3x Hercule Poirot 2

Úryvok

SMRŤ V OBLAKOCH

1  Z PARÍŽA DO CROYDONU

Septembrové slnko rozpaľovalo betón letiska Le Bourget, keď cestujúci prechádzali po letiskovej ploche a nastupovali do dopravného lietadla Prometeus, ktoré malo o niekoľko minút odletieť do Croydonu.

Medzi poslednými nastúpila Jane Greyová a obsadila miesto číslo šestnásť. Niektorí cestujúci už prešli deliacimi dverami popri malej kuchynke a dvoch toaletách do prednej kabíny lietadla. Väčšina ľudí už sedela. Z druhej strany uličky k nej doliehal živý rozhovor, v ktorom prevládal ostrý, prenikavý ženský hlas. Jane mierne skrivila pery. Až pridobre poznala takýto druh hlasu.

„Moja drahá… neuveriteľné… nemala som ani potuchy… Vravíte Juan Les Pins? Ach áno. Nie… Le Pinet… Ale áno, vždy tá istá stará partia… Pravdaže si sadneme spolu. Že sa to nedá? Kto…? Ach áno, rozumiem…“

Potom sa ozval zdvorilý mužský hlas s cudzím prízvukom.

„S najväčšou radosťou, madam.“

Jane ukradomky vrhla pohľad tým smerom.

Malý starší muž s veľkými fúzmi a vajcovitou hlavou, ktorý sedel oproti Jane na druhej strane uličky, sa práve úslužne sťahoval zo svojho miesta.

Jane trochu obrátila hlavu a uvidela dve ženy, ktorých nečakané stretnutie vyvolalo zdvorilú reakciu u neznámeho. Zmienka o Le Pinet v nej vzbudila zvedavosť, keďže tam bola aj ona.

Pamätala sa veľmi dobre na jednu zo žien – utkvelo jej v pamäti, kedy ju videla naposledy – pri stole, kde sa hral bakarat. Prsty malých rúk sa jej nervózne chveli a jemne namaľovaná tvár, ako vymodelovaná z drážďanského porcelánu, striedavo červenela a bledla. Pri troche námahy by si Jane vedela spomenúť aj na jej meno. Počula ho od priateľky, ktorá povedala: „Je peerka, to hej, ale nie z tých pravých – bývalá zboristka.“

V priateľkinom hlase zaznelo vtedy pohŕdanie. Maisie mala výborné miesto, sama bola masérka, ktorá zbavovala svoje zákazníčky nadbytočného tuku.

Tá druhá žena, prebehlo Jane mysľou, je však pravá vidiecka šľachtičná s dlhou konskou tvárou. Vzápätí na obidve ženy zabudla a zahľadela sa cez okienko na letisko. Stálo tam niekoľko lietadiel. Jedno vyzeralo ako obrovská kovová stonožka.

Jediné miesto, ktorému sa tvrdohlavo vyhýbala pohľadom, bolo sedadlo priamo oproti nej, na ktorom sedel mladý muž.

Mal na sebe modrý pulóver. Jane sa rozhodla nepozrieť vyššie, lebo by sa im pohľady mohli stretnúť, a to nechcela.

Mechanici pokrikovali na seba po francúzsky; motory sa rozrevali, potom stíchli a znova sa rozrevali. Mechanici odtiahli spred kolies brzdné kliny a lietadlo sa rozbehlo.

Jane zatajila dych. Letela iba druhý raz v živote, a preto ešte pociťovala vzrušenie. Zdalo sa, že určite narazia do plota okolo letiska, a vtom… nie, už sa vznášali nad zemou… stúpali… stúpali… opísali oblúk… a Le Bourget bolo hlboko pod nimi.

Poludňajšia linka do Croydonu odštartovala. V lietadle bolo dvadsaťjeden cestujúcich – desať v prednej kabíne, jedenásť v zadnej. Posádku tvorili dvaja piloti a dvaja stevardi. Zvuk motorov znel tlmenejšie, takže si nebolo treba dávať vatu do uší. Ale hluk bol aj tak dosť silný, odrádzal od rozhovoru a podnecoval rozmýšľanie.

Lietadlo s hukotom mierilo ponad Francúzsko k Lamanšskému prielivu a cestujúci v zadnej kabíne sa venovali svojim myšlienkam.

Jane Greyová si vravela: „Nepozriem naňho… Nepozriem… Radšej nie. Budem sa ďalej dívať z okna. Nájdem si niečo, nad čím by som mohla uvažovať – tak je to najlepšie. Upokojí ma to. Všetko si prejdem od začiatku.“

Rázne sa v duchu vrátila k tomu, čo nazývala začiatkom, ku kúpe žrebu. Bola to výstrednosť, ale aspoň vzrušujúca.

Priniesla aj veľa smiechu a dobiedzania v kaderníctve, kde Jane pracovala spolu s ďalšími piatimi dievčatami.

„Čo urobíš s výhrou, zlatko?“

„Mám to premyslené.“

Plány… vzdušné zámky… podpichovanie.

Nakoniec nevyhrala hlavnú cenu, ale vyhrala sto libier.

Sto libier!

„Polovicu oplieskaj, zlatko, a druhú si nechaj na horšie časy. Človek nikdy nevie.“

„Na tvojom mieste by som si kúpila kožuch – ale nejaký parádny.“

„A čo tak výletná plavba?“

Jane pri pomyslení na výletnú plavbu zaváhala, ale napokon ostala pri svojom prvom nápade. Týždeň v Le Pinet. Mnohé zákazníčky odchádzali do Le Pinet alebo sa odtiaľ práve vracali. Kým jej šikovné prsty tvarovali a upravovali kučery, jazyk automaticky vyslovoval zvyčajné frázy: „Tak, kedy sme vám naposledy robili trvalú, madame?“ „Máte neobyčajný odtieň vlasov, madame.“ „Mali sme prekrásne leto, však, madame?“ ona pritom myslela na iné. A prečo by som, dočerta, nemohla ísť do Le Pinet aj ja? Teraz si to už mohla dovoliť.

Šatstvo nebol problém. Ako väčšina londýnskych dievčat zamestnaných v módnych podnikoch dokázala za smiešne malú čiastku zázračne držať krok s poslednou módou. Nechty, mejkap a účes mala v najlepšom poriadku.

Jane odcestovala do Le Pinet.

Je vôbec možné, že by sa spomienky z desaťdňového pobytu v Le Pinet teraz scvrkli na jedinú príhodu?

Na príhodu pri stole s ruletou. Jane si na každý deň dovolila minúť na hazard určitý obnos, ktorý v nijakom prípade nechcela prekročiť. Napriek rozšírenej povere nemala ako začiatočníčka v hre šťastie. Bol to jej štvrtý večer a posledná stávka. Dovtedy opatrne stavala na farbu alebo na niektorý z tuctov. Niečo síce vyhrala, ale viac prehrala. A teraz čakala so žetónom v ruke.

Zatiaľ nikto nestavil na dve čísla, na päťku a šestku. Má svoj posledný žetón staviť na niektoré z nich? Ale na ktoré? Na päťku či šestku? Ktoré jej prinesie šťastie?

Päťka – určite padne päťka. Guľôčka sa rozbehla. Jane vystrela ruku. Šestka, staví na šestku.

Bol najvyšší čas. Ona a hráč oproti nej stavili súčasne, ona na šestku, on na päťku.

„Rien ne va plus,“ povedal krupiér.

Guľôčka s klopnutím zastala.

„Le numéro cinq, rouge, impair, manque.“

Jane sa takmer rozplakala od roztrpčenia. Krupiér zhrabol žetóny a vyplatil výhry. Muž oproti nej povedal: „Nevezmete si svoju výhru?“

„Moju?“

„Áno.“

„Veď ja som stavila na šestku.“

„Určite nie. Na šestku som stavil ja, vy na päťku.“

Mal veľmi príťažlivý úsmev. Biele zuby v opálenej tvári. Modré oči. Krátke kučeravé vlasy.

Jane si neveriaco zobrala výhru. Je to pravda? Bola trochu popletená. Možno žetón naozaj položila na päťku. Pochybovačne sa pozrela na neznámeho, no on sa na ňu iba milo usmial.

„Správne,“ povedal. „Ak tam tú výhru necháte ležať, schmatne ju niekto iný, kto na ňu nemá právo. Je to starý trik.“

Vzápätí priateľsky pokývol hlavou a odišiel. Aj to bolo od neho pekné. Inak by ho mohla podozrievať, že jej nechal svoju výhru, len aby sa s ňou zoznámil. Zrejme však nepatril k takým mužom. Bol milý… A teraz sedel oproti nej.

Úryvok

VRAŽDY PODĽA ABECEDY

V tomto príbehu som upustil od svojho zvyku opisovať iba udalosti a výjavy, na ktorých som sa priamo zúčastnil. Preto sú niektoré kapitoly napísané v tretej osobe.

Rád by som čitateľa ubezpečil, že udalosti v týchto kapitolách vychádzajú zo skutočnosti. Ak som si dovolil určitý romantický odklon pri opise myšlienok a citov niektorých osôb, nazdávam sa, že sa veľmi neodlišujú od skutočnosti. Môžem dodať, že ho „odobril“ aj môj priateľ Hercule Poirot.

Na záver mi dovoľte poznamenať, že ak som venoval priveľký priestor niektorým vedľajším osobným vzťahom, čo vyplynuli z tejto nezvyčajnej reťaze zločinov, urobil som to len preto, lebo sa nazdávam, že medziľudské a osobné vzťahy by sa nikdy nemali obchádzať. Hercule Poirot ma raz neobyčajne dramaticky presvedčil, že vedľajším produktom zločinu môže byť aj romantika.

Pokiaľ ide o vyriešenie prípadu takzvaných abecedných vrážd, Poirot ukázal svoju genialitu a dôvtip pri riešení záhady uňho dosiaľ nevídaným spôsobom.

1

List

V júni 1935 som sa zavítal domov zo svojho ranča v Južnej Amerike na šesť mesiacov. Prežívali sme tam ťažké časy. Ako všetci ostatní, aj my sme trpeli svetovou krízou. V Anglicku bolo treba kadečo povybavovať a úspech som mohol dosiahnuť, len ak to urobím osobne. Moja žena ostala doma, aby sa starala o ranč.

Je azda zbytočné spomínať, že jedna z mojich prvých návštev po príchode do Anglicka patrila starému dobrému priateľovi Herculovi Poirotovi.

Zistil som, že býva v jednom z najmodernejších londýnskych bytov. Obvinil som ho, že si vybral dom najmä pre geometrický tvar a rozmery.

„Správne, milý priateľ, nepoznám príjemnejšiu symetriu pre oko, vy vari áno?“

Odvetil som, že symetrie je priveľa, a na dôvažok som utrúsil narážku na starý vtip otázkou, či v tejto hypermodernej ubytovni nenútia aj sliepky znášať štvorhranné vajcia.

Poirot sa schuti zasmial. „Ach, spomínate si? Bohužiaľ, veda zatiaľ neprinútila sliepky prispôsobiť sa moderným časom, naďalej znášajú vajcia rozličnej veľkosti a farby!“

Premeral som si s láskou starého priateľa od hlavy po päty. Vyzeral výborne – ani o deň starší, odkedy sme sa videli naposledy.

„Očividne ste vo forme, Poirot,“ poznamenal som. „Vôbec nestarnete. Naopak, povedal by som, že od nášho posledného stretnutia vám šedín ešte ubudlo, ak je čosi také vôbec možné.“

Obdaril ma širokým úsmevom. „Prečo by to nebolo možné? Je to tak.“

„Nechcete mi hádam naznačiť, že vám vlasy nešedivejú, ale černejú?“

„Presne to chcem naznačiť.“

„Ale to je vedecky nemožné.“

„Prečo?“

„Je to nenormálne… neprirodzené.“

„Starý dobrý Hastings, dôverčivý a so širokým srdcom! Za tie roky ste sa ani trochu nezmenili! Vidíte záhadu, a hneď ju rozlúštite, sám neviete ako!“

Nechápavo som zízal naňho.

Zvrtol sa, vošiel do spálne, vrátil sa a podal mi fľaštičku.

Nechápavo som ju držal v ruke.

Stálo na nej:

Revivit. Prostriedok na obnovenie prirodzenej farby vlasov. Revivit nie je farba. V piatich odtieňoch. Popolavá, oriešková, tizianová, hnedá, čierna.

„Poirot!“ zvolal som. „Vy si si odfarbujete vlasy!“

„Konečne!“

„Preto ich máte tmavšie ako predtým!“

„Zásah.“

„Panebože,“ zastonal som, len čo som sa spamätal. „Keď prídem nabudúce, nebodaj zistím, že máte aj falošné fúzy – alebo ich už máte?“

Poirot sa mykol. Fúzy boli odjakživa jeho slabou stránkou. Bol na ne neobyčajne pyšný. Moje slová zaťali do živého.

„Božechráň, mon ami! Boh je mi svedkom, že ten deň je ešte ďaleko. Falošné fúzy! Quel horreur!“

Energicky sa poťahal za fúzy, aby ma ubezpečil, že neklame.

„Musím uznať, že ešte vždy vyzerajú úctyhodne,“ povedal som.

„N´est ce pas? Takými fúzmi sa nemôže pochváliť nikto v Londýne.“

Ani takou starostlivosťou o ne, pomyslel som si. Za nič na svete by som sa neranil jeho city a nevyriekol to nahlas.

Radšej som sa ho opýtal, či ešte sem-tam vykonáva svoje zamestnanie. „Viem, že pred niekoľkými rokmi ste odišli do dôchodku…“

„C´est vrai. Pestujem tekvice. No len čo sa naskytne nejaká vražda, pošlem ich bez váhania do čerta. Viem veľmi dobre, čo máte na jazyku – som ako primadona, ktorá všetkých ubezpečuje, že je to naozaj posledné vystúpenie. Ibaže to posledné vystúpenie sa opakuje donekonečna.“

Zasmial som sa.

„Nenájde sa výstižnejšie prirovnanie. Zakaždým si poviem: Toto je naposledy. No potom sa zasa niečo pritrafí. Ale priznám, milý priateľ, dôchodok nie je nič pre mňa. Ak sa sivé mozgové bunky neprecvičujú, skôr či neskôr zhrdzavejú.“

„Pochopiteľne,“ prikývol som. „Precvičujete si ich, ale s mierou.“

„Presne. Vyberám si. Dnešný Hercule Poirot sa ulakomí iba na čerešničky na torte.“

„Bolo tých čerešničiek veľa?“

„Pas mal. Nedávno som unikol len o vlások.“

„Myslíte pred zlyhaním?“

„Nie,“ Poirot sa zatváril zhrozene. „Nechýbalo veľa, aby mňa – Hercula Poirota – odstránili!“

Nevdojak som zahvízdal. „Iniciatívny vrah?“

„Skôr ľahkovážny ako iniciatívny,“ odvetil Poirot. „Presne tak – ľahkovážny. Ale nechajme to. Viete, Hastings, vo viacerých ohľadoch vás pokladám za svoj talizman pre šťastie.“

„Vážne?“ začudoval som sa. „V akom zmysle?“

Poirot odpovedal okľukou. „Len čo som počul, že prídete,“ pokračoval, „pomyslel som si: Niečo sa chystá. Nás dvoch čaká spoločný lov – ako za starých čias. Ak je tak, nebude to nič všedné. Bude to niečo,“ vzrušene rozhodil ruky, „niečo recherche – vyberané, fine…“ dodal, vychutnávajúc s nezvyčajným pôžitkom posledné, nepreložiteľné slovo.

„Namojhriešnu, Poirot,“ povedal som, „človek by si myslel, že si objednávate večeru v hoteli Ritz.“

„Zatiaľ čo zločin si nemôžete objednať? To je pravda.“ Vzdychol si. „Verím však v šťastie – alebo v osud, ak chcete. Je vaším osudom stáť vedľa mňa a dávať pozor, aby som neurobil neodpustiteľnú chybu.“

„Čo je podľa vás neodpustiteľná chyba?“

„Nevidieť, čo bije do očí.“

Zamyslel som sa nad jeho slovami, ale nechápal som.

„Dobre,“ vzdychol som s úsmevom, „je už ten výnimočný zločin na obzore?“

„Pas encore. Teda… vlastne…“ Odmlčal sa, rozpačito zvraštil čelo. Jeho ruky mimovoľne narovnali jeden, dva predmety, čo som mimovoľne posunul. „Nie som si istý,“ dodal pomaly, so zvláštnym podtónom v hlase.

Prekvapene som naňho pozrel. Neprestával sa mračiť.

Potom rázne, krátko prikývol a prešiel k písaciemu stolu pri okne. Azda nemusím pripomínať, že všetky predmety na ňom boli starostlivo označené a uložené v priehradkách, aby hneď našiel dokument, ktorý hľadá.

Pomaly podišiel ku mne s listom v ruke. Prebehol ho očami a potom mi ho podal.

„Povedzte, mon ami,“ oslovil ma, „čo si o tom myslíte.“

Zvedavo som si vzal od neho hrubý biely listový papier popísaný tlačenými písmenami.

Pán Hercule Poirot,

akiste sa nazdávate, že máte na to, aby ste vyriešili aj prípady, čo sú príliš náročné pre našich tupých britských policajtov. Ukážte pán Génius Poirot, aká ste hlavička. Na tomto oriešku si možno vylámete zuby. Čakajte na Andover 21. v tomto mesiaci.

Váš atď.

A B C

Pozrel som na obálku. Aj na tej boli tlačené písmená.

„Podané na londýnskej pošte WC1,“ poznamenal Poirot, keď som sa zahľadel na známku. „Čo si o tom myslíte?“

Pokrčil som plecami a vrátil mu list. „Asi nejaký blázon.“

„To je všetko?“

„Nevyzerá to, akoby ten list písal človek s pomätenou hlavou?“

„Bezpochyby, priateľ môj.“ Hlas mal vážny.

Zaškúlil som naňho. „Hádam mu neprikladáte nejaký hlbší význam, Poirot?“

„Bláznov treba brať vážne, mon ami. Blázni sú veľmi nebezpeční.“

„Samozrejme, máte pravdu… To som si neuvedomil. Chcel som povedať, že ten list vyzerá ako nejaký hlúpy žart. Akoby ho zosmolil niekto nacenganý.“

„Comment? Nacenganý?“

„Slangový výraz. Mal som na mysli chlapa, ktorý si trochu uhol. Nie, došľaka – chlapa sťatého pod obraz boží.“

„Merci, Hastings, viem, čo znamená uhnúť si. Mohli by ste mať pravdu…“

„No nemyslíte si to…“ dopovedal som, prekvapený rozmrzeným tónom v jeho hlase.

Poirot pokrútil hlavou, ale mlčal.

„Čo ste urobili s týmto listom?“ spýtal som sa.

„Čo asi? Ukázal som ho Jappovi. Myslel si to isté, čo vy – ide o hlúpy žart – presne ten výraz použil. V Scotland Yarde ich dostávajú dennodenne. Aj ja som ich dostal viac ako dosť…“

„Ale tento beriete vážne…“

Poirot pomaly odvetil: „Na tomto liste sa mi čosi nepáči, Hastings…“

Niečo v jeho hlase ma zarazilo. „Čo presne?“

Potriasol hlavou, zdvihol list a znovu ho položil na stôl.

„Ak sa vám zdá dôležitý, nemôžete niečo podniknúť?“ spýtal som sa.

„Muž činu – ako vždy! Čo môžem podniknúť? List čítala aj mestská polícia, ale ani tí ho neberú vážne. Nenašli sa na ňom nijaké odtlačky. Nič neukazuje, že autor by mohol byť niekto miestny.“

„Opierate sa iba o svoj inštinkt?“

„Aký inštinkt, Hastings? Inštinkt je nevýstižné slovo. Moje vedomosti – skúsenosti – mi hovoria, že na tomto liste čosi nesedí…“ Rozhodil ruky, akoby si nevedel rady, a znovu pokrútil hlavou. „Možno robím z komára somára. Tak či onak, ostáva nám iba čakať.“

„Dvadsiateho prvého je piatok. Ak sa niekde v okolí Andoveru chystá veľká lúpež…“

„Uľavilo by sa mi!“

„Uľavilo?“ Vytreštil som naňho oči, ohromený priateľovým nenáležitým výrazom. „Lúpež môže v niekom vzbudzovať vzrušenie, ale úľavu sotva.“

Poirot prudko potriasol hlavou. „Mýlite sa, milý priateľ. Nič nechápete. Lúpež môže priniesť úľavu, ak zaženie strach z niečoho iného.“

„Z čoho?“

„Z vraždy,“ odvetil Hercule Poirot.

2

Časť, ktorú nerozpráva kapitán Hastings

Pán Alexander Cust sa zdvihol zo stoličky a prebehol krátkozrakým pohľadom po spustnutej izbe. Chrbát mu stŕpol od sedenia v skrčenej polohe, a až keď sa vzpriamil, náhodný pozorovateľ by uvidel muža úctyhodnej výšky. Prvý klamný dojem vytváral iba nahrbený postoj a krátkozrako žmúriace oči.

Pán Cust zamieril k obnosenému kabátu visiacemu na dverách a vybral z vrecka balíček lacných cigariet a zápalky. Zapálil si cigaretu a vrátil sa k stolu, za ktorým sedel predtým. Zdvihol vlakový cestovný poriadok, zalistoval v ňom a opäť sa zamyslene zahľadel na papier so zoznamom mien, naklepaným na písacom stroji. Urobil perom kvačku pri prvom mene.

Bol štvrtok dvadsiateho júna.