Autor:

Zuzka Šulajová

Odporúčaná cena:

10,90 €

Výroba: 2013

Počet strán: 400

Väzba: viazaná

Ďalšie podrobnosti
o knihe >>>

V kategórii 01, sep 2013 | V kategórii: Romantika | Vydal Slovenský spisovateľ

Dievča z minulosti 2. vydanie

Zuzka Šulajová

Dievča z minulosti od autorky populárnych Džínsových denníkov je príbeh jednovaječných dvojčiat Izabely a Mišky, v ktorom sa prostredníctvom Izabeliných nezvyčajných snov prelínajú dve úplne odlišné a pritom vzájomne prepojené dejové línie. Sen, v ktorom má Izabela možnosť sledovať osud dvornej dámy kráľovnej Alžbety v šestnástom storočí v paláci Hampton Court, začne ovplyvňovať nielen jej život, ale aj životy jej najbližších. Netuší, prečo sa jej prisnil ani čo má robiť, môže sa len domnievať, že dievča, ktoré je mŕtve štyristo rokov, jej chce niečo odkázať a o čosi ju požiadať… Druhé vydanie knihy v novej obálke.

Úryvok

Cestou k pánovi Valajzovi som brnkla Miše a posťažovala sa jej, že mám za sebou ďalší podivný sen a že Marek sa ma chystá odviesť k neurológovi. Miša bola pár sekúnd ticho a potom riekla: „Možno to nie je taký zlý nápad…“
„Jasné, len sa overí, či mi náhodou nepraskli nervy,“ skepticky som odvetila, pevne stisnúc mobil v ruke.
„Nepraskli, neboj sa.“ Cítila som, že sa usmiala. „Bolo to veľmi zlé? Myslím ten stav po zobudení.“
„Strašne som sa spotila, ale inak asi ako vždy…“
„Pôjdem tam s vami aj ja. Na kedy ťa to objednal?“
„V pondelok ráno pred prednáškou,“ odfrkla som.
„To stíhame. Začíname až o jedenástej.“
„Pripadám si nenormálna. Ako nejaký… exemplár!“ zafňukala som.
„Ale no tak… Možno sa ti už neprisní nič ďalšieho,“ povzbudzovala ma.
„No neviem. Myslím, že to musí dospieť ku koncu. A zatiaľ to všetko ešte len začína… Miša? Myslíš, že tú Ellen čaká niečo strašné?“
Odkašľala si. „To netuším. Hádam nie. Ale keby aj, na čo by si to mala vedieť? Na čo by si mala poznať jej osud? Nečítala si náhodou v poslednej dobe niečo podobného tomu snu?“
„Vôbec,“ pokrútila som hlavou. Zamyslela som sa: „Ale vieš, bojím sa že ak Ellen nezomrie takáto mladá, tak sa mi s ňou bude snívať do smrti. Preboha, veď je o štyri roky mladšia ako ja!“
„Ale čas v tom sne plynie rýchlejšie,“ upozornila ma Miša. „Dej sa začal v auguste, ty už prežívaš október, a to sa ti s ňou snívalo len trikrát. Tak sa upokoj a nemysli na to.“
„Jasné, máš pravdu,“ uškrnula som sa. „Mimochodom, som v autobuse a jeden pán, čo tu stojí vedľa mňa, ma už dosť zadivene počúva, tak radšej končím. Ahoj!“
Skôr, než v mobile doznel Mišin smiech, vypla som ho, strčila do kabelky a vyzývavo sa pozrela na dotyčného pána, ktorý sa s veľkými rozpakmi nesmierne zaujato zadíval von oknom. Tak mu treba, keď načúva cudzím rozhovorom, i keď je to v starom rozheganom autobuse plnom ľudí, škodoradostne som si myslela.

Ležala som na lúke, prežúvala som steblo trávy a vychutnávala si pohľad na pasúce sa kone. Vedľa mňa si hovel pán Valajza, ktorý dnes vybral pre svoje milované koníky deň voľna a všetky ich vzal na pastvu, aby si oddýchli. Slniečko nám príjemne pripekalo do tváre a ja som mu tú svoju nadšene nastavila. Jedným okom som popritom hádzala po Erdži, ktorá ma privítala s rovnakou radosťou ako vždy. Tlmene zaklokotala, zdvihla chvost do výšky a nozdrami sa mi otrela o hruď. Keď to pán Valajza videl, len skonštatoval, že tá kobyla by mala byť moja.
„A čo máte nové vy?“ spýtala som sa, keď už vyčerpal všetky možné otázky o mne, Miši a Marekovi s Jakubom, o ktorom s úsmevom dodal, že je výborný jazdec, čo ma prekvapilo, pretože som netušila, že sem tiež chodieva. A že vôbec vie jazdiť. Ale asi by ma to prekvapovať nemalo, pretože všetko, čo sa týka jeho, ignorujem.
„Pár nových členov a tiež ti určite neunikol tamten kôň. Je to mexické plemeno azteca,“ ukázal prstom na neďaleko stojaceho vysokého koňa s nádhernou čiernou srsťou, ktorá sa mu v slnečných lúčoch oceľovo-atramentovo leskla. „Volá sa Berjo. Nechal si ho tu ustajniť jeden z nováčikov. Je krásny, však?“
„To je,“ prikývla som, zahľadená na Berja.
„Tieto azteky sú veľmi živé, veselé a poslušné. Jeho majiteľ na ňom lipne rovnako ako ty na Erdži,“ usmial sa pán Valajza a uprene ma pozoroval, keď som sa postavila a podišla k Berjovi, aby som sa s ním zoznámila a pohladila ho po pysku. Pokus o zblíženie prijal veľmi dobre.
„Kone sú úžasné zvieratá,“ pomaly som prehodila, čo vyvolalo blahosklonný úsmev pána Valajzu.
„Už chystáte svadbu?“
„Ešte je čas,“ mávla som rukou. „Ale mama už objednala katalógy svadobných šiat.“
„Ty sa do svadby s Marekom veľmi nehrnieš,“ poznamenal starý pán, až som sa naňho zarazene pozrela.
„Neponáhľam sa. Zdá sa mi to ešte ďaleko. Som mladá, život mám pred sebou…“
Pán Valajza mlčal, ale jeho pohľad naznačoval, aby som sa započúvala do toho, čo hovorím. Nervózne som si zo strapatých vlasov stiahla gumičku a nanovo som si ich vyčesala do vysokého konského chvosta. Má pravdu, pomyslela som si. Nechce sa mi do toho. Prirodzene, chcem sa stať Marekovou ženou, chcem s ním žiť, ale kam sa ponáhľať? Predsa nežijem v takej dobe ako Ellen, ktorú nahnali do chomúta už v sedemnástich… Potom mi v súvislosti s tým snom napadla ďalšia zaujímavá myšlienka: Ellen tiež miluje kone! Tomu sa povie náhoda. Čo by som dala za to, keby som vedela, o čo tu vlastne ide, čo sa to mnou deje…
Ktovie, či sa Ellen vydá? A bude s tým vojvodom šťastná? Zdá sa, že áno. Prosím, ak sa mi ešte má o nej snívať, nech je jej život príjemný. Nech ju Philip miluje a rozmaznávaa ako mňa Marek.
„Izabela, zaspala si?“ K ušiam mi doľahol hlas pána Valajzu, chápavo sa na mňa usmievajúc.
„Ehm… nie, len som sa trošku zamyslela.“ Potriasla som hlavou, aby som myšlienky na Ellen Cecilovú nadobro vypudila z hlavy.
Pán Valajza si ma skúmavo premeral, až som sa začala cítiť nepríjemne a radšej sa začala lúčiť, že ešte musím pomôcť Miši s úlohou z nemčiny.
„Dobre, Izabelka, a nezabudni ju pozdraviť. Nech sa zastaví aj s Jakubom.“
„Odkážem,“ sľúbila som, objala som ho na rozlúčku, šla som pohladiť Erdžu a pristavila som sa aj pri Berjovi, ktorý zo mňa nespúšťal živé oči.
Keď som odišla z klubu, znepokojene som uvažovala, či náhodou pán Valajza nevie čítať myšlienky. V jeho pohľade niečo akoby naznačovalo, že vie, na čo myslím. Vie o celej tej histórii zo šestnásteho storočia. Ale odkiaľ by o tom mohol vedieť?

Spať sme chystali hneď po tom, ako sme s Mišou skončili takmer štvorhodinovú prácu na jej slohu, čo sme neustále prerušovali vyvolávaním chudáčikovi Marekovi, u ktorého sme hľadali radu a overovali si správnu gramatiku. Nakoniec sme všetci traja zlepili taký sloh, až bola Miša spokojná a profka Balková tiež nebude môcť protestovať.
Po sprche som dlho stála pred vlastnou posteľou a hypnotizovala ju pohľadom. Hádam prvýkrát v mojom ešte nie dlhom živote sa mi stalo niečo také, že som mala strach len tak si do nej ľahnúť a zavrieť oči. Takto ma pristihla Miša; nežne ma objala okolo pliec a ticho povedala: „Nepripúšťaj si, že poznáš nejaký palác a niekoľko v ňom žijúcich ľudí. Mysli na niečo iné,“ vyzvala ma.
„Ja viem… Len keby som… nebola zvedavá, vieš?“ priznala som sa.
„Sústreď sa na niečo iné a sny či zvedavosť si k sebe nepusti ani na desať metrov. Pre mňa za mňa premýšľaj o Jakubovi.“
Vyprskla som: „O Jakubovi?“
„Hej,“ prikývla s úmevom: „To ťa zamestná natoľko, že ti všetko ostatné vyfučí z hlavy.“
Smiala som sa. „Ešte aby sa dozvedel, že naňho myslím pri zaspávaní! Výraz jeho tváre by som chcela vidieť!“
„Ja mu to teda na nos vešať nebudem,“ povedala Miša a šla si ľahnúť do svojej postele. „A neboj sa, pokiaľ tvoje predstavy zostanú len v slušných medziach, tak je to v poriadku.“
Nakoniec som sa uložila aj ja a zababušila sa do svojho milovaného paplóna, ktorý by som si najradšej brala všade tam, kde musím prespať. Myslieť na Jakuba… to je mi teda nápad, uškŕňala som sa do vankúša.