Autor:

Barbara Bickmorová a Diane Bartlesonová

Odporúčaná cena:

9,95 €

Výroba: 2013

Počet strán: 288

Väzba: viazaná

Ďalšie podrobnosti
o knihe >>>

V kategórii 19, júl 2013 | V kategórii: Romantika | Vydal Slovenský spisovateľ

Jediná nádej

Barbara Bickmorová a Diane Bartlesonová

Kniha prichádza na pulty kníhkupectiev 10. 09. 2013.

Jediná nádej je prvý román obľúbenej autorky Barbary Bickmorovej, ktorý napísala spolu so svojou dlhoročnou priateľkou Diane Bartlesonovou. Jeho hlavná hrdinka Ariel Hunterová prežíva krízu: cíti, že prácu, ktorá ju doteraz napĺňala, už nedokáže ďalej vykonávať. Našťastie nájde pochopenie o svojho nadriadeného Matta Morrisona, ktorý ju poverí celkom novými úlohami na opačnom konci sveta. Pracovná cesta spočiatku vyzerá ako exotický výlet a Ariel sa teší, že sa počas nej dá fyzicky aj psychicky do poriadku. Všetko sa však v okamihu zmení na desivú nočnú moru. Pre ľudí, s ktorými sa má Ariel stretnúť, sa stáva jedinou nádejou…

Úryvok

2. kapitola

Matt Morrison už nemohol zaspať. Ariel povedala, že nie je v poriadku. Je zranená? Ak áno, vezmú ju do nemocnice, možno aj vo Frankfurte. Mnohých zranených tam berú. Alebo možno mieri do svojho bytu v Ríme. Vravela, že sa vracia domov. Myslela tým sem, do Štátov? Do New Yorku? Kde má vlastne domov, keď bola vyše desaťročia na cestách?
Siahol po cigarete, no spomenul si, že prestal fajčiť. Prestal fajčiť už pred rokmi, no stále mal na cigarety chuť ako alkoholici na alkohol. Zo zvyku strčil prsty do ľavého náprsného vrecka, no ako vždy bolo prázdne.
Vedel, že v tú noc už nezaspí. Išiel do kuchyne, napustil si do šálky vodu a strčil ju do mikrovlnky. Dve a pol minúty. Potom do nej nasypal kopcovitú lyžičku instantnej kávy. Bola to jeho obľúbená šálka, urobila mu ju dcéra na strednej škole, keď chodila na keramiku. Jeho tretia manželka iba krútila hlavou a prevracala oči, lebo trval na tej šálke, aj keď mali na večeru hostí. Lenže ona si na Samanthu nikdy nezvykla. Určite to bola Samanthina chyba, no aj tak. Sam svoju nevlastnú matku neznášala. Mala trinásť, keď sa Matt štyri roky po rozvode so Saminou matkou oženil s Noelle.
No aj to je už minulosť. Z tohto tretieho manželstva zostali iba naťahovačky medzi právnikmi.
Z antikorovej kuchyne sa presunul do veľkej obývacej časti a zahľadel sa na panorámu za sklenou stenou jeho strešného bytu. Otvoril zasúvacie sklené dvere, ktoré sa tiahli pozdĺž dlhej terasy, so šálkou v ruke sa oprel lakťami o zábradlie a hľadel do noci. Boli tri hodiny ráno, ale v uliciach pod ním reflektory áut a červené a zelené svetlá semaforov žmurkali aj v túto hodinu. Manhattan nikdy nespí?
Čo sa to, preboha, s Ariel deje?
Spomenul si, ako na ňu natrafil prvý raz. Bože, ako je to už dávno. Dvanásť rokov? Bol vo Phoenixe na mítingu a zavčasu ráno si pri holení v hoteli zapol televízor. Počul jej zastretý hlas, a tak ho zaujal, že položil žiletku v kúpeľni na umývadlo a šiel k televízoru. Musel sa pozrieť, komu patrí ten príťažlivý hlas.
Matta prekvapilo, aká je tá reportérka mladá. Neskôr sa dozvedel, že má dvadsaťpäť rokov a pracuje v spravodajskej relácii od skončenia štúdia na Stanforde pred tromi rokmi.
Páčila sa mu jej tvár. Silná, hranatá, s ďaleko posadenými očami a výraznými lícnymi kosťami. Mala husté, tmavé vlasy, stiahnuté dozadu. Viac-menej. Jej vlasy akoby si žili vlastným životom. Celkove vyzerala skôr spoľahlivo ako pekne, ale to nebol problém, lebo jeho sieť mala pekných ľudí viac ako dosť.
S namydlenou tvárou si sadol na posteľ a skúmal ju. Hľadela priamo naňho, ako keby mu mohla nazrieť až do duše. Ako to dokáže?
Sedel na okraji posteli do ôsmej, kým napokon nepovedala: „Ariel Hunterová. Dovidenia zajtra ráno.“
Ariel, to je čo za meno? Nepoznal nikoho, kto by sa volal Ariel. V telefónnom zozname si vyhľadal si číslo miestnej televíznej stanice. Dúfal, že ešte neodišla.
Zastihol ju.
Ešte v ten deň sa stretli na obede a on jej ponúkol prácu v New Yorku. Pamätá si, ako jej pri tej ponuke zasvietili oči.
Vyrástla na predmestí Miami na Floride. Povedala mu, že nechce stráviť život ako jej matka. Nechce sedieť doma a vychovávať deti. Nechce sa uspokojiť s prácou, ktorá by bola iba zamestnaním. Chce, aby jej život mal nejaký zmysel.
Zaujímal sa, či tomu jej súčasné miesto zodpovedá.
„Je to prvý krok,“ odpovedala. Okrem toho by vraj chcela byť slávna, ale tým, že by vykonala niečo dobré, niečo, čo by pomohlo zlepšiť svet. Tak veľmi chcela dosiahnuť niečo zmysluplné, že sotva dokázala skryť nadšenie.
Pokúšal sa spomenúť si, či aj on sa niekedy takto cítil, plný ideálov a nádejí. Predpokladal, že áno. Inak by nikdy nebol založil WWCN, nikdy by sa mu nepodarilo šíriť informácie do celého sveta. No to už bolo strašne dávno. A čo ho poháňa teraz? Aj jemu ide o slávu? O bohatstvo a moc? Pokrútil hlavou a odpil si z kávy. Na to sa pokúsi odpovedať inokedy.
O tri týždne sa presťahovala na východ, začala pracovať preňho. Nikdy to ani na okamih neoľutoval. Nedokázal sa ubrániť obdivu nad tou mladou ženou s chrapľavým hlasom a očami, ktoré vami prenikali. No nezávidel mužom, ktorí by sa opovážili uchádzať o ňu. Pravdepodobne je vo vzťahu dosť náročná. Nikdy nebude chcieť hrať druhé husle. Hoci bola o dvanásť rokov mladšia a on bol ženatý, občas sa mu o nej snívalo. A nebol jediný.
Keď jeho stály vojnový korešpondent zahynul pri leteckom nešťastí, Ariel požiadala o jeho miesto. Hoci vo WWCN pracovala už dva roky, Matt si myslel, že na to ešte nie je pripravená. Navyše je žena.
„Daj mi tri mesiace na skúšku. Ak nebudem dobrá, vrátim sa, naozaj.“
„Nebudeš vo vysielaní každý deň,“ snažil sa ju od toho odhovoriť. „Budeš mať v správach iba malé úseky. Neuvidí ťa toľko ľudí, ako keď máš vlastné vysielanie.“
Ariel iba pokrčila plecami. Matt odolával rastúcej túžbe objať ju a pobozkať. Namiesto toho zlomil ceruzku napoly. Ako zvyčajne, dostala od neho, čo chcela.
Rozmýšľal, ako žije, keď nie je v televízii. Chodí s niekým? Trávi život ako pustovníčka? Ako vyzerá jej byt? Je uprataný, alebo má neporiadok? Je sterilný ako hotelová izba, alebo sa tam nájde aj niečo osobné či rodinné? Varí si sama? Každý deň, keď Matt obchádzal firmu, videl ju, ako sa smeje s kolegami, sedí za počítačom alebo si niečo prezerá s fotografom. Keby ju poslal do zahraničia, znamenalo by to, že ju neuvidí každý deň. Možno to bude dobré. Hovorila, že chce robiť veci, aké iné ženy nerobili. Nikdy predtým nevyslal ženu ako reportérku do zahraničia. Dá jej príležitosť uskutočniť si svoj sen.
Uznával jej kľúčovú úlohu vo vzostupe svojej stanice na jeden z najrešpektovanejších spravodajských kanálov na celom svete. Dnes jej meno a tvár poznajú lepšie než jeho.
Tak čo tým myslela, že sa vracia domov? Kedy? Prečo teraz? Často ani netušil, na ktorom konci sveta sa nachádza. Vždy ju sprevádzal kameraman, a tak vedel, že by sa dopočul, keby jej niečo hrozilo. Dal jej voľnosť, aby ju spravodajstvo zaviedlo tam, kam potrebovala ísť, a potom čakal, kedy sa skontaktuje s jeho stanicou. No Ariel Hunterová vždy stála v popredí jeho záujmu.

Keď hľadel dolu na svoje mesto, rozmýšľal, aký by bol život iný, keby trval na tom, aby Ariel zostala v New Yorku. Za tých uplynulých desať rokov sa s ňou občas stretol na deň či dva v Ríme, Hongkongu, Bagdade, Berlíne. Ibaže nikdy nie vtedy, keď práve nemal manželku. Čo keby bol slobodný, čo potom? Počul chýry, že Ariel spáva s kdekým po celom svete. Naozaj vystriedala toľkých mužov? Niežeby jej to vyčítal. Musela byť osamelá, keď sa nikdy nezdržala na jednom mieste tak dlho, aby si vytvorila vzťah. Trápi ju to? Bola za to uplynulé desaťročie do niekoho zaľúbená? Za všetky tie roky, čo bola jeho zamestnankyňou, a napriek všetkej jej sláve vedel o jej osobnom živote veľmi málo.
Chodila s tou jedinou náušnicou každý deň aj spávať? Nikdy ju nevidel bez nej. Videl ju tak niekto?
Rozmýšľal, ako dlho potrvá, kým sa mu znovu ozve.

O dva dni, vo štvrtok o jednej hodine a päťdesiatich dvoch minútach popoludní mu sekretárka oznámila: „Prišla za vami Ariel Hunterová.“ Ariel stála za sekretárkou a nečakala, kým Matt odpovie, či má, alebo nemá čas. Jednoducho vošla do jeho pracovne.
Objala ho a on ju pobozkal na čelo, ktoré bolo práve vo výške jeho pier. A potom ju držal pred sebou. „Povedala si, že nie si v poriadku.“
„Matt, nie som.“ Vyzerala vyčerpaná, vrásky okolo očí sa jej prehĺbili. Klesla na stoličku na druhej strane jeho stola. „Je mi zle.“
Malária? Nejaký vírus? Nejaká hrozná choroba, ktorú dostala z toho bohvieakého strašného jedla, ktoré toľké roky jedávala?
„Vyzeráš dobre, možno unavene. Vždy som rád, keď ťa vidím osobne.“ Bola to pravda, ale cítil sa nesvoj. Nikdy nepriletela domov len tak bez príčiny. Vrátila sa pred troma či štyrmi rokmi na pohreb svojich rodičov, ktorých zabil opitý šofér. Nespomínal si na inú príležitosť, kedy prišla. Všimol si tú jednu náušnicu a jej pokrčené šaty. Pravdepodobne sa ani neprezliekla, odkedy mu volala. „Bola si u lekára?“
„Nie, nie som chorá. Mám už po krk nezmyselnej smrti. Ďalší samovražedný atentát už nezvládnem. Už mám po krk trosiek na miestach, kde kedysi boli domovy. Už nechcem vidieť ruky a nohy ležiace na ulici, mám plné zuby krvi. Bože, už nechcem viac krvi.
Už toho bolo priveľa. Väčšmi sa zaoberám smrťou ako životom. Neviem, prečo títo mladí muži zabíjajú a prečo zabíjajú ich, prečo sú všetky tie vojny. Je to také nezmyselné.“
Och, nie je v tom nič iné? Matt pozrel ponad stôl na ňu. „Potrebuješ spomaliť, dovolenku.“
Ariel prikývla. „Súhlasím. Trvalú dovolenku.“
Prekvapilo ho to. Ariel potrebuje k životu adrenalín. Nikdy sa neuspokojí s tým, aby sedela bokom.
„Choď si poležať niekam na pláž. Povedz mi, kam chceš ísť, a ja ti to zariadim. Vezmi si zopár týždňov voľno.“ Podľa toho, ako naňho pozrela, ako vzdorovito vytrčila bradu, uvedomil si, že nemyslí iba zopár týždňov.
Rýchlo premýšľal. „Máš po krk púšte.“
„Mám po krk nezmyselných vojen a smrti.“
„Zopár týždňov si odpočiň. Mám úlohu, ktorá by ťa mohla zaujímať. A je to na mieste, kde je voda a zeleň.“
„Och, to je raj,“ usmiala sa. „Kde je to?“
„V amazonskej džungli.“
Ariel sa zasmiala. Nič nemohlo byť vzdialenejšie od miest, kde strávila posledných desať rokov.
„Dobre,“ vzdychla si. „Možno. Potrebujem na chvíľu vypnúť a potom sa porozprávame.“ Položila si ruky na operadlá stoličky, ako keby chcela vstať, a dodala: „Len naozaj stručne. O čo ide v tej amazonskej džungli?“
„Nezvestné ženy. Päť žien. Uniesli ich.“
Napriek únave sa Ariel naklonila dopredu. „Čo požadujú únoscovia?“
„Ide o nejakú environmentálnu záležitosť, nejako to súvisí s ničením dažďového pralesa. Tie ženy sú manželky pohlavárov veľkej firmy. Únoscovia sú partizánski rebeli, ale vláda ich pokladá za teroristov a odmieta s nimi rokovať o prepustení žien.“
Pozreli na seba ponad velikánsky stôl.
„No dobre,“ reagovala takmer proti svojej vôli. „Prečo nikto nič neurobil? Odkiaľ o tom vieš?“
„Pred pár týždňami som bol na jednej konferencii OSN. V tej istej skupine ako Rafael Santos, environmentalista z Manausu, mesta na rieke Amazon. Padli sme si do oka a zašli sme spolu na večeru, kým bol v New Yorku. Rozprával mi o tej situácii. Vysvitlo, že pred dvoma mesiacmi mu nejaký domorodý chlapík odkiaľsi z konca sveta dal ručne nakreslenú mapu, kde tie ženy údajne držia v zajatí. Podľa Santosa je to spoľahlivý zdroj a chce, aby sa moje spravodajstvo do toho pustilo. Aby som to zverejnil. Takpovediac, aby sme rozvírili hladinu. Zatiaľ to ututlávali. Santos si myslí, že ak sa tomu začnú venovať médiá, vláda to nebude môcť ďalej ignorovať. On je akademik a nemá zdroje, aby sa do toho pustil sám.“
„Ako to všetko súvisí s tebou?“
Matt pokrčil plecami. „Nedávno som kúpil veľký kus panenského dažďového pralesa, aby som ho zachránil pred vyrúbaním. Myslel si, že mám slabosť pre životné prostredie.“
Ariel sa cítila neuveriteľne unavená.
„Vieš, čo potrebujem, Matt? Potrebujem sa vyspať. Teraz nedokážem myslieť na nič iné, iba na pohodlnú posteľ s veľmi čistou bielou bielizňou. A okrem toho som hladná. Nevládzem myslieť na nijaké stratené ženy ani na nič podobné.“
Matt zdvihol telefón a požiadal sekretárku: „Rezervujte pre slečnu Hunterovú na niekoľko nocí apartmán v Plaze.“ Potom sa usmial a dodal: „Čo keby som ti kúpil na večeru poriadny steak? Do ôsmej si pospi a potom sa po teba zastavím a pôjdeme na večeru. Porozprávame sa.“
„Plaza? Pozri sa na mňa. Potrebujem nejaké slušné oblečenie.“
„V Plaze mám otvorený účet. Sú tam aj nejaké obchody. Kúp si, čo chceš.“
Ariel sa zasmiala. „Čokoľvek?“
„Čokoľvek.“ Uškrnul sa.