Autor:

Cecilia Grantová

Odporúčaná cena:

9,95 €

Výroba: 2014

Počet strán: 272

Väzba: viazaná

Ďalšie podrobnosti
o knihe >>>

V kategórii 16, dec 2014 | V kategórii: Romantika | Vydal Slovenský spisovateľ

Prebudená láskou

Cecilia Grantová

Očarujúca historická romanca plná emócií a dych vyrážajúcej zmyselnosti. Po nečakanej smrti manžela hrozí mladej vdove Marthe Russellovej, že príde o svoj domov, a tak sa odhodlá na odvážny krok: bude predstierať, že čaká dieťa nebohého manžela, a zároveň presvedčí mladého zhýralca Thea, aby s ňou za odmenu splodil dediča. Theo súhlasí, no ani on, ani Martha nerátajú s tým, že do ich čisto „obchodného“ vzťahu môžu vstúpiť aj city…

Úryvok

Pani Russellová očividne zachovávala prísny smútok, dokonca neprijímala hostí v zvyčajných salónoch. Služobníctvo Thea uviedlo na poschodie do izbietky s ružovými tapetami a usadilo do kresielka so vzorom prepletených ruží na bielom pozadí. Vdova bola od hlavy po päty v čiernom a chvíľku vyzerala ako pavúk, čo sa zakráda v ružovom kríku. No za svoj odev predsa len nemohla, v akejkoľvek inej farbe by miestnosť istotne krášlila. Koniec koncov, vdovy nesmú myslieť na parádu.
Vstala a podala mu ruku. Na sekundu mu pozrela do očí, potom sa však rýchlo zahľadela na jeho kľúčnu kosť a po krátkom zvítaní sa otočila a kývla, aby si sadol k stolíku z ružového dreva a pripraveným čajom i tanierikmi s dvoma druhmi zákuskov. „Práve som olovrantovala, keď vás uviedli,“ vysvetlila, sadla si a popravila si šaty. „Môžem vám ponúknuť šálku čaju?“
„Rád si dám, ďakujem.“ Ponúknuť mu vlastné občerstvenie bolo pomerne trúfalé, ale na vidieku možno panujú odlišné zvyky. Zákusok vyzeral veľmi chutne. Sadol si do kresielka vedľa nej a stiahol si rukavice.
Vošiel lokaj a priniesol druhú šálku i tanier. Vdova mu okamžite naliala čaj. Predstavuje si to, alebo naozaj uhýba pohľadom?
Odkašľal si. „Dopočul som sa o vašej strate.“ Tým mal pravdepodobne začať. „Úprimnú sústrasť.“
„Veru, stalo sa to nedávno, a navyše veľmi nečakane.“ Naliala mu, no nezdvihla oči. „Ďakujem, ste veľmi láskavý. Pijete čaj s cukrom a mliekom?“
„Bez všetkého, vďaka.“ Jej vecný tón ho zaujal. Ani Granville sa netváril ktovieako smutne, keď hovoril o smrti jej manžela, no mnohí ľudia nezvyknú dávať najavo svoje pocity. Ak ju manželov skon potešil, úspešne to skrývala.
„Vraj ste sem prišli z Londýna,“ podala mu čaj a konečne naňho pozrela.
Na chvíľočku ho ovládol zmätok, rozochvel mu celé telo. Čo za oči sa to naňho upierajú? Temné a obozretné, akoby patrili divému lesnému tvorovi, to si všimol už v kostole, no tentoraz naňho hľadela… sám nevedel, ako.
„Áno, z Londýna.“ S úklonom si vzal šálku. Opäť ich prerušili – vošla slúžka, potrebovala lokajovu pomoc, nuž sa spolu pobrali preč. Za ten moment si však stihol odpiť z čaju a upokojiť sa. „Strávili ste v meste veľa času?“ spýtal sa.
„Len jednu sezónu, aj to nie celú. Spoznala som sa tam s manželom.“ Za jej uhladenými spôsobmi sa skrývalo obrovské sústredenie, a za ním… tajomstvá. V jej čokoládových očiach sa mihali mnohé tajomstvá. „Obávam sa, že sa v Sussexe nudíte, keďže ste zvyknutý na rušné londýnske prostredie.“ Pomaly zdvihla šálku a odpila si, no neprestala mu hľadieť priamo do očí.
Preboha, má vôbec tušenie, ako taký pohľad pôsobí na mužov? Očividne nie, inak by ho vábila aj držaním tela či sladkým tónom hlasu. Okrem toho je vdova, veľmi vážená a slušná vdova. Jej tajomstvá nie sú určené preňho.
„Iste, život na vidieku je pokojnejší.“ Pomrvil sa v kresle a nahol sa k nej. „Ale rozhodne sa nenudím.“
„Počula som, že sa usilovne učíte zvládať povinnosti baroneta.“ Bieloskvúcimi rukami na pozadí temných šiat odložila šálku a naložila si na tanierik dva kúsky koláča. Zahľadel sa na jej jemné obratné prstíky. Hoci nosila rukavice, mala ich trochu studené, to si všimol už pri zvítaní. Ako rád by jej ich zohrial a potom…
Nič viac. Nebude na to myslieť, dokáže sa predsa ovládať. „Učím sa spravovať majetok a podobne.“ Vzal si ponúkaný tanier a striebornú vidličku. „So správcom sme preberali opravu plotov a najnovšie i okná a príslušné dane. Musím sa uistiť, že je všetko v poriadku.“ Rýchlo si odhryzol z koláča, aby konečne prestal tárať nezmysly, kým zo seba nespraví úplného hlupáka.
Tiež sa pustila do koláča, chmúrne ho prežúvala s pevne stisnutými ústami. Škoda, takto nedala vyniknúť plným perám. Aj smútiaca vdova by sa mala vedieť oddať jednoduchému pôžitku z chutného jedla. „Ako sa vám pozdáva…“ chcela sa spýtať, len čo prehltla.
„Koláč je vynikajúci, vďaka.“ A naozaj bol – citrónový, sladký a osviežujúci zároveň.
„Nie, myslím, ako sa vám pozdáva štúdium,“ v tvári sa jej mihol skrúšený výraz. „Zaúčate sa do vašich budúcich povinností, pozdávajú sa vám?“
„Pravdaže, bezpochyby.“ Možno to pri najbližšom stretnutí zopakuje Granvillovi. „Úplne mi vyhovujú.“
Mlčky jedla ďalej. Striedavo hľadela do taniera a naňho, akoby bol ďalším pochybným chodom na jej jedálnom lístku. „Toľká oddanosť štúdiu si zaslúži pochvalu,“ vyhlásila nakoniec s náznakom úsmevu. „Keby som bola na vašom mieste, asi by som sa pokúšala dostať do Brightonu.“
„Do Brigtonu?“ To nečakal. Zatúžil vidieť, ako sa skutočne usmieva.
„Tamojšie prostredie je omnoho vzrušujúcejšie.“ Vidličkou si odkrojila kúštik koláča. „Pohybuje sa tam mnoho zábavných a energických osôb s mnohostrannými záujmami. Keby som bola zvyknutá na rušný život, určite by sa mi tam páčilo, ako každému mladému mužovi.“ Aká len je nevinná, zamieňa si moderné kúpele s kozmopolitným čarom veľkomesta, aké očividne nikdy nezažila.
„Brighton je istotne rozkošné mestečko pre mladé dámy i pre džentlmenov.“ Odložil tanier a odchlipol si z čaju, aby zakryl blahosklonný úsmev.
Z výrazu jej tváre okamžite vyčítal, že nezvolil správnu odpoveď. Hoci… ako v takomto rozhovore zistiť, čo vôbec je správna odpoveď? Deje sa tu čosi nezvyčajné, čomu nevie prísť na koreň.
„Vraj tam majú vynikajúce obchody.“ Akoby sa ho snažila presvedčiť, nech sa vznesie do vzduchu a okamžite sa odpraví do Brightonu.
„O tom nepochybujem.“ Nehlučne odložil šálku. Čo sa pokúša docieliť? Chce mu taktne naznačiť, nech sa odsťahuje inam? Veď ho vôbec nepozná. Jediný krátky úsmev v kostole v nej predsa nemohol vzbudiť toľkú nevôľu.
„Človek tam nájde rozptýlenie od výmyslu sveta.“ Doliala mu čaj. „Mnohé kratochvíle, akým podľa všetkého holdujú najmä mladí muži.“
Uvažoval nad jej slovami, a zároveň nespúšťal oči z jej výstrihu. Čomu inému by mladí muži mohli holdovať? Zjavne nenosí náprsnú šatku ani šál, takže videl dosť na to, aby si v mysli dokázal dokresliť zvyšok. Jej drobné prsia by sa mu dokonale zmestili do rúk.
Na tom, pravdaže, nezáleží. „Rád by som vám podal dôveryhodnú správu o kratochvíľach, čo Brighton ponúka, no pravdepodobne sa tam nedostanem.“ Neuveriteľné, ako mu jediný pohľad do výstrihu dvihol náladu.
„Pretože nemáte potrebné financie,“ vyhlásila jemne.
Ach, klebety. Jej ranný odkaz nadobudol celkom iné, značne nepríjemné rozmery. Žeby bola taká zvedavá na daromného prišelca z Londýna? Chcela získať pár nových námetov na pobavenie priateľov? Nemienil jej ich poskytnúť. „Priznávam, že nemám ani potuchy, prečo by vás to malo zaujímať,“ zatváril sa odmerane a ochutnal druhý koláč. Bol orechový a tomu prvému sa zďaleka nevyrovnal, čo mu nepridalo na srdečnosti.
„Ospravedlňujem sa.“ Sedela nehybne s rukami zloženými v lone. „Nemala by som hovoriť o peniazoch, no tentoraz sa tomu nemôžem vyhnúť.“
Prečo tie hádanky? Na čo sa to hrá? „Nie som veľmi skúsený v slovných hrách, pani Russellová. Čokoľvek odo mňa chcete, povedzte to na rovinu.“ Odložil koláč a vzal si čaj.
„Ako si želáte.“ Zhlboka sa nadýchla a sústredene sa naňho zahľadela. „Mohla by som vám poskytnúť financie, pán Mirkwood, výmenou za isté služby. Potrebujem otehotnieť.“
Len vďaka hrdinskej sile vôle a obrúsku sa mu podarilo zabrániť, aby neoprskal čajom všetko v dosahu. Zakašľal, zaodŕhal, vzal si od nej čistý obrúsok a neohrabane odložil šálku.
„Za vaše služby vám zaplatím päťsto libier bez ohľadu na výsledok, a ďalších tisícpäťsto, ak porodím syna.“
„Počkajte, dajte mi chvíľku.“ Utrel si pery. „Neviem, či som vás správne pochopil.“
Zamračila sa. „To naozaj netuším, ale dúfam, že áno.“
„Navrhujete mi, aby som vám robil prostitúta?“ zaodŕhal. „Je to tak?“
Nesúhlasne zovrela pery. „Skôr by som vás prirovnala k chovnému samcovi. Chcem od vás len dieťa, žiadnu rozkoš neočakávam.“
„Nepatrný rozdiel,“ zízal na ňu otvorene. „Takže mi chcete platiť, aby som s vami spával.“
„Ak vám napadá iný spôsob, ako mi pomôcť otehotnieť, som samé ucho,“ prikývla znechutene. Jeho pomalé chápanie jej očividne bolo proti srsti.
Zrazu do seba všetko zapadlo – súkromný salónik, lokajov odchod, dokonca aj pohľad do jej výstrihu. Preboha, ako to, že mu to nedošlo skôr?
Musel sa zasmiať. Pritisol si obrúsok na oči a pokrútil hlavou. Vstal, prešiel na koniec izby a vrátil sa. „Odpustite mi chvíľkovú stratu sebaovládania, nestáva sa často, že by ma vtiahli to takejto zaujímavej melodrámy.“ Ostal stáť za kreslom a lakťami sa oň oprel. „Nemali by ste ma najprv zviesť? Alebo mi nasypať do čaju uspávací prostriedok, aby som sa zobudil priviazaný k posteli?“
Zrumenela a odmietavo naňho pozrela. „Našu dohodu považujem za obchodnú záležitosť, a tak by som k nej chcela aj pristupovať.“
„Takže obchodná záležitosť, hovoríte? Pekné slová, lenže v skutočnosti chcete obísť manželovu poslednú vôľu pomocou falošného dediča.“ Ak si myslela, že to nepochopí, tak sa prerátala.
„Presne tak,“ hľadela naňho pokojne. „Závisí od toho osud mnohých ľudí.“
V očiach jej tancovali tajomstvá ako zrnká prachu v slnečnom svite. Bola naozaj krásna a podarilo sa jej zaujať ho, hoci si svoj pobyt v Sussexe predstavoval celkom inak. „Dopekla s tým,“ zamrmlal a odvrátil sa. Prstom prebehol po ružičke na bavlnenom kresle. „Prečo ste s tým prišli za mnou? Asi vám vraveli, že behám za každou sukňou.“ Odmerane na ňu pozrel – nemienil chodiť okolo horúcej kaše.
„Ak mám byť úprimná, opisovali vás ako senzualistu, zmyselne založeného človeka.“ Jej jemné ružové pery tým slovám dodali rozkošný nádych nemravnosti. „Predpokladám, že ste si v Londýne vydržiavali milenku. Na vidieku sú však takéto možnosti veľmi obmedzené, a keby ste si aj nejakú našli, ako by ste si ju udržali bez peňazí? Ponúkam vám základné výhody milenky bez akýchkoľvek výdavkov, ba čo viac, som ochotná vás za námahu odmeniť.“ V duchu videl, ako si ten prejav nacvičuje. Možno si ho dokonca napísala.
Nemal by súhlasiť, to mu bolo jasné. Ale prečo vlastne? Pobral sa k obrazu na protiľahlej stene, aby odtrhol zrak od jej zvodných pier. Neviseli tu veľkolepé portréty dávnych predkov, iba jediná maľba – slnkom zaliata čistinka pod belasým nebom. Mimoriadne precízna práca, no kto by jej venoval pozornosť, keď sa mu ten istý obraz naskytol pri pohľade z okna? Navyše ho dopĺňali motýle a jemný vánok. „Váš plán vyjde iba vtedy, ak sa vám narodí syn. Čo ak to bude dcéra?“
„Tak či tak získate päťsto libier.“
„A vy päťsto stratíte, a budete sa musieť postarať o ďalší hladný krk.“ Postupne nachádzal dôvody, prečo ju odmietnuť. „To sa mi vôbec nepozdáva.“ Pokrútil hlavou a otočil sa k nej. „Doposiaľ som bol veľmi opatrný a nemám žiadnych potomkov, nechcel som totiž, aby treli núdzu. Ak ste ochotná podstúpiť takéto zúfalé opatrenia, váš manžel vás iste zanechal v ťažkej situácii.“
„Nemusíte sa báť, že by vaša dcéra žila v nedostatku.“ Očividne mala pripravenú odpoveď na všetko. „Mala by nárok na istú časť dedičstva a vďaka mojim súrodencom by sme žili v pohodlí. Brat mi už ponúkol útočisko.“
„Tak prečo ho neprijmete?“ Sadol si a načiahol sa po čaj. „Prečo trváte na takýchto úskokoch?“
Zložila si ruky do lona a znehybnela. Z očí jej vyprchal všetok jas. „Pretože som sa tak rozhodla.“ Jej slová rezali ako žiletky. „Nie som chamtivá a môžete si byť istý, že mám svoje dôvody, hoci vám ich neprezradím.“
„Hm. Mohli ste to zahrať aj na lakomstvo. Páčia sa mi ženy, čo si idú za svojím.“ Hľadel do šálky a hovoril čoraz neistejšie, pretože pri posledných slovách pôsobila veľkolepo, odhodlane a pevne, ako hrozivá elfka z rozprávky, keď si na chvíľu zloží nežnú masku.
Možno sa takto správa aj v posteli, možno je prísna a náročná, no zároveň hebká na dotyk. To by sa mu páčilo. Také milovanie by mohlo byť mimoriadne zaujímavé.
Oprel sa, prekrížil si nohy a odložil šálku. Vdova naňho nehybne hľadela, akoby sa pripravovala odolávať jeho námietkam.
Alebo sa pripravovala na jeho súhlas. Prečo by sa nemal oddať predstavám? Mohol by jej krémovú pokožku vyslobodiť z nevľúdneho odevu, stačí tak málo. Mohol by zistiť, čo všetko dokážu jej obratné prstíky. Možno by chcela byť hore – taká divoká víla by iste túžila prevziať vedenie a šepkať mu prísne pokyny –, zatiaľ čo by mu do tváre padali jej vlasy ako závoj… „Akej farby máte vlasy?“ spýtal sa, keďže ich skrývala pod čepcom.
Jemne sa zamračila. „Záleží na tom?“
„Možno.“ Hanebné, ako sa s ňou zahráva. Akoby nepoznal milión lepších spôsobov. Nepokojne sa pomrvil. Prečo by ju mal odmietnuť? Nuž, keby sa o tom dozvedel Granville – a tým pádom aj jeho otec –, určite by ho vyhnal do oveľa väčšieho zapadákova, a pravdepodobne až do konca života. Žiadne iné dôvody mu nenapadali.
Už-už si chcela rozviazať čepiec, no na poslednú chvíľu zaváhala. Očividne premýšľala, ako ďalej, jej myšlienky hrkotali ako mlyny v Lancashire. Spustila ruku a naklonila hlavu, takže zrazu pôsobila koketne a vyzývavo. „Nie je ťažké zistiť, akej farby mám vlasy,“ zahrkútala, „ale vypytovanie v tom nepomôže.“
„Tuším si začíname rozumieť,“ podfarbil odpoveď živočíšnym úsmevom. „Keby som súhlasil, ako často by ste potrebovali moje služby?“ Ešte stále sa nerozhodol, ale lákala ho čoraz viac, ako sa k nemu nakláňala, odhodlaná dostať ho do postele.
„Raz denne. Máme na to takmer celý mesiac.“ Nedokázala potlačiť nedočkavosť. „Dúfala som, že začneme už dnes.“
„Ako zavŕšenie susedskej návštevy.“ Prečo nie, dopekla?
„Ak by ste to zvládli, budem len rada.“
Prečo by to nemal zvládnuť? Predstavoval si to, odkedy ju zbadal. „Nuž, pani Russellová, zdá sa, že ste si práve kúpili prostitútku.“ Kým ho stihla opraviť, vstal, nahol sa k nej a oprel sa o jej kreslo. Jej pery boli zblízka ešte krajšie. Ako ju len presvedčí, aby znovu vyslovila senzualista?
„Čo to robíte?“ nesúhlasne naňho zažmurkala.
„Chcel som začať bozkmi.“
„To nebude treba.“ Zrazu však zneistela. „Ak na tom netrváte.“
„Vôbec nie.“ Vystrel sa. Táto dohoda sa mu čoraz viac pozdávala. „Kde máte posteľ?“
„Prejdete tamtými dverami a potom tými ďalšími.“ Vstala a pretisla sa popri ňom. „Pôjdem prvá. Príďte za mnou o dvadsať minút. V almare je červené víno, keby ste potrebovali čosi na povzbudenie.“
„Na povzbudenie?“ Nebodaj ho považuje za úplnú padavku? „Srdiečko, keď raz budem potrebovať čosi na povzbudenie, môžete mi začať kopať hrob.“
Jeho nečakaná odpoveď ju tak zaskočila, až na chvíľu zmĺkla. Po krátkom zaváhaní vyšla z miestnosti a zavrela za sebou dvere. Len čo odbilo uplynulo dvadsať minút, pobral sa za ňou.