Anglický špión, 2. vydanie

Úryvok

Pricestoval na ostrov, keď vrcholilo obdobie hurikánov, a usadil sa v drevenej chatke na konci pláže Lorient. Nemal toho veľa, iba plátenný vak, kôpku ohmataných kníh, krátkovlnné rádio a staručký skúter, čo kúpil v Gustavii za pár umastených bankoviek. Knihy boli hrubé, ťažké a učené, rádio kvalitné, aké sa už dnes nevidí. Neskoro večer sedával na prehýbajúcej sa verande, čítal pri svetle lampy na baterku a počúval hudbu, ktorá prehlušovala šuchot palmového lístia aj šum príboja, zväčša džez a klasiku, občas aj reggae zo staníc za vodou. Každú celú hodinu odložil knihu a pozorne si vypočul správy BBC. Potom pátral v éteri po niečom, čo by lahodilo jeho sluchu. Palmy a more sa znova roztancovali v rytme hudby.
Spočiatku nebolo jasné, či na ostrove dovolenkuje alebo tadiaľ iba prechádza, či sa skrýva alebo plánuje trvalý pobyt. S peniazmi zjavne nemal problém. Dievčatám v pekárni, kde sa každé ráno zastavil na pečivo a kávu, vždy dával štedré prepitné. A popoludní, keď sa zastavil na malom trhu pri cintoríne po nemecké pivo a americké cigarety, nikdy si nezobral drobné mince, čo sa vysypali z automatu. Po francúzsky hovoril obstojne, ale so silným prízvukom, ktorý miestni nevedeli identifikovať. S Dominikáncom v JoJo Burger sa rozprával po španielsky, čo mu šlo oveľa lepšie, ale prízvuk mal stále. Dievčatá z pekárne usúdili, že je Austrálčan, chlapci z JoJo Burger ho tipovali na Juhoafričana. V Karibiku ich bolo neúrekom. Väčšinou slušní ľudia, aj keď niektorí sa venovali nie práve najlegálnejším obchodom.
Jeho zdanlivo bezcieľne dni však mali istý poriadok. Po raňajkách v pekárni zakaždým zamieril k novinovému stánku v Saint-Jean a kúpil si anglické a americké noviny z predchádzajúceho dňa, potom cvičil na pláži a neskôr s klobúkom stiahnutým do čela čítal hrubé historické knihy. Raz si prenajal čln a celé popoludnie sa potápal pri ostrovčeku Tortu. Vzbudzoval dojem, že jeho nečinnosť nie je dobrovoľná, ale nútená. Pripomínal zraneného vojaka, ktorý by sa rád vrátil do boja, vyhnanca snívajúceho o stratenej domovine, nech už bola kdekoľvek.
Podľa Jeana-Marca, colníka z prístavu, priletel z Guadeloupu s platným venezuelským pasom na nezvyčajné meno Colin Hernandez. Vraj pochádzal z krátkotrvajúceho zväzku angloírskej matky a španielskeho otca. Matka sa považovala za poetku, otec robil akési pochybné kšefty s peniazmi. Colin ho neznášal, ale o matke sa vyjadroval ako o svätici, ktorej kanonizácia je už len formalita. Jej fotografiu nosil v peňaženke. Bielovlasý chlapček na jej kolenách sa na Colina veľmi nepodobal, ale čas býva neúprosný.
V pase mal uvedený vek tridsaťosem rokov, čo sedelo, a v kolónke profesia bolo napísané biznismen, čo mohlo znamenať naozaj čokoľvek. Dievčatá z pekárne ho považovali za spisovateľa , ktorý hľadá inšpiráciu. Ako inak vysvetliť fakt, že ho takmer nikdy nevideli bez knihy? Dievčatá z trhu však prišli s bláznivou a vonkoncom nepodloženou teóriou, že v Guadeloupe zavraždil človeka a na Saint-Barthélemy sa skrýva, kým všetko prehrmí. Dominikánec z JoJo Burger, ktorý sa skutočne skrýval, pokladal ich dohady za smiešne. Colin Hernandez, vyhlásil, je len ďalší neschopný povaľač, čo žije z peňazí nenávideného otca. Zdrží sa na ostrove, kým sa nezačne nudiť alebo mu dôjdu financie. Potom odletí a o deň-dva si naňho nikto nespomenie.
Mesiac po príchode na ostrov v dennom rozvrhu Colina Hernandeza konečne nastala zmena. Po obede v JoJo Burger zamieril do holičstva v Saint-Jean, a keď odtiaľ odchádzal, strapaté husté čierne vlasy mal ostrihané nakrátko a nagélované. Na druhý deň prišiel do pekárne čerstvo oholený, v bavlnených nohaviciach a čistej bielej košeli. Objednal si zvyčajné raňajky – veľkú šálku café crème a celozrnné pečivo – a dlho čítal včerajšie vydanie londýnskych Times. Potom sa nevrátil do svojej chatky, ale sadol na skúter a odfrčal do Gustavie. Napoludnie už bolo všetkým jasné, prečo muž s pasom na meno Colin Hernandez pricestoval na Saint-Barthélemy.

Najprv navštívil majestátny starý Hotel Carl Gustaf, no keď sa tamojší šéfkuchár dozvedel, že nemá potrebné vzdelanie, odmietol sa s ním ďalej rozprávať. Majitelia Maya’s mu zdvorilo ukázali dvere rovnako ako vedenie reštaurácií Wall House, Ocean a La Cantina. Skúsil šťastie v La Plage, ale nemali záujem. Podobne pochodil v Eden Rock, Guanahani, La Cręperie, Le Jardin aj v Le Grain de Sel pri slaných močiaroch v Saline. Neuspel ani v La Gloriette, v podniku, ktorý založil politický vyhnanec.
Colin Hernandez sa však nedal odradiť a hľadal ďalej, zašiel do letiskového snackbaru, do maličkej kreolskej reštaurácie na druhej strane ulice aj do pizzerie na parkovisku supermarketu L’Oasis. A tam sa naňho konečne usmialo šťastie, keď zistil, že šéfkuchár pizzerie Le Piment dal výpoveď po dlhej hádke týkajúcej sa pracovného času a platu. O štvrtej popoludní, po tom, čo predviedol svoje schopnosti v miniatúrnej kuchynke, Hernandez miesto dostal. V ten istý večer sa pustil do práce. Všetci ho chválili. Netrvalo dlho a povesť o jeho kulinárskom umení obletela ostrov. Le Piment, dovtedy útočisko miestnych obyvateľov a štamgastov, čoskoro zaplavila nová klientela a všetci svorne spievali ódy na záhadného šéfkuchára s nezvyčajným anglicko-španielskym menom. Hotel Carl Gustaf sa ho pokúsil získať, Eden Rock, Guanahani a La Plage tiež, ale márne. Preto bol kapitán Aurory Reginald Ogilvy pesimisticky naladený, keď večer po zmiznutí Spidera Barnesa bez rezervácie navštívil Le Piment. Pri bare musel tridsať minút čakať, kým ho konečne zaviedli k stolu. Objednal si tri predjedlá a tri hlavné jedlá. Keď všetky ochutnal, požiadal o rozhovor so šéfkuchárom. Prešlo desať minút, kým mu želanie splnili.
„Ste hladný?“ spýtal sa muž vystupujúci pod menom Colin Hernandez, keď uvidel stôl plný tanierov.
„Ani nie.“
„Tak prečo ste tu?“
„Chcel som sa presvedčiť, či ste naozaj taký dobrý, ako sa o vás hovorí.“
Ogilvy sa predstavil – meno, hodnosť, názov lode. Colin Hernandez spýtavo zdvihol obočie.
„Na Aurore varí Spider Barnes, či nie?“
„Poznáte Spidera?“
„Tuším som si s ním raz vypil.“
„Nie ste jediný.“
Ogilvy si premeral muža, ktorý stál pred ním. Bol pevný, tvrdý, hrozivý. V Angličanových pozorných očiach vyzeral ako človek, ktorý sa plavil po nejednom rozbúrenom mori. Obočie mal tmavé a husté, mocná brada svedčila o rozhodnosti. Táto tvár, pomyslel si Ogilvy, znesie veľa úderov.
„Ste Venezuelčan,“ povedal.
„Vraví kto?“
„Každý, kto vás odmietol, keď ste hľadali prácu.“
Ogilvy preniesol pohľad z Hernandezovej tváre na ruku položenú na operadle stoličky oproti nemu. Žiadne tetovanie nezbadal – to bolo preňho dobré znamenie. Ogilvy považoval súčasnú módu tetovania za istú formu sebapoškodzovania.
„Pijete?“ spýtal sa.
„Nie toľko ako Spider.“
„Ste ženatý?“
„Iba raz.“
„Deti?“
„Božechráň, nie.“
„Neresti?“
„Coltrane a Monk.“
„Zabili ste niekedy človeka?“
„Nespomínam si,“ odpovedal s úsmevom Hernandez.
Reginald Ogilvy úsmev opätoval. „Rozmýšľam, či sa mi podarí odlákať vás od tohto tu,“ povedal a rozhliadol sa po skromnej reštaurácii pod holým nebom. „Dám vám veľmi slušný plat. A keď nebudeme na mori, ostane vám dosť voľného času na to, čo robievate, keď práve nevaríte.“
„Aký slušný?“
„Dvetisíc týždenne.“
„Koľko zarábal Spider?“
„Tritisíc,“ odpovedal Ogilvy po krátkom zaváhaní. „Lenže Spider u mňa pracoval dve sezóny.“
„Už nepracuje.“
Ogilvy predstieral, že sa nevie rozhodnúť. „V poriadku, tritisíc,“ povedal napokon. „Ale potrebujem, aby ste nastúpili okamžite.“
„Kedy vyplávate?“
„Zajtra ráno.“
„V tom prípade,“ odpovedal Colin Hernandez, „chcem štyri tisícky.“
Kapitán Aurory Reginald Ogilvy prebehol pohľadom po tanieroch na stole a zdvihol sa. „O ôsmej,“ povedal. „Príďte včas.“

François, rodený Marseillčan a výbušný majiteľ Le Piment, správu neprijal dobre. Chrlil nadávky a urážky v marseillskom nárečí. Sľuboval pomstu. Prázdna fľaša od celkom dobrého Bordeaux sa roztrieštila na tisícky smaragdových čriepkov, keď ju šmaril do steny malej kuchynky. Neskôr poprel, že mieril na odchádzajúceho šéfkuchára. Čašníčka Isabelle, ktorá bola svedkom incidentu, spochybnila jeho verziu udalostí. Prisahala, že François hodil fľašu ako dýku rovno do hlavy monsieur Hernandeza. A monsieur Hernandez sa vyhol letiacemu predmetu takmer nebadaným bleskovým pohybom. Potom dlho chladne zazeral na Françoisa, akoby sa rozhodoval, akým spôsobom mu zlomí väzy. Nakoniec si pokojne zložil čistú bielu zásteru a nasadol na skúter.
Zvyšok tej noci strávil na verande a čítal pri svetle hurikánovej lampy. Každú celú hodinu položil knihu a vypočul si správy BBC, zatiaľ čo na breh narážali vlny a vo vetre šumelo palmové lístie. Ráno si zaplával v mori, osprchoval sa, obliekol a zabalil si do plátenného vaku oblečenie, knihy a rádio. Nakoniec pribalil dve veci, po ktoré predtým zašiel na ostrovček Tortu: pištoľ Stečkin kalibru 9 mm s tlmičom a obdĺžnikový balíček s rozmermi tridsaťkrát päťdesiat centimetrov. Vážil presne osem kíl. Balíček uložil do stredu vaku, aby pri prenášaní zostal na mieste.
O pol ôsmej naposledy odišiel z pláže Lorient a s vakom medzi kolenami sa odviezol do Gustavie. Aurora sa ligotala na okraji prístavu. O desať osem vošiel na palubu a jeho zástupkyňa, chudá Angličanka Amelia Listová, ho odprevadila do kajuty. Veci si uložil do skrine – vrátane pištole a osemkilového balíčka – a obliekol si kuchárske nohavice a tuniku, čo mal pripravené na posteli. Amelia Listová čakala na chodbe, keď vyšiel z kajuty. Zaviedla ho do kuchyne, ukázala mu špajzu na suché potraviny, chladiaci box a sklad plný vína. V chladnej tmavej miestnosti prvý raz pomyslel na sex s Angličankou v bielej uniforme. Nebránil sa tej myšlienke. Toľko mesiacov žil v celibáte, že už si ani nepamätal, aké to je, dotknúť sa ženských vlasov alebo pohladkať bezbranný prsník.
Pár minút pred desiatou vyzval kapitán členov posádky, aby sa zhromaždili na zadnej palube. Colin Hernandez nasledoval Ameliu Listovú, a práve stál vedľa nej, keď na brehu prudko zabrzdili dva čierne Range Rovery. Z prvého vystúpili dve chichotajúce sa opálené dievčatá a bledý štyridsiatnik s červenou tvárou, ktorý mal v jednej ruke ružovú plážovú tašku a v druhej otvorenú fľašu šampanského. Z ďalšieho auta sa vyhrnuli dvaja vyšportovaní muži a za nimi žena s melancholickým výrazom na tvári. Mala na sebe šaty broskyňovej farby, čo vzbudzovali dojem polovičnej nahoty, široký klobúk jej vrhal tieň na útle plecia a veľké slnečné okuliare zakrývali väčšinu porcelánovo bielej tváre. Napriek tomu ju všetci spoznali. Prezradil ju profil obdivovaný módnymi fotografmi aj paparazzi, čo ju prenasledovali na každom kroku. V to ráno tam paparazzi neboli. Aspoň raz sa im vyhla.
Na palubu vstúpila s výrazom človeka, ktorý prekračuje otvorený hrob, a bez slova prešla popri nastúpenej posádke. V jednej chvíli bola tak blízko, že Colin Hernandez musel potlačiť nutkanie dotknúť sa jej, aby sa uistil, že je skutočná, a nie iba hologram. O päť minút Aurora zdvihla kotvy a okolo poludnia sa z čarovného ostrova Saint-Barthélemy stala hnedo-zelená škvrna na obzore. Najslávnejšia žena sveta ležala s pohárom v ruke na prednej palube a opaľovala sa hore bez. O palubu nižšie pripravoval predjedlo – tatársky biftek z tuniaka s uhorkou a ananásom – muž, ktorý sa ju chystal zabiť.

2
NEĎALEKO ZÁVETERNÝCH OSTROVOV
Všetci poznali ten príbeh. Dokonca aj tí, ktorí predstierali nezáujem alebo pohŕdali jej celosvetovým kultom, poznali každý nechutný detail. Ona bola mimoriadne plachá krásna dievčina zo stredostavovskej rodiny z Kentu, ktorá sa nevedno ako dostala na Cambridge, on bol šarmantný a o niečo starší budúci kráľ Veľkej Británie. Zoznámili sa pri študentskej debate o životnom prostredí a budúci kráľ sa vraj okamžite zaľúbil. Nasledovalo dlhé dvorenie, tiché a diskrétne. Ľudia okolo budúceho kráľa dievčinu odmietali, ľudia z jej okolia odmietali princa. Nakoniec sa jednému z odvážnejších bulvárnych plátkov podarilo odfotografovať dvojicu pri odchode z každoročného letného plesu vojvodu Rutlanda na zámku Belvoir. Buckinghamský palác vydal strohé vyhlásenie, v ktorom potvrdil, že budúci kráľ a dievčina z Kentu bez kvapky aristokratickej krvi v žilách tvoria pár. O mesiac, keď boli bulvárne noviny plné klebiet a dohadov, palác oznámil, že budúci kráľ a dievčina z Kentu plánujú svadbu.
Zosobášili sa v Katedrále svätého Pavla v jedno júnové ráno, zatiaľ čo z tmavej oblohy padal na južné Anglicko hustý dážď. Neskôr, keď sa vyskytli problémy, niektorí novinári napísali, že dvojica nemala šťastie už od samého začiatku. Dievčina so svojou povahou a výchovou nebola stvorená pre život v kráľovskom akváriu a budúci kráľ z tých istých dôvodov nebol stvorený pre manželstvo. Mal veľa mileniek, toľko, že ich nikto nikdy nezrátal, a dievčina ho vytrestala tým, že si do postele pozvala jedného z bodygardov. Keď sa to dozvedel budúci kráľ, dal nešťastníka preložiť do odľahlej časti Škótska. Zúfalá dievčina sa pokúsila o samovraždu, užila nadmernú dávku tabletiek na spanie, museli ju narýchlo odviezť na pohotovosť Nemocnice svätej Anny. Buckinghamský palác oznámil, že šlo o dehydratáciu zapríčinenú chrípkou. Keď sa novinári zaujímali, prečo ju v nemocnici nenavštívil manžel, palác odpovedal, že bol zaneprázdnený inými povinnosťami. To viedlo k ďalším otázkam, pochopiteľne.
Len čo ju prepustili z nemocnice, všetkým pozorovateľom bolo jasné, že krásna manželka budúceho kráľa sa nemá dobre. Napriek tomu poslušne plnila manželské povinnosti a porodila mu dvoch dedičov, syna a dcéru; obidvom pôrodom predchádzalo komplikované tehotenstvo. Manžel sa jej odvďačil tým, že sa vrátil k žene, ktorú kedysi požiadal o ruku, a z princeznej sa stala svetoznáma celebrita, slávnejšia než jeho matka. Cestovala po celom svete, podporovala ušľachtilé zámery, na každom kroku ju sledovali hordy reportérov a fotografov, hltali každé slovo, no nikto nezbadal, že postupne skĺzava do stavu šialenstva. S jej súhlasom a tichou pomocou sa nakoniec všetko dostalo na stránky knihy, ktorá otvorene hovorila o neverách jej manžela, o obdobiach hlbokej depresie, o pokusoch o samovraždu, o poruche príjmu potravy, dôsledku ustavičného tlaku médií a verejnosti. Budúci kráľ zúril a postaral sa, aby do tlače unikli informácie o manželkinej duševnej nevyrovnanosti. Potom prišla rana z milosti v podobe vášnivého telefonického rozhovoru princeznej s milencom. Kráľovnej došla trpezlivosť a v snahe zachrániť ohrozenú monarchiu požiadala dvojicu, aby sa čo najskôr rozviedla. O mesiac sa jej želanie splnilo. Buckinghamský palác bez jediného náznaku irónie vydal vyhlásenie, v ktorom označili rozvod kráľovského manželstva za „priateľský“.
Princezná smela ďalej používať komnaty v Kensingtonskom paláci, ale zobrali jej titul kráľovská výsosť. Kráľovná jej ponúkla iný, no princezná ho odmietla a dala prednosť svojmu občianskemu menu. Dokonca prepustila bodygardov z SO14, pretože ich považovala skôr za špehov ako za ochrancov svojej bezpečnosti. Palác však naďalej nenápadne sledoval jej kroky aj styky, rovnako ako britská tajná služba, ktorá princeznú vnímala ako príťaž, nie hrozbu pre Spojené kráľovstvo.
Na verejnosti bola žiarivou tvárou globálnej empatie. No za zatvorenými dverami priveľa pila a obklopovala sa ľuďmi, ktorých istý kráľovský poradca nazval eurozberbou. Na tejto plavbe ju sprevádzalo menej spoločníkov než zvyčajne. Dve opálené mladé ženy boli jej kamarátky z detstva, muž s fľašou šampanského Simon Hastings-Clarke, rozprávkovo bohatý vikomt, ktorý ju finančne podporoval, aby mohla ďalej viesť život, na aký si zvykla. Vďaka vikomtovi mohla lietať po celom svete v jeho súkromných lietadlách, platil jej aj bodygardov. Dvaja muži, ktorí ich sprevádzali v Karibiku, boli zamestnanci súkromnej bezpečnostnej firmy z Londýna. Pred odchodom z Gustavie podrobili posádku Aurory iba zbežnej previerke. Pre nového kuchára mali len jednu otázku: „Čo bude na obed?“

Na žiadosť bývalej princeznej pripravil bufet s ľahkými jedlami, ani ona, ani jej spoločníci mu však nevenovali veľkú pozornosť. Popoludní veľa pili a opekali sa na prednej palube, až kým ich búrka nezahnala do kajút. Zostali v nich do deviatej večer, keď vyšli von vyobliekaní a upravení ako na záhradnú party v Somersete. Na zadnej palube si dali koktaily a kanapky, potom prešli do veľkého salónu na večeru. Podával sa šalát s hľuzovkovým dresingom, nasledovalo rizoto z homára a jahňacie kotlety s artičokami, citrónmi, baklažánmi a vločkami sušených papričiek. Bývalá princezná a jej spoločníci vyhlásili, že jedlo bolo vynikajúce, a chceli vidieť kuchára. Keď sa konečne objavil, tlieskali mu ako malé deti.
„Čo chystáte na zajtrajšiu večeru?“ spýtala sa bývalá princezná.
„Prekvapenie,“ odpovedal.
„Skvelé!“ potešila sa a venovala mu úsmev, ktorý vídal iba na obálkach nespočetných časopisov. „Milujem prekvapenia.“
Posádka nebola veľká, iba osemčlenná, a tak sa kuchár s asistentkou museli postarať aj o umývanie porcelánového riadu, sklených pohárov, strieborných príborov, hrncov, panvíc a kuchynského náčinia. Stáli pri dreze bok po boku ešte dlho potom, ako si bývalá princezná a jej priatelia ľahli spať, občas sa im v teplej spenenej vode dotkli ruky, jej kostnatý bok sa opieral o jeho stehno. A keď sa popri ňom pretisla v komore na bielizeň a obtrela sa mu pevnými bradavkami o chrbát, zapôsobilo to naňho ako elektrický šok a okamžite sa mu nahrnula krv do slabín. Potom odišli každý do svojej kajuty, no o niekoľko minút počul ťukanie na dvere. Vzala si ho bez jediného zvuku. Bolo to ako milovať sa s nemou.
„Možno to bola chyba,“ zašepkala, keď skončili.
„Prečo?“
„Lebo spolu budeme ešte dlho pracovať.“
„Až tak dlho nie.“
„Neplánuješ sa tu zdržať?“
„Záleží na okolnostiach.“
„Akých?“
Viac nepovedal. Položila mu hlavu na hruď a zatvorila oči.
„Nemôžeš tu zostať.“
„Viem,“ odpovedala ospanlivo. „Len chvíľku.“

Dlho ležal bez pohnutia, kým Amelia Listová spala na jeho hrudi a Aurora sa zľahka pohojdávala na vlnách. V duchu preberal všetky podrobnosti toho, čo malo prísť. O tretej ráno opatrne vstal z postele a nahý zamieril k skrini. Potichu si obliekol čierne nohavice, vlnený sveter a tmavý nepremokavý plášť. Potom zložil z balíčka obal – balíček mal rozmery tridsaťkrát päťdesiat centimetrov a vážil presne osem kíl – zapol zdroj napájania a nastavil časovač rozbušky. Nato vrátil balíček do skrine; práve siahol po pištoli, keď počul, že sa Amelia zobudila. Pomaly sa obrátil a zahľadel sa na ňu.
„Čo to bolo?“ spýtala sa.
„Spi ďalej.“
„Videla som červené svetielko.“
„To bolo rádio.“
„Prečo počúvaš rádio o tretej ráno?“
Skôr než stihol odpovedať, pri posteli sa rozsvietila lampa. Amelia prešla pohľadom po jeho čiernom oblečení a zastavila sa na pištoli s tlmičom, ktorú držal v ruke. Otvorila ústa, chcela vykríknuť, ale okamžite ju umlčal dlaňou. Začala sa zvíjať, snažila sa vykrútiť z jeho zovretia. „Neboj sa, láska,“ zašepkal jej do ucha. „Nebude to veľmi bolieť.“
Amelii sa rozšírili oči od strachu a hrôzy. Nato jej prudkým pohybom vykrútil hlavu doľava, čím prerušil miechu, a nežne ju držal, až kým nezomrela.

Reginald Ogilvy nemal vo zvyku stáť vonku na stráži, ale obavy o bezpečnosť slávnej pasažierky ho vyhnali na mostík Aurory už skoro ráno. So šálkou kávy v ruke pozeral predpoveď počasia na palubnom počítači, keď sa tam náhle zjavil muž menom Colin Hernandez, celý v čiernom. Ogilvy prudko zdvihol hlavu a spýtal sa: „Čo tu robíte?“ Namiesto odpovede sa dočkal dvoch guliek z pištole Stečkin s tlmičom, ktoré mu prenikli cez uniformu do srdca.
Šálka sa rozbila na palube, mŕtvy Ogilvy dopadol tesne vedľa nej. Jeho vrah pokojne pristúpil k prístrojom, zmenil kurz a zišiel z mostíka. Hlavná paluba bola prázdna, žiadny člen posádky nemal službu. Hernandez spustil na čiernu morskú hladinu jeden zo záchranných člnov Zodiac, nasadol doň a prerezal lano.
Hojdal sa na vlnách pod baldachýnom diamantovo bielych hviezd a pozoroval Auroru bez kapitána, loď duchov, mieriacu na východ k Atlantiku. Pozrel na svietiaci ciferník hodiniek. Keď naskočila nula, znova zdvihol zrak. Prešlo ešte pätnásť sekúnd, dosť, aby zvážil možnosť, že bomba bola chybná. Konečne uvidel záblesk na obzore – oslňujúci biely záblesk výbuchu, po ktorom nasledovali oranžovo-žlté sekundárne explózie a oheň.
Znelo to ako vzdialené hrmenie. Potom počul už len vlny narážajúce na boky Zodiacu a vietor. Jediným stiskom tlačidla naštartoval motor a díval sa, ako Aurora pomaly klesá pod hladinu. Obrátil čln na západ a pridal plyn.