Dilemy obyčajných žien

Úryvok

Zuzana Janovská

DILEMY OBYČAJNÝCH ŽIEN

PROLÓG

11. november 1938

ILONA

Nadránom dostala bolesti. Ostala ležať v posteli, čakajúc na muža, ktorý zabehol na nižný koniec po babicu. Tá si na pomoc priviedla ešte mladé dievča. Chlapa vyhnali von z izby a prikázali mu, nech zájde po lekára do vedľajšieho mesta i za farárom.

Celá dedina tušila, že to nebude obyčajný pôrod. Brucho prvorodičky bolo väčšie než hociktorej inej ťarchavej v okolí.

„Bude to chlap ako jedľa,“ zľahčoval nastávajúci otec a svoju ženu do práce okolo domu a statku povzbudzoval slovami: „Ťarchavosť nie je choroba“.

Nenechal ju príliš odpočívať, zvlášť v ten rok. Tušil, že bude treba porobiť si veľké zásoby na zimu i na „planý rok“, ktorý očakával. Posledné týždne sa už sotva udržala na napuchnutých nohách, poriadne sa nevyspala, uprostred noci vstávala z postele a radšej v polospánku posedávala na drevenej lavici v kuchyni. Ťažko sa jej dýchalo, celé vnútro ju tlačilo, to dieťa ju nenechalo chvíľu na pokoji, kopalo, mlelo sa. Kožu na bruchu mala dopraskanú a červenú, boleli ju kĺby i panva. Jej muž si nedal nič vysvetliť.

„Tlač, tlač!“ počula babicu kdesi z diaľky, keď sa už od bolesti nevládala ani nadýchnuť.

Mladé dievča ju držalo za ruku, pomáhalo predkláňať hlavu, z čela stieralo pot. Bolo vystrašenejšie než ona, i samotná babica, najskúsenejšia v okolí, mala vyplašený výraz v očakávaní prekvapenia, ktoré sa skrývalo vo vnútri. Začula detský plač, zazrela čiernu hlávku olepenú mazom. A po chvíľkovej úľave sa jej potvrdilo tušenie – z jej vnútra sa tislo ešte druhé dieťa. Poriadne zatlačila, už ani nevnímajúc, čo sa deje okolo. A potom vyčerpaním zaspala. Navždy.

Ilona sa narodila takmer o tretinu väčšia než jej brat Ignác. Bola mocnejšia, aj na svet sa drala prvá. Otca s dvojčatami čakali ťažké časy, pomáhala mu celá dedina. A ako Ilona rástla, zvládala postupne nahrádzať nebohú matku vo všetkom…

31. marec 1960

ETELA

Keď sa ráno zobudila v mokrej posteli, pochopila, že je čas zbaliť si tašku, rýchlo navariť mužovi aspoň hrniec fazuľovej polievky, aby mal pár dní čo jesť, kým sa vráti z nemocnice, nechať mu na stole odkaz a pobrať sa na autobus do okresného mesta. Bolesti neprichádzali, išlo sa jej ľahko, len mala pocit, akoby jej niekto znútra vystlal brucho papierom. Autobus odchádzal o pár minút, pridala do kroku, dokonca musela pobehnúť. Na rozbitých cestách to natriasalo, prvýkrát ju prepadol strach, že dieťa už nie je chránené ako vo vankúši. Inštinktívne si celú cestu pridržiavala brucho a rekapitulovala, čo všetko nestihla doma porobiť a ako jej muž niekoľko dní vydrží bez teplej večere. Možno mu mala na lístok pripísať, že má na noc zavrieť sliepky a podojiť kravu, aby nezabudol, lebo jej muž mal mizernú pamäť.

Len čo vystúpila z autobusu, pocítila prvé bolesti, a aby sa s ničím nezdržiavala, do dvoch hodín už bola na svete Etela. Až keď ju uvidela, pocítila Ilona v sebe prvýkrát tú zvláštnu jemnosť, akú obdivovala na ostatných ženách a k akej si ona sama stále nevedela prísť.

5. máj 1981

PAULÍNA

Prechádzala sa po nemocničnej chodbe už dobré štyri hodiny a dúfala, že sa dieťa po injekcii, čo jej pichli ráno, konečne rozhodne prísť na svet. Termín mala už pred dvoma týždňami, ale napriek babským radám, čo jej stihli navravieť všetky susedy, sa stále nič nedialo. Bolo to ticho pred búrkou. Pôrod trval takmer dva dni. A nik z rodiny o ňom nevedel. Až keď Etele o ďalšie dva dni pomohli zviechať sa z postele, zavolala mame a poprosila ju, aby poslala jej mužovi telegram do Čiech, kde si odkrúcal posledné mesiace vojny. Až po tom všetkom jej konečne ukázali malú Paulínku. Nádherné čiernovlasé dieťatko, ktoré ju takmer pripravilo o život a ktoré rozhodlo, že bude jej jediným. Silné krvácanie, čo sa jej po pôrode spustilo, ju doviedlo až na hranicu života. Doktori ňou preliali litre náhradnej krvi a nakoniec vybrali to, čo z nej ešte niekedy mohlo spraviť matku. V tej chvíli jej to bolo jedno, nevnímala vlastné bolesti ani širokú jazvu na bruchu, ktorá ešte dlho štípala pri každom pohybe. Paulínka bola pre ňu pokladom, ktorý ju zalieval pocitom šťastia, už keď ju počula plakať na vozíku plnom detí, ktoré sestry v pravidelných intervaloch privážali do nemocničných izieb.

***

1. ČASŤ

December 2009

Bol piatok a zvon kostolnej veže odbil tri razy. Etela schmatla plastovú kanvicu, naplnila ju vodou, zaliala všetky kvety v kancelárii, aby cez sviatky neposchli. Bolo ich viac než dosť. Fikusy, svokrine jazyky, dracény, fialky… V teplej slnečnej kancelárii sa všetky množili ako divé a Marika – kolegyňa, s ktorou sa o kanceláriu delili už pomaly dvadsať rokov – nikdy nemala srdce ich vyhodiť, radšej nakúpila nové kvetináče a presádzala. Pomaly sa nebudú mať kam kvôli tým zaprášeným kvetom ani posadiť. Spod stola vytiahla nepohodlné, ale štýlové čižmy na opätku a obula si ich namiesto pohodlných šľapiek od Vietnamca, v ktorých pobiehala celý deň. Tri nula päť. Kopla prezuvky pod stôl, schmatla kabelku a utekala na autobus. V piatok odchádzal o desať minút skôr. V čižmách sa jej šlo zle, kĺzali po zľadovatenom povrchu, opätky sa zasekávali medzi dlažobné kocky starodávneho námestia. Už ich mali dávno vymeniť za normálnu zámkovú dlažbu, primátor sľuboval pred každými voľbami, že to tam opraví. Zvažovala, že spomalí a pôjde domov až ďalším autobusom, aby si čižmy neponičila, ale to by musela v okresnom meste stráviť ďalšie dve hodiny, domov by sa dostala až po piatej a to už by bolo príliš neskoro na všetky činnosti, čo mala pred vianočným víkendom naplánované. Pridala do kroku, dobehla k autobusu celá upachtená práve vo chvíli, keď sa šofér chystal zavrieť dvere. Mládenec s dlhou ofinou jej, na prekvapenie, uvoľnil miesto na sedenie. Niežeby ju nepotešilo, že si mohla sadnúť, ale, panebože, to vyzerá tak staro a biedne, keď sa jej postavil už aj kdejaký pubertiak? Šofér kúril, až sa v autobuse nedalo dýchať. Etelu oblieval studený pot, zvonilo jej v ušiach. Posledné dni bola zase uponáhľaná a telo jej to vracalo. Menopauza sa nemilosrdne hlásila. Rozopla si kabát, zhlboka dýchala.

„Je vám dobre, teta?“ skontroloval ju s meravým výrazom pubertiak zavesený o tyč nad ňou.

„Je!“ vyštekla nazlostene, cítiac, ako ju vďaka tomu skontrolovalo ďalších niekoľko párov očí v plnom autobuse, a o to teda vôbec nestála.

Panebože, ešte sa necítila tak staro, aby sa z nej stala nejaká osteoporotická babka! Mala pred päťdesiatkou, stále relatívne pevné prsia i zadok, a postavu, v porovnaní s Marikou či rovesníčkami z ich dediny, ako lusk. A nemala ešte ani vnúčatá!

I keď, to ju asi štvalo ešte viac. Že jej jediná dcéra je stará dievka. Zmizla si za robotou do Bratislavy a ona tak za ňu musela pravidelne znášať nepríjemné otázky z každej strany: A už má tá vaša Paulínka niekoho? A svadbu ešte nechystáte? Ešte nebudeš babka?…

Hlavne v nedeľu po omši Etela vždy utekala domov, aby sa na ňu po ceste nezavesila nejaká suseda z ulice a nevyzvedala. Samotnú ju to hnevalo. Paulína mala pomaly tridsať, frajeri by aj boli, no vždy sa našiel nejaký problém. Jeden ju nechal kvôli inej, druhý mal dlhy až za hranicami, tretieho jej sama rozhovorila – akosi vnútorne cítila, že to nebude spokojný vzťah. A Paulínka preberala že až. Čo by robila, keby si musela, tak ako ona, kedysi vybrať len z mužov dostupných v dedine?

„Kurvafix!“ zvrieskol šofér v momente, keď zapískali brzdy, autobus náhle stratil smer a na klzkej vozovke sa začal nekontrolovane točiť do protismeru. Etela sa inštinktívne chytila sedačky pred sebou, spevnila krk i celé telo a privrela oči v očakávaní poletujúcich úlomkov skla z rozmlátených okien. Ako ozvena hneď po šoférovi zvriesklo i osadenstvo autobusu, ponad rameno jej preleteli nohy pubertiaka, jediného postávajúceho, ktorý sa neudržal klzkej tyče a preletel uličkou tak, že hlavou zabrzdil priamo na čelnom skle, kde ostal nehybne ležať. V tej chvíli zastavil i autobus. Okná ostali nevymlátené, sedačky, šofér i všetci cestujúci na svojich miestach. Len predné sklo pripomínalo plátno z hrôzostrašného filmu – s prasklinou uprostred, sfarbené krvou nehybného chlapca.

„Panebože, volajte sanitku!“ zakričala akási žena, ktorá ako prvá prekonala šok z nárazu. Etela sa hneď na to drala dopredu skontrolovať nehybné telo. Dýchal. Dokonca otvoril oči a pozrel na ňu.

„Žiješ?“

Na súhlas len bolestne zamrkal očami.

Kým mladého nakladali do sanitky, celá posádka postávala na krajnici. Etela vytiahla telefón, aby si zaistila odvoz, lebo lokálna dopravná spoločnosť sa zatiaľ k žiadnej náhradnej doprave nemala, a našla zmeškaný hovor od mamy.

„Mama, čo sa deje?“ spýtala sa Etela vyplašene, keď vytočila číslo späť.

„A čo by sa dialo? Len som ti volala… chcela som sa dohodnúť na zajtra,“ prehlásil laxne hlas na druhej strane.

„Mama, mali sme haváriu, autobus dostal šmyk,“ spustila okamžite.

„Ah, a si v poriadku?“

„Ja áno, len jeden chlapec narazil hlavou do skla. Ale žije.“

„Aha. No, počúvaj, a zajtra kedy prídete zdobiť ten stromček? Budeš chystať obed u nás, či prinesieš niečo uvarené z domu?“

Mama Etelu vrátila okamžite do reality a uťala v nej akékoľvek možnosti na rozvinutie posttraumatického šoku. Žiadna ľútosť, prejavenie obavy, strachu o jej život. Žiješ, tak sa nesťažuj a neľutuj. Otrep sa ako taká sliepka a choď ďalej, funguj tam, kde ťa je treba. Vytočila teda ešte manžela, aby po ňu prišiel a odviezol ju z toho miesta konečne domov.

„Preboha… a si si istá, že nepotrebuješ doktora?“ vypytoval sa celý rozrušený po ceste.

„Ján, upokoj sa už! Nič mi nie je!“

„No to si len ty myslíš, že ti nič nie je. Môže sa to prejaviť neskôr, taký otras mozgu.“

„Vieš čo? Radšej sa sústreď na cestu, nech už sme doma. Mám milión vecí na robote, nie myslieť na také kraviny ako ty.“

***

Paulíne sa podarilo nájsť voľné miesto kúsok od vchodu do bytovky. Zaparkovala, prehodila si cez plece kabelku, pozbierala z kufra všetky tašky s darčekmi, aby to nemusela otočiť na dvakrát, dúfajúc, že jej niekto po ceste otvorí dvere. Keď prechádzala okolo plných smetiakov, do nosa jej udrel známy puch šíriaci sa z nich odjakživa. Plechové sídliskové koše tam stáli odnepamäti, stále tie isté, s posprejovanými značkami zobrazujúcimi mužské a ženské prirodzenie. Nikto ich nikdy nečistil, špina v nich mala pol storočia. Oblúkom obišla bezdomovca hľadajúceho niečo v odpadkoch, ktorého vlastný puch prebíjal ten kontajnerový. Obraz muža prehrabujúceho sa v tom odpornom koši jej utkvel v pamäti. Raz tak pozorovala otca.

Bolo to niekedy v tých ťažkých porevolučných rokoch, keď jej mama prišla o prácu účtovníčky v krachujúcom odevnom závode a otec si horko-ťažko držal miesto v živoriacom poľnohospodárskom družstve. Mama sa vtedy dosť znížila, dokonca na pár týždňov prijala i brigádu upratovačky v materskej škôlke, a otec pokorne trpel pravidelne meškajúcu výplatu. Keď bolo jasné, že družstvo žiadne peniaze na výplaty nezoženie, rozdelilo mzdu na finančnú almužnu a lístky na mäso, ktoré si v podnikovej predajni mohli zamestnanci nakúpiť za výhodné ceny. Prípadne mohli lístky predať niekomu známemu a dostať sa vďaka tomu k peniazom, za ktoré si zaobstarali aspoň základné suroviny a zaplatili nájom a elektriku. V tom čase si tak zdanlivo žili ako veľkí páni, pretože každý deň bolo na obed mäso, najčastejšie bravčové. Rezne sa klepali aj v stredu a to, že k nim jedli len vyklíčené sladkasté zemiaky, už bolo jedno. Hladom netrpeli. Ale vianočné darčeky sa za lístky na mäso kúpiť nedali. Pod stromčekom si vtedy našla len jednu knižku a umelohmotné gamaše, ktoré nosila až do zodratia. Mala asi desať, no dobre vnímala, že niečo nie je v poriadku.

Vrchol prišiel, keď sa tých pár zožltnutých lístkov s pečiatkou miestneho JRD stratilo. Povianočná atmosféra bola šmahom preč, mama vrieskala, akoby mali každú chvíľu umrieť od hladu. Keď sa prevrátil celý byt hore nohami a lístky sa nenašli, presvedčila mama otca, že jeho vinou nedopatrením skončili v odpadkovom koši a následne vonku v kontajneri.

S nosom nalepeným na netesniace okno potom pozorovala, ako sa otec prehrabuje v odpadkoch po všetkých susedoch z malej dedinskej bytovky. A nebola jediná. Veď kto by rád nevymenil zízanie na telku za zízanie na suseda, ktorý so žltými gumenými rukavicami dvíha povianočné odpadky – šupiny a kosti zo smradľavých rýb, hnijúce zemiakové šupky, zvyšky skysnutých šalátov…? Pri pohľade na otca zúfalo prekladajúceho celý obsah kontajnera sem a tam, hodinu, možno i dve, mohla akurát tak potlačovať slzy. Mama ho občas cez okno skontrolovala prísnym pohľadom. Pripomínalo jej to rozprávku o dvanástich mesiačikoch – bez lístkov sa nevracaj! Otec prehľadal všetky smeti a nič nenašiel.

Ešte dnes sa jej ťažko chápalo mamino vtedajšie správanie. Akosi sa nevedela stotožniť s jej presvedčením, že všetkému bol na vine otec a hrabanie v koši bolo súčasťou zaslúženého trestu…

Obaja rodičia boli z toho podráždení. Mama bola akosi zvláštne na koni, viac si dovoľovala a otca ponižovala. Napríklad po návšteve jeho rodiny vtedy vyhlásila, že Vianoce u nich boli vždy „odporne komunistické a červené“. Bohvie, či si to začala všímať až vtedy, alebo to bolo až revolúciou, keď si mama mohla konečne na otcovu nekresťanskú rodinu poriadne odpľuť. Ale otec to bral – tak ako všetko ostatné – jedným uchom dnu a druhým von. A tak sa zdalo, že je vlastne všetko v poriadku.

I teraz – obaja ju v dobrej nálade privítali a pomohli zložiť darčeky. Hoci bolo krátko po obede, mama pred ňu položila plný tanier polievky i tanier ryže s mäsom a veľký pohár džúsu na zapitie. Potom jej pripravila šálku turka a pridala ešte tácku s domácim vianočným pečivom.

„Tento rok Etelka upiekla až šestnásť druhov!“ zahlásil otec hrdo, keď sa s chuťou zahryzla do vanilkového rožka.

Šestnásť druhov, to číslo bolo nepodstatné. Otec chcel mamu pred ňou akurát svojsky pochváliť. Paulína uznanlivo prikývla a dotlačila ešte kokosku a mačacie oko, aby neurazila.

„Tak vrav, čo nové? Čo v robote?“ Mama sa zatvárila, že šestnásť druhov dala ľavou zadnou.

„V robote v pohode, od nového roka ma povýšia, dokonca dostanem aj vlastné firemné auto…“

„No a čo frajer, už konečne nejakého máš?“ Mame bol jej pracovný postup ukradnutý, bola to len zdvorilostná otázka, aby mohla prejsť k tej pre ňu najpodstatnejšej a nemusela ju vybaliť hneď.

„Áno, mám.“

Mama sa už-už nadychovala, aby spustila svoje tradičné litánie, že je načase, aby si Paulína niekoho našla, že mať dieťa po tridsiatke je riziko, že muži na výber s jej pribúdajúcim vekom budú už len rozvedení s deťmi alebo absolútne nepoužiteľný odpad, ktorý nikto nechcel a vedel prečo, no ostala zaskočená. A potom sa jej rozžiarila tvár.

„Máš?! Nerob si srandu!“

„Ale no! Čo ju urážaš, Etela, prečo by si mala robiť srandu?“ zakročil otec, bol však okamžite okríknutý, pretože mama nestrácala čas dohadovaním sa s ním, keď sa jej na jazyk drali všetky otázky týkajúce sa veku, zamestnania, farby vlasov, bydliska, záľub a vierovyznania budúceho zaťa, ktorého už ona z rodiny nepustí, aj keby si to Paulína rozmyslela.

Poznala ju, na tieto otázky sa dobre pripravila, a navyše – Oliver mal dobrý „kádrový profil“, takže u mamy prešiel s vyznamenaním.

„A kde ste sa zoznámili, prosím ťa? Takého dokonalého muža nestretneš predsa len tak na ulici v Bratislave, či?“ odvážil sa otec aspoň na jednu otázku.

„Cez internet… na jednej zoznamke…“

„Božemôj! A už si ho aspoň videla? Alebo toto všetko o sebe natrepal len v nejakom inzeráte?“

„Mamí.“

„Aké ,mamí´? Vieš, ako sa suseda Ivana dostala z Košíc až sem do tejto diery? Lebo starý Ivan si tak dal zoznamovací inzerát, kde v prvom riadku napísal, že má dom a auto, a jej to stačilo, aby sa k nemu nasťahovala ešte skôr, než zistila, čo je to za debila.“

„Mami!“ pritvrdila Paulína. „Preboha, čo si o mne myslíš? Sme spolu už pol roka, vidíme sa každý deň a… plánujeme spoločné bývanie.“

Paulína nakoniec vytiahla telefón a ako dôkaz predložila pár spoločných fotiek s Oliverom. Mama jej ho vychválila až do neba, akoby v živote nevidela krajšieho chlapa, i keď celkom zbytočne. Oliver nebol žiaden model a Paulína si to – ako žiadna modelka – uvedomovala. Výzorom bol ako každý druhý – krátke vlasy pomaličky sa meniace na plešinu, rovný nos, žiadne veľké svaly, ale ani veľký pupok – pod sveter sa dal zamaskovať bez toho, aby mu niekto vôbec vytkol čo i len miernu nadváhu.

***

Lietala po byte, vyprážala kapra, pripravovala obložené misy, chystala stôl i výzdobu, s ktorou jej Paulína vôbec nepomáhala, no nechala ju tak. Radšej nech sedí na gauči v obývačke a vypisuje si s Olim zamilované esemesky, bude to prospešnejšie a ona to nejako zvládne. Veď vždy všetko zvládala, takže pripraviť štedrú večeru pre šesť ľudí je pre ňu nič. To keď mala Paulínka prvé sväté prijímanie, dokázala nachystať aj pre desať ľudí, pri birmovke ešte o ďalších troch viac. Všetko zvládala s gráciou a pochvalami. Čo na tom, že ledva stála na nohách, tá pochvala a uznanie jej za to stáli.

Aj sama sa vedela pochváliť, bola skvelá v plánovaní, každú minútu mala vyplnenú úlohou, mohla by o tom písať príručky pre ľavoruké gazdiné, čo sa celý deň po dome motajú hore-dolu a nič nestíhajú. Etela stíhala všetko – chodiť každý deň na osem hodín do roboty, udržovať byt v ligotavom stave, starať sa o záhradku, čo si prenajímali v záhradkárskej osade, pripravovať mužovi každý deň teplú večeru a piecť na raňajky makové záviny, robiť všetky nákupy, prať, žehliť, platiť účty… a to všetko mala pod kontrolou aj v dome uja Ignáca, kde bývala aj jej mama Ilona. Etela s prehľadom fungovala v dvoch domácnostiach.

„Paulínka má frajera! Olivera. Veľký fešák, vysokoškolák,“ spustila Etela na hostí hneď vo dverách, keď im odkladala kabáty.

Ilona nepohla ani brvou, len sa kontrolne spýtala:

„Je kresťan či luterán?“

„Kresťan katolík, babka,“ upokojila ju Paulína s úsmevom a vybozkávala ju, aj uja Ignáca a jeho ženu Matildu.

Keď sa zišli pri štedrovečernom stole – už dvadsaťsedem rokov v rovnakom zložení: Etela s jej mužom Jánom a dcérou Paulínou, i Etelina matka Ilona s bratom Ignácom a jeho ženou Matildou – dal Ján svoj tradičný príhovor, na ktorom za tie roky nezmenil jedinú vetu. Akoby raz ročne vždy bez akéhokoľvek zamyslenia omieľal svoj otčenáš, ktorý sa dávno naučil. Čo naučil! To Etela mu vtedy musela urobiť aspoň hrubú kostru toho príhovoru, aby vedel, o čom vôbec rozprávať. Najradšej by to povedala zaňho, ale predsa len, vianočný príhovor mávala vždy hlava rodiny, a teda muž, nech už to neoficiálne bolo akokoľvek.

Ján, dokým sa neoženil, u svojich rodičov vždy slávil len komunistické Vianoce, ktorých sa Etela zúčastnila iba raz, hneď v rok ich svadby a potom už nikdy viac, lebo keď počula svokra pri stromčeku rozprávať o láske k Strane namiesto o radosti z narodenia Pána, slzy mala na krajíčku. Ani koledy nespievali, len Vánoce, Vánoce přicházejí, ktoré odvtedy nenávidela. Ján sa našťastie kresťanským Vianociam nebránil, on sa vlastne nikdy nebránil ničomu. Mal Etelu rád, preto si ho brala.

Ilona si rozbalila novú nočnú košeľu, Ján nový sveter, Matilda s Ignácom poďakovali za Bibliu viazanú v koži a Paulínka za poukaz na masáže.

„No, aj tak sú tie Vianoce najkrajšie, keď sú s malými deťmi, že?“ povzdychla si Etela nahlas, keď jej Ján pripínal na krk už asi desiatu zlatú retiazku, čo od neho na Vianoce dostala, v tomto nemal ani štipku fantázie.

Správa o Oliverovi ju posledné dni tešila tak, že ju predstavy zaviedli až k voňavým vnúčatkách, ktoré kočíkovala po dedine od rána do večera, šila im šatočky, štrikovala svetríky… Musela to vysloviť nahlas, aby si to poriadne uvedomila i Paulínka a tentoraz už nezaváhala. No tá sa tvárila, že nepočuje.

Etela zachytila nepekný pohľad vlastnej matky. A došlo jej, že to, čo práve vypustila z úst v dobrej viere, nebolo vhodné. Predsa len, téma deti sa stala pred Matildou a Ignácom tabu už pred viac ako tridsiatimi rokmi.

Vtedy sa tí dvaja rozhodli, že ďalší pokus už nebude, že Matilda nie je stavaná na dieťa a budú žiť len jeden pre druhého. Ujo Ignác Etele suploval otca a teta Matilda jej bola bližšia než mama. To ona jej vysvetľovala, ako to chodí medzi mužom a ženou, za ňou sa bežala poradiť, keď dostala prvú menštruáciu, i keď sa trápila kvôli Viktorovi. Matilda bola jemná a citlivá duša. Vymykala sa prírodným zákonom – tak málo lásky v detstve dostala a tak veľa jej dokázala rozdávať na všetky strany.

Paulíne zazvonil telefón a odišla s ním do svojej izby. Etela sa potešila, volal určite ten Oliver. Tak veľmi jej pripomínal Viktora – rovnaký typ muža s múdrym uhrančivým pohľadom a vysokým čelom. Po polhodine zaklopala Paulíne na izbu, a keď započula len „tak dobre, musím končiť, ozvem sa zajtra…“, neprestávala sa tešiť. Jej dcéra vyzerala spokojne, líca mala prekrvené, ucho červené od telefónu a usmievala sa.

„Tak čo? To bol on? Oli ti volal?“

Paulína s úsmevom prikývla.

„Mamí, a nevolaj ho Oli…“

„Prečo? Veď to je pekné…,“ namietala Etela.

„Znie to ako oli oli Janko, kľakni na kolienko…“

Obe sa zasmiali.

„No a čo má nové? Ako trávi Vianoce?“ vyzvedala Etela.

„Dobre. A dostal od kamaráta tip na pekný podnájom. Hneď po novom roku by sme sa tam mohli nasťahovať.“

Etela si povzdychla. Spoločné bývanie pred svadbou sa jej nepozdávalo, mala svoje zásady, no prekonala sa.

„Vieš, že ti nikdy neschválim, aby ste pred svadbou žili spolu, ale vzhľadom na tvoj vek a stav ti to budem chvíľu tolerovať, ak to spolu myslíte už takto vážne a plánujete svadbu.“

„Svadbu?! Mami, veď ho poznám len pol roka!“

„Nehovor mi nič, keď už si po pár mesiacoch ochotná s ním žiť pod jednou strechou!“

Všimla si, ako Paulína naprázdno preglgla, aby potlačila prúd slov, čo sa jej valil na jej obranu na jazyk.

„Povedala som ti, že ti to budem tolerovať, i keď s tým nesúhlasím. Ale babke radšej nehovor nič, ani ja jej nepoviem. Vieš, ako prísne ona toto berie, je to stará škola,“ uzavrela Etela rázne debatu a pozrela na hodinky. „Mali by sme sa zberať na polnočnú.“

Kráčali pomaly po snehovej brečke. Ignác galantne podopieral z jednej strany Ilonu, z druhej Matildu. Bola to zvláštna trojica. Keby Ignác nebol Ilonin brat, zdalo by sa, že je bigamista, čo si užíva už tridsaťpäť rokov dve ženy. Ale ono to bolo inak. To akoby sa teta Matilda vydala za dvojičky. Súrodencov, ktorí akoby si ešte v matkinom lone vymenili duše a narodili sa v tele toho druhého.

Ujo Ignác bol citlivý človek, rád prejavoval emócie, nebál sa zaslziť dojatím ani smútkom,  pobozkať Matildu nežne na ústa pred všetkými. Toto Ilona nikdy nedokázala, bola väčší chlap než jej brat. Nielen silnejšia a mohutnejšia, ale aj uzavretá, chladná, tvrdá. I rolu matky pojala po svojom – naučiť Etelu poriadne náboženstvo a postarať sa o jej základné potreby, kým ju vydá a všetko preberie manžel. Možno to bolo tým, že ovdovela taká mladá, mala len tridsaťštyri rokov, keď jej muža zavalil prevrhnutý traktor v jarku. Možno sa vtedy uzavrela do seba a rozhodla sa, že len tvrdosť voči sebe i ostatným ju ochráni pred smútkom.

***

31. marec 2010

V robote ju zase vytočila tá mladá kolegyňa, teliatko, čo len teraz vyšlo „školu“ – nejaké diaľkové štúdium andragogiky, ktoré otvorili v okresnom meste, a už sa pred ňou naparovala, lebo ona mala pred menom Mgr. a Etela nie. Darmo, že Etela mala za sebou tridsať rokov praxe a pravidelne si domov nosila nové zákony, aby sa v neustále sa meniacich vyhláškach orientovala. Mladá ju nebrala nielenže ako skúsenejšiu, ale dokonca ani ako seberovnú! Hneď prvý týždeň si dovolila poopraviť jej v tabuľkách nejakú nepodstatnú blbosť, čím zatĺkla klinec do truhly ich vzťahu. Na druhej strane, prišlo s ňou do kancelárie plnej storočných fikusov a asparágov aspoň nejaké oživenie. Veď sedieť v tej istej miestnosti už dvadsať rokov len s Marikou začínalo zaváňať stereotypom. Každé ráno o ôsmej si spolu zaliali turka, prebrali šokujúce správy z predošlého večera, vývoj vzťahov v obľúbených televíznych seriáloch, a potom sa vrhli na účtovníctvo sprivatizovaného odevného podniku, ktorý teraz rozširoval odberateľov zo Západu a potreboval niekoho s angličtinou. Tú Mladá údajne zvládala výborne, lebo tri roky po maturite, kým sa dala na ono vysokoškolské pseudoštúdium, utierala v zahraničí zadky malým anglickým frkanom. Ani Marike Mladá nesadla, a tak mali aspoň novú tému na rozhovory a ich vzájomný vzťah to vlastne celkom osviežilo.