jeho pomoc, aby som vypátral, ako došlo k dopingu. Treba ho oboznámiť s listom. Je to jeden z najlepších analytických mozgov, aké poznám. Zišla by sa mi jeho asistencia.“
Roger Vincent sa poobzeral po ostatných – prikyvovali.
„Dohodnuté,“ vyhlásil. „On a nikto viac.“
„Čo povieme zamestnancom?“ hodil otázku do pléna Howard Lever.
„Že ste mali obavy z úniku dôverných materiálov,“ navrhol som. „Našťastie sa však zdroj podarilo odhaliť, vinníka ste našli a disciplinárne potrestali.“
„Koho?“
„Mňa, samozrejme. Všetci v budove už teraz vedia, že ste si ma predvolali do zasadačky. Mnohí sa dokonca prišli pozrieť.“ Ukázal som na sklenú stenu, cez ktorú bolo vidieť do kancelárie plnej ľudí. „Jednoducho oznámite, že som dostal výpoveď, lebo som poskytol médiám citlivé informácie. Aspoň sa mi nikto nebude dívať na prsty. Ak budem mať naďalej internetový prístup do úradných databáz, môžem vyšetrovať z domu. Pravdaže, potrebujem, aby ste mi ponechali všetky preukazy, kvôli prístupu na závodiská a podobne. Tu v ústredí môže byť mojou spojkou Crispin Larson. On jediný musí vedieť, že ostávam zamestnaný, len pracujem v utajení.“
„Nie je to trochu melodramatické?“ zamyslel sa nahlas Howard Lever.
A to hovorí práve on?!
„Ako sa potom v budúcnosti budete môcť vrátiť na svoje miesto?“ zaujímal sa Bill Ripley.
„Ste členom Džokejského klubu,“ povedal som mu. „Tam sa rozhodnutia nezdôvodňujú vyše dvesto rokov. Aj dostihová komisia sa raz za čas môže uchýliť k podobnému postupu.“
Detektív v utajení bez oficiálneho krytia – skvelá východisková pozícia.
Často som pracoval na hrane zákona, no teraz budem mať ešte väčšiu slobodu – nebudem musieť písať správy pre kolegov a vešať im na nos svoje postupy.
Ide len o to, či ma zamestnávateľ nenechá v štichu, ak ma chytí druhá strana.

9. kapitola
Nigel Green zúril.
„Nemôžu ťa len tak vyliať!“ zvolal. „To je nehoráznosť!“
„Nevyliali ma,“ korigoval som ho, keď som si z písacieho stola ukladal osobné veci do škatule od topánok. „Vyzvali ma, aby som dal výpoveď.“
„To je rovnaké svinstvo! A nech ma počuje, kto chce,“ kričal vzdorovito.
„Nigel,“ krotil som ho, „nechaj tak. Potrebujem sa niekam posunúť a dostanem dobré referencie. Ak budeme robiť rozruch, nedajú mi odporúčanie. Tak znela dohoda. Ďakujem ti za účasť, ale upokoj sa.“
Štvalo ma, že musím klamať.
Bol som samotár a na pracovisku som si nevytváral žiadne vzťahy, ale Nigel sa stal mojím relatívne najlepším priateľom.
Krátko nato, ako som nastúpil, pozvali nás Nigel s manželkou na večeru a my s Lydiou sme potom ich pohostinnosť opätovali. Odvtedy uplynuli tri roky a nikto z nás už podobný pokus nezopakoval.
Zrejme to súvisí s povahou nášho zamestnania. Možno nie sme fanatici ako Crispin Larson, ale uvedomujeme si, že bezpečnosť a opatrnosť sú prvoradé. Preto sme v spoločenskom živote rezervovaní.
„Čo budeš robiť?“ spýtal sa Nigel.
„Ešte neviem. Niečo sa nájde. Vyrokoval som si trojmesačné odstupné, takže mám čas.“
„Dofrasa,“ hneval sa, „s tebou bola pasia robiť. Štve ma, že odchádzaš.“
„Čo ty vieš,“ upokojoval som ho, „keď si odpykám trest vo vyhnanstve, možno sa raz vrátim. Ak zabudnú a odpustia mi.“
„Dúfam.“
Škoda, že som ho musel tak zarmútiť, ale veď neumieram. A napokon, zíde z očí, zíde z mysle.